ESPRESSO EVA

ESPRESSO EVA

Odkaz, Bratislava, 1994
obálka Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
1. vydanie
ISBN 80-85193-22-1

beletria, próza krátka, poviedky, antológia,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 329 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,70 € DAROVANÉ

*zukol3* in **S4P**

Antológia poviedok slovenských spisovateliek. Publikácia klubu FEMINA, v ktorej sú zastúpené autorky: Mária Bátorová, Jana Bodnárová, Marína Čeretková-Gálová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Ľuba Hajková, Viera Handzová, Rút Lichnerová, Daniela Příhodová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Jana Šrámková, Viera Švenková, Milka Zimková.
Úvod na tému "ženská literatúra" - Etela Farkašová.

DOM

Stačilo dať na stôl biely damaškový obrus, fľašu červeného vína, dva poháre. Zatelefonovať. Potom prežiť príjemné poobedie a príjemný večer a o týždeň všetko zopakovať, zavše aj skôr.

Tiborovi sa páčilo, že moje telo je mäkké. A zmäklo ešte väčšmi, keď zbytočne vyzýval život v mojich útrobách. Po operácii mi ostala na bruchu jazva; z plaviek jej vyčnievalo málo.

Tibor prichádzal a odchádzal.

Bolo to nezáväzné a pohodlné ako polotovar.

Ale bola tu mama a náš dom.

Vpredu s arkierom. Zafŕkaný od áut. Nevľúdny a vyzývavý.

Odkvapové rúry len tak podopreté. Zošľapané schody; akoby všetci, ktorí tade prešli, odniesli z nich pramalé čiastočky. Za bránou zaprataný dvor: sadacia vaňa, kusy matracov, hrdzavé drôtenky, rozobratý sporák. K tomu diery v streche, pod ktoré mama podkladala vedro, lavór i čajník -ten tam bol na smiech.

Nájomníci si zvykali ťažko. Niektorým sa podarilo odísť. S nimi zmizli obkladačky z kachlí, gule zo zábradlia. Bronzová levia hlava bez klopadla civela do schodiska nanovo olemovaného káblami. Pri iónskej hlavici pilastra sa černela rozbitá skrinka s poistkami.

"Je to váš dom. Nech sa to opraví!" vraveli nájomníci mojej mame.

Uznala, že treba zavolať elektrikára.

Zamietla teda schody. Dala si iné šaty a klobúk.

Aleja som jej vravela: "Mama, ty na to nestačíš. A ja nemôžem stále cestovať."

Začiatkom leta sa zvalil komín. K okraju strechy sa zosunuli tehly. Dve prečnievali do ulice.

Pod prečnievajúcimi tehlami stála žena. Pohľadom zavadila o mňa. Som ako ona, stojím. Navyše trniem.

Žena má starú tvár, a nemá zrobené ruky.

Potom ju znovu stretnem v kuchyni starého domu. Mama jej varí kávu. Žena chlípe a na čele sa potí. Tuším tmavé polmesiace na zelenej blúze pod jej pazuchami. Medzitým rozpráva.

Koľko sa už navravelo.

Zrkadlo vedľa dvier mi vrátilo odraz mojich bielych šiat. Ostatné farby sa zliali do odtieňov sivej.

Z tejto patiny som unikla dávno, keď som si v okresnom meste kúpila na splátky byt a nevrátila sa naspäť.

Každá sme boli uviazaná na inom mieste. Mama verila v nemožnosť odísť stadiaľto. Ja som prehliadala možnosti

DU MAURIER, DAPHNE - FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH

DU MAURIER, DAPHNE

FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH
(Frenchman´s Creek / Hungry Hill)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia SPKK (239)
preklad Eva Bottová
obálka Milan Spál
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-015-69

beletria, román, literatúra anglická
712 s., slovenčina
hmotnosť: 780 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3*belx-eng*

DAPHNE DU MAURIER patrí k najznámejším a najpopulárnejším anglosaským spisovateľkám, najmä vďaka svetovému úspechu románu Rebeka (1938). Pochádza z rodiny s umeleckými tradíciami — jej otec bol slávnym hercom a režisérom a starý otec obľúbeným karikaturistom a spisovateľom. Po výchove doma a v Paríži začala autorka r. 1928 písať články a poviedky a r. 1931 vydala prvý román Milujúci duch. Nasledovali ďalšie romány, otcov životopis a Rebeka, ktorá sa dočkala tridsiatich deviatich anglických vydaní, preložili ju do vyše dvadsiatich jazykov a slávny Alfred Hitchcock nakrútil podľa nej film s Laurencom Olivierom v hlavnej úlohe. Z jej neskoršej tvorby vynikajú dva romány, ktoré teraz predkladáme našim čitateľom; Francúzova zátoka vyšla r. 1941 a Hladný vrch r. 1943.

Brodrickovci večeriavali o piatej, a keď sa John Brodrick umyl a vymenil si cestovné šaty, večera bola už na stole, pri ktorom ho čakala celá rodina, aby ho privítala po týždennom pobyte v Slane a Mundy. Brodrickova žena Sarah zomrela pred niekoľkými rokmi a najstaršia dcéra Barbara sedela teraz na matkinom mieste v čele stola. Pristúpila k nemu, pobozkala ho a jej príklad nasledovali aj jej sestry Eliza a Jane. Henry, najstarší syn, ktorý bol už otca privítal pri jeho príchode, stál pri kredenci a ostril nôž, aby ho mal otec pripravený, keď sa pustí do krájania pečenej bravčoviny. Thomas, ktorý obsluhoval pri stole, čakal úslužne vedľa Henryho. Prv než John Brodrick začal krájať porcie, pomodlil sa a po tejto formalite odrezával kusy mäsa a kládol ich na taniere, ktoré mu Thomas podával.

„Otec, je to pravda, že sa chystalo akési hrozné sprisahanie na zavraždenie ministra počas jeho cesty po krajine?“ opýtala sa Barbara.

„Bohužiaľ, je to pravda,“ odpovedal otec, „ale našťastie ho zavčasu odhalili a nič sa nestalo. Celý prípad musela podnietiť spodina a nech je zodpovedný ktokoľvek, poženú ho pred súd. Nemusím vám ani vravieť, že v Slane nehovorili temer o ničom inom. Bude to mať určitý vplyv na voľby.“

„Za grófstvo bude do parlamentu zase kandidovať pán Hare?“ opýtal sa Henry.

„Tak som počul. To mi pripomenulo, Henry, že by si mal niečo urobiť. Oznám všetkým mojim osadníkom, aby sa pripravili hlasovať tak, ako si želám, a ak niektorý z nich v ten deň nepríde a nebude mať patričné ospravedlnenie, že bol chorý, stratí strechu nad hlavou.“

„Ručím za to, že podaktorí dostanú vtedy horúčku a pri posteli budú mať kňaza,“ zasmial sa Henry.

„Ak má ctihodný otec čo len trocha rozumu, stratí sa a vyhne sa nepríjemnostiam,“ poznamenal John Brodrick a sadol si na svoje miesto za vrchstolom.

Prázdne kreslo vedľa neho spôsobilo, že sa zamračil.

„John sa zase oneskoril. Nevedel, že sa vrátim?“

„Odišiel na ostrov,“ povedala rýchlo Barbara. „Chcel si na niektorý deň dohovoriť poľovačku s ktorýmsi dôstojníkom z garnizóny. Možno mal na spiatočnej ceste dajaké ťažkosti s člnom.“

„Neznášam nepresnosť u nikoho a vonkoncom nie u devätnásťročného chlapca,“ povedal otec. „Clonmere nie je zámok Andriff a ja nemám ľahkomyseľnú, bezstarostnú letoru Simona Flowera. Všetci si to zapamätajte. Henry, láskavo nauč brata lepším móresom. Nazdal som sa, že ste sa v Etone a Oxforde podučili aspoň slušnosti.“

„Prepáčte, pane,“ povedal Henry, pričom si vymenil pohľad so sestrou.

„John nemal nikdy ani potuchy o čase,“ ponosovala sa druhá Brodrickova dcéra Eliza, nazdávajúc sa, že si získa otcovu priazeň, keď bude na jeho strane. „Dnes ráno, keď sme raňajkovali, ešte tvrdo spal — Thomas ho musel dvakrát volať.“

Práve vtedy vošiel chudák John a zistil, že všetci okrem Elizy a otca na neho upierajú súcitný pohľad, preto sa rýchlo ospravedlnil, tuho sa začervenal, sadol si na svoje miesto a dovŕšil svoje nešťastie tým, že šťavou pokvapkal obrus.

„Cudné, ako dlhší pobyt v tomto kraji urobí z človeka neokrôchanca, čo rozlieva ešte aj jedlo,“ poznamenal otec sucho. „Tvoji kamaráti z Brasenoseského

ZIKMUND, PETR - KÓRHÁZ A VÁROS SZÉLÉN HÚSZ ÉV MÚLVA

ZIKMUND, PETR

KÓRHÁZ A VÁROS SZÉLÉN HÚSZ ÉV MÚLVA
(Nemocnice na kraji města po dvaceti letech)

TKK, Budapest
obálka Emil Bratršovský
ISBN 963-5961-80-4

beletria, román
456 s., maďarčina
hmotnosť: 628 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € DAROVANÉ

*zukol3*

DOHERTY, PAUL - MASKA BOHA SLNKA

DOHERTY, PAUL

MASKA BOHA SLNKA
(The Mask of Ra)

Motýľ, Bratislava, 1999
preklad Viktor Krupa
obálka Branko Kocian
ISBN 80-88978-21-1

beletria, román, Egypt,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 428 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,80 € PREDANÉ!

*zukol3*

Paul Doherty je uznávaný historik, ktorý brilantne využíva svoje vedomosti pri písaní napínavých detektívnych príbehov, odohrávajúcich sa na pozadí skutočných historických udalostí. Aj v tomto románe dokonale uplatnil svoje oslnivé vedomosti o Egypte, a tak vznikol strhujúci príbeh, v ktorom sa pôsobivo prelína fikcia so skutočnosťou.

Dej neobyčajne dramatického historického románu s detektívnou zápletkou sa odohráva v období panovania faraóna Thutmosa II. a jeho manželky kráľovnej Hatšepsovet. V zjednotenom Egypte nastalo obdobie nového a veľkolepého rozmachu, čo iba zosilnilo boj o moc a získanie popredných miest na kráľovskom dvore. Zrazu nečakane a záhadne zomiera Thutmose II. a sudca Amerotke sa ujíma vyšetrovania, čo skutočne bolo príčinou náhlej panovníkovej smrti. Priebeh vyšetrovania komplikuje množstvo prekážok, tajomných úkazov a čudných zmiznutí.

Sprisahanci nešetria silami ani prostriedkami, aby vyšetrovateľa zviedli na falošnú stopu. Vyriešenie záhady faraónovej smrti bude prekvapením pre čitateľa.

Amerotke prikývol. „Poznám Peaja. Je to osobný lekár faraóna, jeho ženy a ostatných rodinných príslušníkov.“ Usmial sa. „Znamenitý odborník.“

Súdni sluhovia uviedli Peaja. Amerotke poznal z rečí tohto drobného počerného človiečika. Vedel o ňom, že rád klebetí, je zberateľom cenností, ruky má samý prsteň, krk obťažkaný náhrdelníkmi a takto vystavuje na obdiv svoje bohatstvo. To je nádhera a okázalost’, čudoval sa Amerotke v duchu, že lekár unesie toľkú ťarchu. Svedok sa uklonil, položil ruky na svätostánok, odrecitoval slová prísahy a nenáhlivo sa usadil na vankúše po Amerotkeho pravici.

„Pane,“ oslovil ho Amerotke, „vieš, prečo sme ťa predvolali?“

„Osobne som sa staral o božského faraóna,“ odvetil Peaj. Hlas mu znel zachrípnuto a hrdelne. Napriek bohatstvu a vzdelaniu sa cítil menejcenný, lebo pochádzal z vidieka. Poobzeral sa vôkol a napravil si rukávy plátenného rúcha, akoby sa chystal brániť pred posmešníkmi.

„Večer, keď skonal božský faraón, ťa zavolali do Amon-Reovho chrámu, však?“ opýtal sa Amerotke.

„Áno, hneď po západe slnka, ako si to vyžaduje rituál.“

„A začal si pripravovať božského faraóna na púť k ďalekému obzoru.“

„Tak je. Zaujímala ma aj príčina jeho smrti.“

„Prečo?“ prerušil ho Amerotke.

Peaj sa narovnal a v úžase vyvalil oči.

„Faraón sa zrútil. Trpel božskou chorobou. Mal padúcnicu,“ vyjachtal Peaj. „Myslel som, že omdlel a upadol do hlbokého spánku, aký sa vyskytuje pri tejto chorobe.“

„A nebolo to tak?“ znela Amerotkeho otázka.

Peaj pokrútil hlavou. „Duša vyšla z faraóna. Nenahmatal som mu pulz života na krku ani na zápästiach. Znepokojovalo ma, že smrť nastala náhle,“ dodal Peaj. „Vyzul som faraónovi sandále a kúsok nad pätou som si všimol ranku po uhryznutí zmije. Škvrnka bola sinavočervená, lebo zuby prenikli veľmi hlboko.“

„Na ktorej nohe?“ zaujímal sa Amerotke.

„Na ľavej.“

Amerotke sa oprel rukou o stolicu.

„A mohlo byť pohryznutie smrteľné?“

„Samozrejme. Zmija je veľmi jedovatá, nepomohli by sme mu.“ „Ak vretenica pohrýzla faraóna, keď odchádzal z kráľovskej bárky, povedz mi, prečo sa neponosoval v tej chvíli, keď sa mu to stalo?“

„Ach!“ Peaj sa začal knísať dopredu a dozadu. Keby si nebol pripomenul, kde je, ukázal by prstom na najvyššieho sudcu, ako keby sa rozprával s učencami v dome života. „Môj pane, musíte mať na pamäti dve veci. Milovaný faraón sa práve chystal vstúpiť do mesta. Bol to vojak, bojovník, premožiteľ protivníkov. Ak pocítil ťažobu, nedal to najavo.“

„Súhlasím,“ prikývol Amerotke.

„Po druhé,“ pokračoval Peaj, „pohryznutie akiste nebolo veľmi bolestivé. Viem o ľuďoch, ktorí pracovali po poštipnutí ďalej a ani netušili, že im jed stúpa do srdca.“

„A ako dlho by to mohlo trvať?“

Peaj rozpačito zažmurkal.

„Prijímam tvoju prvú domnienku,“ dodal Amerotke. „Ale nehol by sa faraón zrútil oveľa skôr? Nemám pravdu?“

„Hm, to závisí od všeličoho,“ vyjachtal Peaj.

„Od čoho?“

„Od človeka.“ Peaj si zotrel pot z tváre. „Od telesnej konštitúcie, od zdravotného stavu. Nezabúdaj, pane môj, že faraón sa do príchodu k chrámu nehýbal. Keď človeka poštípe had, jed účinkuje tým rýchlejšie, čím väčšmi sa postihnutý pohybuje.“ Amerotke si spomenul na dôstojníka, ktorého popravili ešte v ten istý deň. Posunkom naznačil, že súhlasí s lekárovými slovami.

„A určite ho pohrýzla zmija?“ ubezpečoval sa Amerotke. Vzápätí Peaj zavolal ako ďalších svojich svedkov obliekačov nebohého faraóna i chlapov, čo prenášali jeho telesné pozostat-

MORIC, RUDO - SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

MORIC, RUDO

SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
prebal Dušan Grečner
5.000 výtlačkov
13-72-111-77

beletria, próza krátka, poviedky,
84 s., slovenčina
hmotnosť: 189 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol3* in **O7**

Cyklus piatich poviedok Ruda Morica, ktoré vychádzajú pod spoločným názvom Smrť trjdsaťsedmičky, poskytne dnešnému čitateľovi zaujímavý pohľad na účasť pravidelných armádnych jednotiek v povstaleckých bojoch a priblíži mu pozoruhodné ľudské typy bojovníkov.

Rudo Moric, priamy účastník Povstania, čerpá z autentických zážitkov. Doteraz približoval Povstanie najmä dospievajúcej mládeži. Tentoraz sa obracia viac na dospelého čitateľa a jemu adresuje pohnuté, sviežo a zaujímavo vyrozprávané príbehy ľudí a históriu protitankového kanóna ráže 37, jeho osudy v bojoch od nasadenia pri Strečne až po posledný boj pri Banskej Bystrici. Osud kanóna „tridsaťsedmičky“ je spojovacím článkom cyklu, ním je rámcované celé Moricovo rozprávanie, v ktorom sa spája istá dokumentárnosť, vecnosť a situačná autentickosť s ozajstnými životnými zážitkami a zároveň s autorovými dlhoročnými prozaickými skúsenosťami.

Tieto jeho najnovšie poviedky sú nesporne prínosom do našej bohatej a mnohotvárnej prózy s povstaleckou tematikou.

O H E Ň Z OCEĽOVÉHO H U R B A N A

Priam nad dedinou naháňali dva šturmoviky ťažkého junkersa. Bystro ako usilovné včely krúžili okolo neho a dobiedzali doň guľometnými dávkami, raz krátkymi, o to však jedovatejšími, raz zase tiahlymi, dlhočiznými.

Hľadím spoza uhla stodoly na tú naháňačku a v duchu drukujem šturmovikom. Len po ňom, molodci, len po ňom, fašistickom čertovi!'

Posádka junkersa pochopila, že je v kliešťach, usilovala sa uniknúť, lež nemohla. A ani sa jej to nepodarilo. Po tiahlej dávke guľometných striel, medzi ktorými sa mihali svätojánske mušky svietiacich nábojov, a ako žihadlá sa zahrýzali do trupu bombardéra, vyvalil sa z junkersa kúdol dymu. Hustol, šíril a ťahal sa ako nesmieme dlhý závoj ponad dedinu. Ktosi vedľa mňa zjajčal, až mi v ušiach zacvendžalo: „Dostali ho, fašistu!“

Pehavý Vilo vyvreskoval a skákal vozvysok ako cap, ešte aj ruky vyhadzoval nad hlavu.

Šturmoviky sa rozpŕchli, jeden na jednu stranu k horám, druhý na druhú, ťažký junkers ťahajúc za sebou pás dymu ustavične klesal, mieril kdesi k Ľupči, až zmizol z dohľadu. O pár sekúnd sa z tej strany ozval vzdialený výbuch a po ňom ešte jeden väčší.

Vtedy pribehol podporučík Ľavý a vraví:

„Potrebujem dobrých strelcov do pancieráka!“

„Do čoho?“ pýtam sa.

„Do Hurbana ... pancierového vlaku.“

Vtiahol ma do stodoly, posadil sa na otep slamy a začal vykladať. Hovoril náhlivo, prerývane, čo nebolo u neho zvykom. Medzi rečou vytiahol detvu, už ju vložil medzi pery, v tenkých prstoch mrvil zápalku, potom však prišiel na to, že sme v stodole, okolo plno slamy a pliev, detvu zastrčil za okraj lodičky, a sypal slová ako guľomet: Zvolenskí železničiari dokončili nový pancierový vlak. Po Hurbanovi mu dali meno, veď vieš, po tom buditeľovi, čo stál so Štúrom na čele dobrovoľníkov v minulom storočí. Ešte dnes treba vyraziť na akciu. Na dvoch vozňoch sú veže z nepojazdných tankov. Z ešiek s tridsaťsedmičkami. Presne naša zbraň. Treba ich obsadiť Skúsenými strelcami!

Čakal, čo poviem.'

„Dvaja do každej veže, či koľkí?“ pýtam sa.

„Tak je, dvaja. Strelec a nabíjač. A poďme von z tohto humna, tu sa nedá ani pofajčiť!“ vyskočil a bežal pred vráta.

Tu sme sa dohovorili. Samozrejme pôjdeme! Pomôžeme! Napokon je to celkom lákavé. Pancierový vlak, ešte som nesedel v takom oceľovom zázraku. Môže to byť celkom zaujímavé. Zavolal som chlapcov z družstva a hneď sme sa podelili. Jedna dvojica ja s Imrom Vladárom, druhá rezervista Števo Krkáň s pehavým Vilom. Zvyšný ostal iba Fero Hlohovčan, ten má však slabšie nervy, už pri Vrútkach vybuchol, bude strážiť náš kanonik.

Podporučík vyprskol, aby sme čakali na ďalší rozkaz — a odbehol.

Rozkaz prišiel onedlho. Hneď po obede máme byť všetci štyria pred štábom. Príde po nás auto.

Pred školou, v ktorej sa usalašil štáb, boli sme oveľa skôr, ako prišiel voz. Ako plynul čas, tak rástlo vzrušenie. Pancierový vlak! Obluda! A kde to vlastne pôjdeme? Na Čremošné, alebo na druhú stranu?

Vilo sa pošepky opýtal Krkáňa: „Počuj, Števko, dá sa z toho vyskočiť, keby bolo zle?“

„Nedá,“ odvetil so smieškom rezervista. „Nedá, chlapček, to ti je železná truhla, čo chodí po koľajniciach!“

Vilo stíchol, byľku ho pokrčilo, aj zbledol, až mu pehy výraznejšie vyskočili okolo tupého nosa.

UNKNOWN SLOVAKIAN GOTHIC PAINTING

UNKNOWN SLOVAKIAN GOTHIC PAINTING

foto Ladislav Borodáč

8 ks voľne vložených listov

výtvarné umenie

1,00 € PREDANÉ

*zukol3* in **O7**

BRATISLAVA

BRATISLAVA

Šport, Bratislava
ilustrácie Karol Sedláček
V-19*71236

mapy
skladačka
hmotnosť: 26 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 €

*zukol3* in **O7**

SPRIAZNENÍ DUCHOM

SPRIAZNENÍ DUCHOM
Spomienky na Petra Karvaša

Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2000
zostavili Slavomíra Očenášová-Štrbová, Kristína Krnová
ilsutrácie : Alexandre Richter, Eva Šrámková, Vladimír Šturdík, Jaroslav Uhel
obálka Jaroslav Uhel
1. vydanie
ISBN 80-8055-425-0

memoáre
161 s. slovenčina
hmotnosť: 282 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3* in **O7**

Spomienky na Petra Karvaša.

Zborník, v ktorom osobnosti slovenskej kultúry  i blízki priatelia zo zahraničia spomínajú na spisovateľa, dramatika, publicistu, umeleckého kritika a pedagóga Petra Karvaša.  

Autori príspevkov: Z. Bariaková, J. Boor, J. Bžoch, M. Cipár,  B. Čahojová, Š. Drug, O. Duhanová, D. Dušek, K. Jarunková, M. Jungmann, M. Jurčo,  V. Kamenskaja, K. Krnová, V. Kusá-Kubenková, M. Lasica, O. Malevič, S. Očenášová-Štrbová, V. Petrík, V. Savickij, S. Šimková, V. Štefko, C. Štítnický, P. Taubner, A. Turčan, B. Turzonovová, E. Vášáryová, M. Zimková, Š. Žáry.

LAJTA, KÁLMÁN - CSALÁDTAGOK

LAJTA, KÁLMÁN

CSALÁDTAGOK
regény

Szépirodalmi konyvkiadó, Budapest, 1977
ISBN 963-15-0945-1

beletria, román
270 s., maďarčina
hmotnosť: 222 g

ZDARMA - DAROVANÉ

*zukol3*

A ​regény Bíró Géza két napjának története. A főhős monológjából megtudjuk, hogy néhány éves ragyogó karrier után egyre lejjebb kényszerült, s a munkahelyi bajok mellé jól indult, de mára elromlott házasság gondja is társult. A történet kezdetén levelet kap anyjától, siessen haza, mert otthon nagy baj van. Bíró elindul szülőfalujába, ám az út tragikus véget ér. Lajta Kálmán napjaink egyik aggasztó problémáját, a faluról városba került, gyökerét vesztett és megfeneklett értelmiség kérdését ábrázolja. Lajta választott hősének sorstragédiáját egy másik, szélesebb érvényű etikai problémával egészíti ki. Bíró Géza számára az elvek és hite a fontosabb, míg egyik riválisa a gyakorlat elsőbbségét hangsúlyozza. Az ésszerű kompromisszum, az önkritikus lemondás vagy a határozott szó a megoldás számára? Ezek a lehetőségek állnak most Bíró Géza előtt, amikor élete mélypontra jutott, s amikor valamerre lépnie kell. Lajta Kálmán nemcsak jó emberismerő, hanem kiváló szerkesztő is. A két nap eseményeibe építi a múltat is, újszerűen, mégis hitelesen elegyítve a különböző idősíkokat. A látszólag szétszórtan feltörő emlékképek szigorú rendszerbe illeszkednek, s az események mozaikszerű összeállításával mindvégig izgalmas cselekményívet sikerült létrehoznia.

HOCHHUTH, ROLF - ZÁSTUPCA

HOCHHUTH, ROLF

ZÁSTUPCA
Hra
(Der Stellvertreter)

Tatran, Bratislava, 1966
preklad Zora Jesenská, Ján Rozner
úvod Erwin Piscator
obálka František Kudláč
edícia Prameň (112)
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
61-557-66

divadelná hra
336 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 €

*zukol3* in **O7**

Máloktorý dialóg medzi dvoma spisovateľmi vyvolal taký záujem verejnosti, ako sa to stalo v prípade dialógu západonemeckého dramatika Rolfa Hochhutha so slovenským spisovateľom Ladislavom Mňačkom, a to nielen v našej, ale aj v celej svetovej tlači.

Diskusia, ako vravievame, bola plodná, veď popri inom vyvolala aj záujem o knižné vydanie a inscenovanie hry Rolfa Hochhutha Zástupca u nás, a nielen u nás.

Na mnohých svetových javiskách (Berlín, New York, Viedeň, Paríž a inde) vyvolala inscenácia tejto hry búrky nadšenia, ale i nevôle, protestov a demonštrácií. Nečudo, veď ide o drámu par excelence politickú, neobyčajne aktuálnu a pre mnohých i háklivú. Povedať o hre, že je „protipápežská“, bolo by zjednodušovaním, skôr možno povedať, že Hochhuth na základe dôkladného štúdia otrasných, overených faktov vytvoril veľkú humanistickú drámu o ľudskom svedomí, osobnej zodpovednosti, o otázke zásahu človeka do dejín.

Najvýstižnejšie postrehol význam tejto hry slávny nemecký režisér Erwin Piscator: „Ak sa nejaká hra môže stať stredobodom repertoáru, ktorý sa chce zaoberať politicko-historickými skutočnosťami: toto

je taká hra! Pre túto hru sa oddá robiť divadlo; s touto hrou sa divadlu zase vracia jeho poslanie, s ňou je divadlo zase významné a potrebné“.

FONTANA: O tomto rozhodovať nie je tvoja vec ...

RICCARDO (po pauze, ticho, skoro ľstivo):

Otec — a myslíš ty, že pápež — vieš iste, že sa pápež vôbec aj dostal do Konfliktu: štátnická múdrosť — láska k blížnemu?

FONTANA: Čo tým chceš povedať?

RICCARDO: On stojí nad svetom aj nad osudmi ľudí tak' strašne vysoko! Štyridsať rokov už je iba diplomatom, právnikom. On nikdy — či vari len dva roky, kedysi v predošlom storočí — nebol ako dušpastier, ako kňaz medzi ľuďmi.

Švajčiara pred svojimi dverami neobdaruje nikdy ani slovom.

Pri stole ani v parku neznesie ľudskú tvár... záhradník má rozkaz vždy mu byť obrátený chrbtom!

Ach, otec, má on vôbec niečo rád,

okrem svojich slovníkov a madoninho kultu?

(Náhle nenávistne, s iskrivým rímskym sarkazmom.)

Vidím ho, ako dokonale precízne

si čistí rúčku pera — a ten rituál

ešte aj vysvetľuje — a spytujem sa —

ach, už sa nespytujem — či on vôbec

v niektorej Hitlerovej obeti

blížneho mohol vidieť, seberovného.

FONTANA: Riccardo, prosím — to už nie je fair, to je už demagógia. Pri všetkej odmeranosti vždy sa usiluje pochopiť, pomôcť, a nech je aký chce egocentrický, predsa obete ...

RICCARDO: Obete — naozaj ich vidí pred sebou, nazdáš sa, otec? Svetová tlač, vyslanci, agenti — všetci prinášajú desivé podrobnosti. Nazdáš sa, že neštuduje iba štatistiky, abstraktné čísla, sedemstotisíc mŕtvych — hlad, deportácie, splynovanie ...

Ale že je aj pri tom, že aspoň raz to vnímal pohľadom obráteným nadnu — vnímal: transport z Paríža, tristo samovrážd prv než sa pohne vlak.

Deti niže päťročné odtŕhajú od rodičov, — a potom Konin pri Varšave:

jedenásťtisíc Poliakov v pojazdných plynových komorách, ich výkriky, ich modlitby — a rehot banditov SS. Jedenásťtisíc — ale predstav si, ty, ja — že my by sme to boli.

FONTANA: Riccardo, prosím — trápi ťa to, viem ...

RICCARDO (ultimatívne): Moja otázka! Otec, odpovedz mi na túto otázku: pápež — sprítomňuje si on takéto scény?

FONTANA (neisto): Isteže, iste. Lenže čo to zmení?

On tak či tak sa nesmie poddať citom.

RICCARDO (bez seba): Otec! — veď je to nemožné, čo vravíš, neslobodno tak vravieť, preboha! Či to tu nechápete? — Otec, ty, ty iste chápeš ...

(Zvonenie zamlkne. Náhle ticho. Mlčanie. Potom Riccardo,

krajne rozrušený a predsa s dôrazom na každom slove, ho

vorí najprv veľmi ticho, potom hlasom čoraz mocnejším.)

Zástupca Kristov, ktorý toto vidí

a predsa mlčí, zo štátnickej múdrosti,

ktorý tu rozmýšľa hoci jeden deň,

len hodinu váha,

či pozdvihnúť hlas svojej bolesti

na kliatbu, čo by posledného človeka

na tejto zemi premkla zdesením —:

takýto pápež je ...

zločinec.

(Riccardo klesne do kresla a zachváti ho kŕčovitý plač. Fontana po chvíľkovom váhaní prikročí k nemu. Jeho pobúrenie, v ktorom sprvu onemel, zmierňuje pohľad na jeho „strateného“ syna.)

FONTANA: Hľa, to sú konce, keď sa hovorí takouto rečou. Syn môj, ako môžeš ...

(Starý sluha vstúpi chvatne, ale ticho, ukáže mapu so spismi a povie —)

SLUHA: Konečne, pán gróf, je tu...

FONTANA (vykríkne, tak neovládnuto, že by to od neho nikto nebol čakal):

Dajte nám pokoj!

(Keď preľaknutý Sluha len pomaly ide späť ku dverám, Fontana sa predsa zmôže na to, že doloží):

TRENTER, STIEG - PRIEVOZNÍK

TRENTER, STIEG

PRIEVOZNÍK
(Färjkarlen)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (82)
preklad Silvia Smidová
ilustrácie a prebal Vladislav Rostoka
73-070-80

beletria, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol3*/*juran* in *belx-swe-dete*

Mladá lekárnička Kerstin Almarková zažije cestou domov od priateľky záhadné dobrodružstvo, ktoré sa ponáša na zlý sen. Keď na druhý deň nájde v novinách správu o smrti bývalého automobilového pretekára Petra Lillieho, uvedomí si, že tvár na fotografii patrí chlapíkovi z čudnej trojice, ktorú stretla predošlého večera. Obráti sa na políciu, ale tá jej výpoveď berie s rezervou. Kerstin sa preto pustí do pátrania na vlastnú päsť spolu s fotografistom Harrym Fribergom, ktorý sa takisto zaujíma o mŕtveho pretekára. Spoločnými silami napokon úspešne vyriešia prípad a odhalia skupinu páchateľov, ktorí sa neštítia ani vraždy v honbe za imaginárnym pokladom.

Stieg Trenter (*1914), švédsky žurnalista žijúci v Štokholme, je autorom celého radu detektívok s ústrednou postavou amatérskeho detektíva Harryho Friberga. Prvý román z tejto série, Nik nezabráni smrti, vyšiel roku 1953. Trenter bol prvým význačnejším povojnovým autorom v Švédsku, ktorého detektívky si medzi čitateľmi získali obľubu a boli schopné konkurovať záplave prekladovej literatúry anglo-amerického pôvodu. Prievozník sa odohráva na začiatku šesťdesiatych rokov, v čase, keď celé Švédsko žilo prípravami na vytiahnutie a rekonštrukciu lode Vasa. Autorovi sa v ňom podarilo výstižne zachytiť atmosféru vtedajšieho Štokholmu.

Prešiel som krížom cez nábrežie k telefónnej búdke a zavolal do Riche. Nie, nikto mi nevolal. Odkázal som im, aby prípadnému telefonujúcemu dali moje domáce číslo, zložil slúchadlo a vyšiel do burácajúceho vetra. Z protismeru sa ku mne blížil napitý Fín. Vyhol som sa mu, zamieril k pavilónu, kúpil dva cestovné lístky a zišiel po temných neosvetlených schodoch. Kapitán už zaujal pozíciu pri schránke na lístky. Bol to malý zavalitý muž s červenou tvárou a ľahostajným pohľadom. Pozrel na mňa bez stopy záujmu. Bol som presvedčený, že by si ma nebol všimol, ani keby som bol celý ovešaný lístkami.

Sadol som si na lavicu šikmo oproti strojovni. Na mojich hodinkách bolo o dvanásť minút desať, keď zvonec na kapitánskom mostíku ohlásil, že sa propeler dal do pohybu. Dulo riadne vetrisko a po oblokoch sa kedy-tedy rozprskli kvapky vody. O niekoľko minút som začul, ako sa otvorili dvere vedúce na palubu a vyšiel z nich vysoký chlapík s mačacím krokom. Sadol si na strednú lavicu chrbtom ku mne. Mal mrkvovočervené vlasy a fľakatú koženú vestu. Zapálil si fajku a vytiahol noviny.

Hustá temrava a šum ventilátorov vyvolávali vo mne v ten večer čudný sugestívny pocit. Pochytil ma nepokoj, ktorý nebol nijako reálne podložený, ale prinútil ma zájsť ku kormidelníkovej búdke. Za okennou tabuľou, cez ktorú boli vidieť trblietavé, mihotajúce sa svetlá Stadsgärdenu, sa rysovali široké plecia kormidelníka. Zvrtol som sa a vracal k strojovni. V útrobách to búšilo, kulo, pískalo a fučalo, pri červenom potrubí postával prihrbený mládenec v džínsoch a špinavej voľnej košeli a čítal bulvárne noviny.

Keď sme plávali okolo Kastellholmu, sedel som už znovu na lavici, ktorú som pred časom opustil. Mrkvovočervený spolucestujúci si práve vyklepával fajku o operadlo lavice, a keď sa vzpriamil, z lona sa mu zošuchla na dlážku zápalková škatuľka a postavila sa na hranu medzi ohorkami, papierikmi od karameliek a iným haraburdím, čo sa tam nazbieralo v priebehu celodennej plavby. Starostlivo si pozapínal koženú vestu, pevne utiahol opasok a prešiel popri mne ľahkým uvoľneným krokom. Zazrel som jeho široký chrbát zmiznúť za dverami, hukot vzápätí utíchol a kapitánsky zvonec sa znovu rozdrnčal. Lunapark Tivoli sa skryl za oplotenie a propeler vkĺzol medzi polery. Pri dotyku s mólom nás trocha heglo, ale iba raz.

Kapitán, vychádzajúc z uzučkých dverí tesne pri mne, chrapľavým hlasom podotkol:

— Má sa dobre tá stará Vasa, v tomto psom počasí by ani iní nemali nič proti tomu, keby odpočívali na morskom dne.

Prikývol som a vyskočil na pevninu. Budova pokladnice propelerov dvíhala svoju rozložitú strechu medzi radmi holých líp, lemujúcich uličku Allmänna grand až k Hasselbackenu. Chlapík v kozáku s mrkvovočervenými vlasmi mal iste vrtuľu v zadku, lebo ani na chodníku, ani na ceste po ňom nebolo ani stopy.

Vykračoval som si uličkou a zastal na mieste, kde Kerstin Almarková zbadala trojicu; približne tam parkovala aj dodávka. Trojica prichádzala zľava, smerom od móla, a predsa nie z propelera, lebo na palube boli iba dvaja cestujúci, policajt a kuchár, ani z priľahlého miesta kdesi pri móle, lebo plot lunaparku siahal takmer až do výšky polerov. Nie, trojica mala pravdepodobne namierené na propeler a obrátila sa, alebo prišla sprava.

Teda sprava. Obrátil som sa k búdke na cestovné lístky a zahľadel som sa doprava. Mólo tam zabiehalo až k pozemku, ohraničenému viničom.

ELLIN, STANLEY - MUŽ BEZ MINULOSTI

ELLIN, STANLEY

MUŽ BEZ MINULOSTI
(The Man from Nowhere - Star Light, Star Bright)

Smena, Bratislava, 1986
edícia Labyrint (116)
preklad Michal Breznický, Marta Kastlová
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
prebal Dušan Leščinský. Ľ. Longauer
73-027-86

beletria, detektívky,
544 s., slovenčina
hmotnosť: 533 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,80 €

*zukol3* in **O7**

Stanley Ellin je známym americkým autorom detektívnej literatúry. Za svoje poviedky a romány získal veľa cien — cenu Edgara Alana Poa za najlepšiu detektívku dostal sedem ráz. Jeho romány boli preložené do dvadsiatich jazykov a po niektorých siahli takí známi režiséri, ako sú Claude Chabrol, Joseph Losey ap. Stali sa aj podkladom pre početné televízne hry — k najpopulárnejším písal scenáre Alfred Hitchcock.

Edícia Labyrint vydavateľstva Smena predstavuje Stanleyho Ellina dvoma románmi: Muž bez minulosti a Hniezda sa vracia. Obidva sa odohrávajú na južnej Floride a v obidvoch vystupuje súkromný detektív: v každom príbehu však iný, pátra v inej oblasti, rieši iný problém a inými prostriedkami.

Jake Dekker — v prvom príbehu — má dokázať, že počestný obyvateľ Daystar Island Walter Thoren, ktorý vraj zahynul pri autonehode, spáchal vlastne samovraždu. Druhý príbeh sa odohráva v exkluzívnom prostredí milionárskej usadlosti, kam na pozvanie majiteľa Quista prichádza šarmantný Johnny Milano, aby zabránil anonymnými listami avizovanej vražde jedného z Quistových hostí.

Stanley Ellin je pokladaný za majstrovského rozprávača. Romány sú napísané živým, sviežim jazykom a dobre vystihujú prácu súkromného detektíva v dnešnej Amerike, kde o všetkom rozhodujú peniaze a vplyv všemocných zločineckých bánd

Dopoludnia bolo v dome aj okolo domu veľmi rušno. Polícia z Miami Beach a strážcovia z Daystar Islandu prekutávali okolie. S upratovačkou z daystarských služieb došla aj skupinka záhradníkov, potom Milt Webb s manželkou a napokon sám McCloy, vládca Daystar Islandu, v elegantnej jachtárskej vetrovke. Prišiel sa novým členom spoločenstva ospravedlniť za frmol pred úsvitom. A takisto nedotklivo, na vlastnú päsť prípad povyšetrovať.

V súkromí kuchyne mu Jake povedal, čo už bol povedal polícii: začul Webbov hlas, potom výstrely a napokon zatelefonoval Webbovi...

„A nevideli ste dajakú podozrivú loď?“ spýtal sa McCloy povzbudivo.

„Zo spálne na mostík nevidieť, a keby aj bolo, vonku bola tma ako v rohu.“

„Ani ste nepočuli dajakú loď prísť či odísť?“

„Čo máte na mysli?“ opýtal sa Jake. „Hádam si nemyslíte, že si to všetko Webb vymyslel!“

„Ťažko o tom robiť závery,“ odvetil McCloy, no bolo jasné, že záver si už urobil aj on, aj polícia, aj strážcovia.

Elinor celý ten čas nič neprebudilo. Napokon zostala v dome už len slúžka. Jake jej dal poriadne prepitné, aby sa postarala o Elinor, keď sa postihnutá prebudí, potom si vzal koženú aktovku, prešiel autom mestom a zastal pred hotelom Oceana.

Hotel Oceana stál na pobreží oceánu v južnej časti mesta, ošľahaný vetrom, trojposchodová imitácia Mount Vernona, veranda na vysokých stĺpoch obrátená na ulicu. Na verande sedeli v rade starší ľudia, všetci s tmavými okuliarmi na očiach a všetci sledovali holuby a čajky, čo sa nespoločenský prtili v stoke.

Vestibul vyzeral ako spoločenská miestnosť v sociálnom ústave. Pred farebným televízorom, celkom na konci miestnosti, stáli rady kovových stoličiek. Ľudia na obrazovke, s príšernými zelenými a fialovými tvárami, práve súťažili v akomsi kvíze, na obrazovku však pozeral iba mládenec chorobne bledožltej tváre, čo postával za recepčným pultom. Neodtrhol od nej oči ani vtedy, keď Jakovi odpovedal, že pán Magnes býva hore v prístavbe. Aby vyšiel výťahom na tretie poschodie a potom schodami na strechu.

Z prístavby na rohu strechy sa vykľul bytík s izbičkou a kuchynkou. Návštevníka privítal Magnes v ovisnutých plavkách a gumených sandáloch. Postava malá, bruško vyduté, pavúčie nôžky, okolo plešiny na hlave strapce bielych vlasov, nos sťa hľuza, privreté očká, skrátka, vyzeral ako nahnevaný káčer.

„Jake," zakomentoval. „Taký si ty Jake, aký som ja Shaun O’Reilly. Už dávnejšie som o tebe počul. Máš skvelú povesť, nuž som si myslel, že budeš starší. Maniscalco ti povedal, čo pýtam?“

„Nie.“

„A povedal som mu, aby ti povedal. Za mesiac, deň-dva hore dolu, rovných desaťtisíc. Vopred."

„V bankovkách?“ spýtal sa Jake.

„Mám rád ľudí so zmyslom pre humor. Ako vravím, desaťtisíc vopred. Šek si dám previesť v istej banke v Chicagu, takže nijaký tunajší prefíkaný bankový úradník nebude môcť nikomu oznámiť, čo robíme."

„Zišlo mi na um dačo lepšie. Za také peniaze prevezmeš prípad ty a pracovať budem ja pre teba."

„Výborne,“ podotkol Magnes obrátený k drezu v kuchyni. „Nielenže máš zmysel pre humor, ale mi tu robíš aj odborné grimasy.“ Zdvihol oči od gombíka na topánke na Jaka. „Chlapče, keď si takýto prípad vzal na starosť Abe Magnes, rozdelil si poistné s poistiteľom na

MACDONALD, ROSS - SUDIČKY

MACDONALD, ROSS

SUDIČKY
(The Doomsters)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Retro (33)
preklad Otakar Kořínek
obálak Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-07-84

beletria, detektívky,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 194 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zukol3* in **S7S**
*svama*

Detektívne romány populárneho amerického autora Rossa MacDonalda sa radia k najčítanejším dielam v oblasti kriminálneho žánru. V príbehu Sudičky sa autorov obľúbený detektív Lew Archer na nezvyčajnú žiadosť Carla Hallmana podujme zistiť, čo je príčinou úmrtí bohatej rodiny, sprevádzaných podozrivými okolnosťami. Archerovo tušenie, že niekomu ide o zlikvidovanie bohatých Hallmanovcov, potvrdzuje násilná smrť ďalšieho člena rodiny. Je psychicky labilný Carl, ktorý ušiel z psychiatrickej liečebne, naozaj páchateľom alebo len jednou z páchateľových obetí? Toto je otázka, ktorú rieši Lew Archer vo vzrušujúcom príbehu, plnom dramatických situácií a nečakaných obratov.

Ovládala sa iba s veľkou námahou. Meravo sa opierala o stenu, ruky nehybné pozdĺž tela, a nervózne si žmolila dlane. Keď som sa jej dotkol lakťa, strhla sa.

„Prosím?”

„Mám tu taxík. Zaveziem vás ta.”

„Nie. Taxík stojí peniaze. Pôjdeme mojím autom.” Vzala kabelku a strčila šiju pod pazuchu.

„Kam zasa ideš?” zvolala jej matka zhora. „Kam ideš? Predsa ma tu nenecháš samu!”

Pani Gleyová náhlivo zbehla po schodoch. Jej odev tvoril akýsi čajový župan, ktorý za ňou povieval ako chvost strapatej kométy. Zľahka sa zaknísala a bezvládne sa oprela o stĺpik pri úpätí schodišťa. „Nemôžeš ma predsa nechať samu," húdla svoje.

„Ľutujem, mama, ale musím ísť na ranč. Carl je teraz tam. takže sa nemáš čoho báť.”

„Vraj sa nemám čoho báť?! No to je naozaj dobré! Musím sa báť o svoj život! A tvoje miesto je teraz pri matke!”

„Táraš nezmysly!”

„Ale čo? Teda to sú nezmysly, keď od vlastnej dcéry žiadam trocha lásky a súcitu?”

„To všetko máš.”

Mildred sa obrátila a vykročila k dverám. Matka šla za ňou ako nemotorný duch, vlečúc za sebou žltkastý župan a prenikavú vôňu žuvačky. Buď jej stúpal do hlavy alkohol, ktorý vypila predtým, alebo mala hore ešte jednu fľašu. Pokúsila sa o poslednú hrozbu či prosbu.

„Pijem, Mildred!”

„Viem.”

Mildred otvorila dvere a vyšla.

"Je ti to jedno?” volala za ňou matka.

Keď som bol na prahu, obrátila sa ku mne. Svetlo z okna nad dverami dodávalo jej tvári mladistvú ružovú farbu. Vyzerala ako neposlušné dievčatko, ktoré sa nevie rozhodnúť, či sa má rozčúliť, alebo nie. Na výsledok som nečakal.

Mildred Hallmanová mala starý čierny buick so sklápacou strechou. Stál za mojím taxíkom, dosť ďaleko nika. Zaplatil som taxikárovi a nastúpil som.

Mildred sedela vpredu na pravej strane.

„Budete šoférovať vy, nie?” Keď sme sa pohli, povedala:

„Medzi mamou a Carlom som ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Oboch treba opatrovať a napokon som to vidy ja. Ale nemyslite si, že sa ľutujem. To nie. Je to dobrý pocit, keď človeka niekto potrebuje.”

Povedala to s akousi odzbrojujúcou šľachetnosťou. Pozrel som na ňu. Položila si hlavu na dopukané kožené operadlo a zatvorila oči. Bez ich lesku a bez výrazu na tvári vyzerala ako trinásťročná. Prichytil som sa pri pocite, ktorý sa mi vkrádal do duše už predtým. Začínal sa ako otcovský cit, ale ak dovolím, rýchlo by sa zmenil. A Mildred už muža má.

„Ste zaľúbená do svojho muža?” nadviazal som opäť rozhovor.

Zasnene odvetila: „Šialene ho ľúbim. Bola som doňho zaľúbená už na gymnáziu, prvý a jediný raz v živote. Carl bol vtedy niekto. Sotva vedel, že vôbec existujem, aleja som stále dúfala.” Stíchla, a potom mäkkým hlasom dodala: „Ešte vždy dúfam.”

Zastal som na červenú a potom som zabočil na autostrádu, ktorá viedla súbežne s pobrežím. Do nosa mi vrazili plynové výpary zmiešané so zápachom rýb a nafty, ktorú čerpali z morského dna ťažnými vežami. Vľavo, za radom motelov a reštaurácií, kde podávali rybie špeciality, ležala tichá, nekonečná morská pláň ako čisto vyzametané a vyleštené belasé dlaždice. Týčilo sa na nej zopár trojuholníkových plachiet.

Minuli sme malý prístav pre člny, belostne žiariaci na modrom pozadí, a dlhé mólo obsypané rybármi. Všetko bolo pekné ako na pohľadnici. Nepríjemné je iba to, povedal som si, že tieto pohľadnice ustavične obraciaš a čítaš, čo je na druhej strane. Je to napísané neviditeľným atramentom, krvou, slzami, okolo je čierny rámček, poštovné nezaplatené a pohľadnica nepodpísaná, alebo namiesto podpisu odtlačok palca!

Na začiatku hlavnej ulice sme znova odbočili doprava a prešli štvrťou treťotriednych hotelov, barov a herní. V obedňajšej páľave sa po chodníkoch bezcieľne tmolili nezamestnaní nádenníci a povaľači, omámení slnkom a sherry. Hornú hranicu tejto spodiny tvorilo mexické kino. Nad ním boli už obchody, banky, úradné budovy a chodníky hmýriace sa turistami a domorodcami oblečenými ako turisti.