MIHÁLIK, VOJTECH - ELÉGIE A VZDORY

MIHÁLIK, VOJTECH

ELÉGIE A VZDORY
Výber z lyriky

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Knižnica Slovenského spisovateľa
doslov Vincent Šabík
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
13-72-020-79

poézia
296 s., slovenčina
hmotnosť: 244 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol4*

VOJTECH MIHÁLIK sa narodil 30. 3. 1926 v Dolnej Strede. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pôsobil v rozličných funkciách, bol prvým tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe a toho času pôsobí ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vydal 14 básnických zbierok: Anjeli (1947), Plebejská košeľa (1950), Spievajúce srdce (19S2), Ozbrojená láska (1953), Neumriem na slame (1955), Archimedove kruhy (1960), Vzbúrený Jób (1960), Tŕpky (1963), Appassionata (1964), Útek za Orfeom (1965), Sonety pre tvoju samotu (1966), Čierna jeseň (1969), Trinásta komnata (1975) a Posledná prvá láska (1978). Z jeho veľkého prekladateľského diela najvýznamnejšie sú preklady Ovidia, Aristofana, Sofokla, Tuwima, Moliéra, Ferlinghettiho. Za prekladateľskú tvorbu bol niekoľko ráz vyznamenaný cenou Jána Hollého i medzinárodnými cenami. Za jeho básnickú a kultúrnopolitickú činnosť mu v roku 1966 udelili titul Zaslúžilý umelec a v roku 1978 titul Národný umelec.

Tento výber je prierezom celou Mihálikovou básnickou tvorbou s výnimkou väčších básnických skladieb a štrnástej zbierky.

Žene

V hlbokej noci leží tíš.

Aj knižky mlčia. Iba za oblokom 

počujem vietor húsť.

A ty mi celá spíš 

a sny ti chodia pod čelom 

ľahučkým krokom.

A po hladine úst 

jak po okvetí ruže 

mierová noc sa kĺže.

Čítam z nej smelý, bohatý tvoj sen.

V diaľke, diaľave

i v tepnách Bratislavy

čujem, jak prúdia 

sny spiacich žien.

Bol dobrý, krásny deň.

Kým slnce žeravé

veselé lúče česalo si z hlavy,

tisícky rúk

spracovávali surovinu snenia.

Žena,

ty dobre vieš, 

čo milujeme.

Veď naše ruky ako prúty čarovné 

dotýkajú sa rodnej zeme, 

veď my jej čistou tvárou sme.

A možno, že aj teraz počuješ 

dunenie veku, 

ktorý sa rúti proti tme 

na všetkých stranách sveta.

Bol dobrý, krásny deň.

Ale naše šťastie,

ktoré nás ako milý priateľ stretá, 

ale naša práca,

jak červený obrus vlasťou rozprestretá, 

ale naša láska,

ktorej sny srdcom budúcnosti letia, 

nám káže:

Postavte stráže!

Nechže sa nikto neopováži 

siahať na šťastie krvou platené.

Do zbojských pazúrov mu zatneme, 

bdelí a milujúci.

Žena,

ty dobre vieš,

čo zmôže láska trepúca sa v srdci.

A v tejto chvíli rozumieš 

iste jej hlasu.

Je noc. Hodina stojí, knižky mlčia. Tíš. 

Ty spíš.

V riečici neba hviezdy ďaleké sa trasú. 

Lež pevnosť života a slávu nášho času 

aj v spánku vyslovujú tvoje pery dve.

Preto mi srdce bdie.

RENARD, JULES - ČERVENÁK

RENARD, JULES

ČERVENÁK
(Poil de Carotte)

Tatran, Bratislava, 1972
edícia Svetoví klasici, malý rad (2)
preklad a doslov Michal Chorváth
prebal Jana Shejbalová
1. vydanie, 1.600 výtlačkov
61-237-72

beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 193 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,50 €

*zukol4* darované THCK

Jules Renard (1864—1910) je zvláštny zjav vo francúzskej literatúre na prechode z 19. do 20. storočia. Kým jej hlavný prúd tečie v znamení opúšťania vedúcich myšlienok 19. storočia a hľadania nového umeleckého romantizmu, Renard s niekoľkými inými, ale v osamelosti, akoby vo svojich prózach ešte zvyšoval dôraz na pravdivosť umenia, na jeho súvislosť so zážitkom, na jeho jedinečnú fotografičnosť. Hľadanie a zdôrazňovanie pravdy ho však neoslobodzuje a nedáva mu splývať so svojím ľudským druhom a so spoločnosťou, ale ho roztrpčuje a osamocuje. Tým je Renard v podstate blízky svojim vrstovníkom z fin de siécle, rozrušeným strachom nad rozpadom meštianskej spoločnosti, no zároveň sa od nich líši svojou ľútosťou nad ľudským utrpením a sympatiou ku slabým. Červenák preslávil svojho autora na celom svete, tak v literárnej, ako aj vo filmovej podobe. Z kratučkých, akoby vyrezávaných historiek a dialógov vystupuje v ňom veľmi živo podoba vidieckej malomeštiackej rodiny a nadovšetko podoba nešťastného, utláčaného chlapca, označeného prezývkou pre svoje červené vlasy a pehavosť. Matka ho neľúbi, u svojich súrodencov nenachádza pochopenie a otcova náklonnosť k synovi nevie preboriť ohradu jeho osamelosti. Prečo to všetko? Azda pre tie červené vlasy? V skutočnosti je Červenák veľmi odchodný od matky a súrodencov svojím bohatým vnútorným životom, veľkou potrebou lásky, veľmi jemným pozorovateľským talentom. Zvýšená citlivosť ho činí bystrejším, lepším, no niekedy aj náladovým a krutým. A práve všetky tieto vlastnosti ho oddeľujú od rodiny, ktorá v telesných znakoch vyciťuje i tieto rozdielne vlastnosti. Tragédia, ktorú prežíva Červenák v malomeštiackej rodine, je tragédiou detstva J. Renarda. Červenák je dielo blízke dieťaťu i dospelému, dielo dokonale umelecké, no zároveň je aj pedagogickým návodom bez každej sentimentality a jalového moralizovania.

Červenák má málo možností byť užitočný rodine. Stúlený vo svojom kútiku čaká na príležitosť. Môže nezaujato počúvať, keď príde pravý čas vystúpiť z tône a ako uvážlivá osoba, ktorá jediná má jasnú hlavu prostred ľudí, dávajúcich sa zaviesť náruživosťami, vziať veci do vlastných rúk.

Uhádne teda, že pani Lepicová potrebuje bystrého a spoľahlivého pomocníka. Pravdaže, ona sa k tomu neprizná, na to je prihrdá. Vznikne tichý dohovor a Červenák bude musieť konať bez posmelenia a bez nádeje na odmenu.

Odhodlá sa.

Na háku nad ohniskom visí od rána do večera kotol. V zime, keď treba mnoho horúcej vody, často ho vyprázdňujú a napĺňajú a voda na veľkom ohni v ňom vždy vrie.

V lete z neho berú vodu len po každom jedle na umývanie riadu a vo zvyšnom čase v ňom voda vrie bez úžitku, s večným sipotom, a pod jeho dopukaným bachorom dymia dve takmer vyhasnuté polená.

Niekedy ho Honorina nepočuje sipieť. Vtedy sa nahne a pozorne počúva.

— Všetko sa vyparilo, — povie.

Naleje do kotla za vedro vody, napraví obe polená a vyhrnie popol. Čoskoro začne voda zasa príjemne pospevovať a Honorina sa pokojne ide zapodievať inším.

Keby jej povedali:

„Honor na, prečo hrejete vodu, keď ju nepotrebujete? Nože zložte ten kotol a zahaste oheň. Pálite to drevo, akoby bolo zadarmo. A koľko chudobných ľudí trpí zimou, keď prídu mrazy. Ved ste vy šporovlivá osoba!“

Iba by pokývala hlavou.

Odjakživa videla visieť kotol nad ohniskom...

Odjakživa počula klokotať vodu a keď bol kotol prázdny, zakaždým ho naplnila, či pršalo, či fúkal vietor alebo pražilo since.

A teraz sa už nemusí ani dotknúť hrnca, ani sa naň pozrieť, dokonale ho pozná. Stačí jej trochu popočúvať, a ak je kotol ticho, vleje doň za vedro vody, akoby si navliekala na niť vypadnutú perlu: taká je na to zvyknutá, že doteraz vždy doň trafila.

Dnes po prvý raz netrafila.

Všetka voda sa vyliala do ohňa a proti Honorine sa vyrúti mračno popola, ako keď sa nahnevá vyrušené zviera, celú ju obkrúži, dusí a páli.

Skríkne, kýchne a cofkajúc odpľúva.

— Bisťu! — vraví. — Nazdala som sa, že spod zeme vyskočil čert.

Horúca para jej ofŕkala a zlepila oči, a tak macia začiernenými rukami do tmy ohniska.

„Ach, už viem,“ hovorí si ohúrená, „kotla tam vôbec nebolo.“

„Namojdušu,“ vraví si, „neviem, ako sa to stalo. Ved tam ešte pred chvíľou bol. Viem to istotne, hvízdal ako píšťalka.“

Iste ho odniesli, keď sa Honorina obrátila chrbtom a cez oblok vytriasala zo zástery obielky.

Ale kto to spravil?

DOBRODRUŽSTVO MYSLENIA

DOBRODRUŽSTVO MYSLENIA
knižný výber

Artforum, 2011
obálka Janka a Palo Bálik
ISBN 978-80-89445-34-9

beletria, antológia
320 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

mäkká väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

0,90 € *zukol4* DAROVANÉ mipet

POVIEDKA 2012

POVIEDKA 2012
zborník najlepších prác 16. ročníka literárnej súťaže

Koloman Kertész Bagala, 2012
edícia Literárny pluk
obálka Mária Slováková
1. vydanie
ISBN 978-80-8108-069-2

beletria, próza krátka, poviedky,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 111 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

darované THCK

*zukol4*

16. ročník literárnej súťaže Poviedka vyhlásilo občianske združenie literarnyklub.sk v partnerstve so spoločnosťou Asseco solutions. Súťaž mediálne podporujú: denník Pravda, časopisy Romboid, VLNA, Knižná revue, Rádio FM a Rádio Devín. Porota rozhodovala v zložení Radoslav Passia (predseda), Ivana Taranenková a Ivana Dobrakovová. Udelili hlavnú cenu (Peter Balko) a deväť prémií. Všetky ocenené práce sú publikované v tomto zborníku. Súťaže sa zúčastnilo 227 autorov - 138 (61 %) poviedok napísali ženy a 89 (39 %) muži. Priemerný vek účastníkov bol 32 rokov. Najstarší účastník súťaže mal 81 a najmladší 13. Autori poviedok pochádzajú zo 105 miest a obcí Slovenska. Najviac súťažných príspevkov prišlo z Bratislavy - 45 (20%). Ďalšie poradie: Košice - 8, Banská Bystrica - 6, Prešov - 6, Žilina - 6. Šesť príspevkov bolo odoslaných zo zahraničia, z toho tri z Českej republiky (Praha, Nepomuk, Mysločovice) a po jednom z Rakúska (Hainburg a. d. Donau), Nemecka (Baiersbronn), Ameriky (New York).

Ocenení: Peter Balko, Jozef Capek, Milan Čerňanský, Ivana Gibová, Kristína Hušeková, Jana Micenková, Mira Pjontek, Martin Šenc, Soňa Uriková, Fero Vašš.

DOBROVODA, ĽUBO - JA MALKÁČ

DOBROVODA, ĽUBO

JA MALKÁČ

Ďatel, 2005
ilustrácie Peter Haas
1. vydanie
ISBN 80-969247-8-8

beletria, humor, literatúra slovenská,
184 s., slovenčina
hmotnisť: 363 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,70 € PREDANÉ

*zukol4* in *H-2-4*

Pobúchal sa po hlave, až mu spadla čiapka To všechno, co uvidíte, vzniklo tady! A já to nikomu nedám! Musíš to vzít k vám na Slovensko. Tam si to soudruzi budou umět vážit.

Vošli sme do velikánskej kuchyne plnej pána Tulku. Jeho fotky boli všade. V milicionárskej uniforme, v montérkach a v kroji ako zo súboru, kam nechcem chodiť. Dokonca tam bol pán Tulka na kombajne a vedľa mával z rušňa.

To ste všetko vy? opýtal som sa prekvapene.

Skoro, usmial sa skromne pán Tulka. Akorát tady je soudruh Stalin i když, významne sa odmlčal, říkávalo se, že jsme si podobní.

Tatko na mňa mrkol a povedal To je fakt, keď to teraz hovoríš, tak sa čudujem, že som si tej podoby nevšimol.

Pán Tulka sa celý rozžiaril, Pišta, povedal, ty do toho vidíš! Ale tady, tady jsou prostě ignoranti, s kterejma se nedá. Já se s nima nemám vo čem bavit.

To ma prekvapilo, lebo pán Tulka sa má o čom baviť vždy s každým a problém je vyhnúť sa mu. Už-už som to povedal, keď mi dal tatko prst na pusu a urobil potichu pssst.

Pán Tulka sa postavil pred dvere do izby a divne sa tváril. Hoši, hoši, čtyřicet let života! Rozumíte, co jsem se s tím natrápil, nespal... To nikdo nepochopí! Furt jenom cizina, ale my tady přece taky něco dokážem, že jo. Zlatý český ruce, povedal a pozrel sa na tatka, ale hneď sa opravil, teda československý. Dyť ty mi rozumíš, ty chlape!

Otvoril dvere do izby, lenže tam žiadna izba nebola, len papiere a papieriky a na obrovskej drevenej doske uprostred izby najväčší papier, aký som kedy videl. Na ten by sme mohli s Dodom a Paľkom kresliť celý týždeň a ešte stále by bolo miesto. Pojďte sem, hoši, no pojďte! Brodili sme sa papierom, až sme stáli pred doskou. Tak, co vy na to?!

Tatko kýval hlavou a stále hovoril To je čosi!

No tak, Pišto, klidně mi řekni, jestli se ti to provedení nezdá, to víš, já jsem samouk.

Ne, ne, né, hovorí tatko, pozri sa, to je veľká vec, to nemôžeš tak brať. Toto sú proste nákresy, zarazil sa, ohromné!

Ja myslím, povedal som, že tu je vták a zobe.

Tatko aj ja sme so záujmom sledovali, čo na to povie pán Tulka. Pták. ty kluku, to né. Tohle jsou kleštičky, ale máš pravdu, zobají.

Tatko pokýval hlavou No iste, samozrejme!

To ma nahnevalo, že sa robí. Čo to teda, tati.je? opýtal som sa, lebo mi bolo jasné, že to nevie. Raz som dostal od Ježiška malú ponorku, bola rozložená a pri nej boli na papieri také isté čiary ako tu. len menej. Tatko ju začal skladať a o chvíľu povedal To je riť. Ponorku zložila stará mama za chvíľu a hovorí tatkovi Ty máš, môj drahý Pišta, posraté ruky.

Tatko stál vedľa pána Tulku a velice sa pozeral na tie čiary. V prvom rade si chcem vypočuť vynálezcu - konštruktéra. Ten je najdôležitejší.

pán Tulka sa celý šťastný nadýchol a začal Samozřejmě, že vidíte, že na nákresu jde o kombajn.

Samozrejme, hneď prikývol tatko. To určite, pomyslel som si.

Ale proč stojí kombajn mezi stromy a na čem? To je otázka! vykrikoval pán Tulka. To totiž není jenom kombajn, tohle je vysouvací rameno se sběrnými kleštičkama. Tady stoji obsluha, otáčí touhleto pákou rameno a zvedá ho. Druhou pákou souběžné ovládá kleště a těmi trhá jednu třešeň po druhé a nejen třešně! Jablka, hrušky, co chceš!

Kombajn na čerešne, zašepkal tatko, ty tu štyridsať rokov vymýšľaš kombajn na čerešne! Proste chlap dá dvoma pákami hore rameno, kliešte chytia čerešňu, odtrhnú ju, potom sa dá rameno pákami dolu a položí plod do košíka a zas pákami rameno hore. Povedal som to dobre?

Přesně, kýval hlavou pán Tulka, sám vidíš, že je to úplně jednoduchý. Takže už žádný žebříky, žádný úrazy! A obsluha? Jeden odborník!

Ja som bol tiež nadšený, toľko pák a rameno k tomu. Mohol by som trhať s tými pákami?

Samozřejmě, smial sa pán Tulka a pokračoval, takže kombajn přijede po kolejích...

Po koľajniciach do sadu? opýtal sa tatko.

Jistě, aby se nebořil. Koleje se používají na stavbách normálně. No a potom už jenom leješ naftu a už to frčí!

Frčí, opakoval tatko potichu. A toto všetko mám odviezť na Slovensko.

Přesně tak, povedal pán Tulka, já věděl, že tobě to bude jasný. Tady by to bylo stracený. Určitě by to někdo okopíroval a prodal za těžký peníze do ciziny.

To určite, povedal tatko a ja som tiež povedal to určite.

Pán Tulka strhol papier a začal ho baliť. Tak, tady to je. A pamatujte, tady nikomu ani muk! Spoléhám na vás.

Tatko sa konečne spamätal, zobral rolu cez rameno ako koberec a povedal Spoľahni sa, že to odovzdám, ale to vieš... Či to u nás pochopia! Je to predsa niečo celkom nové, takýto kombajnožeriav.

To je jasný, chce to čas, času máme dost a trpělivosti taky. povedal pán Tulka.

Nebojte sa, upokojujem ich. Určite to pochopia, ja som malý a je mi to jasné! Musí sa hýbať pákami!

Vyšli sme pred dom a tatko hovorí Ďakujem ti za dôveru. Chcem ti povedať, že si vymyslel veľkú vec! A pán Tulka sa, aj keď je veľký a fajčí, rozplakal a dal tatkovi pusu.

Štyridsať rokov, prekristapána! opakoval si tatko celú cestu k Máni a oprel rolu vzadu za domom. Potom sme trhali jablká a mne bolo ľúto, že tu nie je kombajn s pákami, to by bolo!

RESSEL, ALFRÉD - ŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU

RESSEL, ALFRÉD

ŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU

Pravda, Bratislava, 1978
edícia Memoáre
preklad Dana Viceníková
prebal Vlastimil Herold
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-068-78

II. svetová vojna, história, životopisy,
328 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 582 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,40 € DAROVANÉ

*zukol4*

Spomienky, osobné zážitky a úvahy generála Ressela, významného účastníka protifašistického odboja, ktoré vyšli k 30. výročiu oslobodenia Československa pod názvom Mé cesty válkou, vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Kniha o bojovej ceste autora šestnástimi krajinami za slobodou, ktorá vychádza v prepracovanom a doplnenom slovenskom vydaní, je neobyčajne zaujímavým príspevkom k našim najnovším dejinám. Anabázu dôstojníka československej armády, ktorá bola po mníchovskom diktáte a okupácii rozpustená, môžeme sledovať ako napínavý príbeh, plný dobrodružstva, odvahy a rizika, príbeh, ktorý sa začína únikom pred gestapom a končí víťazným návratom s jednotkami 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

V prvých kapitolách knihy autor opisuje svoj útek s rodinou z okupovanej Prahy cez Slovensko a Maďarsko do Juhoslávie, odtiaľ k formujúcej sa čs. jednotke vo Francúzsku, potom do Anglicka, až sa napokon za dramatických okolností dostáva cez Alexandriu, Bagdad a Teherán k čs. jednotkám v Sovietskom zväze, s ktorými odchádza na front. Od piatej kapitoly už sledujeme priebeh bojov o Duklu, postup 1. čs. armádneho zboru cez východné Slovensko, Liptov a Považie na Moravu, k Prahe.

Presvedčivosť autorovho slova je v opise zážitkov a príbehov, ako aj v bystrých politických postrehoch, vo vojenských rozboroch a hodnoteniach. Generál Ressel novým, netradičným spôsobom vystihuje podstatu i detaily, dobu i ľudí. V príbehoch z bojov je okrem iného pozoruhodná pasáž o výsluchu nemeckého zajatca, ktorého vypočúva sám autor, vtedajší veliteľ delostrelectva; pôsobí naňho psychologicky tak, aby mohol „zradiť“ bez výčitiek svedomia. Autentickosť knihy nespočíva iba v realistickom opise faktov, ale aj v sugestívnom štýle, ktorý nepotrebuje nič pridávať, prikrašľovať. Opis udalostí nás strhuje ako najpútavejšie literárne reportáže. Autor každým slovom získava čitateľa a sprevádza ho veľkou epochou. Často len niekoľkými ťahmi dokáže vykresliť charakteristické postavy. Napríklad portrét generála Svobodu je jedným z najlepších v celej českej i slovenskej literatúre vôbec.

Autor napísal svoju knihu z piety k mŕtvym, z úcty k živým a pre poučenie tých, čo prichádzajú po nás... Živé spomienky generála Ressela majú umeleckú i dokumentárnu hodnotu, sú výzvou k morálnej jednote, k ostražitosti.

Niet víťazstva v polovičných bitkách

Bola vyhlásená vojna, a nič sa nedialo. Drôle de guerre chlácholila. Z tej čudnej vojny nebude nič, hovorili. Potom 10. mája 1940 nepriateľ vyrazil. V tyle za frontom sa však nedialo nič. A čo sa dialo, víťazstvu neslúžilo. Už to tak ďalej nešlo. Odišiel som do Montpellieru na veliteľstvo zboru.

Prijal ma plukovník Marchand, veliteľ delostreleckého zboru. „Mon colonel, nemáme delá, nie sú kone, nemožno robiť výcvik,“ hovorím a ťažko sa ovládam.

„Major, vojna sa vyhráva pokojom,“ odpovedá plukovník a jeho nepreniknuteľné oko za sklom hľadí na mňa úplne chladne. Nepôsobil však pokojom silných, keď to hovoril.

Začínam opäť. „Pán plukovník, cvičíme pri delách, ktoré nejestvujú, naši nabíjači vkladajú pomyselný granát do diery vo vzduchu, všetko je suponované, predpokladané. Prišli sme bojovať za vlasť, za Francúzsko. Dajte nám delá a kone. Dokiaľ je ešte čas ...“

„Doucement, doucement, len pokoj, major, ešte sa nič nedeje.“ Bez slov, so stiahnutým obočím ma odprevádzal plukovníkov nevľúdny pohľad k dverám.

Že sa nič nedeje?

Bojuje sa o Maginotovu líniu ...

Čoskoro nepriateľ prelomí toto mohutné opevnenie a severným Francúzskom sa jeho vojská pohrnú do vnútra krajiny. A na juhu Francúzska, v okolí mesta Béziers, budú delostrelci jednej spojeneckej divízie odsúdení na to, aby sa nečinne prizerali smrteľnému zápasu Francúzska.

V ten deň som veliteľovi 1. československej divízie priviezol len ďalšie sľuby. Úžas. Protesty. To nie je možné! Večer neodchádzame z veliteľstva do svojich domovov cestou, ktorú každodenne meriame. Tie nové vedú poza humná, vyhýbajú sa rušným miestam, obchádzajú ich. Majú nás skryť pred zrakmi verejnosti, ktorú poburuje naša údajná nevšímavosť k boju. Ide predsa o záchranu Francúzska.

Opakuje sa smutná komédia z vlaňajšej jesene. Vtedy bol strach z budúcnosti, strašný prízrak vojny silnejší než spomienka na slávnu minulosť. Radšej otroctvo ako vojnu! kričali a písali. Boli popudliví voči dobrej nálade prvých Čechoslovákov v deň vypuknutia vojny. Ich pevnosť pokladali za nezmierlivosť, ich sebadôveru za pýchu. Išli mestom, ako kto chcel, v neusporiadanom hlúčku, ako roztiahnuté pole pretekárov, boli neustrojení, nedisciplinovaní. Idúcky čítali noviny a hlučne sa zabávali. Un-deux-trois — voila les boches! pokrikovali do taktu vojenského kroku československej jednotky, popri ktorej prechádzali. Hľa, Nemci! Chodili aj inak. Vojaci oblečení po svojom — civilné nohavice a vojenská blúza, civilné sako a vojenské nohavice — nevideli dôstojníkov, a tí ich kazili čoraz viac tým, že si nevšímali hlboký úpadok disciplíny. Všetky vojenské hodnoty boli pokrivené. Francúzsko je v nebezpečenstve! Je m’en fous! Sloboda a demokracia sú ohrozené! Je m’en en fiche! Dajte mi so všetkým svätý pokoj! V tom bolo jadro otázky. Na vojnu sa úplne zabudlo. I na česť. Niekoľko statočných ho nemohlo zachrániť.

J’ai l´honneur de vous demander... J’ai ľhonneur de vous d’annoncer..., pre samú česť v zdvorilostných frázach zabúdali na skutočnú česť. Čo z toho, keď za tou cťou bola číra fráza. Tá francúzskemu a československému vojakovi, zradenému v boji, nepomohla.

Sedel som s Henrim, kapitánom francúzskej armády, v Béziers v kaviarni Corso. Vinári z kraja, pohodlne rozvalení v prútených kreslách, s klobúkmi nasadenými do čela, tu popíjali svoj obligátny aperitív. Vo víne bola ich politika, nádej i úzkosť. Poznali len jeden front. Prebiehal po vínorodých pahorkoch juhovýchodného Francúzska. Iné Francúzsko nepoznali. Ľahký život vábil. Ľahúčko sa vznášali v oparoch ľahkého vína a aperitívu nad tunajšími starosťami. Vojnu za južné Francúzsko? To áno. Stálo by za tú cenu. Ale nechcite viac.

Henri zostal verný svojmu pernofisu. Ja som to kalné anízové svinstvo nemohol ani vidieť. Pernofis pilo celé Francúzsko. Väčšinu akcií fy Pernod et fils mali Nemci.

„Mon chér ami, kam s tou morálkou na Nemcov?“

„Vyčkaj času,“ hovorí mi kapitán. ,,Keď bude zle, naozaj zle, spoznáš Francúzov.“ Keď bude ťažko? Henri hovorí o psychológii francúzskeho vojaka, usiluje sa dokázať, že Francúzi zdvojnásobia svoju bojovnosť a neustúpia pred ničím, ak na nich padne tragický súmrak neodvratnej katastrofy. Ešte sa bojuje o Maginotovu líniu. Kapitán dosiaľ verí. Ospravedlňuje ich, veď všetci títo Francúzi sú len ľudia. Popri svojich prednostiach majú svoje chyby a popri svojej sile svoje slabosti. Dôvera vo francúzsku dobrú hviezdu im dovoľuje všetko, i krízu morálky.

„Henri, a či sa dá morálka nakomandovať?“ Nie, nie, vaše ťažkosti nie sú prechodné, dočasné, ale zakorenené, nebezpečné a vážne, tak svojou

ALEGRÍA, FERNANDO - DOSTIHOVÝ KÔŇ

ALEGRÍA, FERNANDO

DOSTIHOVÝ KÔŇ
(Caballo de Copas)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia LUK (58)
preklad Oľga Lajdová
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-755-77

beletria, román
204 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,50 €  - DAROVANÉ THCK

*zukol4*

Román chilského prozaika, básnika a literárneho historika Fernanda Alegríu získal r. 1958 cenu mestskej rady v Santiagu. Je to zatiaľ jeho najúspešnejší román. Okolo nezvyčajného protagonistu, chilského koňa Gonzáleza, ktorého za lacný groš kúpia mladí Chiľania, odvíja sa dráma plná vášne, nostalgie za vzdialeným domovom, strasti aj chvíľkového šťastia hazardných hráčov. Vyhrá podceňovaný chilský kôň na dostihoch v San Franciscu? Spisovateľ svojím svižným, sviežim, humorno-šibalským štýlom s kritickým podtónom odkrýva sociálne nezrovnalosti v USA, zákulisie dostihov aj život v lacných nočných kabaretoch, ba nechýbajú tu ani prvky španielskej pikaresky. Je to román vybuchujúci dynamičnosťou, dramatickosťou i humorom, umelecky umocnený vynikajúcou románovou stavbou. Preto je jasné, že dosiahol taký nebývalý úspech medzi čitateľmi aj kritikmi.

TANGO

Keď sme prišli do penziónu, už všetci sedeli pri stole. Vošiel som nesmelo, bál som sa pozrieť na Mercedes. Urobili nám miesto a nastal posun polievkovej misy a francúzskeho chleba.

Moji kamaráti mlčky jedli. Kútikom oka som sledoval okolie. Mercedes sedela vedia otca a pozorovala ma. Keď sa nám pohľady stretli, nežne sa usmiala. Preglgol som a chvíľu som sa na ňu díval. Jej neha bola smutná, ranená. Strašne sa mi chcelo vziať jej tvár do rúk a pobozkať ju. Odvrátil som zrak a zachoval som si výraz jej zelených očí, ktoré boli také hlboké a múdre. Hidalgo vedia mňa velmi spôsobne jedol, tváril sa veľmi vážne. Hlava a ruky mu ledva trčali nad stolom. Jeho ruky vyzerali ako pazúry kondora a nôž v jeho pravej ruke bol v pravom zmysle slova zbraňou. Z druhej strany sedel Texasan, červený pupkáč, ten bol ako mrakodrap. Jedol neveľa a mal neisté pohyby, ale zato víno pil poriadnymi dúškami.

— Tá polievka je dobrá, kamarát. Velmi dobrá, — povedal napokon Hidalgo a potom sa díval, čakal a striehol ako myška.

Od vrchstola k nám doľahol ani rozbúrená víchrica hlas rozzúreného Španiela. Opytoval sa, či Spojené štáty majú právo vyhostiť Harryho Bridgesa, vodcu prístavných robotníkov, o ktorom sa toľko hovorí, len preto, že im nevyhovuje.

— Nejde o to, či im vyhovuje alebo nevyhovuje, — namietal mu človiečik so zvráskavenou tvárou a divými očami. — Obviňujú ho, že je komunista a že jeho odbory kontrolujú komunisti.

— O to nejde, — ozval sa muž bez hlasu, ktorý ako keby šepkal do rúry. — Obviňujú ho z krivoprísažníctva. Keď sa ho totiž spýtali, či je komunista, povedal, že nie, a vyzerá to tak, že je.

— Vyzerá! Vyzerá! To je ohromné! Čo ty vieš, či ten chlapík je, alebo niekedy bol komunista? Bol si pri tom, keď podpisoval legitimáciu? Alebo ti to hádam on sám povedal? 

Dotyčný rozprával s plnými ústami hrachu a len-len že nevyprskol.

— Nie, nejde o to, vy vôbec neviete, o čo ide, — zasiahol Mercedesin otec. Počúval som ho a predstavil som si jeho tvrdú nebojácnu tvár. — Ide o to, že Bridges skoncoval v odboroch prístavných robotníkov s panstvom gangstrov, a to sa práve spoločnostiam nepáči. Bridges zjednotil robotníkov na mori a teraz si môžu diktovať pracovné podmienky, môžu dosiahnuť vyššie platy a protestovať proti nespravodlivým zmluvám. Spoločnosti už nemôžu vnucovať svoje podmienky prostredníctvom zabijakov, ktorí terorizovali robotníkov revolvermi a boxermi.

— Ale Bridges je komunista a vláda nechce mať komunistov ani v prístave ani na lodiach.

— Ako ty môžeš vedieť, že je komunista ?

— A čo keď je naozaj komunista?

Táto veta spôsobila rozruch. Mnohí zo Španielov, hádam väčšina, boli reformovaní anarchisti; niekoľkí z nich boli socialisti; bolo tam aj zopár bezpartajných liberálov. V podstate všetci boli odborári. A ako takí, ako príslušníci robotníckej triedy, si teda rozumeli.

— Ten chlapík nie je komunista, — zaútočil ďalší, — je katolík.

Zato utŕžil poriadny výsmech. Ten, čo to povedal, veľmi tučný, s tvárou poďobanou od kiahní, takmer slepý, s argentínskym prízvukom, vyskočil, ako keby ho uštipol škorpión.

— Čomu sa smejete, vy kreténi? Keď vravím, že Bridges je katolík, tak je to pravda. Vari ste nečítali dnešnú „Chronicle“? Neviete, kto sa ho na súde zastal? Farár, tak veru, farár, duchovná osoba! Navyše Ír. Vyhlásil, že Bridges už roky patrí do jeho farnosti. Do kostola nechodí, ani na spoveď, nič také, ale je katolík.

— To je pravda, — potvrdil Marcel. — Dnes ráno som bol na súdnom konaní. Farár označil Bridgesa za dobrého človeka, čestného, statočného. A viete, čo mu na to povedal sudca? Bol natoľko bezočivý, že sa ctihodného otca spýtal, či je celkom normálny. Dôstojný pán zbledol a Bridgesovi obhaj-

O´HARA, JOHN - NÁSTROJ LÁSKY

O´HARA, JOHN

NÁSTROJ LÁSKY
(The Instrument)

Tatran, Bratislava, 1969
edícia LUK (4)
preklad Viera Marušiaková
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
61-972-69

beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 293 g

tvrdá väzba
stav: dobrý. prebal ošúchaný

0,50 €

*zukol4* darované THCK

Hlavného hrdinu, slávneho amerického dramatika — povahou pripomína Eugena O‘Neilla a osudmi vari Arthura Millera — stretávame po prvý raz vo chvíli, keď sa takmer náhodou dopúšťa samovraždy, pravda, nevydarenej. Lúčime sa s ním vo chvíli, keď je zodpovedný za samovraždu iného človeka, tentoraz vydarenú. Medzi týmito dvoma dejovými bodmi sledujeme jeho stúpajúcu slávu i jeho intímne osudy — ľúbostný pomer so slávnou broadwayskou hviezdou, veľkosvetskou rozvedenou paňou a mnohými inými. Sexualita je vôbec oblasť, cez ktorú O'Hara opisuje človeka a jeho postoj k životu; je mu akýmsi kľúčom k hlbinám ľudskej duše. Spája tak vo svojich knihách — a najmä v románe Nástroj lásky — vážnosť s príťažlivosťou.

V noci sa zo dva razy zobudil na zvuky a na nezvyčajné ticho; inak spal ešte tuhšie ako vo dne. Dlhý spánok svedčil o stupni jeho fyzickej i nervovej vyčerpanosti, a práve tento spánok, väčšmi než cesta, bol spôsobom, mostom, ktorým prešiel zo sveta, čo opustil, do sveta, čo ho čakal. Ležal v pohodlí čistej bielej posteľnej bielizne s hlavou na čistej bielej hlavnici, ruky zopnuté pod krkom, oči doširoka otvorené a chladné. Bol osviežený, oddýchnutý, posilnený - a vyslobodený. Spoznal hrmot mliečnych kanví na traktore, čo šiel popri dome, a už to bol známy zvuk, ktorý patril do jeho nového života. Vstal a oholil sa, obliekol si kúpací plášť a zišiel dolu. Teriér naňho tolerantne zavrčal a stíchol.

„Dobré ráno, pani Phelpsová.“

Podala mu šálku kávy. „Dobré ráno. Počula som vás púšťať vodu. Konečne začínate vyzerať ako človek.“

„Aj sa cítim ako človek,“ povedal Yank. „Pán Cross tu už bol?“

„Ešte je privčas. Ale príde, nebojte sa. Nesmieme sa ho zabudnúť spýtať na ten váš vodičský preukaz. Jeden z nás by mal na to pamätať.“

„Áno. A ešte sa chcem spýtať, či vás nebude vyrušovať klepanie na stroji. Je to malý kufríkový stroj, klepká ticho.“

„Tak to je písací stroj? A vy ste spisovateľ? Nie, vôbec ma to nebude rušiť. Spisovateľa som tu ešte nemala, len obchodného cestujúceho, čo tu raz za mesiac nocúval a písal správy na stroji. Niekedy aj dlho do noci, ale nikdy ma to nebudilo. Počula som o vašich knihách?“

„Sotva.“

„Slovom, zbytočne by som po ne chodila do knižnice."

„Veru zbytočne, zatiaľ.“

„Tak si len píšte. Možno vás budú trocha vyrušovať traktory, čo tadeto chodia, ale po New Yorku - bože, ako to tam ľudia vydržia? Bola som tam päť ráz v živote a zakaždým tam bol čoraz väčší lomoz.“

„Človek si na to zvykne, ak musí.“

„Ako na všetko,“ povedala.

Teraz, na rozdiel od včerajška, obzrel si ju ako ženu, nie ako svoju domácu. Vlasy mala naprostriedku rozdelené a vzadu stiahnuté do uzla. Kožu na lícnych kostiach a na čeľustiach mala pevne napnutú, hladkú a trocha lesklú. Nos zahnutý, nozdry rozšírené, pery tenké, zuby pravidelné. Vlasy mali neurčitú hnedo-šedivú farbu, ale hnedé oči, ako teraz pri bližšom skúmaní zistil, boli obdivuhodne pekné a veľmi ju krášlili. Mala okrúhle plecia, plné poprsie a driek už nie taký štíhly ako kedysi. Ale lýtka a členky mala štíhle, chodidlá dosť veľké, ruky upracované, nepestované. Mohla mať niečo vyše päťdesiatky - presnejšie to nevedel odhadnúť. V duchu hádal, čo by tak robila, keby jej vkĺzol rukou pod sukňu. Domýšľal sa: chvíľu by ticho stála a dovolila by mu, aby sa prstami dobýjal ďalej, a potom by mu povedala: „To by stačilo, pán Lucas. Nestojím o to,“ alebo niečo podobné. A potom by mu za päť minút vystavila presný účet, vydala by mu drobné a povedala, aby sa zbalil a šiel. Ale keby si o tretej v noci k nej ľahol - mala by uvoľnené prsia a spiaci svet by sa o nich nestaral - možno by mu dovolila, aby ju pomiloval, a zadržala by ho u seba až do rána. Určite nebola Edovi Crossovi taká oddaná, aby si odopierala iné potešenia s inými mužmi. Možno by to bola len tá jedna noc a ráno by ho poslala preč, ale spomienka na tú jedinú noc by ju povzbudzovala, keby sa neskôr - čo bolo nevyhnutné - vydala za Crossa. Bola ešte jedna možnosť: že raz v noci za ním príde; to však bolo nanajvýš nepravdepodobné, iba ak by najprv šiel on za ňou.

„Dostať vo vašom meste newyorské noviny?“

„V East Hammonde nie, iba cez leto. Môžete to skúsiť u Bostwicka v Cooperstowne. Azda ich majú. Alebo keby ste si v nich chceli len dačo pozrieť, spýtajte sa v cooperstownskej knižnici, tam ich tuším objednávajú. Neviem. Ale teraz si spomínam, že newyorské noviny dostáva poštou Seymour Atterbury, tunajší veľkostatkár. Má päťstohektárový majetok napravo od cooperstownskej cesty. Z domu vidieť len kúsok strechy. Postavili ho skoro pol kilometra od hradskej. Ale veľkostatok nemôžete minúť. Biele ohrady a na pasienkoch čriedy ayrshiriek. Mohla by som zavolať jeho správcovi, Adamovi Phelpsovi, je to bratanec môjho muža. Ten to bude určite vedieť. Zaujíma vás v novinách niečo špeciálne?“

„Áno, ale škoda sa tým unúvať. Môžem si ich objednať z New Yorku.“

„Atterburyho veľkostatok sa oplatí vidieť. Môžem Adamovi zatelefonovať, takto zrána býva vždy v kancelárii. Aspoň sa trochu zabavíte.“

„Mliečne farmy ma neveľmi zaujímajú,“ povedal Yank.

„Och, to by bola len zámienka. Ten ich dom, to je hotový kaštieľ. Seymourova matka pochádzala odtiaľto, obyčajné dedinské dievča. Vydala sa za Atterburyho a presťahovali sa do New Yorku. Keď potom starý Atterbury umrel, vrátila sa na veľko-

NORMANNOVÁ, JILL - KORENINY

SAGANOVÁ, FRANCOISE

O MESIAC O ROK
(Dans un mois dans un an)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Tvorba národov
obálka Renata Vlachová
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, novela, literatúra francúzska,
100 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol5* in *H-parap*R5

Román O mesiac o rok je v poradí tretí román Saganovej, ktorý má v celom jej doterajšom diele akési zvláštne postavenie. Mohli by sme ho nazvať „krízovým“ alebo „zlomovým“. Autorka sa v ňom dostáva na kraj svojich psychologických analýz vášne, lásky a žiarlivosti. Zostupuje až na ich dno, takže sa zdá, akoby sa v nich strácala. Ak si v prvom svojom románe Dobrý deň, smútok predsavzala zobraziť city, ich protiklady, rozpory a zvláštne konflikty u „nudiacich sa ľudí“, trojuholníky lásky a žiarlivosti, aby naznačila ich márnosť a bezvýchodiskovosť, v prítomnom diele ich posúva do ešte krajnejšej polohy. Zúfalé pokusy o oživenie citového života, ako sa s nimi stretávame u Alaina Maligrassa, u Josée aj u Beatrice, odohrávajúce sa na erotickom základe, riadiace sa zákonmi akejsi „osudovej“ príťažlivosti, často nevysvetliteľnej, nakoniec ústia do neznáma. Na rozdiel od predchádzajúcich diel Saganová neostáva na tomto bode so založenými rukami, akoby sa s tým zmierovala. Ako klavirista, ktorý hrá po roku tú istú skladbu, pretože „nenašiel nič iného“, aj prítomní hrdinovia zisťujú, že za celý rok v živote ani im nič nového „nezišlo na um“. Z tohto smutného základu sa však treba odraziť. A Saganová sa skutočne i odráža, aby nabrala dych k ďaľším románom. „Josée, — povedal, — to nie je možné. Čo sme to len všetci urobili? Čo sa stalo? Čo to všetko má znamenať? “ A i keby takéto rozmýšľanie prítomných hrdinov „viedlo k šialenstvu“, autorku vyvádza z bezvýchodiskového bludného kruhu jedného skazeného sveta, z umeleckej i ľudskej krízy.

Odchádzal a Nicole plakala. To všetko sa dalo už dávno predvídať. A keď Bernard balil batožinu, zdalo sa mu, že sa celý jeho život dal predvídať. Bolo prirodzené, že vyzeral príjemne, že mal nespokojnú mladosť, pomer s Beatrice a dávny vzťah k literatúre. A ešte prirodzenejšie bolo, že si vzal za manželku tú mladú ženu, trochu bezvýznamnú, ktorej teraz spôsoboval živočíšnu bolesť, ktorú sám vôbec nechápal. Bol totiž surovec s drobnými krutosťami priemerného človeka, s drobnými historkami priemerného človeka. No bolo treba hrať až do konca úlohu muža, ktorý dodáva pokoj. Obrátil sa k Nicole a objal ju:

— Neplač, drahá, veď chápeš, že musím odcestovať. Je to pre mňa dôležité. Mesiac, to nie je také ťažké. Tvoji rodičia...

— Ani na mesiac sa nechcem vrátiť k rodičom.

To bola Nicolina utkvelá predstava. Chcela zostať v tom byte. A on vedel, že celé noci bude spávať s tvárou obrátenou k dverám a bude čakať naňho. Zmocnila sa ho hrozná ľútosť, ktorú obrátil proti sebe.

— Budeš sa tu sama nudiť.

— Budem chodievať k Maligrassovcom. A Josée mi sľúbila, že ma povozí na aute.

„Josée. “ Pustil ju, nasrdene schytil košele a pchal ich do kufra. Josée. Ach, ide jej predsa o Nicole a o ľudské city. Josée. Kedy sa už oslobodl od tohto mena, od tej žiarlivosti. Iba toto je v jeho živote neskrotné. Nenávidel seba samého.

— Budeš mi písať? — opýtala sa Nicole.

— Každý deň.

Najradšej by sa bol obrátil a povedal jej: „Môžem ti napísať aj tridsať listov vopred: Moja drahá, mám sa dobro. Taliansko je veľmi krásne, pôjdeme sem raz spolu. Mám nesmieme veľa práce, ale myslím na teba. Chýbaš mi. Zajtra ti napíšem dlhší list. Bozkávam ťa. “ Tak jej bude písať celý mesiac. Prečo človeku niektorí ľudia sami našepkávajú slová, a iní nie? Ach, Josée! Napíše jej: „Josée, keby ste vedeli. Neviem, ako to povedať, aby ste pochopili, a som ďaleko od vás, od tváre, ktorá patrí vám, a už len myšlienka na ňu mi rozrýva srdce. Josée, vari som sa mýlil? Smiem ešte dúfať? “ Áno, vedel to, napíše Josée z Talianska jedného večera, keď pocíti mučivý svetobôľ, a slová mu budú tvrdnúť a oťažievať pod perom, a budú to živé slová. Veď predsa vie písať. Ale Nicole...

Bola plavovlasá, ešte trochu plakala, opretá o jeho chrbát.

— Odpusť mi, prosím ťa, — riekol.

— Ty mi odpusť. Nevedela som... Ach, Bernard, vieš, pokúšala som sa, pokúšala som sa niekoľkokrát...

— O čo? — spýtal sa. Bál sa niečoho.

— Pokúšala som sa dostať na tvoju úroveň, pomáhať ti, byť ti spoločníčkou, ale nie som dosť inteligentná, ani zábavná, ani nič... a vedela som to dobre... ach, Bernard!

Dusila sa. Bernard ju pritisol k sebe a prosil ju nástojčivo slabnúcim hlasom o odpustenie.

..............................................................................

... posledná veta ...

"Človek o tom nesmie veľa rozmýšľať," povedala jemne, "vedie to k šialenstvu."