MC BAIN, ED - PRVÁ ZASTÁVKA / AKO LÁSKA / MÚR

MC BAIN, ED

PRVÁ ZASTÁVKA / AKO LÁSKA / MÚR
(The Mugger / Like Love / Fuzz)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
preklad Augustín Jurák, Elena Dzurillová, Jozef Šimo
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-087-78

beletria, detektívky,
512 s., slovenčina
hmotnosť: 529 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný

0,80 € *zukol4* in *X02*

Dielo tohto obľúbeného amerického autora, ktorý patrí medzi predstaviteľov tzv. „procedurálnej školy” detektívnych príbehov, sa stretáva s veľkým čitateľským ohlasom na celom svete. Typickou črtou McBainovej metódy je realizmus faktografického razenia spojený s podrobnou znalosťou policajnej rutiny, každodenného života amerického policajta ako i ľudskej psychológie. Dej všetkých príbehov je zasadený do rámca imaginárneho mesta Isoly so známym 87. policajným obvodom a jeho typickými charaktermi — poručíkom Byrnesom, Stevom Carellom, Bertom Klingom, Meyerom Meyerom, Cottonom Hawesom a inými.

V príbehu Prvá zastávka McBain zoznamuje čitateľa so špecificky americkou formou zločinu, ktorá spolu so záhadnou vraždou dievčaťa vykresľuje sugestívnymi farbami pochmúrnu atmosféru americkej metropoly.

V druhom príbehu Ako láska ide o zdanlivú samovraždu dvoch milencov — vydatej ženy a slobodného muža — ktorá vzbudí v detektívoch 87. obvodu podozrenie. Pri hľadaní motívu u množstva osôb vychádza najavo celý rad indiskrétnych faktov osobného života, ktoré sa po úpornom úsilí podarí napokon dať do súladu.

V treťom príbehu Múr vyšetruje detektívne oddelenie viac prípadov; v centre pozornosti však stojí odhalenie nedoslýchavého vydierača, ktorý vraždí najvyššie postavene úradné osoby v meste. Vďaka zaujímavej zhode okolností s obetavým nasadením vlastného života vyriešia detektívi všetky tri kľúčové prípady, pričom sa predíde i ďalšej vražde.

Len čo mal Kling vo štvrtok popoludní príležitosť, zatelefonoval Claire Townsendovej.

Táto príležitosť sa mu naskytla pri obede. Objednal si obložený chlebíček a šálku kávy, podišiel k telefónnemu zoznamu a vyhľadal meno Ralph Townsend, bytom na Peterson Avenue 728 v Riverheade. Vošiel do búdky a vykrútil číslo. Keď telefón zazvonil dvanásť ráz a nik to nedvíhal, zavesil.

V to popoludnie mal Kling na pochôdzke veľa roboty. Jedna žena iba pre takú maličkosť, že ju muž oslovil „miláčik“, vyrútila sa naňho s britvou a urobila mu na tvári hlboký rez veľký ako banán. Kling ju zatkol. Kým sa však zjavil na scéne, britva zmizla — ako miznú všetky diskrétne útočné zbrane — v najbližšom kanáli.

Len čo znovu vykročil na ulicu, banda výrastkov napadla chlapca, čo sa vracal zo školy. Chlapec spáchal neodpustiteľný hriech, utrúsil nejakú poznámku dievčaťu, ktoré patrilo k rivalskej pouličnej bande. Kling prišiel práve vo chvíli, keď členovia bandy chceli päsťami vtĺcť chlapca do chodníka. Jedného z nich schmatol za golier a povedal mu, že si zapamätal tváre všetkých, čo chlapca mlátili, a ak sa mu niečo stane, keď teraz odíde, bude vedieť, kde ich hľadať. Uličník vážne prikývol a potom odbehol za kamarátmi. Chlapec, ktorého napadli, vyšiel z celej bitky len s niekoľkými hrčami na hlave. V tom čase boli bitky na dennom poriadku.

Kling potom prekazil hru v kocky na chodbe jednej budovy, vypočul si nekonečné sťažnosti majiteľa obchodu, ktorý tvrdil, že osemročný chlapec mu potiahol bal modrého šantungu, varoval jedného majiteľa baru, že mu dá vziať licenciu, keď nabudúce uvidí, že sa mu po bare premávajú prostitútky, v susedstve si vypil kávu s istým známym policajtom, potom sa vrátil do policajnej budovy a prezliekol sa do civilu.

Len čo vyšiel na ulicu, zatelefonoval Claire. Po štvrtom zazvonení zdvihla slúchadlo.

„Kto je to?“ spýtala sa. „A dúfam, dočerta, že sa mi ospravedlníte, lebo ste ma vytiahli spod sprchy. Voda zo mňa len tak kvapká.“

„Prepáčte,“ odvetil Kling.

„Pán Kling?“ spoznala jeho hlas.

„Áno.“

„Chcela som vám zatelefonovať, ale nevedela som kam. Spomenula som si na niečo, možno vám to pomôže.“

„Na čo?“

„Vtedy večer, keď som išla s Jeannie na stanicu, niečo povedala.“

„Čo?“

„Spomenula, že má pred sebou polhodinu cesty. Je to na niečo dobré ?“

„Možno. Ďakujem." Na chvíľu zmĺkol. „Rozmýšľal som...“

„Áno?“

„O... o tej spoločnej večeri. Myslel som si, že možno...“ „Pán Kling,“ prerušila ho, „hádam ma len nechcete naozaj pozvať na večeru.“

„Pravdaže chcem,“ nástojil.

„Som najotravnejšia ženská na svete, vážne. Unudila by som vás na smrť.“

„Rád by som to skúsil.“

„Chcete si len strpčovať život. Neunúvajte sa. Radšej za tie peniaze, čo by ste so mnou minuli, kúpte mame darček.“

„Ten som jej kúpil minulý týždeň.“

„Kúpte jej ešte jeden.“

„Okrem toho by som si šiel s vami aj trochu vyhodiť z kopýtka.“

Claire sa zachichotala. „No vidíte, teraz to už znie trošku vábnejšie.“

„Vážne, Claire...“

„Vážne, pán Kling, radšej nie. Som smutná, otravná, nemali by ste zo mňa nijakú radosť.“

SEGHERSOVÁ, ANNA - LOĎ ARGONAUTOV

SEGHERS, ANNA

LOĎ ARGONAUTOV

Pravda, Bratislava, 1983
edícia Maják
preklad Mária Horváthová
prebal Adela Jakabová
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
75-075-83

beletria, próza krátka, poviedky,
224 s., slovenčina
hmotnosť: 305 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,60 €

*zukol4* in **O2**

Výber z poviedkovej tvorby svetoznámej nemeckej prozaičky Anny Seghersovej, autorky deviatich románov, z ktorých najmä Siedmy kríž a Tranzit znamenajú významný prínos do pokladnice svetovej literatúry, obsahuje jej dve posledné publikované novely (Doba kamenná, Stretnutie) a poviedky zo zbierky Zbojník Woynok.

Prostredníctvom Seghersovej sa čitateľ vydáva na cestu do sveta ság a legiend, do staroveku. Stretáva na nej Iasona, kapitána lode Argo, ktorý prežil vďaka zlatému rúnu svoj čas a svojich druhov. S poľovníkmi pri vatre načúva povesti o Arteminde, ktorá v ich podaní vyjadruje ľudskú túžbu po kráse a plnosti života. Putuje s Tuomasom lesmi a poľami, aby našiel pohostinné prijatie u vydedencov a získal od nich osivo na oziminy, a tak si u svojich spoluobčanov zabezpečil večnú nesmrteľnosť. Pri vodopádoch Prutky alebo v doline Paritzky môže za tichých jasných jesenných nocí či v snehovej fujavici naďabiť na mladého samotárskeho zbojníka Woynoka. Má vzrušujúcu možnosť letieť z neznámej hviezdy na Zem a očami budúcnosti hľadieť na náboženské boje v stredovekom nemeckom mestečku. Prejsť s bývalým americkým vojakom vo Vietname strastiplnú cestu končiacu sa smrťou pod zasneženými kolumbijskými končiarmi, či byť svedkom veľkej lásky Celie a Alfonsa, ktorá v oboch udržiava nádej na stretnutie.

Anna Seghersová vo všetkých poviedkach majstrovsky zobrazila veľké vášne, ľúbostné drámy i pokojný, láskyplný vzťah dvoch ľudí, osudy upísané exotike a dobrodružstvu, všetko, s čím sa na svojej dlhej životnej púti doma i v exile stretla, čo sa jej bytostne dotklo a čo ju zaujalo.

Na žŕdke krížom nad ohňom viselo vedro na zohrievanie vody. Neprestajne sa pohojdávalo na dlhej reťazi. Prudký vietor hnal v krátkych intervaloch dážď na východnú stenu, a nielen konáre, ale aj vetvičky narážali na ňu a lámali sa, akoby les odtískal dom ďalej.

Psy sa tisli ňufákmi ku kolenám a nohám mužov, okrem jedného, ktorý ležal trochu bokom od ohňa s natiahnutými labami. Všetky boli ticho, boli zvyknuté na vietor. Pes najmladšieho poľovníka visel zlatožltými, vlhkými očami na pánovej tvári, akoby len kvôli nemu odložil svoju vlčiu náturu.

Oheň horel nepokojne, veľmi dymil. Steny boli takmer čierne. Iba trochu medi sa ligotalo na zámke dverí. Dvere vyzerali, akoby ich boli zvesili z celkom iného domu. Umelecky vyrezávané lišty boli z dreva, aké v tomto lese nerástlo. Pretože dym začiernil iba povrch a neprenikol do medzier rezby, vznikla na lištách svetlá, nadýchnutá vzorka, celkom iná a jemnejšia, než ju rezbár vôbec zamýšľal urobiť. Bol to sám krčmár? Dovliekol krčmár pred nespočetnými rokmi tieto dvere na pleciach do lesa, keď mu dom, ku ktorému voľakedy patrili, zničil požiar, alebo nejaký menej ničivý, ale nie menej dôkladný osud? Teraz boli síce krčmár a krčmárka suroví a mrzutí v styku s ľuďmi, nedôverčiví, ale spoľahliví, ako narodení, predurčení pre lesnú krčmu vyhľadávanú poľovníkmi a raz-dva razy do roka cudzincami, ktorých poľovníci za odmenu prevádzali na druhú stranu lesa. Ďalšie, úzke, takmer neviditeľné dvere v zadnej stene viedli iba k studni. Tá bola zároveň napájadlom pre lesnú zver.

Nízka komora - krčmárom slúžila na spanie - susedila bez zvláštnych dverí s hlavnou miestnosťou, nad ktorou sa dvíhal komín. Teraz tam vzadu sedela krčmárka a dozerala na novú slúžku. Žiaľ, museli si v najbližšej dedine najať slúžku, lebo krčmárke opuchli zápästia a členky od dny; krčmár sa vybral včera novej slúžke pol dňa cesty naproti.

Radorečná veru nebola. Aj krčmárku bolo počuť iba vzdychať. Dievčina očividne nedávala príčinu ani na nadávky ani na chvály. Prácu mohla vykonávať aj potme, ak sa ju jej ruky naučili robiť ešte za súmraku. Rozťahovala konské vlásie, aby ním napchala chorej krčmárke slamník.

Odrazu starý poľovník povedal: „Áno, videl som ju. Tí, čo to vravia, neklamú." Akoby sa k niečomu priznával. Odvtedy, čo sa ho na to mládenec spýtal, bojoval starec sám so sebou. Čo všetko však preňho znamenalo, keď musel prezradiť svoje tajomstvo! Poslednú hrdosť! Človek sa ku všetkému prizná a od tej chvíle je jeho život ľahký a ochudobnený. Starcova tvár bola pod strniskom chlpov asi veľmi bledá. Mlčal, očakával búrku, jeho druhovia však mlčali s ním. Veď jeho tajomstvo už dávno poznali. Hovorilo sa mu predsa „starý poľovník, čo ju videl“.

Prievan privial z komory za hrsť konského vlásia, zopár vlasov spadlo do ohňa, zasyčalo a zuhoľnatelo. Psy znepokojneli. Mládenec vzal chumáč vlásia medzi prsty a skrúcal ho. Na chvíľu sa obrátil. Slúžku nebolo vidieť, sedela v tme. Mladý poľovník sa hneď nato obrátil tvárou k ohňu, dýchal rýchlejšie. Zo všetkých dievčat, ktoré si kedy vysníval, možno práve tá najlepšia sedí tamto v kúte, konečne na dosah ruky.

Starý poľovník si položil päste na kolená a spustil: „Tak vám to teda rozpoviem. Bolo to tak...“ Štyria druhovia pozreli naňho. Mládenec zabudol na dievčinu za chrbtom. Jednooký poľovník prižmúril zdravé oko. Dokonca aj driečny bezočivec vľavo, ktorý vždy vyzeral, akoby sa práve prezeral v zrkadle -a naozaj, na každom mieste nachádzal najneuveriteľnejšie zrkadlá, hoci len ligotavú pokrývku na hrnci, pekne vybíjaný obojok svojho psa, čepeľ noža - akoby sa tiež odtrhol od svojho obrazu. Keď sa starec opäť zarazil, malý prefíkaný poľovník, čo sedel vpravo od neho, ho štuchol lakťom.

„Bol večer ako dnes. Keď sme odchádzali z dediny, bol pekný deň neskorého leta. Jeseň prišla náhle, z hodiny na hodinu. Pamätám sa ešte, ako obloha odrazu osivela. Najprv to vyzeralo ako zvyčajný, azda trochu včasný súmrak. Keď sme sa obrátili, videli sme doliny, ktoré sa stretávali v ostrom uhle, so všetkými gazdovstvami, dedinami a úľmi nezvyčajne jasne pod sebou. Akoby nám ich chcel niekto ešte raz dôkladne ukázať prv, ako ich zacloní lejak. Ba mohli sme porátať aj dobytok pasúci sa na lúkach. Všetko bolo tak blízko, akoby sme neboli stúpali do kopca pol dňa, ale pol hodiny.“

„Veru,“ ozval sa malý poľovník vedľa, „bolo to tak. Potom som nikdy na to nemyslel. Teraz mi to však znova prišlo na um.

HEČKO, FRANTIŠEK - SVÄTÁ TMA

HEČKO, FRANTIŠEK

SVÄTÁ TMA

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1963
edícia Hviezdoslavova knižnica (89)
doslov Michal Chorváth
obálka Vincent Hložník
2. vydanie, 45.000 výtlačkov
61-223-63

beletria, román
224 s., slovenčina
hmotnosť: 297 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 € 

*zukol4*

František Hečko, laureát štátnej ceny, narodil sa v Suchej nad Parnou; bol úradníkom, neskoršie redaktorom a referentom Matice slovenskej v Martine, kde aj umrel. Jeho literárne začiatky sa viažu k básnickej tvorbe. Vydal tri zbierky básní: Vysťahovalci (1931), Na pravé poludnie (1942) a Slovanské verše (1946).

Prvým prozaickým dielom Františka Hečku je román Červené víno. Hečko ako znalec ľudu majstrovsky v ňom zobrazil život vinohradníkov pod Malými Karpatmi v rokoch 1905—1925. Ešte väčší úspech dosiahol Hečko románom Drevená dedina (1951), v ktorom stvárnil zápas o novú družstevnú dedinu vo vrchárskom kraji.

Roku 1953 vyšli Hečkove reportáže zo Sovietskeho sväzu Moskva — Leningrad—Jasná Poľana, neskôr knižka Od veršov k románom a roku 1956 znamenité Fejtóny.

Posledným dielom nedokončenej trilógie Františka Hečku je Svätá tma. Pre túto knihu spisovateľ čerpal látku z vinohradníckej obce Dubníky, teda bol to návrat do kraja, ktorý opísal už v Červenom víne. No Svätá tma je z obdobia druhej svetovej vojny a vyniká útočnou satirou, ba až výsmechom všeličoho zlého a protiľudového, čo sa zrodilo vo vzťahoch medzi ľuďmi za fašizmu. František Hečko si vzal na mušku pokrivené mravy malomeštiackej inteligencie, rozličných príživníkov a majiteľov vinohradov. Obviňuje i kňazov s ich morálkou a protiľudovou podobou. Hečko stvárnil teda vo Svätej tme popri niekoľkých kladných postavách predovšetkým negatívne typy.

František Hečko vošiel do dejín slovenskej literatúry ako pokračovateľ realistických tradícií a stvárňovateľ novej prózy.

15

Pod úkolom Bonaventúru Klčovanického bolo natisnutých ľudí ako na pohrebe: aj od večera ich hodne dnu ostalo, aj nových sa dosť natislo.

Kým ležal učiteľ Ján Ivančík na viechárskom stole s ixovými nohami len horeznačky, myslelo sa, že je len poriadne dobitý. Bonaventúra Klčovanický ho veselo napájal tým najlepším, čo mal v pivnici: čistým muškátom otonelom. Ale keď vincúr Alojz Trandžík s hájnikom Petrom Amzlerom obrátili učiteľa doluznačky a stiahli z neho najprv mokrý a domazaný kabát a potom aj krvavú košeľu, vinohradníkovi skoro vypadol džbán z ruky: v rozďavenej reznej rane na pravej lopatke zabelela sa kosť.

— Boženebeský, — zaúpel sedliak takým tenkým hlasom, akoby mu ho bol niekto po dĺžke rozťal kosou. — Takto doklať človeka mohlo len hovädo!

— Gardistické! — vyhodil z úst Peter Amzler a vnoril svoje zlé oči do Šimona Knechta, ktorý usilovne odháňal zvedavých ľudí od stola. Bol už dosť triezvy a dosť nešťastný, že sa dal zvábiť medzi gardistov v dobrej viere, že sám k niečomu príde a druhému neublíži.

Dobitého a dopichaného učiteľa obväzoval kaplán Martin Hubaj. V najväčšej núdzi sa ukázalo, že v Dubníkoch jestvuje človek s chlapskou odvahou. Bol taký opitý, že sa ledva držal na nohách, ale Peter Amzler, čo slúžil vo svetovej vojne pri sanite, prižmuroval oči, aby si mohol lepšie predstaviť poľné obväzište, kde vojenskí lekári nebývali ani trochu triezvejší od dubnického kaplána.

Klčovanického dievčence, staršia Perpetua a mladšia Olympia, na kaplánov rozkaz povyvlákali z domu pod úkol čisté uteráky, posteľné plachty a stolové obrusy. Bonaventúra Klčovanický plachty a obrusy roztrhal v rukách-motykách na dlhé pásy. Ale Školastika Klčovanická nič nevidela ani nič nepočula okrem učiteľovej nesmrteľnej duše. Podchvíľou sa skláňala k Ivančíkovej hlave, aby sa presvedčila, či ešte dýcha.

— Pán kaplánko! — zakňučala, — ved nám tu ten chudáčik umrie bez zaopatrenia sviatosťami...!

— To nie je nijaký chudáčik, a preto neumrie, — odsekol spotený kaplán a odtisol gazdinú zakrvavenými rukami. — Ten potrebuje najprv nemocnicu, a až potom posledné pomazanie!

Horlivá predsedníčka Jednoty katolíckych žien striehla na učiteľovu hriešnu dušu na svoj vlastný rímsko-katolícky účet. Náhle zistila, že opitý kaplán vôbec zabudol, že je kňazom, poslala syna Donboska do náprotivného kláštora po kňaza-piaristu. A potom ustavične cválala od učiteľovej hlavy k úkolnej bráne a od úkolnej brány k učiteľovej hlave: pri hlave počúvala, či učiteľ ešte žije, a v úkolnej bráne si silila oči a napínala si uši, či ešte nejde kňaz. Nijakým činom nemohla dopustiť, aby učiteľ vypustil ducha nezaopatrený, a to ešte pod jej úkolom!

Keď vošiel pod úkol Vendelín Klamo, učiteľ Ján Ivančík už ležal na viechárskom stole doluznačky. Mal ešte na sebe krvou zatečené nohavice, no chrbát mal už stiahnutý v posteľnej plachte, ruky omotané uterákmi a hlavu zafačovanú v obruse. Z ktorejsi lopatky, z jedného pleca a sprostred hlavy mu vymokala krv a rozpíjala sa na plátne do tmavočervených škvŕn.

Keď ľudia zbadali batožinára vojsť pod úkol, samočinne sa pred ním rozstúpili. Slabším na srdce vyšmyklo sa z úst plačlivé slovíčko: „Chudák!“ Medzi obyčajnými Dubníčanmi ani nebolo takého, čo by bol Vendelínovi Klamovi dožičil toľké nešťastie, čo ho postihlo.

— Kam sa tisneš? — odstrčil batožinára Šimon Knecht svojím ostrým zadkom, ktorým konal povinnosť mestského policajta. Ale keď zistil, že odsotil Klamu, pomohol mu k stolu.

Starý železničiar zbadal najprv čierneho kaplána. Z toho musel ako kresťan-katolík usúdiť, že so zaťom je už amen. Oči sa mu zaliali slzami, zložil si z hlavy mokrú železničiarsku čiapku, pokorne sa prežehnal a zopäl si ruky.

Vtom mu spod kepeňa vypadla sekera.

— Neplač, neprežehnávaj, nemodli sa, Vendel! — zvolal Peter Amzler. — Zaťa máš ešte živého! Gardisti ti ho trochu podočahovali nožmi... A s tou sekerou si mal dobehnúť aspoň o pol hodiny prv, milý Vendelín!

Batožinár si položil čiapku na hlavu a zahanbený sa zohol po sekeru, aby ju odložil k stene. Vtedy sa učiteľ s námahou podvihol na stole a hlavu skrútil bokom k tesťovi. Z obviazanej hlavy sa na Vendelína Klamu dívali krvou podbehnuté, ale celkom živé, skoro až usmiate Trnavčanove oči.

— Nebojte sa, otec!

Batožinár si utrel mokré oči.

VLASATÝ, BARTOLOMEJ - JAPONSKO

VLASATÝ, BARTOLOMEJ

JAPONSKO

Obzor, Bratislava, 1978
Edícia Svet v kocke
fotografie Bartolomej Vlasatý
obálka Tibor Hrabovský
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
65-023-78

geografia, Ázia, Japonsko,
240 s., 32 s. príloh, slovenčina
hmotnosť: 379 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

3,00 €

*zukol4* in **S5P**

Exotikou prifarbená príťažlivosť „krajiny vychádzajúceho slnka” je príčinou, že Nippon — Japonsko si ostatný svet, a Európa predovšetkým, idealizuje. Už tvarom neobvyklá, pretiahnutá sústava jeho ostrovov — štyroch veľkých a stovák menších — zjavne sopečného pôvodu vzrušuje všetkých, pre ktorých je východná Ázia magnetom.

Čo skrýva v sebe táto tajomstvom zahaľovaná krajina, až do polovice minulého storočia úplne uzavretá do seba vďaka vojenskej diktatúre šógunov? Po jej páde rýchlo nadobúdala spoločenská základňa i nadstavba Japonska, Amerikou postupne uvádzaného na fórum, kvality kapitalistickej krajiny, vždy so svojskou prímesou „nepochopiteľného". A či len nepochopeného? Našlo to výraz v politike krajiny, najreakčnejšej, aká už môže charakterizovať imperialistický štát. Takým sa Japonsko ukázalo v obidvoch svetových vojnách i v období medzi nimi. A potom sme ho odrazu poznali šokované porážkou, otrasené v pochybnej, no historicky utvrdzovanej istote o správnosti víťazstva sily a krvi bez ohľadu na pravdu. Súčasne však pohol ľudstvom súcit s nevinným obyvateľstvom jeho dvoch veľkomiest, obetí ničivej sily atómu. V zmysle Postupimskej dohody začal sa povojnový vývoj Japonska v politickej a hospodárskej závislosti od USA. Tak sa politika Japonska — i keď cisárskeho, s prvým „odbožšteným" cisárom — nezbavila čŕt imperializmu.

Japonsko sa však medzitým predstavilo svetu ako jedna z najpriemyselnejších krajín, jeho výrobky sa presadili na svetovom trhu, jeho veda si dobyla uznanie, stalo sa hladným na európsku a americkú kultúru a ponúklo cudzine čaro svojej. A ona nad amerikanizmom zasiahnutou mentalitou Ázijca, veľmi svojráznou, zrozpačitela. Vycítili, no nepochopili sme idylu čajovní, nezasiahnuteľných všetkým, čo je nejaponské, neprenikli sme do podstaty japonského chápania šťastia, neuchvátilo nás kabuki ani samurajský príbeh, nepochopili sme, kde vlastne v mysli moderného Japonca ostalo miesto pre mýtus.

Čo je zo idylou a idealizovaným prostredím? Povrchnejšiemu záujmu o kuriózne bolo čím vyjsť v ústrety; tak sme sa inštitúciu gejší, osobitosť vzťahu pohlaví, hierarchický princip ikebany atď. naučili už chápať ako fenomény kultúrno-historlcké. Bezmála by sa bolo zabudlo, že Japonsko je moderná krajina a tomu zodpovedajú i starosti jej občana, že pokrokový Japonec chápe pravdu materializmu, že existuje silná demokratická tradícia. Mnoho nám však ešte zostáva odmystizovať, aby sme sa k Japonsku priblížili celkom.

JAPONSKÁ KULTÚRA

školstvo a veda

Školstvo. Súkromné výchovno-vzdelávacie inštitúcie boli v Japonsku už za feudalizmu. Ich systém i duch výchovy zodpovedali prísnemu stavovskému rozdeleniu spoločnosti. Šľachta mala vlastné školy; deti samurajských rodín navštevovali semináre zvané han (7 - 8-ročné štúdium), pre ostatné deti zriadili osobitné školy zvané terakoja (3-4-ročné). V šľachtických školách prevládala estetická a spoločenská výchova, v samurajských vojenská a etická výchova, terakoja sa obmedzovali na čítanie, písanie, jednoduché počítanie a základy morálky. Moderný školský systém sa začal budovať až po Meidžiho reformách, keď sa zaviedla povinná 3 - 4-ročná školská dochádzka, ktorú predĺžili roku 1908 na 6 rokov. O modernizáciu školského systému podľa európskeho a amerického vzoru sa zaslúžil najmä Jukiči Fukuzawa (1838 - 1901) a Arinori Mori (1797 - 1889), ktorý bol istý čas ministrom školstva (navrhoval dokonca nahradiť v školách japončinu angličtinou).

Školskú i mimoškolskú výchovu v medzivojnovom období a za vojny silne ovplyvňovala ideológia fašizmu a militarizmu. Preto po druhej svetovej vojne nastali v školskom systéme zásadné zmeny. O novom duchu výchovy a vzdelávania sa hovorí nielen v novej ústave z roku 1946, ale najmä v novom školskom zákone z roku 1947. V preambule zákona sa hovorí: „Naším cieľom je ceniť si česť a dôstojnosť človeka a vychovávať národ v láske k pravde a mieru." Zakazuje sa preto akákoľvek diskriminácia ľudí na základe ich odlišnej rasovej či náboženskej príslušnosti, sociálneho postavenia a pôvodu.

Väčšina detí predškolského veku v mestách navštevuje materské školy. V nich sa kladie hlavný dôraz na telocvik, gymnastiku, rytmiku, tanec a spev. Zriaďujú sa pri základných, súkromných i verejných školách.

Zákonom z roku 1947 sa zaviedol štvorstupňový školský systém v 6 - 3 - 3 - 4-ročných cykloch. Všetky deti od 6 do 15 rokov sú povinné návštevovať 6-ročnú základnú a 3-ročnú nižšiu strednú školu. Štúdium na nich je bezplatné.

Na vyššie stredné školy - gymnáziá - sa dostanú žiaci z nižších stredných škôl na základe úspešných prijímacích skúšok. Študovať môžu buď riadne (3 roky), večerne, alebo diaľkovo (4-5 rokov). Asi 85 - 88 % žiakov študuje riadne, 9 % večerne a 3 % diaľkovo. V Japonsku je niekoľko druhov gymnázií s technickým, ekonomickým a všeobecným zameraním, alebo škôl o vedení domácnosti.

Vyššie vzdelanie poskytujú univerzity, ako aj rozličné druhy nadstavbových pomaturitných školských inštitútov pre absolventov gymnázií (s 2 - 3-ročným štúdiom). Univerzity sú dvojakého typu: všetky univerzity - teda vysoké školy (asi 400) - poskytujú po 4-ročnom úspešnom štúdiu hodnosť bakalára; len polovica univerzít je oprávnená udeľovať aj graduované hodnosti (magister, doktor), a to na základe ďalšieho postgraduálneho štúdia (2 roky na titul magister, 5 rokov na titul doktor).

Technické univerzity zodpovedajú v podstate našim vysokým technickým školám. Štúdium na nich trvá 5 rokov.

Okrem toho sú v Japonsku rozličné zmiešané typy škôl, väčšinou súkromných, ktoré vychovávajú špecialistov pre rozličné odbory.

Podobne ako občiansky prevádzkový rok, aj školský rok sa začína 1. apríla a končí sa 31. marca. Na základných školách i na väčšine gymnázií je školský rok rozdelený na 3 časti (trimestre), pričom hlavné prázdniny sú v auguste a na Nový rok. Nie sú v rovnakom čase v celej krajine, ale prispôsobujú sa miestnym klimatickým podmienkam.

Mnohé školy majú vynikajúcu povesť; žiaci, ktorí ich navštevovali, sa zvyčajne ľahšie dostávajú na ďalšie štúdium. Absolventi „slávnych" vysokých škôl majú pred sebou zasa vynikajúcu profesionálnu alebo vedeckú kariéru

BRONTËOVÁ, EMILY - BÚRLIVÉ VÝŠINY

BRONTËOVÁ, EMILY

BÚRLIVÉ VÝŠINY
(Wuthering Heights)

Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (36)
preklad Magda Žáryová
predslov Jozef Olexa
prebal Pavel Hrach
2. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov

beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 374 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, dosky na začiatku prasknuté

1,00 € PREDANÉ

*zukol4*

Životný príbeh súrodencov Bronteových, ktorý už vstúpil do kolektívneho vedomia čitateľov na celom svete, bol smutný, ba až tragický, ich umelecký vývin živelný a dosť nezvyčajný. Ako deti chudobného dedinského duchovného vyrastali v kruhu výnimočne nadanej rodiny. Ale zo šiestich detí pána Bronteho, ktorý veľmi skoro ovdovel, sa dospelého veku dožili len štyri najmladšie a všetky štyri začali prejavovať literárny talent už v detstve, hoci ich schopnosti neboli rovnomerne rozdelené: od priemerného Anninho talentu cez potenciálne Branwellovo nadanie a veľký tvorivý dar Charlottin až k nepopierateľnej Emilinej genialite. Sestry Bronteové stáli pri zrode realizmu.

Bol reakciou na romantizmus, ktorý zas tvoril protiklad ku klasicizmu a racionalizmu 18. storočia. Literárne dielo sestier Bronteových zaujíma v ranoviktoriánskej literatúre zvláštne a výnimočné postavenie nielen tým, že zákonite tvorí most - v istom zmysle syntézu medzi romantizmom a realizmom, pričom ich syntéza je posunutá k realistickému pólu, ale aj tým, že sestry nepociťovali povrchné uspokojenie ako ich súčasníci a nepodľahli ani falošnému optimizmu a samoľúbosti doby. Naopak, vo svojej tvorbe opisovali prudké náruživosti, s akými sa vo viktoriánskej literatúre vôbec nestretávame, dožadovali sa emancipácie ženy a dosiahli v nej aj určitý stupeň spoločenskej kritiky.

Keď v minulom storočí vyšiel román Búrlivé výšiny, v Anglicku vládol sladkastý, naparfumovaný a neprirodzený sloh -vymyslené city romantických hrdinov sa prifarbovali cukríkovým kolorom a takzvané ženské romány - podľa G. Romieua — boli „ctihodným rumančekovým čajom a sentimentálnosťou ozdobenou belasými stužkami“. A tu zrazu dielo Emily Bronteovej ukázalo smelým umením rozpitvané srdcia, lásku nazvanú jej pravým menom, vibrujúcu, obnaženú náruživosť, neresti, nenávisť, zúfalstvo! Niet sa preto čo čudovať, že v prvej chvíli pokrytecká časť verejnosti vyhlasovala romány sestier Bronteových za „nemravné“.

Až po Emilinej smrti pochopili všetci veľkoleposť tohto strašného a mohutného diela. Shorter ho nazval „najznamenitejším pomníkom ženskej geniality v devätnástom storočí“. Dobell vyhlásil Búrlivé výšiny za román celkom výnimočný a napísal:

„Jeho moc je absolútna, titanská; od prvej do poslednej strany je hrozný a pravdivý...

A ukrutný k čitateľovi. Sme ohromení, keď sa dozvedáme, že ho napísalo skromné, neskúsené dievča.“ Maeterlinck sa o autorke vyjadril: „Emily Bronteová nikdy nemilovala, nikdy nepočula na ceste krásny zvuk krokov milého, a jednako ona, ktorá umrela v dvadsiatom deviatom roku svojho života ako panna, lásku poznala, o láske hovorila, prenikla do jej najneuveriteľnejších tajov, takže tí, čo najväčšmi milovali, zavše sa spytujú, ako pomenovať svoj cit, keď sa od nej dozvedia o cestách a mystériách lásky, pri ktorej všetko je vedľajšie a bledé ... Usmievame sa nevinnosti, s akou krúži okolo vonkajších skutočností lásky, ale odkiaľ vie o skutočnostiach vnútorných, o všetkom, čo má náruživosť najhlbšie, najnelogickejšie, najneočakávanejšie, naj nepravdepodobnejšie a največnejšie pravdivé? Emily mala smelosť, náruživosť, voľnosť sveta vo svojej duši.“ Román Búrlivé výšiny možno chápať ako prorockú víziu sveta, rozčesnutého do obrovského chaosu, víziu založenú na protikladných požiadavkách srdca a rozumu, na silných ľudských vášňach na jednej strane a na všetkom, čo obmedzuje slobodu a dôstojnosť človeka na strane druhej.

Utečenci sa neukázali celé dva mesiace. Za ten čas pani Lintonová prekonala najhorší nápor choroby - povedali, že to bol zápal mozgu. Ani matka by jediné dieťa neopatrovala oddanejšie, ako sa o ňu staral Edgar. Bdel pri nej vo dne v noci a trpezlivo znášal všetky trápenia, ktoré mu spôsobovali jej podráždené nervy a otrasený mozog. A hoci ho Kenneth upozornil, že ju síce zachránil pred smrťou, ale jediná odmena za jeho starostlivosť v budúcnosti mu budú stále obavy a svoje zdravie a silu obetoval vlastne na záchranu úbohej ľudskej trosky, keď počul, že Katarína nezomrie, jeho vďaka a radosť nepoznali hraníc. Dlhé hodiny sedával pri nej a sledoval, ako sa jej pomaly vracajú sily, a prenáhlene živil svoju nádej ilúziou, že aj jej myseľ nadobudne rovnováhu a Katarína bude čoskoro taká, aká bývala.

Začiatkom marca prvý raz vyšla zo svojej izby. Pán Linton jej ráno rozhodil po vankúši zlatisté krokusy. Len čo sa prebudila a zbadala ich, oči, v ktorých sa už dávno neukázal ani záblesk radosti, jej zažiarili, a dychtivo ich začala zbierať.

- Toto sú prvé kvietky u nás na Búrlivých výšinách, - zvolala. - Pripomínajú mi vlažný vietor, odmäk, teplé slnko a topiaci sa sneh. Edgar, nevanie južný vietor? Sneh ešte nezmizol?

- Tu už nie je, drahá, - odpovedal manžel, - len na slatinách zostali biele fľaky. Obloha je belasá, škovránky spievajú a potôčky a bystriny sú plné vody. Katarína, minulú jar o tomto čase som tak túžil, aby som ťa mal pod touto strechou, a teraz si želám, aby si už mohla byť vysoko na tých kopcoch. Vetrík je príjemný, iste by ťa uzdravil.

- Raz sa tam dostanem, - povedala chorá, - ale ty ma opustíš a ja tam zostanem navždy. Na budúcu jar zatúžiš mať ma pod touto strechou a spomenieš si, ako si bol dnes šťastný.

Linton ju zahrnul najnežnejšími prejavmi lásky a chcel ju rozveseliť vrúcnymi slovami, ale ona len roztržitým zrakom hľadela na kvety a z očí jej prúdom stekali slzy po lícach. Vedeli sme, že jej stav sa naozaj zlepšil, a jej skľúčenosť sme pripisovali dlhému pobytu v jednej izbe, iste by pookriala, keby bola niekde inde. Pán mi nakázal rozložiť oheň v salóne, ktorý sa celé týždne nepoužíval, a prisunúť kreslo k obloku na slnko. Potom ju zniesol dolu a pani tam dlho sedela, tešila sa veselému ohňu, a ako sme očakávali, ožila medzi známymi vecami okolo seba, ktoré jej nepripomínali hrôzy a otupné prostredie izby, kde preležala celú chorobu. Večer vyzerala veľmi ustatá, ale nedala sa presvedčiť, aby sa vrátila do svojej izby, a tak som jej musela ustlať na pohovke, kým jej neprichystám inú izbu. Aby sa nemusela unúvať po schodoch, na tom istom podlaží, ako bol salón, prispôsobili sme jej túto izbu, kde teraz spávate vy. Čoskoro tak zmocnela, že mohla sama prechádzať zo salónu do izby, stačilo, keď ju Edgar podopieral. Ach, sama som dúfala, že vyzdravie pri toľkej opatere. Naša túžba mala dvojnásobnú príčinu, lebo od jej života závisel ešte jeden - tešili sme sa, že onedlho pána Lintona oblaží príchod dediča, a potom ani jeho majetku sa nezmocní cudzí človek.

Mala by som spomenúť, že Izabela asi šesť týždňov po odchode poslala bratovi krátku správu, že sa vydala za Heathcliffa. Správa bola suchá a chladná, ale pod ňu pripísala akési ospravedlnenie a prosbu, aby na ňu nezabudol a aby jej odpustil, ak mu tým činom ublížila. Dodala, že si vtedy nevedela pomôcť, a teraz to už nemôže napraviť. Pokiaľ viem, Linton jej neodpovedal a o dva týždne som dostala dlhý list, veľmi čudný na mladú nevestu krátko po svadobnej ceste. Prečítam vám ho: lebo ho ešte stále opatrujem. Každá pamiatka po mŕtvych je vzácna, najmä keď sme ich ľúbili.

Milá Elien (tak sa začína),

včera večer som prišla na Búrlivé výšiny a dozvedela som sa, že Katarína bola a ešte stále je veľmi chorá. Asi jej nesmiem písať a brat sa alebo veľmi hnevá, alebo je utrápený, lebo mi na list neodpovedal. Ale niekomu sa musím zdôveriť, a tak ste mi zostali len vy.

Povedzte Edgarovi, že by som dala všetko na svete, keby som ho mohla vidieť, že sa moje srdce vrátilo do Drozdova ani nie dvadsaťštyri hodín po tom, čo som ho opustila. Aj v tejto chvíli som u vás a srdce mi prekypuje vrúcnou láskou k nemu i ku Kataríne. Ale sama k vám nemôžem ísť (tieto slová sú podčiarknuté), nech ma nečakajú. Nech si to vysvetlia akokoľvek, len nech to láskavo nepripíšu na vrub mojej neochote alebo vlastnej láske.

Ostatok listu je len pre vás, Ellen. Chcem sa vás spýtať na dve veci. Prvá je: Ako sa vám podarilo uchovať si prirodzený ľudský

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE - SHIRLEY

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE

SHIRLEY
(Shirley)

Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (38)
preklad Viera Bukvová-Daxnerová
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov

beletria, román
515 s., slovenčina
hmotnosť: 572 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zukol4*

Ak je tvorba Charlotty Bronteovej poznačená aj domácim napätím, najvýraznejšie to cítiť v románe Shirley, v ktorom sa čiastočne opakuje základný motív Jany Eyrovej, ibaže hrdinke Caroline Helstonovej stojí v ceste k milovanému mužovi bohatá statkárka Shirley Keeldarová, ktorá je zároveň jej priateľkou. Román podáva obraz obdobia napoleonských vojen a luddistického hnutia zo začiatku 19. storočia, ako aj ťažkého postavenia proletariátu, ktorý v dôsledku priemyselnej revolúcie a zavádzania strojovej výroby strácal pracovné príležitosti. K zbedačovaniu robotníkov prispievala aj blokáda a strata odbytísk anglických výrobkov v Európe aj v Amerike. Robert Gérard Moore, pôvodom spola Angličan, spola Belgičan, je typom odhodlaného podnikateľa, ktorý napriek nepokojom neoblomne zavádza nové stroje, proti čomu sa robotníci búria: spočiatku ničia len stroje, ale neskôr sa pokúšajú o Moorov život. A tak Shirley je románom historickým, do určitej miery autobiografickým a je to jediný román Charlotty Bronteovej, ktorý nie je rozprávaný v prvej osobe. Autorka však použila kombináciu priamej a nepriamej metódy, lebo v texte sa často obracia na čitateľa a prednesie dôležité hodnotiace poznámky v prvej osobe.

V postave Shirley Charlotte vytvorila nezabudnuteľný portrét sestry Emily a v postave duchovného, pána Helstona, pravdepodobne portrét otca Patricka, zatiaľ čo jeho neter Caroline najväčšmi pripomína samotnú autorku.

Hortense, ked neučila, nekarhala alebo nevarila, bola vždy dobrej vôle. Mala obyčaj podvečer vždy povoliť svojej celodennej prísnosti a bola veľmi láskavá ku svojej anglickej sesternici. Bola veľmi príjemná, keď si dala povedať a vzala gitaru a spievala, dodalo jej to dobrej vôle, a že mala príjemný hlas a zručne hrala, bolo pôžitkom ju počúvať. Bolo by ju aj inokedy pôžitkom počúvať, keby sa v jej hre a speve nebola odrážala jej formálnosť a vedomie vlastnej dôstojnosti, ako sa to odrážalo v črtách jej tváre a chovaní.

Pán Moore, keď sa vypriahol z jarma svojho zamestnania, i keď sám nebol živej povahy, bol ochotným obdivovateľom Carinej veselosti. Sústredený počúval jej reči a bol vždy pohotový jej odpovedať. Bolo príjemné sedieť blízko neho, mať ho okolo seba, obracať sa v reči k nemu a hľadieť na neho. A niekedy bol ešte lepší, temer veselý, pokojný, jemný a priateľský.

Ale na druhý deň bol celkom iste upätý, a i keď sa svojím tichým spôsobom tešil týmto večierkom, jednako zriedkakedy preukázal žiadosť, aby sa opakovali. Táto okolnosť miatla neskúsenú hlavu jeho sesternice. Často si myslela, že keby ona mala spôsob pripraviť si šťastnú chvíľku, užívala by ho veľmi často, ba tak často, že by sa od toho užívania vyleštil, a neodložila by ho celý týždeň, aby nezhrdzavel.

A predsa sa chránila túto svoju teóriu uvádzať do praxe. Čo ako rada prichodila do bieleho domca, nerobila to nikdy bez pozvania, a často, keď ju Hortense volala, odoprela, lebo Robert sa k pozvaniu nepridružil alebo len slabo súhlasil. V toto ráno sa stalo po prvý raz, že ju pozval on sám zo svojej vlastnej vôle. Bol taký milý, že ju to naplnilo pocitom šťastia, takže bola celý deň veselá.

Predpoludnie sa minulo ako obyčajne. Mademoiselle, vždy veľmi činná, strávila ho chodiac z kuchyne do izby, raz hrešiac Sáru, raz zasa prezerajúc Carine úlohy, alebo počúvajúc jej opakovanie. Ale čo ako bezchybne predniesla Cary tieto svoje úlohy, nikdy ju nepochválila. Bolo jej zásadou, že takéto správanie sa nezhoduje s dôstojnosťou učiteľa a že pokarhanie patričným spôsobom je nevyhnutne potrebné. Neustále výčitky, mierne alebo tvrdšie, pokladala za potrebné na udržanie svojej učiteľskej autority. A keď v úlohe nenašla chyby, bolo to držanie tela, spôsob, šaty alebo výraz, čo vyžadovalo opravu.

Ale pravý zhon nastal na obed. Sarah, keď doniesla jedlo na 67 stôl, temer ho ta hodila a jej pohľad hovoril zreteľne: „Nikdy som vo svojom živote niečo podobného nedoniesla na stôl. To by ani pes nezožral.“ Ale napriek jej opovrhnutiu bolo jedlo celkom chutné. Polievka, akési pyré zo suchého hrachu, ktorú mademoiselle pripravovala, bedujúc, že v tomto zanedbanom Anglicku nemajú ani poriadneho hrachu. Potom nasledovalo mäso neznámeho druhu, bolo vari zmiešané a pomleté s omrvinami a s prídavkom nezvyklého korenia, ale nie nechutné, pečené vo forme. Pre Angličana nezvyklé, ale nie nepríjemné jedlo. Potom divne popučená zelenina. Napokon prišla ovocná paštéta, pripravená podľa receptu starej mamy pani Gérard-Moorovej. Podľa chuti bolo možno usúdiť, že cukor nahrádzala „la mélasse“.

Cary nemala proti tejto belgickej kuchyni nijaké námietky. Ba mala ju rada pre zmenu; to bolo pre ňu dobre, lebo keby bola prejavila čo akú malú nechuť, bola by stratila priazeň mademoiselle naveky. Skôr by bola odpustila zločin ako nechuť k tejto nezvyklej strave.

Hned po obede vyviedla Cary svoju učiteľku-sesternicu do hornej izby preobliecť sa. Ale musela to vedieť zaonačiť. Keby bola naznačila, že sukňa, kacabajka a papilotky sú veci neveľmi záslužné, bolo by to ťažkou urážkou pre ňu, a tak každý urýchlený pokus odstrániť ich by bol zapríčinil len to, že by ich bola nosila celý deň. Obchádzajúc úskalia a plytčiny, dostala Cary svoju učiteľku hore, a keď už bola v spálni, prehovorila ju, že sa jej to neoddá ísť ešte raz dolu a aby sa radšej hned preobliekla. A kým mademoiselle držala prednášku o obliekaní, upozorňujúc na svoju vynikajúcu prednosť, že sú jej totiž protivné nové frivolné módy, zobliekla z nej Cary sukňu a kacabajku, pekne ju učesala a obliekla jej elegantné šaty, takže celkom dobre vyzerala. Ale dokončiť toaletu ponechala si Hortense pre seba, čo pozostávalo z toho, že si uviazala hrubú šatku okolo hrdla a predpásala si veľkú, skoro slúžkovskú zásteru, a tým pokazila všetko. Za nijakú cenu by sa mademoiselle nebola ukázala vo svojom dome inak ako s tou hrubou šatkou a veľkou zásterou. To prvé bola nevyhnutná požiadavka mravnosti, lebo bolo nemožné nenosiť „fichu“. Druhé bolo znakom dobrej gazdinej. Zdalo sa, že je presvedčená, že keď tú zásteru nosí, usporí mnoho z bratových príjmov. Vlastnými rukami ušila

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE - VILLETTE

BRONTËOVÁ, CHARLOTTE

VILLETTE
(Villette)

Tatran, Bratislava, 1981
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (39)
preklad Jozef Máček
prebal Pavel Hrach
2. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov

beletria, román
552 s., slovenčina
hmotnosť: 608 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zukol4*

Podobne ako v Jane Eyrovej a Shirley aj v románe Villette ústrednou témou sú osudy mladej anglickej ženy z minulého storočia, ktorá stojí v živote osamotená a odkázaná sama na seba. Okrem ostatných kvalít Ch. Bronteovej vyniká v tomto románe veľké majstrovstvo opisu, prenikavý pohľad, ktorý mieri do jadra vecí a pravdivo zachytáva ženské zmierenie s trpkou skutočnosťou. Predsudky sputnávajúce rozlet ženského pokolenia stiesňujú i hlavnú hrdinku Luciu, ktorá cíti a je presvedčená, že by mohla v živote veľa urobiť, a preto odchádza z dedinského prostredia do víru veľkomesta. No chce sa vznášať na vlastných krídlach, chce byť nezávislá, žiť z vlastnej práce a utvárať si život podľa svojej vôle, a preto sa stáva učiteľkou angličtiny.

Ale jej zámery sa tým nekončia a sústavne sa prebojúva k vyšším métam. Lenže všetky jej kroky a podujatia sú na tie časy neobyčajné, zvláštne a v očiach vyššie postavených, ktorí podceňovali prácu a nemali porozumenia pre široké vrstvy ľudu, zarážajúce a hodny pohŕdania.

Takto sa Lucia za svojho pôsobenia vo veľkomeste Viliette stretáva s mnohými triednymi, názorovými i povahovými rozpormi a zápasmi, ktoré by však nemuseli byť také vyhranené, keby bolo v ľuďoch viacej vôle po porozumení a vzájomnom pochopení. Nie sú to myšlienky revolučné, ale v podtexte odbojné proti spoločenskému poriadku tých čias - realizovali sa a v našich časoch, keď sa i ženám umožnilo plnšie uplatniť v živote, keď sa práca stala pre človeka právom a cťou a keď sa pracujúce vrstvy stali základom spoločnosti. Teda z tejto stránky jedinečná žena-spisovateľka predbehla svoju súčasnosť, keď nás od kapitoly ku kapitole vedie pútavo, so zmyslom pre humor, kritiku i sebakritiku, vlastnými zážitkami od strastného detstva až po vyvrcholenie svojej — napokon predsa len nenaplnenej lásky.

Ale i v tomto popolavom oblečení som sa cítila veľmi dobre a celkom voľne; bola to pre mňa výhoda, ktorú by som nebola dosiahla ani vtedy, keby som bola mala na sebe hocičo skvelejšie a nápadnejšie. Aj madame Becková sa v tomto pridala ku mne; i jej šaty boli skoro také triezve ako moje, no s tým rozdielom, že ona mala náramok a velikánsku brošňu, ktorá sa leskla zlatom a drahokamami. Náhodou sme sa stretli na schodoch a ona mi prikývla i usmiala sa na mňa na znak súhlasu. No nie azda preto, že by si bola myslela, ako mi to dobre pristane - niečo také isteže nepútalo jej záujem - ale usúdila, že som oblečená ,convenablement, ,décemment, a Primeranosť a Slušnosť, to boli pokojné božstvá, ktoré mala madame v úcte. Ba ešte si aj zastala, položila mi na plece ruku, na ktorej mala už rukavicu, a tak držala i vyšívaný a navoňavkovaný ručníček a do ucha mi pošepla niekoľko štipľavých slov o iných učiteľkách (ktorým práve pred chvíľou do očí lichotila). „Niet nič absurdnejšie,“ povedala, „ako keď sa des femmes mures obliekajú ani pätnásťročné dievčence -quant a la St. Pierre, elle a l´air d´une vieille coquette qui fait l´ingénue.“

Keďže som bola oblečená aspoň o dve hodiny skôr ako ktokoľvek iný, zachcelo sa mi odísť - no nie do záhrady, kam slúžky nosili dlhé stoly, rozostavovali stoličky a prestierali obrusy, aby bolo všetko pripravené na hostinu - ale do učebných miestností, ktoré boli teraz prázdne, tiché, chladné a vyčistené; ich steny boli nanovo vybielené, drevené podlahy len pred chvíľou vydrhnuté a ešte ani nie celkom suché; čerstvo natrhané kvety vo vázach ozdobovali kúty a práve zavesené záclony skrášľovali veľké okná.

Utiahla som sa do prvej triedy, bola to miestnosť menšia a čistejšia ako tie druhé, a vyberúc si zo zasklenej knižnice, od ktorej som mala kľúč, jeden zväzok, ktorý podľa nadpisu mal byť dosť zaujímavý, sadla som si a dala sa do čítania. Sklené dvere tejto ,triedy´ čiže školskej učebne viedli do veľkej besiedky; vetvy akácie pohládzali ich tabličky, ako sa vystierali krížom, aby sa stretli s ružovým krom, čo kvitol vedľa náprotivného okienka; v tomto ružovom kríku horlivo a šťastne bzučali včely. A začala som si čítať. No práve vtedy, keď tichý šum, tieň na podstienke a teplá, osamelá tichosť v mojom zátiší začali mi kradnúť zmysel toho, čo bolo na strane, keď oči prestávali vidieť, keď ma všetko vábilo na chodník snenia, ťahalo nadol kamsi do hlbokého údolia ríše snov - práve vtedy najostrejšie zazvonenie zvončeka na uličných dverách, akým sa kedy tento ťažko skúšaný nástroj zatriasol, ma priviedlo k vedomiu.

Odteraz už zvonček vyzváňal celé dopoludnie, lebo jednostaj sa sem motali robotníci, slúžky, coiffeurs a tailleuses a potom zas aj odchádzali. Ba čo viac, dalo sa právom očakávať, že bude zvoniť celé popoludnie, ved vari sto externistiek malo prísť na kočoch alebo fiakroch; a nedalo sa ani čakať, že by si odpočinul aspoň večer, lebo vtedy sa už ich rodičia a známi dohrnú na divadlo. Za týchto okolností nijaké zazvonenie - ani také ostré zazvonenie - nebolo nič mimoriadne: lenže toto zvláštne znenie malo aj svoj osobitný dôraz, čo mi odplašil sen a naľakal i knihu, ktorá mi spadla z kolien.

Zohla som sa, že knihu zdvihnem, keď tu pevne, náhlivo a priamo - práve cez predsieň, po chodbe, cez carré, potom cez prvé a druhé oddelenie i cez veľkú sálu - bolo počuť krok, rýchly, pravidelný a opatrný. Zatvorené dvere na prvej triede - mojej svätyni - neboli tu nijakou prekážkou; rozleteli sa a plášť i grécka čiapka zaplnili ich priestor; aj dve oči sa sprvu len mlhavo obzerali a až neskoršie sa dychtivo zabodli do mňa.

„C´est cela!“ povedal hlas. „Je la connais; c’est ľAnglaise.

Tant pis. Toute Anglaise, et, par conséquent, toute bégneule qu’elle soit - elle fera mon affaire, ou je saurai pourquoi.“

Nato s akousi strohou úctivosťou (nebodaj si myslel, že som nezačula to množstvo jeho predošlého nezdvorilého hundrania) a najmrzkejším žargónom, aký som kedy počula, vyhŕkol: „Slečna - vy musíte hrať: nepohnem sa odtiaľto...“

„Čo môžem pre vás urobiť, monsieur Paul Emanuel?“ spýtala som sa: bol to totiž monsieur Paul Emanuel a veruže dosť rozčúlený.

„Musíte hrať. Nechcem, aby ste sa desili, mračili alebo sa dali veľa prosiť. Spoznal som vaše schopnosti hned v ten večer, keď ste prišli; viem, čo je vo vás: vy viete hrať a vy musíte hrať.“

„Ale ako, monsieur Paul? Čo tým mienite?“

„No neslobodno strácať čas,“ pokračoval a opäť po francúzsky. „A zbavíme sa nechuti, všetkých výhovoriek, všetkého okúňania. Musíte si vziať úlohu.“

„Vari v tom vaudeville?“

„V tom vaudeville. Ako ste povedali.“

Dych sa mi zastavil, zdesila som sa. Čo si ten panáčik myslí?

KAZAN, ELIA - ANATÓLČAN

KAZAN, ELIA

ANATÓLČAN
(The Anatolian)

Pravda, Bratislava, 1986
preklad Magda Žáryová
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
75-020-86

beletria, román
616 s., slovenčina
hmotnosť: 663 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*zukol4* in **O2**

Anatólčan je najnovším románom slávneho amerického režiséra a spisovateľa Eliu Kazana (narodeného 7. 9. 1909 v Istanbule), ktorého filmová a literárna tvorba je u nás dobre známa.

Anatólčan voľne nadväzuje na jeho prvú prózu Amerika,

Amerika. Dej románu sa začína odvíjať roku 1909 v New Yorku. Opäť sa tu stretávame so Stavrosom, tentoraz vo chvíli, keď po desiatich lopotných rokoch v Amerike očakáva loď, ktorá má priviezť otca, matku a siedmich súrodencov do novej vlasti. Splnil otcov sen, vykonal si synovskú povinnosť. Už bude voľný, zbaví sa ťarchy, ktorá ho dosiaľ gniavila.

Z parníka však vystúpi iba matka s bratmi a sestrami. Otec zomrel deň pred vyplávaním lode. A tak sa Stavros musí znovu ujať povinnosti -nastúpiť na otcovo miesto, prevziať zodpovednosť za rodinu. Stavros je tvrdý a neľútostný, vyžaduje absolútne podriadenie sa svojej vôli. Sám pre seba nežiada nič. Zmenená situácia však pôsobí aj na súrodencov - vzoprú sa tyranii a jeden po druhom sa Stavrosovi odcudzujú. Stavrosa to zaskočí. Zostáva sám. Pretože verí, že ak človek čosi chce a bojuje za to, môže získať všetko, musí čeliť ďalšiemu sklamaniu - Amerika ho nikdy neprijme, o tom sa kruto presviedča.

Hoci je Stavros dobrodruh a hazardér, nijaký vzor mravopočestnosti, v detstve mu vštepili prísny kódex cti - vernosti rodine, synovskej úcte, tomu, čo umožní udržať nažive príslušníkov národa, žijúceho v porobe, a bedárov. Spočiatku Stavros pokladá za jediný prostriedok a zbraň na udržanie holého života majetok a moc, napokon však pochopí, že nesmie stratiť predovšetkým sám seba.

Anatólčan je obrazom charakteru príslušníka národa, poznamenaného päťstoročnou tureckou porobou, ale vedomého si dávnej kultúrnej tradície Helénov.

Kazanov román nás strhne svojou dramatickosťou a vášnivosťou.

Vaso už svojho otca nikdy v živote nevidela.

„Napísala som mu, že sa idem vydávať,“ povedala, „ale na svadbu neprišiel. Po troch mesiacoch mi mama napísala, že mi otec želá všetko najlepšie. A dosť. Viac som o ňom nepočula. Želal mi všetko najlepšie!“

„A ja som ako on?“

„Áno. Taký — aj ty si taký — čo si pomôžeš? Muž, ktorý nepríde ani na svadbu svojej dcére. Ty si na tom istom brde utkaný.“

„Co sa ti snívalo, keď si volala amesos, amesos?“

A tak na ostrovčeku uprostred rušnej manhattanskej premávky konečne porozprávala najstaršiemu synovi o svojom detstve.

Bývali na jednom z mnohých hrebeňov ostrova a z výšky hľadeli do kruhovitého zálivu a na šíre more.

S vyvrátenou hlavou a zavretými očami rozprávala o zvukoch, ktoré obklopovali ich dom a ožívali v jej spomienkach — ako z chladného prameňa nad domom vyvierala voda a vo dne v noci zurčala dreveným žľabom rovno do drevenej kade na dvore. Ako tam po gazdovstvách rozhodených na bližších či vzdialenejších vŕškoch pyšne kikiríkali kohúty, kotkodákali kvočky, divo štekali psi, híkali somáre. Rozprávala o severnom vetre melténi večne dujúcom od mora.

Rozprávala o purpurovočervenom hrozne — ako z pergoly nad stolom, kde otec jedával, viseli strapce, ich bobuľky týždeň po týždni na slnku dozrievali a sladli, ako hroznová šťava kvasila v sudoch, lebo otec si každú jeseň dorábal vlastné víno, a rozprávala o ďalšom nápoji, ktorý sa volal tsiporo, bol to mocnejší trúnok, jazyk od neho horel — a tá vôňa! Ach, ešte dnes ju má v nozdrách!

„Tuto? Možno tu žiť?“ spýtala sa, hľadiac na rušnú ulicu a broadwayské budovy pokryté zimnou vrstvou sadzí.

„A amesos, amesos? Čo to bolo?“

„Z dielne po robote prinášal domov všelijaké mäkkýše, ktoré rybári vylovili — najradšej mal lahodné lastúrniky alebo ježaté srdcovky s hebkými ostňami. Keď vystupoval od poslednej zákruty hore skalnatým vŕškom, zakričal na moju matku — a na mňa — aby sme vedeli, že už ide a že chce, aby ho na stole čakalo úzo, v krčahu chladná pramenistá voda, teplá večera s chlebom, ktorý mama ráno upiekla.

Amesos, baba, amesos! odpovedali sme a bežali mu všetko prichystať. Potom som si stala za jeho stoličku a dívala sa, ako zakriveným vylupovacím nožom lastúry otvára. A keď na tie drobné lastúry vytlačil z pol citróna šťavu, och, pamätám sa, ako sa zmrštili a zatriasli! Potom ich jedol a každý hlt zapil úzom.

Po večeri nám rozprával, od mora podúvalo, vietor bol čistý, svieži, nie ako tu, samá špina a dym. Dá sa taký život porovnávať s týmto? Alebo s tým v dome, do ktorého ma odviedol tvoj otec Izák a v ktorom si sa narodil? Áno, bolo odtiaľ vidno na veľký biely vrch, ale samotné mesto ležalo na rovine, v lete som sa tam brodila po členky v prachu, nijaký potok, iba studňa, ktorá v júni alebo aj skôr vyschla, raz dokonca v apríli, áno, v apríli!

U môjho otca sme na noc nezatvárali ani dvere, ani obloky. Žili tam Turci, ale pred otcom mali rešpekt, báli sa ho. Tvoj otec Izák? Večne vyplašený ako zajac, pamätáš sa, všetky obloky sme mali zamrežované. Len čo slnko zapadlo, pozatvárali sme okenice a bránu zamkli. Žili sme ako vo väzení.“

Konečne otvorila oči, hlavu spustila dozadu na operadlo lavičky a pozrela do konárov stromčeka na handričku z Vasilisovej košele. „Tvoj otec nebol muž pre mňa. Teraz, po toľkých rokoch, to môžem povedať. Si hlavou rodiny a musíš vedieť, kto si. Preto ti to vravím.“

Pozrela Stavrosovi do tváre a v očiach jej blysol urazený výraz. „A poviem ti aj toto,“ pokračovala veľmi

HAYOVÁ, LOUISE L. - LÁSKA SA RODÍ V TEBE

HAY, LOUISE L.

LÁSKA SA RODÍ V TEBE
(The Power is Within You)
Voľné pokračovanie bestselleru Miluj svoj život
V spolupráci s Lindou Carwin Tomchinovou

Gardenia Publishers, Bratislava, 1994
preklad Marián Dujnič
obálka Marián Dujnič
ISBN 80-85662-11-6

motivácia, psychológia,
240 s., slovenčina
hmotnosť: 261 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zukol4* in *X02*

Láska všetko napráva, nejestvuje lepší liek. Láska vymaže aj najbolestivejšie spomienky vo vašom vnútri, pretože láska cez všetko preniká ľahšie. Čomu dáte prednosť? Chcete žiť v bolesti, alebo v radosti? Na vás záleží, čo si vyberiete: sila prítomná vo vás podporí každú vašu snahu.

Uvedomte si, že láska k sebe samému rastie podobne ako vaša sebaúcta, a všetky potrebné zmeny vo vašom živote prebehnú oveľa rýchlejšie, ak budete vedieť, že sú pre vás správne. Láska nie je nikdy mimo vás. Láska sa rodí vo vás. Čím viac budete milovať, tým väčšmi budete priťahovať lásku. Láska vám otvorí cestu k šťastiu.

Strach sa rodí z nedostatku dôvery

Strach je hradbou na našej planéte. Vidíte a počujete o tom deň čo deň v správach o vojnách, vraždách, zbojstvách a podobne. Strach je vyjadrením nedostatku dôvery vo vlastné sily. Je to prejav našej nedôvery v Život. Neveríme, že sa o naše blaho stará vyššia úroveň, a preto sa usilujeme všetko zabezpečiť na úrovni materiálnej. Očividne nás k strachu vedie to, že si s mnohými problémami nevieme rady

Najlepšou pomôckou na prekonanie strachu je dôvera. Nazýva sa skok viery. Dôverujme sile v nás, ktorá je v napojená na Kozmickú Inteligenciu. Dôverujme neviditeľnému, subtílnemu svetu a nepreceňujme fyzický, materiálny svet. Nechcem tým povedať, že dôverovať znamená zostať pasívnym; chcem len podčiarknuť, že s dôverou sa nám kráča životom ľahšie. Spomeňte si na jednu zo základných myšlienok mojej filozofie: Všetko, čo potrebujem vedieť, je mi odhalené. Som presvedčená, že je o mňa vždy dobre postarané, aj keď nie je v mojich fyzických silách ovládať všetko, čo sa deje okolo mňa.

Úlohou strachu je varovať a chrániť. Povedzme mu: "Viem, že ma chceš chrániť. Vážim si, že mi chceš pomôcť. Ďakujem ti." Oceňte, že ste pocítili strach; prišiel vám pomôcť. Pri fyzickom vzrušení sa adrenalín rozšíri do celého tela, aby nás chránil pred nebezpečenstvom. Rovnako je to so strachom v našej mysli.

Pri pozorovaní strachu prídete na to, že nie je súčasťou vašej bytosti. Predstavujte si strach ako obrázky na filmovom plátne. To, čo tam vidíte, nie je skutočnosť. Jednotlivé scény sú iba celuloidové, ustavične a rýchlo sa meniace polička. Strach prichádza a odchádza rovnako rýchlo ako filmové obrázky, ak ich pravda nespomalíme a nezastavíme.

Strach odráža obmedzenia našej mysle. Stále sa o niečo strachujeme: že ochorieme, že stratíme milovaného človeka, že prídeme o strechu nad hlavou a podobne. Najčastejšie sa voči strachu bránime hnevom. Máme pocit, že nás hnev ochráni Urobíme však lepšie, ak budeme pracovať s pozitívnymi tvrdeniami. Potom môžeme zastaviť nielen vytváranie obávaných situácii v našej mysli, ale pretransformovaním strachu nadobudnúť lásku k sebe. Ako vidíte, nič k nám neprichádza zvonku. Nachádzame sa v strede všetkého, čo sa deje v našom živote. Všetko je vo vnútri - každá skúsenosť, každý vzťah, to všetko je zrkadlom duševnej situácie, aká je v našom vnútri.

Strach je protipólom lásky. Čím viac sme ochotní milovať sa a dôverovať si, tým väčšmi sa v nás vyvinú tieto kvality. Kto žije naladený na strach, sklamania a obavy, pretože nemá rád seba samého, nech sa nečuduje, že zažíva jednu pohromu za druhou. Taký človek bude mať dojem, že sa jeho trápenie nikdy neskončí.

Rovnako to platí aj vtedy, ak sa máme radi. Všetko sa rozbehne a my máme pred sebou "zelenú vlnu" a nachádzame "voľné miesta" na parkovisku. Všetky veci nám robia život taký zázračný - veľké i malé. Ráno sa prebudíme a všetko ide ako po masle.

Majte radi samých seba a nič vám nebude chýbať. Urobte všetko pre posilnenie svojho srdca, svojho tela a svojej mysle.