PAVLIČIĆ, PAVAO - ZLATÁ RUŽA / PRÍSTROJ MA HMLU / UMELÝ OROL

PAVLIČIĆ, PAVAO

ZLATÁ RUŽA / PRÍSTROJ MA HMLU / UMELÝ OROL
(Plava ruža / Stroj  za maglu / Umjetni orao)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Zelená knižnica
preklad Ján Jankovič
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-002-86

beletria, román, detektívky,
474 s., slovenčina
hmotnosť: 541 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

0,60 € - DAROVANÉ THCK
0,60 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Slovenský čitateľ, ktorý rád siahne po dobrej detektívke, dostáva v tomto zväzku tri kriminálne príbehy z pera mladého chorvátskeho spisovateľa P. Pavličiča (Záhreb 1946). Po úspešnom debute, bola to kniha detektívnych poviedok Dobrý duch Záhrebu (1976), zaznamenali nevšedný úspech u čitateľov a kritiky aj ďalšie jeho tri romány: Zlatá ruža (1977), Prístroj na hmlu (1978), Umelý orol (1979). Ide o tri detektívne príbehy, ktorých dej Pavličić dômyselne rozvíja v dôverne známom prostredí dnešného Záhrebu. Hlavnými postavami nie sú gangstri, ale obyčajní drobní ľudkovia, ich honba za kariérou a peniazmi, ale aj úsilie pomôcť a zachrániť sa navzájom, hoci za cenu zločinu.

V Zlatej ruži sa zápletka rozvíja okolo záhadnej vraždy pôvabnej pisárky. Vyšetrovateľ nachádza v kabelke zavraždenej telefónne číslo svojho priateľa advokáta, a tak sa začnú prípadom zaoberať spoločne.

Druhý príbeh, Prístroj na hmlu, sa odohráva v prostredí netypickom pre detektívku - v gymnáziu, kde má učiť mladý profesor literatúry, ktorý hneď v prvé ráno objaví v zborovni mŕtvolu neznámeho muža a o niekoľko dní mŕtvolu novinára povestného „likvidovaním" svojich obetí na stránkach novín.

Tretí príbeh, Umelý orol, sa priamo dotýka myslenia a cítenia našich súčasníkov. Skúmajúc okolnosti záhadnej smrti jedného zo štvorice priateľov, autor sa vyjadruje k závažným mravným otázkam dnešnej doby. Jeho výpoveď pútavým spôsobom odhaľuje dobro i zlo v človeku a v jeho bezprostrednom okolí.

Nasledujúce ráno som sa vybral do školy pred siedmou. A znova bola hlma.

Nie som poverčivý, ani v predtuchy neverím a hmla ma v to prvé ráno rozladila už preto, že som mal kopu starostí: sťahovanie, mama, nové pracovisko. Iná vec je, že sa stalo to, čo sa stalo. Ale nemôžem povedať, že mi teraz bolo všetko jedno: musel som sa striasať, keď som kráčal hmlou opäť tým istým smerom, obracal sa naľavo i napravo s pocitom, že vidím tie isté autá, nákladiaky a dodávky, čo sa vynárali z bielej nepriehľadnej masy, blýskajúc žltými svetlami. Kým som čakal na vhodný okamih, aby som prešiel autostrádu na tom istom mieste ako minulé dni (už to bol návyk), rozmýšľal som, že o takú hodinku sa hmla zdvihne a znova bude všetko dobré a nejako to hádam len dopadne, ako povedal včera večer Bartol.

Blížil som sa k škole, ktorá sa nejasne črtala v hmle tak ako v to prvé ráno, s trocha nepríjemným pocitom pri pomyslení na prázdnu budovu, na pusté chodby, kde sa hlucho ozývajú kroky, pri pomyslení na zborovňu, ktorá pôsobí neprirodzene, keď v nej nikoho niet. O škole sa už medzi žiakmi aj ich rodičmi kadečo povrávalo, poniektorí navštívili riaditeľa, ustarostení a zamračení, vyskytli sa aj telefonické intervencie a táto psychóza akiste pôsobila i na mňa. Napokon všetky tie reči nezanedbali ani moju osobu.

Pomaly som otvoril dvere zborovne. Zas nebola prázdna. Lenže ten muž nesedel, ale stál, a čo bolo obzvlášť dôležité, žil. Varil si kávu na malom variči v kúte pri telefóne.

Bol to Mijo Užarević, náš pedagóg. Obrátil sa:

- Á, dobré ráno, kolega. To je výborné, že ste prišli. Chcel by som sa s vami pozhovárať.

Poponáhľal som sa do školy, aby som si upratal zásuvku, čo mi pridelili a vypísal si citáty z diel, o ktorých budem dnes hovoriť, keďže som doma nestihol, no už mi bolo jasné, že z toho nebude nič. To bol prvý dôvod, prečo mi stretnutie s Užarevićom nepadlo vhod.

Druhým dôvodom bol on sám. Patril totiž k ľuďom, ktorí na prvý pohľad vzbudzujú bez príčiny nedôveru; správal sa normálne, ba dalo sa povedať, že prehnane korektne. Bol asi v mojom veku, ale vystupoval akosi serióznejšie: vždy chodil v bielej košeli s kravatou, vlasy mal krátke a okolo uší úhľadne podstrihnuté. Ale to mi natoľko neprekážalo. Príčina zrejme bola niekde inde: všimol som si, že k žiakom sa ako pedagóg správa prepiato, totiž ako k duševne menejcenným indivíduám alebo menej inteligentným tvorom. A keď rozprával s profesormi, vždy mal človek dojem, že Užarević vie oveľa viac, než hovorí, ibaže to z nejakého komplikovaného a závažného dôvodu nechce povedať. Pravda, v posledných dňoch som mal nepríjemný pocit, že vie o mne podstatne viac, než si domýšľam. A tak som ho proti svojej vôli pokladal za istý druh školského policajta.

- O čo ide?

- Viete, je tu istá vec, - začal Užarević ticho a pomaly, sadajúc si oproti mne a prisúvajúc mi po stole šálku kávy, — istá vec, akoby som to povedal... Súvisí to s tým, čo sa stalo, viete.

- S mŕtvolou?

- Áno. Totiž, počul som od niektorých profesorov, že sa žiaci začínajú vypytovať, že by chceli vedieť viac, najmä na hodinách s triednymi, rozumiete.

- To je pochopiteľné.

- Iste, ale sme v delikátnej situácii voči polícii, všakže, a preto musím intervenovať aj ako pedagóg, viete, nepatrí sa pred deťmi... Nuž som na to upozornil i ostatných profesorov...

- A ja som ako očitý svedok pre žiakov najzaujímavejší, však? - povedal som o odtieň príkrejšie, ako som mal v úmysle.

- Áno, iste, myslím, že by bolo dobre...

- V poriadku, — riekol som, - odmietnem akýkoľvek rozhovor na túto tému.

- Teda sme sa dohodli, - povedal Užarević s kyslým úsmevom. Na okamih sa zarazil, akoby váhal, a potom sa opýtal: -Ale... ešte som sa vás chcel spýtať... no ak je vám to nepríjemné, potom nič... zaujímam sa o to len z ľudského hľadiska... Teda ako ste sa vtedy cítili?

- V to ráno, keď som ho našiel?

- Áno.

- Mal som strach. Zmocnila sa ma panika. Nič viac. - Užare-vić sa zdal byť s odpoveďou spokojný, a to ma trocha prekvapilo. Ale ešte mal otázky, lebo po chvíli opäť začal:

DIEHL, WILLIAM - CHULIGÁNI

DIEHL, WILLIAM

CHULIGÁNI
(Hooligans)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1989
edícia Zelená knižnica
preklad Dušan Janák
1. vydanie, 85.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0097-3

beletria, román, detektívky,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 584 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 €

0,90 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Jake Kilmer, vyšetrovateľ FBI so zvláštnym poverením, päť rokov sledoval nedovolenú činnosť mafistickej rodiny Taglianiovcov, dva razy sa ho dokonca pokúsili zavraždiť, no nebol schopný získať dostatok usvedčujúcich dôkazov, ktoré by obstáli pred súdom a dostali nebezpečný gang za mreže.

Pre Kilmera predstavuje Dunetown čosi ako neuskutočnený sen mladosti. Pred dvadsiatimi rokmi tam zažil ako študent najšťastnejšie leto svojho života, no všetky jeho nádejné vyhliadky vyšli nazmar. Vracia sa ta preto nerád a skutočnosť prekoná i jeho najhoršie obavy. Nielenže sa idylické mesto akoby zabudnuté z minulého storočia zmenilo na nepoznanie; zároveň s jeho príchodom sa začína i séria tajomných vrážd, ktoré predstavujú tvrdý oriešok preňho a pre jeho pomocníkov, členov Oddelenia zvláštnych úloh, tvrdých, ostrieľaných chlapov a zrejme jediných nepodplatných policajtov v meste, ktorí sú všeobecne známi ako chuligáni.

Moderný thriller z Ameriky osemdesiatych rokov podáva obraz nielen o podvratnej činnosti mafie, ale aj o neškrupulóznosti ľudí, ktorí sú pri moci a chcú si ju za každú cenu udržať, alebo ktorí sú ochotní urobiť všetko, aby si moc získali, a v neposlednom rade aj o zhubnom vplyve vietnamskej vojny na jednotlivcov. William Diehl sa svojimi románmi úspešne zaradil medzi autorov, ktorí tvorivo rozvíjajú odkaz americkej drsnej školy.

17 Hra podľa pravidiel

Palmová sála v hoteli Ponce bola veľká a útulná, presvetlená ako skleník a takisto plná popínavých rastlín, papradia a kvetov v kvetináčoch. Doplnky mali mäkké odtiene zelenej, žltej a ružovej. Z oblokov, ktoré tvorili celú stenu, bol výhľad na hotelové nádvorie. Kedysi sa tam v lete opaľovala a klebetila pri bazéne celá dunetownská smotánka. Odvtedy z bazéna urobili obrovský rybník s leknami, a hoci tam i teraz stálo roztrúsených zopár starých ležadiel, átrium pôsobilo opustene, ošarpane a nepoužívane. Reštaurácia však bola útulná a veselá a bzučala rozhovormi ranných hostí.

Na druhý deň ráno som ta vošiel niekoľko minút po ôsmej, v hlave mi trešťalo a v ústach som mal pachuť, akoby som bol amaretto zajedal starými galošami. Založil som si tmavé okuliare a neisto som sa pustil cez reštauráciu.

Francisco Mazzola, neprekonateľný šéf FONP, sedel pri obloku s výhľadom na átrium. Pri tanieri mal pekne zoradených šesť vitamínových tabletiek rozličných veľkostí a farieb a práve ich prehltal s pomarančovou šťavou. Podal mi ruku, objal ma okolo pliec, a len čo som si sadol, potisol predo mňa raňajšie noviny.

„Objednal som ti raňajky,“ povedal. „Čerstvú pomarančovú šťavu, desať lievancov, vajce na mäkko, žiadne mäso. Som presvedčený, že tvoj organizmus potrebuje zmenu. Hneď prinesú kávu a tu som ti nachystal fantastické vitamíny.“

„Keby som ich všetky pojedol, je po mne.“

„Treba sa udržiavať vo forme.“

„Toľko vitamínov by stačilo pre celú reštauráciu.“

Ignoroval moje námietky. „Vitamíny úžasne povzbudzujú mozgovú činnosť,“ vyhlásil.

Mazzola hltal vitamíny ako narkoman drogy. Navyše márne bojoval s plešivosťou. Každé ráno mu trvalo aspoň hodinu, kým si upravil tých zopár pramienkov vlasov, čo mu ešte zostali na hlave holej ako koleno. Aby si to vykompenzoval, dal si narásť bradu, takže s počernou stredozemskou pokožkou a prenikavými hnedými očami vyzeral ešte zlovestnejšie. Potisol predo mňa za hrsť vitamínových tabletiek.

„Tu máš,“ povedal. „Tieto sú z Číny. Bohovské. Obsahujú všetky...“

„Cisco, ja o vitamíny nestojím, chápeš? Lepšie mi padne káva, trochu pijatiky, sem-tam sa pomilovať, dať si biftek, víno, zemiakovú kašu so šťavou...“ ľ Zatváril sa, akoby mu šlo na vracanie.

„Slovom, nepotrpím si na vitamíny a pochybné bylinky.“

„Po dvoch dňoch budeš ako rybička.“ „Keď sa riadne vyspím, tiež budem ako rybička. Skoro celú noc som bol na nohách, lebo polovica taglianiovského klanu sa odobrala na večnosť.“

„K tomu ešte prídeme,“ odbil ma a pustil sa do raňajok, porcia makrobiotickej stravy na jeho tanieri vyzerala, akoby ju práve vybagrovali z dna močiara. „Mimochodom, čítal som, že od prebytku vitamínov t padajú vlasy.“

Zdesene na mňa pozrel.

„Kde si to čítal?“

„V novinách. V akejsi zdravotnej rubrike. Odumierajú od nich vlasové korienky.“

Chcel som si ho doberať ďalej, ale rozosmial som sa. Oprel sa o operadlo a prižmúril oči.

„Žiadne žarty o vlasoch, platí? Vari vtipkujem o tvojom kolene?“

„Je to členok.“

„Vidíš, aký si naň háklivý.“

„Nie som naň háklivý. Náhodou mám nanič členky. Dobré nohy, nanič členky, inak by som tu netrčal. Ako

DUCHOŇOVÁ, MILINA - VYŠÍVAME

DUCHOŇOVÁ, MILINA

VYŠÍVAME

Alfa, Bratislava, 1978
edícia Knižnica Urob si sám
obálka Mária Chmeliarová
3. vydanie, 70.000 výtlačkov

domácnosť, hobby,
222 s., 197 far. fot., 193 peroviek, slovenčina
hmotnosť: 481 g

mäkká väzba, väčší formát
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zukol4*

MAURIAC, FRANCOIS - KLBKO VRETENÍC

MAURIAC, FRANCOIS

KLBKO VRETENÍC
(Le noeud de vipéres)

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1967
edícia Členská knižnica
preklad Miroslava Bártová
doslov Jozef Felix
prebal Jana Shejbalová
2. vydanie, 13.000 výtlačkov
75-061-67

beletria, román
177 s., slovenčina
hmotnosť: 257 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

Mauriacovo bohaté literárne dielo celé desaťročia vzrušovalo francúzskych čitateľov aj čitateľov mnohých európskych národov. Tento Francúz, pochádzajúci z katolíckeho prostredia buržoáznej juhofrancúzskej rodiny, ako spisovateľ sa stal kritikom tohto prostredia, tejto triedy. Svojou skvelou psychológiou a znalosťou prostredia sa stal jej nemilosrdným sudcom.

Z jeho diel najslávnejší a najotrasnejší román „Klbko vreteníc“ predkladáme po dlhoročnom odstupe opäť našim čitateľom, aby znova prežili tú otrasnú drámu jedincov, tak veľmi si podobných vo svojej nenávisti a túžbe po majetku. Niet hádam horšej osamelosti, než je osamelosť ľudí zviazaných pevne najužšími príbuzenskými zväzkami, ktoré sa stanú zväzkami pokrytectva, nenávisti a chladnej vypočítavosti.

V románe „Klbko vreteníc“ sa stretáme s takýmito vzťahmi v rodine bohatého juhofrancúzskeho advokáta. Zo silných, vyostrujúcich sa obrazov vytvára autor psychologickú drámu o osamelých sebe samým napospas vydaných jedincoch, ktorí nikdy neboli k sebe ľudskí, lebo všetko ľudské sa u nich premenilo na zlo a zhmotňovalo sa vždy len na otázky majetku a peňazí.

Táto dráma je silným odrazom úpadku falošnej meštiackej morálky.

Opieral som sa o kozub a mechanickým pohybom ruky som rátal kúsky lešteného dreva poukladané v skrinke.

Roky som sníval o tomto neznámom synovi. Po celý môj biedny život nikdy vo mne nezanikol pocit, že jestvuje. Kdesi žije dieťa, ktoré som splodil, mohol by som ísť za ním a možno by mi bolo útechou. Žil v skromných podmienkach, no tým mi bol bližší: bolo príjemné pomyslieť, že sa asi v ničom nepodobá môjmu legitimnému synovi; predstavoval som si ho prostého, a zároveň nesmierne oddaného, vlastnosti, ktoré medzi ľudom naskrze nie sú zriedkavé. Slovom, vsadil som všetko na poslednú kartu. Vedel som, ak sa v ňom sklamem, že už od nikoho nemôžem nič očakávať a že mi nezostane iné, iba sa schúliť a obrátiť sa k stene. Štyridsať rokov som sa nazdával, že som sa zmieril s nenávisťou, s nenávisťou, ktorú som vzbudzoval, s nenávisťou, ktorú som cítil. A predsa som, tak ako iní, živil v sebe nádej a klamal som svoj hlad, až mi zostala iba posledná záloha. A teraz bol koniec.

Nezostalo mi ani to hrozné potešenie kombinovať plány, aby som mohol vydediť tých, čo mi chceli zle. Robert ich priviedol na stopu: napokon predsa len objavia trezory, aj tie, čo neboli na moje meno. Vymyslieť niečo iné? Ach, ešte žiť, stihnúť všetko minúť! Umrieť... a aby nenašli ani na zaplatenie pohrebu, aký mávajú chudobní. No ja som celý život šetril, roky som ukájal svoju náruživú sporivosť — ako sa teraz, v mojom veku naučím gestám márnotratníkov? Ostatne, deti na mňa striehnu, vravel som si. V tomto ohľade nemôžem urobiť nič, čo by sa v ich rukách nestalo hroznou zbraňou . . . Musel by som sa priviesť na mizinu potajomky, úboho...

Bohužiaľ, nevedel by som sa zruinovať! Nikdy by sa mi nepodarilo premárniť svoje peniaze! Keby tak bolo možné zahrabať ich so sebou do hrobu, keby som sa mohol vrátiť na zem, zvierajúc v náručí zlato, bankovky, cenné papiere! Keby som mohol prinútiť luhať tých, čo hlásajú, že statky tohto sveta nás v smrti opúšťajú!

Je tu ešte „dobročinnosť“ — dobré skutky sú prepadliská, čo všetko pohltia. Anonymné dary, ktoré by som poslal dobročinnému ústavu, sestričkám starajúcim sa o chudobných. Nemohol by som konečne myslieť na ostatných, na iných ľudí, nielen na svojich nepriateľov? Hrozíme sa staroby, lebo si uvedomujeme, že sme súčtom celého života — súčtom, v ktorom nemôžeme zmeniť nijakú číslicu. Potreboval som šesťdesiat rokov, aby som vytvoril starca umierajúceho od nenávisti. Som, aký som; musel by som sa stať iným človekom. Ó, bože, bože. . . kiežby si jestvoval!

Na mrku vošlo dievča, aby mi odpravilo posteľ; nezavrelo obločnice. Ľahol som si v tme. Zadriemal som aj pri hluku z ulice a pri svetle pouličných lámp. Chvíľami som sa prebral, ako keď cestujeme a vlak zrazu zastane; a znovu som zadriemal. Hoci som sa necítil horšie, zdalo sa mi, že musím zostať takto ležať a trpezlivo čakať, kým sa tento spánok nezmení na spánok večný ...

Musel som ešte vybaviť, aby Robertovi vyplácali sľúbenú rentu, a chcel som si zájsť aj po poste restante, lebo teraz mi už nikto nepreukáže túto službu. Už tri dni som nečítal poštu. To čakanie na neznámy list, ktoré v nás navždy zostane, to je znamenie, že nádej je nevykoreniteľná a že v nás trochu z tejto buriny vždy zostane!

Starosť o korešpondenciu mi dodala síl, takže som na druhý deň okolo poludnia vstal a vybral som sa na poštu. Pršalo, dáždnik som nemal, kráčal som teda popri múroch. Moje správanie vzbudzovalo zvedavosť, ľudia sa obzerali. Mal som chuť im zakričať: „Čo je na mne také zvláštne? Myslíte si, že som šialenec? Také niečo nesmiete povedať, moje deti by to využili. Nepozerajte tak na mňa, som ako každý iný — ibaže deti ma nenávidia a musím sa proti nim brániť. Ale to predsa nezna-

ANDRUŠKA, PETER - LEPŠÍ ĽUDIA

ANDRUŠKA, PETER

LEPŠÍ ĽUDIA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Nová próza
ilustrácie Peter Kľúčik
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-012-85

beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,40 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

V románe Lepší ľudia si Peter Andruška zvolil tému, ktorá je v súčasnej slovenskej próze zriedkavá: sústredil sa v ňom na prácu okresného oddelenia Verejnej bezpečnosti v malom meste a ukázal, ako pod pokojným povrchom malomestského života môžu v ľuďoch narastať predstavy najrozličnejšieho druhu, vedúce až k zločinu. Práve v tých ľuďoch, čo sami seba pokladajú za lepšiu spoločnosť. Alkohol, úplatky, narkotiká, sexuálna uvoľnenosť a baženie po majetku u nich zohrávajú poprednú úlohu.

Hlavný hrdina románu celým svojím ľudským profilom potvrdzuje, že autor nemal ambície napísať detektívku. Jakub Kalas, niekdajší okrskár, ktorého choroba predčasne vyradila z pracovného prostredia, vracia sa do rodičovského domu a vo svojom priam pustovníckom živote zápasí s prirodzenou ľudskou túžbou po práci a uplatnení.

Román Lepší ľudia bol r. 1981 odmenený 1. cenou v literárnej súťaži, ktorú vypísalo Federálne ministerstvo vnútra v spolupráci so Zväzom československých spisovateľov k 35. výročiu vzniku ZNB.

Pán Kalas! Vy ste teda zrichtovaný!

V kuchyni bolo pusto. Jakub Kalas mal v tejto miestnosti rád len úzky vysoký kredenc. Dômyselne riešený kus starého nábytku s množstvom priečinkov, zásuviek a poličiek býval úschovňou jeho milých vecí. Doteraz tu mal uloženú šálku na kávu a pohár na čaj, ktoré používal už ako chlapec, i náradie na bežné údržbárske práce, staré železné príbory bez výraznej značky dobrej kvality, ale vkusne zdobené takmer indiánskymi vzorkami, ťažké, dôverne známe vidličky a nože, ktoré mu pripomínali zlaté časy, keď ním zmietalo bujné chlapčenstvo a rodičia si z neho uťahovali, že sa nevmestí do kože, že ho budú musieť navliecť do nejakého mecha, aby sa im celkom nerozlietal. Plechový sedlový sporák s výbornou rúrou na pečenie od jari do jesene nepoužíval. Dedina, ktorá si zakladala na povesti modernej obce, trpela vrtochmi úradníčky v uhoľných skladoch a často s napätím čakávala, kedy pred domami zastaví auto s palivom. Ani Jakub Kalas nebol výnimkou. Zašiel do uhoľného skladu, podal objednávku, úradníčka prisľúbila, že palivo bude do týždňa, ale prešiel aj mesiac-dva, a auta nikde, darmo sa sťažoval na národnom výbore, nepomohol ani predseda, zmohol sa len na dobrácke „veď vyčkaj, Jakub“. Úradníčka mala dobrú pozíciu, mala kohosi za sebou, kohosi na okrese, nejaký okresný papalášik odobroval jej vrtochy, a tak uhlie posielala podľa sympatií alebo podľa nálady. Ach, jaj, niekomu sa žije! Jakub Kalas nevedel, netušil, kedy a čím si ju znepriatelil, ani si nad tým nelámal hlavu. Pevné palivo, rezervu z minulého roka, si nechal na zimu, dreva si kúpil na lesnej správe, vedúci podesia mu odpredal plný vlečniak dobrej haluziny, pomaly ju pílil, rúbal, sekal a ukladal za šopu na kopu, dobré dubové, agátové a jaseňové drevo, ba aj čosi topoľových triesok na zakladanie ohňa. V lete si varil na variči. Elektrina mu síce vyprázdňovala peňaženku a narúšala finančný rozpočet, no zmieril sa. V podstate nemal rád konflikty a vyhýbal sa ľuďom, čo pri každej vhodnej i nevhodnej príležitosti dávali najavo svoju dôležitosť, chápal však, aj toleroval, že podaktorí ináč ani nevedia žiť. Keby na seba neupozorňovali, nevšimlo by si ich ani sopľavé decko s lízankou v ruke. Úradníčke z uhoľných skladov asi dobre robilo, že svoju vôľu môže vnucovať aspoň spotrebiteľom jednej päťtisícovej obce.

Jakub Kalas upratoval. Robota mu išla od ruky, bol hotový prv, ako predpokladal. Kredenc sa skvel čistotou, načiernená platňa sporáka pôsobila dôstojne, vyleštený varič sa ligotal. Iba čo ma ten starec rozčúlil! šomral, ale aj bol rád, zlosť na starého Lakatoša ho prinútila, aby sa chytil do roboty, ktorú by bol odkladal azda aj mesiac. Čo na tom, že starostlivé gazdinky mali jarné upratovanie hotové už pred Veľkou nocou? Čože opustenému, osamelému chlapovi záleží na poriadku? Pravda, Jakub Kalas najmä po čerstvej skúsenosti so starcom mohol rátať s tým, že k nemu hocikedy niekto zavíta. Napríklad Júlia Kŕčová. Veď tým, že sa angažoval v Benjamínovom prípade, stal sa pre ňu zaujímavý. A ako sa ukázalo, nielen pre ňu. Keď sa to tak vezme, Lakatošova iniciatíva nebola bez hlbšej motivácie. Iba naivný človek by uveril, že starému ide o vnukovo dobré meno, o to, aby o ňom Kalas nehovoril, aby ho neprenasledoval ani tieňom, tienikom podozrenia. Starec dačo vie, voľačo veľmi dôležité. Tuctoví vagabundi sú to, hromžil Jakub Kalas. Tvária sa, že im záleží na povesti, a pritom bohvie na čom im popravde záleží. A ešte aj ten Džapalík im nahráva. Ak si myslí, že naletím na rozprávku, ako sa z Igora stal vzorný pracovník, veľmi sa mýli!

Tak sa stalo, že Kalasova zlosť zasiahla aj predsedu družstva, ba aj doktora Karnického. Všetci ma majú za hlupáka! Jeden trúsi chválospevy na svojho pracovníka, druhý sa mi kvôli Igorovi vyhráža a tretí sa tvári, akoby sa nič nedialo. Pritom nevedia, že konajú proti svojej prirodzenosti, v rozpore s tým, ako by sa preja-

BEŇO, JÁN - VYBERANIE HNIEZDA

BEŇO, JÁN

VYBERANIE HNIEZDA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Nová próza
ilustrácie Zlatica Hlaváčová
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
13-72-070-82

beletria, próza krátka, poviedky,
214 s., slovenčina
hmotnosť: 341 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

— Koľko by si zaň dal?

Otázka sa týkala auta. Šoférka venovala manželovi krátky skúmavý pohľad. Keď si vypil, ako teraz v Nitre u Emila Sirotného, kde sa k bohato naloženým studeným misám s pečeným teľacím mäsom, údenými jazykmi, grilovanou kuracinou, šalátmi a ďalšími mäsovými i nemäsovými pochúťkami podával napoleon, keď mal Vdovka takto v sebe zopár pohárikov, často začínal predávať svoje auto. Kandráč tiež poznal tento jeho zvyk. Vedel, že podnapitý inžinier nedbá veľmi na bontón, ale v jeho správaní nevidel nijaké hrubozrnné gadžovstvo, aké v takých prípadoch prejavovali niektorí autori tradičného dedinského zamerania a štýlu. Podľa neho Vdovka ani pod vplyvom alkoholu nestrácal bystrosť a intelektuálny šarm. Bol uvoľnený a zádrapčivý, kedy-tedy aj na niekoho vykríkol, prosím, ale zas nehulákal, neujúkal, nebohoval, nezazeral, nedubasil, netrieskal päsťou po stole a nevybľakoval do omrzenia zbojnícke, bačovské, regrútske a ešte neviemaké pesničky svojho rodného, jedine správneho a po niekoľkých opakovaniach načisto otravného hniezda a regiónu. Mal sklony k recesii, ale nikdy nie k sedliackemu siláctvu — jednoducho moderný, nekonformný človek — a tak Kandráč na jeho otázku, hoci aj sám užil čosi z toho istého napoleona v Sirotného vilke, odpovedal celkom vecne, zdôrazňujúc tým, že ide o obyčajný, voľný rozhovor.

— Neviem . . . Zatiaľ som neuvažoval o kúpe auta. Nemám predstavu, za čo teraz predávajú staršie vozy.

Peter Kandráč sa na jar rozviedol. Jeho dacia, dve deti a byt ostali žene, hoci veľkorysosť, s ktorou nechal svojej bývalej manželke aj auto, ho už viac ráz zamrzela.

— No, povedz dáku sumu! — naliehal Vdovka a pozrel zboku na ženu, ktorú už zaujímala iba cesta pred ňou. Bradou sa ďalej opieral o okraj sedadla, rozvalený, pokiaľ mu to dovoľoval priestor predného sedadla.

— Čo ja viem . . . Dvadsaťpäťtisíc?

— Počula si? — Vdovka obrátil tvár k žene. — Ponúka nám dvadsaťpäťtisic! Ak ich donesie, auto je jeho. Prepis a oldomáš platím ja. Môže to byť hneď zajtra!

— Zajtra je nedeľa, — sucho pripomenula žena.

Kandráč po vtipnej poznámke o svojich terajších finančných možnostiach šikovne zmenil tému. Stačilo mu zo desať slov, aby prešiel od predaja auta k tomu, čo poskytoval pohľad na krajinu, ubiehajúcu vedľa cesty. Na rozľahlom, hladkom a čistom láne oral v miernom svahu traktor. Pole, stroj, človek, z auta a na tú vzdialenosť skôr tušený ako videný. Nijaké paseky, medze, úvrate, kríky, hroble, nič, čo by rozdrobovalo pozornosť a nútilo myseľ pristavovať sa na rozmanitých a rôznorodých detailoch. Moderná poľnohospodárska krajina.

Kandráč sa zdôveroval so svojimi myšlienkami predovšetkým Vdovkovi, lebo jeho manželka bola pri šoférovaní ešte horšou partnerkou na rozhovor ako inokedy.

— Uvažujem, — hovoril ďalej pomaly a sústredene. — ako toto všetko vplýva na charakter a psychiku človeka, ktorý v takejto krajine pracuje. Ten traktorista — aké sú jeho myšlienky a pocity? Možno si ani neuvedomuje, v čom a prečo sa zmenil. A naša súčasná próza o dedine, o družstevnej veľkovýrobe? Je vôbec niečo také? Napríklad, kto kedy poriadne rozanalyzoval takého človeka a jeho svet? Toľko banalít sa popíše, samá nostalgia, dedkovia, babky, detstvo, ó, moje krásne, nezabudnuteľné detstvo, a pritom stačí pozrieť na túto krajinu, na človeka za volantom stroja, aby si pochopil, že na realitu sa treba dívať iným spôsobom a podávať ju z iného hľadiska. Čo má tento traktorista spoločné s farmárom? Co s kvalifikovaným robotníkom? V čom sa zmenil, čo ho trápi, čo ho zaujíma?

— Žena. Ženy, — povedal Vdovka a uprene hľadel dopredu.

— Ale vážne: Aké sú vývinové trendy jeho osobnosti? Nakoľko sa uňho prejavuje spotrebiteľský prístup k životu? Ty máš na to aký názor? — spýtal sa Vdovku, ktorý venoval krajine, čo podnietila Kandráčove úvahy, iba letmý pohľad.

— Nijaký, — zhundral oslovený.

UGLOV, FIODOR - CHIRURGOVO SRDCE

UGLOV, FIODOR GRIGORIEVIČ

CHIRURGOVO SRDCE
(Serdce chirurga)

Obzor, Bratislava, 1981
edícia Periskop
preklad Katarína Strelková
prebal Jozef Michaláč
2. vydanie, 10.000 výtlačkov
65-001-81

autobiografia, medicína klasická, zdravie
628 s., slovenčina
hmotnosť: 654 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol4*

VII. KAPITOLA

Znova v rodnom kraji, alebo 

Chirurg v ďalekých končinách

„Milý môj Kirensk, ja som za roky odlúčenia ostarel, ale ty omladol... !“ Takto som uvažoval, keď som príjemne prekvapený a s pochopiteľným smútkom obzeral predtým spustnuté, no teraz načisto nové ulice rodného mesta. Kam sa podelo ticho a odveký pokoj? Narušil ho hluk stavenísk: vystrašene cengocú zájdené okienka na domoch — na mieste, kde bola predtým zátoka Glotovovho parníčka, zatĺkajú pilóty, stavajú závod na opravu lodí, pre ktorý už aj vybrali meno, zodpovedajúce duchu doby — Červenoarmejský. Námestím sa rozliehajú z ampliónu rezké pochody a výzvy a samozrejme novinky z celej búrlivej planéty: s Kirenčanmi sa rozpráva Moskva. Na budove klubu, nazvanom Ľudový dom, visí plagát, pozývajúci na stretnutie s úderníkmi.

Zbuntošený Kirensk, prebraný z odvekých driemot, ulice plné energických, pracovitých ľudí, pionieri, ktorí nosia od domu k domu plagáty s nápisom: „Opilstvo je ópium ľudstva“, a nakrátko ostrihané dievčatá, čo chodia s hŕbou kníh pod pazuchou, aj to je socializmus... Je to nový deň, tu, v malom mestečku, skoro dedine, stratenej v tajge, je ešte viditeľnejší a radostnejší.

Menovali ma za hlavného lekára v oblastnej nemocnici pre pracovníkov lodnej dopravy. Nemocnica slúžila robotníkom a pracovníkom lodnej dopravy: hore Lenou po Kačugu je to osemsto päťdesiat kilometrov a dole do Olekmy — tisíc päťsto. Najbližšie podobné stredisko bolo až v Jakutsku, to je dva a pol tisíc kilometra, o polovicu bližšie bolo do Irkutska... Slovom, sibírske vzdialenosti! Okrem pracovníkov lodnej dopravy sme prijímali do nemocnice roľníkov z početných pobrežných dedín. Nudiť sme sa naozaj nemali kedy. Ostatne, predbieham udalosti...

V deň príchodu som sa dal zaregistrovať na okresnom výbore strany, kde mi povedali:

— Majte na pamäti, že teraz je vašou najdôležitejšou straníckou úlohou starať sa o zdravie ľudí. Neprichádzate na hotové, budete musieť fakticky začínať z ničoho, ba mnohé bude treba naprávať...

Skutočne ma netrpezlivo očakávali už aj preto, že pred mojím príchodom vyvrcholili udalosti, ktoré sa začali pred dvoma rokmi.

Bolo to takto ...

Telegraficky pozvali do Kirenska „velkého chirurga“ — ako to sám o sebe tvrdil — Kemferta. Prijal miesto v ich nemocnici za podmienky, že mu dajú veľký osobný plat, čo mu leningradský zdravotný odbor aj prisľúbil.

Doktor Kemfert cestoval z Irkutska do Kirenska s veľkou pompou. Do všetkých veľkých prístavov cestou ta prichádzali telegramy, že tadiaľ prechádza slávny chirurg. Všade ho vítali, on rozdával rady, tieklo šampanské a batožina „slávnej osobnosti“ bola od darov čoraz objemnejšia. V Kirensku sa predstavil ako chirurg so sedemnásťročnou praxou, navyše ako odborník ušno-krčno-nosný, a popritom akoby mimochodom poznamenal, že je známy vo vedeckých kruhoch. Bolo jasné, že Kirenčania mali šťastie ako doteraz nikdy, ba aj v takom Irkutsku im môžu závidieť: Kemfert bude pracovať tu, nie u nich!

V práve dostavanej nemocnici pre pracovníkov lod-

NIŽNÁNSKY, JOŽO - PRÁVO PRVEJ NOCI

NIŽNÁNSKY, JOŽO

PRÁVO PRVEJ NOCI

Tatran, Bratislava, 1988
edícia Meteor (123)
prebal Fedor Kiš
1. vydanie v Tatrane, 70.000 výtlačkov
061-080-88 PPN

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 375 g

tvrdá väzba s prebalom

1,50 € stav: dobrý

PREDANÉ stav: dobrý 2x

PREDANÉ stav: dobrý *juran*bels*
PREDANÉ stav: veľmi dobrý *kolha* 
DAROVANÉ EGJAK stav: dobrý, v texte podčiarkovaný text ceruzou, prebal ošúchaný *zukol4*  

Ústredným motívom Nižnánskeho dobrodružno-historického románu Právo prvej noci (1937) je mnohotvárny protiklad boja a lásky. Je to príbeh z trnavského kraja v ktorom kaštieľ a ulička poddaných symbolizujú dve proti sebe stojace sily. Celý sujet románu autor osnoval na štvoruholníku, ktorého strany tvoria: gróf Ján Pálffy, jeho manželka grófka Júlia Zayová, poddanský mládenec Ján Drgáň, neskôr grófov pisár a ešte neskoršie jeho správca, a jeho milá, poddanské dievča Hana Tarabová. Nižnánsky rozohral medzi ľuďmi, ktorých oddeľovala veľká spoločenská priepasť, vášnivé ľúbostné vzťahy. Predstavitelia týchto dvoch nerovných svetov však zároveň vedú medzi sebou húževnatý boj.

Hlavný hrdina Ján Drgáň snuje pomstu voči grófovi, ktorý nielenže mu nedovolil dokončiť štúdiá, ale navyše sa uchádza o jeho Hanu. Tá však Pálffyho vytrvale odmieta. V tuhom zápase o Hanino vzdorovité srdce gróf zamýšľa uplatniť aj nepísané právo zemepána, právo prvej noci — „ius primae noctis“. Ján Drgáň všemožne bráni ohrozenú česť milej. Román Právo prvej noci patri k príznačným produktom tzv. medzivojnového obdobia slovenskej literatúry, kde nositeľmi pozitívnych ideálov sú hrdinovia z ľudu, ktorí po mnohých porážkach nakoniec víťazia nad svojvôľou a despotizmom vládnucej triedy. V Nižnánskeho románe nachádzame všetky znaky autorovho prozaického umenia — talent fabulácie, ľahkosť štýlu, schopnosť vnášať do príbehu napätie. Román vychádza po druhej svetovej vojne prvý raz a zrejme zaujme široký okruh čitateľov.

KEĎ KAHANEC ZHASOL

Nerozbehol sa za odchádzajúcou, hoci sa cítil jej dlžníkom. Ale jestvuje dievča, ktorému je dlžen ešte viacej.

Na chvíľu ho ovládol hnev.

Porovnával Hanu Tarabovú s Júliou Zayovou. Dva nepreklenuteľné svety staval k sebe, aby si z nich vyvolil bližší. Hana Tarabová nenávistne zanevrela naňho, ked ho uvidela v objatí inej ženy. A na tejto večernej prechádzke, na ktorú nikdy nezabudne, videl obnažené srdce inej ženy. Júlia Zayová sa nemôže mýliť, musí vedieť, že s Hanou Tarabovou je zviazaný neroztrhnuteľnými putami. A nevzkypela v nej urazená hrdosť, nevybuchla z nej nenávisť. Práve naopak. S pochopením a pozdvihnutou hlavou prijíma skutočnosť, ktorá by ju mohla do krvi uraziť.

— Júlia, — chcel skríknuť, ale len zašepkal jej meno.

Pobral sa preč, čím ďalej od vchodu do letohrádku Sanssouci, preč od Júlie Zayovej. Ale zdalo sa mu, že čím ďalej je od nej, tým väčšmi sa k nej približuje.

Šiel, a ani nevedel, kade vykračuje, akoby ani nie vlastná vôľa viedla jeho kroky . . .

Akoby sa zo sna prebral, zrazu si uvedomil, že je pri Rošlime. Jeho kalná voda sa kde-tu mútne zablyšťala.

Rošlim! Málokde videl taký mrzký jarok s večne zamútenou vodou, ale pútalo ho k nemu toľko spomienok, že mu bol milší než jednostaj veselo žblnkajúca Blava, milší než rieky, ktoré obdivoval a po ktorých plávajú lode. Na Rošlime skúšal prvé. svoje výtvory, papierové člny, čo vietor preháňal od brehu k brehu, a na nich sa vozili jeho roztúžené oči i oči jeho vytrvalej spoločníčky Hany Tarabovej. Pri Rošlime pásavali husi a opreteky im spievali la-la-la, aby sa veselšie plahočili. A potom, keď už vyrástli, chodili sa dívať na deti, ako sa bavia s husami, práve tak, ako kedysi oni. A aj oni sa znovu stávali deťmi.

Pri Rošlime a pod vysokánskými jaseňmi a topoľmi sa prechádzavali aj za večerov a za nocí, keď tma prikrývala Brest, spiaci pod Barančianskym vŕškom. Spod košatých korún starých vŕb neraz zabočili na pažiť a brodili sa v zarosenej tráve.

Keď sa teraz starými cestami ponevieral sám, riešil hádanku. Prečo s Hanou nikdy nehovorili o láske? Či sa mu láska v srdci prebudila naozaj len vtedy, keď zahrozilo nebezpečenstvo, že ju stratí, keď naňho zanevrie? Nie. Miloval ju odjakživa. Láskou bolo už ich detské kamarátstvo, ktoré ich nerozlučne spojilo, láskou bola aj ich neskoršia súdržnosť, hoci sa o svojich citoch nikdy nezhovárali. Vždy ju miloval. A milovala aj ona jeho. Výjav v okne letohrádku len preto vyvolal v nej takú pustošivú ozvenu.

A mohlo by teraz byť naozaj po všetkom? Nie, city, ktoré roky napĺňali hruď, nedajú sa zabiť jedným razom. Cíti to najlepšie on sám. Márne by chcel zo srdca vyrvať Hanin obraz. To by si aj srdce musel vykmasnúť z hrude.

Dlho blúdil tmavými cestami, a keď prišiel domov, bola už neskorá noc.

Mišo Oškvarok sedel ešte pri kahanci a čítal ktorúsi zo synových kníh.

— Netráp sa, Janko, — pohladil syna očami. — Upokoj sa. Teraz ťa očakáva vážna úloha.

— Áno, veľmi vážna, — odvetil Ján Drgáň, — ale som dosť silný, aby som si s ňou dal rady.

Viacej si nemuseli povedať. Niekoľko slov stačilo, aby si otvorili aj najskrytejšie kúty sŕdc.

— Všetko ženie vodu na tvoj mlyn. syn môj, — zahasil Mišo Oškvarok kahanec a ľahli si na postele.

Ján Drgáň, ležiac s otvorenými očami, spomínal si, ako ho raz otec zaviedol do kaštieľa k starému grófovi.

— Pána chceš vychovať zo svojho syna? — uškeril sa na jeho otca grot Pálffy.

— Nie pána, osvietený pane, — odpovedal otec, — ale učeného človeka.

— A načo mu bude učenosť?

— Má dobrú hlavu, — to bol otcov najzávažnejší dôkaz.

— Ale aj dobré ruky. Do roboty by bol ako drak, — nepoddával sa gróf, ale napokon jednako len popustil, najmä Preto, aby sa pred svojimi poddanými mohol ukázať nie ako tyran, ale ako dobrotivý pán, ktorý sa stará o ich blaho.
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ..."Nič sa nestalo, len gróf sa zastrelil...!"

URBAN, MILO - ŽIVÝ BIČ

URBAN, MILO

ŽIVÝ BIČ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh SPKK (182)
ilustrácie a obálka Milan Paštéka
8. vydanie, 16.000 výtlačkov

beletria, román
328 s., slovenčina
hmotnosť: 394 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

1,20 €  DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

Dlhý rad vynikajúcich diel zo svetovej literatúry vhodne doplní čitateľom SPKK Urbanov román Živý bič, dielo neobyčajnej krásy, myšlienkovo aktuálne i v dnešných časoch. Slovenská dedina v strašnej kataklizme vojny ožila tu tak ako azda ani v jednej poprevratovej próze. Urban sa prvý pozrel na ňu ako na celok, ako na súčasť národného tela a začlenil ju aj do svetového spoločenského diania, plného otrasných udalostí. Z drám jednotlivcov vytvoril drámu dediny, za ktorou sa črtá strašná európska tragédia, vyrastajúca z utrpenia a krvi nevinných ľudí. Z vojnovej kataklizmy však víťazne vychádzajú ubití, ponížení, jednoduchí ľudia a stávajú sa neúprosnými bojovníkmi za prirodzené práva, humanizmus a stratené ľudské šťastie. Pod ukrutným bičom vojny prichádzajú k poznaniu pravdy a ceny života. Na prelome čias si uvedomujú, že zlo treba vytrhať ako burinu a nastoliť vládu pravdy. Z tohto poznania a zo živelnej vzbury vyrastá ich pomsta proti tým, čo žili z ich biedy a utrpenia. Je to pomsta krutá, pretože je pomstou ubitého, urazeného a neľútostného človeka, ktorý si uvedomil svoje hrozné položenie a prišiel na to, že je človekom. Román Živý bič je skoncentrovaná životná filozofia slovenskej dediny v rokoch prvej svetovej vojny, filozofia jednoduchá, ale úderná, lebo vyviera z poznania zla i dobra a vyúsťuje do vzbury proti zlému spoločenskému poriadku. Urban ako umelec a myslitel ju vystihol od najmenších detailov a dal jej neobyčajnú údernosť. Epická veľkosť jeho románu je podmaňujúca. Suverénne stojí nad dejom veľkej témy a starostlivo ho zapĺňa znamenitými charaktermi. Nič neokrašľuje, nad ničím neprižmuruje oči. Vidí jednotlivca i celok. Cez povrch udalostí dostáva sa k podstate javov, preniká do najtajnejších útrob postáv, kde priam vrú pocity a vášne, odkiaľ prerážajú na povrch myšlienky a činy. Psychológia postáv tu harmonizuje s vonkajškom, lyrika s opisom, dramatičnosť s myšlienkovou hĺbkou. Všetko sa to deje v prísnom zákone tvorby. Ozajstný a robustný umelec starostlivo drží palec na tepne čias i postáv, vidí ich žiť, biť sa, víťaziť a umierať, ľudsky trpieť i povznášať sa nad biedu života. Živý bič je majstrovská freska, román vyslovene moderný vo videní života i v tvárnych postupoch. Vznikol temer pred štyridsiatimi rokmi. Za ten čas prešiel prísnou skúškou rozmanitých spoločenských zlomov. Vyšiel z nej víťazne, lebo je každým nervom veľkým a čistým umeleckým dielom, ktoré plným právom patrí do zlatého fondu modernej slovenskej prózy.

Tá noha, obutá naboso v rozmočenej topánke s jazykom vyvráteným von, zapadla do vedomia notára Okolického, ako zapadávajú ťažké predmety do bariny, a uviazla v ňom hlboko kdesi, jasne, s nevymazateľnosťou obrazov, ktoré zotrvávajú po celý život. Márne sa usiloval notár Okolický zabudnúť, vyhladiť ju z pamäti. Ležala zavretá v lebke a on nechtiac musel spomínať na ňu každý deň, musel ju vidieť so všetkými tými podrobnosťami, ktoré vniesla do jeho života. Ešte prednedávnom hľadel na ňu s istou mužskou hrdosťou, no hluchá, bezohľadná smrť urobila z nej paškvil tak neznesiteľne trýznivý, že i otupené svedomie Okolického ledva ho vedelo načas odsunúť od seba.

,Ktože môže za to, že sa utopila?´ namietal neraz v sebe. Akcentoval to silne, akoby chcel vinu zvaliť na kohosi tretieho, ale vtedy vždy sa zahanbil, lebo sa mu pozdalo, že sa pred kýmsi vyhovára. A notár Okolický bol príliš hrdý, aby svoje skutky ospravedlňoval. Šľachtická krv v žilách a celá tradícia, v ktorej vyrástol, bránila mu v tom.

,Sedliačka,‘ posmešne krivil ústa. ,Mohla sa tešiť, užívať sveta! Ja na jej mieste

Chcel si predstaviť, čo by bol robil na jej mieste. Chcel si predstaviť noci, plné opojnej rozkoše, plné rozdráždených zmyslov, chcel si predstaviť, ako by sa utápal vo vlastnom ohni, holdujúc každej hodine. . . Ale v tej predstave uzrel sám seba akosi neprirodzene skriveného, smiešneho, zapoteného zvieracím aktom, ktorý sa nelíšil od prostej potretý ničím. Do hlavy odrazu vsunuli sa triezve myšlienky a za krk akoby bol ktosi nalial ľadovej vody: oči pohasli, vzplanutie ušlo, i zostala po ňom len chladná, čistá skutočnosť, plná odťažitého diania, plná skutkov, ktoré s tým krátkym šialenstvom nemajú nič spoločného. V nich bola topánka obutá naboso, plachta a pod ňou na vzodmutom bruchu skľúčené ruky, bol Adam Hlavaj i dieťa, ktoré Sivonka vzala k sebe a chovala. Všetko to bolo horké i pravdivé a rozličné pravidlá, ktorými chcel notár Okolický tú skutočnosť zahlušiť, padali sťa tráva pod kosou. Boli ony pre kohosi, kto ich nepotreboval, len ak by na vyplnenie času.

,Hlúposť je celý život,´ hodil notár Okolický toho dňa rukou. Zo dvora, zaplaveného sychravou jesennou hmlou, lialo sa špinavé šero a pred ním otvorila sa akási púšť, päťaštyridsať hlúpych rokov, strávených bez zmyslu. Vošiel do nich i blúdil nimi bez cieľa; robil čosi, ale to všetko akoby bol ktosi utínal: jeho robota mu nedonášala toho radostného ovocia, jeho robota bola lichá.

Vzal fajku s dlhou trúbeľkou, napchal ju, zapálil i začal chodiť po izbe, uprene mysliac na čosi. Čola, sediaca pri peci, v ktorej horel oheň, sledovala ho pokornými hnedými očami zvieraťa, kým pendlové hodiny ticho sa rozháňali na stene. Na dvore pílili drevo na zimu: jasný kovový zvuk triasol sa kdesi za oknami, prestával a rozliehal sa znova. Notár Okolický, pristúpiac k oknu, pozrel von a — zazrel Kúrňavu. Stál bokom a ťahajúc pílu, hľadel do okna, naňho.

Čudné.

Kúrňava sa smial.

Áno. Notár Okolický celkom určite videl zo strany ten úsmev, trčiaci z vychýlenej lícnej kosti. Celkom učite. Zarezaný v nej napínal kožu a letel cez dvor, cez okno rovno k nemu, sadal mu na tvár, na ruky sťa čudný akýsi lúč, nasiaknutý škodoradosťou, a urážal, pálil.

Notár Okolický dlho hľadel na tú tvár. Prišlo mu na um, ako sa škerila, keď bol pri Hlavajke. A ustupujúc od okna, pomyslel si:

,Chlap iste čosi zaňuchal.´