Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 23. marca 2019

MILLER, HENRY - SEXUS

MILLER, HENRY

SEXUS
(Sexus)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (36)
preklad Martin Klein
ISBN 80-85585-46-4

beletria, román
504 s., slovenčina
hmotnosť: 578 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Amerika (konzervatívna Eisenhowerova Amerika) zakázala túto nekonečne slobodnú knihu na viac ako desať rokov. Otázkou v tejto chvíli je, či a na ako dlho ju zakážu v krajine Svätopluka. Henry Miller nemal rád cirkev a mal rád sex. Čitateľ sa nedozvie posledné príčiny týchto preferencií. Možno sú samozrejmé. To, čo v našich životoch nie je samozrejmé, je dobro, krása, láska a pravda (v abecednom poradí). Sexus ich je však plný - nielen sexu.

Kombinácii veľkého ducha, absolútnej úprimnosti a spisovateľského talentu vďačíme za veľké diela novovekej literatúry (autobiografické, denníkové). Prvým boli Rousseauove Vyznania, posledným, povedzme, Vaculíkov Český snář. A niekde uprostred je Millerov Sexus.

Nemožno poprieť, že v rukách držíte bombu. Ten výbuch v hlave stojí za to.

Henry Miller sa narodil 26. decembra 1891 v New Yorku a zomrel 7. júna 1980 v Los Angeles. Vystriedal veľa zamestnaní a veľa žien. Keď však našiel tie pravé, tak im bol „svojím spôsobom“ verný.

Millerovým pravým zamestnaním bolo byť spisovateľom: spisovateľom, ktorého spontánnosť a slobodomyseľnosť sú nádherne anarchické. Čitateľ jeho kníh sa neubráni pocitu, že je dobre, že sú na svete aj takí ľudia.

O nájdení pravej ženy píše Miller v románe Sexus. O tom, že ju stretol, sa dozvieme už na prvom riadku. Čo všetko však toto stretnutie znamená -na to treba celú knihu. (Táto stavba je klasická od Proustovej vety: „Slečna Albertína zmizla“, na ktorej rozvedenie Proust spotreboval siedmy diel svojho románu Hľadanie strateného času.)

Román Sexus, prvý diel Millerovej trilógie Ružové ukrižovanie, prináša čitateľovi jedinečný zážitok: erotickú estetickú rozkoš.






Načiahol sa za nožom na otváranie listov, ktorý ležal na klavíri, a jeho špičku mi oprel o bránicu. Vyznačil ním imaginárnu líniu rezu a potom mi ním zamával pred očami.

„Tak, tu začnem,“ povedal, „v tvojich črevách. Najprv vypustím celý ten romantický nezmysel, ktorý ťa presviedča, že vedieš rozkošný život. Potom ťa stiahnem z kože ako hada - tak, aby som sa dostal k tvojim chladným a kľudným nervom a donútil ich chvieť sa a poskakovať. Pod nožom budeš živší ako si teraz. Budeš vyzerať zaujímavo s jednou nohou odrezanou a hlavou umiestnenou nad mojím kozubom, s ústami naveky vyškerenými.“

Obrátil sa k Mare: „Myslíte si, že ho budete milovať aj po tom, ako si ho pripravím pre svoje laboratórium?“

Obrátil som sa k nemu chrbtom a podišiel som k oknu. Bol tam typický výhľad na dvory v Bronxe: drevené ploty, natiahnuté šnúry na prádlo, vydraté trávniky, rady nájomných domov, požiarne schodištia a tak ďalej. Za oknami sa motali postavy v najrozličnejšom oblečení. Pripravovali sa na spánok, aby aj zajtra vládali znášať nezmyselnú fádnosť svojich životov. Možno jeden zo stotisíc unikne osudu. Pre ostatných by bolo aktom milosrdenstva, keby v noci niekto prišiel a v spánku ich podrezal. Veriť, že tieto úbohé obete dokážu vytvoriť nový svet, bolo číre šialenstvo. Myslel som na Kronského druhú ženu, tú, čo sa nakoniec zbláznila. Pochádzala odtiaľto. Jej otec mal papiernictvo, matka ležala celý deň v posteli a pestovala si rakovinový nádor v maternici. Najmladší brat mal spavú chorobu, ďalší bol ochrnutý a najstarší mal nejaký mentálny defekt. Inteligentne usporiadaný štát by vyradil z prevádzky celú rodinu a s ňou aj dom... Znechutene som si z okna odpľul.

Vedľa mňa stál Kronski, ktorý rukou objímal Marin pás. „Prečo neskočiť?“ povedal som a vyhodil som z okna svoj klobúk.

„Čo? A urobiť tam dole bordel, ktorý budú musieť susedia upratať? Nie, pane, ja nie. Mister Miller, zdá sa mi, že to tebe sa žiada spáchať samovraždu. Prečo ty nevyskočíš?“

„Som ochotný,“ povedal som, „ak vyskočíš so mnou. Ukážem ti, aké je to ľahké. Poď, podaj mi ruku...“

„Prestaňte!“ zahriakla nás Mara. „Správate sa ako deti. Myslela som si, že mi pomôžete s mojimi starosťami. Ja mám skutočné problémy.“

„Tie sú neriešiteľné,“ konštatoval Kronski ponuro. „Nie je možné pomôcť vášmu otcovi, lebo on odmieta pomoc. Chce zomrieť.“

„Ale ja chcem žiť,“ povedala Mara. „Nebudem na nich drieť.“

„To hovorí každý, ale to nestačí. Kým nezbúrame tento blbý kapitalistický systém, nebude jestvovať žiadne riešenie vašich...“

„Úplná blbosť,“ vybuchla Mara. „Myslíš, že budem čakať na revolúciu a potom začnem žiť svoj život? Niečo sa musí stať teraz. Ak si inak nepomôžem, stanem sa kurvou: inteligentnou kurvou.“

„Inteligentné kurvy neexistujú,“ spustil Kronski. „Predávať svoje telo je prejavom chabej inteligencie. Prečo nepoužiť rozum? Mali by ste sa lepšie, keby ste sa stali trebárs špiónkou. To je nápad! Možno by som vám vedel niečo také zariadiť. Mám styky v Strane. Museli by ste sa ale vzdať myšlienky, že budete žiť s týmto tu,“ a ukázal prstom na mňa. „Ale dámička ako vy,“ premeral šiju od hlavy po päty, „si môže vybrať. Páčilo by sa vám vystupovať ako grófka alebo princezná?“ dodal.

„Sto dolárov týždenne, plus réžia... celkom dobré, nie?“

„Teraz zarobím viac,“ uškrnula sa Mara, „bez rizika, že ma zastrelia.“

„Čo?“ vykríkli sme naraz.

Smiala sa: „Vy si myslíte, že to je veľa peňazí, však? Potrebujem oveľa viac. Keby som chcela, mohla by som sa zajtra vydať za milionára, mala som už niekoľko ponúk.“

„Prečo si nejakého nevezmete a rýchlo sa s ním nerozvediete?“ nerozumel Kronski. „Mohli by ste si brať jedného za druhým

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Haf, haf, haf!"



piatok 22. marca 2019

BULGAKOV, MICHAIL - MAJSTER A MARGARÉTA

BULGAKOV, MICHAIL

MAJSTER A MARGARÉTA
(Master i Margarita)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (35)
preklad Magda Takáčová
ISBN 80-85585-45-6

beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 527 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,00 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

Román Majster a Margaréta považoval Bulgakov za svoje najdôležitejšie dielo, hoci vedel, že v Moskve v tridsiatych rokoch 20. storočia mu ho nikto nevydá. Román začal písať už v roku 1928, o rok neskôr vznikla pod názvom Konzultant s kopytom jeho prvá verzia. Na Majstrovi a Margaréte v ich definitívnej podobe však Bulgakov pracoval celý život a dielo dokončil päť dní pred svojou smrťou. Posledné kapitoly už diktoval. V Sovietskom zväze vyšla kniha prvýkrát až v roku 1966. Majster a Margaréta je román o románe, čo autorovi umožnilo spojiť dve dejové línie: na jednej strane je príbeh násilne umlčaného autora, neuznaného oficiálnymi štruktúrami, v ktorom rezonuje faustovský motív; na druhej strane príbeh literárnej postavy, Pontského Piláta, ktorý však nekopíruje biblickú verziu, ale ponúka čitateľovi nový pohľad na udalosti v starom Jeruzaleme. Román bol v rozdielnom čase rozlične prijímaný a hodnotený, aj jeho interpretácie sa rôznia. Nesporne však patrí k najoriginálnejším dielam minulého storočia, v ktorom autor syntézou grotesky, satiry a mytológie vyjadril nielen svoju filozofiu, ale na príbehu Piláta, ktorý dal ukrižovať Krista zo strachu pred vyššou autoritou, vytvoril aj symbolickú paralelu s pomermi v Rusku v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia.

Ruský prozaik a dramatik Michail Afanasievič Bulgakov (1891 - 1940) sa narodil v Kyjeve v rodine intelektuála. Jeho otec prednášal na kyjevskej akadémii západoeurópske náboženstvá a pôsobil ako cenzor francúzskych, anglických a nemeckých kníh. Okrem týchto jazykov ovládal latinčinu a gréčtinu a literatúru slovanských národov čítal v origináloch. V tomto prostredí si mladý Michail rýchlo vybudoval kladný vzťah k literatúre, divadlu a hudbe. Rozhodol sa pre štúdium medicíny, ale lekárom bol len krátko a po prvej svetovej vojne sa začal venovať výlučne písaniu. Pracoval ako novinár, konferencier, pracovník komisariátu ľudovej osvety a ako asistent réžie v divadle MCHAT. Od roku 1927 nesmel publikovať a mnohé z jeho diel vyšli až neskoro po autorovej smrti. Pokúšal sa živiť písaním divadelných hier, pretože sám seba považoval predovšetkým za dramatika, ale musel prijímať aj prácu na operných a baletných libretách, inscenáciách a filmových scenároch. V ťažkej životnej situácii žiadal o možnosť emigrovať, povolenie však nedostal. Koncom roka 1939 ochorel, dostal sklerózu obličiek, výrazne sa mu zhoršil zrak, až nakoniec oslepol. Zomrel 10. marca 1940 v Moskve v spoločnosti svojej tretej ženy Leny ako takmer neznámy autor, z ktorého sa koncom 20. storočia stal jeden z najčítanejších a najuznávanejších ruských spisovateľov.






Boli v nich úpenlivé prosby, vyhrážky, klebety, udania, sľuby opraviť byt na vlastné trovy, poniektorí sa odvolávali na svoje stiesnené bytové pomery aj na to, že nemôžu žiť v jednom byte s banditmi. Okrem iného v jednom liste bol otrasný a umelecky neobyčajne pôsobivý opis krádeže peľmeňov, ktoré páchateľ strčil rovno do vrecka saka v byte číslo tridsaťjeden, ďalej sa dvaja žiadatelia vyhrážali, že spáchajú samovraždu, a jedna dáma sa diskrétne priznávala, že je v požehnanom stave.

Nikanora Ivanoviča vyvolávali do predizby, chytali ho za rukáv, čosi mu šepkali, žmurkali naňho a sľubovali, že sa odvďačia.

Tieto muky trvali do poludnia, vtedy Nikanor Ivanovič jednoducho ušiel zo svojho bytu do kancelárie domovej správy vedľa vchodu, ale keď videl, že i tam naňho striehnu, ušiel aj odtiaľ. Horko-ťažko sa striasol dotieravcov, čo mu bežali za pätami cez asfaltový dvor, zmizol v šiestom podchode a vyšiel na piate poschodie, kde bol ten odporný byt číslo päťdesiat.

Tučný Nikanor Ivanovič si vydýchol na plošinke a zazvonil, ale nik mu neotváral. Zazvonil znova a znova, potom sa pustil hundrať a potichu nadávať. Ale ani vtedy nik neotvoril. Nikanor Ivanovič stratil trpezlivosť, vytiahol z vrecka zväzok náhradných kľúčov, majetok domovej správy, pevnou rukou odomkol dvere a vstúpil.

- Hej, posluhovačka! - zakričal v šerej predizbe. - Gruňa, či ako sa to voláš?... Kde si?

Nik sa neozval.

Vtedy Nikanor Ivanovič vytiahol z aktovky cólštok, potom strhol z dvier pracovne pečať a vkročil do izby. Vkročiť vkročil, ale od prekvapenia zastal vo dverách, ba aj sa zachvel.

Za stolom nebohého sedel vycivený a dlhý neznámy chlap v pepitovom saku, džokejskej čiapke a s cvikrom... skrátka, ten dotyčný.

- Vy ste kto, občan? - spýtal sa Nikanor Ivanovič preľaknuto.

- No toto! Nikanor Ivanovič! - zbliakol chripľavým tenorom neznámy občan, vyskočil a pozdravil predsedu pevným a nečakaným stiskom ruky. Nikanora Ivanoviča takéto uvítanie vôbec nepotešilo.

- Prepáčte, - ozval sa podozrievavo, - kto vlastne ste? Úradný orgán?

- Ale, Nikanor Ivanovič! - zvolal srdečne neznámy. - Čo je to, úradný orgán? Všetko závisí od uhla pohľadu. Všetko, Nikanor Ivanovič, je neisté a relatívne. Dnes nie som nik a zajtra už môžem byť úradný orgán! Ale býva to aj naopak, ej, veru býva!

Táto úvaha ani najmenej neuspokojila predsedu domovej správy. Keďže od prírody bol človek podozrievavý, usúdil, že utáraný chlap nie je nijaký úradný orgán, ale možno dáky vagabund.

- Kto vlastne ste? Ako sa voláte? - spytoval sa predseda čoraz prísnejšie, ba dokonca aj výhražne vykročil proti neznámemu.

Občana tá prísnosť vôbec nevyviedla z konceptu:

- Volám sa, no povedzme Koroviov. Ale nechceli by ste sa trochu občerstviť, Nikanor Ivanovič? Len tak po domácky...

- Prepáčte, - odvrkol Nikanor Ivanovič už rozhorčene, - aké tu občerstvovanie? (Treba priznať, hoci to nie je práve príjemné, že Nikanor Ivanovič bol od prírody trochu hrubý človek.) - Zdržovať sa v obytnom priestore nebohého je úradne zakázané! Čo tu robíte?

- Ale, veď si sadkajte, Nikanor Ivanovič, - vykrikoval občan celkom bez rozpakov, obskakoval okolo predsedu a pristrkoval mu kreslo.

Nikanor Ivanovič sa už načisto rozzúril, odmietol kreslo a zajačal:

- Tak von s tým, kto ste?

- Som, ráčite vedieť, tlmočníkom cudzinca, ktorý má rezidenciu v tomto byte, - predstavil sa údajný Koroviov a zrazil hnedé nevyčistené topánky.

Nikanor Ivanovič otvoril od údivu ústa. Prítomnosť akéhosi cudzinca v tomto byte, a ešte k tomu s tlmoční-

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Rozjatrená pamäť sa utišuje a do budúceho splnu už nik neruší jeho spánok: ani beznosý Gestasov kat, ani neľútostný piaty miestodržiteľ Judska, jazdec Zlatá kopija, Pontský Pilát.


SLOBODA, RUDOLF - ROZUM

SLOBODA, RUDOLF

ROZUM

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (31)
ISBN 80-85585-41-3

beletria, román
480 s., slovenčina
hmotnosť: 557 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*bels*in*H-BAR-rr*

Literárna tvorba Rudolfa Slobodu má výrazné autobiografické črty. Vo svojich prózach zobrazoval takmer výlučne vlastné zážitky a kontext vlastného vedomia: sústredil sa na hľadanie zmyslu života a postojov jednotlivca v odcudzujúcej sa spoločnosti. Román Rozum (1982) je príbehom intelektuála, ktorý sa pohybuje vo sfére filmovej tvorby a neúspešne sa pokúša hľadať východisko z bludného kruhu problémov vtedajšej spoločnosti i neusporiadaných rodinných vzťahov. V románe niekoľkokrát silne zaznie motív samovraždy ako riešenia bezvýchodiskovej situácie. Román Stratený raj, ktorý vyšiel o rok neskôr, tematicky čerpá z prostredia protialkoholickej liečebne, kam sa hlavný hrdina prichádza dobrovoľne liečiť. Počas pobytu bilancuje svoj život, hľadá si miesto v spoločnosti a prehodnocuje svoj vzťah k milovanej žene, ktorý mu pomôže vrátiť sa späť do reálneho sveta.

Slovenský prozaik, básnik, dramatik a scenárista Rudolf Sloboda (1938 - 1995) sa narodil a žil v Devínskej Novej Vsi (dnes súčasť Bratislavy) v rodine chorvátskeho starousadlíka. Začal študovať psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, no štúdium nedokončil. Pracoval v Ostrave ako baník, v Bratislave ako stavebný robotník a po vojenskej službe nastúpil vo Vítkovických železiarňach. Neskôr sa stal redaktorom vo vydavateľstve Smena, dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby, krátko pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie. Od roku 1988 sa venoval výlučne literárnej tvorbe. Už ako dvadsaťročný časopisecky debutoval poviedkou Do tohto domu sa vchádzalo širokou bránou v časopise Mladá tvorba. Do literatúry vstúpil románom Narcis (1965). Venoval sa predovšetkým próze (napr. Britva, Uhorský rok, Šedé ruže, Hlboký mier, Hudba, Rozum, Stratený raj, Uršuľa, Rubato, Krv, Jeseň, Láska atď.), napísal básnickú zbierku Večerná otázka vtákovi, mládeži je určený prerozprávaný Homérov epos Ilias. Pre deti napísal príbeh zo života dedinského chlapca Hraničný kameň. Je autorom viacerých scenárov a podľa jeho románu Vernosť bol nakrútený film Karline manželstvá. Na objednávku herečky Zity Furkovej napísal divadelné hry Armagedon na Grbe a Macocha. 6. októbra 1995 spáchal samovraždu.










Nevinnému chudákovi žrútovi to bolo veľmi smiešne a vôbec nepochopil, prečo mu majiteľ klobásy hodil na posteľ kus suchej kôrky.

(Ja som na druhý deň dostal zálohu a odcestoval som domov.)

Po tejto dlhej zátvorke chcem ešte pripomenúť, že niekedy nie je dobré priznať sa. Keď mi raz žena ukradla kľúč od pracovne, nebol som si istý, či ho vzala, alebo nie. Keby sa nebola priznala, logickou cestou by som nikdy nedokázal, že to urobila. Polícia a vyšetrovacie orgány vedia len to, čo sa dozvedia. Ak zločinec mlčí, je vylúčené, aby mu niečo dokázali. Zločinec vlastne môže svojím mlčaním zmiasť všetkých.

Aj takéto problémy víria v scenáristovej úbohej hlave. Jeden režisér mi totiž navrhol, aby som pre neho napísal detektívku alebo kriminálku. Mala by to byť psychologická vec. Predbežne som si kúpil trestný zákonník, ale o deji som zatiaľ neuvažoval.

Keď som odhádzal sneh z chodníka a vpustil do nášho dvora susedovho psa Bojara, išiel som si ešte ľahnúť pod duchnu, ale nechcel som spať, iba sa zohriať. No aj tak som o chvíľu zaspal. O hodinu som sa zobudil, svietilo slnko a zo striech kvapkal roztopený sneh. Záhrada plná vtákov sa celá chvela od hurhaja. Boli tu vrabce, sýkorky, drozdy, vrany, na orechu operoval krásny čistý ďateľ, na dvore, nedbajúc na psy, kŕmili sa drozdy. Psy vyhrabali pri svojich búdach rozmerné jamy. Zdá sa, že Šach učí mladého Bojara hrabať jamy. Stojí nad jamou a kýva hlavou. Bojar opatrne vsunie laby na dno, obzrie sa, či môže, a pustí sa do hrabania. Šach ho sleduje. Kocúr Maxo pozoruje tieto zbytočné práce zo strechy, kde si našiel pri komíne suché miesto. Keď ma vidí na dvore, skočí k dverám a čaká, aby mohol vkĺznuť do tepla.

Idem na autobus do centra.

Nasadil som si prsteň so štvorcovým očkom, je to lapis lazuti čiže lazurit, sýtomodrý kubický nerast, chemicky podvojný kremičitan a sírnik sódno-hlinitý. Keď som ho videl raz vo výklade, nemohol som odolať a prekonajúc všetky vnútorné námietky, vyhodil som zaň veľké peniaze, ani nespomeniem koľko, lebo by ma žena zabila. Možno moja ruka s tým prsteňom vyzerá trocha smiešna, ale ja sa s ním veľmi dobre cítim, a keď sa mi nechce do mesta za nejakou robotou, na schôdzu, stačí, aby som si pomyslel, že si nasadím prsteň, a hneď mi to zdvihne náladu. Doma ho nenosím, šetrím ho.

Ostré slnko bilo do očí a vlhký jarný vzduch omamoval, uspával a deprimoval. Ani šofér autobusu nebol vo svojej koži: inak rád povedal Novovešťanom niekoľko slov pri nastupovaní, lebo mu pripadali trochu exotickí v porovnaní so zachmúrenými a všednými obyvateľmi centra, ktorí cestu autobusom brali ako prirodzenú vec. Novovešťania ešte vždy radi spomínali na príjemnú zmenu, ktorá nastala zavedením autobusovej linky do dediny - predtým museli chodiť na vlak, a niektorí mali dosť ďaleko na stanicu. Ale dnes už málokto po prvý raz cestuje autobusom - i penzisti po sedemdesiatke aspoň raz absolvovali cestu do mesta, no aj druhá cesta býva sviatočná, čo je pre šoféra určitým osviežením, i keď nie až takým, ako keď vo vozidle sedí skupina niekoľkých úplne nových pasažierov, prvý raz cestujúcich na tejto linke. Môže im odpovedať na otázky o prestupovaní.

Šoférova nervozita bola citeľná pri brzdení a v zákrutách. Mal som obavu, aby sme sa niekde neprevrátili. Pod mostom, kde je cesta neprehľadná, naozaj takmer vrazil do iného autobusu. Potom išiel neznesiteľne pomaly - a tu sme zase mali strach, aby nás nevyložil uprostred polí pre nejakú poruchu. Autobus sa horko-ťažko dovliekol

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Keď chceme, osud nám radí, keď nechceme, ťahá nás.


štvrtok 21. marca 2019

BÖLL, HEINRICH - BILIARD O POL DESIATEJ

BÖLL, HEINRICH

BILIARD O POL DESIATEJ
(Billard um halb zehn)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME XX. storočie (33)
preklad Perla Bžochová
ISBN 84-9819-149-1

beletria, román
254 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 €

*trsos* in *H-BAR*

Zdanlivo konsolidované nové Nemecko, inštitucionalizovaná cirkev a pocit viny pred ľudstvom za históriu svojej vlasti - to sú témy, ktoré Heinrich Böll spracoval v románe Biliard o pol desiatej (1959). V centre príbehu sú tri generácie rodiny architektov, ktoré spája sakrálna stavba: v roku 1908 Opátstvo svätého Antona naprojektoval a vystaval Heinrich Fämel; v roku 1945 ho jeho syn Robert ako príslušník wermachtu vyhodil do povetria a koncom päťdesiatych rokov sa ho pokúša zrekonštruovať Heinrichov vnuk Joseph, až kým náhodou nezistí, čo, resp. kto bol príčinou skazy opátstva. Kniha má charakter retrospektívy, ktorú čitateľ spoznáva vďaka vnútorným monológom jednotlivých postáv. Tie postupne vystupujú na scénu a ich útržkovité spomienky nám umožnia vytvoriť si celistvý obraz o tom, čo sa v minulosti stalo. 

Nemecký prozaik, dramatik a esejista Heinrich Böll (1917 - 1985) sa vyučil za kníhkupca, neskôr študoval germanistiku a klasickú filológiu. Druhú svetovú vojnu prežil na fronte a v americkom zajatí a zážitky z vojny sa stali základom jeho tvorby. Od roku 1951 sa venoval výlučne literárnej činnosti, hoci systematicky začal písať už v roku 1946. Cestoval po Európe, august 1968 prežil v Prahe. V rokoch 1971 - 74 bol prezidentom PEN-klubu. Za svoje diela, ktoré sú preložené do takmer dvadsiatich jazykov, dostal viacero literárnych cien, v roku 1972 aj Nobelovu cenu za literatúru. Najčastejšie sa venoval postaveniu človeka vo vojne a bezprostredne po nej, ale pokúšal sa aj vyrovnať s nezvládnutou minulosťou Nemecka, kriticky sa staval k pokrytectvu a pokriveným vzťahom medzi ľuďmi. Poviedku Stratená česť Kataríny Blumovej alebo ako vzniká násilie a kam môže smerovať sfilmoval nemecký režisér Volker Schlondorf. Film však mal už skrátený názov: Stratená česť Kataríny Blumovej.






Prečo sa odrazu zachvela šálka, akoby zacvengla pod dunením tlačiarenských strojov; že by sa už skončila poludňajšia prestávka, pracovalo sa nadčas, tlačili sa aj v sobotu popoludní na biely papier povznášajúce slová?

Veľa, preveľa ráz som vždy ráno cítil toto chvenie, keď som sa s podopretými lakťami díval odtiaľto dolu na ulicu, na plavé vlasy, ktorých vôňu som poznal z rannej omše; priveľmi korenisté mydlá by boli tieto pekné vlasy zničili; voňavkou tu bola poctivosť. Chodieval som za ňou, keď po omši o tri štvrte na osem prechádzala okolo Gretzovho obchodu k domu číslo 8. K tomu žltému domu s bielym, trochu zvetraným nápisom na čiernom dreve: ,Dr. Kilb, notár.´ Pozoroval som ju, keď som na vrátnici čakal na noviny; dopadalo na ňu svetlo; padalo na jej jemnú tvár zvráskavenú v službe spravodlivosti, keď otvárala dvere na kancelárii, otvárala okenice, nastavovala heslo trezoru, otvárala oceľové dvere, ktoré akoby ju mali zadláviť; kontrolovala obsah trezoru a ja som cez úzku Modestovu ulicu mohol vidieť rovno do jeho vnútra, kde bol v najvrchnejšom priečinku starostlivo napísaný štítok: ,Projekt Svätý Anton´. Ležali tam tri balíky, pokryté pečaťami ako ranami. Boli len tri a už aj decko by poznalo mená odosielateľov: Brehmockel, Grumpeter a Wollersein. Brehmockel, ktorý vystaval tridsaťsedem novogotických kostolov, sedemnásť kaplniek a dvadsaťjeden kláštorov a nemocníc; Grumpeter, ktorý vystaval tridsaťtri novoromantických kostolov, iba dvanásť kaplniek a osemnásť nemocníc; tretí balík bol od Wollerseina, ktorý postavil síce iba devätnásť kostolov, iba dve kaplnky, iba štyri nemocnice, ale zato sa mohol pochváliť jedným opravdivým dómom. ,Už ste čítali, pán poručík, čo je v Stráži?´ spýtal sa ma vrátnik a ja som čítal nad jeho mozoľnatým prstom riadok, ktorým mi ukazoval: ,Posledný termín na odovzdanie projektu Svätého Antona dnes. Nemajú naši mladí architekti odvahu?´ Zasmial som sa, skrútol som noviny, šiel som na raňajky do kaviarne Kroner; keď čašník povedal do kuchynského okienka:,Raňajky pre pána architekta Fähmela, ako obyčajne,´ znelo to už ako prastará, po stáročia spievaná liturgia. Panie z domácností, klerici, bankári - haravara hlasov okolo pol jedenástej. Skicár s baránkami, hadmi, pelikánmi; päťdesiat fenigov prepitné čašníkovi, desať boyovi, vrátnikov úškľabok, keď som mu do ruky vložil jeho rannú cigaru, preberajúc poštu. Stál som tu, cítil som chvenie tlačiarenských strojov v lakťoch, dolu v kilbovskej kancelárii som videl eléva, ktorý neďaleko okna mával bielym kosteným penicierom. Otvoril som list, ktorý mi odovzdal vrátnik: ,... sme ochotní ponúknuť Vám miesto hlavného kresliča, nástupný termín ihneď; ak si želáte, styky s rodinou; priateľské prijatie do tunajšej spoločnosti je zaručené. Nechýba družnosť...´ Tak sa používali milé dcéry architektov ako vnadidlo, ponúkali sa lichotivé výlety do prírody, kde mladí muži v okrúhlych klobúkoch narážali na kraji lesa sudy piva, mladé dámy vybaľovali a ponúkali obložené chlebíky, a tu, na čerstvo pokosenej lúke, sa človek mohol odhodlať na tanček, zatiaľ čo matky, ktoré úzkostlivo rátali roky svojich dcér, tlieskali, nadšené toľkou gracióznosťou, a keď sa podnikla spoločná prechádzka po lese, ruka v ruke, lebo dámy sa obyčajne zvykli potkýnať o korene, naskytla sa príležitosť, keďže vzdialenosti sa v lesnom šere nebadane zväčšovali, pobozkať dáme predlaktie, líce alebo plece, a potom večer spiatočná cesta po skrytých lúčkach, kde na okrajoch lesa vykúkali srnky ako na objednávku: keď sa rozozneli piesne a niesli sa od koča ku koču, mladí si už mohli pošepkať, že Amor trafil. Koče odvážali boľavé srdcia a ranené duše.

A ja som napísal láskavú odpoveď:,... som ochotný zaoberať sa Vašou milou ponukou, len čo dokončím súkromné štúdiá, ktoré ma začas ešte viažu k mestu...´; zalepil som obálku, prilepil známku, vrátil som sa k oknu a díval som sa na Modestovu ulicu: kostený penicier sa zablyskol ako dýka, keď ním mládenec pohyboval; dvaja hoteloví sluhovia nakladali na príručný vozík diviaka; večer z neho ochutnám na pánskom večierku v Speváckom spolku nemeckých hrdiel, budem musieť počúvať ich vtipy, a oni nezbadajú, že sa nesmejem na vtipoch, ale na nich; ich vtipy sa

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Prvým rezom odkrojil špičku veže na opátskom kostole a podal tanier Robertovi. 



BOLFÍK, JÚLIUS - OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA

BOLFÍK, JÚLIUS

OKRES RIMAVSKÁ SOBOTA
Príroda - História - Pamiatky

Osveta, Martin, 1971
Gemerská vlastivedná spoločnosť, Rimavská Sobota
edícia Gemerské vlastivedné pohľady (12)
prebal Tibor Hrabovský
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
70-032-71

monografie
152 s., 42 s. far. fot., 32 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 541 g

tvrdá väzba s prebalom,  veľký formát
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

8,00 €

*trsos*geo









VERNE, JULES - CESTA NA MESIAC

VERNE, JULES

CESTA NA MESIAC
(De la Terre á la Lune - Autour de la Lune)

Mladé letá, Bratislava, 1971
edícia Knihy J. Verna
preklad Ružena Jamrichová
ilustrácie Milan Veselý
doslov Jozef Fraňo
3. vydanie, 23.000 výtlačkov
66-140-71

beletria, román, scifi,
302 s., slovenčina
hmotnosť: 515 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

2,50 € PREDANÉ

*trsos*











XX. kapitola 
Útok a odveta


Touto príhodou akoby sa skončila diskusia. Ťažko by bol niekto našiel lepšie záverečné slovo. A predsa, keď vlna nadšenia opadla, ozval sa zvučný prísny hlas:

Teraz, keď rečník popustil uzdu fantázii, azda sa láskavo vráti k pôvodnej téme, menej bude teoretizovať a bude hovoriť skôr o praktickej stránke výpravy?

Všetky pohľady sa obrátili na hovoriaceho. Bol to chudý, suchý človek s energickou tvárou a bujnou, po americky ostrihanou bradou. Vďaka vir-varu v zhromaždení postupne sa dostal až do prvého radu. Tam, s rukami skríženými na hrudi, iskriacim smelým zrakom neprestajne pozoroval hrdinu mítingu. Keď vyslovil svoju žiadosť, odmlčal sa, akoby ho ani zamak nemýlili tisíce pohľadov upierajúcich sa naňho, ani popudené šomranie, vyvolané jeho slovami. Keďže odpoveď neprichádzala, zopakoval otázku rovnako jasne a zreteľne a potom dodal:

Zišli sme sa tu, aby sme sa zapodievali Mesiacom, a nie Zemou.

Máte pravdu, pane, — súhlasil Michel Ardan, — diskusia odbočila. Vráťme sa k Mesiacu.

Pane, — ozval sa neznámy, — predpokladáte, že Mesiac je obývaný, nuž dobre. Ale ak jestvujú Seleniti, tak určite nedýchajú, lebo, upozorňujem vás na to vo vašom vlastnom záujme, na povrchu Mesiaca niet ani najmenšej molekuly vzduchu.

Pri tomto tvrdení pohodil Ardan plavou hrivou. Pochopil, že sa medzi ním a týmto neznámym rozpúta boj, zatínajúci do živého. Teraz sa uprene on zadíval naňho a povedal:

Ach! Vraj nieto vzduchu na Mesiaci. A kto to tvrdí, prosím vás?

Vedci.

Naozaj?

Hej, naozaj.

Pane, teraz žarty bokom — ozval sa Michel. — Hlboko si ctím vedcov, ktorí voľačo vedia, ale hlboko opovrhujem vedcami, ktorí nevedia.

Poznáte nejakých z tej druhej kategórie?

Akoby nie. Vo Francúzsku istý vedátor tvrdí, že z matematického hľadiska vták nemôže lietať, a iný zas svojimi teóriami dokazuje, že ryba nemôže žiť vo vode.

— O tých nejde, pane. Mohol by som citovať mená, ktoré by ste určite nezavrhli a ktoré by dokazovali môj výrok.

 — Nuž, pane, potom ma privediete do hlbokých rozpakov, ale ako nevedomec sa veľmi vďačne dám poučiť.

— Prečo sa zaoberáte vedeckými otázkami, keď ste ich neštudovali? — spýtal sa neznámy dosť nevraživo.

— Prečo? — zopakoval Ardan. — Pretože udatný je vždy ten, kto netuší nebezpečenstvo. Máte pravdu, nič neviem, ale táto slabosť je práve mojou silou.

— Vaša slabosť hraničí so šialenstvom, — zvolal neznámy nasršene.

— To nič, — prikývol Francúz, — ak ma zavedie až na Mesiac.

Barbicane s kolegami dobreže očami neprestrelili votrelca, ktorý sa tak bezočivo miešal do ich podujatia. Nikto ho nepoznal, a predseda, neveľmi si istý výstrelkami príliš otvorenej diskusie, pozeral s obavami na svojho nového priateľa. Zhromaždenie napäto a znepokojene sledovalo šarvátku, upozorňujúcu na nebezpečenstvá, ba až na úplnú nemožnosť výpravy.

— Pane, — ozval sa Ardanov protivník, — početné a neodškriepiteľné dôkazy dosvedčujú, že okolo Mesiaca niet ovzdušia. Ba dovolím si tvrdiť, že ak tam atmosféra voľakedy jestvovala, bola by ju Zem musela pritiahnuť. Ale radšej by som dôvodil vecnými, neodškriepiteľnými faktami.

— Dôvoďte, pane, — odvetil Michel Ardan vybrane zdvorilo, — dôvoďte, koľko sa vám páči!

— Dobre viete, — začal neznámy, — že svetelné lúče prechádzajúce vzduchom odchyľujú sa z rovnej cesty, čiže sa lámu. Nuž teda, keď Mesiac zacláňa hviezdy, nikdy ich lúče, dotýkajúc sa okraja mesačného kotúča, nevykazujú ani najmenšiu odchýlku, ani najmenší náznak, že by sa lámali. A teda je očividné a logické, že Mesiac nie je obklopený vzdušným obalom.

Všetky pohľady sa upierali na Francúza. Keby pripustil, že poznámka je správna, vyplynuli by z toho aj neúprosné následky.

— Naozaj, — odvetil Michel, — to je váš najlepší argument, nevravím, že jediný, a vedcovi by sa naň možno ťažko odpovedalo. Ja však vám poviem iba to, že nemá absolútnu platnosť, lebo predpokladá, že uhlový priemer Mesiaca je presne určený, čo však nie je pravda. Ale poďme ďalej a radšej mi povedzte, milý pane, či pripúšťate, že na povrchu Mesiaca sú sopky? — Vyhasnuté áno, ale aktívne nie.

— Dovoľte mi však veriť, pričom nevybočím z hraníc logiky, že tieto sopky boli niekedy činné.

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A keďže patrí k americkej náture, že v obchode všetci predvídajú všetko, teda aj krach, ctihodného Harryho Troloppa vopred vymenovali za súdneho komisára, a Francisa Daytona za konkurzného zástupcu.




streda 20. marca 2019

ONDREJOV, ĽUDO - JERGUŠ LAPIN

ONDREJOV, ĽUDO

JERGUŠ LAPIN

Matica slovenská, Martin, 1946
edícia Knižnica Slovenských pohľadov (114)
2. vydanie

beletria, román, literatúra slovenská,
140 s., slovenčina
hmotnosť: 262 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

1,90 € PREDANÉ

*trsos*h-bar-FR*




Bol večer. Rozprávali sa s matkou o dávnych časoch pri škamriacej petrolejovej lampe. Usilovali sa uhádnuť, či bude ešte kedv bieleho chleba? Večer už pokročil, lampa dohárala, matka sa poberala spať. Jerguš sa prevalil na lavicu, položenú povedľa steny za stolom. A driemal.

V driemotách, pri matkinom dychu, myslel na Ondríka Szécsényiho, ktorý mu umieral v rukách. Potom na jeho sestru, na udalosť v Szécsényiho vile. Na svoj beznádejný pastiersky život, do ktorého sa už nemohol vrátiť. Primnoho poznal už sveta . . .

Čo počať? Ako začať? ...

Von búrila noc, neobyčajná, tmavá a hrozivá. Hukotala južným vetrom, vyhrážala sa a krútila vo víroch po Zbojníckom Tanci ako pohanská mátoha. Do kuchynských dverí, za ktorými usínala matka a sužoval sa myšlienkami Jerguš Lapin, zadrapil sa víchor.

Podivné šuchnutie prenieslo sa od nich. Jerguš zostal ležať nepohnute a popod stôl hľadel na dvere. Zrazu sa mocným nárazom otvorily a do kuchyne vovalil sa obor.

Matka ako vystrelená posadila sa na posteli. Jerguš sa s lavice nepohol.

Obor sa mračno poobzeral po izbe. Postavil si stolec k matkinej posteli a sadol si. Ľavé oko mal zaviazané čiernym súknom.

Kde je váš syn?! — opýtal sa hromovým hlasom.

Neviem, — odpovedala skľúčene, — odišiel s vojakmi...

Strhol s oka čierne súkno a obrátil sa tvárou k Lapinovie materi:

Pozrite!

Miesto ľavého oka ukázalo sa preliaknuté viečko. Nosná kosť pomliaždená a kožka okolo nosa pošarpaná. Pekelný výraz zračil sa mu na tvári.

Bože, Bože! — zaupela matka.

Vtedy Jerguš vstal. Postavil sa ako mŕtvy, údy svoje neovládal. Uprel na obra svietivé oči. Zabelasely sa nocou. V tejto chvíli udrela do nich sila vrchov. Meravým krokom zamieril k nemu.

Akokoľvek bol mohutný, jednako zdrevenel od prekvapenia. Zdravé oko vystúpilo mu z jamky a v desivom údive pozeralo na Jerguša.

Vtom vyskočila matka s postele, postavila sa medzi dvoch:

— Dieťa moje, maj rozum! — kričala prerývane Jergušovi do tváre.

Čo chcete? — opýtal sa Jerguš jednookého obra. — Ku mne ste prišli? Už dávno som sa chcel s vami stretnúť — poďte! — hodil hlavou a obrátil sa k dverám.

Jednooký vstal. Bol o celú hlavu vyšší od Jerguša, no v prsiach mohol byť dva razy taký objemný.

Prečo by som nešiel? Pôjdem, keď chcete! ... — odpovedal a pohol sa. — Na pol riti vás odsedím! ...

Jerguš ho pustil dverami vopred, a aby matku ako-tak upokojil, naznačil jej, že sa hneď vráti.

— Kam ma vediete?

Uvidíte! — odpovedal Jerguš. Kráčal povedľa obra a hľadel na neho ponad plece, aby ho neočakávane nenapadol. Zrazu zastal, obrátil sa proti jednookému:

Sme v pol ceste od dediny a niet tu nikoho. Ak myslíte, že jeden z nás musí umrieť, začnite vy, nech vám je po vôli...

Ale z diaľky zažmurkaly obloky dedinskej krčmy. Jednooký sa zahľadel na ne, čosi nesrozumitelné zašomral a zakeroval k nim. Jerguš sa mu podal za pätami.

Priblížili sa ku krčme. Prešli popri ustatých koňoch, ktoré driemaly pred krčmou, klonily hlavy hlboko k zemi. V prvej miestnosti krčmy popíjali ich gazdovia, Jergušovi neznámi vozári, pálenku. Jednooký rozkázal krčah vína a pozval Jerguša do susednej izby. Tam sa posadili proti sebe a zdĺhavo sa zadívali na seba.

A tu sa obrova tvár rozjasnila. Položil svoju ohromnú ruku na Jergušovo plece a zdvihol pohár:

Napi sa, — povedal, — nech nás nič nerozráža ...!

Jerguš poslúchol. Pili, popíjali a jednooký po každom krčahu bol výrečnejší a veselší. Rozprával ťarbavo:

Meno svoje ti nemôžem prezradiť, lebo som sa zaklial na to do troch vrhov! Ale toľko ti vravím, že som veľmi škodný... Štyri roky som strávil na fronte, v najpľuhavejších ohňoch, a nič sa mi nestalo. Musel som sa stretnúť práve s Jergušom Lapinom, aby mi vybil oko! ... Smiešna a čudná vec ...

Usmial sa roztrpčene.

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Na druhý deň súdna komisia sbierala kúsky človeka, ktorého výbuch roznosil po celej doline ...


STODOLA, EMIL - PRELOM

STODOLA, EMIL

PRELOM
spomienky - úvahy - štúdie

Leopold Mazáč, Praha, 1933
edícia Osvetová knižnica (2)
2.000 výtlačkov

história
292 s., slovenčina
hmotnosť: 368 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky

15,00 € PREDANÉ!

*trsos* in *H-BAR*









Tóti — „Tót közművelődési egyesület“

Paralelne so slovenskou spoločnosťou existovala i spoločnosť „tótska“. „Tóti“ boli tí páni, čo účinkovali v „Tót közművelődési egyesület-e“: Czambel, Janovec, Šťastný a niektorí iní.

Czambelovi a jeho priateľom nechýbäl národný cit, veď čo študenti vykonali niečo pre tie časy zázračného: keď Blaha Lujza v divadle „Népszinház“ v kuse „Tót leány“ slávila triumfy, oddali jej títo mladí ľudia veniec (kytku?) za 80 zl.(!), na stuhe ktorého bol takýto nápis: „Budapesti tót egyetemi hallgatók Hankának“. To bola senzácia!

Ale ich účinkovanie, tak vydávanie časopisu Vlasť a Svet, i redigovanie vládnych Slovenských Novín smerovalo proti slov. národnej veci, ono kliesnilo cestu oportunizmu, ktorý bol pre nás poddajných Slovákov záhubným, a toto otravovanie verejnosti nebolo vyvážené ani ich dobrými úmyslami a skutkami, ani vynikajúcimi spismi Czambelovými.

21. apríla 1885 bol som čo referent Národ. Novín na valnom shromáždení „Tót közművelődési egyesületu“, tejto maďarskej náhražky za bývalú Slov. Maticu. Predsedal biskup Czászka, medzi prítomnými boli aj honetní, objektivní ľudia, ako Michal Zselinszký, Peter Matúška, Joz. Kajuch a iní. Tam som ale počul z úst jedného rečníka slová, ktoré sa mi hlboko vryly do duše: „A tót nép nem létezik, csak tótul beszélő egyesek“ (Ľudu slovenského niet, sú len slovensky hovoriaci jednotlivci). Takto vyzeral ten kultúrny spolok slovenský. Ozaj bastardné dielo slabých, vždy ku kompromisom náchylných ľudí. (Tu by mohol prof. Chaloupecký aplikovať svoje nerozmyslené slová o bastardnej kultúre Slovákov.)

Srážka s maďarským študentom

Dňa 5. mája 1885 stal sa mi nemilý incident. V jednej študentskej reštaurácii na Magyar utca stala sa medzi mnou a jedným maďarským študentom, ktorý hanobil — pravda, v podnapitom stave — Slovákov, srážka, kde som mu musel vynadať v prítomnosti všetkých do „durva neveletlen pimasz“-ov. Vec ďalších konzekvencií nemala. Niečo podobne nepríjemného sa mi potom v živote nikdy nestalo.

Pravda, istá nevraživosť proti nám bola všade. Tak predtým nemecký učenec, teraz tuhý Maďar, profesor dr. Jul. Kautz, pri otázkach z verejného práva, keď zkúšal dr. Janka Schwartza z Pukanca, začal zle-nedobre na Srbov, aké nesprávne požiadavky majú, a obrátil sa k Schwartzovi so slovami: „Persze, ön igazat adna nekik.“ (Pravda, Vy by ste im dali za pravdu.)

V Pešti nás študentov slovenských nepokladali za hodných pozornosti, po pravde peštianski profesori aj svoju vlastnú mládež zanedbávali. V Prahe mali sme prístup do spoločnosti univerzit-


utorok 19. marca 2019

KALINČIAK, JÁN - ORAVA

KALINČIAK, JÁN

ORAVA
Povesť

Matica slovenská, Martin, 1952
edícia Spisy Ján Kalinčiaka (4)
doslov Andrej Mráz
obálka Ľudo Fulla
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

beletria, novela
200 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g

tvrdá väzba s prebalom

1,20 € stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*
0,90 € stav: dobrý, knižničné pečiatky, fľaky na prebale *trsos*






Také okamihy sú vždy i pre šuhaja, i pre dievčinu nebezpečné.

Nebezpečenstvo také ale stojí za tri svety a za celé žitie.

Keď Ladislav prenášal Žofiu cez potoky, tu dievča, chtiac-nechtiac, muselo skloniť hlavu svoju na šiju šuhaja, a keď jej dych ovanul tvár jeho, tu v ňom sa zatriaslo mladistvé srdce tak, že stotisíc ráz viacej mužnosti, ako predtým, v sebe cítilo a noha tak pevným a istým krokom kráčala, že by to nikto ani uveriť nemohol. Keď zas v noci dievča mentiečkou prikrýval a pri ňom starostlive sedával, aby mu ani ten najmenší závan vetríčka zaškodiť nemohol, i ohliadal sa, či mentiečka je v dobrom poriadku: tu, chcej-nechcej, sklonil sa k jeho tvári, a ovanutý jeho dychom, nemohol sa zdržať, hoc i len bojazlive a ostýchave, aby nepobozkal jej pery.

Ladislav pritom nemyslel nič, nechcel nič, ale nemohol odolať sám sebe; duša jeho ale sa zatriasla, keď bozk jeho bol opakovaný.

Nevedel, čo sa mu stalo.

Či Žofia to zo sna urobila, či preto, že sú to pery jedinej jej terajšej záštity, jej jediného súdruha a ochrancu, keď ju celý svet zanechal, a či hádam dač iného pritom zacítila, nevieme; ale isté je, že keď sa brieždiť začalo, Ladislav len trasľavým hlasom družku svoju oslovil, aby ho ďalej nasledovala. A devica mu ani za celý svet do očí nepohliadla a len tak išla, ako by sa jej nechcelo, a súdruh jej zas bol rád, že mohol toľko a toľko ráz odpočinúť a oddýchnuť si sám jediný v blízkosti dievčaťa, za ktorým sa mu duša zatriasať začínala.

Snívali obidvaja pritom, a sen ich bol za dňa bieleho, s otvorenými očami, pri úplnom povedomí v sebe, a jednoho o druhom.

Ach, deti moje, akože vám dobre bolo, hoc nad hlavami vašimi už nejedna búrka preletela, hoc ste boly i teraz nebezpečenstvám vystavené, hoc vám hádam ešte i väčšie nastávaly! — Dobre ste teda maly, keď ste si cestu neukracovaly, ale ste tak povoľne kráčaly ďalej, že sa cesta vaša predlžovala až na najkrajnejšiu možnosť.

Ale predsa každej pesničke býva koniec, tak i púti Ladislavovej so Žofiou. Prišla teda naostatok bez každej priekory do Kubína, ale tak zdanlivo chladne jeden oproti druhému, ako by sa nikdy neboli videli.

Zlé svedomie obyčajne trápi človeka, ale podobné tomuto je spolu i okamih ten, v ktorom sa duša mladocha duši dievčiny prvý raz odkryje, hoc i spôsobom takým, že ani jedna, ani druhá strana nevie, čo sa stalo a ako sa to stalo. A predsa sa stalo medzi Ladislavom a Žofiou.

Pani Eleková, hoc už asi šesťdesiatročná, viac alebo menej, privítala Žofiu, hoc i neznala, ako táto vyrástla a ako sa teraz od osudného krstenia zmenila a krásnou pannou sa stala, hádam útlejšie, hádam vrúcnejšie a srdečnejšie, ako to kedy bola pri synovi svojom, Lajošovi a jeho dietkach urobila. Skrižovala ruky na prsia, odstúpila od Žofie dva-tri kroky, pozerala na ňu okom rozžiareným a o dve-tri minúty vypovedala:

„Pekná bola tvoja mať, ale tri razy krajšia si ty. Však je pravda, Lacko?“

Ale Lacko neodpovedal ani slova.

„Nuž čože tak mlčíš?“ opýta sa horlivo Elečka. „Si mne ty za šuhaja, keď nevieš slova predniesť za družku púte svojej, ktorú si sprevádzal sám bez každej pomoci, bez každého spolusprievodníka až sem do Kubína. Povedz teda, Žofka, ty: prečo Lacko nič nehovorí?“

Avšak ako Lacko, tak i Žofia nehovorila nič.

Tu sa vicišpánke oko zaligotalo, úsmech sa jej zjavil na lícach, až naostatok jemným, dobrým hlasom vypovedala:

„Aha! Už teraz vidím, koľko bilo! Dobre je tak, deti

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Orava, Orava, celá si boľavá!"