DIDEROT, DENIS
MNÍŠKA
(La Religieuse)
Smena, Bratislava, 1968
edícia Máj (116)
preklad Ondrej Žiška
doslov Štefan Povchanič
ilustrácie Štefan Schwartz
prebal Leo Novotný
1. vydanie, 58.000 výtlačkov
73-054-68
beletria, román, literatúra francúzska
204 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
0,20 €
*cesvo*
— Sestra Tereza, milovala som vás a milujem vás. Nemám príčin sťažovať sa na vás, a ani vy sa nebudete mať prečo sťažovať na mňa. No nemohla by som trpieť vaše takéto výlučné nároky. Musíte sa ich zbaviť, aby ste nezničili zvyšok mojej náklonnosti k vám ... a ak ste, pravda, nezabudli na osud sestry Agáty...
Obrátila sa ku mne a pokračovala:
— To je tá vysoká brunetka, čo sedí v kostole oproti mne. (Tak málo som sa ponevierala po kláštore a bola som tu tak krátko, ešte som takmer žiadnu zo sestier po mene nepoznala.)
Po chvíľke doložila:
— Mala som ju rada, keď sem vstúpila sestra Tereza. No, keď som ju začala zahŕňať láskou, aj ona mala rovnaké obavy. Správala sa rovnako bláznivo. Vystríhala som ju. Nedbala, a tak som bola nútená použiť prísne prostriedky, ktoré trvali pridlho a ktoré sa protivia mojej povahe, lebo všetky vám dosvedčia, že som k nim láskavá a hrozne nerada trestám ...
Potom sa obrátila k svätej Tereze:
— Dieťa moje, nechcem, aby mi niekto robil prekážky, už som vám to povedala. Poznáte ma. Nenúťte ma konať proti vlastnej povahe ...
Potom si položila ruku na moje plece a povedala:
— Poďte, svätá Zuzana, odprevadíte ma.
Vyšli sme. Sestra Tereza chcela ísť s nami. No predstavená zlostne obrátila hlavu a ponad moje plece panovačne jej povedala: „Vráťte sa do cely a nevyjdite, kým vám nedovolím ...“ Poslúchla, prudko zatvorila dvere a od zlosti hovorila akési nezmysly. Predstavená, keď ich začula, zbledla. Neviem prečo, vôbec som im nerozumela. Pobádala som jej hnev a prosila som ju:
— Drahá matka, ak môžete byť ku mne aspoň trocha láskavá, odpusťte sestre Tereze. Potratila rozum, nevie, čo hovorí, ani čo robí.
— Mám jej odpustiť! Veľmi rada, ale čo za to dostanem od vás?
— Ach, ctihodná matka, vari som taká šťastná, že vám môžem dať niečo, čo sa vám páči a čo vás upokojí?
Sklopila zrak, zapýrila sa a vzdychla. Skutočne sa správala ako milenec. Potom sa sklesle, bezvládne o mňa oprela.
— Dovoľte, nech vás pobozkám na čelo... — Nastavila som jej ho a ona ma naň bozkala. Odvtedy, keď sa niektorá mníška niečoho dopustila, prihovorila som sa za ňu a bola som si istá, že za nejakú nevinnú láskavosť vyprosím pre ňu milosť. Obyčajne ma vždy bozkala buď na čelo, krk, oči, líca, ústa, ruky, prsia alebo na ramená, no najčastejšie na ústa. Hovorila, že mám svieži dych, biele zuby a rumenné jemné pery.
Musela by som byť naozaj veľmi krásna, ak by jej chválospevy boli čo len trošku pravdivé. Ak mi bozkávala čelo, vždy bolo biele, hladké a nádherne formované; ak oči, vždy boli žiariace; ak ústa, tak rumenné a sladké, ak ruky, vždy boli drobné a buclaté, ak prsia, tak pevné a nádherných tvarov, ak ramená, nik ich nemohol mať okrúhlejšie a lepšie stavané, ak krk, nijaká sestra ho nemala krajší, spanilejší. Ani neviem, čo všetko mi nahovorila! V jej chválach mohlo byť trocha pravdy. V niečom som jej uverila. Keď si ma občas so záľubou od hlavy po päty obzerala, ako som to u nijakej inej ženy nikdy nevidela, hovorila mi:
— Veľké šťastie, že vás pán Boh povolal do ústrania kláštora. S vašou tvárou by ste vo svete boli zatratili všetkých mužov, čo by ste stretli; a boli by ste sa aj sama zatratili. Pán Boh všetko čo robí, dobre robí.
Kráčali sme k jej cele. Chcela som ísť ďalej, no chytila ma za ruku a povedala mi: „Je už prineskoro, aby sme začali s vašimi príbehmi z kláštora Panny Márie a z Longchamp. Ale poďte ďalej, budete ma učiť hrať.“
Šla som za ňou. Hneď otvorila klavičembalo, pripravila noty, pritiahla stoličku. Spomínala som vám, že bola veľmi vrtká. Sadla som si. Predpokladala, že mi je zima. Vzala zo stoličky vankúšik a položila ho predo mňa na dlážku, zohla sa, chytila mi nohy a položila naň. Potom som zahrala niekoľko Couperinových, Rameauových a Scarlattiho skladbičiek. A ona mi zatiaľ uvoľnila na krku bielizeň a položila si ruku na moje nahé plece a končekmi prstov sa mi dotýkala pŕs. Vzdychala. Akoby ju niečo trápilo, ťažko dýchala. Najprv mi mocne zvierala rukou plece, potom na-
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Alebo tie, čo mali vyvolať ilúziu hodnovernosti?
AMBRUŠ, BYSTRÍK
