MANFRED, ALBERT Z. - NAPOLEON BONAPARTE

MANFRED, ALBERT Z.

NAPOLEON BONAPARTE
(Napoleon Bonapart)

Svoboda, Praha, 1990
edícia Členská knižnice
preklad Vlasta Boudyšová
preklad Lenka Jasanská
3. vydanie, 20.000 výtlačkov
ISBN 80-205-0129-0

história, životopisy,
616 s., čeština
hmotnosť: 855 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, mierne uvoľnená väzba, bez prebalu, knižničné pečiatky

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*bib14*

Obsáhlá historická monografie vykresluje působivý obraz rozporné postavy velkého vojevůdce a významného státníka a jeho doby.

8.-19. BRUMAIRE

Události z 18.—19. brumairu kdysi tak obsáhle vylíčil ve svých známych pracích Albert Vandal, že všechna další pojednání už nemohla vnést nic podstatně nového do známého obrazu dvou dramatických dní. Proto nebudeme podrobně sledovat průběh událostí, které znamenaly zvrat v životě země.

Pro pochopení toho, co následovalo, uvedeme jen stručné nejdůležitější fakta týkající se převratu z 18. a 19. brumairu.

V časných ranních hodinách listopadového dne, který byl na tuto dobu příliš mrazivý, se k jednoposchodovému paláci v ulici Chantereine sjížděli vyšší důstojníci francouzské armády. Mezi nimi byli i vojevůdci, jejichž jména znala celá země: generálové Moreau, Macdonald, Bernadotte, Lefebvre, Beurnonville ...

Přestože se zdálo, že nebylo vynaloženo žádné větší úsilí, všechno šlo kupodivu přesně, organizovaně, zřejmě v úplném souladu s předpokládaným plánem. V určenou hodinu se do Bonapartova domu dostavili všichni generálové, kteří měli ve svých rukou velení ozbrojených sil v Paříži a v zemi. V nezvykle časné hodině, mezi sedmou a osmou, se v Tuileriích sešla Rada starších pod vedením Lemerciera. Nejprve málo známý Cornet oznámil v dosti všeobecných výrazech, že republice hrozí spiknutí jakobínů, a potom Régnier, poslanec za Meurthe, navrhl, odvolávaje se na článek ústavy, aby byl schválen dekret o přeložení zákonodárného orgánu z Paříže do Saint-Cloudu a dekret o jmenování generála Bonaparta vrchním velitelem ozbrojených sil v Paříži a v pařížském okruhu. On měl také uvést schválený dekret ve skutek. Poslanci nezasvěcení do spiknutí byli ohromeni. Nikdo se nezmohl na námitky. Dekret navržený Régnierem byl přijat jednomyslně.

V osm hodin ráno (jak to bylo stanoveno) přijel k domu v ulici Chantereine kočár. Vystoupili z něho oficiální představitelé Rady starších, kteří generálu Bonapartovi slavnostně odevzdali dekret Rady. Generál nebyl udiven. Přečetl nahlas dekret a oznámil všem shromážděným vyšším důstojníkům, že se ujímá vrchního velení. Nyní bylo všechno už jasnější...

Potom generál Bonaparte, v čele početné svity, třpytící se generálskými epoletami, zlatem a pery, odjel na koni do paláce v Tuileriích, kde generály očekávaly již dříve sem stažené pluky. Všechno probíhalo hladce, bez jakékoli komplikace, snadno a v přesné určenou dobu. Z celého obsáhlého a složitého plánu se neuskutečnily jen dvě drobné věci.

Předseda Direktoria Gohier, který se zdál nepříliš chytrý, projevil nečekaný důvtip. Nenechal se chytit do pasti. Jako odpověď na milé pozvání Josefíny Bonapartové, k níž byl vždy zvlášť pozorný, poslal na výzvědy svou ženu, protože tak časná schůzka se mu zdála podezřelá. Když paní Gohierová uviděla, že přijímací pokoj, pracovna a všechny místnosti jsou plné generálů, ihned

o tom podala zprávu svému manželovi. Gohier to pochopil správně a okamžitě spěchal za Moulinem a pak spolu s ním odjel k Barrasovi. A tak se nepodařilo získat pro spiknutí většinu členů Direktoria, což se podle plánu předpokládalo.

Rovněž veškeré Bonapartovo úsilí získat na svou stranu Bernadotta a zapojit ho do boje — čemuž Napoleon přikládal velký význam — nebylo úspěšné. Bernadotte se houževnaté bránil; souhlasil jen s tím, že zůstane neutrálním pozorovatelem.

A tak stanovený plán nebyl plně realizován. To však Bonaparta neznepokojovalo. Ve svých třiceti letech měl velké vojenské zku-

.....................................................................................................................

... posledná veta ...

Přes veškerou protikladnost názorů se však všichni shodují na tom, že to byl člověk, který měl neopakovatelný, podivuhodný život, jenž se navždy zapsal do paměti dalších generací.

LINNA, VÄINÖ - NEZNÁMY VOJAK

LINNA, VÄINÖ

NEZNÁMY VOJAK
(Tuntematon sotilas)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1958
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (110)
preklad Mária Kaňová
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 42.000 výtlačkov

beletria, román,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 351 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,40 €

*cesvo*

„Z času na čas, po dlhých medzidobiach, stane sa dačo veľkého v literárnom živote malého národa. To sa stalo teraz vo Fínsku, keď vyšiel ,Neznámy vojak´ od Väinö Linnu.“

Tieto riadky, vypožičané zo štokholmského časopisu „Expressen“, sú veľmi vhodné ako úvod, ak chceme upozorniť na Väino Linnu, robotníckeho spisovateľa z Tampere. Celkom nepovšimnuté nezostali ani jeho dve predošlé diela, ale jeho tretia kniha, ,Neznámy vojak´, stala sa veľkou udalosťou v literárnom svete, temer senzáciou, a vyvolala diskusie, s ktorými možno porovnať len debaty, ktoré kedysi vyvolali diela najväčších fínskych spisovateľov Aleksisa Kiviho a Minny Canthovej. Slova sa neujali len tzv. literárne kruhy — spisovatelia, kritici a literárni vedci — na výmene názorov sa živo zúčastnili i prostí čitatelia. Diskutovalo sa na schôdzach spisovateľov, v rozhlase, na stránkach časopisov; v rodinnom živote sa stal ,Neznámy vojak´ všeobecným predmetom hovoru, tak ako bytová otázka v mestách alebo otázka kúpy auta...

... Spisovateľ v knihe nie je vykladačom ani kazateľom. Skutočnosti tu hovoria samy za seba. Autor zobrazuje vojnu a fínskych vojakov bez prikrášlenia a drsne. A pritom tak zmierlivo, že úsmev prebleskuje medzi riadkami i priamo z nich.

Výsledkom je účinný protivojnový román, ktorý síce nehovorí priamo za mier a výslovne ani nikoho neobviňuje, no predsa z neho jasne vidíme, aká šialená, aká zhubná a aká daromná bola vojna pre Fínsko. Správne a otvorene vyslovuje Linnovu myšlienku vojak Lahtinen, jedna z ústredných postáv, keď sa vojaci brodia v zasneženom lese a pritom ešte musia ťahať ťažké sane: ,To je mi prisám robota! A dedinskí boháči si zatiaľ hovejú doma vo foteloch a pekne si preratúvajú nakeťasené peniaze.' (9. kap.)...

... O ,Neznámom vojakovi' sa veľa hovorilo, najviacej pre, ale i proti. Nehovorilo sa bezdôvodne, lebo je to dielo, ktoré pravdepodobne zostane v histórii fínskej národnej literatúry živým predstaviteľom fínskeho duchovného života, veď patrí do tej istej kategórie ako najlepšie diela fínskej literatúry, ktoré vytvorili Juhani Aho, Alexis Kivi, Minna Canthová a llmari Kianto.

(Z článku Raili Kilpiovej-Hynynenovej „Väinö Linna — populárny fínsky spisovateľ", uverejneného v literárnom časopise Estónskej SSR „Looming" zo dňa 9. septembra 1957.)

Aira Sinnervo (pokroková spisovateľka známa pod menom Aira Brink), ktorej recenzie často prináša ústredný orgán KS Fínska „Tyokansan sanomat", píše v týchto novinách zo dňa 20. februára 1957: „Najvýznamnejšou literárnou udalosťou tohto roku je nepochybne ,Neznámy vojak' od Väinö Linnu... Dielo sa opiera o tradičné fínske humoristické zobrazenie ľudu, u spisovateľa dokonca vidíme blízku príbuznosť so zobrazovaním v románe ,Sedem bratov' od Alexisa Kiviho. Napriek svojmu humoru je dielo otriasajúcim svedectvom, ktoré zostane i budúcim pokoleniam. O tento román sa viedla živá polemika v novinách, a to oprávnene. Spisovateľ celkom zdeptal slávnostný vlastenecký obraz hrdinu. Zobrazuje fínskeho vojaka ako vytrvalého a nebojazlivého — ale ukazuje i to, že priemerný fínsky vojak je politicky veľmi neuvedomelý a duševne v nevybrúsenom, pôvodnom stave... Za humánnosť a za konštatovanie, že vojna znižuje ľudskú dôstojnosť, zaslúži si dielo V. Linnu veľké uznanie.“

Potom už nemali v bojoch prestávku až po Petrozavodsk. Začala sa druhá ofenzíva karelskej armády. Postupovali po zlých cestách od fínsko-ruských hraníc k Onežskému jazeru. Sami nevedeli nič o karelskej armáde, do ktorej patrili, ani o jej operáciách. Číslo svojho pluku poznali, ale už divízia bola pre nich väčšinou temným pojmom, nehovoriac vôbec o armádnom sbore a armáde. Kde-tu prešlo okolo nich auto a zazreli v ňom generála, ktorého poznali z „Príručky vojska“. Vtedy si vraveli: „Po čom to tu vpredu snorí?“ Generál patril do celkom iného sveta. Ich svetom bola únava, nebezpečenstvo, hlad, námaha pochodu a okruh kamarátov, na ktorých si pomaly privykli a z ktorých sa občas, niektorý stratil.

„Za skvele vedených operácií proti nepriateľským prísunovým líniám, ktorými bol odpor úspešne zlomený“, trmácali sa vpred kilometer za kilometrom. Týmito slovami sa odôvodňovali najvyššie vyznamenania veliteľov.

Kam až ucho dočulo, všade hrmeli delá, na juhu i na severe. Nad nimi sa odohrávali letecké boje a občas sa zastavili a hľadeli na lietadlo, ktoré sa rútilo na zem ako horiaca fakľa.

Kedykoľvek zahnali nepriateľa z jeho postavení, dúfali, že sa postup zrýchli. Ale po niekoľkých kilometroch opäť narazili na odpor. Každým dňom boli mlčanlivejší a zlostnejší. Často sa hádali pre maličkosti. Očné jamky sa im prehlbovali, čeľustné kosti im čoraz viac vyčnievali. V niekoľkých týždňoch sa na hladkých chlapčenských tvárach zjavili vrásky. Rahikainen už nezbieral hviezdičky. No čoraz hľadanejším tovarom sa stával chlieb a stanové dielce.

Pomer medzi Koskelom a jeho čatou bol čoraz intímnejší. Málovravný poručík si získal u svojho mužstva takú úctu, že stačilo, aby úlohu len naznačil, a všetci ju splnili. V boji bol pokojný, vytrvalý, rozvážny a vedel sa ovládať. Preto straty v jeho čate boli veľmi malé. Nikdy sa nestalo, že by svoje guľomety a mužstvo vystavil väčšiemu nebezpečenstvu, než bolo nevyhnutne potrebné. A vždy išiel s ostatnými, dával im pokyny a rady. Ale vojaci ho pokladali za vlastného predovšetkým preto, že sa vždy správal, akoby bol jeden z nich. Kto by ho videl v prestávkach medzi bojmi a pochodmi, iste by ho nepokladal za dôstojníka, keby nemal hodnostné označenie.

Lehto bol čoraz zachmúrenejší. Raz vybuchol blízko neho granát, ale nič sa mu nestalo. Len na čas z toho ohluchol. Hluchý bol ešte vtedy, keď zastrelil raneného nepriateľa a odôvodnil to tým, že nemohol zniesť jeho nárek. Nikto sa nad tým nepozastavil. Boli to už zrelí vojaci. Raz boli nútení opustiť raneného pri ústupe z pahorka. Keď pahorok opäť dobyli, našli ho bez šiat, iba v bielizni, s bodákom v boku. Jeden z Kariluotových samopalníkov zastrelil za to troch zajatcov, okolo ktorých išli. Toho istého vojaka o dva dni roztrhal granát. Smrť už nebola morálnou otázkou.

Zdalo sa, že Rokkovi sa vojna páči. Nikdy na ňom nebolo vidieť únavu. Naopak, vždy sa usiloval udržať náladu aj u ostatných. Jeho povesť sa šírila, ale nadriadení vedeli aj to, že nie je vždy takým vzorným vojakom, akým by mal byť. Nikdy nemal veľkú úctu k vojenským hodnostiam. Takých vysokých pánov nebolo, aby im Rokka netykal. V boji bol chladnokrvný a geniálny vrah, a keď guľomety práve nemali bojovú úlohu, často sa stávalo, že sa z vlastného popudu pripojil k pešiakom. „My guľometčíci nikdy nemáme boj zblízka, ale myslím, že je zábavné byť tam, kde ide do tuhého.“

Vanhala sa pomaly zbavoval nesmelosti. Svojimi poznámkami často trafil do živého. Aj inak to bol správny chlap. Lehto si z neho urobil v družstve akéhosi dôverníka.

Každý z nich svojím spôsobom prežíval duševnú krízu ako následok toho zabíjania. Tvrdí stvrdli a slabí pod tou ťarchou celkom zmäkli. Riitaoja sa už celkom na rozume pomiatol a Lehto žiadal, aby ho vymenili, ale túto žiadosť mu zamietli. Všetci museli toto zabíjanie vydržať podľa svojich schopností.

................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Verní bratci.

BAKLANOV, GRIGORIJ - KAMARÁTI

BAKLANOV, GRIGORIJ

KAMARÁTI
(Druzia)

Obzor, Bratislava, 1978
edícia Jantár
preklad Naďa Szabová
prebal Zoltán Salamon
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
65-022-78

beletria, román
248 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 €

*cesvo*

Román, ťažiaci zo sovietskej súčasnosti, zachytáva moderný konflikt dvoch dlhoročných priateľov-architektov, z ktorých jeden volí ľahkú cestu k úspechu a druhý čestne prekonáva prekážky.

DEVIATA KAPITOLA

— Keby som mal pri sebe revolver, bol by som toho oplana zastrelil! — Viktor si zovrel sluchy a zaknísal sa. — Takíto sviniari si spokojne žijú. Žijú si!

Do brány vchádzala záchranka — osvietila ho zohnutého na lavičke — a zamierila k prijímacej kancelárii. Pacienti v nemocničných plášťoch a pyžamách, čo sa dostali do kužeľov jej reflektorov, oslepene cúvli ku krom.

Záchranka prešla, za jej koncovými svetlami sa zas zavrela tma, a zas bolo počuť len šuchot nemocničných papúč po hrubom piesku a hlasy.

Bola to stará nemocnica, dvojposchodová. Štukatúra i maľovka boli žlté, uprostred biele stĺpy, štýlom a storočnými lipami pripomínala šľachtickú kúriu z minulého storočia.

Andrej a Viktor sedeli na lavičke, fajčili. Operácia trvala už asi tak hodinu a už sa vedelo, že ide o zanedbaný hnisavý zápal slepého čreva. Zina postávala pred operačkou, oni sedeli tu.

A najviac takých tridsať metrov od nich bola za železným nemocničným plotom ulica, neóny, autá, v kaviarňach a reštauráciách bolo plno, na chodníkoch stisk, hlučná vrava, smiech. Za takýchto letných večerov, keď sa v domoch, cez deň vyhriatych, nedá dýchať, celé mesto vyjde do ulíc ako v nejaký sviatok. Len teba postihlo nešťastie.

— Prečo, no prečo sa mi to muselo stať? — Viktor sa poobzeral uštvanými očami. — A práve teraz, keď sa všetko na dobré obrátilo. Práve teraz... Vieš, že je dnes piatok?

— Viem. A čo?

— Minulý piatok sme sedeli v tom mliečnom bare. Chápeš? Keď som si to uvedomil, spomenul som si... Za všetko treba v živote platiť.

— Nechaj to, Viťka!

— Ale, je to pravda. Nie je to náhoda. Za všetko treba platiť... Za všetko ...

— Memento za mementom, ibaže my si nič nevšímame. A keď sa to stane ...

Po cestičke pod svetlom viedol starý muž a stará žena plačúcu mladú ženu. Tackala sa. Vraveli čosi. Starký niesol tašku s detskými vecami.

— Ak Mila zomrie! — Viktor sa bil päsťou po kolene. — Ak zomrie ...

— Načisto si sa zbláznil! Čo to trepeš?!

Viktor vzlykal, fajčil. Zuby mu drkotali ako v horúčke.

— Pred týmito dvermi človeku napadnú všelijaké somárstva, — vravel Andrej, aby ho odpútal. — Keď sa mala narodiť Mašenka... Ráno o piatej mi povedali: „Pôrod sa začal.“ Sedím na dvore ako teraz my. A pri lavičke trčala zo zeme rúra. Ako hlaveň trojpalcového dela. Fajčím a ohorky hádžem ta. A rúra je už plná, ako popolník. Nesedel som tam sám. Zazvonil som: „Len pokojne, otecko.“ Zas si sadnem. A holuby ... Zobáky sa im leskli, špacírovali sa po dvore na červených nôžkach. Všetky rímsy zasvinili. A dookola samé stony. Počul som jej stony, marilo sa mi. Zas som zazvonil: „Len pokojne, otecko. A čo ste si vlastne mysleli?“ Skočil som si po cigarety, zas čakám. Tá naša potvorská hanblivosť mi bránila zbytočne otravovať. A pritom mohla vtedy zomrieť, už bola v bezvedomí. A oni sa pri nej bozkávajú, práve bola Veľká noc. A jeden lekár na všetko. Aňa ich prosila: „Povedzte mužovi, tu niekde musí byť. Pôjde za profesorom.“ A nato sa pôrodná asistentka rozčúlila: „Opovrhujem týmito ženskými! Už mrie, a ešte myslí na chlapa.“ No, tuším som ťa uspokojil. — Andrej sa zasmial. — Nuž, bola nám treba dcéra — skoro si mať na druhý svet odpravila. Také mi chodilo po rozume...

— Nikdy si to neodpustím. Ak sa to stane, neodpustím si!

.................................................................................................

... posledná veta ...

Nech by si ľudia čokoľvek mysleli o sebe, nech by sa im skutočnosť akokoľvek javila, život má svoju múdrosť a svoje milosrdenstvo.

GUDMUNSSON, KRISTMANN - RÁNO ŽIVOTA

GUDMUNSSON, KRISTMANN

RÁNO ŽIVOTA
(Livets Morgen)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1943
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (53)
preklad Karol V. Rypáček
obálka Štefan Bednár

beletria, román,
260 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

1,00 €

*cesvo*

Malá Mária mu prišla naproti za humná. Bola vážna ako vždy, ale z jej roztomilej detskej tváre žiarila radost. Zabudol na chvíľu na všetko svoje sužovanie. Podvihol ju, bozkával jej ako kvet červené a vlhké ústa a zvrtol sa s ňou. Potom zaniesol si domov mladú nevestu na rukách.

V jeseni predal Haldor Bessason polovicu svojho člna Jonovi z Dyjavaky, aby mal hotovost na zimný lov.

Správca obchodu Samuelsen odcestoval vtedy so svojou ženou do cudziny; ale prvý pomocník mal prísny rozkaz, ktorý aj plnil so zjavnou radosťou: Haldor nedostal na úver takmer nič. Cez leto musel totiž potraviny kupovať v obchode a teraz, keď nová gazdiná prevzala vedenie, vydalo sa na ne mnoho. V jeseni predal niekoľko oviec, za ktoré mu časť odpísali, ale dlh i tak bol ešte veľký. Musel sa teda spoľahnúť na zimný lov, ktorý bol Haldorovi útechou. Všetko doliehalo na neho mocnejšie, ako si chcel priznať; ale nestratil svoju dobrú vôľu, bol shovorčivý a až príliš prostoreký ako prv.

Samuelsen sa vrátil na jar, ale pani Salvör ostala v Dánsku až do jesene. Vrátila sa s dieťaťom, chlapčekom, ktorého už pokrstili a dali mu meno Ragnar. Ľudia si o dieťati pošuškávali všeličo, ale skoro prestali. Niektoré ženy, ktoré videli maličkého, usúdily, že sa najviac podobá matke, ale aj správcovi; to osadu uspokojilo.

I Haldor Bessason stal sa otcom. Malá Mária mu porodila z jari veľké a pekné dievča; nazvali ho po matke Haldorovej Gunnou. Súčasne narodilo sa dievča i na Dyjavake, ktoré Jon Jonsson dal pokrstiť na Ingu. Tváril sa, ako by sa dieťaťu tešil; nik si nevšimol, že jeho veľký sen o urastenom synovi zasa stroskotal.

Olof z Chalupy, chudobná vdova po Avaldovi, stala sa matkou lanskej zimy. Svoje dieťa pomenovala Frídou. V tomto kraji bolo to nezvyčajné meno, ale Olof vždy mala niečo zvláštneho. Ostala v chalupe a žila, ako vedela, z príležitostnej roboty na gazdovstvách. Povrávalo sa, že Haldor Bessason jej vraj niekoľko ráz pomohol trochou jedla a rybami, ale s istotou to nik nevedel povedať. Olof sa nikomu nezdôverila, nepomohlo veľmi, keď sa jej opýtali. Ale ak to bolo pravda, kataneský sedliak zaiste nerobil to len tak za nič a pre nič, ako hovoria ľudia. O tom človeku mohlo sa myslieť všeličo. Haldorovo meno chlapi teraz neveľmi spomínali nahlas. Všetci vedeli, ako s ním zaobchodí Samuelsen, ale ľudia nevideli v tom nič zvláštneho, keď sa tak zachoval k Salvör. Zriedkakedy bolo počuť, že by sa niekto zastal kataneského sedliaka — severana. Mužstvo jeho člna muselo síce uznať, že na mori bol súci a šťastlivý lodivod, ale bol aj nadutý a bezočivý, ba často pokúšal priam Boha, keď sa na všetko oboril. — Po lete, keď sa oženil, pred začiatkom rybolovu spravili mu malý poplach. Brandur z Leyry a Bjarne z Lona prišli k Jonovi z Dyjavaky a spýtali sa ho otvorene, či nechce kúpiť čln, že by sa pridali na veslovanie k nemu. Povedali, že veru nemajú chuti ostať u toho cudzinca z Katanesa, a ak ostane bez nich a bez Jona, sotva dostane nejakých ľudí z osady alebo zblízka. Ale Jon z Dyjavaky ostal verný. Oznámil im svojím tichým a bezvýrazným hlasom, že už pristal k Haldorovi. Ani im vraj neradí, aby niečo menili; kataneské člny vraj sprevádza šťastie. A okrem toho Haldor je skúsený námorník a veľmi vrtký chlap. — Preto sa museli vrátiť s prázdnymi rukami a Haldor dostal na čln tých istých chlapov, čo vlani.

.....................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Začala už starnúť; i jej roky budú skoro spočítané.

KAFKA, BŘETISLAV - NOVÉ ZÁKLADY EXPERIMENTÁLNEJ PSYCHOLÓGIE

KAFKA, BŘETISLAV

NOVÉ ZÁKLADY EXPERIMENTÁLNEJ PSYCHOLÓGIE
Výskumy a objavy

Ars Stigmy, Bratislava, 1991
preklad Pavol Janík
obálka Ľubomír Krátky
1. slovenské vydanie
ISBN 80-85264-33-1

psychológia experimentálna, ezoterika, alternatívne liečenie, zdravie,
576 s., slovenčina
hmotnosť: 673 g

tvrdá väzba
stav: uvoľnená väzba, preväzba, knižničné pečiatky, 

3,00 € PREDANÉ

*bib14*h-2-8*
*bib14* in *H-kris* // *bib14* in *H-kris*

Dostáva sa k vám kniha, ktorá vnáša lúč do najhlbších tajomstiev ľudskej duše Od jej čitateľského krstu v roku 1925 vyšla 15-krát v češtine, vo veľkom náklade v USA a v preklade do iných svetových jazykov. U nás bola celé desaťročia zakázaná; dnes držíte v ruke jej prvú slovenskú podobu. Břetislav Kafka je priekopník parapsychológie; záhady života a smrti, neobyčajných ľudských schopností priblížil laickej i odbornej verejnosti. Nejde pritom o bežnú „nezrozumiteľnú” odbornú publikáciu, ale o populárno-náučné dielo. Mnohé opísané javy presahujú našu doterajšiu rozumovú skúsenosť, rozum však nie je našou jedinou mentálnou silou a aj on sa musí skloniť pred váhou skutočnosti overenej praktickým pokusom, musí uznať to, čo naozaj existuje, a skúmať príčiny zdanlivo nepochopiteľných a nevysvetliteľných úkazov, pristupovať k nim bez predsudkov a s kritickým úsudkom. Kde sa končí naše doterajšie poznanie, začína sa priestor pre nove bádanie, aj to, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom jasnovidných médií vo 4. stupni hypnotického spánku. Psychotronika sa medzičasom uchádza o kompetenciu v rámci vedeckých odborov. Liečenie pomocou sugescie a magnetizmu, predvídanie budúcnosti, pohyb v čase a priestore a mnohé ďalšie experimenty autor ilustruje skutočnými príbehmi a príhodami, ktoré farbisto vykresľuje. Odhaľovaním neznámych zdrojov poznania predznamenáva celú možnú éru kultúrneho vývoja. Nové základy experimentálnej psychológie Břetislava Kafku sú svojským pohľadom na obdobné témy, aké nastolila kniha Alexandra Spesza Špiritizmus či parapsychológia, ktorá vyšla vo vydavateľstve ARS STIGMY v roku 1990. B. Kafka prezrádza, v čom spočíva tajomstvo základného každodenného i večného ľudského úsilia — šťastia.

6. AKO PRACUJE JASNOVIDEC

Po týchto výkladoch, ktoré nám zároveň osvetlili význam odušia, pristupujem k otázke: Ako pracuje jasnovidec?

Niet jediného prejavu duše až do posledného dňa života nášho tela, ktorý by sa dial bez spolupôsobenia najjemnejšej hmoty odušia. Ani janovidectvo nie je možné bez spolupôsobenia odušia.

Pre fyziológiu bude a je pozoruhodné, že duša vo svojom „ja” môže opustiť mozgový nástroj a môže byť činná vo svojom prejave vo fluide odušia.

Rozoznávame automatických a mechanických jasnovideckých citlivcov.

Automatickí sú tí, ktorí priestorovo vidia bez cudzej pomoci. Títo sa dokážu sami svojou vierou uviesť do stavu extázy a v nej vidia pomocou dušofluidovej pásky, ktorú vytvoria na základe vlastnej dispozície. Pracujú podľa vlastného rozkazu, ktorý si dali skôr, ako sa uviedli do stavu extázy. Pretože nemajú jasné vedenie, sú menej spoľahliví.

Mechanickí jasnovidci sú tí, ktorí nemôžu sami osebe niečo podobné spraviť. Zároveň vedome nevedia, aký dar v sebe skrývajú. Sú teda odkázaní na cudziu pomoc a vedenie.

Teraz si predstavme, že budeme pomocou jasnovidného somnambula hľadať na ruskom bojisku vojaka, ktorý sa dosiaľ nevrátil zo svetovej vojny. Robil som to častokrát, aby som sa presvedčil o jasnovidnosti, a vyhlasujem, že sme sa doteraz nepomýlili, že by sme totiž povedali „padol” a nebola to pravda. Dúfam, že na základe príkladu čitateľ do tajomstva skôr vnikne a pochopí ho.

Uspím štyroch najosvedčenejších citlivcov naraz. Ani jeden z nich nesmie vedieť, prečo som ich uspal, aby samo vedomie predčasne nezatiahlo brzdu podvedomému prejavu. Presvedčím sa, že všetci upadli do 4. stupňa námesačného spánku. Rozsadím ich na dva metre od seba. U troch z nich prebudím podvedomú činnosť a rozkážem im, aby bedlivo pozorovali štvrtého uspaného, p. K., ktorého pošlem na ruské bojisko hľadať istého vojaka, a aby mi hlásili všetko, čo sa pritom bude diať. Pretože som mnohokrát tento jav dal pozorovať jasnovidcom a bedlivo ho preštudoval, verím, že sa deje za týchto podmienok a týmto postupom:

Pristúpim k uspanému K. a pýtam sa: „Počuješ ma?” Ak sa v dôsledku hlbokého spánku neozve, podráždim ho výbojom svojho magnetizmu ľavou rukou, ktorou sa priblížim k jeho tylu, po chvíľke prudko stočím ruku oblúkom cez temeno hlavy pred jeho tvár. Tu sa mi už ozve. V okamihu, keď sa ozve, utvorí sa fluidová páska z jeho odušia, ktorá je výronom jeho mozgu, keď odpovedá, a pripne sa na povrch mojej hlavy, takže nastane spojenie oboch mozgov.

V ruke držím fotografiu nezvestného vojaka, dívam sa na ňu a živo si ho predstavujem. Súčasne dávam rozkaz subjektu K., aby sa pozrel do mojich esplán, kde uvidí, čo si práve živo predstavujem. Subjekt sa skoro bez dychu usiluje prijať vtlačený obraz z mojich esplán do svojej duše. Len čo povie: „Vidím”, pýtam sa: „Čo vidíš? Opíš mi to!” Ak zistím, že podobu správne prijal, rozkazujem mu: „Tak si ju dobre zapamätaj a choď ju nájsť na ruské bojisko. Je nezvestný, tebe i mne na tom veľmi záleží, aby sme vedeli, čo sa s ním deje.”

Teraz nastáva zvláštna podvedomá činnosť subjektu. Podvedomie rýchlosťou myšlienky vytvorí svetelný výboj, odušie (je to oduševnená priamočiara svetelná páska, lúč), aby si našlo najbližší cieľ, stanicu. Tou stanicou je nejaká živá bytosť, buď človek alebo zviera, na ktorého oduší okolo tela sa upne a súčasne čerpá z dispozície jeho odušia. Z tejto stanice teraz vytvorí výboj nesčíselných svetelných lúčov vejárovite do polkruhu na jednu stranu (napr. pravú), pričom týmito lúčmi prestupuje takmer každé miesto a zároveň sliedi po hľadanom. Povedal by som, že ako môže duša pomocou ruky hmatat’ okolo seba v najbližšom okolí, tak hmatá duša subjektu fluidom odušia do veľkých vzdialeností po celom svete, a prebáda tak rozlohu väčšiu ako 1500 štvorcových kilometrov, a pritom si v podvedomí uvedomuje všetko, čo je v onom polkruhu. Toto prebádanie trvá 3 — 4 sekundy. Ak príslušného vojaka v prestúpenom priestore subjektova duša (podvedomie) nevycítila (nenašla), stiahne svoje odušie rýchlosťou myšlienky späť do svojej stanice a pracuje tým istým spôsobom a postupom z druhej, opačnej strany (napr. ľavej). Ak potom ani tu hľadaného nenájde, stiahne odušie zasa späť a spraví zo stanice ďalší svetelný výboj za okruh už prestúpený a pripne sa tam na inú oduševnenú stanicu, pričom prvú stanicu opúšťa a zostáva priamočiaro spojená s hypnológom. Na druhej stanici dochádza k tomu istému postupu ako na prvej. Ak hľadaného nenájde, postupuje ďalej obdobným spôsobom, a pritom zakaždým opustí predchádzajúcu stanicu. Ak napokon vycíti hľadaného, stiahne celé fluidum odušia vyslané v lúčoch do jednej svetelnej pásky, linky, upne sa na odušie nájdeného vojaka, pričom súčasne opúšťa poslednú stanicu a zostáva priamočiaro spojená s hypnológom a nájdeným.

....................................................................................................................

... posledná veta ...

Na Krista sa musíme pozerať ako na Boha.

PLUHAŘ, ZDENĚK - AŤ HODÍ KAMENEM

PLUHAŘ, ZDENĚK

AŤ HODÍ KAMENEM

Československý spisovatel, Praha, 1962
edícia Žatva (284)
obálka Jaroslav Fišer
1. vydanie, 22.000 výtlačkov
22-078-62

beletria, román,
448 s., slovenčina
hmotnosť: 758 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, neautorské venovanie

0,30 €

*cesvo*printer

Dojemný román o dětech z prostředí nápravného dětského domova je adresován především rodičům, aby je přiměl k zamyšlení a připomněl, že každé dítě má právo na šťastné dětství.

Konec vyučování, Vojta s Pavlíkem vyšli ze školy, na nároží se Vojta zarazil: „To je moje máma - nezlob se, Pavle...“ Udýchaně k ní doběhl na protější chodník, pevně ho k sobě přitiskla, na chvíli zavřela oči, sváteční pocit.

„Tys na mě čekala, mami?“ - Místo odpovědi ho vzala okolo ramen, jdou, cítí ji blízko, vtom ho napadlo: Není přece první ani třetí neděle... Přes tu vzdálenou křižovatku až na konci ulice chodívá táta z Regíny. „Tam ne, mami..."

Vzdalují se Vojtovu domovu, zmatek nechce ustoupit, usadil se mu na rameni, tam, kde cítí máminu ruku. V knížce z tátovy knihovny četl nedávno slovo svatokrádež, ale není si docela jist: snad to, co dělám, není zrovna správná svatokrádež, ne, je to něco docela jiného, ale něčeho podobného se určitě dopouštím ...

Stín parku je pohltil, maminky na lavičkách drndají kočárky, naklánějí hlavy k sobě, ve tváři nejnovější tajemství, děti na trávníku zajaly krtka a vášnivě se dohadují o jeho dalším osudu, jarní slunce širokým pruhem mezi korunami zalévá tu odpolední pohodu - a Vojtíškovi není přáno vychutnat radostné vzrušení z mámy: „Co kdyby nás tu tak uviděl...“

Zvážněla, sundala mu ruku s ramene. „Jsem tvoje maminka, Vojtíšku.“ Vzápětí ho zamrzelo, že to tak řekl - copak je na tom zlého, i kdyby mě tu táta nakrásně uviděl, není to přece moje vina, já mámu nevyhledal.“

„Mrzí tě, že jsem na tebe čekala?“ - „Ne, mami, co tě napadá —“ Posadili se na lavičku ve stínu. Chytil ji za ruku, krátce si ji položil dlaní na tvář. „Co je nového doma, Vojtíšku?“

„Táta mně nekoupil ten člun!“ vyhrkl. „Napřed slíbil a potom řekl, že teď nemá peníze, a ještě byl takový podrážděný ...“

Uhnula očima. „Tatínek asi musel koupit něco, co potřebujete víc, jinak by byl jistě dodržel slovo.“

„Já bych řekl, že zase dal zálohu na nějakou mazanici.. čekal máminu podporu, její mlčení ho teď zaskočilo. Vlastní slova mu doznívají v sluchu, nedobrý pocit vyslovené křivdy, před týdnem si s tátou na louce pouštěli vrtulku, onehdy mu táta bez řeči celý večer pral košile, když posluhovačka už podruhé „zapomněla“ ...

Na nedaleké lavičce mladá maminka, jehlice se jí v prstech blýskají v odrazu slunka, nohou pohupuje kočárkem, tříletý chlapec si v hromadě písku vedle lavičky postavil tunel, krabička od zápalek je lokomotiva, š-š-š-š a mašinka zmizela v tunelu, vtáhla za sebou vlak-ruku až po rameno. „Petříku!“ Máma kývla k záhybu cesty. Chlapec vyskočil, divoce dupe tím směrem, za chvíli se přiblížily mužské kroky, synek obkročmo tátovi na prsou, táta se v chůzi pohupuje, chlapec ještě zvyšuje ten pohyb vlastními odrazy, křičí nadšením. Konečně ho táta setřásl, cosi prohodil do kočárku, sklonil se, letmo políbil manželku na tvář.

Anna drží Vojtíška za ruku, stisk jejích prstů nepatrně zesílil, i Vojtíšek si všiml té obyčejné scény a ticho mu připadá

nesnesitelné. „Maminko ...“

Přitiskla tvář k jeho, v prudkém zmatku ji najednou pevně objal okolo krku. „Já ... tě mám hrozně rád, mami...“ Anniny nepřítomné oči to táhne k protější lavičce - a rysy toho cizího člověka se proměnily v hranatou sportovní tvář. Zač jsem to vlastně prodala vlastního synka? - A proč se mně začátkem měsíce zdálo o Gustavovi?

Nesmysl, to všechno je dávno pryč a je dobře, že je to jednou provždy vyřízeno. Gustavovi přece nikdy nezbývalo příliš peněz na moje oblečení, vůbec neměl smysl pro to, co mají lidé na sobě. Zato měl desetkrát víc smyslu pro vlastní koníčky, samozřejmě! A jeho vášeň pro knížky a obrazy nebyla zrovna laciná! - Karel je ve svých vášních skromnější: už tři týdny tvrdošíjně shání patentní konvici na kávu, co zapíská, když se voda vaří. (Představ si, Aničko, jak Brichtovka vyvalí ty svoje vodnaté bulvy, až se v chatě z kuchyňky ozve samo od sebe pískání!) - A koupil si sérii nálepek a pyšně je přilepil na zadní sklo Spartaka. - A nemohl pochopit, když ho onehdy s vypětím sil přinutila, aby odstranil žíhaného tygra z auta. 

.....................................................................................................

... posledná veta ...

Ale nevzdáme se, samozřejmě, nemáme právo utéct od zodpovědnosti ani ve Věrčině případě: naší povinností je vždycky znovu věřit, že z toho mála, co v každé špatné duši zůstalo dobrého, přece jenom nakonec zachráníme člověka ..

KEJŘOVÁ, ANUŠE - ÚSPORNÁ KUCHAŘKA

KEJŘOVÁ, ANUŠE

ÚSPORNÁ KUCHAŘKA
Zlatá kniha malé domácnosti

Paseka, Praha, 1990
reprint z roku 1928
95.000 výtlačkov
ISBN 80-85192-03-9

recepty, kuchárky,
336 s., čeština
hmotnosť: 443 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu

2,00 € PREDANÉ

*bib14*

DOYLE, ARTHUR CONAN - DOBRODRUŽSTVÁ SHERLOCKA HOLMESA 2

DOYLE, ARTHUR CONAN

DOBRODRUŽSTVÁ SHERLOCKA HOLMESA 2
Spomienky na Saerlocka Holmesa
Návrat Sherlocka Holmesa

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Zelená knižnica
preklad Alfonz Bednár
obálka Anastázia Miertušová
2. vydanie, 35.000 výtlačkov
13-72-078-65

beletria, detektívky, literatúra anglická
536 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu

PREDANÉ

*katak-inc04*belx-eng-dete*

PREDANÉ *cesvo*belx-eng-dete*

GRÉCKY TLMOČNÍK

Za celú dlhú a dôvernú známosť so Sherlockom Holmesom som ho nikdy nepočul spomínať príbuzných a iba zriedka jeho mladosť. Takáto mlčanlivosť ešte stupňovala mierne neľudský dojem, akým na mňa pôsobil, až som sa niekedy pristihol, že ho pokladám za zjav sám osebe, naozaj bez srdca, ktorému chýba ľudské cítenie v rovnakej miere, v akej vyniká intelektom. Antipatia k ženám a nechuť uzatvárať nové priateľstvá boli typické pre jeho neemotívnu povahu, ale práve také typické bolo, že nikdy nespomínal svoju rodinu. Už som začal veriť, že je sirotou bez žijúcich príbuzných, ale jedného dňa na moje veľké prekvapenie mi sám začal rozprávať o svojom bratovi.

Bolo to jedného letného podvečera a rozhovor sa prelietavo a trhane pohyboval od golfových klubov k príčinám zmeny sklonu ekliptiky, až napokon zastal pri otázke atavizmu a dedičných vlôh. Debatovali sme o tom, do akej miery jednotlivec ďakuje za nejakú neobyčajnú vlohu predkom a do akej výchove za mladi.

„Vo vašom prípade,“ povedal som, „podľa všetkého, čo ste mi povedali, sa mi zdá jasné, že za svoje pozorovacie schopnosti a zvláštnu ľahkosť, s akou dedukujete závery, ďakujete vlastnému systematickému cvičeniu.“

„Do istej miery,“ odpovedal zamyslene. „Moji predkovia boli vidiecki šľachtici a podľa všetkého viedli zhruba rovnaký život, aký je tejto vrstve prirodzený. Ale aj napriek tomu mám tento sklon v krvi a možno pochádza od mojej starej matky, ktorá bola sestrou francúzskeho maliara Verneta. Umelecká krv sa niekedy prejavuje velmi čudnými formami.“

„Ale ako viete, že táto vlastnosť je dedičná?“

„Lebo môj brat Mycroft je ňou obdarený vo väčšej miere než ja.“ To bola pre mňa naozaj novinka. Ak je v Anglicku ešte jeden človek s takými výnimočnými schopnosťami, ako je možné, že ho nepozná polícia ani verejnosť? Položil som Holmesovi túto otázku a pritom som naznačil, že iste len skromnosť núti môjho priateľa, aby svojho brata uznával za nadanejšieho. Sherlock Holmes sa nad mojou pripomienkou rozosmial.

„Milý Watson,“ povedal, „nemôžem súhlasiť s tými, čo rátajú skromnosť medzi cnosti. Logik musí na všetko pozerať v pravom svetle a podceňovať sa je práve takou odchylkou od pravdy ako vyvyšovať vlastné schopnosti. Keď teda vravím, že Mycroft má lepšie pozorovacie schopnosti než ja, môžete si byť istý, že hovorím presnú a doslovnú pravdu.“

„Je to váš mladší brat?“

„Starší odo mňa o sedem rokov.“

„Ako je možné, že je neznámy?“

„Ach, on je veľmi dobre známy vo svojom vlastnom okruhu.“

„A to je kde?“

„Nuž, napríklad v Diogenovom klube.“

Nikdy som o tej inštitúcii nepočul a iste mi to bolo vidno na tvári, lebo Sherlock Holmes vytiahol hodinky.

„Diogenov klub je najčudnejším klubom v Londýne a Mycroft patrí medzi najčudnejších ľudí. Vždy je tam od tri štvrte na päť do pol ôsmej a desať minút. Teraz je šesť, nuž ak by ste sa chceli prejsť za tohto krásneho večera, veľmi by ma potešilo, keby som vás mohol zoznámiť s dvoma kuriozitami.“ O päť minút sme už boli na ulici a kráčali sme k Regent’s Circus.

„Čudujete sa,“ povedal môj priateľ, „prečo je to, že Mycroft nevyužíva svoje schopnosti na detektívnu prácu. Nemá pre ňu schopnosti.“

„Ale myslel som, že ste povedali...“

................................................................................................

... posledná veta ...

"Aj my máme svoje diplomatické tajnosti," povedal, vzal si klobúk a obrátil sa k dverám.

KÁBRT, JAN - LATINSKÝ JAZYK

KÁBRT, JAN
KUCHARSKÝ, PAVEL

LATINSKÝ JAZYK

Osveta, Martin
Edícia učebníc pre stredné zdravotnícke školy
obálka Ján Vrabec
preklad Ján Považan
ISBN 80-217-0347-4

učebnice, jazyky, zdravotnícka literatúra,
440 s., čb fot., slovenčina, latinčina
hmotnosť: 591 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

5,50 €

*bib14**bib14**bib14**bib14*  in *kat-jaz*

BOGUSZEWSKA, HELENA - SABININ ŽIVOT

BOGUSZEWSKA, HELENA

SABININ ŽIVOT
(Cale źycie Sabiny)

Smena, Bratislava, 1976
edícia Eva (43)
preklad Mária Krkošková
ilustrácie Farntišek Blažo
prebal František Blažo, Milan Veselý
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
73-015-76

beletria, román, pre ženy,
134 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,10 €

*cesvo*

Román poľskej spisovateľky Heleny Boguszewskej Sabinin život je románom typicky ženským nielen pokiaľ ide o obsah, ale aj o formu. Románová hrdinka Sabina, prikovaná na smrteľnú posteľ, rekonštruuje v mysli celý svoj život: roky detstva, dievčenstva a manželstva, s nimi spojené veľké radosti a rovnako veľké smútky. Jej spomienky sa upínajú na šaty, ktoré voľakedy nosila, na byty, v ktorých bývala, na ľudí, ktorými sa stretala a ktorí poznačili jej život, na prečítané knihy, na zábavy a záujmy, ktoré postupne prichádzali, na rána, do ktorých sa prebúdzala. Každý tento objekt vyvoláva v nej iba čriepok spomienok a týchto čriepkov sa pred nami skladá celý jej život. Vnútorný život Sabiny, priemernej ženy z priemerného prostredia; ženy citlivej, neustále zápasiacej so životom, očakávajúcej od neho viac, ako jej mohol dať, dojímavý ako každý ľudský život. Sabina vniká v spomienkach vždy hlbšie a hlbšie, až napokon príde k otázke o zmysle života.

Takto sa pred nami utvára mozaikový obraz ľudského života, života síce smutného, ale nie tragicky krutého, lež zádumčivého, zmiereného. Celý román pripomína pastelové obrázky, ktoré nás síce rozosmútia, ale zároveň plnia akýmsi pokojom a vyrovnanosťou.

PO STROPE TANCUJÚ TIENE

V BYTE na Hožej ulici na strope rastú a rastú tiene, v umývadle šuštia bublinky, v druhej izbe sa na vŕzgajúcej posteli prehadzuje otec — nemôže zaspať...

„To je zle, že otec nemôže zaspať, lebo ráno musí vstať do práce, pravda, mama?“

Sabinu teší, že opakuje to, čo toľko ráz počula. Matka už nie je prísna, iba utrápená vo svojom barchetovom župane.

Šťastie, odtrhnuté od zeme, od trávy rastúcej v zelených pruhoch na sivom dvore, od jahôd, od Bubna, od mačky Pelagie — to šťastie už celkom zamdlieva pod kopou zošitov, pod večným chorľavením — čo z toho, že tu je varšavská filtrovaná voda a tam bola špinavá z rieky a vozieval ju v sude bradatý rozvážač?

Na fialových nástenných arabeskách tiene rastú až po strop. Sabina má nádchu, nedá jej dýchať, len poťahuje nosom, a preto otec v druhej izbe nemôže zaspať. Nevie zistiť, kde sa vzorka na stene začína opakovať. „Mama, mama, tento kvet na stene je taký istý ako tamten? Lebo tu, mama, je iný, vidíš?... Aha, tuto je trocha inakší, ale nie velmi, pravda, mama ?“

„Spi pekne, spi,“ dohovára mama ticho.

Dvere do jedálne sú odchýlené práve toľko, že vidí okraj stola prikrytého popráskaným voskovým plátnom, na ktorom sa nejedávajú lesné jahody z čiernej misky, ani kurence, čo upiekol Ostap, ale fašírky, čo pripravila Leosia a polievka z kostí. Vidí aj pec a zlú čiernu prasklinu za ňou. Niečo praská... V tom byte na Hožej stále čosi praskalo... Sabinina perina sa zošmykuje z pohovky, hoci k nej pristavili stoličky, aby nepadala. Matka berie zo stolíka teplomer.

„Nie, mama, nie, určite nemám. Cítim, že nemám. Naozaj, mama!“

Vie si niekto predstaviť, ako dlho trvá desať minút? Čo všetko možno za ten čas narozprávať a nazjednávať? „Ak budem mať menej ako tridsaťsedem päť, čo bude, mama? Pôjdeme v sobotu do parku a tam bude Alicja, pravda, mama? A ak budem mať iba tridsaťsedem tri, pôjdeme v piatok. Alicja tam môže byť aj v piatok, pravda, mama? A tridsaťsedem dva sa už neráta? Ráta? A prečo? Keď som mala tridsaťsedem jedna, vravela si, že to už takmer nič nie je, a tridsaťsedem dva, to je takisto ako nič... Však, mama, povedz?“

Mama neodpovedá a striasa teplomer. V jedálni čosi praská... Helena odfukuje na úzkej pohovke bez operadiel, z ktorej cez deň vytŕča konská srsť a v noci pod plachtou a perinami nikto by ani nepoznal, že to nie je postel. A odrazu rozpálenú, vrtiacu sa Sabinu strasie zima pri strašnej a nečakanej myšlienke.

„Mama, je to čosi hrozné modliť sa odrazu za psa aj za matku ?“

A Sabina čaká na odpoveď a tŕpne. Všetko záleží na tom, či sa mama vydesí, alebo povie, že to nič nie je. 

Matka sa nevydesí; ale nepovie, že to nič nie je; vôbec sa nemieni otázkou zaoberať.

„Vždy si musíš niečo vymyslieť!... Tridsaťsedem sedem... Spi, spi už!“

Vydýchla si, že sa nič nestalo, ale zo sobotňajšieho parku nič nebude. Ani z piatočného, a vôbec... Alicju neuvidí už nikdy, nikdy, nikdy!... A byt na Hožej ako väzenie obkľučuje plačúcu Sabinu, ktorá presviedča matku, že teplomer určite zle striasla, alebo sa pokazil. Nádcha jej čoraz väčšmi nedá dýchať a čoraz častejšie musí poťahovať nosom. Počuje, ako otec zapaľuje sviecu.

„Prečo toľko rozprávate?“ pýta sa z druhej izby podráždene a ustato. „Malá má zase horúčku?“

„Tridsaťsedem a čosi,“ odpovedá matka nevýrazne, len aby otca upokojila. Všetci stíchnu. Tiene skáču po strope. Po ulici prešlo auto. Sabina ticho vzlyká — znova si čosi vymyslela. Keď zatvorí oči a potom ich otvorí, zbadá v obloku v jednej tabuľke kostnatú, hranatú tvár fúzatého chlapa a v druhej tabuľke ramennú tvár ženy v cviklovočervenej šatke s koncami prekríženými pod bradou a vzadu zviazanými. To nič, že je to tretie poschodie... Najlepšie bude vôbec nezatvárať oči a matku nasilu vtiahnuť do rozhovoru.

„Mama, a keby sem Alicja prišla, určite by sa odo mňa nakazila?... Nie?... Určite nie?... A prečo by sa určite nenakazila? A jej mama si myslí, že určite?... Mama, a prečo som ustavične chorá a Helena nikdy, mama, prečo?“

Ale matka už nevládze. Odvracia ustaté oči, červené od nevyspatosti.

„Pousiluj sa zaspať, Sabina, prosím ťa, pokús sa zaspať.“

Veľká Sabina z výšin svojho lôžka hľadí na tú malú s teplotou tridsaťsedem sedem, ako predtým hľadela na tú medzi kvetmi, s Bubnom a lesnými jahodami. A nemôže sa vynačudovať, že je to tá istá? Hoci, keď sa jej dobre prizrie... Keď odpadnú všetky tie poľutovaniahodné radosti a utrpenia, zostane akýsi nemenný zvyšok, a ten sa u nás drží...

..............................................................................

... posledná veta ...

A keď bola sama.