Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

streda 24. mája 2017

ŠOLOCHOV, MICHAIL - ROZORANÁ CELINA I.

ŠOLOCHOV, MICHAIL

ROZORANÁ CELINA I.

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
edícia Hviezdoslavova knižnica (74)
preklad Ľudmila Pikulová
doslov Pavol Števček
obálka Viliam Chmel
3. vydanie, 11.500 výtlačkov

beletria, román
352 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,90 €

*mipet2* (in *201*)





Potom chodili poslovia na koňoch skoro každý deň, lenže už nie o polnoci, ale neskôr, nad ránom, okolo tretej-štvrtej v noci. Prichádzali zrejme z ďalších miest ako prvý.

Jakov Lukič žil v tieto dni rozdvojeným, čudným životom. Ráno šiel na správu kolchozu, zhováral sa s Davydovom, Naguľnovom, s tesármi, so skupinármi. Starosti so stavbou stajní pre statok, s cúdením zbožia, s opravou inventára mu nenechávali ani chvíľočku na iné myšlienky. Agilný Jakov Lukič ani sám nečakal, že sa dostane do prostredia, blízkeho jeho srdcu, do pracovného zhonu a večných starostí, len s tým základným rozdielom, že sa teraz ponevieral po osade, po cestách už nie pre vlastný zisk, ale v záujmoch kolchozu. Ale on bol aj tak rád, keď ho to len odviedlo od čiernych myšlienok, keď nemusel hútať. Upútala ho práca, chcelo sa mu pracovať, v hlave sa mu rodili všelijaké plány. Horlivo sa staral o teplejšie stajne, o stavbu veľkej koniarne, viedol prenášanie skolektivizovaných sypární a stavbu novej kolchoznej sypárne; ale večer, len čo utíchal zhon pracovného dňa a prichodil čas odísť domov, pri pomyslení, že tam v izbičke sedí Polovcev ako sup nad mrcinou, zamračený a strašný vo svojej osamelosti — Jakovovi Lukičovi začalo stískať srdce, pohyby mu mľandraveli, nevýslovná ustatosť mu premáhala telo ... Keď sa vrátil domov, ešte pred večerou zašiel k Polovcevovi.

„Hovor,“ rozkázal a šúľal si cigaretu, prichystaný dychtivo počúvať.

A Jakov Lukič opísal deň, čo sa minul v kolchoznej robote. Polovcev ho obyčajne vypočul mlčky, len raz nevydržal, keď mu Jakov Lukič porozprával, ako sa kulacké šatstvo a obuv rozdeľovala medzi bedač; skríkol zúrivo, až mu v hrdle zachrčalo:

„Na jar krky vykrútime tým, čo si brali! Všetkých tých ... všetku tú zberbu zapíš do zoznamu! Počuješ?“

„Zoznam mám, Alexander Anisimovič.“

„Máš ho tu?“

„Mám.“

„Ukáž!“

Vzal zoznam a pozorne ho odpísal, podrobne si značil mená, otcovské mená, priezviská a pridelené veci, a k priezvisku každého, kto dostal šaty alebo obuv, urobil krížik.

Keď sa Jakov Lukič pozhováral s Polovcevom, šiel večerať a pred spaním znova zašiel k nemu po inštrukcie, čo robiť na druhý deň.

To na návod Polovceva Jakov Lukič ôsmeho februára rozkázal vedúcemu druhej pracovnej skupiny poslať štyri záprahy s ľuďmi a doviezť k stajniam riečneho piesku. Piesok doviezli. Jakov Lukič dal čisto oriadiť hlinené dlážky stajní a posypať ich pieskom. Keď končili túto prácu, na dvor druhej pracovnej skupiny prišiel Davydov.

„Co sa tu naťahujete s pieskom?“ spýtal sa Demida Mlčka, voliara druhej skupiny.

„Posýpame.“

„Prečo?“

Mlčanie.

„Prečo, reku?“

„Neviem.“

„Kto kázal sypať piesok?“

„Správca.“

„A čo vravel?“

„Vraj, čistotu udržujte Vymýšľa, pľuhák!“

„To je dobre, fakt! Naozaj, bude čisto, lebo je tu aj hnoj, aj smrad, ešte sa voly môžu nakaziť. Aj im treba čistoty, ako vravia zverolekári, fakt. A ty darmo toto ... nespokojnosť vyjadruješ. Veď teraz je aj radosť pozrieť: piesoček, čistučko, nie? Co myslíš?“

Ale s Mlčkom sa Davydov veľa nenazhováral — Mlčko len čušal, potom odišiel do plevníka a Davydov, v duchu schvaľujúc iniciatívu svojho správcu, šiel na obed.

Pred večerom pribehol k nemu Ľubiškin a nahnevane sa spýtal:

„Teda od dneška volom miesto podstielania piesok sypeme?“

„Hej, piesok.“

„Ale čo je s tým Ostrovnovom? Zblaznel, či čo? 



DEVEČKOVÁ, ANNA - SNY NA ÚTEKU

DEVEČKOVÁ, ANNA

SNY NA ÚTEKU

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (56)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 1.500 výtlačkov

beletria, próza krátka,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 220 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *mipet2* in *007*
0,50 € *ripri*bels*

Sny na úteku? Áno, na úteku človeka pred človekom, pred krutosťou a potopou nepochopenia, na úteku do súkromia, kde možno ostať s poníženými, urazenými, s neuznanými, blúznivcami a snovať fikciu o ich komplikovanom živote, zostupovať po rebríčku psychológie do charakterov a hľadať rozsypané, čisté jadro alebo stratenú ľudskú tvár, umlčanú túžbu po šťastí a sebauplatnení. Devečkovej psychologické reportáže vznikali na základe bohatých a dlhoročných novinárskych skúseností, vyvreli z dôverného poznania mnohých tragédií. Preto aj v centre autorkinho záujmu stoja skôr „smoliari", ľudia určitým spôsobom deklasovaní, ale veľmi túžiaci po sebarealizácii. Sú to postavy s mnohotvárnym citovým životom, a aj keď sa autorka pridŕža životnej fakticity alebo životopisnej skúsenostnej osnovy, snaží sa ju vždy prekročiť a medzi riadkami alebo otvorene vysloviť svoje občianske a mravné krédo. Jej najväčšou devízou je obrana humanitného ideálu a z onoho základu sa dostáva k veľmi citlivému chápaniu jedinca v mnohotvárnej a neraz až kruto agresívnej skutočnosti. Sympatický je v týchto prózach súcit a túžba pochopiť aj protikladného človeka, pomôcť mu láskavým slovom, skutkom alebo nemým súhlasom. Devečková sa prejavila ako vášnivá zástankyňa človeka, ktorý pre ňu znamená najväčšiu hodnotu, ohrozenú práve dnes dehumanizačným tlakom.






Keby sa bol len obzrel a mlčky čakal, ako zvykne môj Vladko, na tvári nemá výčitka: už si zas zbadala dajakého chrobáka, bola by som ho bez slova dobehla. Ale on sa vracia, zahľadí sa na dno rieky.

„Ozaj, je sfarbené ako stráň . . . Keď sa tak dívam do tej vody, chápem, prečo Herakleitos pokladal za podstatu sveta pohyb, totiž... ak sa dobre pamätám, oheň ako pohyb, panta rei . .. Dvakrát po sebe nemožno vstúpiť do tej istej rieky."

Pozeráme na dno obklopení hustou vrbinou. „Ako keby tie farby vytvoril pohyb vĺn, čo sa nedajú uväzniť, však?"

Vykročíme po pustom chodníku a zrazu si akosi nemáme čo povedať.

Vo farskej záhrade nám padnú do očí kŕmidlá pre vtákov v korunách stromov. „Tíha, tu ich je vari viacej ako vtákov!"

„Pozrite," ukáže riaditeľ na malú jabloň, „hento mu veriaci zmajstrovali z jedľových šušiek!"

Verandu nám prišiel otvoriť čiernooký mladý muž v okuliaroch, v hnedej košeli s rozopnutým golierom, v čiernych nohaviciach. „Á, pekne vítam," stíska nám ruky. Vnímam ho na pozadí fotografií rozvešaných na stenách verandy. Krojované skupiny, akási slávnosť. „To sú zväčša moje výtvory, som fotoamatér... Tak vy by ste chceli vidieť moju zbierku. Veľmi rád vám ju ukážem. Ak dovolíte, pôjdem napred, budem vám otvárať dvere ako jeho eminencii pánu biskupovi," pozrie na mňa so širokým úsmevom.

,,Ale upozorňujem vás, že moje otázky vôbec nebudú biskupské."

„Pýtajte sa, prosím, na čo len chcete. Ak budem vedieť, odpoviem."

V izbe zvoní telefón. Vyjde starec v okuliaroch, „Otecko, choď s našimi hosťami hore, ja prídem za vami."

Dve podkrovné miestnosti zaliate slnkom, plné vyrezávaného dreva, rokmi sfarbeného do ebenova. „Najcennejšie veci už vzali do národného múzea," povie starec. Drevený pluh s vyhladenými rúčkami, kamenný stôl, ten našiel syn ešte v kuchyni na jednej kopanici, drevená kópia Wertheimovky so špeciálnym kľúčom, dvadsaťročný oštiepok, na všemožný spôsob vyrezávané praslice, piesty, roztodivné pracovné nástroje, kto všetko ich používal . .. sťaby sa sem nahrnuli kopaničiari s ich mizériou, ale aj snami o kráse, fortieľom, zmyslom pre vtip, s ich hrdou sebestačnosťou ... pri okne handrová dievčina v kroji, na každom exponáte lístok s vytlačenou afišou: súkromná zbierka Filipa M.

„Čo na to poviete?" ozve sa nám za chrbtom kňazov hlas, zavanie exportnou voňavkou; prstami si prečesáva pofŕkané vlasy.

„Máte tu hotové múzeum. A viete, čo je tu najpozoruhodnejšie? Štedrosť, s akou sa podelili so svojím svojrázom - ešte vám dožičili aj dievčinu. Čosi vyrezávané by sme už vo vašej farnosti ťažko našli, však?"

„O krátky čas bude toho zas dosť."

„To je pravda - kým žije štedrosť, nevyhynie ani tvorba."

utorok 23. mája 2017

BAKER, RACHEL - THE FIRST WOMAN DOCTOR

BAKER, RACHEL

THE FIRST WOMAN DOCTOR
The Story of Elizabeth Blackwell, M.D.

George G. Harrap, London, 1946
predslov Edith Summerskill

životopisy, podpis majiteľa
190 s., angličtina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný, na patitule podpis majiteľa Tatjana Ruppeldtová s vročením 1946 a miestom Londýn

NEPREDAJNÉ

*H-6-6* *mipet2*





URBANOVÁ, NORMA - JOZEF BENDÍK

URBANOVÁ, NORMA

JOZEF BENDÍK

Pallas, Bratislava, 1976
edícia Profily (35)
obálka Igor Imro
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

umenie, výtvarné umenie, monografie,
136 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 540 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

9,90 € PREDANÉ

*mipet2* (in *087*)

Cieľom tejto monografickej prace je oboznámiť čitateľa so životom a tvorbou jedného z popredných slovenských maliarov — Jozefa Bendíka. Väčšiu časť svojho plodného života prežil v rodnom prostredí malebného Šariša, ktorý sa stal nevyčerpateľným zdrojom jeho umeleckej inšpirácie. Zaujali ho najmä život, zvyky, každodenná práca, radosti, ale aj trpké životné osudy prostého ľudu. Svoje poznatky pretlmočil do drobných žánrových olejomalieb sviežim, kultivovaným koloritom. Vyžaruje z nich neobyčajne srdečný, láskavý vzťah k človeku, no aj kritický postoj k zdrojom jeho utrpenia a biedy, koreniaci v ľudskej zlobe a ľahostajnosti. Humanistický postoj k riešeniu základných životných otázok tvorí najcharakteristickejšiu črtu Bendíkovej tvorby, ktorá tak nadobúda platnosť všeobecnej výpovede. Výrazne sociálne angažovaným prejavom nadobudla Bendíkova maliarska tvorba prvoradý význam v posune vývoja slovenského výtvarného umenia do obdobia uvedomelého proletárskeho prejavu.





VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, MARGITA - ŽIVOT TEREZIE VANSOVEJ

VÁCLAVÍKOVÁ-MATULAYOVÁ, MARGITA

ŽIVOT TEREZIE VANSOVEJ

Slovenská liga, Bratislava, 1937
edícia Poučná knižnica Slovenskej ligy (6)
náklad 1.000 výtlačkov

životopisy
158 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 245 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na patitule neatorské venovanie

5,00 €

*mipet2* (in *201*)








nedeľa 7. mája 2017

ČERNÝ, JIŘÍ - PRÍRUČKA PRE BRANCOV

ČERNÝ, JIŘÍ
HURKA, VÁCLAV

PRÍRUČKA PRE BRANCOV
(Příručka pro brance)

Naše vojsko, Praha, 1961
preklad Ervín Solan
obálka  a ilustrácie Jiří Ledvina
2. prepracované vydanie, 13.000 výtlačkov

vojna, príručky
236 s., čb fot.,slovenčina
hmotnosť: 316 s.

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,60 € PREDANÉ

*mipet2* (in *r15*)




ONDREJOV, ĽUDO - LYRIKA

ONDREJOV, ĽUDO

LYRIKA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1971
edícia Vybrané spisy Ľuda Ondrejova (1)
obálka Milan Spál
doslov Zlatko Klátik
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

poézia
244 s., slovenčina
hmotnosť: 354 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*mipet2* (in *r15*)

Základ I. zväzku vybraných spisov Ľuda Ondrejova, vydaného s názvom Lyrika, tvoria štyri publikované básnické zbierky : Martin Nociar Jakubovie (1932), Bez návratu (1932), Mámenie (1936) a Pijanské piesne (1941). K týmto knihám, ktoré tu vychádzajú v pôvodnom usporiadaní, pripájame dalšie básne, uverejňované v časopisoch. Zväzok dopĺňajú vybrané ukážky z básnikových prvotín a výber z jeho rukopisnej pozostalosti. Týmto faktom rozširuje sa poznanie literárneho odkazu Ľuda Ondrejova, ktorý doteraz žil vo vedomí čitateľstva predovšetkým ako autor úspešných románov Zbojnícka mladosť a Jerguš Lapin a okrem nich ako spisovateľ niekoľkých obľúbených kníh pre deti, plných fantázie, lyrickosti a pútavého deja.

A predsa nemožno obísť Ondrejova ako básnika. Vstúpil do poézie ako umelecky svojrázna osobnosť. Ozval sa neobyčajne hudobným tónom a predstavil sa osobitým, samorastlým prejavom. Možno o ňom povedať, že bol básnikom slovenskej dediny a prírody, nie nepodobný našim maliarom medzivojnovej moderny, ku ktorým vždy mal vrelý umelecký i priateľský vzťah, a podobne ako oni nachádzal tu mocný zdroj inšpirácie.








PIESEŇ VEČERA

Večera pieseň roztúžená
už sladké tóny skladá po tráve.
V nich spieva moja nerovesná žena, 
v nich srdce svoje skrýva boľavé.

Prievany brázdou chodia roztúlané
a bozky šepcú na jej bledú tvár.
Ona len ide, ide, nezastane — 
s mesiacom v kroku — tmavý za chotár.

Tak ide večne smutná moja žena, 
kým mesiac hľadí na jej bielu hruď, 
bo láska naša nie je vykúpená — 
nám určené je všetko zabudnúť...


SMUTNÉ NOCI

Dnes husté hmlisko pozerá
do tvári nášho večera. 
Hviezda sa nezablyští 
v mrkotnom prepadlišti.

Šum hory šepce jeseňou. 
Nad širočinou skosenou 
nálada divná vzlieta 
dozvukom nášho leta.

A lístie padá chodníkom. 
My stojíme tu výkrikom, 
čo tiene záhad volá 
na opustené polia.

Tak leto naše stráca sa, 
a vietor divý potriasa 
vetvami v smrekovine, 
rajtujúc po doline.

Obrysy vrchov záhadné — 
kvieťa nám na nich uvädne. 
A mladosť naša smúti 
v kvetnatom zabudnutí...

HANDZOVÁ, VIERA - ZDRAVAS MARTA

HANDZOVÁ, VIERA

ZDRAVAS MARTA
(Problematický pokus o poloreportážne postrehy)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1966
obálka Ladislav Hruškovič
1. vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, román
132 s., slovenčina
hmotnosť: 203 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2* (in *007*)

Dnešný človek nemá rád mýty, nechce podliehať sebaklamu a nechce byť klamaný, dáva prednosť vecnému, neiluzívnemu, hoci aj drastickému pohľad u pred pátosom, sentimentalitou či ideologizovaním. Tu má korene aj veľká popularita tzv. literatúry faktu. Knihy reportážnych a podobných záberov z najrozmanitejších životných oblastí tvoria dnes neodmysliteľnú súčasť čítania moderného človeka.

Viera Handzová nám v knihe Zdravas Marta ponúka odmýtizovaný pohľad na takú háklivú oblasť, ako je ľudské počatie a narodenie, a to z tých najrozmanitejších stránok: historickej, sociologickej, fyziologickej, hygienickej. Neutápa sa v štatistikách, faktoch, chemických procesoch atď., hoci nechýbajú ani ony, usiluje sa ich vidieť okom ženy dnešnej spoločnosti. 

Publikácia Zdravas Marta patrí medzi tie knihy, ktorých ambíciou je otvárať oči. Na Handzovcj knihe je zvlášť cenné to, že ide o problematiku, o ktorej bežný človek vie až zarážajúco málo, pretože o nej nechceme, nevieme či odmietame hovoriť, a preto je živnou pôdou diletantských poznatkov, ba až dodnes aj povier.




Chodila a chodila som ani okolo -- nie, nebola to horúca kaša, ba aj myšlienka, ktorá obyčajne vždy zamrazí, nechávala ma spočiatku iba chladnou a ľahostajnou: odnechcelo sa mi žiť, ale v podstate mi bolo celkom jedno, že ešte žijem, ale keby som sa bola práve dozvedela, že presne vtedy a odvtedy už nebudem existovať, zrejme by som to len uvítala - - a možno ani to nie, v uvítaní už je prejav istej zainteresovanosti a aktivity... V každom prípade by som sa však svojmu ortieľu nijako nebránila.

Uvažovala som pokojne a nezúčastnene, akoby sa všetko týkalo čohosi mŕtveho, dajakej veci; bez najmenšieho pocitu sebalásky a náznaku ľútosti rozoberala som si na kúsky a kúsočky celý svoj život, chytala som sa hneď toho, hneď iného celku, skúmajúc pozorne, koľko a akých stôp do budúcnosti môže komu čo zanechať, a čoraz pochmúrnejšie ma ovládalo presvedčenie, že všetko na svete pôjde ďalej a naďalej, to pomalšie, to rýchlejšie dopredu ako dosiaľ, bez ohľadu na ľudí, ktorých niečo spája, zbližuje a zjednocuje. Tak to bolo, je i bude, a ľudia síce zriedka uvažujú, načo, prečo, ako i kde zmiznú posledné náznaky ich života, kedy zahynú a kam odídu zo sveta, aby sa tým pre nich všetko skončilo, náhodných možností je tiež milión, ale vari práve z neúcty k nasledujúcim pokoleniam sa ich to už nijako a ničím ani netýka ... nie, nechajte si každú almužnu!

Príležitostí na podobné úvahy býva však predsa len dosť; niekedy na to stačí aj celkom zvyčajná a bežná udalosť: čísi mrazivý pohľad - chladný stisk ruky - trpká príchuť slov -matné vzťahy - čierne myšlienky, tmavý prach pochybností, temné vyhliadky a pálčivá vyprahnutosť - klamstvo bez najmenšieho začervenania... ľad, celé ľadovce všade navôkol --- Si, človeče, medzi ľuďmi, máš pred sebou plno poroztváraných dverí, všade samí známi alebo dokonca priatelia, možno by nepripustili, aby si takto chodil a chodil okolo všetkého sám a bez povšimnutia, ale sotvakto z nich by súčasne s tebou venoval pozornosť stopám, vyznačeným zreteľne a jasne medzi dvoma dverami, z ktorých jedny, čo máš pred sebou, zdajú sa pevne zamknuté a ďalšie, za chrbtom, pribuchol si si sám tak, že kľúč v nich ostal trčať z druhej, opačnej strany ...

Vedomiu, že nikde nevidno nikoho blízkeho, nenapomáha ani fakt, že všetko navôkol je rozhýbané krikom a smiechom detí - sú moje, a predsa už dávno nie celkom, nie tak, ako vtedy, keď ich istota i bezpečie záviseli len a len od mojej lásky; dotvára, formuje a usmerní ich ešte všeličo, a to sa už úplne a jednoznačne netýka iba mňa, hoci priveľmi nedbajú ani o druhých: dvakrát sedem rokov, nové a nové starosti, problémy - a v perspektíve sa všetko len rozširuje, prehlbuje a zvýrazňuje! Chcela som ich, pravdaže, odjakživa som túžila mať najmenej tri deti, ale nikdy predtým som netušila, ako veľa treba každému jednému z nich dať a dávať, až napokon príde chvíľa, keď človek zrazu pocíti, že mu pre seba neostáva cel-kom-celkom nič -

V jednej z takých chvíľ, keď som už bola ľahostajná i voči sebe, nezúčastnene rozoberajúc všetky svoje zahladené stopy, narazila som na - hlas... Blízky, známy, rodný, ale bez akéhokoľvek pátosu „hlasu krvi“; naozaj v ňom nerozhodovala pokrvná príbuznosť: najdôležitejší bol fakt, že mi pripomenul





PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILA - POSTAVY A FIGÚRKY

PODJAVORINSKÁ, ĽUDMILA

POSTAVY A FIGÚRKY

Živena, Turčiansky sv. Martin, 1942
edícia Knihy Živeny (15)
doslov Ž. Zuriaňová

beletria, próza krátka,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

3,00 €

*mipet2* (in *007*)





BUBEN, VLADIMÍR - FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK

BUBEN, VLADIMÍR

FRANCOUZSKO-ČESKÝ, ČESKO-FRANCOUZSKÝ SLOVNÍK
část česko-francouzská

Státní pedagogické nakladatelství, Praha, 1971

prekladové slovníky
580 s., čeština, francúzština
hmotnosť: 484 g

tvrdá väzba

stav: dobrý, pečiatky v knihe

0,50 € 

*mipet2**juran*/*jaz*





PLÁVKA, ANDREJ - PLNÁ ČAŠA

PLÁVKA, ANDREJ

PLNÁ ČAŠA
Smädného milenca
diel druhý
Skoro ako román jedného života

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1976
obálka Záboj Kuľhavý
1. vydania, 13.000 výtlačkov

autobiografia
452 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 431 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

1,50 € PREDANÉ

*mipet2*

Plávkova kniha memoárov, pokračovanie Smädného milenca, vyznačuje sa predovšetkým dvoma vlastnosťami: neobyčajnou pestrosťou materiálu, vyťaženého z konfrontácie osobného života a spoločenského prúdenia povojnových rokov, po druhé: rozprávačskou schopnosťou, ktorá z jeho pamätí robí zaujímavé čítanie bez ohľadu na to, či ide o pasáže vyslovene osobné alebo spoločensko-literárne, ba historizujúce. Plávka-rozprávač je prítomný v obidvoch plánoch svojej knihy, komentujúc svoj život a evokujúc ho raz úsmevne, až žoviálne, inokedy vážne, citovo a hĺbavo. Striedanie týchto rozprávačských polôh, uhádnuté inštinktívne dobrým rozprávačom, vytvára z jeho knihy zaujímavé čítanie, takže pozorný čitateľ, znajúci osoby a deje, je v stálom kontakte s textom. Plná čaša Andreja Plávku sa tak pije na plný dúšok. Paralelne s týmto momentom je Plávkova kniha zaujímavá a cenná ako dokument doby. Nielen pokiaľ ide o fakty, ale aj pokiaľ ide o interpretáciu materiálov. Samo Bohdan Hroboň, rodák takisto zo Sielnice, povedal, že knihy sú napísané „na čas". Plávka presne uhádol, postihol a umelecky realizoval onen časový moment, rešpektovanie času, v ktorom žijeme, rešpektovanie adresáta. Lebo nejde tu len o nejakú spoveď (i keď v intímnych pasážach je autor na slovenské pomery otvorený), ale aj o výklad doby z hľadiska vlastných skúseností a vlastného videnia. Kultúrnopolitické udalosti povojnových rokov predstavujú v Plávkovom poňatí panorámu svojského typu a majú dokumentárnu hodnotu. Pravda, Plávkova kniha si hľadá a nachádza čitateľa dnešného, orientuje ho zámerným spôsobom, a tak je Plná čaša aj aktuálne výchovná. A predsa hlavné na Plávkových pamätiach je to, že je v nich „človečina", to večne ľudské, čo priťahuje. Plávka je úprimný, veselý, často optimistický, ale má aj svoje smútky, ktoré vie nakoniec prekonať. Jeho kniha je studnicou optimizmu.








Keď sme prijímali nového pracovníka, nech to už bolo na redakčnom či na administratívnom alebo ekonomickom úseku, každého som vždy chcel osobne poznať a privítať ho v našom kolektíve. V krátkom prijímacom rozhovore s ním nikdy som sa nezabudol spýtať, odkiaľ je, kde sa narodil a vyrástol. Dobre to padlo i jemu a ja som nadobudol hneď bližší prístup k nemu i k jeho práci, nadviazali sme osobné kontakty, ktoré sa v nejednom prípade rozvinuli v priateľstvo, trvajúce dodnes.

Niektorých spolupracovníkov som poznal ešte pred svojím príchodom do Tatrana, ako napríklad vedúceho výrobného oddelenia Rudolfa Totku, ktorý predtým pracoval v tlačiarenských závodoch Pravda, kde sme tlačievali Nové slovo. Neraz som sa tam s ním stretával, najmä v neskorých večerných hodinách, keď som chodil lámať číslo. V Tatrane sme, pravdaže, veľmi úzko spolupracovali, navštívili spolu nejednu našu tlačiareň na Slovensku i v Čechách. Od jeho spolupracovníčky Milky Medovarskej som si dokonca požičal i jej pekné priezvisko do jednej zo svojich básní v Zelenej ratolesti.

Takisto už dávnejšie, ešte z čias prvej republiky, som poznal i Janka Smitku, rodáka z oravského Pucova, ktorý pracoval v oddelení práce a miezd. Som mu vďačný, že nás raz spolu i s manželkou pozval na návštevu jeho rodnej obce, kde sme si v čarovnom prostredí jeho brata-roľníka tak nádherne posedeli a zo spoločnej veľkej misy zajedli znamenitých bryndzových halušiek drevenými lyžicami a aspoň na chvíľu sa tak vrátili do dávnych čias môjho detstva, ktoré akosi príliš rýchlo prikryl moderný svet.

_ Vďačne si spomínam i na spoluprácu s Ruženou Žiaranovou, Elenou Kriškovou, Štefanom Tešlárom, Danielom Šulcom i jeho manželkou Esterou, Máriou Štefkovou i Milkou Jurenkovou, Ivanom Kovačevičom, nezabúdajúc ani na Horehrončianku z Lučatína Zlatu Maderovú, s neobyčajne vytríbeným vkusom a zmyslom pre krásno ako v literatúre, umení, tak i špeciálne v grafike, ktorej sa napokon ako výtvarná redaktorka plne venovala. A akože vynechať i pracovitých ľudí „z katakomb", ako sme nazývali miestnosti učtárne a hospodárskeho oddelenia tamdolu v nízkom prízemí, ustavične vlhkom i studenom, ktoré nedajbože vysušiť a zohriať? Či to už bol z oddelenia distribúcie, dnes tiež už nebohý Alois Jindra, ďalej Alojz Mader, či už z učtárne Žilinčan, Suchovský, Kadúc, Vaněk, Kukumberk i ďalší pracovníci, spomedzi ktorých mi zvlášť v pamäti vyskakuje Gejza Kurila, hospodársky správca par exellence, ktorý na tomto svete všetko obstaral. Dakedy sme aj tŕpli, ako to docielil.

No a nadovšetko vari sa mi prichodí skôr poďakovať, ako len tak zaspomínať, keď sa v myšlienkach vraciam do tej svojej starej kancelárie na druhom poschodí, kde po toľké roky sedávala moja najbližšia spolupracovníčka, sekretárka Jarmila Srnenská, pokorne znášajúca všetky vrtochy svojho šéfa, ktorý veru neraz skôr pôsobil ako básnik než direktor a bolo treba nájsť šikovný spôsob ako ho uzemniť. A Jarmilka Srnenská tieto spôsoby ovládala dokonale. Takt a jemnosť, snúbiace sa s osobným šarmom, vnášaným priamo do úradných povinností, ale i mimo nich, to boli vlastnosti mojej sekretárky, ktoré vytvárali klímu vľúdnosti nielen pri prijímaní i nie vždy príjemných stránok, ale i pri nejednom rokovaní, neraz plnom nervozity a trápení. Jej zásluhou som nikdy nič nepremeškal, čo som premeškať naozaj nemal, a takisto jej zásluhou som nešiel ta, kam som ísť nemusel. Vo svojej robote sa naozaj dokonale vyznala, pritom ju však vykonávala tak, že nepichala do očí, vedela ju vniesť medzi všetkých nás ako celkom prirodzenú samozrejmosť. A to je veľký kumšt pracovný, ktorý práve v takejto funkcii nikdy nie je dostatočne docenený. Nič nestratila na svojej obľube medzi ostatnými zamestnancami preto, že bola sekretárkou riaditeľa.




streda 3. mája 2017

KRČMÉRY, ŠTEFAN - ROMÁN BEZ KONCA

KRČMÉRY, ŠTEFAN

ROMÁN BEZ KONCA
Legendy a lyrické prózy

Tatran, Bratislava, 1977
ilustrácie Stanislav Dusík
prebal Jozef Gális
doslov Peter Liba
zostavil Peter Liba
1. vydanie, 24.200 výtlačkov

beletria, próza krátka,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 427 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*mipet2*  (in *085*)

Štefana Krčméryho poznajú čitatelia predovšetkým ako básnika, literárneho kritika a historika, redaktora, organizátora slovenského kultúrneho a národného života. Menej známy je ako prozaik, hoci niektoré jeho prózy vyšli samostatne a časť z nich bola zaradená do jeho Výberu z diela (1953). Prozaická tvorba je však organickou súčasťou Krčméryho literárneho diela a spolu s básnickými zbierkami a literárnohistorickými prácami podáva umelecký obraz o tvorivom rozpätí tejto nevšednej osobnosti. Náš výber z Krčméryho próz predstavuje tri obdobia jeho tvorby. Prvá časť — Akordy srdca — čerpá zo starších prozaických prác, inšpirovaných a motivovaných vzťahom k rodine, žene a rodnému kraju. K nej sme pripojili lyrickú prózu Osvobodenie, ktorá je výnimočným zjavom v celej Krčméryho tvorbe. Obraz dejín na pozadí osudov historických osobností dokresľuje Zimná legenda, kde v jednotlivých biografických portrétoch autor pútavou a umelecky pôsobivou formou približuje postavy a dramatické úseky zo slovenských národných dejín od čias veľkomoravských až po naše storočie. Jeho drobnokresba sa vyznačuje sugestívnym prienikom do podstaty dejov a postáv tým zvláštnym krčméryovským pohľadom. Tak nám v jednotlivých legendách vystupujú postavy Svätopluka, potulného mnícha, kráľa Mateja Korvina, Jána Silvána ako básnika i človeka, plasticky zobrazené osobnosti Daniela Krmana, Jána Hollého, Pavla Jozefa Šafárika a portréty štúrovcov Augusta Horislava Krčméryho, Andreja Sládkoviča a iných. Záverečný cyklus čierne husle dokresľuje umelecký a ľudský profil tvorcu. Celé dielko pomôže čitateľovi hlboko vniknúť do vnútorného sveta Štefana Krčméryho a pochopiť veľkosť i tragiku jeho osudu.