Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

streda 24. mája 2017

KESEY, KEN - BOL SOM DLHO PREČ

KESEY, KEN

BOL SOM DLHO PREČ
(One Flew over the Cuckoo´s Nest)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Karol Dlouhý
doslov Dušan Slobodník
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (73)
1. vydanie, 26.000 výtlačkov

beletria, román
288 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba


1,10 € stav: zachovalá, bez prebalu*lupev*belx* 
2,00 € DAROVANÉ EGJAK
1,30 € stav: dobrý, bez prebalu*home* DAROVANÉ

Základnou tematickou líniou a z nej vyplývajúcim myšlienkovým konfliktom najpozoruhodnejšieho a umelecky najkvalitnejšieho románu Kena Keseyho: Bol som dlho preč je analýza človeka a jeho úsilia o uplatnenie svojej individuality v nerovnom boji proti neľútostnej gigantickej mašinérii spoločnosti, ktorá sa usiluje každého jednotlivca ovládnuť a potlačiť v ňom i najmenší pocit ľudskej dôstojnosti. Terčom autorovej kritiky sa tu stáva nivelizácia ľudských hodnôt a strata individualizmu tentoraz u pacientov v ústave pre duševne chorých. Hrdinovia románu — ľudia z rozličných príčin vyhostení spoločnosťou — reprezentujú pestrú galériu postáv rôznych vrstiev kapitalistickej spoločnosti. Veľmi úzko ich však spája spoločný údel podrobenosti, nad ktorým drží každodenne „ochrannú“ ruku Veľká Sestra. Charakteristickou kompozičnou črtou diela je výrazný symbolický podtext, personifikovaný hlavnými postavami (Veľká Sestra — nástroj násilia a zla, McMurphy — boj za slobodu ľudského jedinca, Náčelník Bromden — boj proti rasovému útlaku, Bibbit — rezignácia). Rozprávačom príbehu je Náčelník Bromden, dlhoročný pacient poloindiánskeho pôvodu. Navonok vystupuje ako hluchonemý, v jeho vnútri sa však skrýva bystrý pozorovateľ, prostredníctvom ktorého nám autor predkladá strhujúci vývin udalostí v ústave. Do tohto sveta, ktorým manipuluje Veľká Sestra, prichádza ústredná postava románu — McMurphy — človek, čo sa rozhodol vzoprieť a poraziť Veľkú Sestru. Po dlhom úsilí sa mu napokon podarí v istom zmysle pokoriť túto ženu, získať si pacientov a prebudiť ich z duševnej otupenosti.




Sestry na seba pozrú, nechápu, čo tohto človeka posadlo. Pacienti pozrú na McMurphyho, ktorý sa v kúte cerí, a čakajú, čo doktor povie ďalej. Doktor pokývne hlavou.

„Áno, na tú istú strednú školu. A ako sme tak spomínali, náhodou prišla reč na karnevaly, ktoré škola usporadúvala — boli to úžasné, bujaré slávnostné podujatia. Výzdoba, fábory z krepového papiera, stánky, hry vždy to bývala jedna z najskvelejších udalostí roka. Býval som totiž — ako som sa už zmienil McMurphymu — predsedom stredoškolského karnevalu, a to tak v nižších, ako aj vo vyšších ročníkoch; boli to skvelé, bezstarostné roky..."

V dennej izbe je ticho ako v hrobe. Doktor zdvihne hlavu, poobzerá sa, je zvedavý, či sa nezosmiešňuje. Veľká Sestra naňho hľadí tak, že by v tomto smere nemala zostať najmenšia pochybnosť, ale doktor nemá okuliare, a preto ho pohľad ne-triafa.

„Tak či onak — aby sme skoncovali s tými bolestínskymi prehliadkami clivoty — v rozhovore sme sa s McMurphym zamýšľali nad tým, aký postoj by asi zaujali podaktorí pacienti, keby sme tu na oddelení usporiadali karneval?“

Založí si okuliare a znovu sa poobzerá. Nikto nad tým nápadom nejasá. Podaktorí sa pamätáme, že aj Taber sa pred pár rokmi pokúsil zosnovať karneval, a ako to vypálilo. Kým doktor čaká, z Veľkej Sestry vyhúkne mlčanie a hrozivo sa týči nad všetkými, každého vyzýva, aby sa mu postavil zoči-voči. Viem, že McMurphy nemôže, lebo má prsty v príprave karnevalu, a len čo mi zíde na um, že nikto nebude taký blázon, aby to mlčanie preťal, Cheswick, ktorý sedí tesne vedľa McMurphyho, zavrčí, vstane a poškrabká sa po rebrách, pričom si ani nestihne uvedomiť, čo sa vlastne stalo.

„Hm — viete, osobne som presvedčený,“ pozrie na McMurphyho päsť, ktorá spočíva vedľa neho na operadle kresla, ozrutný meravý palec z nej trčí dohora ako kravský chvost: „že ten karneval je naozaj výborný nápad. Aspoň nás to vytrhne z tej jednotvárnosti.“

„Správne, Charley,“ prikývne doktor, je Cheswickovi vďačný, že ho podporil, „a ani liečebná hodnota tu nie je zanedbateľná.“

„Rozhodne,“ pritaká Cheswick a už vyzerá spokojnejší. „Veru. Karneval je náramne liečivý. Na to môžete vziať jed.“

„To by bola s-s-sranda,“ poznamená Billy Bibbit.

„Hej, aj to,“ prisvedčí Cheswick. „Zvládli by sme to, pán doktor, celkom iste. Scanlon môže zahrať ten výstup s ľudskou bombou a ja môžem počas pracovnej liečby urobiť kolíky na hádzanie krúžkov.“

„Ja budem veštiť,“ pridá sa Martini a zaškúli na škvrnu nad hlavou.

„Ja viem celkom dobre čítať z dlane diagnózy chorôb,“ dodá Harding.

„Výborne, výborne,“ poznamená Cheswick a tleskne do dlaní. Dosiaľ sa mu nestalo, že by sa bol niekto pridal k tomu, čo povedal.

„A pokiaľ ide o mňa,“ ozve sa ťahavo McMurphy, „pokladal by som si za česť, keby som mohol obsluhovať koleso šťasteny. Mám totiž menšie skúsenosti...“

„Och, je tu kopa možností,“ vyhlási doktor, vzpriami sa na stoličke a skutočne sa začína nadchýnať. „Mám milión nápadov. ..“

A potom hovorí päť minút na plné obrátky. Je jasné, že mnohé z týchto návrhov už predebatoval s McMurphym. Popisuje hry, stánky, hovorí o predaji lístkov, potom sa tak prudko zháči, akoby ho sestrin pohľad trafil rovno medzi oči. Zažmurká na ňu a spýta sa: „Čo súdite o tom nápade, slečna Ratchedová? O tom karnevale? Tu na oddelení?“

„Pripúšťam, že sa tu črtajú isté liečebné možnosti,“ odvetí Veľká Sestra a odmlčí sa. Opäť z nej vyhúkne to mlčanie. Keď si je už celkom istá, že sa nik nevzoprie, pokračuje. „Ale zároveň sa nazdávam, že kým padne dáke rozhodnutie, mal by sa taký nápad prediskutovať na schôdzi osadenstva. Nebola to vari vaša myšlienka, pán doktor?“

,,Samozrejme. No chápete, iba som si myslel, že si to najprv overím u niekoľkých pacientov. Ale dozaista, schôdza osadenstva je prvoradá. Potom budeme plánovať ďalej.“

Každý si uvedomí, že karneval je týmto činom pochovaný.

Veľká Sestra zarapčí fasciklom, ktorý drží v ruke, a tým vezme veci opäť do hrsti. „Výborne. Ak teda už nemáme nič nové — a ak si pán Cheswick láskavo sadne — myslím, že sa môžeme pustiť rovno do diskusie. Máme,“ vytiahne z košíka hodinky a pozrie na ne, „ešte štyridsaťosem minút. Tak teda, ako som...“




HITCHCOCK, ALFRED - MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ

HITCHCOCK, ALFRED

MOJE NAJMILŠIE STRAŠIDLÁ
(My Favorites in Suspense)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Tvorba národov
preklad kolektív
obálka Agnesa Sigetová
1. vydanie, 30.000 výtlačkov

próza krátka, horor, antológia
460 s., slovenčina
hmotnosť: 616 g

tvrdá väzba
stav: bez prebalu, dosky ušpinené

3,00 € PREDANÉ!

*lupev*






ANTHONY BOUCHER
Ostré zuby

Nebolo tam chodníka, iba takmer zvislý výstup. Na niekoľko krokov rozdrobená skala s koreňmi šalvie, nachodiacej si biedny život v suchej pôde. Potom zubaté výčnelky holých skalísk, kde-tu s náhodnými schodíkmi pre nohy, kde-tu s previsnutými a nespoľahlivými konármi masnútky, kde-tu pri výstupe nepomáhalo nič, iba páková sila svalov a zmysel pre rovnováhu.

Šalvia bola tak fádne zelená ako skala fádne hnedá. Jedinou farbou boli kde-tu ružové pichliače sudovitého kaktusu.

Hugh Tallant sa vyšvihol na posledný končiar. Končiar mal premyslený, upravený výzor — skamenená pevnosť Liliputánov, Gibraltar trpaslíkov. Tallant si sadol na cimburie a odviazal si poľný ďalekohľad.

Pod ním sa rozprestieralo údolie púšte. Maličká chystka budov, to bola Oáza, nepatrná chystka paliem, ktorá dala meno mestu a prichýlila jeho stan a chatu, čo si tam staval, slepo sa končiaca autostráda, vedúca rovno do ničoho, zaolejované cesty, obkresľujúce voľné plochy optimistického ďalšieho delenia.

Tallant z nich nevidel ani jednu. Ďalekohľad mal upretý za oázu a za mesto Oázu na suché jazero. Vetrone videl jasne a živo a chlapov v uniformách, ktorí boh pri nich zaneprázdnení, bolo tak ostro a podrobne vidno ako mravenisko pod sklom. Nácvikové učilište bolo čulejšie než zvyčajne. Najmä jeden vetroň, Tallantovi cudzí, zdal sa stredobodom pozornosti. Chlapi chodili a prezerali si ho a obzerali sa dozadu, aby k nemu prirovnali staršie modely.

Iba kútik Tallantovho ľavého oka nebol zaneprázdnený novým vetroňom. V tom kútiku sa čosi pohlo, čosi malého a tenkého a hnedého ako zem. Priveľké na králika, primalé na človeka. Prebehlo to cez ten kútik zorného poľa a Tallant pocítil, že na vetrone sa sotva môže sústrediť.

Zložil ďalekohľad a schválne sa poobzeral okolo seba. Končiar vyčnieval nad úzky, plochý priestor hrebeňa. Nič sa nehýbalo. Nič nestálo na pozadí šalvie a skaly, iba jediný sud ružových pichliačov. Vzal si opäť ďalekohľad a znova začal pozorovať. -Keď skončil, výsledky si metodicky značil do čierneho zápisníčka.

Ruku mal ešte bielu. Púšť je v zime chladná a často bez slnka. Ale bola to mocná ruka a tak dobre vytrénovaná ako jeho oči, plne schopná verne zaznamenať náčrty a rozmery, ktoré oči tak presne zachytili.

Raz sa mu ruka pošmykla a musel gumovať a opäť kresliť a zanechal šmuhu, čo sa mu nepáčilo. Tenká hnedá bytosť sa mu opäť mihla krajom zorného poľa. Išla k východnému okraju, bol by odprisahal, že tam, kde sa rad skál zubatil ako štíty na chrbte stegosaura.

Len keď už mal poznámky hotové, oddal sa zvedavosti a aj vtedy len s cynickou sebavýčitkou. Telesne bol ustatý, bol to pre neho nezvyčajný stav, od toho denného výstupu a od upravovania zeme na budúcu chatu. Očné svaly sa mu akosi nervózne mykaly. Za tým stegosaurovým pancierom nebude nič.

Nič tam nebolo. Nič živého ani pohyblivého. Len roztrhaná a napoly ošklbaná mŕtvola vtáka, ktorý vyzeral, akoby ho bol žral nejaký drobný živočích.

Bolo to na polceste dolu vŕškom — dolu vŕškom v západnej terminológii, aj keď hocikde východne od Rockies by to boh pokladali za poriadny vrch — keď Tallant opäť zazrel pohybujúcu sa postavu.

Ale to už nebol kúsok nervózneho oka. Nebolo to ani malé, ani tenké, ani hnedé. Bolo to vysoké a široké a malo to oblečenú krikľavú červeno-čiernu kazajku. Vykríklo to „Tallant!“ veselým a bujným hlasom.

Tallant prikročil bližšie k chlapovi a povedal „Hello!“. Po chvíľke ticha dodal: „Myslím, že vás nepoznám.“

Chlap sa široko usmial. „Nepoznáte ma? 

ŠOLOCHOV, MICHAIL - ROZORANÁ CELINA II.

ŠOLOCHOV, MICHAIL

ROZORANÁ CELINA II.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1961
edícia Hviezdoslavova knižnica (71)
preklad Ján Ferenčík
doslov Branislav Choma
obálka Viliam Chmel
1. vydanie, 20.000 výtlačkov

beletria, román
444 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g

tvrdá väzba, s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2* (in *201*)





ŠOLOCHOV, MICHAIL - ROZORANÁ CELINA I.

ŠOLOCHOV, MICHAIL

ROZORANÁ CELINA I.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Hviezdoslavova knižnica (74)
preklad Ľudmila Pikulová
doslov Pavol Števček
obálka Viliam Chmel
3. vydanie, 11.500 výtlačkov

beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*mipet2* (in *201*)





Potom chodili poslovia na koňoch skoro každý deň, lenže už nie o polnoci, ale neskôr, nad ránom, okolo tretej-štvrtej v noci. Prichádzali zrejme z ďalších miest ako prvý.

Jakov Lukič žil v tieto dni rozdvojeným, čudným životom. Ráno šiel na správu kolchozu, zhováral sa s Davydovom, Naguľnovom, s tesármi, so skupinármi. Starosti so stavbou stajní pre statok, s cúdením zbožia, s opravou inventára mu nenechávali ani chvíľočku na iné myšlienky. Agilný Jakov Lukič ani sám nečakal, že sa dostane do prostredia, blízkeho jeho srdcu, do pracovného zhonu a večných starostí, len s tým základným rozdielom, že sa teraz ponevieral po osade, po cestách už nie pre vlastný zisk, ale v záujmoch kolchozu. Ale on bol aj tak rád, keď ho to len odviedlo od čiernych myšlienok, keď nemusel hútať. Upútala ho práca, chcelo sa mu pracovať, v hlave sa mu rodili všelijaké plány. Horlivo sa staral o teplejšie stajne, o stavbu veľkej koniarne, viedol prenášanie skolektivizovaných sypární a stavbu novej kolchoznej sypárne; ale večer, len čo utíchal zhon pracovného dňa a prichodil čas odísť domov, pri pomyslení, že tam v izbičke sedí Polovcev ako sup nad mrcinou, zamračený a strašný vo svojej osamelosti — Jakovovi Lukičovi začalo stískať srdce, pohyby mu mľandraveli, nevýslovná ustatosť mu premáhala telo ... Keď sa vrátil domov, ešte pred večerou zašiel k Polovcevovi.

„Hovor,“ rozkázal a šúľal si cigaretu, prichystaný dychtivo počúvať.

A Jakov Lukič opísal deň, čo sa minul v kolchoznej robote. Polovcev ho obyčajne vypočul mlčky, len raz nevydržal, keď mu Jakov Lukič porozprával, ako sa kulacké šatstvo a obuv rozdeľovala medzi bedač; skríkol zúrivo, až mu v hrdle zachrčalo:

„Na jar krky vykrútime tým, čo si brali! Všetkých tých ... všetku tú zberbu zapíš do zoznamu! Počuješ?“

„Zoznam mám, Alexander Anisimovič.“

„Máš ho tu?“

„Mám.“

„Ukáž!“

Vzal zoznam a pozorne ho odpísal, podrobne si značil mená, otcovské mená, priezviská a pridelené veci, a k priezvisku každého, kto dostal šaty alebo obuv, urobil krížik.

Keď sa Jakov Lukič pozhováral s Polovcevom, šiel večerať a pred spaním znova zašiel k nemu po inštrukcie, čo robiť na druhý deň.

To na návod Polovceva Jakov Lukič ôsmeho februára rozkázal vedúcemu druhej pracovnej skupiny poslať štyri záprahy s ľuďmi a doviezť k stajniam riečneho piesku. Piesok doviezli. Jakov Lukič dal čisto oriadiť hlinené dlážky stajní a posypať ich pieskom. Keď končili túto prácu, na dvor druhej pracovnej skupiny prišiel Davydov.

„Co sa tu naťahujete s pieskom?“ spýtal sa Demida Mlčka, voliara druhej skupiny.

„Posýpame.“

„Prečo?“

Mlčanie.

„Prečo, reku?“

„Neviem.“

„Kto kázal sypať piesok?“

„Správca.“

„A čo vravel?“

„Vraj, čistotu udržujte Vymýšľa, pľuhák!“

„To je dobre, fakt! Naozaj, bude čisto, lebo je tu aj hnoj, aj smrad, ešte sa voly môžu nakaziť. Aj im treba čistoty, ako vravia zverolekári, fakt. A ty darmo toto ... nespokojnosť vyjadruješ. Veď teraz je aj radosť pozrieť: piesoček, čistučko, nie? Co myslíš?“

Ale s Mlčkom sa Davydov veľa nenazhováral — Mlčko len čušal, potom odišiel do plevníka a Davydov, v duchu schvaľujúc iniciatívu svojho správcu, šiel na obed.

Pred večerom pribehol k nemu Ľubiškin a nahnevane sa spýtal:

„Teda od dneška volom miesto podstielania piesok sypeme?“

„Hej, piesok.“

„Ale čo je s tým Ostrovnovom? Zblaznel, či čo? 



DEVEČKOVÁ, ANNA - SNY NA ÚTEKU

DEVEČKOVÁ, ANNA

SNY NA ÚTEKU

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (56)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 1.500 výtlačkov

beletria, próza krátka,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 220 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *mipet2* in *007*
0,50 € *ripri*bels*

Sny na úteku? Áno, na úteku človeka pred človekom, pred krutosťou a potopou nepochopenia, na úteku do súkromia, kde možno ostať s poníženými, urazenými, s neuznanými, blúznivcami a snovať fikciu o ich komplikovanom živote, zostupovať po rebríčku psychológie do charakterov a hľadať rozsypané, čisté jadro alebo stratenú ľudskú tvár, umlčanú túžbu po šťastí a sebauplatnení. Devečkovej psychologické reportáže vznikali na základe bohatých a dlhoročných novinárskych skúseností, vyvreli z dôverného poznania mnohých tragédií. Preto aj v centre autorkinho záujmu stoja skôr „smoliari", ľudia určitým spôsobom deklasovaní, ale veľmi túžiaci po sebarealizácii. Sú to postavy s mnohotvárnym citovým životom, a aj keď sa autorka pridŕža životnej fakticity alebo životopisnej skúsenostnej osnovy, snaží sa ju vždy prekročiť a medzi riadkami alebo otvorene vysloviť svoje občianske a mravné krédo. Jej najväčšou devízou je obrana humanitného ideálu a z onoho základu sa dostáva k veľmi citlivému chápaniu jedinca v mnohotvárnej a neraz až kruto agresívnej skutočnosti. Sympatický je v týchto prózach súcit a túžba pochopiť aj protikladného človeka, pomôcť mu láskavým slovom, skutkom alebo nemým súhlasom. Devečková sa prejavila ako vášnivá zástankyňa človeka, ktorý pre ňu znamená najväčšiu hodnotu, ohrozenú práve dnes dehumanizačným tlakom.






Keby sa bol len obzrel a mlčky čakal, ako zvykne môj Vladko, na tvári nemá výčitka: už si zas zbadala dajakého chrobáka, bola by som ho bez slova dobehla. Ale on sa vracia, zahľadí sa na dno rieky.

„Ozaj, je sfarbené ako stráň . . . Keď sa tak dívam do tej vody, chápem, prečo Herakleitos pokladal za podstatu sveta pohyb, totiž... ak sa dobre pamätám, oheň ako pohyb, panta rei . .. Dvakrát po sebe nemožno vstúpiť do tej istej rieky."

Pozeráme na dno obklopení hustou vrbinou. „Ako keby tie farby vytvoril pohyb vĺn, čo sa nedajú uväzniť, však?"

Vykročíme po pustom chodníku a zrazu si akosi nemáme čo povedať.

Vo farskej záhrade nám padnú do očí kŕmidlá pre vtákov v korunách stromov. „Tíha, tu ich je vari viacej ako vtákov!"

„Pozrite," ukáže riaditeľ na malú jabloň, „hento mu veriaci zmajstrovali z jedľových šušiek!"

Verandu nám prišiel otvoriť čiernooký mladý muž v okuliaroch, v hnedej košeli s rozopnutým golierom, v čiernych nohaviciach. „Á, pekne vítam," stíska nám ruky. Vnímam ho na pozadí fotografií rozvešaných na stenách verandy. Krojované skupiny, akási slávnosť. „To sú zväčša moje výtvory, som fotoamatér... Tak vy by ste chceli vidieť moju zbierku. Veľmi rád vám ju ukážem. Ak dovolíte, pôjdem napred, budem vám otvárať dvere ako jeho eminencii pánu biskupovi," pozrie na mňa so širokým úsmevom.

,,Ale upozorňujem vás, že moje otázky vôbec nebudú biskupské."

„Pýtajte sa, prosím, na čo len chcete. Ak budem vedieť, odpoviem."

V izbe zvoní telefón. Vyjde starec v okuliaroch, „Otecko, choď s našimi hosťami hore, ja prídem za vami."

Dve podkrovné miestnosti zaliate slnkom, plné vyrezávaného dreva, rokmi sfarbeného do ebenova. „Najcennejšie veci už vzali do národného múzea," povie starec. Drevený pluh s vyhladenými rúčkami, kamenný stôl, ten našiel syn ešte v kuchyni na jednej kopanici, drevená kópia Wertheimovky so špeciálnym kľúčom, dvadsaťročný oštiepok, na všemožný spôsob vyrezávané praslice, piesty, roztodivné pracovné nástroje, kto všetko ich používal . .. sťaby sa sem nahrnuli kopaničiari s ich mizériou, ale aj snami o kráse, fortieľom, zmyslom pre vtip, s ich hrdou sebestačnosťou ... pri okne handrová dievčina v kroji, na každom exponáte lístok s vytlačenou afišou: súkromná zbierka Filipa M.

„Čo na to poviete?" ozve sa nám za chrbtom kňazov hlas, zavanie exportnou voňavkou; prstami si prečesáva pofŕkané vlasy.

„Máte tu hotové múzeum. A viete, čo je tu najpozoruhodnejšie? Štedrosť, s akou sa podelili so svojím svojrázom - ešte vám dožičili aj dievčinu. Čosi vyrezávané by sme už vo vašej farnosti ťažko našli, však?"

„O krátky čas bude toho zas dosť."

„To je pravda - kým žije štedrosť, nevyhynie ani tvorba."

utorok 23. mája 2017

BAKER, RACHEL - THE FIRST WOMAN DOCTOR

BAKER, RACHEL

THE FIRST WOMAN DOCTOR
The Story of Elizabeth Blackwell, M.D.

George G. Harrap, London, 1946
predslov Edith Summerskill

životopisy, podpis majiteľa
190 s., angličtina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, na patitule podpis majiteľa Tatjana Ruppeldtová s vročením 1946 a miestom Londýn

NEPREDAJNÉ

*H-6-6* *mipet2*





URBANOVÁ, NORMA - JOZEF BENDÍK

URBANOVÁ, NORMA

JOZEF BENDÍK

Pallas, Bratislava, 1976
edícia Profily (35)
obálka Igor Imro
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

umenie, výtvarné umenie, monografie,
136 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

9,90 € PREDANÉ

*mipet2* (in *087*)

Cieľom tejto monografickej prace je oboznámiť čitateľa so životom a tvorbou jedného z popredných slovenských maliarov — Jozefa Bendíka. Väčšiu časť svojho plodného života prežil v rodnom prostredí malebného Šariša, ktorý sa stal nevyčerpateľným zdrojom jeho umeleckej inšpirácie. Zaujali ho najmä život, zvyky, každodenná práca, radosti, ale aj trpké životné osudy prostého ľudu. Svoje poznatky pretlmočil do drobných žánrových olejomalieb sviežim, kultivovaným koloritom. Vyžaruje z nich neobyčajne srdečný, láskavý vzťah k človeku, no aj kritický postoj k zdrojom jeho utrpenia a biedy, koreniaci v ľudskej zlobe a ľahostajnosti. Humanistický postoj k riešeniu základných životných otázok tvorí najcharakteristickejšiu črtu Bendíkovej tvorby, ktorá tak nadobúda platnosť všeobecnej výpovede. Výrazne sociálne angažovaným prejavom nadobudla Bendíkova maliarska tvorba prvoradý význam v posune vývoja slovenského výtvarného umenia do obdobia uvedomelého proletárskeho prejavu.





VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, MARGITA - ŽIVOT TEREZIE VANSOVEJ

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, MARGITA

ŽIVOT TEREZIE VANSOVEJ

Slovenská liga, Bratislava, 1937
edícia Poučná knižnica Slovenskej ligy (6)
náklad 1.000 výtlačkov

životopisy
158 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 245 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na patitule neatorské venovanie

5,00 €

*mipet2* (in *201*)








nedeľa 7. mája 2017

ČERNÝ, JIŘÍ - PRÍRUČKA PRE BRANCOV

ČERNÝ, JIŘÍ
HURKA, VÁCLAV

PRÍRUČKA PRE BRANCOV
(Příručka pro brance)

Naše vojsko, Praha, 1961
preklad Ervín Solan
obálka  a ilustrácie Jiří Ledvina
2. prepracované vydanie, 13.000 výtlačkov

vojna, príručky
236 s., čb fot.,slovenčina
hmotnosť: 316 s.

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,60 € PREDANÉ

*mipet2* (in *r15*)




ONDREJOV, ĽUDO - LYRIKA

ONDREJOV, ĽUDO

LYRIKA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1971
edícia Vybrané spisy Ľuda Ondrejova (1)
obálka Milan Spál
doslov Zlatko Klátik
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

poézia
244 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* (in *r15*)

Základ I. zväzku vybraných spisov Ľuda Ondrejova, vydaného s názvom Lyrika, tvoria štyri publikované básnické zbierky : Martin Nociar Jakubovie (1932), Bez návratu (1932), Mámenie (1936) a Pijanské piesne (1941). K týmto knihám, ktoré tu vychádzajú v pôvodnom usporiadaní, pripájame dalšie básne, uverejňované v časopisoch. Zväzok dopĺňajú vybrané ukážky z básnikových prvotín a výber z jeho rukopisnej pozostalosti. Týmto faktom rozširuje sa poznanie literárneho odkazu Ľuda Ondrejova, ktorý doteraz žil vo vedomí čitateľstva predovšetkým ako autor úspešných románov Zbojnícka mladosť a Jerguš Lapin a okrem nich ako spisovateľ niekoľkých obľúbených kníh pre deti, plných fantázie, lyrickosti a pútavého deja.

A predsa nemožno obísť Ondrejova ako básnika. Vstúpil do poézie ako umelecky svojrázna osobnosť. Ozval sa neobyčajne hudobným tónom a predstavil sa osobitým, samorastlým prejavom. Možno o ňom povedať, že bol básnikom slovenskej dediny a prírody, nie nepodobný našim maliarom medzivojnovej moderny, ku ktorým vždy mal vrelý umelecký i priateľský vzťah, a podobne ako oni nachádzal tu mocný zdroj inšpirácie.








PIESEŇ VEČERA

Večera pieseň roztúžená
už sladké tóny skladá po tráve.
V nich spieva moja nerovesná žena, 
v nich srdce svoje skrýva boľavé.

Prievany brázdou chodia roztúlané
a bozky šepcú na jej bledú tvár.
Ona len ide, ide, nezastane — 
s mesiacom v kroku — tmavý za chotár.

Tak ide večne smutná moja žena, 
kým mesiac hľadí na jej bielu hruď, 
bo láska naša nie je vykúpená — 
nám určené je všetko zabudnúť...


SMUTNÉ NOCI

Dnes husté hmlisko pozerá
do tvári nášho večera. 
Hviezda sa nezablyští 
v mrkotnom prepadlišti.

Šum hory šepce jeseňou. 
Nad širočinou skosenou 
nálada divná vzlieta 
dozvukom nášho leta.

A lístie padá chodníkom. 
My stojíme tu výkrikom, 
čo tiene záhad volá 
na opustené polia.

Tak leto naše stráca sa, 
a vietor divý potriasa 
vetvami v smrekovine, 
rajtujúc po doline.

Obrysy vrchov záhadné — 
kvieťa nám na nich uvädne. 
A mladosť naša smúti 
v kvetnatom zabudnutí...

HANDZOVÁ, VIERA - ZDRAVAS MARTA

HANDZOVÁ, VIERA

ZDRAVAS MARTA
(Problematický pokus o poloreportážne postrehy)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
obálka Ladislav Hruškovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, román
132 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2* (in *007*)

Dnešný človek nemá rád mýty, nechce podliehať sebaklamu a nechce byť klamaný, dáva prednosť vecnému, neiluzívnemu, hoci aj drastickému pohľad u pred pátosom, sentimentalitou či ideologizovaním. Tu má korene aj veľká popularita tzv. literatúry faktu. Knihy reportážnych a podobných záberov z najrozmanitejších životných oblastí tvoria dnes neodmysliteľnú súčasť čítania moderného človeka.

Viera Handzová nám v knihe Zdravas Marta ponúka odmýtizovaný pohľad na takú háklivú oblasť, ako je ľudské počatie a narodenie, a to z tých najrozmanitejších stránok: historickej, sociologickej, fyziologickej, hygienickej. Neutápa sa v štatistikách, faktoch, chemických procesoch atď., hoci nechýbajú ani ony, usiluje sa ich vidieť okom ženy dnešnej spoločnosti. 

Publikácia Zdravas Marta patrí medzi tie knihy, ktorých ambíciou je otvárať oči. Na Handzovcj knihe je zvlášť cenné to, že ide o problematiku, o ktorej bežný človek vie až zarážajúco málo, pretože o nej nechceme, nevieme či odmietame hovoriť, a preto je živnou pôdou diletantských poznatkov, ba až dodnes aj povier.




Chodila a chodila som ani okolo -- nie, nebola to horúca kaša, ba aj myšlienka, ktorá obyčajne vždy zamrazí, nechávala ma spočiatku iba chladnou a ľahostajnou: odnechcelo sa mi žiť, ale v podstate mi bolo celkom jedno, že ešte žijem, ale keby som sa bola práve dozvedela, že presne vtedy a odvtedy už nebudem existovať, zrejme by som to len uvítala - - a možno ani to nie, v uvítaní už je prejav istej zainteresovanosti a aktivity... V každom prípade by som sa však svojmu ortieľu nijako nebránila.

Uvažovala som pokojne a nezúčastnene, akoby sa všetko týkalo čohosi mŕtveho, dajakej veci; bez najmenšieho pocitu sebalásky a náznaku ľútosti rozoberala som si na kúsky a kúsočky celý svoj život, chytala som sa hneď toho, hneď iného celku, skúmajúc pozorne, koľko a akých stôp do budúcnosti môže komu čo zanechať, a čoraz pochmúrnejšie ma ovládalo presvedčenie, že všetko na svete pôjde ďalej a naďalej, to pomalšie, to rýchlejšie dopredu ako dosiaľ, bez ohľadu na ľudí, ktorých niečo spája, zbližuje a zjednocuje. Tak to bolo, je i bude, a ľudia síce zriedka uvažujú, načo, prečo, ako i kde zmiznú posledné náznaky ich života, kedy zahynú a kam odídu zo sveta, aby sa tým pre nich všetko skončilo, náhodných možností je tiež milión, ale vari práve z neúcty k nasledujúcim pokoleniam sa ich to už nijako a ničím ani netýka ... nie, nechajte si každú almužnu!

Príležitostí na podobné úvahy býva však predsa len dosť; niekedy na to stačí aj celkom zvyčajná a bežná udalosť: čísi mrazivý pohľad - chladný stisk ruky - trpká príchuť slov -matné vzťahy - čierne myšlienky, tmavý prach pochybností, temné vyhliadky a pálčivá vyprahnutosť - klamstvo bez najmenšieho začervenania... ľad, celé ľadovce všade navôkol --- Si, človeče, medzi ľuďmi, máš pred sebou plno poroztváraných dverí, všade samí známi alebo dokonca priatelia, možno by nepripustili, aby si takto chodil a chodil okolo všetkého sám a bez povšimnutia, ale sotvakto z nich by súčasne s tebou venoval pozornosť stopám, vyznačeným zreteľne a jasne medzi dvoma dverami, z ktorých jedny, čo máš pred sebou, zdajú sa pevne zamknuté a ďalšie, za chrbtom, pribuchol si si sám tak, že kľúč v nich ostal trčať z druhej, opačnej strany ...

Vedomiu, že nikde nevidno nikoho blízkeho, nenapomáha ani fakt, že všetko navôkol je rozhýbané krikom a smiechom detí - sú moje, a predsa už dávno nie celkom, nie tak, ako vtedy, keď ich istota i bezpečie záviseli len a len od mojej lásky; dotvára, formuje a usmerní ich ešte všeličo, a to sa už úplne a jednoznačne netýka iba mňa, hoci priveľmi nedbajú ani o druhých: dvakrát sedem rokov, nové a nové starosti, problémy - a v perspektíve sa všetko len rozširuje, prehlbuje a zvýrazňuje! Chcela som ich, pravdaže, odjakživa som túžila mať najmenej tri deti, ale nikdy predtým som netušila, ako veľa treba každému jednému z nich dať a dávať, až napokon príde chvíľa, keď človek zrazu pocíti, že mu pre seba neostáva cel-kom-celkom nič -

V jednej z takých chvíľ, keď som už bola ľahostajná i voči sebe, nezúčastnene rozoberajúc všetky svoje zahladené stopy, narazila som na - hlas... Blízky, známy, rodný, ale bez akéhokoľvek pátosu „hlasu krvi“; naozaj v ňom nerozhodovala pokrvná príbuznosť: najdôležitejší bol fakt, že mi pripomenul





PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILA - POSTAVY A FIGÚRKY

PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILA

POSTAVY A FIGÚRKY

Živena, Turčiansky sv. Martin, 1942
edícia Knihy Živeny (15)
doslov Ž. Zuriaňová

beletria, próza krátka,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

3,00 €

*mipet2* (in *007*)