MARSH, NGAIOVRAŽDA NA PREMIÉRE
Smena, Bratislava, 1965
edícia Malá knižnica (48)
1. vydanie, 19.400 výtlačkov
73-283-65
beletria, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 178 g
tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: zachovalá, prebal ošúchaný
0,10 € - DAROVANÉ THCK
*kamag*
Hoci Martyna hercov nevidela, všetkými zmyslami vnímala každé slovíčko. Vzdialené hlasy, nemé kulisy, vôňa líčidiel, vôkol príjemné ticho a napäté očakávanie — to všetko vytvára čarovné ovzdušie, v ktorom pulzuje život divadla. Martyny sa tiež zmocnil pocit čara a napriek všetkým obavám cítila sa šťastná a zašepkala: „Tu je moje miesto. Cítim to. Patrím sem celou svojou bytosťou.“
V druhom dejstve Gainsfordová prehovorila iba niekoľko viet. Sila jej umeleckého prejavu nezáležala ani tak od spôsobu prednesu, ako skôr od dokonalej mimickej pózy. Preto Martyna vnímajúc jej slabý bezfarebný hlas, pomyslela si: „Keby som ju videla, azda by som mala lepší dojem.“
Helena Hamiltonová sa prišla preobliecť. Voči Martyne sa správala odmerane, dávala jej iba úsečné príkazy. Martyna s obavou rozmýšľala nad tým, či sa jej Poole zmienil o ich rozhovore a či má voči neteri svojho manžela výhrady. Rada by bola vedela aj to, či jej je po vôli, že ju Poole určil za alternujúcu herečku.
Teplo sálajúce zo silných žiaroviek ešte väčšmi zvýrazňovalo charakteristickú vôňu šatní. Martyna si stala so šatami na stoličku, aby ich mohla Hamiltonovej lepšie obliecť. Helena vzala do rúk rozprašovač a navoňala sa. Práve keď chcela rozprašovač položiť, vstúpil Poole: „Gratulujem, Ela, bolo to veľmi dobré!“
Martyna zadržala vo vzduchu šaty. Hamiltonová sa pôvabne obrátila k Poolovi a vystrela napudrované ruky.
„Naozaj, drahý?“ riekla. „Neklameš?“
Martyne sa zdalo, že rozkošnejšiu ženu nepozná. Jej krása najväčšmi vynikala v jednoduchom oblečení. Biela šatka, čo jej chránila vlasy, zvýrazňovala jemný oval tváre. Bolo v nej niečo detsky milé a dojímavé. Poole chytil podávané ruky. Martyna sa iba odvrátila, lebo s ťažkými šatami by sa jej nešikovne schádzalo zo stoličky. Razom sa cítila osamelá, opustená.
„Vskutku to bolo dobré?“ spýtala sa Hamiltonová.
„Ty si bola skvelá.“
„A ináč?“
„Podľa očakávania.“
„Kde je John?“
„Na balkóne. Musel mi prisahať, že sa odtiaľ nepohne, kým ho nezavolám.“
„Dal by boh, aby prísahu dodržal,“ povedala ustarostene.
„Zdravím vás, Katarína,“ povedal Poole.
„Katarína?“ Začudovala sa Helena Hamiltonová. „Aká Katarína?“
„Skrslo vo mne podozrenie,” riekol Poole, „že je to ukrutnica ukrutná. Katarína, čo strašíte na tej stoličke? Len pokojne robte ďalej.“
„Veru, drahý, už sa mi treba obliekať,“ povedala Hamiltonová a podišla k stoličke. Martyna jej pretiahla šaty cez hlavu, zoskočila zo stoličky a zapínala ich. Poole si zrazu zmyslel, že ich bude napodobovať. Čosi ustráchane šepkal ako Martyna a imitujúc Hamiltonovú šomral, že šaty sú úzke a slová sprevádzal pohybmi. Napodobil ich tak verne, že Martyna sa ledva zdržala smiechu. Hamiltonová sa smiala do po-
