ZELINOVÁ, HANAKVET HRÔZY
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
edícia Nová próza
prebal Vladislav Rostoka
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
beletria, román
324 s., slovenčina
hmotnosť: 436 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal mierne po krajoch ohnutý
1,50 €
*zimpa*
KVET HRÔZY završuje románovú trilógiu spisovateľky Hany Zelinovej, venovanú vrútockým rodákom. Čitateľ sa len veľmi nerád rozlúči s jej hrdinami, potomkami zemianskeho rodu Fabiciovcov, ktorých osudy sa pred ním odvíjali v rozpätí vyše stopäťdesiatich rokov na majetku nazvanom Alžbetin dvor. No nielen Fabiciovci, v troch románoch Hany Zelinovej žije a dýcha rodný Turiec, niekdajší aj dnešný, cezeň sa rozbehne Košicko-bohumínska železnica, neobídu ho hrôzy svetových vojen a tu sa napokon do novej skutočnosti narodia deti, ktoré už nebudú ani vedieť o tom, že pochádzajú z fabiciovského rodu. Ako v prvom diele Mathias Fabici, v poslednom Daniel de Liess píše priznanie k svojim skutkom pre tých, čo prídu po ňom. Ale mladá sudkyňa, Danielova príbuzná a chovanica, čo ho má na jeho vlastnú žiadosť posmrtne súdiť, rozhodne sa neprezradiť nič o jeho premárnenom živote svojmu dieťaťu, lebo to sa narodí už do novej doby, ktorá ho inakšie vychová a ktorú treba aj inakšie žiť. Lebo „dnes tu stoja nové Vrútky, dávno už nie štrajkujúce a hladné".
Už svitalo, keď mi Hvizdák otvoril bránu a spýtal sa po stý raz, či naozaj musím odísť, a keď áno, či ozaj trvám na tom, že pôjdem domov sama.
- Ozaj, - povedala som a zapla mu na pyžame gombičku. - Nepokladaj to za kapric, ale musím byť teraz sama.
- Práve, že nebudeš sama. Je tam Achymská, - povedal rozladene.
- Tá spí.
- Na tvojom gauči. To ti je milšie ležať pri nej ako pri mne? - spýtal sa oveľa hlasnejšie, takže som mu musela položiť prst na ústa, aby nepobudil celý dom.
- Nie, - povedala som.
- Čo nie?
- Momentálne sa mi nechce ležať pri nikom, - povedala som. - Chcem byť sama. Je to tak ťažko pochopiť?
Bez slova mi pustil ruku, ktorú mi predtým chytil v domnení, že ma za ňu dovedie späť do izby, a ja som takisto bez slova vyšla z brány. Ovial ma príjemný vlhký vetrík. Po vykúrenej izbe a Hvizdákovom horúcom objatí pôsobil na mňa ako balzam. Chvíľu som nepohnute stála a nechala si ním láskať tvár, vlasy, oči. Nad Vrútkami sa brieždilo, ešte síce nesmelo, ale badateľne. Noc redla a neóny uličných lámp bledli o to väčšmi, o čo pribúdalo na východe belavých zápalov. Prebralo ma Hvizdákovo tiché zakašlanie, skrútia som sa k nemu a povedala vinovato:
- Musíš mať so mnou trpezlivosť. Dakedy ma chytajú deliessovské nálady.
- Pochopil som to, kým si tu tak stála, - povedal a zaštrkotal kľúčmi.
Prišlo mi ho ľúto a myslela som, že zatvorí bránu za mnou s ľahkým srdcom, ale nie, Hvizdák ju nezatvoril, naopak, stál v nej, kým som nezašla na uhol činžiaka a neprešla cez cestu na Riečnu ulicu.
Pred domom som pozrela na hodinky: bolo tri štvrte na štyri. Nezažala som svetlo a vošla som ticho do izby. Aj tu už tma zredla, jasne sa v nej beleli dve veci: na stolíku položená biela kabelka s iniciálkami A. A. a na gauči spiaca Alexandra Achymská, nahá ako nymfa. Podprsenku a spodničku zrejme nenosila, bola by ich prevesila cez operadlo kresla ako nohavice a pulóver, ľahla si na gauč iba v nohavičkách a spala, ako spávajú deti - na bruchu a s tvárou zaborenou do predlaktia. Chvíľu som sa na ňu zamyslene dívala, potom som vyšla z izby na chodbu a z nej na schodište. Na treťom hornom schode stál telefón - už viete, kedy som ho tam položila a s kým som sa zhovárala: s Teodorom Bogárom. Kedysi pod tujou odháňal odo mňa muchy, prečo by ich nemal odohnať odo mňa aj teraz?, pomyslela som si. Vari ich nemám? Vari do mňa nedobiedzajú? A koľko! A ako! Po piatich rokoch sa zrazu nevyznám sama v sebe. Taká vyplašená a neistá som nebola ešte nikdy. Aj v Belehrade som vedela, čo urobím, keď taxík s Bogárovými kuframi zmizne za stromoradím námestia. Na toto svoje nečakané nočné vzplanutie som nebola pripravená. Ak som si niekedy aj pripustila možnosť nového vydaja, predpokladala som, že to bude tichý a pokojný vzťah dvoch rozumných ľudí, nijaké halali ani aleluja. A teraz zaskočená vlastnými citmi neviem, či som urobila dobre, keď som od Hvizdáka odišla, a nebudem to vedieť, kým sa neopýtam Teodora. Teodor si nezakladá na amfibóliách - nazve vec pravým menom, čo by sa aj mal pri tom popáliť. Sadla som si k telefónu, rozhodnutá dozvedieť sa pravdu, a vykrútila som Teodorovo číslo. Drkotali mi zuby a srdce splašene bilo.
V mušli zašumelo a potom sa ozval Teodorov bas:
