BENZONI, JULIETTE - V SLUŽBÁCH KRÁĽA 3

BENZONI, JULIETTE

V SLUŽBÁCH KRÁĽA 3 - STRATENÝ POKLAD
(Le trésor)

Remedium, Bratislava, 1994
preklad Alexander Halvoník
1. vydanie
ISBN 80-85352-40-0

beletria, román
336 s., slovenčina
hmotnosť: 416 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, 2 knižničné pečiatky

2,90 €

*zukol3* in **S4P**

V treťom románe tetralógie V službách kráľa uvádza autorka svojho hrdinu Gilla Goela, rytiera de Tournemine, do búrlivých čias bezprostredne pred Veľkou francúzskou revolúciou (1789). Zapletie sa do aféry, ktorá otrasie kráľovským trónom, a najmä autoritou kráľovnej Márie Antoinetty. Gilla uväznia v Bastile, odkiaľ mu dopomôže ujsť sám kráľ Ľudovít XVI. 

Obhajoba kráľovraždy

Gillovo čudné správanie pri prejazde kočiara vyvolalo v milovníkovi krásnych a krasoduchých tragických hrdiniek, s ktorým sa krátko predtým zoznámil, nevýslovný údiv. Gilles zliezol z pilastra, na ktorý sa vydriapal, a ihneď sa rozbehol ku koňovi, ktorého musel kvôli ľudskej tlačenici nechať o kúsok nižšie. Jediným skokom sa dostal do sedla a rýchlosťou meteora sa stratil v kúdoloch prachu, čo sa ešte nestihli usadiť.

- Škoda! - vzdychol si a mykol plecom. - Ten chlapík sa mi pozdával. Rád by som sa s ním lepšie zoznámil... Popýtam sa naňho...

Keby mu v tejto chvíli bol mohol položiť zopár otázok, bol si istý, že by mu na ne nedokázal odpovedať. Srdce mu bláznivo trepotalo, myseľ sa zastavila, mal iba jedinú jasnú myšlienku: dobehnúť kočiar, vyslobodiť z neho milovanú ženu, to nešťastné dieťa, ktoré pán de Provence chladnokrvne obetoval svojim mocenským záujmom a zneužil jej šialenú žiarlivosť na kráľovnú. Aká odporná podlosť! Lebo keby smrtiaci stroj naozaj vybuchol, výbuch, ktorý sama spôsobila, by zmietol aj ju. Neveľká lodička by celkom iste nestihla zaviezť mladú podpaľačku do bezpečia. Judith mala teda v každom prípade zomrieť... bol to zaiste najlepší spôsob, ako ju umlčať.

- Ak sa mi ju nepodarí zachrániť, zabijem toho prekliateho princa vlastnými rukami. Zaškrtím ho!

Zadúšal sa hnevom. Tým väčšmi, že hnev znásobovali výčitky. Predstavoval si zúfalú Judith, ktorú utrpenie obralo o všetku súdnosť, ako sa chladne pripravuje na svoj nezmyselný čin. A pritom len sám Satan mohol vedieť, aké dôkladné diabolské prípravy mu predchádzali. Kým on zatiaľ...

Kolenami a pätami pobádal koňa ešte rýchlejšie do cvalu. Sám však nevedel, čo vlastne chce urobiť. Pred očami mal iba vidinu velkého červeného koča, čo uháňal pred ním a ktorý pomaly dobiehal... Vôbec ho neznepokojovalo, že popri ňom cvála aj tucet ozbrojených žandárov. Sám prepadne túto pevnosť na kolesách, sám bude bojovať a sám pozabíja mužov, čo si dovolili položiť svoje špinavé laby na jeho nežnú Judith, sputnať ju povrazmi ako dákeho lotra a viezť ju na šibenicu... na šibenicu, pod ktorú ju napokon po náhlivom rozsudku nepochybne privlečú.

Počas bezhlavého cvalu vytiahol jednu po druhej svoje pištole a preveril si, či sú riadne nabité. Nevidel, ktorý z vojakov sa otočil, vytiahol zo sedla zbraň a vystrelil... Kôň sa zrazu z čista jasna potkol a s bolestným zaerdžaním sa zvalil na zem. Gilles vyletel zo sedla a vzápätí sa ocitol na svahu vedľa cesty, s hlavou vari len na dva palce od kmeňa jedného platanu, čo lemovali cestu.

Koberček opadaného lístia, ktorým bol vystlaný svah, zmiernil jeho pád. Ihneď sa pozviechal... Poniže videl koniec tunela, ktorý okolo cesty vytvárali mohutné stromy. V ňom, v prachu a v diaľke sa strácal červený koč s modrými jazdcami. Už sa nedal dostihnúť!

V návale zlosti sa mu nahrnuli do očí slzy. Tournemine si poutieral rukávom zahlinenú tvár a rozbehol sa ku koňovi, bezvládne ležiacemu na prostriedku cesty. Zviera bolo mŕtve: guľka ho zasiahla rovno medzi oči s priam zázračnou presnosťou. Pád vsotil Gilla nemilosrdne späť do skutočnosti, akoby sa v ňom spustil dáky tajomný mechanizmus. Zrazu opäť našiel svoju niekdajšiu chladnokrvnosť, a keď videl pred sebou veľkú hnedú mrcinu, začal triezvo uvažovať.

Od chvíle, keď sa v hluku, čo mu pripadal ako hromobitie, mihla pred ním bledá Judithina tvár, nevidel nič okrem červeného koča, ktorý ju odvážal preč. Akí to však boli vojaci, ktorých po ňu poslali? Nevšimol si ani ich uniformy ani zbrane... Čo to však mohli byť za chlapi, keď strieľali po osamotenom mužovi, ktorý na nich nezaútočil a ktorý sa previnil najviac tým, že cválal za nimi na koni. Zbraň, ktorá zasiahla koňa na takú diaľku, nemohla byť pištoľ. Bola to skôr puška alebo, súdiac podľa presnosti zásahu, karabína...

Tento problém si však nechal na neskôr. Teraz ho zajímalo iba to, čo ho od začiatku hnalo dopredu: dohoniť kočiar, alebo sa aspoň prezvedieť, kam mieri... Ako to však urobiť sám a bez koňa?...

Poobzeral sa vôkol seba, rozpamätával sa na cestu sainte-assiskými lesmi, ktorá sa smerom na Nandy šplhala do vŕšku. O niečo ďalej by malo byť rázcestie, ktorého jedna vetva viedla do Savigny-le-Temple, ale druhá do Seine-Portu... do Seine-Portu, kde mal podľa svojho prísľubu čakať Tim! Tento prírodný živel a bezpochyby najlepší strelec Starého i Nového sveta! S ním by nebolo ťažké dobyť ani Bastilu!

Gilles si pozbieral zbrane a klobúk, čo sa mu skotúľal do priekopy, a dal sa do behu, aby čím skôr našiel Američana. Bola to nevyhnutná podmienka Judithinej záchrany. Už o pol hodiny, sotva lapajúc dych, ako hrom z jasného neba udrel na Tima Thockera. Bol natiahnutý v celej svojej úctyhodnej dĺžke na Gillovej posteli v ormeteauskom hostinci a chrápal, akoby pílil drevo.

PERSE, SAINT-JOHN - ANABÁZA

PERSE, SAINT-JOHN

ANABÁZA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Ján Stacho
doslov Ján Vladislav
obálka Jozef Gális, Ján Cifra
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
13-72-037-68

beletria, próza krátka,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: prebal na chrbte poškodený, kniha vo výbornom stave

0,90 €  darované THCK

„Zastavil som koňa pod hrkútajúcim stromom, hvízdam si hvizd čistejší... A ak zomrú, mier tým, Čo už neuzreli tento deň. Ale prišli zvesti od môjho brata básnika. Napísal ešte jednu ľúbeznú vec. A niektorí sa o nej dozvedeli... "

Týmito slovami z posledného spevu Anabázy nás do svojho diela uvádza Saint-John Perse, básnik ľudskej slávy, pohanský filozof štyroch základných živlov, kňaz, kazateľ, prorok, vedec, podľa niektorých najväčší žijúci básnik, nositeľ Nobelovej ceny ... A my môžeme byť plným právom hrdi, že patríme medzi tých, ktorí „sa o nej dozvedeli . . .“ Ale na záver citujme slová z doslovu Jana Vladislava:

„Nijaká cena neurobí nikoho básnikom. A tak i Nobelova cena, ktorú Saint-Johnovi Persovi udelili r. 1960, len potvrdila, čo už bolo hotovou vecou a čo predtým potvrdila r. 1950 Cena americkej poézie a r. 1959 Národná cena francúzskej literatúry — totiž že básnikovi Anabázy, Víchrov a Bójí plným právom patrí miesto vedľa tých, ktorí dali podobu dnešnej svetovej poézii a ktorí nás, svojich čitateľov, celým svojím dielom učia, že skôr než spôsobom poznávania je poézia spôsobom života — a to života integrálneho"

CODDINGTON, ANDREA - MĚL TO BÝT HEZKÝ ŽIVOT

CODDINGTON, ANDREA

MĚL TO BÝT HEZKÝ ŽIVOT
(Mal to byť pekný život)

Ikar, Praha, 2015
preklad Jakub Volný
obálka Lýdia Jušková, Emil Křižka
1. vydanie
ISBN 978-80-249-2676-6

beletria, román
256 s., čeština
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*zukol3* in **S4**

Měl to být hezký život je příběhem o lásce, americkém snu, ale i pádu, při němž hlavní hrdinka Dara přichází o všechno. Mladá žena využije nabídnutou příležitost a odchází do Spojených států na postgraduální studium. Prostředí New Yorku přináší spoustu nových zážitků a také velkou lásku. Společně s Collinem zakládají rodinu a Dara se ocitne v prominentní čtvrti Upper West Side na Manhattanu. Prostředí New Yorku Daru inspiruje, realizuje se v práci a žije krásným plnohodnotným vztahem. Zdá se, že má opravdu všechno. Žije svůj sen... Osud jí ale nepřeje. První rána přichází, když brzy po narození vytouženého dítěte bojuje pár o jeho život. Když už se vyčerpané Daře zdá, že se vše začíná obracet k lepšímu, neočekávaně osud zasáhne podruhé, tentokrát však už nezvratně.

Pozvala jsem každého, koho jsem v Americe znala.

Spolužáky z Newyorské univerzity, kde jsem dokončila doktorát z politologie.

Darina Šiková, Ph.D. - tak znělo celé mé jméno.

Konečne.

Konečně vytoužené Ph.D. za jménem.

Do New Yorku jsem přijela studovat.

Pracovala jsem v Bratislavě jako analytička zahraničněpolitických vztahů se specializací na Severní Ameriku v malé společnosti s dobrým jménem. Kanceláře jsme měli ve staré budově národní rady na Župním náměstí. Můj šéf byl stárnoucí profesor, ale uznávaná kapacita. V televizi často něco komentoval, na názor se ho ptali novináři i politici.

Seznámili jsme se na škole, kde ještě v šedesáti externě přednášel. A dobře - na rozdíl od ostatních nenudil. Padla mu do oka moje seminární práce o vývoji izraelsko-amerických vztahů a jejich vlivu na stabilitu blízkovýchodního regionu. Vždycky jsem snila o tom, že budu pracovat na úřadě vlády nebo na ministerstvu zahraničí jako zahraničněpolitická poradkyně.

Amerika mě lákala! Její politický systém, její moc, význam a místo na světové mapě mě vždycky bavily. Politologie se v té době dala studovat pouze na Univerzitě Komenského v Bratislavě. Škola měla dobré jméno.

Seminárku poslal profesor Klika na nějaké mezinárodní sympozium a vyhráli jsme.

Úspěšná promoce, vysokou jsem vystudovala s červeným diplomem. Následovala půlroční stáž v Bruselu v Institutu mezinárodních vztahů Evropského parlamentu, místo analytičky v profesorově firmě, kde jsme měli zakázky od ministerstva zahraničí i úřadu vlády. Na doktorát mě přijali bez problémů...

Pak přišla nabídka stipendia na jeden rok do New Yorku. Asi tři dny jsem chodila po Bratislavě a štípala se, jestli se mi to jenom nezdá. Dr. Jozef Klika byl na mě hrdý, doporučil mě a zaručil se za mě.

Řekl, že pokud se vrátím s doktorátem z Ameriky, budu u něj mít dveře otevřené.

Co víc jsem si mohla přát? Jedu do Ameriky studovat mezinárodní vztahy a budu mít doktorát z NYU.

Amerika, má láska!

Bratislava mi stejně byla malá.

Vztah s tehdejším přítelem byl v totálních troskách, hádali jsme se víc, než milovali. Z kolejí jsem přešla do podnájmů v bratislavských čtvrtích Dúbravce a na Dlouhých dílech. Z podnájmu pak do Janova bytu v Ružinově. Byla jsem tam spíš na návštěvě než doma. Kámošky a spolužačky se vdávaly nebo rodily, já jsem chtěla létat.

Vidět svět.

Mám jedinečnou příležitost, New York mě přivítá s otevřenou náručí.

Big Apple.

Je čas zvednout kotvy.

CHRISTIE, AGATHA - ZLO POD SLNKOM / PO POHREBE / MAČKA MEDZI HOLUBMI

CHRISTIE, AGATHA

ZLO POD SLNKOM / PO POHREBE / MAČKA MEDZI HOLUBMI
(Evil under the sun / After the funeral / Cat among the Pigeons)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
preklad Dušan Slobodník, Augustín Jurák
prebal Ľubomír Longauer
edícia Zelená knižnica
1. vydanie

beletria, detektívky,
588 s., slovenčina
hmotnosť: 634 g

tvrdá väzba

predané stav: dobrý, bez prebalu
stav: dobrý, bez prebalu *ripri*belx*
stav: dobrý, bez prebalu  *zukol3*

AUTOMAPA SLOVENSKA

AUTOMAPA SLOVENSKA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1982
obálka Dušan Darovec
4. aktualizované vydanie, 23.500 výtlačkov
79-620-82

mapy, turistika
skladačka
hmotnosť: 40 g

skladačka
stav: zachovalá

1,00 €

*zukol3* in **S4P**

PETERSOVÁ, ELLIS - NEBERTE STOPÁROV

PETERSOVÁ, ELLIS

NEBERTE STOPÁROV
(Never Pick Up Hitch-Hikers)

Smena, Bratislava, 1983
edícia Labyrint (99)
preklad Katarína Karovičová
1. vydanie, 49.700 výtlačkov
prebal Ľubomír Longauer
73-043-83

beletria, detektívky,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 303 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € - DAROVANÉ THCK

*zukol3*

Ellis Petersová, vlastným menom Edith Pargeterová, autorka úspešných dobrodružných a detektívnych románov i prozaických diel, je známa aj ako prekladateľka českej poézie a prózy. V Československu jej zatiaľ vyšla detektívka Smrť a blažená pani. Neberte stopárov je typický anglický kasársko-detektívny príbeh, ale pritom úsmevný, s neuveriteľnými zvratmi a prekvapeniami — nielen pre vyšetrujúcu políciu, ale aj pre čitateľa — s dvoma pôvabnými postavičkami Williem a Calli, s pestrou paletou anglických zločincov (a žien okolo nich), s nočnými prenasledovaniami, bitkami, prestrelkami, trikmi, zradou, čiže so všetkým, čím oplývajú tradičné anglické detektívky.

Pred zrakmi čitateľa sa odvíja dej nabitý vzrušujúcimi udalosťami, zvláštnymi situáciami, ktoré neraz vyplývajú z pomýlenej totožnosti zločinca Stana Bastabla a jeho predpokladanej obete Willieho Banksa.

Autorke sa podarilo vystihnúť originálne anglické prostredie; vytvorila rafinovaný románový príbeh s potrebnou gradáciou a so záverečným víťazstvom spravodlivosti nad zločinom. Iróniou je, že najväčšiu zásluhu na vyriešení celej záhadnej aféry a chytení zločinca nemá polícia, ale práve mladí detektívi-amatéri Willie a Calli.

CHARRIERE, HENRI - VABANK

CHARRIERE, HENRI

VABANK
(Banco)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (350)
preklad Ružena Dvořáková-Žiaranová
prebal Pavel Blažo
ilustrácie František Hübel
1. vydanie, 60.000 výtlačkov
13-72-055-77

beletria, román, literatúra francúzska,
384 s., slovenčina
hmotnosť: 530 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá

1,40 €

*zukol3*juran*/*belx*

Henri Charriére je jeden z najznámejších a najpopulárnejších francúzskych spisovateľov posledného desaťročia. Preslávil ho román Motýľ (1969), ktorý sa viaže na skutočné autorove zážitky. Charriére bol odsúdený na doživotné galeje za vraždu, ktorú nespáchal. Trinásť rokov väzenských útrap ho nezlomilo, po viacerých pokusoch o útek — motivovaných túžbou dokázať svoju nevinu — dosiahol slobodu. Priamym pokračovaním prvého románu je Vabank (1972), v ktorom sa hrdina po ďalších strhujúcich dobrodružstvách už ako slobodný človek usiluje znovu zaradiť do normálneho života. Úspech obidvoch kníh nezaručila len napínavosť autorových životných príbehov, ale aj živý, fascinujúci rozprávačský štýl, odvaha odhaľovať temné stránky buržoáznej spoločnosti a zmysel pre hlbokú pravdivosť.

MARACAIBO — MEDZI INDIÁNMI

Hoci caracaská polícia teraz, keď sa dozvedela o prípravách na nový štátny prevrat, má iné problémy, ako starať sa o mňa, predsa len bude lepšie, keď dám na seba zabudnúť ďaleko od Caracasu. Momentálne sa síce tvári, že radšej nechá upadnúť do zabudnutia nevydarené sprisahanie, ale človek nikdy nevie.

Preto sa chytím príležitosti, keď mi pri jednej bleskovej návšteve v Caracase istý priateľ predstaví bývalú parížsku manekýnku, ktorá hľadá niekoho, kto by jej pomohol viesť hotel, čo si práve otvorila v Maracaibe. S radosťou privolím, že budem istým spôsobom „dievčaťom pre všetko“. Volá sa Laurence, je to pekná, elegantná dáma a domnievam sa, že prišla do Caracasu predviesť módnu kolekciu a usadila sa vo Venezuele. Tých tisíc kilometrov, ktoré delia caracaskú políciu od maracaibskej, mi dokonale vyhovuje.

Odveziem sa na aute svojho priateľa a po štrnásťhodinovej ceste objavím takzvané Maracaibské jazero, ktoré je v skutočnosti obrovskou vnútrozemskou lagúnou, dlhou stopäťdesiat kilometrov a širokou asi sto kilometrov, spojenou s morom desať kilometrov širokým kanálom. Maracaibo sa rozprestiera na severe, na západnom brehu kanála a s východným brehom ho v dnešných časoch spája most. Vtedy most ešte nejestvoval; v smere od Caracasu cez kanál premávala kompa.

Je to naozaj pôsobivé jazero, pokojné, posiate tisíckami kovových veží. Vyzerá ako obrovský les, ktorý sa ťahá, kam až oko dovidí, a jeho symetricky vysadené stromy umožňujú dovidieť až na kraj obzoru. Ale tie stromy sú naftové ťažné veže a každá z nich má pri svojej základni obrovské vahadlo, ktorým sa bez prestania vo dne v noci z útrob zeme čerpá čierne zlato.

Na trajekt, ktorý ustavične premáva medzi cestou vedúcou z Caracasu a Maracaibom, sa nakladajú autá, cestujúci aj tovar. Za plavby prechádzam ako malý chlapec z jedného kraja trajektu na druhý a som celkom vyjavený a uchvátený pohľadom na železné stožiare, vynárajúce sa z jazera. Nevdojak myslím na to, že dvetisíc kilometrov odtiaľto, na druhom konci krajiny, v Guayanskej vysočine, dobrotivý boh štedro rozhodil diamanty, zlato, železo, nikel, mangán, bauxit, urán i všetko ostatné, kým tu rozlial naftu, hybnú silu sveta, a to v takej hojnej miere, že ju tisícky čerpadiel môžu vo dne v noci ťahať, a nevysušia jej prameň. Venezuela, ty veru nič nemôžeš vyčítať dobrotivému bohu!

Hotel Normandy je veľmi rozľahlá, nádherná vila so záhradou plnou kvetov, ktorá je starostlivo udržiavaná. Krásna Laurence ma prijme s otvoreným náručím.

— Toto je moje kráľovstvo, Henri (vždy ma volala Henri), — vraví s úsmevom.

Hotel, ktorý dala do prevádzky len pred dvoma mesiacmi, má iba šestnásť izieb, zato sú však zariadené s vyberanou eleganciou, každá má kúpeľnu ako v paláci. Všetko zariadila sama, od izieb, salóna, terasy a jedálne až po spoločné záchody.

Pustím sa do práce. Byť prvým spolupracovníkom ani nie štyridsaťročnej Francúzky, ktorá vstáva o šiestej, dozerá na prípravu raňajok pre svojich hostí a často ich aj sama pripravuje, veru nie je špás. Celý deň je na nohách, neúnavne sa o všetko stará, všetko kontroluje a ešte si nájde čas pestovať ruže alebo čistiť aleju. Pevne drží život v oboch rukách, zvládla takmer neprekonateľné prekážky, len aby oživila tento obchod. Mala takú vieru v úspech svojho podniku, že som sa i ja dal strhnúť rovnakou činorodou aktivitou. Alebo aspoň takmer rovnakou. Robím všetko, čo je v mojich silách, aby som jej pomohol vyriešiť kopu vynárajúcich sa problémov. Predovšetkým je to problém peňazí. Aby totiž z vily mohla urobiť takmer luxusný hotel, zadĺžila sa až po uši.

Včera, keď som šiel sám bez jej vedomia čosi vybaviť, získal som mimoriadnu ponuku od jednej naftovej spoločnosti.

— Dobrý večer, Laurence.

KUTERNICKIJ, ANDREJ - VSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO

KUTERNICKIJ, ANDREJ

VSTUP DO STAVU MANŽELSKÉHO
(Sočetanije brakom)

Tatran, Bratislava, 1990
edícia LUK (141)
preklad Silvia Semaková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 5.200 výtlačkov
ISBN 80-222-0129-4

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

1,00 €

*zukol3*  in *085*

Dej románu sa odohráva prakticky v jeden deň — vo svadobný deň Violetty, dcéry bývalého prokurátora Tichona Žuravľova. Udalosti slávnostného dňa sa prelínajú s Tichonovými spomienkami na prežité roky. Čitateľ sa takto oboznámi s dramatickými životnými osudmi spočiatku úspešného, ale napokon v podstate skrachovaného kariéristu.

Ani Žuravľovov osobný život nie je veľmi úspešný. Milovanú dcéru zviedol bezcharakterný, nezodpovedný mládenec a ona čaká v osemnástich rokoch dieťa. Tichon rieši situáciu po svojom: chlapca prinúti oženiť sa s Violettou, no zároveň si želá, aby manželstvo čím skôr stroskotalo. Jediný zmysel života vidí v tom, že mladí sa rozvedú a dcéra sa zase vráti pod ochranné rodičovské krídla.

Kuternickij čitateľsky príťažlivým spôsobom poukazuje na mnohé nešváry v súčasnej sovietskej spoločnosti a upozorňuje, že ich nemožno tolerovať.

10

Nie je na zemeguli miesto, kde by počasie bolo také premenlivé a malo takú moc nad náladou človeka, ako je Leningrad. Nasledujúce ráno sa začalo vytrvalým dažďom, čo prenikal až na kožu, monotónne padajúc z nízkej hmly, nasýtenej spáleninou a benzínovými výparmi. Ktovieprečo práve tento ranný dážď Tichon znenávidel najväčšmi na svete a neskôr ho obviňoval zo všetkých svojich neúspechov ako poverčivý chodec, keď sa dostane do nešťastia, preklína čiernu mačku, ktorá mu krátko predtým prebehla cez cestu.

Tichonovi sa od prvých dní v novom leningradskom živote nedarilo. Predovšetkým pochopil, vybadal, že je kolegom nesympatický. Ani nestihol urobiť skok dopredu, pretože vycítil túto antipatiu od prvej chvíle.

Nezapáčil sa ani tým, od ktorých v budúcnosti závisela jeho kariéra a ktorým by sa mal zapáčiť. Vlastne, tí mu nedali najavo, že sa im nezapáčil, ale ani ho nijako nevyčlenili spomedzi ostatných, nevítali ho s otvorenou náručou, nič nesľubovali. Akokoľvek, nik tu neráčil vidieť v ňom človeka výnimočného, predurčeného na veľké činy.

Bol rodený Leningradčan, ale keďže prišiel z Archangeľska, tvrdohlavo ho pokladali za zadubenca a obmedzeného úradnička a usilovali sa mu pod akoukoľvek zámienkou ukázať, že pre nich, ľudí z veľkomesta, je obyčajný vidiečan.

A predsa len nijako nemohol pochopiť, čím sa im vlastne znepáčil — dostal tie najlichotivejšie odporúčania, mal vojnové vyznamenania, mal skúsenosti, napokon aj oblek na jeho pevnom svalnatom tele sedel ako uliaty, košeľu mal vždy čistú a naškrobenú, topánky vyleštené, netáral, do nikoho nezapáral, nikomu nezavadzal, a predsa...

Dom pri prachárni, kde býval po vojne, keď študoval právo, zbúrali, rozširovali pozemok pre novú výstavbu. Tichon sa vracal z Archangeľska presvedčený, že v jeho terajšom postavení dostane pekný samostatný byt a že len zo začiatku niekoľko mesiacov bude musieť bývať v byte so spoločným príslušenstvom. Pokladal to za akési dočasné, chvíľkové, cestovné trampoty.

Avšak ani v bytovej otázke ho nepotešili, neurčili nijaký konkrétny dátum, ani nespomenuli, že jeho bývanie je len dočasné, neospravedlnili sa, že mu nemôžu vyhovieť ihneď, ako by sa patrilo. Ubytovanie, ktoré mu poskytli, bolo otrasné: úzka izba o rozlohe dvadsať metrov štvorcových v obrovskom spoločnom byte v jednom zo starých činžiakov na brehu Obtokového kanála.

Už od mladi Tichon dobre poznal bývanie v spoločných bytoch, a preto ho nedesilo tak, ako spočiatku manželku, ale tento spoločný byt na Obtokovom kanáli bol mimoriadne odporný. Je však možné, že zhnusenie nad ním Tichon pocítil tak prenikavo preto, že v posledných rokoch býval v Archangeľsku v priestrannom samostatnom byte. Toto bola akási ohavná smradľavá diera, vyhĺbená do kamenného brucha obrovského domu a, ako sa neskôr ukázalo, vytápaná každú jar snehom, čo sa topil na streche. Nájomnici neboli o nič lepší — hluchá osemdesiatročná starena s drobnou zvráskavenou zlostnou tváričkou, špicatým nosom a tvrdými šedivými chlpmi na brade; alkoholik, ktorý močil vedľa záchodovej misy, zavše rovno v predsieni; osamelá pracovníčka tlačiarne, zamlknutá, urážlivá, vždy v zamastenom župane; šatniar z kúpeľov — bezvýznamný typ. čo v noci sem-tam niečo ukradol z cudzích hrncov. Jedinou svetlou stránkou tu bola rodina inžiniera z Projektového ústavu priemyselného staviteľstva. Bývali piati v jednej izbe, predelenej španielskou stenou na šestnástich metroch štvorcových; inžinier s manželkou a ich tri deti...

Tichon mal veľa peňazí, dohromady asi sedemdesiatpäť-tisíc rubľov. Zväčša to boli Krokijove úspory, niečo pridal Tichon vlastným úsilím, solídnu čiastku predstavovali peniaze z predaja nábytku a ostatných vecí, ktoré si Tichon nechcel vziať so sebou do nového leningradského života. Avšak ani vlastné peniaze zatiaľ nemohol utrácať, hanbil sa. pretože najbližší kolegovia v tom čase toľké peniaze nemali.

Cestovať do zamestnania na prokuratúru Tichon musel s prestupovaním — polovicu cesty šiel električkou, druhú

HRIC, KAROL - SLOVENSKÝ RAJ

HRIC, KAROL

SLOVENSKÝ RAJ

Šport, Bratislava, 1982
edícia Turistický sprievodca ČSSR
obálka Ladislav Jiroušek, Ján Hladík
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
77-013-82

turistika, sprievodca,
176 s., 1 príloha (mapa), slovenčina
hmotnosť: 197 g

tvrdá väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*zukol3*

GULBRANSSEN, TRYGVE - VEČNE SPIEVAJÚ LESY

GULBRANSSEN, TRYGVE

VEČNE SPIEVAJÚ LESY
ZO SMRTNEJ HORY FÚKA
NIET INEJ CESTY
(Og bakom synger skogene / Det blaaser fra Dauingfjell / Ingen vei gaar utenom)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
preklad Karol V. Rypáček
úvod Alexander Matuška
prebal František Šesták
3. vydanie, 45.000 výtlačkov
13-72-010-73

beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 652 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*juran*belx-nor*
*zukol3* DAROVANÉ EGJAK

Obľúbená románová trilógia „Večne spievajú lesy“, „Zo Smrtnej hory fúka“ a „Niet inej cesty“ od nórskeho spisovateľa Trygve Gulbranssena (1894 — 1962) bola napísaná v rokoch 1933—35. Vo svete sa jej dostalo nadšeného prijatia, podnes vyšla asi v tridsiatich jazykoch a nie je neznáma ani slovenskému čitatelovi.

Bohatý dej je rámcovaný divou prírodou, nám takou blízkou, opradenou bájami, s nekonečnými lesmi, vrchmi, dravými riekami a množstvom zvieratstva. V tejto živelnej a prudkej atmosfére každodenne zápasia o život chlapi a ženy z Bjorndalu, postavení zoči-voči prírode a pôde. Sú to duše hrdé a tvrdé, s veľkou životnou energiou, hlboko poznačené rodovými tradíciami.

Najsilnejšou postavou trilógie je starý Dag, ktorý stelesňuje v sebe základné vlastnosti dlhej rodovej reťaze, v ktorej sa cíti byť len jedným ohnivkom: sebestatočnosť

a zaťaženosť. Na ňom vidno vzostup rodu od prvého krvného pomstiteľa cez nekonečný rad poľovníkov až po človeka, ktorý sa usiluje nájsť skutočný a hlboký zmysel života. Na svojej tvrdej ceste peňazí, po ktorej sa starý Dag vydáva, získava síce moc, ale ostáva osamelým, bez lásky ľudí, bez radosti a šťastia. Životné údery ho privedú k tomu, aby zľudštil silu, ktorou vládne jeho mocný rod, a dával ju do služieb človeka. Pochopí, že väčšie ako víťazstvo nad prírodou, ktoré dobýjali dávni ľudia rodu, je víťazstvo nad sebou samým.

„Všetko je tu,“ píše Alexander Matuška v doslove, „ako v dobrom románe má byť: vzdor i láska, viera i povera, ľudia i zvieratá. Boh i mocnosti pekiel, rodenie i umieranie, skaza i vykúpenie; a ako býva len vo vynikajúcich románoch, všetko sa odohráva netraktátove, v rovine rozprávania.“

V období medzi zasnúbením a svadbou usiloval sa Dag všetko na gazdovstve pekne usporiadať, no čochvíľa sa prichytil, ako chodil, uvažoval, čo by asi Tore povedal na to, čo podniká. Zdalo sa mu, akoby si gazdovstvo od neho bol len na chvíľu požičal. Tak sa mu zdalo neskutočným, že je teraz sám majiteľom gazdovstva, osady a lesov. Mal pocit, že sám sa o nič nepričinil vo všetkom tom veľkom, čo bolo vôkol neho.

Po svadbe sa cítil trocha dospelejším, keď už nebol sám; no jednostaj sa mu zdalo, akoby cítil na sebe bedlivé oko všetkých členov rodu, ktorí sa borili po celý dlhý a ťažký život, aby vyklčovali les, vystavali a udržali všetko to, nad čím on teraz vládol. Azda preto si vari nevedel predstaviť, že by sa mohol dotknúť starých domov, zariadenia a všetkého, čo bolo v izbách odpradávna.

Svadba a všetko nové, čo so sebou priniesla, i dojmy, ktorými zapôsobili na neho obe ženy, čo prišli do domu, pomohli mu dodržať sľub, ktorý dal kedysi pánu bohu, že totiž odloží myšlienku na pomstu. Ale silná povaha musí kráčať vlastnou cestou. Tú zdedenú vzdorovitosť, ktorá mala v sebe silu storočí, nemožno zaraziť v jedinom človeku, tá si vždy nájde nejakú okľuku, ako vtedy, keď Dag išiel prvý raz na vianočné bohoslužby. Sklonil sa síce pred pánom bohom, no v tej istej chvíli zabočil na starú cestu s ešte divším vzdorom ako ktokoľvek pred ním. Nestačil jeden sľub a dobrá vôľa jedného večera, aby sa zbavil starej vzdorovitosti, a ako čas i roky plynuli, bol by sa asi znova začal kochať myšlienkami na pomstu, keby jeho myseľ nebola našla inú cestu.

Na Bjorndal prišli na prezretie a podpis akési papiere o pozostalosti a dedičstve Terézie a Doroty a Dag musel ísť namiesto nich do mesta a všetko zariadiť. Boli to pozoruhodne veľké čísla. Veľa peňazí muselo i naďalej zostať v knihách u Holderov, ale veľa sa aj uvoľnilo. Dag si musel obstarať v meste pravotára, aby sa s ním trocha poradil a aby kúpil nehnuteľnosti. Mnoho toliarov dostal tiež v hotovosti a nadobudol tak trocha pochop o moci, ktorá vládne svetom. Nová cesta, ktorou sa začal zapodievať v mysli, bola tvrdá cesta peňazí. Možno to súviselo s veľkými číslami peňazí, že bol taký láskavý k Dorote, keď išlo o komôrku, a že sa podvolil vystaviť dom podľa Teréziinej vôle.

Obe ženy to nevedeli. No priniesli na Bjorndal nebezpečenstvo — nebezpečný jed peňazí! Dag ich mal dosť už predtým — všetko, čo potreboval pre gazdovstvo, osadu a práce v lese — veľké hodnoty. Holderovské peniaze boli prebytkom, a tu sa stávajú peniaze nebezpečenstvom.

Prvý Teréziin syn mal vyše troch rokov, keď prišlo ďalšie dieťa. I tentoraz to bol chlapec a prijala ho Anna Hammarrboová. Prvému chlapcovi dali meno Tore po Dagovom nebohom bratovi; druhý dostal meno Dag a krštenie slávili celé tri dni s hosťami zo všetkých strán. Bola zima a tma a dlho sa potom rozprávalo, koľko sviec horelo v tých dňoch na Bjorndale. Ľudia z osady ustavične hľadeli na všetky vysvietené obloky.

O nejaký čas prišiel odkaz z Hammarrbo, aby Terézia vzala so sebou menšieho chlapca a prišla tam, lebo stará Anna v poslednom čase chorľavie.

Terézia hneď išla.

Na Hammarrbo ju zaviedli do izby s otvoreným kozubom, kde ešte nikdy predtým nevkročila. Nebolo tam okien a na kozube blikalo len niekoľko uhlíkov, takže v izbe bolo takmer tma. V povetrí bol prenikavý pach ako zo spálených zelín.

Keď sa dvere za Teréziou zatvorili, pocítila bezmála strach, ako tu sama v polotme sedela.

Ešte väčšmi sa preľakla, keď počula vzdych odkiaľsi z tmy; no trochu sa upokojila, pomysliac si, že zvuk vychádza z kôpky žeravého uhlia na kozube.

Tu náhle zložila malého Daga na zem.

Odkiaľsi zaznel vzdych taký hlboký, akoby spod zeme.

BARGUM, JOHAN - SÚKROMNÝ DETEKTÍV

BARGUM, JOHAN

SÚKROMNÝ DETEKTÍV
(Den privata detektiven)

Smena, Bratislava, 1983
edícia Labyrint (102)
preklad Teodora Handzová
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 35.700 výtlačkov
73-084-83

beletria, román, detektívky,
134 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *barpe*belx-fin-dete*
0,90 € *zukol3* DAROVANÉ EGJAK

Johan Bargum (nar. r. 1943) patrí k popredným predstaviteľom strednej generácie fínskych spisovateľov, píšúcich po švédsky.

Bargum sa nešpecializuje len na detektívny žáner. Vo svojom debute — zbierke poviedok Čierno-biele (1965), ako aj v nasledujúcich románoch z tohto obdobia Piaty advent (1967), Fínska ruleta (1971) sa kriticky vyrovnáva s prostredím po švédsky hovoriacich „horných desaťtisíc“, z ktorého sám pochádza. Neskôr si úspech získali i jeho divadelné, televízne a rozhlasové hry. Podľa jeho románu Tmavá komora bol vo Švédsku roku 1979 nakrútený film Kristofferov dom.

Kniha Súkromný detektív, ktorá vychádza u nás po prvý raz, dostala roku 1981 vydavateľskú cenu. Nemožno ju zaradiť medzi klasické detektívne príbehy, i keď protagonistom je tu bývalý policajt, teraz súkromný detektív, ktorý za príslušný poplatok vykonáva „stopovateľské“ a „dozorné“ služby. Zároveň je však otcom dospievajúcej dcéry, a práve o nej nič nevie, ju nevie ustrážiť a ich mlčanlivé nedorozumenia a neschopnosť komunikácie prerastajú až do tragického vyvrcholenia. .. Na jednej strane otec — súkromný detektív, na druhej strane dcéra Eva a jej priateľ Lenny, ktorí sa pod vplyvom neblahých rodinných a sociálnych pomerov dostávajú na šikmú plochu.

Autor navodzuje napínavú atmosféru i štýlom rozprávania — filmovou technikou prestrihu, kombináciou živých dialógov so snami a predstavami. Na reálnom pozadí fínskeho veľkomesta a jeho sociálnych protikladov podáva presvedčivý obraz života svojich hrdinov.

Koľko ráz sa Lenny na ňu spytoval, koľko ráz ju Lenny prosil, aby mu ju ukázala, až napokon stratila nervy, vari si nemyslí, že ho klame? Ale ak by to bola pravda, že dakto vybral tých päť stovák, musel si potom myslieť...

Priložila si hlavu k betónovej stene. Na čele pocítila jej chlad a tvrdosť. Zopár ráz buchla hlavou do steny (zrejme by sa nedalo vziať si život tak, že by vrážala hlavou dostatočne silno a dostatočne dlho do betónovej steny).

Na čele mal sinku, peru mal rozbitú a celé telo ho bolelo od povrazu. Nebolo ľahké dostať ho dolu, uzly boli zviazané prisilno a vetva, na ktorej visel, bola priveľmi hrubá, aby ju vládala zlomiť. Povraz bol však starý a prehnitý, a keďže nevisel tak vysoko, že by naň nedosiahla tesne nad jeho hlavou (Lenny bol skoro taký nízky ako jej otec), urobila jediné, čo jej prišlo na um: chytila sa povrazu obidvoma rukami a zavesila sa naň celou váhou.

Vlastne aj toto bolo trochu smiešne.

Povraz naostatok povolil a, prirodzene, zosypali sa obidvaja, jeden na druhého, prvý raz zacítila na sebe váhu jeho drobného kostnatého tela.

Chudák, ako mu krvácala tá pera. Celkom jej zašpinil kabát, hoci na tom nezáležalo, kabát bol starý, obnosený a tmavý, takže to ani nebolo vidieť.

Otec mal nočnú službu, mohla teda Lennyho vziať so sebou domov. Napustila mu vodu do vane. Vyčistila mu ranu. Zatiaľ čo ležal vo vani, vyprala mu oblečenie. Musel si požičať otcov kúpací plášť a košeľu.

Vystrihali mu celé chumáče vlasov. Pokúsila sa vyrovnať mu to, ako to len šlo, mala s tým isté skúsenosti, lebo otec každý druhý týždeň chcel, aby mu vystrihala krk, smiešne, keď nemal takmer vôbec nijaké vlasy. Lennyho vlasy však boli dlhé a vlnisté a ťažko sa s nimi dalo poradiť. Napokon si vzala hrniec, položila mu ho na hlavu a ostrihala ho okolo okrajov.

A rozprával o Amerike. Už si začal odkladať peniaze. Nosil ich v podšívke saka, to však nebolo najlepšie miesto. Tali sa ho teda spýtala, či by sa mu o ne nemohla postarať. Zamkla by ich do zásuvky svojho písacieho stola a držala by mu ich tam v úschove. Neodpovedal však, namiesto toho začal hovoriť o svojom otcovi. Jeho otec žije v Amerike. Jeho otec mu pomôže, tým si je istý. Má v úmysle napísať otcovi. Problém je iba v tom, že mu nemôže udať spiatočnú adresu, lebo každú chvíľu býva niekde inde. Okrem toho nevie, či otec už nezabudol materčinu. A Lenny mu nevie napísať po anglicky, ešte nie.

Sedel tam v ockovom župane, s hrncom na hlave a vyzeral ustarostene. Chcela mu pomôcť. Vedela, že mu musí pomôcť. Zrazu bola šťastná, prvý raz po viacerých rokoch. Akoby sa bola čohosi zbavila. Zrazu tu bolo dačo, čo bolo treba urobiť, čím sa mohla zaoberať.

Zmocnila sa jej horlivosť. Ponáhľala sa po papier a pero a po starý anglický slovník, ktorý zavše používal otec, keď čítal o tých svojich večných vojnách. Sadli si spolu, listovali v slovníku, obidvoch sa zmocnila horlivosť. Father, napísala, we vill to Amerika, ani si to nevšimla, kým sa jej Lenny nespýtal:

— Prečo si napísala my?

— Pomýlila som sa, — odvetila a vytiahla nový papier.

— Nechaj to tak, — prikázal jej Lenny.

Znovu vyliezla na pričňu. Obzrela sa okolo. Akoby sa cela bola zmenšila, keď sa premiestnila hore, celkom tak si predstavovala, že to vyzerá, keď pozriete dolu z lietadla, ktoré vzlieta.

MIHÁLIK, VOJTECH - LYRIKA

MIHÁLIK, VOJTECH

LYRIKA
(Výber z básní)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1957
edícia Pôvodná poézia
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 2.200 výtlačkov
56/VIII-15

poézia
348 s., slovenčina
hmotnosť: 467  g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, neautorské venovanie

2,60 €

*zukol3*

CHLAPEC A ELENA

Polnočné plazy lezú zo skaliska.

Nie, to je jánske papradie.

Aký to plameň na vode sa blýska?

To ryby horia v Hornáde.

A dávne slzy?

Stratili sa kamsi.

Azda do prúdu zemských štiav? Neverím, lebo často spomínam si na lásku bez slz ...

Neplač, vrav?

Nezvážila som cenu svojho šťastia.

A on ju zvážil?

Čo ja viem?

Mne v rozhovore smutný mnoho ráz ťa spomínal.

Klameš!

Neklamem.

Rozišli sme sa v sklamaní a hneve, Prestala si už myslieť naň?

Dosial ho ľúbim, ale on to nevie.

A nedozvie sa?

Božechráň!

MISTRÍK, JOZEF - KAPITOLKY ZO ŠTYLISTIKY

MISTRÍK, JOZEF

KAPITOLKY ZO ŠTYLISTIKY

Obzor, Bratislava, 1977
obálka Oto Takáč
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
65-006-77

literárna teória
248 s., slovenčina
hmotnosť: 281 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,90 € PREDANÉ

*zukol3*

Doc. dr. Jozef Mistrík, DrSc., je popredný slovenský jazykovedec. Pôsobí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ako vedec je dobre známy nielen v Československu, ale aj v zahraničí. Jeho pozitívnou črtou je, že o zložitých veciach vie hovoriť názorne a že vedecké teórie vie prístupne aplikovať aj na jazykovú prax.

Napísal stovky vedeckých štúdií a článkov zo súčasnej jazykovedy a z matematickej lingvistiky, viacero vedeckých knižných monografií i syntetických diel, učebníc a príručiek. V zahraničí publikoval v G štátoch 9 vedeckých štúdií a 1 knižnú prácu. Z jeho najväčších a najzávažnejších kníh sú: Slovosled a vetosled v slovenčine (1966), Kompozícia jazykového prejavu (1968), Frekvencia slov v slovenčine (1969), Štylistika slovenského jazyka (1970), Exakte Typologie von Texten (1973), Žánre vecnej literatúry (1975).