VERNE, JULES - V KRAJINE KOŽUŠÍN

VERNE, JULES

V KRAJINE KOŽUŠÍN
(Le pays des fourrures)

Slovart, Bratislava, 2006
preklad Terézia Černá
ISBN 80-8085-154-9

beletria, román, dobrodružné
312 s., slovenčina
hmotnosť 280 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

3,80 €

*BIB08* in **S6P**

Spoločnosť obchodujúca s kožušinami poverí Jaspera Hobsona, aby na pobreží Severného ľadového oceánu vybudoval novú faktóriu. Hobson a jeho výprava si ako miesto pre novú pevnosť vyberú Viktóriin polostrov. Tu si postavia príbytky, lovia kožušinovú zver a pripravujú sa na príchod krutej zimy. Po výbuchu blízkej sopky však zistia, že ich polostrov sa odtrhol od pevniny a zmenil sa na veľký plávajúci ľadovec. Ktorý prúd strhne Viktóriin ostrov a kam ho ponesie? Zachránia sa pred katastrofou?

IX PRÍHODY ESKIMÁČKY KALUMY

Kaluma na plávajúcom ostrove, dvesto míľ od americkej pevniny! To bolo skoro neuveriteľné!

Dýcha ešte tá nešťastná dievčina? To bolo prvé, na čo pomysleli. Možno ju ešte priviesť k životu? Pani Paulina Barnettová jej porozopínala odev. Telo jej ešte celkom nevychladlo. Počúvala, či jej búcha srdce. Búchalo, slabo, ale predsa. Krv, ktorou úbohé dievča kropilo cestu, pochádzala z rany na ruke, ale nebola to ťažká rana. Madge jej ju obviazala vreckovkou a zastavila krvácanie.

Pani Paulina Barnettová si kľakla ku Kalume, oprela ju o seba, zdvihla jej hlavu, rozovrela pery a vliala jej do úst niekoľko kvapiek pálenky. Potom jej máčala čelo a sluchy studenou vodou.

Prešlo niekoľko minút. Paulina Barnettová ani Madge sa neodvážili prehovoriť ani slovo. Čakali s najväčšou úzkosťou, pretože iskrička života, ktorá ešte v Eskimáčke zostala, mohla každú chvíľu zhasnúť!

Ale z Kaluminej hrude sa vydral ľahký vzdych. Slabo pohýbala rukami, a ešte kým otvorila oči a kým spoznala tú, čo sa o ňu starala, zašepkala:

- Pani Paulina! Pani Paulina!

Cestovateľka zdúpnela od údivu, keď počula vysloviť svoje meno. Kaluma teda prišla dobrovoľne na bludný ostrov? Vedela, že tam stretne Európanku, ku ktorej tak priľnula? Ale ako to mohla vedieť a ako sa dostala na ostrov tak veľmi vzdialený od každej pevniny? Napokon ako by mohla tušiť, že ľadová kryha unáša ďaleko od pevnej zeme pani Paulinu Barnettovú i všetkých jej druhov z pevnosti Espérance? To boli naozaj nevysvetliteľné veci.

- Žije! Bude žiť! - povedala Madge, ktorá pod rukou cítila, ako sa do úbohého, dogniaveného tela vracia teplo a život.

- Nešťastné dieťa! - šepkala pani Paulina Barnettová celá dojatá, - vo chvíli smrti mala na perách moje meno!

Kaluma pootvorila oči. Medzi viečkami sa ukázal pohľad, ešte vydesený, matný, neurčitý. Zrazu oživol, keď spočinul na cestovateľke. Iba na okamih, na jeden jediný okamih zazrela Kaluma pani Paulinu Barnettovú, ale tento okamih stačil.

Mladá domorodkyňa spoznala dobrú paniu a jej meno sa druhý raz vydralo Kalume z úst, kým ruka, ktorá sa trochu nadvihla, znovu klesla do ruky pani Pauliny Barnettovej.

Pod starostlivou opaterou oboch žien mladá Eskimáčka, do krajnosti vyčerpaná nielen únavou, ale aj hladom, prišla k sebe. Pani Paulina Barnettová sa dozvedela, že Kaluma nemala celé dva dni nič v ústach. Niekoľko kúskov studenej divočiny a trochu pálenky jej prinavrátilo sily a asi o hodinu sa cítila schopná vydať sa so svojimi dvoma priateľkami na cestu do pevnosti.

No za tú hodinu, čo sedela Kaluma na zemi medzi Madge a pani Paulinou Barnettovou, vyrozprávala im, čo sa jej prihodilo. Nie, nijako nezabudla na Európanov z pevnosti Espérance a obraz pani Pauliny Barnettovej zostal jej v pamäti stále živý. Nestalo sa to náhodou, že sa tu ocitla takto polomŕtva, vyvrhnutá na breh ostrova. Áno, Kaluma pri svojej prvej návšteve v pevnosti Espérance sľúbila, že sa na budúci rok v lete znovu vráti k svojim priateľom. Dlhá polárna noc sa skončila, prišiel mesiac máj a ona si pokladala za povinnosť splniť svoj sľub. Opustila táboriská v Novej Georgii, kde prezimovala, a s jedným zo svojich švagrov sa vybrala na Viktóriin polostrov.

Po šiestich týždňoch, asi v polovici júna, prišla na územie Novej Bretagne, ktoré susedilo s Bathurstovým mysom. Veľmi dobre poznala vulkanické hory, ktorých temená lemovali Liverpoolsky záliv, a keď prešla ešte dvadsať míľ, dostala sa k Mrožej zátoke, v ktorej ona i jej príbuzní často lovili mrože.

Ale severne od tejto zátoky nebolo nič. Pobrežie sa tam priamočiaro zvažovalo na juhovýchod. Nebolo už Eskimáckeho mysu ani Bathurstovho mysu!

Kaluma pochopila, čo sa stalo. Alebo sa celé to územie potopilo vo vlnách, alebo odplávalo a blúdi po mori.

Rozplakala sa, keď nenašla tých, ktorých prišla hľadať z takej diaľky.

Ale jej švagor Eskimák akosi vôbec nebol prekvapený touto katastrofou. Istá povesť, rozšírená medzi kočovnými kmeňmi Severnej Ameriky, hovorí, že územie Bathurstovho mysu sa ...

STRUGACKIJ, ARKADIJ - PONDELOK SA ZAČÍNA V SOBOTU

STRUGACKIJ, ARKADIJ
STRUGACKIJ, BORIS

PONDELOK SA ZAČÍNA V SOBOTU
Rozprávka pre mladších vedeckých pracovníkov
(Ponedeľnik načinajetsia v subbotu)

Mladé letá, Bratislava, 1988
preklad Dušan Babjak
ilustrácie Viktor Hulík
predslov Ondrej Herec
1. vydanie, 22.000 výtlačkov

beletria, román, sci-fi,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 416 g

tvrdá väzba s prebalom

3,60 € stav: veľmi dobrý *hroda2**belx*
4,00 € stav: perfektný *bib08* PREDANÉ

Existuje veľa rozličných výskumných ústavov. Vedecký ústav pre výskum čarodejníctva a kúzelníctva (VÚVČAK) však možno nájsť iba v knihe bratov Strugackovcov Pondelok sa začína v sobotu. Už samotný názov diela dáva tušiť, že v tomto ústave sa dejú veľmi nezvyčajné veci. Prečo? Pretože v ňom ako vedci pracujú známi i neznámi, starí i mladí mágovia a čarodejníci. Život napreduje čoraz rýchlejšie a musia sa mu prispôsobovať aj stároční mágovia, ktorí sa sústredili práve vo VÚVČAKu. Pri práci a pre svoje pokusy využívajú vymoženosti súčasnej vedy a techniky. I tá najbujnejšia fantázia si ťažko predstaví, čo môže vzniknúť spojením starého myslenia a novej techniky, premiešaním rozprávky so skutočnosťou. Strugackovci ponúkajú čitateľovi množstvo najneuveriteľnejších nápadov, predstáv a výtvorov ľudskej vynaliezavosti. Všetko to robia so značným pôvabom, humorom, no často aj s iróniou a ostrou satirou, ktorá varuje pred využívaním ľudského umu bez uváženia prípadných dôsledkov. Čitateľ sa pri čítaní tejto knihy s bohatým myšlienkovým obsahom a živým dejom určite nebude riadiť podľa jedného z výrokov v texte: Prísne tajné! Pred prečítaním spáliť!

Zmätky nad zmätky

Len som sa tak triasol od zlosti. Prečo ten Janus stále mlčí? Dokedy mu to bude trpieť? V tichu sa ozvali kroky, do sekretariátu vošiel bledý Roman s vycerenými zubami a lusknutím prstov vytvoril Pohromillovho dubia. Potom s očividným pôžitkom schmatol dubia za prsia, zatriasol ním, chytil ho za bradu, rozkošnícky ho za ňu niekoľkokrát pomykal, upokojil sa, zlikvidoval dubia a vrátil sa späť do kabinetu.

— V-vás by vlastne bolo treba hnať k-kade ľahšie, Pohromillo, — nečakane pokojným hlasom povedal Fiodor Simeonovič. — Vykľula sa z vás p-poriadna kreatúra.

— Áno, nevonia vám kritika, čo? — zafučal Pohromillo.

A vtedy sa už konečne ozval aj Janus Poluektovič. Hlas mal mohutný a vyrovnaný ako kapitáni z románov Jacka Londona.

— Experiment sa, na žiadosť Amvrosija Ambroizoviča, bude konať dnes o desať nula nula. Vzhľadom na to, že experiment bude sprevádzaný značnými ničivými účinkami, ktoré by si mohli vyžiadať ľudské obete, za miesto konania experimentu určujem odľahlý úsek strelnice pätnásť kilometrov za obvodom mesta. Využívam túto príležitosť, aby som už vopred vyjadril vďaku Romanovi Petrovičovi za jeho duchaprítomnosť a odvahu.

Všetci ešte chvíľu zrejme trávili toto rozhodnutie. Ja teda aspoň áno. Janus Poluektovič skutočne vyjadroval svoje myšlienky svojským spôsobom. Ale všetci ochotne verili, že do vecí vidí lepšie. Napokon, boli tu prípady, ktoré to potvrdzovali.

— Pôjdem zohnať auto, — ozval sa náhle Roman a asi prešiel cez stenu, pretože v sekretariáte sa nezjavil.

Fiodor Simeonovič a Junta určite súhlasne prikyvovali hlavami a Pohromillo, ktorý sa už medzitým spamätal, vykríkol:

— Správne rozhodnutie, Janus Poluektovič! V pravej chvíli ste nás upozornili na poľavenie našej bdelosti. Len ďalej, len ďalej od nepovolaných pohľadov. Zišli by sa mi ale nejaké nakladače. Ten autokláv má svoju váhu, aspoň takých, tento, dobrých päť ton...

— Prirodzene, — povedal Janus. — Máte ich k dispozícii.

V kabinete zahrmotali kreslá a ja som rýchlo dopil kávu.

Nasledujúcu hodinu som spolu s ostatnými, čo ešte zostali v ústave, stál pri vchode a pozoroval, ako nakladajú autokláv, periskopické ďalekohľady, pancierové štíty a pre každý prípad teplé haleny. Metelica utíchla a vystriedalo ju jasné, mrazivé ráno.

Roman dorazil na pásovom nákladnom aute. Upír Alfréd priviedol hekatoncheirov ako nakladačov. Kottos a Gyés šli ochotne, rozjarene hulákali stovkou hrdiel a po ceste si vyhŕňali nespočetné rukávy. Briaréos sa vliekol za nimi, krivý prst mal vystrčený dopredu a nariekal, že ho to bolí, že sa mu krúti niekoľko hláv, že celú noc nespal. Kottos zobral autokláv, Gyés všetko ostatné. Keď Briaréos videl, že preňho už nič nezostalo, začal im rozkazovať, vydával pokyny a rady. Rozbiehal sa dopredu, otváral a pridržiaval dvere, každú chvíľku sa zohýnal, pozeral odspodu a volal: „Poď! Poď!” alebo „Viac doprava! Zachytávaš o rám!” Nakoniec mu pristúpili ruku a pricvikli ho medzi autokláv a stenu. Pustil sa do plaču a Alfréd ho odviedol späť do vivária.

Do vozidla sa natlačilo množstvo ľudí. Pohromillo nastúpil do kabíny vodiča. Bol veľmi nepokojný a každého sa pýtal, koľko je hodín. Pásové auto najprv odišlo, o päť minút sa však vrátilo, pretože vyšlo najavo, že zabudli na reportérov. Zatiaľ čo ich hľadali, Kottos a Gyés sa začali guľovať, aby sa zahriali, a vybili pritom dve okná. Potom sa Gyés chytil s akýmsi ranným opilcom, ktorý začal vykrikovať:

— Teraz si na mňa trúfate, keď je vás toľko, čo?

Gyésa od neho odtrhli a zahnali späť na korbu. Gúľal očami a zlostne nadával starou gréčtinou. Nakoniec sa zjavili G. Vychytrenko a B. Smolič, roztrasení spánkom, a auto konečne mohlo vyraziť.

Ústav sa vyprázdnil. Bolo pol deviatej. Celé mesto spalo. Strašne sa mi chcelo ísť s ostatnými na strelnicu, nedalo sa však nič robiť, vzdychol som si a vybral som sa na ďalšiu obchôdzku. Zívajúc som prechádzal po chodbách, zhasínal som všade svetlo, až som došiel k laboratóriu Viťu Kornejeva. Viťu Pohromillove experimenty nezaujímali. 

DOČKAL, ZDENO - ÚDOLIA NESTÍCHLI

"BRČKO" DOČKAL, ZDENO

ÚDOLIA NESTÍCHLI
Dejiny trampingu na Slovensku

Tramp club, Bratislava, 1991
obálka Lexo

príroda, šport, tramping
280 s., čb obr, slovenčina
hmotnosť: 328 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, v spodnej časti orezu fľak, na predsádke krátke venovanie

9,90 € PREDANÉ

*BIB08*

Myšlienka spísať históriu trampských osád na Slovensku v niektorých z nás skrsla prvý raz vari vtedy, keď sme si prečítali Dějiny trampingu Boba Hurikána a zistili sme, že o slovenských začiatkoch je tam jednak málo a jednak nie celkom pravda. Ale ktože by sa dával do písania knihy, keď niet nádeje na jej skoré vydanie? A ako bolo možné v rokoch vojny i potom po nej na vydanie takej knihy čo len myslieť?

No myšlienka sa neodbytne vracala, keď najstarší začali pomaly opúšťať naše rady a bolo zrejmé, že čoskoro nebude mať kto na začiatky si pospomínať. Lenže nádej na vydanie knihy bola po upevnení komunistickej moci ešte vzdialenejšia.

Až prišiel rok 1968. Vtedy sa zazdalo: Hádam by to išlo. Teraz alebo nikdy. Nuž v existujúcich trampských rubrikách novín vyšli výzvy: prispejte spomienkami, ktoré by umožnili napísať knihu o slovenskej trampskej histórii! A mnohí sa ozvali, napísali, pospomínali mená a adresy ďalších, čo by mali čosi vedieť, rozvinula sa rozsiahla korešpondencia a zhromaždilo sa veľa materiálu, z celej republiky a veru i spoza oceánov.

Lenže zase prišli roky, v ktorých bolo jasné, že kniha tak hneď nevyjde. Nazbieraný materiál bolo škoda nechať tak, čosi sa s ním robilo, ale takým tempom....

...že keď prišiel 17. november 1989 bolo jasné, že hoci by kniha konečne mohla uzrieť svetlo sveta, má ešte ďaleko do dokončenia.

Ale podnet na jej dopísanie tu bol. Začala sa neúnavná práca, hádam až prirýchla, čo sa zrejme prejaví aj na kvalite knihy. Ale vydať sme ju chceli, čím skôr.

Nuž tu Vám ju predkladáme, v nádeji že ju prijmete s rovnakým zaujatím, s akým sme ju pripravovali.

Zmenili nie len vlajku, domovenky, ale zaviedli aj nové „zákony“. Uplatňovali „prijímacie skúšky“ pre nových členov a povinnosť po prijatí zasadiť strom. Pravidlá boli prísne - platilo ich viac ako dve spomínané - no osada sa aj tak rýchlo rozrástla. Členmi sa stali Bubák, Jazvec, Bobrík, Čarli, Vlado, Paľko Korheľ a Truhlík.

Aj TO Zlatý had žila ďalej. Roku 1975 si postavili chajdu pri tuneli v Rolovej, teda neďaleko horného konca Ružínskej priehrady. V tom čase priviedol osadník Hombre do partie nových kamarátov - Tonyho, Zuzanku, Tapa a Myšičku.

Medzi tým sa s trampami zblížili aj bývalí skauti. Hoci, pravdu povediac, keď začali po rozpustení skautingu voľne táboriť a chodiť do prírody, nemali veľa dôvery k tým „podivne oblečeným partiám“, ktoré v lesoch stretávali. Aj tak sa z družiny Opíc stal klub Ohio, čo zodpovedalo skôr trampskej móde.

A jeho členovia Johyn Cooper, Pupe, Slim, Havran, Tik a Dobrodruh sa s trampami natoľko zblížili (okrem osady Zlatý had poznali ešte Piftu a Lovcov vlkov), že z klubu sa stala TO s novým menom Sosna. Osada mala spočiatku len troch členov -Tika, Havrana a Dobrodruha, nechýbala im však chuť do života - a trampovania. Zúčastnili sa na viacerých potlachoch iných osád a ll. septembra 1975 usporiadali aj vlastný na bývalom skautskom táborisku pri prameni sv. Ladislava. Potom nasledovala šnúra desiatich výročných ohňov, usporadovaných každý rok, čo nebolo v Košiciach zvyčajné. Zúčastňovalo sa na nich pravidelne až 150 trampov. Špecialitou osady Sosna bola tzv. Opičia dráha - na ktorej sa ešte nik nezabil, ako s hrdosťou zdôrazňujú. Zdatnosť osadníkov potvrdzuje aj absolvovanie tvrdých „zálesáckych skúšok“.

Roku 1976 sa TO Sosna spojila s klubom ABC Taguán a pod názvom TO Sosna & Taguán dosiahla vrchol svojej činnosti. Okrem účasti na trampských akciách podnikala najmä dlhé letné vandre, presahujúce často aj dva týždne. Začalo sa to Šumavou, kde osadníci prvý raz pocítili brutalitu Bezpečnosti, pokračovalo rumunskými horami Fagaraš, kde objavili dôležitý prírodný zákon, že česť a statočnosť klesá s nadmorskou výškou, a vrcholilo medzinárodnými expedíciami do Poľska a východného Nemecka, Juhoslávie a Grécka atď. O ďalšom už len stručne: postavenie krásneho totému, účasť na Portách v Olomouci stretnutie s veľkým trampom-maliarom Zdeňkom Burianom. V tom čase vznikli v Košiciach osady Montana, Kalmar a Buffalo. Roku 1978 sa spojili do STO Mokabu.

O osade Montana treba ešte hádam dodať, že má flek v krásnom prostredí nad Poráčskymi kaňonmi, ale podnikli aj veľa vandrov do iných miest. Že v tábore majú indiánske teepee vlastnej výroby. Že ich hlavnou zásadou je ochrana prírody, ale prísne dodržiavajú aj iné pravidlá trampského života, najmä čisté kamarátstvo. Že usporiadali viac potlachov, z ktorých najväčší, tretí v poradí, navštívilo 170 trampov v celej republiky. Osadu založili Krt a Balvan, dnes ju tvoria Krt, Kekso, Kalimero, Ringiš, Cila, Ivo, Janko, Kali a Dušan.

Ďalšia košická osada Kráľovská kobra spoločne s TO Prvé ohne organizovali od roku 1976 Gaštanov memoriál. Na pamäť svojho starého kamaráta a učiteľa zriadila TO Prvé ohne pri Siedmich smädných prameňoch aj symbolický hrob. Druhý venovali Mohykánovi, ktorý tragicky zahynul cestou z potlachu.

V osade napokon zostali Lili, Bruncvik, Vlado a Jazvec. Účasť na spoločných trampských akciách, ktorým kedysi venovali väčšinu víkendov, obmedzili a dávajú prednosť veľkým vandrom po celom Česko-Slovensku a pokiaľ to ide, aj po svete.

Osada Zlatý had mala od roku 1975 hlavné sídlo v Rolovej. Trocha ďaleko od Košíc. Preto sa o 3 roky pokúsili renovovať svoj starý flek pri Jahodnej a začali aj stavať novú chatku. No o rok im ju znovu vypálili. Okrem iných akcií osada pravidelne organizuje Vlčkov pochod na pamäť kamaráta Morského Vlka. Trasa vedie od Jahodnej okolo Sivca, popri priehrade a tunelom k chajde v Rolovej.

Začiatkom osemdesiatych rokov sa počet trampských osád v Košiciach ďalej zvýšil. Pribudli Nevada, Lovci vlkov so šerifom Oldom, Atlantic, Rowers, Čierne stopy, Sivá panna, Mlok, Orion a Kentucky.

Vo februári 1980 sa na chajde TO Zlatý had zišli zástupcovia košických osád. Vznikla Dohoda lesnej múdrosti a zvolili prvých maršálov: boli nimi Jimmy, Kvočka, Cooper, Hombre, Hucul a Davy.

Roku 1982 osada Zlatý had získala ďalších členov: Džira, Haňu, Hosuho, Izáka, Jara, Burinu, Angelínu, Števa a napokon Hucula.

DEFOE, DANIEL - DENNÍK MOROVÉHO ROKU

DEFOE, DANIEL

DENNÍK MOROVÉHO ROKU
(A Journal of the Plague Year)

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Svetoví klasici (182)
preklad Rudolf Koštial
doslov Alois Bejblík
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 11.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra anglická,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 355 g

tvrdá väzba s prebalom

predané stav: dobrý *barpe*belx*
predané *BIB08*  

Morová epidémia v Londýne roku 1665 doniesla so sebou dotiaľ nevídané apokalyptické hrôzy, des, bezradnosť, paniku a biedu. Ale naproti tomu aj obnažený ľudský charakter, lebo práve vtedy sa najlepšie ukázala duša národa: chamtivosť i súcit, sebectvo i láska. Táto pohroma poskytla autorovi Robinsona Crusoe i Moll Flandersovej vhodnú tému na vykreslenie tohto zrkadla nielen toho obdobia, ale aj charakteru londýnskeho obyvateľstva. Dá sa povedať, že Defoe ďaleko predbehol čas a podal tu „literatúru faktu“, plnú štatistík, objektívnych správ a subjektívnych pozorovaní. Je to naozaj vzácny doklad intenzívne prežívanej národnej katastrofy, ktorá sa ešte znásobila novou katastrofou hneď nasledujúceho roku, veľkým londýnskym požiarom.

Aj tu sa Defoe ukázal ako pravý majster. Úspornou formou vie v čitateľovi vyvolať mohutný dojem hrôzy, akú museli prežívať morom postihnutí ľudia, aké ťažkosti so sebou donášalo úradné pozatváranie domov, odkiaľ obyvatelia nesmeli vyjsť po celé týždne a mesiace. Nemožno sa ubrániť pohnutiu, keď čítame ako pochovávali mŕtvych, ako ich zvážali na vozoch a vysýpali do hromadných hrobov po stovkách! Autor hľadá odpoveď na príčiny moru, na spôsob liečenia a prevencie, ukazuje šarlatánstvo mastičkárov a neodpúšťa si ani morálne uzávery. Ale čitateľ cíti autorovu lásku k trpiacim ľudom. Takmer v každom riadku je zreteľné, že rád by každému pomohol, že by chcel zachrániť každé dieťa, opusteného starca, pomäteného bedára, bezradného utečenca, zdráhajúceho sa vidiečana, ktorý sa bojí prijať do domu neznámeho človeka. Hrôzy, neskoršie a v našej generácii oveľa zväčšené, donášajú aj antickú katarziu, prečistenie ľudského vnútra a medziľudských vzťahov. V tomto je veľká cena Defoeovho majstrovstva, s akým vykresľuje dávnu udalosť — ktorá je nám jednako taká blízka a súčasná.

Svoju mienku povedal aj pekár John, ktorý bol kedysi vojakom. „Po prvé ani jeden z nás nedúfa, že po ceste dostaneme dáke ubytovanie, a spať len tak pod holým nebom by bolo veru trochu pritvrdé. Hoci je teplo, počasie sa jednako môže zmeniť, môže byť mokro a vlhko. Teda máme dvojnásobný dôvod starať sa o svoje zdravie v takomto čase. A ty, brat Tom, keďže vieš zhotovovať lodné plachty, ľahko nám môžeš urobiť malý stan a ja sa zaväzujem každý večer ho postaviť. A vykašleme sa na všetky anglické hostince! Ak budeme mať dobrý stan nad hlavou, bude nám celkom dobre.“

Stolár sa postavil proti tomu a povedal im, nech to ponechajú na neho. Hoci nemá nijaké iné nástroje, iba sekerku a kladivo, každý večer im postaví taký domček, čo ich celkom uspokojí a bude taký dobrý ako stan.

Vojak a stolár sa o tom istú chvíľu dohadovali, až napokon vojak zvíťazil so stanom. Jediná námietka bola, že stan treba nosiť so sebou, a tým sa im veľmi zvýši váha batožiny, najmä za teplého počasia. Ale výrobca lodných plachiet mal šťastný návrh, ktorým sa im uľahčí. Jeho majster okrem výroby lodných plachiet mal aj povrazolezeckú atrakciu a k tomu malého, zúboženého koníka, pre ktorého nemal robotu. Keďže chcel pomôcť týmto trom statočným mužom, dal im koňa, aby im niesol batožinu. A za nepatrnú trojdňovú prácu, čo mu tento chlapík odrobil pred odchodom, prepustil im aj starú sťažňovú plachtu, ktorá síce už bola opotrebovaná, ale ešte viac než dosť mohla poslúžiť ako veľmi dobrý stan. Vojak im ukázal, ako sa rozostavuje, a oni podľa jeho návodu rýchlo zložili stan a obstarali preň stĺpy alebo sťažne. A tak sa vychystali na cestu: traja chlapi, jeden stan, jeden kôň a jedna puška — lebo vojak nechcel ísť bez zbrane, teraz vraj už nie je pekárom suchárov, ale domobrancom.

Stolár mal plnú kabelu všakových užitočných nástrojov, pre prípad, že by sa mu dakde cestou pritrafila robota na ich i vlastnú obživu. Všetky peniaze dali do spoločnej pokladnice a tak sa vydali na cestu. Keď ráno vychádzali z domu, námorník zistil na vreckovom kompase, že vietor veje zo severozápadu na západ. Rozhodli sa, že pôjdu severozápadným smerom.

No hneď natrafili na ťažkosť. Keďže sa na cestu vydali zo zadnej časti Wappingu, neďaleko Pustovne, a keďže teraz mor veľmi zúril, najmä na severnej strane mesta, v Shoreditchi a v Cripplegate, nepokladali za bezpečné priblížiť sa k týmto miestam. Pustili sa teda na východ cez Ratcliff Highway až po Ratcliff Cross, po ľavej ruke obišli kostol v Stepney, lebo sa báli prejsť cez Ratcliff Cross do Mile Endu, pretože by museli ísť tesne vedia cintorína a vietor, ktorý, zdá sa, vial viac zo západu, fúkal rovno od mesta, kde vtedy zúril najprudší mor.

Teda ako vravím, keď vyšli zo Stepney, urobili veľkú okľuku, prešli cez Poplar a Bromley, až tesne pri Bow prišli na hlavnú hradskú.

Na moste v Bow stála stráž a bola by sa ich vypytovala, ale oni radšej prešli krížom po hradskej na úzku cestičku, čo pri odľahlom mieste z Bow odbočuje na Old Ford. Drábi boli všade na stráži vari ani nie preto, aby zastavovali ľudí, ale preto, aby ľuďom bránili usadiť sa v ich mestách, a najmä pre to, čo sa v poslednom čase rozchýrilo a čo naozaj nebolo ďaleko od pravdy: totiž že chudobní, ustarostení a pre nedostatok práce, a teda aj pre nedostatok peňazí vyhladovaní Londýnčania sa ozbrojili, búria sa a vraj chodia po okolitých mestách a rabujú. Vravím, toto bol len chýr, chvalabohu, že to nebolo nič viac, len chýr. Ale nebolo to od skutočnosti tak ďaleko, ako sa myslelo, lebo v posledných týždňoch si chudobní ľudia priam zúfali z pohromy, ktorá ich gniavila, takže len s veľkou námahou sa im mohlo zabrániť, aby nebežali do polí a do miest a aby tam na márne ...

CORMAN, AVERY - KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER

CORMAN, AVERY

KRAMEROVÁ VERSUS KRAMER
(Kramer versus Kramer)

Tatran, Bratislava, 1981
preklad Taťjana Ruppeldtová
prebal Igor Imro, Miroslav Cipár
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (84)
1. vydanie, 35.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra americká
184 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: veľmi dobrý, zažltnutý chrbát prebalu

0,50 € *BIB08*belx-usa*
0,50 € *home*belx-usa*

Román Averyho Cormana čerpá námet zo súčasnosti, a hoci sa zaoberá životom mladých Američanov, dotýka sa všeobecne ľudských problémov a je mimoriadne aktuálny i pre nášho čitateľa. Príbeh, ktorý sa na stránkach knihy odvíja, je nepatetickou oslavou otcovstva, presvedčivým rozprávaním o každodenných radostiach a starostiach otca, ktorý sám vychováva syna, venuje mu všetok svoj voľný čas, a práve keď si najnástojčivejšie uvedomuje, že dieťa sa mu stalo zmyslom života a nevedel by bez neho žiť, ohlási sa jeho žena, ktorá ho pred niekoľkými rokmi opustila, a chce mu syna vziať ...

Autorovi sa v románe podarilo majstrovsky vykresliť vzťah otca k dieťaťu, ku ktorému si jeho vlastná matka nevedela nájsť cestu, lebo vo svojom egocentrizme ho pokladala za hlavnú prekážku rozvoja vlastnej osobnosti.

Román Kramerová versus Kramer, ktorý bol preložený už do niekoľkých svetových jazykov, sa dozaista stretne s úspechom aj u našich čitateľov.

SILVA, JOSÉ - OVLÁDANIE VEDOMIA SILVOVOU METÓDOU

SILVA, JOSÉ
MIELE, PHILIP

OVLÁDANIE VEDOMIA SILVOVOU METÓDOU
Fantastický spôsob, ako zmeniť svoj život
(The Silva Mind Control Method)

Fontana Kiadó, Šamorín, 1992
preklad Štefánia Škríbová
ISBN 80-900492-9-X
2. vydanie

psychológia, psychológia experimentálna, zdravie
186 s., slovenčina
hmotnosť: 176 g

mäkká väzba
stav: výborný

2,90 € PREDANÉ


*BIB08*

Ľudský mozog v bdelom, uvoľnenom stave má mimoriadne schopnosti. Takéto schopnosti má každý z nás. Pomocou Silvovej metódy mozgovej kontroly - používajúc špeciálne metódy - každý z nás môže

- POMÔCŤ SI AJ V NAJZÁKERNEJŠÍCH CHOROBÁCH
- POMÔCŤ DRUHÉMU ZÍSKAVAŤ ZDRAVIE
- ZBAVIŤ SA ZLÝCH NÁVYKOV (FAJČENIE, PREJEDANIE SA) A STRESOV
- RÝCHLO A KVALITNE SA UČIŤ, ZLEPŠIŤ SI PAMÄŤ
- DOSIAHNUŤ HARMONICKÝ, VYROVNANÝ A ZMYSLUPLNÝ ŽIVOT
- ROZVÍJAŤ SVOJU KREATIVITU
- ZBAVIŤ SA ÚNAVY, NERVOZITY, BOLESTÍ A NAPÄTIA

Kto si z tejto knihy alebo na kurzoch osvojí Silvovu metódu, neskoršie sa ani nepokúsi žiť bez ovládania svojho vedomia.

COLLODI, CARLO - PINOCCHIO

COLLODI, CARLO

PINOCCHIO
(La avventure di Pinocchio)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Zlatý kľúčik
preklad Štefan Gráf
ilustrácie Svetozár Králik
1, vydanie v Mladých letách, 13.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti, rozprávky,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 502 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, jedna pečiatka

5,50 € PREDANÉ

*BIB08*

27

Veľký boj medzi Pinocchiom a jeho spolužiakmi. Jedného z nich zrania a Pinocchia za to odvedú žandári

Len čo dobehol Pinocchio na breh, zaraz si dôkladne obzeral more; no nevidel nijakého žraloka.

More bolo hladké ako veľké krištáľové zrkadlo.

„Kde je žralok?“ spýtal sa svojich kamarátov.

„Išiel sa naraňajkovať,“ odvetil jeden so smiechom.

„Alebo sa hodil do postele, pobuvinkať si,“ dodal druhý a ukrutne sa rozrehotal.

Z týchto nesúvislých odpovedí a zo sprostého rehotu Pinocchio pochopil, že jeho druhovia si s ním mrzko zažartovali, keď mu navraveli, čo nebolo pravda. Pohoršilo ho to a napajedene im povedal:

„A teraz? Aký osoh máte z toho, že ste mi natárali historku o žralokovi?“

„Osoh je istý ...!“ odpovedali zlomyseľníci sborove.

„A čo je to ...?“

„Že sme ťa dostali ta, aby si vynechal školu a šiel s nami. Či sa nehanbíš robiť sa každý deň taký presný a horlivý pri vyučovaní? Či sa nehanbíš toľko sa učiť?“

„Ak sa ja učím, čo vás po tom?“

„Nás je po tom veľmi veľa. Pretože ty nás zatískaš pred učiteľom...“

„Ako?“

„Tak, že popri žiakoch, ktorí sa učia, strácajú sa takí, ako sme my, ktorí sa nechcú učiť. A my sa nechceme strácať! Aj my máme radi seba ... !“

„A čo mám teda urobiť, aby ste boli spokojní?“

„Aj teba musí zunovať škola, vyučovanie a učiteľ, naši traja najväčší nepriatelia.“

„A keby som sa chcel aj ďalej učiť?“

„Viac sa na teba neobzrieme a pri prvej príležitosti na to doplatíš... !

„Verte, ste mi na smiech,“ povedal Pinocchio a pokýval hlavou.

„Ej, Pinocchio!“ skríkol najväčší chlapec a priblížil sa tesne k jeho tvári. „Len sa tak veľmi nenadávaj; len sa toľko nekohúť! Lebo, ak sa ty nebojíš nás, my sa zasa nebojíme teba! Pamätaj, že si sám a nás je sedem!“

„Sedem, ako hlavných hriechov,“ povedal Pinocchio a zarehotal sa.

„Počuli ste? Všetkých nás urazil! Nazval nás siedmimi hlavnými hriechmi. . . !“

„Pinocchio, popros za odpustenie pre túto urážku — ak nie, beda ti!“

„Kukuk!“ urobil Pinocchio a brnkol si ukazovákom posmešne v konček nosa.

PRŮCHOVÁ, JARMILA - MAKROBIOTIKA, ZÁZRAK ČI LIEK ?

PRŮCHOVÁ, JARMILA

MAKROBIOTIKA, ZÁZRAK ČI LIEK ?

Burza, Košice,1990
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
fotografie Svätopluk Pisecký

zdravie, stravovanie
176 s., far. fot. slovenčina
hmotnosť: 202 g

mäkká väzba
stav: výborný, nečítaná

2,20 €

*BIB08*unk*unk*strav*

MÚZA ODVRACIA SMRŤ

MÚZA ODVRACIA SMRŤ
výber z klasickej poézie starého Ríma
Gaius Valerius Catullus, Albius Tibullus, Sextus Propertius, Quintus Horatius Flaccus, Publius Vergilius Maro, Publius Ovidius Naso

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Čítanie študujúcej mládeže (25)
preklad Ignác Šafár, Viera Bunčáková
predhovor Viera Bunčáková
doslov Ignác Šafár
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

poézia, literatúra staroveká
312 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s papierovým prebalom
stav: dobrý

2,00 €

*BIB08* in **S4P**

Z rozsiahlej básnickej tvorby starého Ríma predstavujeme šiestich básnikov z konca republiky a zo začiatku cisárskeho obdobia: Catulla, ktorý znamená prvý vzostup rímskej poézie v tzv. predklasickom období, z tzv. klasického obdobia elegikov Tibulla a Propertia, mnohostranného lyrika Horatia, najväčšieho epika Vergilia a tvorbu Ovidiovu.

V týchto šiestich básnikoch sa sústreďuje bohatstvo námetov rímskej poézie, lyrickej i epickej, mnohotvárnosť rytmu a strofických útvarov, kanonizovaných pre ten-ktorý druh.

Prierez tvorbou týchto básnikov podáva celistvý obraz ich poézie, nech už ide o básnické druhy, námety alebo rytmické útvary. Rozsah výberu určuje rozsiahlosť i dôležitosť básnického diela v reláciách rímskej i svetovej tvorby.

Catullus je predovšetkým známy ako subjektívny lyrik, ktorý je modernému človeku najbližší. Popri ľúbostnej poézii pestoval i lyriku príležitostnú, spoločensky zaangažovanú, v ktorej prejavil jemný humor i britkú satiru.

Elegici Tibullus a Propertius sú predstaviteľmi ľúbostnej elégie. Nie je to lyrika výlučne ľúbostná. Do idylických a subjektívnych tónov sa mieša odpor k vojne, k ľudskej chamtivosti. Propertius dospel i k lyrike objektívnej, v ktorej oslavuje ľudské cnosti, statočnosť a charakter človeka.

Vyvrcholenie rímskej poézie znamená lyrika Horatiova, ktorá má znaky vyjadrujúce rozpoltenosť, zúfalstvo i rezignáciu človeka na rozhraní čias. Na občianske vojny a morálny rozvrat súčasnosti najprv reagoval rozhorčenosťou mladého človeka, neskôr sa utiahol do svojho vnútra a napokon zveleboval všeľudské hodnoty. Je to poézia mnohotvárna námetove i formou, poézia subjektívna i občiansky zaangažovaná. Horatius má veľký význam i ako básnik, ktorý uviedol do rímskej poézie bohatstvo strofických útvarov gréckej poézie.

To, čo v tomto období znamenal Horatius v lyrike, predstavoval v epike Vergilius, tvorca veľkého národného eposu, v ktorom neoslávil iba bájnu minulosť starého Ríma, ale i hrdinu, ktorý pred subjektívnym šťastím dáva prednosť spoločenskému poslaniu.

Okrem toho Vergilius je tvorcom pastierskej idyly a „náučnej“ skladby, v ktorej našiel vrúcne slová obdivu pre roľníka, živiteľa ľudstva, a pre jeho prácu.

Tvorba Ovidia, najmladšieho z týchto veľkých rímskych básnikov, je vari najrozsiahlejšia. Písal lyriku i epiku. Škála jeho lyriky je široká: hravá lyrika ľúbostná, žalospevná, poézia „náučná“, ktorá je na prechode medzi lyrikou a epikou. A nad tým všetkým sa týčia jeho Metamorfózy, zbierka drobných mytologických eposov, v ktorých sa prejavuje filozofia jednoduchého antického človeka, jeho názory na svet, na nadpozemské sily a všetko, čo určovalo jeho bytie.

AMOR

Nech to bol hockto, čo Amora tvári dal podobu chlapca, 

čo myslíš — možno tým rukám nepriznať čarovnú moc?

On zbadal prvý, jak slepo so milenci životom ženú, 

ako im pre ligot čačiek uniká nesmierny skvost.

Nepridal umelec darmo tej postave perute vzdušné — 

človeka hrudou o srdcom voľne si lieta ten boh.

Zmieta nás rozmarom láska jak príboje čerenú vlnu, 

do vetríl života nášho večne sa opiera van.

Právom i tuľajku vzácnu mu zavesil na obe plecia, 

do ruky zasa mu vložil šípy a ohnutý luk.

Zraní ťa skôr, ako zbadáš, kde skutočný nepriateľ číha — 

nik ešte neušiel zdravý, koho raz zasiahol šíp.

V hrudi mi ostáva strelo a ostáva mladé i chlapča, 

akiste stratilo u mňa tých svojich perutí pár.

Odletieť nechce, oj beda, nehne sa zo srdca môjho, 

v klokočom vriacej mi krvi vedie boj nocou i dňom.

Čože to pre teba zo slasť bývať v tej vyprahlej púšti?

Ak trochu citu je v tebe, zabodneš inde svoj šíp.

Doteraz netknutej hrudi z tej otravy radšej daj skúsiť, 

to mňa už netrýzniš páľou, iba môj úbohý tieň.

Ak celkom zhubíš i ten, ktože ti zaspieva pieseň? 

(Veľkou je pre teba slávou tento môj ľahučký spev!)

Kto bude o hlávke spievať a o čiernych dievčiny očkách, 

kto o jej rúčke o noho, jak mäkko vznáša sa krok?

MODLITBA K BAKCHOVI

Pred tvojim oltárom, Bakchus, ja vrhám sa pokorne na tvár, 

plachtám daj priaznivý vietor, pokoj mi do srdca vlej. 

Hrdosť a šialenstvo lásky ty jediný víťazne krotíš, 

na všetky útrapy ľudské najlepším liekom tvoj mok.

Ty, otče, milencov spájaš, ty okovy ľúbosti lámeš: 

odplav tú chorobu, prosím, trýzňou čo zožiera hruď!

Ani ty zo žuly nie si, Jak Ariadna je svedkom, 

ktorú si záprahom rysov odviezol do ríše hviezd.

Tento môj neduh, čo v útrobách nieti plam ľúbosti dávnej, 

vylieči len tvoje víno alebo pochmúrna smrť.

Striezlivá noc je súžením pre pusté milencov lôžko, 

strachom i nádeje blikom — oboma zmieta sa duch.

Ak darmi vína, ó Bakchus, cez sluchy blčiace páľou 

privoláš na moje údy liečivý spánok a sen, 

sám budem na stráni kopať a vysádzať do radov révu, 

sám budem kriačiky strážiť, aby ich nehrýzla zver. 

Pokým sa purpurom muštu budú mi kadičky peniť, 

kým nohy šliapúce hrozno rok čo rok zafŕka mušt, 

tebe a tvojim rožkom chcem zasvätiť života zvyšok, 

o tvojej moci, Bakchus, chválu nech spieva môj spev. 

Oslávim vznešenou rečou, čo pre teba pamätihodné, 

akou kedysi hrmel mohutný Pindarov hlas:

Sním len, ó Bakchus, to potupné jarmo zo šije mojej 

a túto vzbúrenú hlavu spútajže konečne snom.

HRUBÍN, FRANTIŠEK - PALEČEK

HRUBÍN, FRANTIŠEK

PALEČEK

Albatros, Praha, 1984
ilustrácie Helena Zmatlíková
10. vydanie, 130.000 výtlačkov

knihy pre deti,
12 s., čeština
hmotnosť: 202 g

leporelová väzba
stav: dobrý

4,00 €

*BIB09*

Pohádka přebásněná klasikem české poezie je doprovázena půvabnými obrázky oblíbené ilustrátorky. Hezké vyprávění je o chlapečkovi, který byl tak malinký, že se koupal v náprstku, spal v ořechové skořápce a snídal tři máčky. Zkrátka byl to Paleček! Leporelo pro děti od 2 let

RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIA - CHLAPČEKOVO LETO

RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIA

CHLAPČEKOVO LETO

Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Viera Kraicová
doslov Mária Jančová
3. vydanie, 36.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, venovanie na predsádke

1,40 €

*BIB09*

Úsmevné príbehy malého Janka, ktoré napísala Mária Rázusová Martaková. V knižke sa vám chlapček najprv predstaví, potom vám porozpráva o najlepšom kamarátovi, o dobrej kúpe, o prvom výlete a mnohom ďalšom.

Zvonica

Ach, čo sa to len postáva každý deň! Janko, chudák, ani sám nevie, ako sa mu vše podarí voľačo vyparatiť. Tu mlieko rozleje, tam hrnček rozbije, stratí lyžičku, roztrhne vigan, poreže sa... Ba kto by to i porátal všetko! Býva z toho zle-nedobre — a dakedy je veru ani sám nie na vine.

Napríklad včera. Sedí si on, sedí pekne na násype, na lone miska, v miske sladká kaša. V ruke drží drevenú lyžičku, ktorú preňho ujček Predných schválne vystrúhali, s rúčkou na rybací chvostík. Naberá voňavú kašu a pokojne sa hostí. Vidno, že mu chutí: tvár okolo úst má celú sladko poznačenú. Aj sa vše oblizne — aj nič to nepomáha.

Na druhom boku pri studni sedia otec a čítajú Slovenský týždenník. Vtom z maštale capko Mišo vystrčí rohatú hlavu. Bohvie, ako sa mohol odviazať. Ako zočí Janka s miskou — zamieri rovným krokom k nemu. Nesie Janko plnú lyžicu do úst — capko liz mu všetku kašu z nej! Zachutí sladká kaša capkovi — vopchá do misky celú hlavu.

— Ideš, Mišo!... Ideš ho het!... No pusť!... — okrikuje Janko capka a lyžicou ho bije po rohatej kotrbe.

Ale capko nič. Nedbá na bitku a nedbá na krik. Kaša mu náramne chutí. Nepohne sa dovtedy, kým nevylíže všetko do samého dna.

— Ty roháč škaredý! Hanbi sa, nič si mi nenechal!... — vyčíta Janko capovi a otŕča mu prázdnu misku. Ale ten namaškrtený oblíže ešte i chlapčekove líca. Potom skloní hlavu až po zem, vyhodí ju hore a ide snoriť ďalej.

Otec sú zabratý do čítania. Nevidia a nepočujú nič okolo. Zato capkovi udrie do očí biely papier. Ľahkým krokom podíde bližšie a — chmat otcovi noviny!

— Potvora jedna! — vyskočia otec z kameňa a bežia za capkom ratovať si noviny. Ale cap odbehne ako vietor a kdesi na druhom konci záhrady žvachle už rožky. Pochutilo mu to nie menej ako sladká kaša.

Janko sa celý vyjavený na to díva, potom vykríkne:

— Mamenko, mamenko! A Mišo zožral otcovi noviny!...

Na ten div vybehli mamenka von. Vidia už len otca, ako bijú Miša akousi chabinou. Janko vstane a s miskou ide na žalobu:

— Aha, a mne tiež pojedol všetku kašu...

— Vidíš, mal si si mu nedať!... — povedia mamenka.

— Veď som ja nie, — bráni sa chlapček, — ale on vždy na mňa tak mrzko pozrel. Musel som mu ešte i misku držať.

Miša chytili, uviazali — aj troška vyplatili. Ale čože: kaša bola už zjedená a noviny tiež.

A po tejto smutno-vesele j príhode pobral sa Janko za svojím veľkým kamarátom. Keby ste ho len videli, ako on chodí už cez lavičku! Vždy pred ňou najprv opatrne zastane. Vykročí, a hybaj ho pozorne po prostrednej doske! To ho mamenka tak naučili. Oj, on si už dáva pozor, odkedy sa tak okúpal v mlynskom náhone!

Ako ide, vietor mu donáša zvuky ťahavej piesne. Do toho hrubo vše zatiahne basa. U Janovičov pri hornom moste je svadba.

— Muzika! — vykríkne Janko radostne.

Chlapča sa šlo zdivieť za hocakou muzikou. Teraz zabudlo na Ička, zabudlo na capka a šlo za jej hlasom.

Prosto majera, z ktorého vychádzajú Jurove jahnence, je pálenica. Popri pálenici a okolo panskej záhrady sa odbočuje na hradskú. Ale to je len úzka a krátka ulička. Jediný dom v nej je šalanda.