MŇAČKO, LADISLAV
ĎALEKO JE DO WHAMPOA
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1958
fotografie Ladislav Mňačko
ilustrácie Anton Hollý
1. vydanie, 7.000 výtlačkov
cestopis, cestovanie,
312 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 902 g
tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný
2,90 €
*bib16*bels*
Neobyčajné príhody zažije čitateľ spolu s autorom na ceste do ďalekej Číny, ktorej je venovaná prvá časť knihy. Čo všetko autorovými očami uvidí? Miesto, kde stála bájna Homérova Trója, Istambul za mesačnej noci, „biele mesto“ Alexandriu, Suezský prieplav, ostrov malomocných Minicoy, Čierne aj Červené more, Indický oceán, slovom všetko, čo možno vidieť za tejto ďalekej plavby do prístavu južnej Číny. S kým sa stretne? S Egypťanom Achmedom, ktorý vie, že len socializmus môže zabezpečiť šťastnú budúcnosť jeho vlasti, aj s anglickým lodivodom vzdychajúcim „úbohé, staré Anglicko“, s veselým predavačom Alim aj s Grékom Porfiridisom, majstrom svojho remesla, s kamenným vyhnancom na námestí Konstance — sochou Ovídia aj s vyhnancom z vlastnej vôle, gréckym multimilionárom Onaxisom, s posádkou nezaregistrovanej lode aj s „nepodplatiteľnými“ colníkmi. Čo zažije? Dni plné čarokrásnych dojmov a pohľadov na menlivú krásu brehov, veselý trh na lodi aj vôbec nie veselú morskú chorobu.
A napokon je tu Čína, vzdialená, vytúžená, tak často opísaná, ktorú však Mňačko vie priblížiť celkom svojským spôsobom. Z jeho reportáží sa o Číne totiž nedozvieme iba to, že je to čarovná krajina, ktorej ľud ide skutočne zázračným tempom vpred, ale tiež pochopíme, prečo je to tak. Či to už je stretnutie s voľakedy najbiednejšími z biednych, so „sampanovými” ľuďmi, alebo s druhou ženou fabrikanta, s rybármi, z ktorých si dnes každý slušne zarobí, s mužom, ktorý viedol boj proti ópiu, alebo s čínskym milionárom z Peru, ktorý sa vrátil do vlasti a dobrovoľne jej dal k dispozícii celý svoj majetok aj skúsenosti — to všetko dáva vytušiť za dnešnou tvárou Činy minulosť plnú biedy a poníženia, no aj hlbokú vieru v budúcnosť, takže nielen uveríme, ale aj pochopíme, prečo čínsky ľud dokáže splniť aj tie najťažšie úlohy v čase neuveriteľne krátkom. V tejto druhej časti, venovanej Číne, prerastá Mňačkova kniha rámec reportážneho záberu. Hovorí z nej hlboká láska k ľudom, s ktorými sa stretol, a práve preto je taká cenná a prináša toľké nové pohľady.
V tretej časti knihy poznáva čitateľ krajinu dosiaľ málo známu — Mongolsko, ťažké roky jej minulosti spútané okovami stáročných povier, ako aj jej búrlivú cestu vpred, k novému životu. A napokon je tu Moskva, toľkoráz opísaná, a predsa vždy znovu nová, ako ju Mňačko vykreslil pri svojom večernom stretnutí sa s ňou.
Ďaleká je cesta, ktorú čitateľ prejde spolu s autorom. Ďaleká a pútavá, dobrodružná a poučná, takže po prečítaní knihy ju odloží jednak s pocitom ľútosti, že je už koniec putovania, jednak spokojnosti, aký v človeku doznieva po peknom, silnom zážitku...
(Úvahy anglického pilota)
Toto je moja štyristo sedemdesiata cesta v službách Company, mister. Význačná je pre mňa tým, že je posledná. Vrátim sa zajtra do Port Saidu a zbalím kufre. Som jedným z posledných anglických pilotov, čo tak urobia. Stará, dobrá Company už nie je, neexistuje. Vláda Jej veličenstva vyzvala všetkých Britov, aby opustili územie Egypta. Pozajtra sadnem na dobrú anglickú loď a vrátim sa do úbohej, starej Anglie. Tu už nemáme čo hľadať...
Suezským prieplavom pláva loď pomaly, tak, aby ani len vlnka nečľapla o pieskový breh. Americké kráčajúce bagre neustále upravovali brehy aj v pohnutých chvíľach suezskej krízy. Dno kanálu sa neustále zanáša, treba ho čistiť, kríza-nekríza. Na celej, stošesťdesiatkilometrovej plavbe kanálom preberá funkciu kapitána pilot. Loď sa úplne podriaďuje jeho príkazom.
Vtedy už bola o pilotov núdza. Britská a francúzska vláda vyzvali britských a francúzskych pilotov, aby opustili Suez. Talianom a Grékom „udelila“ Company dlhotrvajúce platené dovolenky. Bol to premyslený ťah v nerovnom zápase Egypta proti spojeným veľmociam. Bez skúsených pilotov nie je možné natrvalo plávať kanálom. Ale egyptská vláda si vedela rady. Nasadila na pilotáž najskúsenejších dôstojníkov vojnového loďstva. Egyptská správa prieplavu vyhlásila, že nebude nikoho ani prehovárať, ani zdržiavať v službe. Piloti môžu odísť, ak chcú, nestane sa nič inšie, než že prídu o výnosné zamestnanie. Egyptská správa si dôkladne rozmyslí, koho z nich prijme späť do služby...
Brit, ktorý riadil našu loď, bol veľmi neanglický, zhovorčivý starý veterán, bývalý námorný dôstojník ranený za vojny pri potopení anglickej bitevnej lode neďaleko Singapúru. Bavil som sa s ním skoro po celú plavbu
.....................................................................................................................................
... posledná veta ...
Sobotná Moskva... sobotná Moskva... na to sa
nedá nikdy zabudnúť.
KUPEC, IVAN
