MAŤUGA, VIKTORFAETONOVO SPRISAHANIE
eseje
Pictus, Bratislava, 1993
edícia SIGNUM (1)
edičná poznámka Peter Valček
doslov Ján Švantner
ISBN 80-7128-009-7
beletria, próza krátka,
122 s., slovenčina
hmotnosť: 145 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
3,00 € PREDANÉ
*zlaja* (in *X02*)
„Ako je možné, že v dejinnom zápase, ktorý trval stovky rokov, v tomto heroickom okamihu časť slovenskej inteligencie stratila tvár, s nekritickým obdivom sa vrhla do náročia cudzích mocností, zištne, servilne a snobsky padá do mdlôb pred tzv. výdobytkami západnej kultúry, pred všetkým, čo priniesla západná civilizácia, s prázdnym a slabošským nárekom a vzápätí neľútostným vydieraním a intrigami vypaľuje vlastné korene a nadbieha opovržlivcom a neprajníkom, ktorí často z nevedomosti, hlúposti a nenávisti, neraz aj pre judášsky groš a zo závisti k cudziemu vlastenectvu a duchovnému pokladu národa upadli sami do šovinizmu a imperiálnej nadutosti? Pravdu, ktorú veľakrát zradili, už nikdy nenájdu. Paródia na vlastenectvo napokon prospela duchu zvrchovanosti; fraška o slobode napokon pomohla načrtnúť kontúry skutočnej slobody. Prečo sa teda časť inteligencie slovenského národného spoločenstva postavila proti vlastnej nezávislosti? O čo vlastne išlo týmto ľuďom, že ako zámienku svojich vierolomností si zvolili hanobenie vznešeného práva každého vyspelého spoločenstva?”
Okamihy večnosti
(variácie na Mikloškov výrok)
Jazykové prejavy ľudí štátneho aparátu z obdobia päťdesiatych rokov sú okrem iného charakteristické primitívnou militantnou postulatívnosťou a nekompromisnosťou. Reicinov vražedný výrok: „Ten bude hniť!”1 patrí medzi to najstrašnejšie, čo zrodila aparátnická papuľa v dejinách vôbec. Šialenstvo takého kriminálneho jazyka spätne likviduje ľudskú predstavivosť a vyjavuje obrovskú akumuláciu krutosti. Dávno predtým, paralelne so šialenstvom našej epochy, keď jakobíni začali stínať, sa začala hlboko otriasať viera v ľudskú poctivosť. Z výjavu obeseného cárskeho agenta Boscampa, nadaného profesora orientálnych jazykov, alebo z lynčovania generála Ožarovského, či mučenia generálov Píku, Žingora a dalších a ďalších tisícov a miliónov neznesiteľne vzrástla kríza svedomia. Vznešené hodnoty, a to tie najzákladnejšie, strácajú akúkoľvek cenu. Ľudský život, nestojí ani toľko čo zdrap papiera.
Primitívny bonmot v okamihu premieňa ľudskú masu na horu kostí. Slovo „obeť” stráca význam, lebo jeho veľkosť a množstvo presahuje možnosti ľudského chápania. Človek cíti stále väčšiu ťarchu a túži čo najskôr sa s ňou vyrovnať. Cíti, že je to ťarcha dejín, ktoré už nakopili toľkú vinu, že vykúpiť ju môžu vari len bohovia. On, maličký, znáša túto metafyzickú ťarchu a často podlieha lákavej vidine: rýchlo s ňou skoncovať. Rozsieva pomstu všade: na ulici, v dopravnom prostriedku, v kine, v kaviarni, v parlamente..., ale aj v náručí milovanej. Pomstí sa slovami, gestami i mlčaním. A keď príde tá pravá chvíľa či historický okamih, vzplanie v ňom túžba po konečnom riešení: „Ten bude hniť!”.
Také obludné želanie zaznelo v procese s generálom Píkom. A stovky, tisíce podobných jedovatých výrokov lietali krajinou a možno lietajú i dnes. Komu tento jazyk dodáva silu, svetlo a oheň, akým úbohým ľudským tvorom zvyšuje sebavedomie, nahrádza plnosť vedomia a kto v okamihu jeho vyslovenia aspoň v zárodku pocíti, že sa ho zmocnila obyčajná krutosť z nedostatku fantázie?
Keď „umrel” Boh, zdalo sa, že večnosť možno vyjavovať obnovením rituálu sektárstva. Totalitnosť pôsobenia rituálu sekty nahrádza dimenziu vnútornej účasti, ľudská psychika sa mechanicky podriaďuje kolektívnemu vedomiu, podlieha psychóze davu, a účastný nemôže byť ten, kto prejavuje „nesúlad”, ale ten, kto sa bezvýhradne a slepo stotožňuje. Ak jednotlivec prejavil čo len náznak „vnútorného sporu” o zmysel „zmäteného”, či proti nemu, sektárske vedomie nedovoľovalo tento fakt chápať ako túžbu po jasnosti, ale ako zaujatosť a nepriateľstvo. Tomuto „nepriateľstvu” sa prisúdil rovnaký význam, z akého sa samo „vyjavovalo” - napríklad nacizmus. Sektárstvo, sfanatizované sploštené vedomie, masová hystéria plodia „fantastické” konštrukcie, a čím viac sa vzďaľujú od skutočnosti, tým spoľahlivejšie slúžia rozkladajúcim sa vrstvám spoločnosti, jej extrémistickému voluntarizmu, obranárskej agresii, ktorá má pomôcť zmyť silný náter viny. Sektárstvu slúžia nízke duše, v ktorých naďalej ožíva čosi dávnopohanské a barbarské, bez ohľadu na to, či sa nazývajú protestantmi alebo katolíkmi, ľavičiarmi alebo pravičiarmi, národovcami alebo kozmopolitmi, a je vedľajšie, či ide o luzu ulice, luzu salónov či o luzu parlamentov.
Práve v tomto type sektárskeho správania sa vidieť znaky takzvaného nespútaného, voľného života, iracionálne hybridné prvky vitalizmu, ktorý chce strhnúť takzvané putá rozumu a pokroku, prvky démonickej energie, falošného a vypätého kŕča dotyku, aseptického a vypreparovaného kontaktu s reálnou skutočnosťou, zahmlievaného a zastieraného takzvanou spôsobilosťou, vyberaným správaním, toleranciou a znášanlivosťou, pričom sama prax ukazuje, že ide o obyčajné darebáctvo, pokrytectvo a lenivosť, nevľúdnu blazeovanosť, predstieranú nevšímavosť a pohŕdanie, čo má charakter takmer teutónske-ho2 vandalizmu a boľševicko-sionistického hegemonizmu a militarizmu: minifašizmus. Taká vrstva ľudí, staronová „aristokracia”, ktorá bude opäť disponovať rozhodujúcimi a technickými prostriedkami, nemôže sa stať vzorom nového intelektuálneho stavu, ktorý tvorí skutočné hodnoty a zabezpečuje kontinuitné trvanie národnej kultúry, lebo jeho „oddiely” sa sformovali zo spodiny spoločnosti, intelektuálnej zberby, ktorá svoju „službu človeku” iba predstiera, z odpadlíkov a lokajov, a ich vodcom
