KUFČÁK, EMIL - VRBICA A VRBICKÝ URBÁR

KUFČÁK, EMIL

VRBICA A VRBICKÝ URBÁR

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 2007
príhovor Bohdan Pálka
ISBN 978-80-7140-278-7

monografie, história,
224 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 375 g

tvrdá väzba
stav: perfektný

9,90 €  PREDANÉ

*zimpa*

HOTMAR, JOSEF - EURÓPA ZVANÁ ZÁPADNÁ

HOTMAR, JOSEF

EURÓPA ZVANÁ ZÁPADNÁ
(Evropa řečená západní)

Obzor, Bratislava, 1979
edícia Svetom
preklad Eta Spišková
prebal Tibor Hrabovský
1. vydanie, 8.000 výtlačkov

cestopis
256 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 510 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

0,80 € 

*zimpa* in **O2**

Nie očami bezstarostného turistu, ale zrakom zasväteného novinára, hodnotiaceho, vnímavého a hľadajúceho,  pozerá Josef Hotmar v knihe Európa zvaná západná na hospodárske, politické, sociálne a kultúrne problémy západoeurópskych krajín. V jeho sprievode navštívime vyspelé kapitalistické štáty (Francúzsko, Švajčiarsko, Nemeckú spolkovú republiku, štáty Beneluxu) i menej vyspelé, kde sa najostrejšie prejavuje kríza kapitalistickej  spoločnosti (Taliansko so Sicíliou a Sardiniou, Španielsko, Portugalsko). S rovnakou reportérskou zaujatosťou nás vovedie aj do kurióznych a pre čitateľa hádam najvďačnejších útvarov starého kontinentu — do Monaca, San Marina, Vatikánu, Andorry, Luxemburska a Lichtenštajnského kniežatstva. A všade si všíma najmä život ľudí — zhovára sa s prostými robotníkmi aj so slávnymi politikmi, s populárnymi spevákmi či maliarmi rovnako ako s hippies alebo emigrantmi. Hotmarova kniha zbavuje západnú Európu masiek jej mýtov, kriticky odhaľuje skutočnosti „biedy v blahobyte", pretože za preplnenými výkladmi obchodov a za záplavou neónov sa skrývajú hlboké sociálne konflikty. Autorove farbisté reportáže z ciest po západnej Európe sedemdesiatych rokov nič nestratili na svojej aktuálnosti, hoci vývoj v západných krajinách sa nezastavil, čo aj sám Hotmar na záver s povzdychom komentuje: „Čas nemilosrdne predbieha autorovo pero." Vidíme to napríklad na udalostiach v Španielsku či Portugalsku i na ďalších miestach, ktoré sa reportér usiloval zaktualizovať (vsuvky o helsinskej konferencii, o afére Watergate). Hotmarov znalostný ponor do západnej Európy ako celku nám však umožňuje ešte jedno: spoznať blízke európske krajiny akosi inak, z iného zorného uhla, akoby existovala dáka cudzia, pre nás takmer exotická Európa. Európa, akú sme nepoznali.

SCHWEITZER, ALBERT - ĽUDIA V PRALESE

SCHWEITZER, ALBERT

ĽUDIA V PRALESE

ÚMSK - Únia mladej slovenskej kultúry, Bratislava, 1993
preklad Jozef Molitor
ISBN 80-88702-00-3

cestopis
118 s., slovenčina
hmotnosť: 150 g

mäkká väzba
stav: dobrý, na 3 stranách podčiarknutý text

1,20 € 

*zimpa* in **O6**

Malinová choroba, rozšírená vo všetkých tropických krajinách, je veľmi nákazlivá. Prekonávajú ju tu skoro všetci černosi. Starý spôsob liečenia spočíval v tom, že sa vredy pokvapkali roztokom síranu meďnatého (cuprum sulphuricum) a chorí užívali denne dva gramy jodidu draselného (kalium jodatum), rozpusteného vo vode. Teraz sa ukázalo, že vstrekovanie arzénobenzolu do ramenných žíl pôsobí rýchle a trvalé vyzdravenie. Vredy zmiznú ako zázrakom.

Najhoršie sú takzvané fagedenické tropické vredy - rozožieravé (ulcus phagedaenicum tropicum). Rozširujú sa všetkými smermi. Nie zriedka je celá noha jedinou boľavou plochou, v ktorej ležia šľachy a kosti ako biele ostrovy. Vredy sú veľmi bolestivé a zapáchajú tak, že nikto nevydrží v blízkosti týchto chorých. Ležia v nejakej chatrči a jedlo sa im donáša. Pomaly chudnú a po strašnom utrpení umierajú. Na Ogooué sú vredy veľmi rozšírené. Dezinfekciou a obväzmi sa nič nevykoná. Chorého treba uspať a vred poriadne vyškriabať až po zdravé tkanivo. Keď je táto práca, pri ktorej krv tečie prúdom, skončená, vred sa vymyje roztokom manganistanu draselného. Potom sa musí deň čo deň pozorovať, či sa neukáže hnisavá škvrna; a tá sa musí znovu vyškriabať. Kým sa vred zahojí, trvá to týždne a mesiace a minie sa pritom pol debny obväzov. A čo ma stojí výživa chorého taký dlhý čas! Ale tá radosť, keď chorý, síce krívajúc - pretože noha je skrivená jazvami - ale šťastný, že je oslobodený z biedy bolesti a zápachu, vstupuje do kanoe a odchádza domov!

Veľa práce mám tiež s malomocnými. Malomocenstvo, latinsky lepra, spôsobuje bacil, príbuzný bacilu tuberkulózy; objavil ho v roku 1871 nórsky lekár Hansen. Na izoláciu malomocných sa tu nedá ani pomyslieť. Vo svojej nemocnici medzi ostatnými chorými mám niekedy štyroch až piatich.

Najčudnejšie je, že síce musíme predpokladať, že sa malomocenstvo prenáša z človeka na človeka, ale nepodarilo sa ešte dokázať, ako sa to deje, alebo uskutočniť prenos pokusom. Jediný liek, ktorý sa dá proti lepre použiť, je takzvaný chaulmoogrový olej (oleum gynocardiae), ktorý sa vyrába zo semena jedného stromu rastúceho v Západnej Indii. Je veľmi drahý a do obchodu obyčajne prichádza, bohužiaľ, sfalšovaný. Ja dostávam tento olej od bývalého misionára Delorda z francúzskeho Švajčiarska, ktorý sa počas svojej činnosti v Novej Kaledónii veľa zaoberal malomocnými a má bezpečný a priamy nákupný prameň. Podľa jeho návodu dávam užívať tento odporný liek zmiešaný so sezamovým olejom a olejom podzemnice, čím sa lepšie znáša. Najnovšie sa tiež doporučuje vstrekovať chaulmoogrový olej aj pod kožu.

Je otázne, či je možné lepru bezpečne a natrvalo vyliečiť. Rozhodne sa však vždy dá dosiahnuť zlepšenie a dlhé ukľudnenie, čo sa prakticky niekedy skoro vyrovná uzdraveniu. Pokusy robené v posledných rokoch, vyliečiť chorobu „nastinom“, látkou získanou z leprových bacilov, dávajú nádej, že sa raz týmto spôsobom podarí lepru zdolať.

S tropickou maláriou, bahennou zimnicou, mám bohužiaľ, ako každý lekár v trópoch, mnoho práce. Domorodci považujú za prirodzené, že každý z nich máva občas zimnicu a trasľavku. Zle ju znášajú deti. Slezina, ktorá následkom zimníc opúcha, stvrdne a rozboľaví sa, zarýva sa niekedy ako tvrdý kameň pod rebrá do tela a nezriedka siaha až k pupku. Ak položím tieto deti na stôl, aby som ich vyšetril, rukami si inštinktívne zakryjú okolie sleziny, pretože sa boja, že by som sa nedopatrením mohol dotknúť bolestivého kameňa. Černoch, postihnutý maláriou, je unavený, akoby rozlámaný, trápia ho bolesti hlavy a každá práca mu j e ťažká. Trvalú maláriu vždy sprevádza chudokrvnosť. Lieči sa arzénom a chinínom. Naši sluhovia dostávajú dvakrát do týždňa pol gramu chinínu. Arzénový preparát, zvaný „Arrhenal“, má tú vlastnosť, že podstatne zvyšuje účinok chinínu. Používam ho k podkožným injekciám veľmi často pre chorých belochov aj černochov.

Medzi africkými trýzňami sa nesmie zabúdať na tropickú dyzentériu. Spôsobuje ju zvláštna odroda amáb, t. j. jednobunkových živočíchov. Usadia sa v hrubom čreve a porušujú jeho steny. Bolesti sú hrozné. Chorý má potrebu sa stále, vo dne, v noci, vyprázdniť, ale vychádza pritom len krv. Predtým bolo liečenie tejto častej choroby zdĺhavé a v podstate málo úspešné. Jediný prostriedok, koreň ipekakuanhy, rozomletý na prášok, nebolo možné podávať v účinných dávkach, pretože pri ústnom požívaní spôsoboval dávenie. V niekoľkých posledných rokoch sa používa účinná substancia získaná z tohto koreňa, emetin kyseliny soľnej (emetinum chlorhydricum). Ak sa vstrekuje niekoľko dní za sebou, v jednopercentnom roztoku šesť až osem kubických centimetrov, denne pod kožu, skoro prichádza zlepšenie a obyčajne trvalé uzdravenie. Výsledky sú priam zázračné. Pritom nie je treba dbať na diétu. Chorý môže jesť to, na čo má chuť; ak je to černoch, hrošie mäso, beloch hoc aj zemiakový šalát. Keby lekár v trópoch vykonal len to, čo mu umožňujú oba novoobjavené prostriedky, arzénobenzol a emetin, už aj to by stálo za to, aby sem prišiel.

ŠVENKOVÁ, VIERA - JABLČNÉ JADIERKA

ŠVENKOVÁ, VIERA

JABLČNÉ JADIERKA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Nová próza
ilustrácie Milan Hrčka
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 6.500 výtlačkov

beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

0,60 € 

*zimpa* (in *109*)

Spoločným menovateľom Švenkovej poviedok je život súčasného človeka v konfrontácii s minulosťou, najčastejšie vojnovou, ale i s obdobím detstva. Švenková nám predkladá zaujímavú vzorku postáv z nášho života v rozličných reálnych situáciách, pričom nikdy nezabudne obohatiť svoje postavy motívom nesplnených túžob, márnych nostalgických očakávaní a morálnych nedorozumení. V centre jej pohľadu sú predovšetkým ženy v strednom, ba i v staršom veku, keď u nich dochádza k rezumovaniu životných krokov a rozhodnutí, víťazstiev, chýb a omylov. Žena v interpretácii Viery Švenkovej je už tradične, podobne ako v celej jej doterajšej tvorbe, poznamenaná vyžadovaním obete, zvyčajne býva vytrvalá v láske, chápajúca, obetavá, zdržanlivá, a to rovnako k životným partnerom - mužom, manželom, milencom a podobne - ako aj k vlastným deťom. V pozadí súčasných rozhodnutí postáv je tvrdá realita minulosti: táto skutočnosť sa zjavuje ako morálne memento v spomienkach, prichádza neočakávane, ale alarmujúco, aby motivovala konanie postáv v ťažkých životných situáciách a pomáhala prekonať duševné krízy. Švenkovej poviedky sú čitateľsky príťažlivé, vecné, zrozumiteľné, humanistické.

Stála uprostred hotelovej haly. Ešte sa jej nestačil zmocniť známy pocit bezradnosti a opustenosti v cudzom svete, už sa jej ujali usmievavé slečny organizátorky. Stačilo povedať svoje meno, doktorka Eva Valová, prosím, hneď dostala kľúče od izby a dispozície, kedy, kde a čo sa bude konať. Tie úsmevy pekných slečien hovorili: Postarali sme sa o vás. Čaká vás príjemný týždeň.

Ocitla sa v neveľkej hotelovej izbe, odložila kufor, trochu sa osviežila, prečesala, prepudrovala a už sa musela náhliť, ak chcela stihnúť slávnostné otvorenie.

Zadné rady veľkej spoločenskej sály už boli obsadené, neostávalo jej iné, ako prepochodovať cez priestranstvo, vystaviť sa zvedavým unudeným zrakom a usadiť sa takmer pod tribúnou. Za predsedníckym stolom už sedelo niekoľko ľudí, vážne tváre, ruky listujúce vo fascikloch, nervózne prsty. Eva niektorých z videnia poznala, a keď sa rozhliadla po ponurej, tmavým drevom obloženej miestnosti, zbadala aj iné známe tváre, bol to práve ten najnepríjemnejší druh známosti, keď je človeku cudzia tvár povedomá, zrejme ju už videl, ibaže si za svet nespomenie, kde a kedy.

Na tribúnu vystúpil profesor Oravec a predniesol uvítací prejav. Pred nami stojí komplex problémov, s ktorými sa dnešná veda v spojitosti s praxou musí chytiť za pasy. Ľudstvo vytvorilo v posledných desaťročiach obrovské sily, ktoré môžu byť využité v prospech človeka, ale môžu sa stať aj nástrojom jeho zničenia. Pomocou vedy a techniky sa dnes vyrobí viac potravín, viac a lacnejších životných potrieb pre všetkých. Viac, rýchlo, lacnejšie. Lenže pritom sa znečistila príroda, základné životné zdroje, zem, vzduch, voda. Našťastie si to človek uvedomil, aj keď v poslednej chvíli. Ešte nie je neskoro. Mŕtve rieky a umierajúce lesy nemôže oživiť nikto iný, len človek. Preto sme tu, to je naša úloha, úloha socialistických vedcov: pomôcť človeku a životu. Vítam vás, vážení prítomní, na tomto významnom podujatí, osobitne vítam medzi nami vzácnych hostí. Vzácni hostia vstávajú a ukláňajú sa, vedecké kapacity alebo aspoň vedecké nádeje, sebavedomí, zdraví, sympatickí ľudia, čo vôbec nevyzerajú na vedcov, nijaká biela brada, ba ani sivý vlas, a ak, tak len ojedinelý, aby to človeku dodalo na zaujímavosti, sme síce duševní pracovníci, ale zato výborne plávame, lyžujeme a hráme tenis, máme atletické postavy a zdravý chrup, ideme takpovediac príkladom. Každý z nás má za sebou pozoruhodné dielo, spotrebovali sme naň časť životnej energie, no ešte nám jej dosť ostalo, sme ňou priam nabití, objavili sme jej skryté zdroje, preto máme dosť optimizmu a sebadôvery, vieme sa usmievať napriek všetkým pesimistickým prognózam. Úsmevy a úklony vľavo a vpravo, pri každom mene zdvorilý potlesk.

Po otváracom ceremoniáli nasleduje prvý referát. Veda v dnešných časoch zaujala významné postavenie, a práve medicína, pre svoju blízkosť k človeku ... Docent Polesný číta monotónne, uspávajúco, neraz mu to vyčítali a on sa vždy bránil. Keby som mal herecké vlohy, nebol by som tu, ale v Národnom divadle. Ešte šťastie, že si ten dlhý cyklostylovaný referát stihla preštudovať už doma.

Ukazuje sa, že v najčistejších mestách sveta, ako sú Reykjavík, Benátky, percento ochorení dýchacích ciest ... Reykjavík, Benátky! Čím menší je svet, tým ďalej je od človeka k človeku. Eva sa nevedela sústrediť, videla pred sebou unavené Jánovo gesto, pohyb, akým jej kýval opretý o zábradlie na letisku. Vedela, že si musí čosi vyriešiť, a to práve tento týždeň, popri prednáškach o boji proti škodlivinám v životnom prostredí.

— Eva! Eva Valová! — zvolala platinová blondínka, v ktorej Eva len s námahou spoznávala Editku, bývalú kolegyňu zo študentských čias. — Neklame ma zrak? Ukáž sa, dievča! Aká som šťastná, že ťa vidím! Večnosť sme sa nevideli! Veky, storočia! 

AKO VYSLOVÍME ...

AKO VYSLOVÍME ...
Výslovnosť cudzojazyčných mien, názvov, slov a výrazov

Tibor Hradecký, Bratislava, 1998
ISBN 80-85256-69-X

jazykoveda
40 s., slovenčina
hmotnosť: 30 g

mäkká väzba
stav: dobrý

GRATIS - ZDARMA

*zimpa* in **S6P**

CARTER, FORREST - ŠKOLA MALÉHO STROMU

CARTER, FORREST

ŠKOLA MALÉHO STROMU
skutečné události
(The Education of Little Tree)

Kalich, Praha, 1993
preklad Libomír Miřejovský
kresby Jindřich Hájek
obálka Pravoslav Nesrovnal
1. české vydanie, 4.000 výtlačkov

beletria, román
168 s., čeština
hmotnosť: 142 g

mäkká väzba
stav: zachovalá

PREDANÉ

*zimpa*   in *085*

Vyprávění šestiletého chlapce, který po smrti svých rodičů žije s babičkou a dědečkem, čistokrevnými Čerokíji. Malý strom (indiánské jméno, které dostává osiřelý chlapec od své babičky), prožívá více i méně dobrodružné příběhy: se svými psy chytá Starého lišáka, vychytralou šelmu, která pokaždé svým pronásledovatelům uteče. Pokud by se tak nestalo, dědeček lišku pustí, protože jde o hru, kterou všichni aktéři chápou a baví se vymýšlením nových lstí a nástrah. Dědeček nikdy námezdně nepracoval. Živí se pálením whisky, v čemž mu Malý strom vydatně pomáhá. Díky dědečkovi a babičce se naučí rozumět řeči přírody, žít s ní, nikoliv proti ní. 

Když na podlaze srubu rozvázal svůj tlumok, vytáhl ven žlutý kabátek. Držel ho ve světle petrolejky, takže kabátek zářil jako zlato. Babička řekla, že jí připomíná divoké kanáry. Byl to nejhezčí kabátek, jaký jsme kdy viděli. Pan Wajn ho ve světle petrolejky obracel na všechny strany a my jsme ho prohlíželi. Babička si ho pohladila, ale já ne.

Pan Wajn řekl, že se mu všechno nějak míchá a že furt na něco zapomíná. Což byla pravda. Říkal, že kabátek nechal ušít pro svýho pravnoučka, co žije za Velkou louží, jenže míra by se hodila tak někdy před lety. Když ho nechal ušít, vzpomněl si, že to nebude vůbec pasovat. Takže teď není nikdo, kdo by ho mohl nosit.

Pan Wajn říkal, že by to byl hřích zahodit něco, co by mohl užít někdo jinej. Řekl, že ho to tak trápí, že ani nemůže v noci spát, protože stárne a nechce, aby ho tížil eště další hřích. Řekl, že dyby se nenašel nikdo, kdo by ho zbavil toho břemene a ten kabátek si nevzal, asi by ho to voddělalo. Chvíli jsme o tom přemýšleli.

Pan Wajn měl sklopenou hlavu a vypadal, jako by už bylo skoro po něm. Řekl jsem, že si ho vyzkouším.

Pan Wajn zvedl hlavu a tvář se mu mezi vousy rozzářila. Řekl, že už je tak zapomětlivej, že ho ani nenapadlo, aby mě požádal vo pomoc. Zvednul se, poskočil jako při tanci a řekl, že jsem úplně sňal jeho hřích a sejmul z něho velký břímě. Což jsem udělal.

Všichni mi pomáhali navlékat kabátek. Když už jsem ho měl na sobě, babička popotahovala rukávy, pan Wajn uhlazoval záda a dědeček stahoval spodní okraje. Seděl mi perfektně, protože jsem měl stejnou míru, jakou si pan Wajn zapamatoval pro svého pravnuka.

Točil jsem se ve světle kolem dokola, aby mě babička viděla ze všech stran. Rozpažil jsem, aby dědeček viděl délku rukávů. Všichni jsme kabátek ohmatávali. Byl měkký, hladce a poddajně prokluzoval pod prsty. Pan Wajn byl tak šťastný, že se dal do pláče.

Nechal jsem si kabátek na sobě i při večeři. Bradu jsem pečlivě držel nad talířem, abych si ho nepokecal. Byl bych v něm i spal, ale babička řekla, že by se při spaní pomačkal. Pověsila mi ho na pelest postele, abych se na něj mohl dívat. Měsíční světlo pronikající oknem mu dodalo ještě krásnějšího lesku.

Jak jsem tak ležel v posteli a díval se na kabátek, rozhodl jsem se, že ho budu nosit do kostela a do osady. Možná, že by se dal nosit i do krámu na rozcestí, až budeme odvádět zboží. Zdálo se mi, že čím víc ho budu nosit, tím víc hříchů z pana Wajna sejmu.

Pan Wajn spal na prošívané matraci. Položil si ji na zem v obývací místnosti naproti našim ložnicím přes psí výběh. Řekl jsem mu, že může spát na mé posteli, že já docela rád ležím na matraci, ale nikdy mou nabídku nepřijal.

Ten večer v posteli mě tak nějak napadlo, že i když vlastně řeším nesnáze pana Wajna, měl bych mu za žlutý kabátek poděkovat. Vstal jsem, po špičkách jsem přešel psí výběh a potichu otevřel dveře. Pan Wajn klečel, hlavu skloněnou na matraci. Tušil jsem, že se asi modlí.

Děkoval za nějakého malého chlapce, který mu přinesl tolik štěstí; domýšlel jsem se, že myslí asi svého pravnuka za Velkou vodou. Na kuchyňském stole měl rozsvícenou svíčku. Stál jsem úplně tiše, protože babička říkala, že se nemá hlučet, když se někdo modlí.

Pan Wajn zdvihl po chvilce oči a spatřil mě. Řekl mi, abych šel dál. Zeptal jsem se, proč rozsvítil svíčku, když tam je petrolejka. Pan Wajn řekl, že celá jeho rodina je za Velkou vodou a že je jenom jedinej způsob, jak se s nima spojit. Řekl, že zapaluje svíčku jen v určitou dobu, kdy voni taky zapalujou svíčky, a že sou tak spolu, protože maj stejný myšlenky. Což zní rozumně.

Vyprávěl jsem mu o naší rodině, jak je rozptýlená až do dalekých Národů, ale že jsme nikdy nevymysleli způsob, jak být pohromadě. Vyprávěl jsem mu o Vrbovým Johnovi.

Řekl jsem mu, že Vrbovýmu Johnovi povím o té svíčce. Pan Wajn řekl, že to Vrbovej John určitě pochopí. A zase jsem úplně zapomněl poděkovat mu za žlutý kabátek.

Druhý den ráno odešel. Pomohli jsme mu přes kládu. Dědeček mu dal hikorovou hůl a panu Wajnovi se hned šlo lepší. Kráčel pěšinou dolů, pomalu se šoural, jak se opíral o hikorovou hůl nahrben pod vahou svého rance. Když už byl z dohledu, vzpomněl jsem si, na co jsem zapomněl. Běžel jsem dolů pěšinou, ale byl daleko pode mnou a vzdaloval se. Křičel jsem za ním: "Díky za žlutý kabátek, pane Wajne!" Ale neobrátil se, neslyšel mě. Pan Wajn neměl potíže jenom se zapomínáním; taky špatně slyšel. Když jsem se vracel pěšinou nahoru, napadlo mě, že když sám tak často zapomíná, že i já můžu někdy zapomenout.

Ostatně, stejně jsem mu vyřešil jeho nesnáze - nosil jsem žlutý kabátek.

MIKSZÁTH, KÁLMÁN - ČIERNE MESTO

MIKSZÁTH, KÁLMÁN

ČIERNE MESTO
(A fekete város)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1962
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (157)
preklad Ján Hrušovský
doslov Andor Sas
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 24.000 výtlačkov

beletria, román
416 s., slovenčina
hmotnosť: 366 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, fľak na prebale a na doskách

ZDARMA - *zimpa* in **O1**
ZDARMA - darované THCK

TEREN, ŠTEFAN - TROFEJ NEZNÁMEHO STRELCA

TEREN, ŠTEFAN

TROFEJ NEZNÁMEHO STRELCA

Príroda, Bratislava, 1983
prebal František Šesták

ilustrácie František Šesták

edícia Trofeje
2. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky,
151 s., slovenčina
hmotnosť: 266 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý v texte niekoľko poznámok perom

1,00 €

*zimpa* in **O6**

Keď pred štyrmi rokmi vydalo vydavateľstvo PRÍRODA Terenovu Trofej neznámeho strelca“, stretla sa táto jeho zbierka poľovníckych reportáží so živým ohlasom čitateľov. Už prvé recenzie v dennej i odbornej tlači a neskôr i desiatky listov adresovaných vydavateľstvu i autorovi, signalizovali, že pôvodný náklad neuspokojil záujem čitateľskej verejnosti o tento druh literatúry o vzťahu človeka k živej prírode. Teren už, pravda, pred rokmi vošiel do vedomia našich čitateľov nielen dvoma vydaniami svojej populárnej Tatranskej medvedice, ktorá si oprávnene vyslúžila prívlastok priekopníckeho diela z úseku slovenskej umeleckej poľovníckej beletrie, ale aj krátkymi prózami zo slovenských hôr. Roky ich uverejňoval v Krásach Slovenska, v známom Magazíne poľovníka, vo Svete socializmu i v odbornom časopise Poľovníctvo a rybárstvo a v ďalších periodikách.

„To sme vtedy, na jeseň v päťdesiatom ôsmom pripravovali prvú celoslovenskú výstavu, ... a tá poľovnícka detektívka sa začala dva dni pred jej otvorením.“ U starého bratislavského poľovníka objavili totiž poľovnícky klenot — mohutné parohy jeleňa šestnástoráka! Len preto nemohli byť doteraz vystavené na nijakej výstave, lebo ich držiteľ nevedel, kto, kedy a kde toho jeleňa ulovil. Trofej neznámeho strelca sa na výstave stala stredobodom pozornosti návštevníkov. Veď parohy vážili trinásť a štvrť kila a osobitná komisia ich ohodnotila na dvestoštyridsaťjeden a trištvrte bodu...

Úvahy a dohady o pôvode kapitálnej trofeje sa striedali, zaslúžený obdiv prechádzal zavše i do nepeknej závisti. Ale strelec sa napriek pátraniu dlho nehlásil. Odhalil ho napokon až bojový denník veliteľa 6. oddielu partizánskej brigády „Za slobodu Slovanov“ z novembra 1944.

A to je iba jedna z 24 poviedok Terenovej zbierky, ktorá sa stala aj námetom celovečerného filmu zosnulého režiséra Vlada Pavloviča. Autor sa vo všetkých prejavil nielen ako skúsený poľovník a zanietený vyznávač slovenskej prírody, ale aj ako ochranca veľkého bohatstva, ktoré sa ešte ukrýva v jej horách. Zážitky z dlhoročných posliedok po poľovníckych i partizánskych prtiach vyrozprával tak pútavo, že ich čitateľ prežíva nevdojak vedno s ním.

Druhým vydaním tejto úspešnej zbierky vychádzajú teda i pracovníci vydavateľstva Príroda v ústrety prejavenému záujmu čitateľov a kritiky. Sú presvedčení, že čím bude vo svete viac naozajstných znalcov lesa a prírody a čím viac dobrých kníh a aj skutočne umeleckej prózy o nej budú ľudia čítať, tým harmonickejšie budú i vzťahy medzi nimi navzájom, a pravda, aj medzi človekom a prírodou...

Prešli roky a od návštevy Jeho Excelencie veľvyslanca „tisícročnej ríše“ v slovenských horách sa kadečo zmenilo. Jeho i tých, čo im kedysi tak na spokojnosti a pohode jemu podobných toľme záležalo, zmietla doba. Nové vetry zaduli aj pod Liptovské hole a s nimi sa aj po dolinách objavovali noví ľudia. Jedným z nich bol aj bývalý koniar a drevorubač Maroš. Po vojne ho poslali do lesníckeho učilišťa a stadiaľ potom ta, kam ho odjakživa ťahalo — horárčiť!

Po rokoch sme sa s Marošom stretli za nie celkom všedných okolností: Na lesníckom pohrebe spoločného poľovníckeho priateľa — Mika.

Keď po zvyčajných obradoch a rozlúčke spúšťali rakvu známeho lesníka do otvoreného hrobu, zastala nad jamou trojica tatranských lesníkov. Jeden z nich niesol jednoduchý veniec z čerstvej kosodreviny, prikrášlený byľami zabroneného brusničia, ten prostredný zas jedľový poľovnícky zálomok s čiernou stužkou. Dojatí chvíľu nad ňou stáli a potom hodili za rakvou oboje...

Mňa vtedy upútal práve ten prostredný. Vysoký kostnatý chlap s orlím nosom a prešedivenými vlasmi. Tuším najdlhšie hľadel bez slova za rakvou, potom sa náhlivo zohol, načrel za priehrštie hliny, hodil ju do jamy aj on, a keď sa zvrtol, hanblivo si spakruky pretrel zaslzené oči...

— Veď je to on, Maroš, jeho bývalý drevorubač a kočiš, — blyslo mi vtedy hlavou a už som ho nespúšťal z očí. Len čo sa smútočný sprievod začal rozchádzať, pobral som sa rovno za ním.

— Ešte si ma pamätáte? — opýtal som sa, a on vo chvíli prikývol.

— Pamätám, akoby nie, pamätám, veľmi dobre sa na vás pamätám, veď ste chodievali k nám na lesnú správu! — priznával sa úprimne ku mne a podal mi tvrdú chlapskú ruku. — Veď ste boli starí kamaráti, škoda dobrého chlapa, škoda... Škoda, že nám o chvíľu odchádza autobus, bolo by si treba o kadečom porozprávať. Ja som teraz na Podbanskom, veď to tam poznáte. Keby vám to vyšlo, príďte ma pozrieť, určite príďte... Aj by som sa hádam potreboval s vami o voľačom poradiť.

Ostatní súrili, podali sme si teda ruky a ja som sľúbil, že sa onedlho zastavím.

A tak som v jeden augustový podvečer zaklopal na dvere Marošovej horárne pred dolinou.

— Vitajte! — oslovil ma s úsmevom. — Telefonovali mi, že prídete, máte u nás aj srnca. Nuž uvidíme, nech sa vám páči ďalej. Zložíte sa hore.

Voviedol ma do čistej, jednoducho zariadenej izbice, a keď zbadal, že sa mi pri nohách pletie aj poľovný farbiar, uznanlivo ho potľapkal po pleci.

— To je váš? — opýtal sa, znalecky si psa premeriaval a potom ho niekoľko ráz pohladil po hlave.

— To sa mi ľúbi! Poľovník s dobrým psom je hoden raz toľko! A poslúcha? — spýtal sa a nečakajúc tuším ani na odpoveď, prezvedal sa ďalej.

— A vy robíte teraz v Bratislave, však? A stále poľujete?

Prisvedčil som.

—Tak potom dobre, veď viem, chlapci z Achmadulinovovho odriadu, čo za Povstania boli tu na Podbanskom, vás často spomínajú. Som rád, že sa zasa po toľkých rokoch stretáme...

Slovo dalo slovo a zatiaľ čo som vybaľoval z plecniaka najpotrebnejšie veci, Maroš ma oboznamoval so svojím staronovým pracoviskom, rozprával o stavoch zveri vo svojom horárskom obvode. Keď som ho ponúkol pohárikom pravej trenčianskej borovičky, len sa šibalsky usmial a ako na ospravedlnenie poznamenal: — Nuž, keď to musí byť, teda na zdravie a na Mikovu pamiatku! Vitajte. A to vám už kto vytáral, že ja túto najradšej? Viete, trikrát tomu neublížim, ale nevylejem! Túto mám rád. Vonia horou...

Už sa zvečerilo, spoza náprotivného hrebeňa sa objavil aj kosáčik mesiaca, ale my dvaja sme ešte sedeli pri otvorenom okne neosvetlenej izbice a mali sme si stále čo rozprávať. O hore a o zveri a o tvrdých pekných ľuďoch z vrchov hovoril s takým zanietením a tak presvedčivo, že som ho načúval, ako decko múdru starú mať, keď mu rozpráva o šťastnej krajine a vílach z rozprávky.

Zrazu sa Maroš na mňa zadíval a po chvíli povedal: — Viete, náš spoločný priateľ Miko zomrel, a mne sa prichodí zveriť sa dakomu s naším tajomstvom.

Musel som sa zatváriť veľmi nechápavo, lebo Maroš mi to ešte raz zopakoval a doložil. — Pred rokmi sme si s ním sľúbili, že kým obidvaja žijeme, nebude o tom hovoriť z nás s nikým ani jeden. Ale on je mŕtvy, a na tom pohrebe som si zaumienil, že sa s tým zverím vám...

Keď spoveď dokončil, vzal ma za ruku a voviedol ma do vedľajšej malej izbice. Nad jednoduchým písacím stolom bola zavesená na stene starostlivo upravená jediná trofej, mohutné parohy jeleňa — osemnástoráka.

— To je on! Vtedy sme ho s Mikom dohľadali, ale do „ríše", pravda, neposlali. Tým výstrelom na doline som ho vtedy síce poplašil, ale nezachránil.

— Je z našich hôr, musí zostať tu! — povedal mi vtedy Miko... — a ja som dal na to ruku. Nuž, ale teraz, keď ma už sľub neviaže, chcel by som ho konečne ukázať na niektorej poľovníckej výstave...

PORTEROVÁ, E. H. - POLLYANNA

PORTEROVÁ, E. H.

POLLYANNA

Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1993
ilustrácie Stanislav Lajda
preklad z češtiny Daniela Marsinová
ISBN 80-7140-023-8

beletria, román
182 s., slovenčina
hmotnosť: 170 g

mäkká väzba
stav: dobrý

2,00 €

PREDANÉ stav: dobrý

*2xdets*

„Ja som dosť silná!“ povedala Pollyanna a veselo vyskočila. O chvíľu už aj bola so skrinkou späť.

A teraz nasledovala pre Pollyannu krásna polhodinka. Skrinka bola plná pokladov - zvláštností, ktoré John Pendleton nazbieral za dlhé roky cestovania. Samozrejme o každej aj niečo vedel, či to už boli nádherné vyrezávané šachy z Číny, alebo malý nefritový bôžik z Indie.

Keď si Pollyanna vypočula rozprávanie o tomto bôžikovi, vážne povedala: „Tak sa mi zdá, že by bolo hádam lepšie zobrať si na výchovu malého chlapca z Indie, ktorý dokopy nič nevie a myslí si, že Boh sa skrýva v takejto hračke, ako si vziať Jimmyho Beana, ktorý vie, že Boh je hore na nebi. Ale predsa by som si želala, aby si zobrali aj Jimmyho Beana, a nielen tých indických chlapcov.“

Zdalo sa, že John Pendleton nepočuje. Pohľad mal uprený priamo pred seba a neprítomné pozeral. Hneď sa však spamätal a zobral do rúk ďalšiu zaujímavosť, aby pokračoval v rozprávaní.

Táto návšteva bola naozaj neobyčajná a ešte pred jej ukončením si Pollyanna uvedomila, že sa nerozprávali len o tých čudných veciach z krásnej vyrezávanej skrinky. Rozprávali sa o nej, o Nancy, o tete Polly a o jej každodennom živote. Takisto sa bavili o živote a domove v tom vzdialenom meste na Západe.

Keď prišiel čas odchodu, prihovoril sa jej tento muž hlasom, aký Pollyanna od prísneho Johna Pendletona ešte nikdy nepočula:

„Dievčatko, bol by som rád, keby si ku mne chodievala častejšie. Mohla by si? Som taký sám a chýbaš mi. A je tu ešte jeden dôvod - aj ten ti poviem. Zo začiatku som si myslel, keď som sa minule dozvedel, kto si, že už nebudem chcieť, aby si sem chodila. Pripomenula si mi niečo - niečo, na čo som sa dlhé roky usiloval zabudnúť. Vtedy som si povedal, že bude lepšie, ak ťa už viac nebudem vídavať. A keď sa doktor pýtal, či ťa má priviesť, zakaždým som povedal - nie. Ale časom som zistil, že mi je za tebou smutno - až natoľko, že práve to, že ťa nevidím, mi o to živšie pripomína to, na čo som sa usiloval zabudnúť. A preto by som bol radšej, keby si ku mne chodila. Chcelo by si - dievčatko?“

„Samozrejme, pán Pendleton,“ vydýchla Pollyanna a z očí jej žiarila sympatia k tomuto mužovi so smutnou tvárou, ktorý ležal pred ňou. „Prídem rada!“

..Ďakujem ti,“ povedal John Pendleton nežne.

V ten večer sedela Pollyanna po večeri na verande a rozprávala Nancy všetko o tej vyrezávanej skrinke pána Johna Pendletona a o tých ešte obdivuhodnejších veciach, ktoré v nej boli.

,,Predstavte si,“ vzdychala Nancy, ,,on vám všetky tie veci ukázal a ešte vám o nich aj rozprával - on, ktorý je taký odľud, že s nikým neprehovorí ani len slovko!“

,,Ale on nie je odľud. Nancy, to len tak vyzerá,“ namietala rýchle Pollyanna. „Nechápem, prečo si o ňom každý myslí, že je taký zlý. Nemysleli by si to, keby ho poznali. Ale ani tetuška Polly ho nemá príliš v láske. Nechcela mu poslať huspeninu, viete, bála sa, aby si náhodou nemyslel, že mu ju posiela!“

„Asi v tom nevidela nijakú povinnosť,“ pokrčila Nancy plecami. ,,Ale ja sa len tomu čudujem, že si vás tak obľúbil, slečna Pollyanna, nemajte mi to za zlé - ale on naozaj nie je taký človek, ktorý by mal rád deti, to teda nie.“

Pollyanna sa blažene usmiala.

„Ale on má rád deti,“ prikývla, ,,iba si myslím, že sa k tomu nechcel priznať - celý ten čas. Veď práve dnes mi povedal, že už mal takú náladu, že ma vôbec nechcel vidieť, pretože mu vraj pripomínam niečo, na čo už chcel dávno zabudnúť. ..“

„Čože?“ prerušila ju vzrušene Nancy.

„On povedal, že mu pripomínate niečo, na čo chcel už dávno zabudnúť?“

„Áno. Ale potom...“

„A čo to vlastne bolo?“ nedočkavo naliehala Nancy.

„To mi nepovedal. Iba mi povedal, že to niečo bolo.“

„To je teda záhada,“ vzdychla Nancy hlasom plným dychtivej zvedavosti. „Preto si vás teda tak obľúbil. Ach, slečna Pollyanna! Veď to je úplne ako v knihe - čítala som ich celú kopu: Tajomstvo lady Maudovej a Zmiznutý dedič a Stratené roky - a vo všetkých sú práve takéto tajomstvá. Páni moji! Tak si len predstavte, že tu máme rovno pred nosom práve takýto román - v živote - a teraz mi všetko povedzte, ale úplne všetko, čo vám povedal, slečna Pollyanna, buďte taká dobrá! Nie div, že si vás tak obľúbil, nie div!“

„Ale veď on si ma obľúbil, až keď som ho ja oslovila,“ povedala Pollyanna. „A ani nevedel, kto som, až keď som mu priniesla tú huspeninu a... musela som mu dať jasne najavo, že ju neposiela teta Polly a...“

GRMAN, JURAJ - AKUPRESÚRA PRE KAŽDÉHO

GRMAN, JURAJ

AKUPRESÚRA PRE KAŽDÉHO

Medipress, Bratislava, 1991
edícia Zdravie pre všetkých
1. vydanie
ISBN 80-85315-00-9

zdravie, akupresúra, alternatívna medicína, alternatívne liečenie
48 s., slovenčina
hmotnosť: 71 g

mäkká väzba

1,20 € stav: dobrý, pečiatky v knihe, lepky na obale *bib20**bib20**bib20**zdr*

1,70 € stav: dobrý *zimpa* in **S6P**

WALTARI, MIKA - KARIN MÅNSOVÁ

WALTARI, MIKA

KARIN MÅNSOVÁ
(Kaarina Maunutytär)

Smena, Bratislava, 1973
edícia Eva
preklad Jaroslav Kaňa
ilustrácie Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
prebal Milan Veselý
20.000 výtlačkov

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch pokrčený

2,60 €

*zimpa*petz1*in*belx-fin*

Mika Waltari (1908) je z rodu veľkých fínskych spisovateľov, podobne ako Aleksis Kivi, F. E. Sillampää alebo Väino Linna, dokonca ich svojou svetovou slávou aj prevyšuje. Waltari písal spočiatku romány zo súčasnosti, detektívky, novely a divadelné hry. Až v neskoršom období svojej tvorby sa venoval predovšetkým historickému románu, ktorým si získal veľké meno i v zahraničí.

Karin Mansová je historický román o jednoduchom dievčati, ktoré sa stalo švédskou kráľovnou. Je to román zo 16. storočia, z úsvitu novoveku. Príbeh je však vo švédsku známy a obľúbený ako rozprávka o dávnych legendárnych kráľovnách. Autor nezabúda na všetky historické súvislosti, ktoré umne začlenil do tohto príbehu, takže čitateľovi živo predstavuje vládu kráľa Erika XIV. (1560-1568), jeho slávu, ľudské šťastie i pád. Kráľ Erik nebol len posadnutým šialencom, ako je známe z histórie, ale i vzdelaným hvezdárom, nadaným hudobníkom a zakladateľom novodobej švédskej armády. A Karinina láska urobila z neho i človeka.

V historických súvislostiach sa stretávame nielen so švédskym, ale i s dánskym a poľským kráľom a s ruským cárom Ivanom IV. - Hrozným, i s energickou poľskou knažnou Katarínou z rodu Jagellovcov, ktorá sa neskôr stala matkou poľského a švédskeho kráľa Žigmunda. Hoci sa dej odohráva poväčšine v Stockholme, román je úzko spätý aj s autorovou vlasťou - Fínskom, kam sa sčasti presúva jeho dej.

Román Karin Mansová napísal autor roku 1942, po svojej prvej historickej trilógii Od otca k synovi z nedávnej minulosti z helsinského prostredia a pred napísaním slávneho Egypťana Sinuhe z pradávnej minulosti. A tak Karin Mansová svojím historickým i geografickým začlenením zapadá práve do tohto najtvorivejšieho autorovho obdobia.

Mika Waltari predstavoval vždy hrdinov svojich románov predovšetkým ako ľudí a usiloval sa ich pochopiť z ľudskej stránky. „Svet sa musí zmeniť“ napísal v jednom zo svojich diel, „ale ak sa má zmeniť svet, musí sa zmeniť i človek.“ Je proti nenávisti a neznášanlivosti, preto vidí na každom nielen nedostatky, ale i kladné stránky, Práve preto vedel rozprávku s motívom o krásnej kráľovnej z ľudu, niekedy pokladanej i za bosorku, preladiť do nových tónin a skomponovať z nej pieseň o vernej láske, ktorá je najväčším šťastím i pre kráľa, čo sa správal ako tyran a kat.

Waltari je nám blízky predovšetkým tým, že odsudzuje všetkých kráľov ako tyranov, vyznáva sa zo svojej lásky k ľudu, ktorý trpel, a k sviežemu dychu zeme, ktorý mu je vždy príjemný.

Plynú týždne a mesiace, míňajú sa ťaživé dni, udalosti z vonkajšieho sveta sa dostávajú do Erikových uší len ako vzdialený šum. Kráľovská rada mu ohľaduplne predkladá len to, čo pokladá za nevyhnutné, a Erik pokorne podpisuje všetky listiny, ktoré mu predložia: nariadenia, menovania, rozsudky. Ericus Rex, píše neistými písmenami na miesto, ktoré mu ukážu, a kráľovská rada už uvažuje, že sa mu pokúsi predložiť na potvrdenie rozšírené privilégiá a oprávnenia pre šľachtu. Nesmelo, ale deň čo deň s čoraz väčšmi zvrašteným čelom pozoruje Karin zboku láskavých a ukláňajúcich sa pánov, ktorí si preberajú prstami v ozdobách na hrudi, vykrúcajú si fúzy a významne sa na seba usmievajú, keď predkladajú kráľovi listiny a podľa svojho vlastného uváženia používajú kráľovskú pečať. Karin je vždy pri ňom, ani na okamih sa Erik od nej neodlúči, lebo tuší a právom sa obáva, že bez jej nežnosti a starostlivosti by čoskoro zase upadol do sveta tieňov.

Karin vidí, že Erik je už zdravý, že má rozum úplne v poriadku a okrem toho je taký, aký nebol nikdy predtým: je dobrý človek. Ale stratil sebadôveru, preto sa bez vôle podrobuje všetkému, čo sa od neho žiada, priam tak sa dá baliť do mokrých obkladov a užíva trpké, omamujúce lieky, ako sa podvoľuje požiadavkám a rozhodnutiam rady. Ale Karin mu už nedáva predpísané lieky, čo ako ju učený doktor zastrašuje, že by to mohlo mať hrozné následky.

Erik vysedáva celé hodiny s lutnou na kolenách a hrá, vyludzuje zabudnuté melódie a hľadí do diaľky. Niekedy zaznie na strunách lutny čistým striebrom aj náhodný ľúbostný spev, variácia na prastarú študentskú pieseň, tu sa však Erik hneď roztrasie a struny lutny zakvília falošne. Akoby sa pokúšal prilákať z minulosti to najkrajšie, čo mu život poskytol, znovu a znovu sa vracia k tejto melódii, zakaždým je dokonalejšia a znie čoraz jasavejšie.

Vtedy Karin skláňa hlavu a horúce slzy jej tečú na popukané hánky. Karinine ruky, kedysi pekné, biele a pestované, teraz očerveneli a zhrubli, lebo sama perie kráľovi bielizeň a varí, pripravuje mu namiesto priveľmi korenistých maškŕt, aké poskytuje dvorská kuchyňa, jednoduchú a výživnú stravu, ktorá mu dodá sily a zdravia. Je kráľovi slúžkou, matkou i manželkou, v noci aj milenkou, lebo Erik sa s úpornosťou zúfalca drží toho, čo mu ešte zo života zo stáva, a Karin nežne a láskyplne odpovedá na Erikovo clivé láskanie.

Teraz už kráľ máva opäť pokojný zdravý spánok.

Tak sa kráľ čoraz väčšmi zotavuje. Nesie sa už na koni cez Stockholm na čele jazdeckého oddielu, v trónnej sále dáva audiencie zahraničným vyslancom, pritom pokojným a pevným hlasom číta z papiera to, čo kráľovská rada uznala za vhodné, aby im oznámil. Placho a zvedavo pozorujú vyslanci švédskeho kráľa, ktorého chýr o strašnej vražednej mánii sa ako na krídlach zla rozletel po celej Európe. Potajomky sa obzerajú po svojom ozbrojenom sprievode a s uľahčením si vydýchnu a siahnu si na krk, keď sa audiencia skončila. To všetko však robí Erik nerád, iba preto, aby si vykonal svoju povinnosť. V záležitostiach kráľovstva cíti sa ako telo bez duše, ktorému rada vdýchla nový život, aby nieslo insígnie kráľovskej moci a slúžilo ako blyštiaci sa štít. ich diela.

V rade je však toľko náhľadov, koľko má členov. Odvtedy, čo stratili spoločné záujmy, vo všetkom vládne nejednotnosť a neporiadok, všetci bojujú proti všetkým o moc a lesk, takže je to horšie ako prv. Dánske žoldnierske jednotky lúpia, pália a plienia vo, Švédsku, piráti potápajú drahocenné náklady v Baltickom mori a prúdy utečencov z východného Götlandu zaplavujú Stockholm. Ľudí sa zmocňuje strach, lebo teraz niet už nikoho, na koho by sa mohol chudobný ľud obrátiť, aby uplatnil svoje právo. V mene slobody vládne všade svojvôľa a všetko sa rúti do skazy.

Vo vtáčom dome na konci kráľovského parku sa ozýva vtáčí spev a kríky i rastliny sa ešte stále zelenajú. Papagáj volá chrapľavým hlasom Karin a krkavec, ktorý vypĺzol od túžby po slobode a od zatrpknutosti, zlostne myká retiazkou na nohe. 

STONE, IRVING - AGÓNIA A EXTÁZA

STONE, IRVING

AGÓNIA A EXTÁZA
(The Agony and Ecstasy)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
edícia Tvorba národov
preklad a doslov Jozef Šimo
verše prebásnil Viliam Turčány
preklad z denníkov Jozef Felix, Viliam Turčány
obálka Záboj Kulhavý
2. vydanie, 28.000 výtlačkov

beletria, román, životopisy,
832 s., slovenčina
hmotnosť: 877 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal poškodený, knižná blok v dobrej kondícii

1,80 € PREDANÉ

*zimpa*

 Meno Irvinga Stona nie je nášmu čitateľovi neznáme; získal si zaslúženú pozornosť románom „Smäd po živote“ - životopisom maliara Vincenta van Gogha, dielom, ktoré sa vymyká spomedzi bežného priemeru biografických románov prísnym zotrvávaním na overených skutočnostiach a pritom neobyčajnou pútavosťou i sviežosťou rozprávania. V románe, ktorý sa dostáva do rúk našim čitateľom, autor využíva svoju schopnosť historickej evokácie, aby presvedčivo zobrazil život veľkého maliara talianskej renesancie, Michelangela Buonarrotiho, i veľkého zástupu osôb, s ktorými sa stýkal. Svojou tvorivou metódou, spočívajúcou až na priam úzkostlivom prístupe k faktom a ich hodnoteniu, dopracováva sa autor k neobyčajne plastickým obrazom, ktoré nielenže sa vrývajú Čitateľovi do pamäti, ale pomáhajú mu pochopiť otázky umeleckej tvorby. Jednou zo Stenových predností je práve schopnosť zachytiť ducha čias, spôsob myslenia a cítenia ľudí v istej historickej epoche. V našom románe sa stretávame s pestrým a pôsobivým obrazom renesancie v plnej jej šírke - od zmyslového rozkošníctva až k asketizmu reformačných snáh.

Je to kniha, ktorá čitateľa nielen zaujme a neraz mu dá odpoveď na otázky, ktoré sa mu azda zdajú priveľmi zložité, ale naplní ho pochopením pre veľké - a neraz márne - úsilie človeka v konflikte so spoločnosťou, ktorú predbehol.

Otcovia Gesuati naučili Argienta nielen počítať, ale aj byť nekompromisne statočným. Pred svitaním odchádzal z domu na trh a bral si kúsok hrudky a papier. Michelangela dojalo, ako starostlivo si chlapec písal účty: toľko a toľko denárov za zeleninu, toľko za mäso, za ovocie, za chlieb a pastu. Argiento neúnavne hľadel nakupovať čo najlacnejšie a najlepšie. Do týždňa poznal každý stánok. Nákup mu zabral väčšinu dopoludnia, a to Michelangelovi vyhovovalo, lebo mal samotu, po ktorej túžil.

Zaviedli si jednoduchý denný poriadok. Po obede s jedným chodom Argiento upratal izby, zatiaľ čo sa Michelangelo išiel na hodinu prejsť pozdĺž Tibery až k dokom, kde počúval Sicílčanov, ako spievajú pri vykladaní lode. Keď sa vrátil, Argiento už požíval riposo na skladacej posteli v kuchyni pred dreveným umývadlom. Michelangelo získal ďalšie dve hodiny ticha pri pracovnom stole, kým sa Argiento zobudil, hlasne si umyl tvár v umývadle a podišiel ku stolu na každodenné vyučovanie. Tých pár hodín popoludní Argientovi zrejme stačilo, lebo ďalšej výučby sa nedožadoval. Na súmraku bol už zasa v kuchyni a varil vodu. Keď sa zotmelo, už spal na skladacej posteli, s pokrývkou bezpečne pretiahnutou cez hlavu. Michelangelo si nato zapálil olejové lampy a vrátil sa k pracovnému stolu. Bol vďačný Buonarrotovi, že mu poslal Argienta; zdalo sa, že toto riešenie bude obom vyhovovať, hoci Argiento nejavil nijaké nadanie na kreslenie. Neskôr, keď začne pracovať s mramorom, naučí chlapca, ako zaobchádzať s kladivom a dlátom.

V biblii čítal z Jánovho evanjelia, 19:38-40:

Po tomto prosil Piláta Jozef z Arimatie, ktorý bol učeníkom Ježišovým ... aby smel sňat telo Ježišovo ... Prišiel teda a sňal telo Ježišovo. A prišiel Nikodém... a priniesol asi sto funtov miešaniny z myrhy a aloe. Vzali teda telo Ježišovo a zavinuli ho do plachiet s voňavkami, ako je u Židov obyčaj pochovávat.

Ako prítomných biblia uvádza Máriu, Máriinu sestru, Máriu Magdalénu, Jána, Jozefa z Arimatie, Nikodéma. Čo ako hľadal, nenašiel v Písme stať, kde by sa hovorilo, že Mária zostala s Ježišom sama. Dejisko bolo zväčša preplnené smútiacimi ako na DelľArcovej Lamentácii v Bologni, kde zármutkom skľúčení diváci pripravili Máriu o poslednú srdcervúcu chvíľu.

Podľa jeho názoru tam nemohol byť nikto iný.

Jeho prvou túžbou bolo vytvoriť matku a syna samých na celom svete. Kedy sa mohla Márii ujsť chvíľka, v ktorej držala dieťa v lone? Možno vtedy, keď ho vojaci sňali z kríža a položili na zem, kým Jozef z Arimatie išiel k Pilátovi vyžiadať Kristovo telo, Nikodém išiel po miešaninu z myrhy a aloe a ostatní odišli smútiť domov. Tí, čo uvidia jeho dokončenú Pietu, nahradia biblických svedkov. Pocítia, čo prežívala Mária. Nebude tam nijaká svätožiara, nijakí anjeli. Iba dve ľudskej bytosti, od Boha vyvolené.

K Márii mal blízky vzťah, lebo sa kedysi dlho sústreďoval na začiatky jej životnej cesty. Teraz je intenzívne živá, zronená; syn je mŕtvy. Hoci neskôr vstane z mŕtvych, v tejto chvíli nežije, výraz jeho tváre prezrádza, čo na kríži vytrpel. Preto nebude môcť na svojej soche vyjadriť, čo Kristus cítil k matke; vyjadrí len to, čo Mária cíti voči synovi. Ježišovo nehybné telo bude pasívne, oči zavreté. Mária bude musieť vyjadrovať odkaz svojej duše ľudstvu. Tak sa mu videlo správne.

Uľavilo sa mu, keď sa mohol v mysli preniesť k technickým otázkam. Keďže jeho Kristus má byť v životnej veľkosti, ako ho bude Mária držať v lone, aby vzťah medzi nimi nestratil na vzhľade? Jeho Mária bude musieť držať muža životnej veľkosti tak pevne a prirodzene, akoby držala dieťa.

To sa dá docieliť jediným spôsobom: musí kresliť diagramy a náčrty, ktorými prebáda najtajnejšie kútiky svojej mysle a nájde tvorivé myšlienky, ktorými vyjadrí svoju koncepciu.

Pustil sa do hrubých náčrtov, aby si oslobodil myšlienky a dostal predstavu na papier. Vizuálne vyjadrovali to, čo v sebe cítil. Chodil pritom po uliciach a hľadel na ľudí, ktorí šli okolo neho alebo nakupovali pri stánkoch, zhromažďoval čerstvé dojmy, ako vyzerajú, ako sa pohybujú. Vyhľadával najmä nežné mníšky milých tvárí, na hlavách šatky a závoje do pol čela, a snažil sa zapamätať výraz ich tváre, kým neprišiel domov a nenačrtol ich na papier.

Keď objavil, že rúcho možno usporiadať tak, aby slúžilo stavebným účelom, začal skúmať anatómiu záhybov. Sústavne improvizoval, dohotovil hlinenú postavu životnej veľkosti, potom nakúpil od súkenníka metre lacnej látky, namočil v umývadle ľahké plátno a pokryl ho hlinou, ktorú Argiento doniesol z brehu Tibery, až dosiahol konzistenciu hustého blata. Ani jeden záhyb nesmel byť náhodný, každý musel organicky slúžiť, prikrývať Madonine útle nohy a chodidlá, aby poskytli pevnú oporu Kristovmu telu, zvýrazňovať krútňavu