ČERETKOVÁ-GÁLLOVÁ MARÍNA
HRIEŠNE DIEVČA JÚLIA
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1970
edícia Živý prúd (64)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
beletria, novela
142 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g
tvrdá väzba s prebalom
0,60 € stav: dobrý *mipet2* in **O1**
0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *cesvo*printer*
Modernou formou stvárnená dráma jednoduchého dievčaťa umožnila spisovateľke vniknúť do vedomia i podvedomia ľudí, ocitajúcich sa vo veľkých konfliktových situáciách päťdesiatych rokov pri premene hodnôt sociálnych i morálnych. Čeretková nič nezakrýva. Je až kruto autentická pri opisovaní ľudských vzťahov, a najmä v oblasti lásky. Nevidí ju romanticky. Nie je pre ňu očarujúcim pocitom, radosťou, šťastím, ideou, ale nadobúda podobu sexu, aktu bez citu a čara. Nezáväzné milovanie privedie nakoniec „hriešne dievča Júliu" na pokraj bláznovstva a precítenia nešťastia do samého dna. Spisovateľka sa pomocou hlbinnej psychológie snažila dostať k „jadru” svojej hrdinky, pre ktorú život nemá temer cenu. Áno, je to svojím spôsobom otriasajúca dezilúzia, pretože za ňou už niet nádeje na šťastie. Dezilúzia vypovedaná nepochybne pozoruhodným rozprávačským talentom, ktorý s pomocou „ich formy” vládne nad kompozíciou, charakterotvornými i štylistickými princípmi, a snaží sa naplno uplatniť v tomto dramatickom a zaujímavom príbehu.
Vareška je zakrvavená, krv špliecha ako voda, ako keď sa šaty perú, prala som ja na potôčku, prala, prala, prala som . . . Myslí na brata Tóna, na profesora Vileca, na všetky svoje lásky neláskavé, chodila s tým aj s tým, bozkávala sa, stískala, tisícero vzrušení ňou prešlo, ale kde to všetko je, vydala sa a ničoho sa nedožila, nemá nikoho, kto by pri nej stál v každej hodine života, v dobrej i v zlej, bez koho by si ona sama nevedela predstaviť jediný deň.
Mala si hodiť do misky za hrsť soli, počuj, urobila si, ako som ti kázala?
Urobila.
A zráža sa.
Čo sa zráža, tvoj nos sa zráža.
Mariška je veselá, obracia sa k mäsiarovi zadkom a mäsiar si gamby oblizuje.
Potom brava opaľujú, leží s vyvrátenými nohami a taký je tichý, na neuverenie, paprčami pichá do striebristého rána, je ťažký, horúci, celý začiernený, začierni sa aj striebristé ráno, bude ako kominárča, ach, to nič, kominár nosí šťastie, tak to má byť.
Mäsiar tľapne Marišku po zadku, len tak plesne a rozkazuje si dve pol deci a na raňajky mozog z tohoto bravčeka a dobre hrubo cibule a ešte raz dve pol deci. Pach zhoreniny dráždi nozdry, šíri sa po dvore, prestiera sa ako plachietka, pchá sa do kútov a do škár, očujte, ľudia moji, toto mám najradšej, zimu a zakáľačku, človeku je blažene.
Mariška sa zjavne raduje slanine na päť prstov, hlas má ešte vždy rozospatý a trochu chrapľavý, hrubší ako obyčajne a Júlia si preto pomyslí, mäsiar má pravdu, všetko je inakšie v takéto ráno. A Mariška sa prekonáva, každú chvíľu povie voľačo na smiech, je rezká a smelá, hneď aj mokrým vechťom cez papuľu švihne, keď si voľakto dovolí viac ako treba. Chlapi ju idú očami zožrať, takú by každý chcel, nie tie staré pyskane, čo doma nechali. S ničím sa netrápiť, nikdy naozaj nikomu neubližovať, nehrešiť, nezávidieť, dopriať.
Ja som spokojná, vysvetľuje Mariška svoju filozofiu, aj tak si nepomôžem, nuž som spokojná.
Hej, počujte, vám bude aj v zemi hniť dobre.
A veruže bude.
S vami by som aj rád hnil, počujte, ale sám nie, povedzte, ako sa to robí, aby bol človek spokojný?
Čo je na tom ťažké, povedzte, prijmem všetko, čo príde, veď je všetko od boha, aj dobré, aj zlé.
A toto je odo mňa, chytí mäsiar Marišku za prsia. A ona švac mu jednu, švac mu druhú a smeje sa. Chcete ešte, smelo povedzte, prihodím vám fajnovejšiu.
Chlapi sa rehocú, najhlasnejšie mäsiar, tak by malo byť medzi ľuďmi, s dobrým a po dobrom, ja som mierumilovný, spory nevyhľadávam, aj keď na to nevyzerám, hehehe.
A slivovička sa púšťa dolu hrdlom, šmyk-šmyk, ja mám v hrdle poriadnu sanicu, pani moja sladká, ja som teraz vo švungu, očko moje milované, jajajjaj.
Júlia jedným uchom načúva, dobre jej je medzi týmito tu, nikto nikomu neubližuje. Krája cibuľu, oči štípu, skacká, poskakuje, Mariška sa nad ňou zmiluje, hybaj od toho, máš dve ruky ľavé. Júlia si brhlí päsťami viečka, Mariška ju dobromyseľne poúča, že tak a tak, nôž sa má najprv omočiť v horúcej vode, vieš, ako sa hovorí, pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže.
A čo budeme - v cibuli črevá umývať?
......................................................................................................................................................
... posledná veta ...
A chlapi, čo na zimu zo sveta prichádzajú, hodia
nad ňou rukou a poberú sa každý domov.
LICHNEROVÁ, ALŽBETA
