BICKMOROVÁ, BARBARA - ZELENÉ Z NEBA

BICKMORE, BARBARA

ZELENÉ Z NEBA
(Beyond the Promise)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1999
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (604)
preklad Jozef Kot
obálka Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-220-0915-6

beletria, román
384 s., slovenčina
hmotnosť: 406 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

4,90 €

*zukol* PREDANÉ
*zukol* PREDANÉ

Mladá ambiciózna advokátka Cat práve vyhrala svoj prvý veľký prípad, profesionálnu budúcnosť má, zdá sa, žiarivú. Na oddych si vyberie rodisko svojej najlepšej priateľky, malé zastrčené mestečko v Oregone, od ktorého ju delí 3000 míľ a celý svet.

V mestečku nájde svoju životnú lásku Scotta, farmára z veľkého ranča, a spolu s nim prežíva napätia, ktoré prúdia a narastajú v jeho rodine. Ako to zvyčajne býva, tragédia neprichádza sama, smútky sa prehlbujú, ale aj Cat má nádej a láska k nej prichádza nečakane, no o to naliehavejšie.

Zrazu uprostred ulice zbadali Chazza Whitleyho. Práve sa skláňal nad ležiacim telom, okolo ktorého sa rozširovala kaluž krvi.

„Ježišmária!“ zahvízdal Jason. Chytro vybehol z auta. „Čo sa stalo?“ Rozbehol sa k nemu.

Chazz nespúšťal oči z tela. „Len sa obzrite! Štyri telá.“ Postavil sa. „Všetko mŕtve.“

Jason si posunul klobúk do zátylka a obzrel sa. „Dočerta, čo sa to...“

„Darwin Clee dostal záchvat amoku. Zabil svoju manželku a potom strieľal na každého, kto bol na ulici.“

Jason sa obzrel. Pred vchodom do reštaurácie ležalo skrčené telo.

„To je Melba,“ ukázal prstom Chazz. „Práve odchádzala zo zmeny. Tamto je Frank Demshaw. Neviem, čo robil v noci v meste.“ Frank bol farmár a na svojom pozemku pestoval najmä pšenicu. „Tamto je Henry Bellatoni.“ Bol majiteľom Alhambry.

„Julie zasiahol priamo v aute.“ Ukázal na otlčený Dodge Julie Darwinovej. Dvere boli otvorené, z auta trčala ženská noha, okenné sklo rozbité.

„Kde je Darwin?“

„U Rockyho. Ešte odtiaľ nevyšiel. Sedí tam ani prikovaný.“

„Preboha,“ vzdychol Jason a zamieril k reštaurácii. Raz večer si dovolí odísť z mesta, a hľa! Ešte sa pristavil pri McCulloughovcoch a stručne im vysvetlil, čo sa stalo.

„Ešte to mi chýbalo!“ Šerif vstúpil do reštaurácie. Rocky s vypúlenými očami stál za barovým pultom.

V reštaurácii bol jediný hosť - Darwin Clee. Sedel pri stolíku, pohľad do prázdna, pištoľ vpravo vedľa neho, dlane vyvrátené. Odjakživa, ešte aj v škole, to býval veľký samotár. Býval hlboko v horách, kde mal niekoľkohektárový pozemok. Strieľal zajace, vysokú zver a žil z ruky do úst. Obyvateľom mestečka nešlo do hlavy, že za mlčanlivého Darwina sa vydala práve Julie Garrová, ktorú zo športových podujatí poznali ako pôvabmi roztlieskavačku. Pochopili to až po piatich mesiacoch po ich svadbe. Julie tam v horách mu porodila syna. Ľudia chýr o tom prijímali s úsmevom, lebo o Darwinovi Cleeovi by čosi podobné nikto nebol predpokladal.

Darwin bol Julie priam posadnutý. Vnímal ju ako svoje slnko. Julie občas, nestávalo sa to často, zašla do mesta, a čoskoro patrila medzi pravidelné návštevníčky Alhambry. Zakaždým z nej odchádzala s iným mužom. Až hlboko v noci sa jej auto vytrácalo z mesta k Darwinovej farme.

Darwin Clee zdvihol krvou podliate oči. „Neurobila mi to po prvý raz,“ povedal. Nemusel Jasonovi vysvetľovať, čo má na mysli.

„Kde máte dieťa?“ spýtal sa Jason.

Darwin hľadel pred seba, otázku ani čo by nepočul.

„Musím vás zatknúť, Darwin,“ povedal Jason.

Uvažoval o tom, ako to povie Mary Bellatoniovej, Grace Demshawovej a Melbinmu priateľovi Gusovi Johnsonovi. Položil Darwinovi na plece ruku. Mladík vstal a kráčal ako v tranze za Jasonom.

„Vieš, kde bývajú Cleeovci?“ Jason sa spýtal Scotta, stojaceho pri svojom Cadillacu.

„Iba matne,“ odvetil Scott.

„Zožeň Dodie. Tá to určite vie. Ostalo tam ich dieťa. Mal by si ho odtiaľ vziať.“ Obrátil sa k Redovi. „Ty odvez domov Cat.“

„Ostanem. I ja zájdem k domu Cleeovcov,“ ponúkla sa Cat

Jason sa obrátil k Scottovi. „S Chazzom to tu zvládneme. Pokús sa nájsť to dieťa.“

Dodie už bola v posteli. Otvorila im v kvietkovanom župane, vo vlasoch natáčky. Pri pohľade na Scottovu tvár hneď pochopila, že sa stalo čosi vážne.

„Oblečte sa,“ vstúpil do domu, „a porozprávam vám, čo sa prihodilo.“ Cat ostala pri vchode. Scott čakal v predsieni, kým sa Dodie upraví. Keď jej opisoval strašné vraždy, ustavične opakovala:,Prepánajána!’ Strhla si z vlasov natáčky a odbehla sa prečesať.

„Môžeme ísť,“ zavelila napokon. „Čosi podobné sa v Cougari ešte nestalo.“ Do očí jej vhŕkli slzy.

Nasadla do Scottovho auta, vzápätí zase vystúpila. „Tá limuzína nemá náhon na všetky štyri kolesá. Poďme džípom. Inak sa ku Cleeovcom nedostaneme.“

Vycúvala z garáže. Cat si sadla medzi Dodie a Scotta. Nesedelo sa jej najpohodlnejšie. Cesta po horskej ceste trvala celých štyridsať minút. Znova a znova premieľali tragédiu.

Dom Cleeovcov bol vysvietený. Predné dvere boli otvorené,

SABATIER, ROBERT - LIESKOVÉ ORIEŠKY

SABATIER, ROBERT

LIESKOVÉ ORIEŠKY
(Les noisettes sauvages)

Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (569)
preklad Oľga Hirnerová
obálka Jana Sebestová
1. vydanie
ISBN 80-220-0595-9

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,20 €

*zukol*  in **S7Z**

Jeden z najuznávanejších súčasných francúzskych spisovateľov Robert Sabatier je známy aj slovenským čitateľom — v slovenčine vyšli prvé dva diely jeho autobiografickej ságy Švédske zápalky a Tri mentolové lízanky, ktoré potešili milovníkov modernej prózy.

V románe Lieskové oriešky, voľne nadväzujúcom na predchádzajúce, nás autor zavedie do kraja na hornej Loire, kde malý Olivier z parížskeho Montmartru prežíva prázdniny u starého otca na vidieku. Vnímavými detskými očami spoznáva jednoduchých ľudí, ich zvyky, nárečie, no najmä počúva príbehy a krajové legendy. Z knihy vanie nostalgia, nežnosť a láska ku všetkému, čo zostalo v dnešnom svete čisté a nedotknuté.

Trilógia zo Sabatierovho detstva mala obrovský úspech a vyšla v prekladoch do mnohých jazykov.

Robert Sabatier sa narodil v Paríži roku 1923. Venuje sa literatúre, literárnej publicistike a vydavateľskej činnosti. Pracoval najprv v Presses universitaires de France, potom bol dlhé roky riaditeľom popredného francúzskeho vydavateľstva Albin Michel. Je autorom mnohých básnických zbierok, ocenených významnými cenami, autorom eseji o básnickej tvorbe, ale aj o sv. Vincentovi z Pauli. Je však aj známym milovníkom a znalcom vín — spolupracoval na niekoľkých publikáciách venovaných francúzskej gastronómii. Napísal aj obsiahle osemzväzkové Dejiny francúzskej poézie, na ktorých pracoval vyše tridsať rokov. Od roku 1971 je členom Gouncourtovej akadémie.

Za ten týždeň sa Olivier celkom zmenil. Oči na opálenej tvári mu vyzerali zelenšie a vlasy, ktoré si už vôbec nečesal, mu tvorili okolo hlavy svätožiaru. Umývať sa v smaltovanom lavóri pod slabučkým prúdom vody veru nebola ľahká vec. Často chodieval do pol pása vyzlečený s uterákom a marseillským mydlom k fontáne u mníšok, kde bola ľadová voda. Musel sa tam vyberať tajne, aby sa to stará mať nedozvedela, lebo to považovala za neslušnosť.

Keď minulý večer uvidela jeho opuchnutú tvár, povedala: „Inak si zdravý?“ a starý otec: „Môj vnuk sa asi podal na strýka Ernesta!“

- Mal si nepríjemnosti? - opýtal sa Viktor.

- Hm, no... rozbil som si ciferník a...

- Povedz radšej, že si sa bil, tak to bude lepšie.

- No, áno! S Totorom Mondillonom, ale už sme sa pomerili.

To, čo by tetu Viktóriu pobúrilo, dvoch mužov, ba dokonca aj starú mať podľa všetkého pobavilo.

- Zatratený Postrach prérie! - povedal Viktor, - dúfam, že si mu aj ty dobre naložil.

Olivier zašermoval zovretou päsťou pred okom:

- Ten má takýto monokel!

- Bravó! Bravó! A teraz sú z vás kamaráti. Tak sa ľudia zoznamujú, -vyhlásil starý otec.

Viktor opáčil Olivierovi bicepsy. Sľúbil, že mu dá ťahať reťaz od mechov. - A budeš ich mať ako ja! - Napäl obrovské svaly, až sa zdalo, že mu praskne rukáv. Toľko už Olivier ani nežiadal.

V piatok, trhový deň, strýko začal podkúvať hneď na úsvite. Pred vyhňou stálo v rade asi desať kráv a volov, často po dva kusy na jednom kruhu. Stará mať mu napriek svojmu veku pomáhala, odstrkovala kde-koho a nadávala nešikovným dedinčanom, pritláčala podkovy ku kopytám šľachovitými prstami, silnými ako zveráky. Starý otec v okne preklínal svoju nohu, pre ktorú nemohol pracovať. Olivier ako vždy odháňal muchy. Znepokojovali ho strýkove nadávky, ktorého ani tak nehnevalo množstvo práce, ako to, že si uvedomoval, že ju vykonáva narýchlo, a nie dosť precízne. Ak si nejaký sedliak zmyslel pribiť podkovu sám, Viktor to hneď zistil, vytrhol ju kliešťami a odhodil čo najďalej.

- Poznám takých, čo by nezdvihli ani slamku, ale pritom sa radi miešajú druhým do remesla!

- Mamka, držíte mi tú podkovu, alebo odriekate ruženec?

- Hrom a peklo aj s takým odieračom koní! - zvolala stará mať, -dočerta, ja mu nie som nijaká slúžka!

Stará žena sa však v podstate nepozastavila nad tým, že jej syn sa na ňu tak oboril.

-Nepodarok skýsi nevychovaný!

Viktorov hlas zjemnel, keď sa prihovoril synovcovi:

- Ide k nám poštár. Choď a prines pohár vína. Dobrý deň, pán poštár. -A zanôtil: - Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán....

Muž bol ako suchá trieska a mal zvláštne fúzy, akési dva štvorčeky rozdelené dlhým nosom ako pomlčka. Len aby nevytiahol z tej kapsy obávaný malý modrý papier, lebo na dedine sa telegramami posielajú iba zlé správy! Nie, vytiahol obálku so žltým listom, na ktorej Olivier zbadal hlavičku papiernictva Desrousseaux.

- Je z Paríža, - povedal Viktor a zakričal otcovi: - Píše nám Paríž!

Poštár sa s vínkom neponáhľal. Viktor si vložil kliešte a kladivo do vrecka

na koženej zástere a zákazníkovi z Costonského mlyna povedal:

- Prišiel list od mojej sestry. Ideme ho prečítať. Zbohom, pán poštár, nezdržte sa dlho a noste iba dobré správy!

Poštár sa sklamane pobral preč, mykol bokom, aby si napravil tašku na pleci.

Keď vystupovali po schodoch, Viktor povedal Olivierovi:

- Je zvedavý ako kľúčová dierka!

Starý otec otvoril list sponkou na vlasy a začal nahlas čítať. Teta Viktória odprevadila Marceaua, „to úbohé dieťa“, do Švajčiarska. Cesta bola namáhavá, ale profesor v sanatóriu Sylvana im dáva nádej na vyliečenie chlapca, ktorý potrebuje len „čas, oddych a trpezlivosť“. Prosila otca, aby zašiel k lekárovi, matku, aby chodila včaššie spať (tu stará mať vyplazila jazyk na list). V dlhom odstavci radila Viktorovi, aby prevzal zastupovanie istej firmy na výrobu poľnohospodárskych strojov, lebo kováčstvo aj tak jedného dňa zanikne. Nasledovala veta venovaná „našej malej sirôtke“, ktorá má to šťastie, že je zdravá. Rodičom prikazovala: „Nedávajte mu piť červené víno!“ Pripojila farebný papier s perforáciou - peňažnú poukážku, ktorú si majú vyzdvihnúť na pošte. V postskripte navrhovala, aby si dali zaviesť vodovod a naznačila, "že výdavky berie na seba.

Vodovod! Starý otec aj Viktor boli za. Stačilo by len pár metrov potrubia, ale stará mať sa zaťala:

- Vodu, čo ide cez rúry? Nikdy! Počujete? Alebo odídem z tohto domu! Dám sa najať ku kravám.

Muži nechápali jej tvrdohlavosť. Radšej vláčila ťažké vedrá, ako by mala krútiť kohútikom. Viktor vravieval: - Úbohá starenka, už ju nezmeníme, takáto aj umrie!

Aj Olivierovi trvalo, kým ju pochopil. To chodenie k fontáne patrilo k jej drobným radostiam. Zdvihnúť krčah, pozerať sa, ako tečie tá laásna, živá voda, podozvedať sa miestne novinky, kým na ňu príde rad, prebrať počasie, cítiť, ako jej striekajú kvapky na čierne pančuchy a dreváky, piť z dlane...

FIGULI, MARGITA - BABYLON 2

FIGULI, MARGITA

BABYLON 2

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
edícia Retro (10)
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80

beletria, román,
374 s., slovenčina
hmotnosť: 336 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 € za oba diely spolu

*zukol*  in **S7Z**
*zukol4*in **s4p**

Historický román Babylon je jedinečným dielom slovenskej literatúry a významnou métou spisovateľkinho umeleckého vývinu. Rodilo sa v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny, keď sa autorka na starom historickom námete z čias zániku Chaldejskej ríše usilovala vyrovnať s otázkami širšej a zároveň súčasnej ľudskej platnosti a cez skryté paralely vyjadrila hlboké porozumenie pre základné potreby ľudskej spoločnosti.

V Babylone ožívajú pred nami pestré exotické obrazy dávnej krajiny, postavy kráľov Kýra a Balsazara, sme svedkami vladárskych rozbrojov, zradných bojov o moc medzi vojskom a klérom — i ľúbosti prostého dievčaťa Nanai. Margita Figuli s nezlomnou pracovitosťou, trpezlivosťou a svedomitosťou zbierala v čase, keď Európa horela v ohni vojny, potrebný materiál z vedeckých prameňov písaných vo viacerých svetových jazykoch.

Pre tento zodpovedný prístup k práci a hlavne pre autorkinu silu a prirodzenosť v umení prejavu dosiahol román Babylon nevšedný ohlas a náležité ocenenie.

Keď sa otvorili brány borsipského paláca a stráž pozdravila Nebuzardara, Nanai sa prechodila medzi stromoradím prostredného parku a čítala životopis kráľa Sargona Agadského. V úzadí sa usmieval do zeleného dna rybníka boh kvetov a hájov, boh Tamuz so svojou syringou. Toto miesto jej nahrádzalo pohľady na šíre roviny Dediny Zlatých Klasov. Dve zakrpatené olivy za chrbtom pripamätúvali jej rodný olivový les. Dva rady paliem pozdĺž chodníka vyčarúvali v jej zraku palmové háje na pašienkach. Tu sa vždy cítila ako doma a z vďačnosti sypávala okolo podnožia sochy boha lesklé mušličky. Príjemná mu bola táto obeť, lebo sa neprestajne usmieval.

No nebolo to jediné, čo Nanai robila na jeho potešenie. Čítala mu hrdinské i ľúbostné verše a prespevovala pri jeho nohách najkrajšie slohy lásky. Teraz si sadla na vrúbenie jazierka a čítala mu nahlas časť o veľkom Sargonovi.

„Matka moja bola z prastarého, vznešeného rodu, otec môj je neznámy. Som Sargon, mocný kráľ. V meste Azupirani, ležiacom na brehu rieky Puratu, nosila ma matka moja, pochádzajúca zo vznešeného rodu, a porodila ma tajne. Položila ma do nádoby, vyliatej asfaltom, a vložila ma do rieky a prúd ma odniesol ku Kiakimovi, čerpačovi vody. On ma prijal za vlastného syna, vychoval ma a spravil zo mňa záhradníka. Moja práca v záhrade zapáčila sa bohyni Istare a ja som sa stal kráľom a panoval som štyridsaťpäť rokov.“

- Vidíš, Tamuz, — prerušila čítanie. — Sargon sa zapáčil Istare a stal sa kráľom... I mňa si obľúbila Istara a som zasvätená jej a tebe, bratovi a sestre v láske. Len neviem, aký osud mi určila. Ale, Tamuz, ty si bohom a sypem ti k nohám najkrajšie z mušličiek... nemohol by si sa to potajomky vyzdvedieť? Ba pridala by som ti niekoľko zrniek drahých kameňov. Mám ich v komnatách plné truhličky. Kázal mi ich ta dať pre radosť sám Nebuzardar. Ale ja necítim nijaké potešenie z nich. Radovala by som sa väčšmi, keby som vedela, čo ma čaká. Povedz mi to, Tamuz, čo máš moc okvietiť holé halúzky a krehký kvet premeniť na sladké plody. Povedz mi to, a ja ti pridám medzi mušle kameň ligír, ktorý robí oči bystrozrakými, ónyx, ktorý chráni telo pred ohňom, jaspis, pred ktorým sa chvejú zvieratá, zaberzat, ktorý je jasný ani slnko.

Počula, ako z kanálika do jazierka cícerká voda, ale nepočula, že by jej Tamuz odpovedal.

I prihovorila sa mu znova.

- Prezraď mi, či ostanem v tomto paláci, alebo či sa ešte vrátim k svojim bielym ovciam.

Zavše sa jej chcelo aspoň ísť pozrieť na tie miesta. Vidieť zvráskavenú tvár otca na prahu hlinenej chatrče. Pokloniť sa drevenému Elilovi na poličke nado dvermi, natretému červenou, belasou a žltou farbou. Aký sa jej zdal biedny otcov výtvor popri sochách, okolo ktorých chodila v paláci. A predsa soška Elila bola jej drahá a pomysel na ňu bol najkrajším pomyslom na svete. Keby ju neboli hatili múry, zabehla by ta, aby sa aspoň zvítala s vecami, s ktorými od mladi rástla.

- Alebo sa už nikdy nevrátim a ostanem naveky tu? Oh, Tamuz, ktorý máš moc zbaviť strom listov a na jar im dať zasa vypučať, povedz mi, či ma čaká smrť, alebo život, a či Nebuzardarovo srdce, ako mi vravia, bude naozaj celé patriť iba mne teraz i po víťazstve nad nepriateľom a či sa ho nemusím báť ľúbiť? Pridám ti ešte kameň chryzolit a kameň ametyst...

A spýtavo hľadela do tváre kamennej sochy.

Nebuzardar vtedy už chvíľu stál pri prvej palme terasy. Len čo dobehol do paláca, pýtal sa Teky, kde je Nanai. Skoro bez dychu letel do parku. Keď začul Nanai rozprávať sa s bohom, postál a sledoval ju. Hoci po ťažkých starostiach s armádou nevýslovne túžil po čomsi ľudsky blízkom, po ľudskej nehe, a tú mu mohla bez pretvárky prejaviť už len ona, nemal

FIGULI, MARGITA - BABYLON 1

FIGULI, MARGITA

BABYLON 1

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
obálka Ján Krížik
7. vydanie, 12.000 výtlačkov
13-72-084-80

beletria, román,
392 s., slovenčina
hmotnosť: 349 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 € za oba diely spolu

*zukol*  in **S2P**

Už v prvom desaťročí svojej literárnej činnosti obsiahla Margita Figuli formálne i tematické hranice svojho talentu. Jej diela vydávajú svedectvo o hlbokej umeleckej pravdivosti, morálnej viazanosti a nádhere vnímania i o nezvyčajnej kráse jazyka. Do literatúry vstúpila takmer ako dvadsaťročná novelou Pieseň otrokov, prihlásila sa ňou k pokrokovému prúdu. Vyzbrojená krásou prírody, bolesťou jej biedy a hrdosťou najodvážnejších vyrástla z doby a presiahla ju ženským inštinktom a láskou k človeku. Naplnená entuziazmom pokladá za dôležité vlastnosti človeka mravnosť, statočnosť a cit pre povinnosť, no predovšetkým vernosť sebe, svojim mravným ideálom, odzrkadlenú vo všetkých jej novelách i románoch.

V tom čase, keď sa zišla vojenská rada, obyvatelia Babylonu dychtivo čakali výsledok najväčšieho súdneho procesu, aký sa vyskytol v posledných rokoch, hoci krádeže, vraždy, klamstvá, cudzoložstvá, podvodníctvo sa páchali denne.

Členovia vojenskej rady tiež netrpezlivo rokovali. Body programu sa odbavili napodiv chytro a ani prípad San-Urriho mnohí nepokladali za taký vážny, ako ho robil Nebuzardar. Za nového podveliteľa stredného telesa bol navrhnutý kráľovský miestodržiteľ Larzy, generál Nabi-Ilabrat, ktorý sa osvedčil ako znamenitý vojak a dobrý vlastenec. Na jeho vymenovanie dostali kráľov súhlas bez ťažkostí. Jediným kývnutím potvrdil rozhodnutie vojenskej rady. Dal rozkaz stíhať previnilca San-Urriho a po dolapení ho čo najprísnejšie potrestať, ako prikazujú zákony ríše.

Takto bol ľahko a hladko celý prípad podveliteľa stredného telesa vybavený.

Členovia vojenskej rady s nedočkavosťou sa vyrútili do ulíc návršia Hila, kde stála i súdna budova.

Zástupy občanov obkľúčili stavisko a s napätím čakali rozsudok.

Námestie pred súdom sa tak zaplnilo, že sa v horúcom počasí nedalo ani dýchať od výparov tiel. Každý sa snažil dostať až k bránam. Pretískali sa lakťami a nemilosrdným strkaním. Dav bol v neprestajnom pohybe. Vlnil sa a prúdil ako rozvodnená rieka. Otroka, ktorý niesol na pleciach ťažké bremeno a snažil sa prekliesniť si cestu, aby bol zavčasu na určenom mieste a aby sa vyhol úderom palíc svojho majiteľa, zvalili na zem, stĺkli ho a bez citu postúpali po ňom.

Babylonci robili medzi sebou stávky na vysoké sumy a škriepili sa o výsledky procesu.

Mnoho predajných žien s vyzývavou tvárou, ale i cnostných a vznešených, zahalených závojmi alebo preoblečených do šiat svojich slúžok, aby ich nik nepoznal, tlačilo sa v zástupe a pozeralo vzrušene na brány súdu.

V porotnej sieni tretieho poschodia sedel na lavici obžalovaných syn jedného z najbohatších chaldejských šľachticov Sibar-Sin.

Jeho otec býval ministrom a váženým človekom na kráľovom dvore. Bolo dobre známe, že jeho rod vypomáhal v núdzi vladárom Chaldejska najmä pri vydržiavaní armád vo vojnách, lebo nahromadil nesmierne bohatstvo. Sám otec Sibar-Sina mal veľkú účasť na medených hutách v Elame a strieborných v Kilikii. Vypomáhal kapitálom nielen vysokej babylonskej šľachte, ale i šľachte z iných miest krajiny. Tak sa stalo, že majiteľ veľkoobchodu v Lagaši sa natoľko zadĺžil u otca Sibar-Sina, že mu bol nútený dať do zálohy najstaršieho zo štyroch synov Nar-Gaziho. Nar-Gazi sa snažil dobre a verne slúžiť otcovmu veriteľovi. Zručne, svedomite a s odbornou znalosťou pracoval v ministrovej kancelárii pre obchod so zahraničím. Minister si ho obľúbil a preukazoval mu dôveru, ba často ho dával za príklad svojmu ľahkomyseľnému synovi. Sibar-Sin znenávidel i svojho otca i Nar-Gaziho. Obaja mu boli prekážkou v živote, ktorý trávil v pijanských zábavách a v hýrení so ženami. Aby sa zmocnil nesmierneho dedičstva, najprv dal vyhlásiť vlastného otca za choromyseľného a mieru zla dovŕšil tým, že napokon zo žiarlivosti nasypal Nar-Gazimu jedu do pohára s vínom.

Nar-Gazi umrel ešte tej noci na lôžku vo svojej izbe.

Sibar-Sin sľúbil slobodu jednému zo svojich otrokov, ak mŕtvolu Nar-Gaziho zanesie ešte tej noci do mestského zverinca a hodí ju do hradby levom.

Mestský zverinec bol ohradený vysokým múrom. Z vonkajšej strany múru viedli na hornú plošinu schody, skade hľadievali Babylonci na rozľútené levy a nachodili zábavu pre unudené mysle. Aby sa diváci chránili pred náhodným spadnutím, z vnútornej strany múru vyčnievali na levský dvor mreže, zakončené ozubenými hákmi.

...A TRESTU NEUJDEŠ

...A TRESTU NEUJDEŠ

Smena, Bratislava, 1974
edícia Labyrint (48)
ilustrácie Jozef Gális
preklad Oľga Bednárová, Zora Futáková, Valéria a Jozef Paříkovci, Darina Urbánková, Ladislav Mihálik
25.000 výtlačkov
73-017-74

beletria, próza krátka, detektívky,
490 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

1,20 € PREDANÉ

*zukol*

Výber detektivních a hororových povídek z Hitchcock´s mys­tery magazin 1968 – 1970.

James McKimey V CUDZEJ KOŽI

Človek sa môže ocitnúť v koži niekoho iného, ale bude zrejme rád, keď sa jej zbaví — ak to vôbec ešte vládze

Bolo hmlisté ráno, keď Peter Stow vstúpil na územie univerzity mesta San Francisca. Nevšímavo hľadel na tých pokrytcov, ako vravel študentom, čo sa prechádzali dookola a čosi si potichu pre seba deklamovali. Zlaté veže kostola svätého Ignáca sa strácali v hustom opare hmly, ktorá vždy v lete lenivo sa prevaľovala nad touto časťou San Francisca.

To dievča sa zjavilo pred Petrom celkom nečakane: nezvyčajne milé stvorenie, so sladkou okrúhlou tváričkou, čarovnými očami a zmyselnými ústami, ktoré prinútili Petra, aby iba hlúpo vyvaľoval oči. Usmiala sa naňho, zastala, a on pocítil silu 108 toho úsmevu až kdesi dolu pri kolenách.

— Ahoj, Davy, — povedala, — vieš, že si rovnako pekný aj bez okuliarov?

Určite sa nevolal Davy. A nikdy v živote nenosil okuliare. Ani to dievča predtým nevidel.

— Prepáčte, — chabo zaprotestoval a cítil, že je celkom očarený.

— Ale, Davy! Prestaň! Po takej noci?

— Nuž, ale počujte ... prisahám ...

— Miláčik, — pokračovala, pristúpila k nemu a pobozkala ho na líce. — Ty si ale frajer! Tak teda dnes večer? A lepšie urobíš, ak budeš súhlasiť.

No tak, vyjadri sa!

— Dobre teda, ókej... — prikývol a ešte stále cítil jej pery na svojom líci.

Láskyplne ho potľapkala a zmizla v hmle.

Neskôr, keď sedel nad šálkou kávy v Zlatozelenej sále, premýšľal, či sa mu to neprisnilo.

Vtom pristúpil k jeho stolu akýsi študent, vysoký, bledý, svetlovlasý a pozdravil: — Ahoj, Tuck!

— Čože? — spýtal sa Peter.

— Ty si Davy Tuck, či nie? — Chlapec zvraštil čelo a uprene sa naňho zahľadel.

— Som Peter Stow.

— Žartuješ!

— Nuž, ľutujem, ale je to tak. Vravíš, že som Davy?

— Nechodíš do štvrtého ročníka filozofie?

— Nie, študujem americkú literatúru a fyziku.

— Dočerta! Potom máš dvojníka! A ten nosí okuliare!

— Dokonca nemám ani brata, nieto ešte dvojníka!

— 'Zisti si to. Možno, že máš, a nevieš o tom.

— Kde a kedy má prednášky štvrtý filozofický?

— V pondelok, stredu a piatok, poslucháreň 3-C, o desiatej.

Peter si spomenul na dievča, ktoré ho pobozkalo, a zrazu si uvedomil, že by sa vlastne veľmi rád stretol s Davym Tuckom — nech je to ktokoľvek.

Riskoval síce, že zamešká vlastné prednášky, no presne o desiatej čakal na chodbe vedúcej do haly

ROSTAND, EDMOND - CYRANO Z BERGERACU

ROSTAND, EDMOND

CYRANO Z BERGERACU

Matica slovenská, Martin, 1939
edícia Knižnca Slovenských pohľadov (55)
preklad Mária Rázusová-Martáková
obálka Jozef Cincík

beletria, divadelná hra,
242 s., slovenčina
hmotnosť: 314 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, malé fliačiky na prednej doske

3,90 € PREDANÉ

*zukol*  in **S2P**

Prvý slovenský preklad slávneho Rostandovho diela. Preložila Mária Rázusová-Martáková a venovala ho pamiatke svojho brata, známeho slovenského spisovateľa Martina Rázusa. 

Krajský úrad slovenský preklad odmenil I. cenou na divadelnom súbehu a Matici slovenskej bolo udelené právo povoľovať inscenovanie tohto prekladu na divadelných javiskách.

HVORECKÝ, MICHAL - PLYŠ

HVORECKÝ, MICHAL

PLYŠ

Labyrint, Praha, 2006
edícia Labyrint Fresh (7)
preklad Martina Šulcková
1. vydanie
ISBN 80-85935-74-0

beletria, román
240 s., čeština
hmotnosť: 304 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,00 € DAROVENÁ

*zukol*   in **S7Z**

Plyš je román o měkkých věcech v tvrdém světě. Fotograf Irvin odjede na dlouhou cestu, aby se zbavil nezvyklé závislosti, která mu zruinovala život. V německém velkoměstě se v úplné tmě sblíží se svojí femme fatale a naskytne se mu příležitost, která přichází jen jednou za život. Silný příběh o tom, jak přežít, když je všechno nemocné a na něčem závislé. Šokující a zábavný, erotický i ironický román. Než ho začnete číst, nezapomeňte si dopředu dohodnout heslo.

Do City jsem dorazil uprostřed okurkové sezóny. V televizním zpravodajství vysílali panoramatické záběry z mořských letovisek nebo horské túry politiků, které jsem v životě neviděl. Příležitostně do relace sehnali nějakou vyčpělou seriálovou herečku, aby se svlékla. Událostí měsíce se stalo, když jakýsi fotbalista vydal memoáry.

Politika byla ještě nudnější než reklamy, i když se to zdálo nemožné. Poslanci měli jména jako komiksoví hrdinové, drahé hotely nebo sítě fast food - podle toho, kdo je právě sponzoroval.

Červencové dny probíhaly bez jakýchkoli významnějších zpráv, vlekly se zoufale pomalu. Prakticky pořád bylo světlo, když jsem si lehal, i když jsem vstával. Denně jsem mechanicky opakoval téměř ty samé úkony. Nedokázal jsem pořádně rozeznat včerejšek od předvčerejška, události z před dvou nebo šesti dnů mi nakonec přišly stejně staré.

Každý den jsem s nesmírnou zvědavostí četl deník Metropolis a rady Eriky Erotické.

Dávejte s pozor, abyste při úderech pravítkem nezasáhli partnerovy oči.

Dohodněte se předem, kdo je lékař, kdo sestřička a kdo sanitář.

Z pohledů žen jsem se snažil odečítat narážky. V náhodně vyslechnutých rozhovorech jsem hledal dvojsmysly a známky náklonnosti. Pomatené výklady mého samotářského mozku. Když jsem měl dojem, že můj zájem nevnímají, kradmo jsem je pozoroval. Zčervenalá pokožka prsu. Natažené ruce. Bělostný pás břicha. Svaly na zadní straně stehen.

Fotografovat jsem nezačal, jenom jsem zabíjel čas. Nechtělo se mi dělat vůbec nic, i když jsem zároveň toužil něco vytvořit. A v nečinnosti se přitom nenáviděná závislost ozývala s novou silou a neustále mi oživovala myšlenky na net. Předtím jsem se na osobu, předmět nebo místo, na které jsem zamířil objektiv, soustředil dlouhé hodiny. Teď jsem nedokázal udržet pozornost déle než pět minut.

I kdyby vám náruživost způsobila křeče, v pohybech neustávejte.

Když jsem už vedrem nedokázal ležet, zchladil jsem se skokem do vody. Ale s postupujícími letními dny byla i její teplota stále nesnesitelnější a hladina stále nižší. Jezero už se hodilo jen jako brouzdaliště pro děti.

Na webu jsem surfoval každý večer. Měl jsem na to chuť, projevující se jako skutečný záchvat, vybičovaný do vášnivosti až po zmatení smyslů. Moje prsty létaly nekontrolovatelně po klávesnici všemi směry, dělaly, co musely, já jsem byl pouhý nečinný pozorovatel. 

CRONIN, A. J. - ZELENÉ ROKY

CRONIN, A. J.

ZELENÉ ROKY
(The Green Years)

Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (74)
preklad Jozef Šimo
doslov Eva Šimečková
ilustrácie Viera Gergeľová
prebal Viera Gergeľová, Miroslav Váša

beletria, román, literatúra škótska,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 337 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 €

*zukol*/*zukol6*/kocev2*belx-sco*
 
Robert prichádza ako osemročná sirota k svojmu dedovi, ktorého doteraz nepoznal. Prežíva svoje dobrodružstvá s kamarátmi, úspechy a neúspechy v škole i láske. Prebíja sa životom a pracuje.

Keď už raz zápal v hrdle prestane a blana sa začne lúpať, záškrt nie je bolestivý a netrvá dlho. Po dlhých dňoch horúčky nasleduje snivé štádium: pulz bije pomaly a nervy príjemne vypnú. Niekedy prebieha choroba prudko a hrtan, ba niekedy aj srdce prestanú pracovať a lekár musí rýchlo zasiahnuť s plnou striekačkou. Môj prípad nebol ani taký dramatický ani taký vážny a doktor Galbraith predpovedal, že budem o dva týždne zdravý. Po mesiacoch obrovskej námahy bolo mi príjemné pokojne a nehybne ležať na chrbte, s rukami bezmocne položenými na paplóne, s očami upretými na slnečné lúče, čo vnikali úzkym oblokom a pomaly sa krátili, postupne ako pokračoval deň.

Nemyslite si, že ma trápilo sklamanie a zúfalstvo — ani trochu nie. Radšej si predstavte dušu znamenite posilnenú nádejou a vierou. Áno, pevne som veril a moja viera pramenila z mojej telesnej slabosti a z úzkeho spojenia s nebom, veril som, že boh vo svojej nekonečnej dobrote nezničí budúcnosť chlapca, čo ho miluje a čo ho vo dne v noci na kolenách vzýva. Netreba zázrak, božská moc sa nemusí prejaviť hromami. Potreboval som len, aby mi skúšobná komisia podľa spravodlivosti uznala priemernú známku za kompozíciu, čo som pre chorobu neabsolvoval. A Jason mi naznačil, že niečo také by nebolo celkom nemožné. Keď uverejnia výsledky skúšky ... Zavrel som oči, slabo a dôveryplne som sa usmial a zašepkal som dalšiu pokojnú modlitbu.

Tatko a mamka sa ešte nevrátili. Z korešpondenčných lístkov, čo mamka posielala dedkovi, sme usúdili, že návšteva v Londýne sa vydarila. Mamka hrdo naznačila, že tatko vložil peniaze do Adamovho domu, a na základe tejto investície, ktorá takmer stúpla tatkovi do hlavy, prerušili spiatočnú cestu, aby strávili ešte týždeň u babičkiných bratancov v Kilmarnocku. Mali sa vrátiť s babičkou asi o desať dní. Pozreli sme s dedkom do kalendára a počítali sme, že práve vstanem, keď sa vrátia. Obom nám to vyhovovalo.

Dedko bol celkom dobrý ošetrovateľ. Keď som spočiatku ležal v horúčke, uvedomoval som si ho akoby cez závoj, že chodí v papučiach po izbe hockedy v noci, že sa skláňa nado mnou a podáva mi liek, že mi vytiera hrdlo. Za karbolom napustenou plachtou, čo visela na dverách, počul som občas aj hlas pani Bosomleyovej, nosila nám nejaký puding alebo koláč, čo sama pripravila. Už som sa voči nej necítil v úlohe pomstivého anjela.

I keď som ležal osamote, mal som predsa návštevníkov. Doktor Galbraith, suchý, málovravný a trochu drsný, prichádzal ma pozrieť každý deň; ak vo mne poznal svedka tej čudnej príhody u Antonelliovcov, nikdy sa o tom nezmienil. Kate prišla viac ráz k domu, ale zostala pri predných dverách, aby nepreniesla nákazu na svoje dieťa. Murdoch mal menej príčin k opatrnosti; jednako mi jeho časté návštevy dobre padli a lichotili mi. Už som sa tešieval na jeho ťažký krok, nemotorné rozhovory s dlhými prestávkami, neogabané vtipy (vedel som ich naspamäť), jeho zprávy o vývoji nového karafiátu, aj Gavin, prirodzene, ma chcel navštíviť. Ale dedko mi zasadil do srdca ťažký úder, keď ho nechcel ku mne pustiť. No rýchlo som sa zotavoval a utešoval som sa, že ho čoskoro uvidím.

Blížil sa deň, čo sa dlhšie nedá oddialiť — dvadsiaty júl, nezabudnuteľný deň. Často som nemal ani o čom rozprávať okrem všedných príbehov a hlúpostí, čo spáchal dospievajúci chlapec. Ale tento deň, tento dvadsiaty júl... mi ostal v pamäti a budem ho musieť spomínať aj po dlhých rokoch — bol to hrozný deň.

Bola streda; dopoludnia sa nič nepřihodilo, len to, že som vyšiel z izby oblečený a urobil som pár krokov v záhrade. Po obede, keďže bolo pekne, dedko mi upravil lehátko na trávniku, kde som sedel s doskou pod nohami a s prikrývkou na kolenách a ohrieval som sa na slniečku. V rekonvalescencii sa niekedy srdce povznesie zabudnutou žiarou vonkajšieho sveta, nadchne sa ako očarené spevom vtákov, keď sa nebo po daždi vyjasní. Dedko bol v dome, kde odstraňoval stopy po mojej chorobe, ktorá mohla tatka rozčúliť a keďže pán Reid uhradil za mňa lekárovi honorár, nebolo treba, aby sa tým zbytočne trápil.

VÁLEK, MIROSLAV - O LITERATÚRE A KULTÚRE

VÁLEK, MIROSLAV

O LITERATÚRE A KULTÚRE

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Horizonty (46)
zostavil Stanislav Šmatlák
prebal Ladislav Vančo
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
12-72-106-79

publicistika, literárna teória,
316 s., slovenčina
hmotnosť: 383 g

tvrdá väzba s prebalom

5,40 € stav: dobrý, pečiatky v knihe a na prebale *trsos*litt*
PREDANÉ stav: dobrý *zukol*litt*

Výber obsahuje články, úvahy, polemiky, rozhovory, literárne črty, príležitostné prejavy, kritiky, reflexie nad dielom iných tvorcov a napokon rozbory, referáty a diskusné príspevky, tak ako to vyplynulo z dvadsaťročného pôsobenia národného umelca Miroslava Válka, básnika a od roku 1969 ministra kultúry Slovenskej socialistickej republiky.

Vlastná problematika zaberá oblasť poézie, jej prekladania aj kritiky; oblasť ostatnej literatúry i kultúrnej politiky a delí sa na dve časti: predelom sú roky, keď celý náš život začína vyvíjať sústredené úsilie o prekonanie krízového obdobia a nastolenie leninských princípov aj v oblasti kultúry.

Prvá časť (1957—1968) uvádza state, z ktorých vystupuje autorov svojrázny kritický spôsob myslenia, jeho kultivované básnické vnímanie, polemická pohotovosť i teoreticky podložená pripravenosť odkrývať, presadzovať a brániť socialistické hodnoty literatúry. Vlastné básnické prekladateľstvo vedie zasa k poznatkom, z ktorých možno veľa zovšeobecniť.

V druhej časti (1969—1976) prevažujú príležitostné prejavy, závažné rozbory, referáty a diskusné príspevky, ktoré sú historickým svedectvom presadzovania a obnovenia leninských princípov v kultúre. Zároveň prezrádzajú široký záber do problémov, ostrú kritickosť, ale aj rozvážnu principiálnosť a osobitosť vyjadrenia. Básnik však prehovorí najmä tam, kde mu to umožňujú umelecké diela jeho druhov.

Výber statí je svedectvom toho, ako osobnosť básnika a osobnosť kultúrneho politika vytvárajú osožnú symbiózu.

OBSAH

I (1957-1968)

Cesty poézie 9

Glosa k Turčányho zbierke a mladej poézii vôbec 16

Kvetiny zo skleníka 24

Kostrov Baudelaire 27

Jannis Ritsos: Nespavosť 31

Chvilka s básnikmi 33

Chvíľka za moskovskými oponami 44

Nad knihou 46

Šach kráľovi 51

Poznámky o remesle 54

Práca nás ešte čaká 63

Čo možno dodať k básni? 66

Dupanie na misku váh 68

Poézia myslí na konkrétneho človeka 71

O poézii v dnešnom svete 77

Hovoriť striebro... 84

Prst do ohňa 87

Slávnemu súdu... 90

Kde stojíme? 93

II (1969-1978)

Sviatok človeka 96

Správne vidieť problémy kultúry 98

Obraz a odraz sveta 106

Čím je mi poézia pre deti 109

Dialóg bez partnera 110

Rešpektovať leninské princípy kultúrnej politiky 115
Jednota socialistickej kultúry a politiky komunistickej strany 121

Otázky a problémy kultúry po XIV. zjazde KSČ 129
Ako a čím začať? 137
O spoluzodpovednosti za osud človeka 141
Umelec — výraz kolektívneho talentu národa 146
Ide nám o kvalitatívnu zmenu 151

Výhry a problémy súčasnej kultúry 156

Prejsť k ofenzívnej ideologickej práci v oblasti kultúry 160

Kultúra 1973 166

Príležitosť na báseň 170

Vieme, kde je budúcnosť 177

Boj o názor 189

Kultúrnopolitický odkaz SNP 192
Bol a zostal komunistom 201
Zomrel Alexander Matuška 204
Umelec a hrdinovia našich dni 207
Inšpirácia z dejín 217
Žiť a tvoriť kultúrne 221
Človek je taký 231
Umenie mať umenie 234
Od začiatku 238
S pohľadom do budúcnosti 241
Nové faktory v rozvoji kultúry 245
Vyššia kvalita - nevyhnutnosť 250
Za Lacom Novomeským 256

Staviame pamätník cítenia a myslenia našej generácie 259
O prekladaní poézie 277
Zámienka ku geniálnosti 287
Kriticky a zodpovedne 291

Edičná poznámka 301
Menný index

ZA LACOM NOVOMESKÝM

Akosi prirýchlo a predčasne, tak ako aj ostatné obdobia tohto zvláštneho roku, prišla jeseň. Búrlivý svet, v ktorom sa stále niečo deje, naraz onemel. Možno je toto ticho iba v nás samotných, aby sme lepšie vnímali žiaľ v srdci, kovový zvuk padajúcich listov jesene, aby sme cítili, ako sa zvierajú štíhle prsty hudby na našom hrdle, aby sme si aj proti svojej vôli museli uvedomiť: toto je chvíľa lúčenia. Polouschnutá kvapka po včerajšom daždi na skle je ako malá kozmická loď, ktorá havarovala po ďalekej a tajomnej ceste, alebo možno ako osamelá slza na drahej tvári, ktorá sa od nás pomaly, ale navždy odvracia. A stuhy vencov ako krídla čiernych labutí nás mrazivo ovievajú.

Akoby sme sa tu zišli iba kvôli básni a vy akoby ste nás nechali trocha čakať, akoby ste odišli len na skok v prestávke medzi dvoma strofami niekde do ústrania dorobiť svoj verš. Ale je to, žiaľ, iba naše želanie. Márne a nesplniteľné. Táto chvíľa je až príliš ozajstná a definitívna.

Veľa slov si podávalo kľučku vašich dverí, ale nenaplnila sa biblická pravda a máloktorým z tých, ktorí klopali, bolo otvorené. Navykli sme si v živote i v umení dívať sa iba na výsledok, na konečnú podobu, na brilantný tvar a všetko to, čo im predchádzalo: zložitý proces hľadania, hrubú tesársku prácu pri stavaní lešení sme nevnímali. Ktovie, prečo práve u vás to bolo naopak. Ktovie, prečo práve vy ste museli svojím životom i básnickým dielom tak viditeľne dokázať, že ani v živote ani v poézii nie je nič zadarmo? Skúsenosť, ktorá predchádza básni, bola vo vašom prípade často až priveľmi zrejmá. A niekedy — akoby zo zbytočných obáv, že to, čo je, je iné než to, čo vidíme — potvrdzovali ste pravdu svojho slova ešte ďalšou životnou skúsenosťou. Akoby na dôvažok a dodatočne. Pravda a slovo, život a báseň išli vo vašom prípade ruka v ruke. A boli chvíle, keď sme ich od seba takmer nerozoznávali, tak prísne a presne ste jedným platili za druhé.

Od čias vášho návratu do poézie slovo v nej nadobudlo opäť svoju pravú váhu. A niektorí z básnikov, ktorí sa s ním do tých čias pohrávali ako cvičené tulene s loptou, sa zahanbili. Aj vy ste mohli byť eskamotérom krásy, žonglérom slova, aj vy by ste boli mohli meniť účes poézie podľa toho, ako by sa vám zachcelo. Ale vaše životné presvedčenie bolo iné a pravda, pre ktorú ste žili, si vyžadovala, aby sa o vážnych veciach hovorilo vážne. Ešte o tom budú vravieť iní a pri iných príležitostiach. Chcem iba zjednodušene a bez argumentácie, ktorá je v tejto chvíli zbytočná, poznamenať, že u vás sa ako u málokoho stotožňuje projekt s výsledkom, že vaša poézia sa naozaj stala tým, čím bola myslená. Že ste rovnako slovenský ako československý a rovnako československý ako socialistický básnik. Tak vaše slovo bez pasu a bez vstupných víz prekračovalo hranice ľudských sŕdc v mnohých krajinách sveta, neopúšťajúc pritom rodnú pôdu. Boli ste a ste — konštatovalo sa to už dávnejšie — kategorickým mravným imperatívom svojej doby. Bez vás by ozajstná podoba nášho umenia bola len rozmazanou tvárou v zahmlenom zrkadle. Tí, ktorí prídu za vami, vás nebudú môcť obísť. Budú musieť ísť cez vás, a to je údel rovnako príťažlivý a záväzný ako ťažký.

Drahý súdruh Novomeský, v posledných rokoch boli vaše dialógy s nami ojedinelé a lakonické. Akoby ste boli už všetko povedali a akoby sme ešte na mnohé nevedeli odpovedať.

HOLEČKA, EMIL - O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI S MIROSLAVOM VÁLKOM

HOLEČKA, EMIL

O KULTÚRE A KULTÚRNOSTI S MIROSLAVOM VÁLKOM
Záznamy videohovorov

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1987
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
072-030-87

publicistika, životopisy,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,90 €

*zukol*  in **S2P**

VII. MLADÍ ĽUDIA A KULTÚRA

Témou dnešnej besedy s ministrom kultúry SSR je vzťah našej mládeže ku kultúre a aktuálne problémy tohto vzťahu. Nazdávate sa, súdruh minister, že zároveň so vzdelanosťou, ktorá prudko rastie, v ktorej mládež viditeľne akceleruje, rastie aj jej kultúrna úroveň?

Použili ste slovo akcelerácia, zrýchlenie, schopnosť zrýchľovať veci, svoje myslenie, riešenie problémov, vytváranie vzťahov. Bolo by naozaj krásne, keby mladí ľudia mali schopnosť vo vzťahu k všetkému, čo som povedal, akcelerovať, keby mali schopnosť skracovať čas, alebo presnejšie povedané, plnšie využívať čas, ktorý majú k dispozícii, a pritom keby to robili na vysokej úrovni, kvalifikovane. Áno, mladí ľudia sú vzdelanejší a rozhľadenejší, ale myslím si, že by nebolo od veci podrobnejšie skúmať, čo je to napríklad byť vzdelaný.

Vzdelanosť určite znamená, že mladý človek je aj patrične kultúrne rozhľadený, že má príslušnú kultúrnu úroveň. Myslím si, že to súvisí aj so schopnosťou mladých ľudí posudzovať hodnoty, ktoré sú okolo nich, ktoré vytvorili predchádzajúce generácie. To je proces zrenia mladého človeka: nazdávam sa však, že nemôžeme čakať, kým mladí ľudia vyrastú ako samorasty, že svojím spôsobom im musíme pomôcť aj my, teda staršia generácia. Nie stavať umelé mosty, vyzametať cestičky, po ktorých mladi ľudia pôjdu, ale vytvoriť im optimálne možnosti, aby mohli aktívne pristupovať ku kultúre, aj ju aktívne tvoriť.

Som presvedčený, že vyrastať, dospievať je obrovská práca. Práca v pravom zmysle slova, a námaha. Popri tom byť ešte vzdelanejší než dospelí, získavať sociálne skúsenosti, pravdaže, postupne, ale aspoň v takej miere, ako má predchádzajúca generácia, a ešte vo všetkom akcelerovať a — povedané technickým termínom — j(l0vovať. To sú neobyčajne veľké nároky. Pokiaľ si spomínam, keď sme my boli vo veku, keď nás oprávnene mohli nazývať mladou generáciou, takéto nároky sa na nás nekládli. Nevravím, aj vtedy mal svet svoje problémy, ale boli aj obdobia, keď sme mali čas vzdelávať sa, nebolo televízie a neboli diskotéky, a ostatné lákadlá, ktoré boli a dodnes sú, nám nebrali toľko času. A tak sme sa v tých — tiež by sa dalo povedať — krušných a ťažkých časoch mladosti mali čas aj vzdelávať. Vzdelávať, to znamená získavať informácie a postupne ich uvádzať do nejakého systému a v tom najlepšom prípade získať schopnosť využiť tento systém pri riešení praktických problémov a neskôr prípadne aj problémov teoretických. Dnešní mladí ľudia musia, alebo aspoň by mali byť rozhľadenejší, ako sme boli my. Objektívny vývin spoločnosti a sveta k tomu smeruje.

V posledných dňoch som zažil dve paradoxné skúsenosti. Prvou bola beseda na Pedagogickej škole v Modre, kde som sa zhováral s dievčatami, ktoré budú o niekoľko mesiacov maturovať. Bola to nádherná beseda, dievčatá so ukázali hádam na sto percent pripravené na svoju budúcu úlohu, na povolanie učiteliek v materských školách. Druhá skúsenosť pochádza z ankety, ktorú urobil stredoškolský časopis na gymnáziu v Piešťanoch o poznaní literatúry, o Čitateľských záujmoch. Výsledok bol doslova katastrofálny. Iste aj z tohto gymnázia vyjdú ľudia vzdelaní, ale do ich vzdelania akoby nepatrila literatúra, drvivá väčšina sa dostala akurát po Remarqua.

SVEDELID, OLOV - PODOZRIVÝ ZMIZOL / ČIERNA BANKA / OTROKÁRI

SVEDELID, OLOV

PODOZRIVÝ ZMIZOL / ČIERNA BANKA / OTROKÁRI
(Anmäld försvunnen /  Svarta banken / Slavhandlarna)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
preklad Silvia Smidová, Rudolf Gedeon
prebal a ilustrácie Svetozár Mydlo
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-003-86

beletria, román, detektívky,
560 s., slovenčina
hmotnosť: 594 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *zukol* in **S2P**

0,50 € *zukol*  in **S2P**

0,50 € *zlaci* darované THCK

Olov Svedelid, narodený r. 1932 v Štokholme, je mnohostranný autor so širokým čitateľským zázemím.

Jeho romány o kriminálnom inšpektorovi Rolandovi Hasselovi poznajú čitatelia v susedných severských krajinách, vo Francúzsku i v NDR. Predstavujú kultivované literárne útvary, plné strhujúceho napätia, ale i trpkého humoru, v ktorých sympatický „antihrdina“ Hassel s nasadením života spolu s kolegami z kriminálky zápasí so zločinom, pripomínajúcim stohlavého draka. Hlavného páchateľa sa im napokon podarí dolapiť, ale v podvedomí ostáva nepríjemné tušenie, že kdesi v pozadí už čaká jeho nástupca... Svedelidove policajné romány Podozrivý zmizol, Čierna banka a Otrokári poskytujú čitateľovi nielen pútavé príbehy z podsvetia severskej metropoly, ale i zasvätený, trochu nostalgický, no kritický pohľad na všedný deň autorovho rodného mesta, ktoré sa v poslednom čase tak veľmi zmenilo.

Ukázala na hada s krátkym hrubým telom, ktorý číhal na hnedom piesku za sklom.

— Vyzerá ako vretenica, ale v skutočnosti je to užovkovitý had. Jedovaté užovky patria medzi najjedovatejšie hady. Koralovec antarktický uštipne všetko, čo sa mu dostane do cesty. Je skutočne nebezpečný. Ale nie o tom som chcela hovoriť. Vieš, prečo ma také sivomodré oči, akoby boli spenené?

— Asi sa mu kalí zrak, — hádal som, ja, čo som o tomto hadovi nemal ani potuchy.

— Nie, ten iba zvlieka kožu. To je u všetkých hadov rovnaké. Vidno im to na očiach. Štyri-päť dní pred zvlečením kože majú sivomodré oči a po zvlečení sa im zrak opäť vyjasní. Po celý ten čas neprijímajú potravu a sú vtedy aj najjedovatejšie. Ostatne aj Bothrops Insularis sa bude čoskoro zvliekať. Dnes ráno som mu to zbadala na očiach.

— To mi už naozaj stačí, ďakujem. Nemohli by sme sa teraz radšej vrátiť k tým údajom o Akerlindovi?

Ale Astrid Ahlinová bola vo svojom živle a nedala sa zastaviť.

— Musíš sa ešte pozrieť na náš nádherný exemplár kobry kráľovskej. Olle Rosenqvist má jednu už štrnásť rokov a je už úplne krotká.

Strhol som sa.

— Čože? Aj hada možno skrotiť?

— Veru hej! Práve kobra kráľovská najskôr skrotne. Mal by si vidieť, ako sa vopchá Ollemu do rukáva a cez šiju prelezie do druhého rukáva. Olle mi sľúbil, že mi to tiež dovolí raz vyskúšať.

Na sklenú stenu dosť priestrannej a vysokej schránky vyklopkala akýsi signál. Meter za metrom sa začalo dvíhať pružné hadie telo. Neohrabane napnutá hranatá hlava sa kývala smerom k nám a na konci rozdvojený jazyk neustále šľahal z papule.

— Čo je dnes nového, kráľu? — maznala sa s ním ako s milovaným dieťaťom.

— Ako preboha môže také monštrum vôbec skrotnúť? — vyhŕklo zo mňa.

— Súvisí to pravdepodobne s vylučovaním adrenalínu. Hady majú neuveriteľne jemný čuch a každú nervozitu ihneď zacítia.

Keď si však pokojný a nefajčíš, zvyknú si hady na tvoj pach a vôbec ti neublížia.

— Fajčiť síce nefajčím, ale keby som tu s ním ostal osamote, ukázal by som mu, koľko adrenalínu viem vylúčiť, — odpovedal som.

Astrid fascinovane hľadela na vlniace sa hadie telo.

Podľa účinnosti uštipnutia nepatrí kobra kráľovská medzi najjedovatejšie hady sveta, ale je to kanibal, lebo žerie iné hady. Pri napadnutí uštipne 40—50 ráz tesne vedľa seba, ako šijací stroj, a rovnako uštipne aj človeka.

Pri pokladnici búchali noví návštevníci, že chcú vstupenky. Musela sa vrátiť. Bol som šťastný, že jej pritom môžem robiť spoločnosť. Prešli sme okolo sklených schránok so škorpiónmi a jaštericami najrôznejšieho druhu. Starší pán priúčal svojho syna tajomstvám prírody a chlapec hľadel na zvieratá ako očarovaný.

— Škorpión nie je veľmi nápadný, — vysvetľoval. — Ale pamätám sa z čias, keď som ešte pracoval ako expert v Organizácii spojených národov, že všade, kde sa vyskytuje, naháňa ľuďom strach a hrôzu, a to celkom oprávnene. Vidíš jeho chvost? Na konci mu trčí malý tenký výbežok. To je jeho jedovaté žihadlo. Človek po uštipnutí umiera ako nič.

— Aj ty si videl takéto, otec?

— Veľa, — odpovedal otec sebavedome a syn obdivne potichu zapískal.

Astrid vydávala komusi z veľkej bankovky, zatiaľ čo som čakal, kým bude konečne hotová. Mal som možnosť vypočuť si ešte viac z poučného výkladu znalého otca.

— V tejto schránke môžeš vidieť jednu z mála jašteríc, ktoré sú jedovaté. Túto volajú kôrnatec jedovatý a na veľké prekvapenie má v dolnej čeľusti jedovaté zuby. Vyzerajú ako malé rohy.

— Aj také si videl, otec?

— Iba niekoľko kusov. Keď som bol v Mexiku.

— Čo si ty všetko nezažil, otec!

Noví návštevníci vošli do terária a ja som si sadol na drevenú stoličku vedľa Astrid. Prehliadka sa skončila a bolo mi jasné, že sa už nebudem musieť pozerať na jej skrúcajúcich sa miláčikov. Konečne som sa mohol trocha uvoľniť, hoci mi tie užovky z detských liet ešte stále chodili po rozume.

................................................................................................................................................................

...posledná veta...
"Moja cena..."

...posledná veta...
Kľúč s trošku sploštenou hlavičkou.

...posledná veta...

Mona a Jonas nemohli predsa...