KIM, ANATOLIJ
VEVERIČKA
(Belka)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
edícia Nová sovietska próza
preklad Peter Birčák
ilustrácie Peter Kľúčik
doslov peter Birčák
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
072-092-87 VEV
beletria, román, literatúra ruská,
288 s., slovenčina
hmotnosť: 392 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,90 € PREDANÉ
*zukol5* in *H-parap*R4
Veverička je prvý román ruského spisovateľa kórejského pôvodu Anatolija Kima. Po doterajšej bohatej poviedkovej a novelistickej tvorbe znamená nový stupeň a novú kvalitu v umeleckom stvárnení skutočnosti. Kimovo videnie sveta a epické myslenie má hlboké korene v orientálnom folklóre a v starých filozofiách Ďalekého východu, spôsobom zobrazovania a prozaickými postupmi nadväzuje na tradície ruskej klasiky a modernej európskej literatúry, najmä na gogoľovsko-bulgakovovskú grotesku a satiru. Výsledkom je nezvyčajná syntéza dvoch vzdialených kultúr a do popredia vystupuje ich spoločný základ - aktívny humanizmus. Kim v zložitej kompozícii rozohráva najrozličnejšie realistické i fantazijné motívy, dramatické príbehy vyvažuje meditatívnymi pasážami a celý román je tematicky pevne zakotvený v našej súčasnosti. Svojím zvláštnym, prenikavým pohľadom na ňu vrhá ostré svetlo a núti nás uvedomiť si, že jeho rozprávkové príhody, situácie a postavičky nemajú ďaleko od reality. Od tej súčasnej reality, od ktorej pri racionálnom hodnotení býva ľuďom všelijako. Kim sa nevyhýba takejto analýze a hodnoteniu, naopak, ešte vyostruje protirečenia a zvýrazňuje kontrasty. No aj keď román Veverička je v ťažiskových momentoch tragický, vyžaruje z neho nádej a viera, že ľudstvo má budúcnosť, a túto vieru teraz veľmi potrebujeme.
ANATOLIJ KIM sovietsky prozaik kórejského pôvodu, píšuci po rusky, sa narodil roku 1939 v Sergijevke v Kazašskej SSR. Študoval na strednej výtvarnej škole v Moskve. Neskôr absolvoval Gorkého literárny inštitút. Žije v Moskve ako profesionálny spisovateľ.
Publikuje od roku 1973, najprv časopisecky. Prvá zbierka krátkych próz Belasý ostrov vyšla v roku 1976. Ďalšie diela: Štyri spovede (1978), Novely a poviedky (1980), Nefritový pás (1981), Bylinkári (1983), román Veverička (1984) a Chuť trnky na úsvite (1985). Do slovenčiny boli zatiaľ preložené kratšie prózy pod názvom Ozvena slávičieho spevu (Obzor 1983), Lotos (Pravda 1984) a román Veverička (Slovenský spisovateľ 1987).
III. časť
Sedel havran na dube a chcel si zahrať na trúbe, ale držal ju v pokrivených pazúroch, ani ostrý zobák nemal na to uspôsobený, a tak ten veľký čierny vták len roztrpčene krákal, krútil hlavou a prezeral si nanič nástroj jedným aj druhým okom. Z nebeského oblaku sa na hojdačke spustila dievčina v iskrivých dlhých šatách, kopla nôžkou k havranovi - heš! - a hodila doňho pomarančovú kôrku. Havran sťažka vzlietol, trúba zletela popri útese, na ktorom stál onen dub, do búrlivého mora, na strmom hrebeni bežiacej vlny sa prekoprcli dve delfínčatá, mosadz trúby sa na slnku ohnivo zablysla, pohrúžila sa do hlbín, delfínie deti sa vystrčili nad hladinu, švihli chvostami a ponorili sa za ňou. To ešte nie je príbeh, ten ešte len príde.
Delfínčatá sa najprv pobili na vlnách, potom sa pomerili v zelenej hĺbke, chytili trúbu, jedno po druhom na nej veselo vytrubovali, svet pod vodou napĺňali ohlušujúcimi bizarnými tónmi neprístojnej hudby a znova sa vrhali nahor k vlnám. Oceán bol pre ne voľným nebom, v ňom veselo šantili, plné najradostnejších čistých citov, a ich hry na vode, to ešte nebolo všetko ich šťastie, nad strieborným leskom tenulinkej oceánskej hladiny sa začínalo úpätie ešte jedného, vyššieho neba, vzdušného — belasého, sivého alebo bieleho - kam sa na okamih ako plavne zaokrúhlená večnosť vyhadzoval a zvŕtal a neochotne vracal späť skáčúci delfín.
Neboja sa nikoho, lebo sú najrýchlejšími a najsilnejšími tvormi v morskom živle - len ako sa môžu zmieriť s nevoľou a šantiť pre potešenie tých, ktorí ich s neslýchanou zákernosťou zajali a obrali o slobodu? V Austrálii žil cvičený delfín Torp, ktorý vstával z vody, držal sa na chvoste, plutvu strkal do ruky človeku a na celé delfinárium sa chichotal piskľavým srdcervúcim smiechom. Čomu sa tešil, sprosták, a za čo vymenil svoj slobodný let po vlnách? Vari mu sloboda nebola ničím a pár zatuchnutých rybiek, ktoré ľudia hádžu do jeho natešenej papule, znamená preňho viac ako modrá voľnosť a zúrivé prenasledovanie kŕdľov striebristých sleďov?
Porozprávam vám o jednom svojom známom delfínovi, čo ušiel z Kurskej stanice v Moskve, v noci vyskočil z cisterny, v ktorej ho prevážali, a najprv po koľajniciach, potom uličkami voľajako doskákal k rieke Moskve. Jeden či dva dni plával hore-dole od Koteľničeského nábrežia k Filiam a bol celkom spokojný s novou, nevšednou situáciou a s pestrosťou neznámeho veľkomesta. Na tretí deň mu začalo byť otupno, lebo bol spoločenský tvor a neznášal samotu. Pomaličky začal po nociach vyliezať na breh a učil sa chodiť. Po nejakom čase už stál na chvoste, chodil vertikálne a vedel aj predbehnúť dáku starenku so sieťkou, v ktorej také starenky obyčajne mávajú fľašku kefíru a žemľu, a bez mihnutia oka sa zraziť s nejakým bezočivým bradatým indivíduom v okuliaroch, ktoré si to hasí po chodníku a napriek svojmu bradatému zovňajšku si razí cestu lakťami. Onedlho sa odvážil vyjsť na zem už aj cez deň, dôstojne sa prechádzal sem a tam po Kadaševskom nábreží a pozoroval, ako sa davy turistov a cudzincov valia k Treťjakovskej galérii.
Isteže, ľudia ho videli, ale on tak šikovne využil starý vojenský opasok a klobúk, čo našiel v rieke, a tváril sa tak tajnostkársky, že ho asi mali za cudzinca a nijako zvlášť si ho nevšímali. Raz som sa s ním skoro zrazil na Jakimanke a od údivu som ticho hvízdol, ale delfín na mňa žmurkol a zdvihnutým končekom plutvy mi dal znamenie, aby som bol ticho a neprivolával zvedavcov. Potom sa pridal ku mne a držiac sa popod pazuchy, pomaly sme sa vydali smerom k Balčugu.
Kde ste sa tu vzali, delfín, spýtal som sa ho tým nečujným esperantom, ktoré používajú všetky zvieratá a vtáky. Pravdepodobne takisto, ako vy, sir veverička, odpovedal delfín, ktovie prečo si vybral práve anglické spôsoby. Ale ja som predsa obyvateľ lesov a pozemský vzduch mi neškodí, povedal som. Ved aj ja dýcham vzduch, odpovedá, a na zátylku mám nozdru a nie žiabre; ale v tom máte pravdu, že kožu nemôžem mať dlho na vzduchu, škodí jej to, sir, a tak som nútený držať sa v blízkosti rieky.
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
MY ťa teraz púšťame, dospievala si svoju
pesničku, vráť sa do svojho lesa, veverička.
VIKA, KAREL
