SLIVKA, MARTIN - KAROL PLICKA - BÁSNIK OBRAZU

SLIVKA, MARTIN

KAROL PLICKA - BÁSNIK OBRAZU

Osveta, Martin, 1982
fotografie: Karol Plicka, Martin Slivka, Ester Plicková, Alois Kleibl, Zdeněk Rosman, Adolf Mlejnek
ilustrácie: Zdena Mašková
prebal: Peter Ďurík
edícia Fotografická a filmová tvorba (1)
1. vydanie, 2.500 výtlačkov

monografie, umenie, fotografovanie, film, životopisy,
248 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 966 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: vynikajúci, ako nová

19,90 € PREDANÉ

*BIB07*

Mnohotvárne dielo národného umelca prof. Karola Plicku — folkloristické, filmové a fotografické — patrí do širokého spoločenského povedomia Nesie pečať výraznej osobnosti, má vysoké estetické hodnoty, pritom je vskutku ľudové a nachádza si cestu k srdciam všetkých. Ako také patrí k základnému fondu slovenskej a českej kultúry. I napriek tomu okrem príležitostných článkov, spravidla pri okrúhlych výročiach tvorcu, alebo recenzií vítajúcich nové diela, nejestvuje celkový pohľad na rozsiahlu Plickovu tvorbu, ktorý by analyzoval umelcov osobnostný rukopis, poukázal na jeho estetické hodnoty a dejinné súvislosti.

Monografia Karol Plicka — básnik obrazu sa síce sústreďuje iba na Plickovo fotografické a filmové dielo, no zároveň ho vidí aj v súvislostiach okolitej tvorby a začleňuje ho do domácich i medzinárodných relácií vývoja fotografie, filmu a umenia vôbec.

Publikácia je prínosom nielen svojou témou, ale aj spôsobom spracovania. Súbežnosť dvoch plánov — autorského textu a Plickových spomienok, vyznaní, komentárov - vytvára jej vonkajškovú plasticitu a súčasne prehlbuje i jej vnútornú obsahovosť. V súlade s textom aj bohatá obrazová zložka knihy má dva plány. Jeden je prierezom Plickovej výtvarnej fotografie, druhý ukazuje v pracovných a osobných snímkach proces autorovej tvorby, dokumentuje udalosti. Na tomto tvorivom prístupe sa pred čitateľom odvíja odborná analýza Plickovho diela, pričom zároveň je vždy prítomný aj tvorca sám, ktorého spomienky a vyznania dávajú nahliadnuť do intímneho zákutia jeho tvorby, odkrývajú jeho názorový a pocitový svet. V tvorivej symbióze s autorským textom pomáhajú tak čitateľovi preniknúť k podstate tohto nadovšetko osobnostného diela a vidieť ho v širších umenovedných súvislostiach.

Zázemie každej monografie je poznačené aj osobným vzťahom autora k zvolenej téme. Autor tejto publikácie — Martin Slivka, filmový režisér a pedagóg Vysokej školy múzických umení v Bratislave, patrí k popredným žiakom prof. Plicku a vo svojej praktickej filmovej činnosti je jedným z pokračovateľov jeho diela. Kniha je výsledkom ich tridsaťročného osobného kontaktu, pracovných stykov, priateľských vzťahov a predovšetkým autorovho úprimného záujmu i dôverného poznania diela prof. Plicku. Tieto poznatky a osobné kontakty mu dovolili preniknúť hlboko pod povrch vecí a v dialógu žiaka so svojim učiteľom obohatiť publikáciu o cenný súbor spomienok, úvah i odpovedí aj na také otázky, ktoré môže položiť iba blízky priateľ.

Okrem osobných predpokladov prispieva k hodnote knihy aj odborná erudícia autora, ktorý po skončení Filmovej fakulty AMU v Prahe absolvoval ešte etnografiu a folkloristiku na Karlovej univerzite a svoje umenovedné štúdiá zavŕšil hodnosťou kandidáta vied o umení. Plickovo dielo, vyžadujúce si komplexný filmologický, etnografický a umenovedný pohľad, našlo teda pre túto náročnú prácu naozaj odborne pripraveného autora, ktorý svoju úlohu ponímal ako morálnu povinnosť. Výsledok nie je adoratívnym obdivom žiaka k svojmu učiteľovi, ale odborným vyhodnotením kultúrneho dedičstva z pozície našej súčasnej umenovedy. Z knihy vyžaruje úprimný záujem o dôkladnú analýzu bohatej Plickovej tvorby a láska k spracovanej téme. Dôverná znalosť umelcovho diela, skúsenosti filmára, poznatky filmológa, pohľad etnografa a napokon syntéza umenovedca sa stali predpokladom vzniku priekopníckej práce, ktorá zapĺňa dávno pociťovanú medzeru. Je cenným prínosom k dejinám slovenskej fotografie a filmu.

KIŠGECI, JÁN - PETROVEC VLADIMÍRA URBANČEKA

KIŠGECI, JÁN

PETROVEC VLADIMÍRA URBANČEKA

Matica Slovenská v Srbsku, 2013
obálka Olja Torday
fotografie Ján Diňa, Ján Kišgeci
edícia Matičné portréty (4)
750 výtlačkov
ISBN 978-86-89009-07-1

publikácie obrázkové, výtvarné umenie, monografie
160 s., čb a far. fot., slovenčina, srbčina, angličtina
hmotnosť: 602 g

tvrdá väzba
stav: výborný

5,50 €

*BIB07* in **S6P**

WHITE, ELLEN GOULD - VEĽKÝ SPOR VEKOV

WHITE, ELLEN GOULD

VEĽKÝ SPOR VEKOV
(The Great Controversy)

Gihon, Backnang (DE), 2012
neupravené a úplné vydanie
ISBN 978-3-939979-27-2

náboženská literatúra,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

mäkká väzba
stav: výborný

PREDANÉ

*BIB07*/*juran*/*juran*nab*

 Biblická budúcnosť sveta.

Veľký spor vekov ponúka pohľad na rozhodujúce otázky života a  uvádza nás do zákulisia svetovej politiky. Táto kniha odhaľuje vzrušujúce skutočnosti i povzbudzujúce predpovede, ktoré sa týkajú budúcnosti. Svet sa nachádza uprostred veľkého boja. Vojny zachvacujú národy, láska a súcit sa vytrácajú. Existuje východisko?

Veľký spor vekov odhaľuje krok za krokom obmedzovanie našej osobnej slobody. To je jeden z najnebezpečnejších javov dnešnej doby. Chcete poznať sily stojace za týmto úsilím?

Veľký spor vekov objasňuje aktuálnu situáciu vo svete a ukazuje Boží zámer s jeho ľudom. Kto hľadá odpoveď na dané otázky, určite ich nájde v tejto knihe!

Veľký spor vekov je preložený do viac než 78 jazykov a čítali ho milióny ľudí. Vo svojich rukách máte jednu z najvýznamnejších kníh na svete!

29 Pôvod zla

Mnohých ľudí znepokojuje otázka, prečo existuje zlo a ako vzniklo. Vidia, ako zlo pôsobí, aké strašné následky prináša v podobe utrpenia a smrti. Pýtajú sa, ako môže niečo také existovať, keď vládne nekonečne múdry, láskavý a mocný Boh. Narážajú na tajomstvo, na ktoré nenachádzajú vysvetlenie. Neistota a pochybnosti ich zaslepujú natoľko, že nevidia jasne pravdy zjavené v Božom slove, ktoré sú nevyhnutné pre záchranu. Niektorí ľudia sa pri hľadaní odpovede na otázku, prečo existuje zlo, zaoberajú tým, čo nám Boh nezjavil a preto nenachádzajú odpovede na svoje otázky. Ľudia, ktorí majú sklon pochybovať a filozofovať, tým ospravedlňujú svoj odmietavý postoj k Biblii. Iní nenachádzajú uspokojivé vysvetlenie otázky zla, pretože pretrvávajúce tradície a nesprávne výklady im zatemnili učenie Biblie o tom, aký Boh je, aké sú zásady jeho vlády a ako Boh rieši problém zla a hriechu.

Nie je možné vysvetliť pôvod zla tak, aby sme odôvodnili, prečo vôbec existuje. Môžeme ale získať dostatok informácií nielen o jeho vzniku, ale aj o konečnom riešení otázky zla, aby sa dokázalo, že Boh rieši problém zla láskavo a spravodlivo. Nič iné nezdôrazňuje Písmo tak jasne ako skutočnosť, že Boh nenesie zodpovednosť za vznik zla, že vzbura v nebi nevznikla preto, že Boh svojvoľne odňal niektorej bytosti svoju milosť alebo sa dopustil nejakej chyby v riadení vesmíru. Zlo je votrelec, ktorého existenciu nie je možné zdôvodniť. Je tajomné a nelogické, ospravedlňovať zlo znamená obhajovať ho. Keby sme ho mohli ospravedlniť, keby sme našli príčinu jeho vzniku, zlo by prestalo byť zlom. Jedinú definíciu zla, hriechu, nám uvádza Božie slovo: „Hriech je prestúpením zákona. “ (1 Ján 3,4) Je to prejav nepriateľského postoja proti veľkému zákonu lásky, základu Božej vlády.

Skôr ako sa objavilo zlo, v celom vesmíre vládol mier a radosť. Všetko bolo v dokonalom súlade s vôľou Stvoriteľa. Láska k Bohu bola nad všetkým, stvorené bytosti si vzájomne prejavovali nesebeckú lásku. Kristus, Slovo, jednorodený Boží Syn, bol jedno s večným Otcom - jedno v podstate, jedno v povahe, jedno v úmysle - jediná bytosť v celom vesmíre, ktorá mohla poznať všetky Božie plány a úmysly. Prostredníctvom Krista stvoril Otec všetky nebeské bytosti. „Lebo v ňom je stvorené všetko, všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné, buď tróny, buď panstvá, buď kniežatstvá, buď vrchnosti. “ (Kol 1,16) Celé nebo uznávalo vládu Krista rovnako ako vládu Otca.

Pretože zákon lásky je základom Božej vlády, šťastie všetkých stvorených bytostí záviselo od ich dokonalého súladu so vznešenými zásadami spravodlivosti. Boh si praje, aby mu každé stvorenie slúžilo z lásky a úcty, ktoré vyvierajú z vedomého ocenenia Božieho charakteru. Nemá záujem o vynútenú vernosť a oddanosť. Všetkým dáva slobodnú vôľu, aby mu mohli slúžiť dobrovoľne.

Jedna stvorená bytosť sa však rozhodla, že túto slobodu zneužije. Hriech vznikol u toho, koho Boh najviac poctil hneď po Kristovi, kto mocou a slávou prevyšoval ostatných obyvateľov neba. Pred svojím pádom do hriechu bol Lucifer (Svetlonoš) prvým cherubom, bol svätý a nepoškvrnený.  „ Takto hovorí Pán Hospodin: Ty si pečaťou úmernosti, plný múdrosti a dokonalý čo do krásy. V Edene, v záhrade Božej, si bol; všelijaký kameň drahý ťa pokrýval,... Ty si ten veľký cherub zastierajúci, a odkedy som ťa dal, bol si bohom na svätom vrchu, prechádzal si sa medzi ohnivými kameňmi.

Bol si dokonalý vo svojich cestách odo dňa, v ktorý si hol stvorený, dokiaľ sa nenašla pri tebe neprávosť. “ (Ez 28,12-15)

Lucifer mohol mať i naďalej Božiu priazeň, zástupy anjelov by ho boli i ďalej milovali a ctili, mohol používať svoje veľké nadanie pre blaho iných a na oslavu svojho Stvoriteľa. Prorok hovorí: „ Tvoje srdce sa povýšilo v tvojej kráse; skazil si svoju múdrosť pre svoju skvelosť. “ (Ez 28,17) Znenazdania však začal Lucifer túžiť po sebavyvýšení. „Vydávaš svoje srdce za srdce podobné srdcu Boha.“ „A veď ty si povedal vo svojom srdci:... vyvýšim svoj trón nad hviezdy silného Boha a posadím sa na vrchu slávnostného zhromaždenia Božieho, v najdaľších krajoch severu; vystúpim na výšiny oblakov a budem podobný Najvyššiemu!“ (Ez 28,6; Iz 14,13.14) Namiesto toho, aby vyvyšoval Boha ako zvrchovaný objekt lásky a vernosti všetkých stvorených bytostí, Lucifer sa usiloval o to, aby si získal ich službu a pocty pre seba. Toto knieža anjelov zatúžilo po pocte, ktorú dal večný Otec svojmu Synovi a zatúžilo po moci, ktorá patrila výhradne Kristovi.

Celé nebo radostne oslavovalo Stvoriteľa a odzrkadľovalo jeho slávu. Všetci uctievali Boha a všade vládol mier a radosť. No nebeský súlad začal rušiť falošný tón. V mysliach bytostí, ktoré považovali oslavu Boha za to najdôležitejšie, vyvolali snahy po sebavyvyšovaní neblahé predtuchy. Nebeská rada sa snažila Lucifera presvedčiť. Boží Syn ho upozornil na veľkosť, dobrotu a spravodlivosť Stvoriteľa, ako aj na svätosť a nemennosť jeho zákona. Boh ustanovil v nebi poriadok a Lucifer by zneuctil svojho Stvoriteľa a zničil sám seba, keby sa týmto poriadkom neriadil. Ale varovanie, vyslovené v nekonečnej láske a milosti, v ňom vyvolalo len odpor. Lucifer dovolil, aby ho ovládla žiarlivosť voči Kristovi a začal konať ešte rozhodnejšie.

Lucifer spyšnel svojou slávou a to živilo jeho túžbu po nadvláde. Pocty, ktoré mu nebešťania preukazovali, nechápal ako Boží dar a nebol za ne vďačný svojmu Stvoriteľovi. Vyžíval sa vo vlastnej sláve a vznešenosti a usiloval o to, aby sa vyrovnal Bohu. Zástupy nebešťanov ho milovali a ctili. Anjeli radostne vykonávali jeho príkazy, bol najviac obdarený múdrosťou a slávou. Za knieža nebies však nebeské bytosti uznávali Božieho Syna, veď bol jedno s Otcom v sile a moci. Kristus sa podieľal na všetkých Božích plánoch, no Lucifer nebol do Božích zámerov zasvätený. Tento mocný anjel sa pýtal: „Prečo má byť Kristus vyšší? Prečo má vznešenejšie postavenie ako ja?“

Opustil svoje miesto v bezprostrednej blízkosti Boha a začal medzi anjelmi zasievať nespokojnosť. Pôsobil tajuplne a skryto. Určitý čas skrýval svoj skutočný úmysel predstieranou úctou k Bohu, no pritom sa snažil vzbudiť nespokojnosť so zákonmi, ktorými sa nebeské bytosti riadili a tvrdil, že sú to zbytočné obmedzenia. Hlásal, že anjeli by sa mali riadiť svojou vlastnou vôľou, pretože sú prirodzene svätí. Snažil sa v nich vyvolať sebaľútosť, keď predstieral, že Boh sa k nemu správal nespravodlivo a to tým, že preukazoval najvyššiu česť Kristovi. Tvrdil, že nechce väčšiu moc a česť, aby sa vyvýšil, ale že chce získať slobodu pre všetkých obyvateľov neba, aby dospeli na vyššiu úroveň svojho bytia.

Boh vo svojom veľkom milosrdenstve dlho znášal Luciferovo správanie. Nezosadil ho z jeho vysokého postavenia hneď, keď prvýkrát prejavil nespokojnosť, no ani potom, keď začal šíriť medzi anjelmi svoje lživé dôvody.  Znášal ho v nebi ešte dlho. Opätovne mu ponúkal odpustenie pod podmienkou, že uzná svoju chybu a podriadi sa. Boh vynaložil úsilie, aké môže prejaviť len nekonečná láska a nekonečná múdrosť, aby ho presvedčil, že koná nesprávne. Dovtedy v nebi nikto nepoznal nespokojnosť. ...

BOŽOVÁ, JANA - DREVENÉ KOSTOLÍKY V OKOLÍ BARDEJOVA

BOŽOVÁ, JANA
GUTEK, FRANTIŠEK

DREVENÉ KOSTOLÍKY V OKOLÍ BARDEJOVA
WOODEN CHURCHES IN THE VICINITY OF BARDEJOV
HOLZKIRCHEN IN DER BARTFELDER UMGEBUNG

Sajancy, Bardejov, 1997
fotografie: Peter Holent
kresby: Jaroslav Pangrác
preklad: Jaroslav Kušnír, Scott Suter, Bohdan Kuzyšin
1. vydanie
ISBN 80-967725-0-3

architektúra, umenie
206 s., čb a far. fot., slovenčina, angličtina, nemčina
hmotnosť: 343 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

9,90 € PREDANÉ!

*BIB07* in **S5P**

FREUD, SIGMUND - PSYCHOANALYTICKÉ CHOROBOPISY

FREUD, SIGMUND

PSYCHOANALYTICKÉ CHOROBOPISY
(Psychoanalytische Krankengeschichten in S. Freud)

Danubiapress, Bratislava, 1994
1. vydanie
preklad Milan Krankus
doslov Jozef Hašto, Milan Krankus
obálka Andrej Krátky
ISBN 80-218-0064-X

filozofia, psychológia analytická,
424 s., slovenčina
hmotnosť: 484 g

tvrdá väzba
stav: dobrý až zachovalý, knižničné pečiatky

6,90 € PREDANÉ

*BIB07*

Z množstva chorobopisov svojich pacientov vybral Sigmund Freud niekoľko najzaujímavejších a rozhodol sa ich publikovať. Každý z nich určitým spôsobom ilustruje jeho chápanie neurotických ochorení a koncepciu psychoanalýzy. Okrem odbornej hodnoty majú tieto texty vynikajúcu literárnu úroveň. Dokazujú autorovu schopnosť majstrovsky analyzovať ľudské vnútro, odvahu povedať pravdu aj o jeho temných stránkach duše, správaní a motivácii človeka, o dobe a morálke. Portrétmi Dory, Malého Hansa, Človeka s potkanmi, dr. Schrebera i Človeka s vlkmi sa „detektív erotických citov“ zaradil nielen ku klasikom psychoanalýzy, ale aj medzi významné literárne postavy svojej doby. Freudove Psychoanalytické chorobopisy sú teda nielen zárukou poučenia, ale aj hlbokého čitateľského zážitku.

ZVÁDZANIE A JEHO BEZPROSTREDNÉ NÁSLEDKY

Prvé podozrenie sa, pochopiteľne, vzťahovalo na anglickú vychovávateľku, lebo za jej prítomnosti nastala u chlapca zmena. Zachovali sa dve, samy osebe nepochopiteľné krycie spomienky, ktoré sa jej týkali. Kedysi, kráčajúc vpredu, povedala tým, čo išli za ňou: „Pozrite sa len na môj chvostík!“ Inokedy jej počas jazdy uletel klobúk, na veľkú spokojnosť obidvoch detí. To poukazovalo na kastračný komplex a umožňovalo konštrukciu asi toho druhu, že niektorá jej vyhrážka, namierená proti chlapcovi, veľmi prispela k vzniku jeho abnormálneho správania. Nie je vôbec nebezpečné hovoriť pacientom takéto konštrukcie, nikdy neškodia analýze, keď sú chybné, a nevyslovujeme ich, keď nemáme nádej, že sa pomocou nich nejako priblížime k pravde. Najbližším následkom tejto tézy boli sny, ktorých výklad sa nepodaril celkom, ale ktoré sa, ako sa zdalo, vždy pohybovali okolo toho istého obsahu. Pokiaľ sme im mohli rozumieť, išlo v nich o chlapcovo agresívne správanie k sestre alebo k vychovávateľke a ako odplatu zaň o veľké výčitky a tresty. Akoby bol chcel... obnažiť sestru... po kúpaní... strhnúť jej... šaty... alebo závoj a podobne. Z výkladu sa však nepodarilo vyťažiť nejaký obsah, a keď som nadobudol dojem, že sa v týchto snoch ustavične sa meniacim spôsobom spracúva ton istý materiál, pochopil som tieto údajné reminiscencie ako isté. Mohlo ísť iba o fantázie, ktoré si pacient kedysi, pravdepodobne v rokoch puberty, vytvoril o svojom detstve a ktoré sa teraz znova vynorili v takej ťažko poznateľnej podobe. Pochopil som ich okamžite, keď si pacient zrazu spomenul na fakt, že ho sestra, keď bol ešte celkom malý, „na prvej usadlosti“ zvádzala na sexuálne aktivity. Najprv sa vynorila spomienka, že na záchode, ktorý deti často používali spoločne, vyslovila návrh: „Ukážme si zadočky,“ a tieto slová doplnila aj skutkom. Neskoršie vyšli najavo podstatnejšie časti zvádzania so všetkými podrobnosťami o čase a mieste. Bolo to na jar, v čase, keď bol otec z domu preč; deti sa hrali v izbe na poschodí, zatiaľ čo v susednej pracovala ich matka. Sestra vzala jeho úd, pohrávala sa s ním a pritom, akoby na vysvetlenie, hovorila o Ňani veci preňho nepochopiteľné. Ňaňa vraj robí to isté so všetkými ľuďmi, napr. so záhradníkom: stavia ho na hlavu a potom mu siaha na jeho genitálie.

To bolo teda vysvetlenie fantázií, ktorých existenciu som už predtým uhádol. Mali zastrieť spomienku na príhodu, ktorá sa neskôr pacientovmu mužskému sebavedomiu javila ako pohoršujúca, a tento cieľ dosiahli tak, že historickú pravdu nahradili želaným opakom. Podľa týchto fantázií nehral pasívnu rolu voči sestre on, ale naopak, on bol agresívny, chcel vidieť sestru nahú, bol odmietnutý a potrestaný, preto ho pochytila zúrivosť, o ktorej sa toľko hovorilo v rodinnej tradícii. Bolo tiež vhodné zahrnúť do tejto vymyslenej historky vychovávateľku, ktorej už matka a stará matka pripisovali hlavnú vinu za jeho záchvaty zúrivosti. Tieto fantázie sa totiž dokonale podobali povestiam, ktorými sa veľký a spyšnený národ usiluje zastrieť bezvýznamnosť a neúspechy svojich začiatkov.

V skutočnosti mohla byť účasť vychovávateľky na zvádzaní a jeho následkoch iba nepriama. Scény so sestrou sa odohrali na jar toho istého roku, keď prišla v letných mesiacoch Angličanka ako náhrada za neprítomných rodičov. Chlapcovo nepriateľstvo k vychovávateľke však vzniklo možno iným spôsobom. Tým, že ponižovala pestúnku a ohovárala ju, že je bosorka, správala sa ako sestra, ktorá mu tieto nehoráznosti o pestúnke rozprávala prvá, a tak umožnila, aby prejavil k nej svoj odpor, ktorý, ako budeme ešte počuť, vyvinul voči sestre ako dôsledok jej zvádzania.

Zvádzanie sestrou však celkom iste nebolo fantáziou. Jeho vierohodnosť zvýšila výpoveď z neskorších, už dospelých rokov, na ktorú nikdy nezabudol. Viac než o desaťročie starší bratanec mu v rozhovore povedal, že sa veľmi dobre pamätá, akým nehanebne zmyselným stvorením bola jeho sestra. Ako štvorročné alebo päťročné dieťa si mu raz sadla do lona a rozopla mu nohavice, aby mu mohla siahať na úd.

Teraz by som chcel prerušiť chorobopis svojho pacienta a povedať niečo o tejto sestre, jej vývine, ďalších osudoch a vplyve, ktorý naňho mala. Bola od neho o dva roky staršia a vždy ho vo všetkom prevyšovala. V detstve bola chlapčenský bezuzdná, potom sa začala intelektuálne vynikajúco vyvíjať, vyznačovala sa bystrým, realistickým rozumom, pri štúdiu uprednostňovala prírodné vedy, písala však aj básne, ktoré si ...

BACHELARD, GASTON - NOVÝ DUCH VEDY

BACHELARD, GASTON

NOVÝ DUCH VEDY
(Le nouvel esprit scientifique)

Pravda, Bratislava, 1981
preklad Kristína Korená
edícia Filozofické odkazy
úvodná štúdia Milan Zigo
prebal Emil Bačík
1. vydanie, 3.000 výtlačkov

filozofia
168 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal po krajoch pokrčený, knižničné pečiatky, knižný blok vo veľmi dbrom stave

4,50 € PREDANÉ

*BIB07*

Filozofia prírodných vied bola vo Francúzsku prvej polovice 20. storočiu široko rozvinutá. Pestovali ju významní vedci (L. de Broglie, P. Langevin a i.) a filozofi (E. Meyerson, L. Brunschvicg a i.). Nadväzovali na staršie bohaté tradície francúzskej filozofie vedy a kládli odpor, aj keď zo značne odlišných stanovísk, vzmáhajúcemu sa iracionalizmu, ktorý prenikal do francúzskej filozofie najmä v podobe Bergsonovho intuitivizmu. Zároveň sa nemenej kriticky stavali proti novopozitivizmu, ktorý sa usiloval vydávať za jedinú filozofiu adekvátnu modernej vede.

V tomto racionalistickom úsilí francúzskej filozofie vedy osobitné miesto zaujíma Gaston Bachelor d. Proklamuje a rozpracúva filozofiu modernej („neklasickej") vedy, interpretujúc ju jednoznačne protiiracionalisticky, navyše ako výraz zrodu nového typu racionalizmu, ktorého podstatnou črtou je dialektickosť.

Hoci chápanie nového racionalizmu, ktoré podnetne zapôsobilo aj na myslenie ďalších vedcov a filozofov, najmä z frankofónnej oblasti, a vyústilo do sformovania sa tzv. neoracionalistickej filozofie vedy, je značne vágne, takisto ako pojem dialektiky, ku ktorému sa tento prúd hlási, predsa len ide o originálnu koncepciu, úzko spätú so živelnou filozofiou zakladateľov modernej fyziky (A. Einsteina, N. Bohra a i.). To. pochopiteľne, nevyhnutne vzbudzuje pozornosť medzi marxistický orientovanými filozofmi a vedcami, hľadajúcimi a nachádzajúcimi podstatu zmeny štýlu vedeckého myslenia, revolúcie vo vede, vo výraznej dialektizácii vedeckého myslenia, ktorá sa nedeje na úkor, lež v prospech rozvoja racionality vedy.

Gaston B a c h e I a r d sa narodil v severofrancúzskom mestečku Bar-sur-Aube 27. júna 1884. Začal pracovať ako poštový úradník, no ešte pred prvou svetovou vojnou získal licenciát z matematiky. Jeho štúdiá prerušila vojna. Po vojne v nich usilovne pokračoval a v roku 1920 získal licenciát z filozofie. V tom čase (1919—1930) pôsobil ako profesor fyziky a chémie, neskôr i filozofie, na strednej škole v rodnom meste. V roku 1927 získava na Sorbonne doktorát z filozofie prácou, ktorá vyvolala veľký ohlas nielen medzi filozofmi, ale aj medzi prírodovedcami a na základe ktorej ho povolali za profesora na filozofickú fakultu v Dijone, kde pôsobil desať rokov (1930—1940). Z tohto obdobia pochádza aj jeho dielo Nový duch vedy (Prvé vydanie tohto diela, ktoré má dnes vo Francúzsku už okolo pätnásť vydaní, vyšlo v r. 1934.) Bachelardov vplyv vo francúzskej filozofickej, vedeckej i umeleckej verejnosti rastie. V roku 1940 sa Bachelard stáva profesorom parížskej Sorbonny, kde vedie Katedru dejín a filozofie vedy a zároveň je riaditeľom Ústavu pre dejiny vedy. Profesorom Sorbonny ostáva až do smrti. Zomrel 16. októbra 1962.

Vedecké renomé si G. Bachelard získal prácami, kde sa pokúsil vyjadriť zásadné filozofické zmeny, ku ktorým dochádza pri prechode od klasickej k modernej vede. Z mnohých prác venovaných tejto problematike uveďme aspoň najdôležitejšie: Esej o približnom poznaní (doktorská práca, 1928), Induktívna hodnota teória relativity (1929), Nový duch vedy (1934), Atomistické intuície (1935), Dialektika trvania (polemika s H. Bergsonom, 1936), Dialektika negácie (1940), Aplikovaný racionalizmus (1948), Racionalistická aktivita súčasnej fyziky (1951), Rocionálny materializmus (1952).

Bachelard sa však neobmedzoval iba na filozofiu vedeckého poznania, na epistemolágiu. Vedecké poznanie je podľa neho iba jedným, špecifickým druhom tvorivej ľudskej činnosti. Iným prejavom tejto činnosti je umelecká tvorba, poézia, zakladajúca sa na „snení”. Preto venuje veľa pozornosti tzv. psychoanalýze poetického zachytávania bežnej skúsenosti. Ústredné postavenie tu má „psychoanalýza“ štyroch prvkov (zem, voda, vzduch, oheň). Z diel tohto typu spomeňme aspoň Psychoanalýzu ohňa (1938, slovenské vydanie 1970) a posledné Bachelardovo dielo Plameň sviece (1981). Úsilie poeticky vyjadriť realitu, bez oslabenia vedeckej exaktnosti, prestupuje však aj Bachelardove epistemologické spisy. Vidno na nich, že ich písal vedec s dušou básnika.

Bachelard zapôsobil svojím dielom na mnohých vedcov i umelcov, najmä vo Francúzsku. Toto pôsobenie bolo nejednoznačné — tak ako jeho dielo —, podnecovalo však bachelardovským chápaním vedy, umenia, ľudskej tvorivej činnosti vôbec, spravidla tie najprogresívnejšie prúdy v buržoáznom myslení, ktoré sa usilovali dôjsť až na hranice tohto myslenia, prípadne ich prelomiť.

Skôr, než sa dostaneme k obdobiu zmätkov, pripomeňme si najprv dlhotrvajúcu jednotu geometrického myslenia: začínajúc Euklidom a počas dvoch tisícročí dostáva geometria nepochybne mnoho dodatkov, ale základné myslenie ostáva to isté, a preto sa možno domnievať, že toto základné geometrické myslenie je základom ľudského rozumu. Práve na nemennom charaktere architektúry geometrie zakladá Kant architektoniku rozumu. Ak sa geometria štiepi, kantovstvo sa môže zachrániť iba tým, že pripíše princípy delenia samému rozumu, iba tým, že otvorí racionalizmus. Matematické hegelovstvo by bolo nepochybne historickým nezmyslom; no napriek tomu nás musí zaraziť fakt, že dialektické tendencie sa objavujú vo filozofii aj vo vede približne v tom istom čase. Je to akýsi osud ľudského rozumu. Ako hovorí Halsted, „objav neeuklidovskej geometrie okolo roku 1830 bol nevyhnutný“. Pozrime sa zbežne, ako sa pripravuje tento objav na konci 18. storočia, pravda, bez toho, že by sa dala hneď postrehnúť epistemologická povaha problému.

Skutočne, d’Alembert pokladá Euklidovu požiadavku týkajúcu sa rovnobežiek za teorému, ktorú treba dokázať. O tom, že táto teoréma zodpovedá pravde, matematickému faktu, nikto vtedy nepochyboval. Inými slovami, až do konca 18. storočia pre všetkých geometrov existujú rovnobežky; bežná skúsenosť dokazuje tento pojem takisto priamo, ako aj jeho nepriamymi dôsledkami. To, čo je nedostatkom, čo škandalizuje, je fakt, že sa túto jednoduchú teorému zatiaľ nepodarilo priradiť k súboru dokázaných teorém. Nikdy sa nepochybovalo o existencii rovnobežiek. Predčasný realizmus tu ešte značí hlboké nepochopenie povahy problému.

Toto nepochopenie pretrváva dokonca aj vtedy, keď sa otvára cesta k objavu. Tak Saccheri a Lambert v 18. storočí, Taurinus a de Tilly oveľa neskôr v 19. storočí majú ešte pred sebou teorému, ktorú treba dokázať, pravdu, ktorú treba zdôvodniť, fakt, ktorý treba overiť. Ale napriek tomu sa s nimi objavuje prvok bytostného pochybovania, i keď je spočiatku toto pochybovanie určitou metódou. Títo matematici si skutočne kladú otázku, čo by sa stalo, keby sa zriekli pojmu rovnobežky alebo ho modifikovali. Ich metóda ďaleko prekračuje dosah uvažovania ab absurdo. Skutočne, Lambert sa neuspokojuje s koordinovaním čudných záverov — uznávajúc napríklad vplyv modifikácie euklidovskej vety na plochu trojuholníka — ale dokonca tuší, že logiku môže uspokojiť ďalší neeuklidovský rozvoj; dôkaz toho nachádza v analógii medzi priamkami opísanými na rovine a velkými kruhmi opísanými na povrchu gule. V jednom i druhom prípade sa viaceré teorémy spájajú tým istým spôsobom. Vidíme teda, že sa utvára logická reťaz, nezávislá od povahy ohniviek. Ešte presnejšie, Taurinus zisťuje, že „veľké kruhy na guli majú vlastnosti, ktoré sú velmi podobné vlastnostiam priamok v rovine, okrem vlastnosti vyjadrenej v šiestom Euklidovom postuláte: dve priamky nemôžu ohraničiť priestor“. Tento posledný postulát sa často pokladá za ekvivalentnú formu klasického postulátu o rovnobežke.

Už tieto jednoduché poznámky, tieto celkom začiatočné formy neeuklidovstva nám dovoľujú odhaliť všeobecnú filozofickú ideu novej matematickej slobody. Skutočne, už teraz sa môžeme presvedčiť, že úloha ...

SHAKESPEARE, WILLIAM - SONETY

SHAKESPEARE, WILLIAM - SONETY

Mladá fronta, Praha, 1970
preklad Jan Vladislav
doslov Jan Vladislav
ilustrácie Josef Hochman
edícia Máj
5. vydanie, 170.000 výtlačkov

literatúra stredoveká, poézia,
120 s., čeština
hmotnosť: 125 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*BIB07* (in *085*)

113

Co jsem vás opustil, mám oči v duši jen
a skutečný můj zrak, který mé kroky řidí,
už přestal pracovat a zpola oslepen
po pravdě nevidí, i když se zdá, že vidí.
Nedává myšlenkám jediný jeden vjem
ptáčete, květiny či tváře, které vídá,
a duše netuší, co se to míhá v něm,
a on sám ani to, co spatří, neuhlídá.
Ať vidí nejhrubší či nejjemnější tvář,
nejhorší stvůru či nejsladší něhu čísi,
horstvo či oceán, noční tmu, denní zář,
havrana, hrdličku, všem dává vaše rysy.
Neschopna jiného a plna krásy vaší
má věrná duše tak nevěru v oči vnáší.

114

Zpíjí mou duši mor každého panovníka —
lichotky—když jste ji teď k sobě na trůn zved?
Nebo mám připustit, že můj zrak pravdu říká
a že se z lásky k vám naučil přetvářet —
tak jako kouzelník — zmetky a podlé zrůdy
v anděly, podobné svou sladkou tváři vám,
a měnit každé zlo v nejvyšší dobro všudy,
kamkoliv
kamkoliv pohledem na chvíli zavítám?
To první pravda je! Mám v očích lichocení
a moje duše se jím zpijí královsky;
můj zrak ví dobře, v čem tkví její potěšení,
a připravuje číš pro její chtivé rty!
A je-li snad v ní jed, nelze ho obvinit:
můj zrak jej miluje a první začal pít!

115

Ted už vím, že je lež to, co jsem kdysi psal,
že bych vás nemohl ještě víc milovat:
tenkrát však, tenkráte můj rozum nechápal,
proč by měl ještě výš plamen mé lásky vzplát.
Vždyť když jsem uvážil, co všecko ničí Čas,
co ruší příslibů, co mění zákonů,
co zkazí nejlepších úmyslů a co krás,
co svede největších duchů v kal všedních dnů,
ach, když jsem poznal strach z Času a jeho škod,
tak jsem měl neříci: ,,Teď vás mám nejvíc rád,“
ve chvilce jistoty uprostřed nejistot,
kdy jsem se nemusil na chvíli o vás bát?
Ale teď lituji, že jsem to říkával:
láska je dítě, jež musí růst stále dál.

TAUSK, PETR - FAREBNÁ TVORIVÁ FOTOGRAFIA

TAUSK, PETR

FAREBNÁ TVORIVÁ FOTOGRAFIA

Osveta, Martin, 1985
prebal Peter Ďurík
preklad Viera Gaburová
2. vydanie, 12.000 výtlačkov

príručky, fotografovanie
192 s., slovenčina
hmotnosť: 756 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: výborný, nepoužívaná

2,90 €

*BIB07*  in *kat-ume*

V súčasnosti sa farby tešia veľkému záujmu človeka, ktorý sa nimi rád obklopuje. Preto celkom logicky stúpa aj záujem o farebnú fotografiu, ktorá práve vďaka podaniu celej škály odtieňov presnejšie zachytáva oznámenie o skutočnosti. Obohatenie fotografie o farby otvorilo jej aj nové možnosti pôsobiť na city diváka. Preto nemožno farebný záber považovať za čiernobielu fotografiu, ktorá by bola navyše len kolorovaná. Čím skôr si záujemca o farebné snímky uvedomí ich svojráznosť, tým rýchlejšie nastúpi správnu cestu. K jej nájdeniu má práve pomôcť kniha Petra Tauska, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom a prepracovanom vydaní.

Autor postupuje najprv od všeobecného rozboru farebných odtieňov a psychológie ich vnímania k špecifickým požiadavkám na technické vybavenie a k voľbe fotografických citlivých materiálov. Ďalšia časť publikácie sa venuje opisu čiastkových úkonov, v rámci postupu vedúceho k snímaniu farebných záberov, pričom autor stále pripomína, akým spôsobom ich možno modifikovať, aby fotografujúci dosiahol optimálne výsledky. Remeselné a umelecké zásahy sa vo fotografii vzájomne prelínajú a práve z tohto hľadiska je riešená aj kapitola, ktorá sa zaoberá významom oboch stránok týchto činností. Autor sám je nielen teoretik, ale aj aktívny fotografista, takže veľa tvrdení dopĺňa vlastnými skúsenosťami. Je to výhoda najmä v poslednej, rozsiahlej stati venovanej praktickým ukážkam, kde vysvetľuje čitateľovi, ako možno riešiť niektoré častejšie sa vyskytujúce námety.

Podstatným prínosom druhého vydania tejto publikácie je jej značné prepracovanie a rozšírenie o najnovšie poznatky z oblasti farebnej fotografie, rozšírený zoznam použitej a odporúčanej literatúry, ako aj Slovník osôb, o ktorých sa hovorí v texte.

VARSIK, BRANISLAV - OSÍDLENIE KOŠICKEJ KOTLINY I.

VARSIK, BRANISLAV

OSÍDLENIE KOŠICKEJ KOTLINY I.

Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava, 1964
prebal Milan Veselý
1. vydanie, 800 výtlačkov

história, dejiny, archeológia,
476 s., slovenčina
hmotnosť: 815 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal po krajoch pokrčený, knižný blok vo veľmi dobrom stave

PREDANÉ

*BIB07*

Záujem o počiatky a ďalší vývin osídlenia východoslovenskej oblasti bol v minulosti predmetom viacerých štúdií archeologických, historických a filologických. Ústredným problémom väčšiny z nich bola etnická príslušnosť obyvateľstva tejto oblasti alebo vývin jej osídlenia od úsvitu dejín cez stredovek až do najnovších čias. Kedže spomínané práce študovali túto zložitú problematiku len v úzkom rámci svojich vedných odborov, ich závery sú často chybné, a vykonštruovaný obraz etnického vývinu na východnom Slovensku, vrátane otázky vzniku a vývoja slovenskej národnosti, často nezodpovedá skutočnosti.

Práca prof. Varsika, ktorý sa tejto problematike venuje už takmer štvrť storočia, reviduje doterajšie poznatky o osídlení východného Slovenska a za použitia vedeckých výsledkov histórii príbuzných disciplín a na základe vlastného výskumu autora podáva aj systematický pohľad na vývin týchto zložitých problémov.

V úvode autor naznačuje, že pri skúmaní etnického vývinu východného Slovenska je uzlovým problémom Košická kotlina.

V prvej časti rozvádza význam skúmania otázky osídlenia Košickej kotliny pre riešenie dôležitého problému vzniku a vývinu slovenskej národnosti. Zhrňuje výsledky archeologického bádania, ktoré prehodnocuje a spresňuje.

V druhej časti práce svoje závery podopiera aj výkladom písomných prameňov historických. Všíma si správu i obranu obyvateľstva, cirkevnú organizáciu a sleduje osídlenie každej dediny, pričom prináša bohatý materiál i doteraz neznámy. Podáva rozbor a etymológiu názvov jednotlivých dedín, chotárov, riek a potokov a na tomto základe buduje svoje závery o etnickej príslušnosti ich pôvodcov. Z tohto všetkého dokazuje, že skúmané oblasti boli už v 9. storočí súvisle osídlené obyvateľstvom slovanského pôvodu, ktoré podľa rozboru a etymológie uvedených názvov v 11. a 12. stor. bolo už slovenské. Jeho kontinuita vo väčšine lokalít sa zachovala aj v nasledujúcich storočiach i napriek tomu, že sem od 11. a 12. stor. pomaly prenikalo aj obyvateľstvo maďarské a nemecké.

Práca B. Varsika je dôležitým prínosom pre poznanie minulosti nášho ľudu.

A. C. BHAKTIVÉDANTA SVÁMI PRABHUPÁDA - BHAGAVADGÍTA

A. C. BHAKTIVÉDANTA SVÁMI PRABHUPÁDA

BHAGAVADGÍTA
TAKOVÁ, JAKÁ JE
(Bhagavad-gita As It Is)

The Bhativedanta Book Trust, 1991
ISBN 80-900098-1-6
2. rozšírené vydanie

náboženstvo, náboženstvá východné, psychológia
820 s., fareb. obr., čeština
hmotnosť: 974 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ *svama2*nab*
DAROVANÉ *bruri*nab*

Tato kniha je drahokamem duchovního poznání. Kršna přednesl sedm set veršů Gíty, aby vedl svého důvěrného přítele Ardžunu v nelehké situaci jeho života. Moudrost Bhagavadgíty ale není určena jen jemu a všichni mají stejné právo ji slyšet, neboť přináší osvícení o povaze člověka, přírody, živých bytostí i jejich vztahu k Nejvyšší Duši. Šrí Krsna učí Ardžunu o způsobu, jakým dosáhnout seberealizace, která jediná je skutečným smyslem lidského života a přináší vše po čem duše člověka touží. Přichází k nám prostřednictvím nepřerušeného řetězce učitelů a žáků, který představuje Šrí Šrímad A.Č. Bhaktivédanta Swami Prabhupáda. Díky jeho oddanosti mluvčímu Gíty samotné — Šrí Kršnovi a jeho důkladným znalostem védských písem a sanskrtu dostáváme autorizovanou Bhagavadgítu bez odchylek a interpretaci, Bhagavadgítu takovou, jaká je.

„Když čtu Bhagavadgítu, jediné, co mi přichází na mysl je, jak Bůh stvořil vesmír. Všechno ostatní se zdá být malicherné."

Albert Einstein

„Nalézám v Bhagavadgítě útěchu, kterou postrádám i v Kázání na hoře. Když mi nespokojenost zírá v tvář a když ve své samotě nevidím ani paprsek světla, utíkám se k Bhagavadgíté. Nalézám verš tu a verš tam a počínám se usmívat uprostřed neštěstí, která mě přemáhají. Můj život byl plný vnějších neštěstí, a nezanechala-li na mně viditelné rány, vděčím za to jediné Bhagavadgítě."

Mahátma K. Gándhi

Kniha, která mi přinesla nejvétší osvícení po celý můj život.

Johann Wolfgang Goethe

MLADÝ VČELÁR

MLADÝ VČELÁR

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1963
ilustrácie Katarína Cigánová
1. vydanie, 4.700 výtlačkov

príroda, príručky
216 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 184 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

3,30 € PREDANÉ

*BIB07*

DICKENS, CHARLES - VIANOČNÁ PIESEŇ A INÉ NOVELY

DICKENS, CHARLES

VIANOČNÁ PIESEŇ A INÉ NOVELY

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1948
preklad Eugéniea Felberová, Stanislav Felber
obálka Edita Ambrušová
2. vydanie

beletria, próza krátka, literatúra anglická,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 386 g

tvrdá väzba

9,00 € stav: dobrý, bez prebalu, dosky mierne ušpinené *szoro*b-eng*

PREDANÉ stav: dobrý, bez prebalu *H-TV-1* (ex BIB07)

Dickens sa neuspokojil kritikou, no ukazoval aj cestu k náprave; jedinú správnu a možnú cestu: nápravu znútra, nápravu srdca. Nie zákony, zákazy a reformy, lež láska k blížnemu, súcit, pochopenie a odpustenie aj pre chyby a hriechy iných.

Vybrali sme z veľkého množstva kratších Dickensových diel práve tieto, lebo majú nielen spoločný čas — odohrávajú sa okolo Vianoc — ale aj spoločný motív lásky, súcitu a odpustenia.

Taký Scrooge z „Vianočnej piesne“ je priam symbolom: nič sa nezmenilo, nič sa nestalo, nijaký spoločenský prevrat — a jednako len z frfľavého, naježeného starca stane sa dobrý, milý spokojný starý pán, čo šíri šťastie aj medzi inými. Nič sa nezmenilo — iba jeho srdce.

Či taký pán radca, alebo pán Filer zo „Zvonov": hlas železnej logiky a zdravého rozumu. A hľa, kde zavedú ľudstvo! Do biedy, zúfalstva a zločinu. A stačí trocha lásky, ozajstnej, nevypočítavej lásky a vrúcneho citu, a všetko zlé odrazu zmizne a aj taký zgniavený, úbohý Toby môže sa radovať z Nového roku.

Jeden jediný dobrý skutok stačí, aby Jackson z „Križovatky Mugby“ objavil nový, krásny svet, aby sa naučil odpúšťať a aby sa zo samotárskeho, opusteného čudáka stal oduševnený účastník a spoločník sveta a všetkých ľudí.

To je zlatá niť, čo sa tiahne celým Dickensovým dielom: láska, súcit a dôvera v Prozreteľnosť, čo riadi osudy ľudské. To je skryté pod všetkými tými veselými a smutnými, ironickými a sentimentálnymi príbehami a epizódami, to dokazujú všetky tie milé a nezabudnuteľné postavy a postavičky, čo sa staly majetkom celého vzdelaného sveta.

V tom bol Dickensov význam, v tom je jeho sila a nesmrteľnosť.

Z obloka malej chalúpky vyžarovalo svetlo, a oni sa ponáhľali k nemu. Prešli cez múr z hliny a kameňa a našli veselú spoločnosť okolo plápolajúceho ohňa. Sedel tam staručký človek so ženou, deťmi, vnukmi a ich deťmi, všetci boli v pestrých sviatočných šatách. Starý baťko im spieval vianočnú pieseň hlasom, ktorý málokedy prevýšil skučanie vetra na neplodnej pustatine. Tá pieseň bola veľmi stará už aj za starcovej mladosti; občas sa k nemu pripojili sborom aj ostatní. Keď začali spievať, starec vždy oživol a zvýšil hlas a keď prestali, jeho živosť poklesla.

Duch tu nemeškal dlho, ale vyzval Scroogea, aby sa chytil jeho šaty a preletel cez močiar, — kde sa len ponáhľal? Azda len nie k moru? Ba, veru k moru! Scrooge sa obzrel a na svoju hrôzu uvidel za sebou posledný pruh zeme a hrozný rad skál; jeho uši ohlušovalo hučanie vody, ktorá sa valila, revala a zúrila medzi strašlivými jaskyňami, ktoré vymlela a divo sa pokúšala podryt zem.

Asi hodinu od brehu, na smutnom úskalí ponorených skál, po celý rok zúrivo zalievaný vlnami, vypínal sa opustený maják. Veľké chumáče morských tráv liply na jeho základni a morskí vtáci — zrodení z vetra, ako morská tráva z vody — vzlietali a spúšťali sa okolo, ako sa spinaly a klesaly morské vlny, ktorých sa letmo dotýkali.

Dvaja mužovia, ktorí strážili svetlo, ešte aj tu urobili oheň, ktorý cez guľatý otvor v silnej stene zaplavoval jasnou žiarou hrozné more. Nad hrubým stolom, za ktorým sedeli, stískali si svoje drsné ruky a želali si veselé Vianoce, pripíjajúc z grogového krčaha. Jeden z nich — ten starší, ktorý mal tvár rapavú a zjazvenú zlým počasím, ani hlava na predku lodi — dal sa do spievania drsnej piesne, ktorá sama bola podobná búrke.

Duch sa zase ponáhľal ďalej nad čiernym vlniacim sa morom — vždy ďalej — až sa spustili na loď, ďaleko od všetkých brehov, ako hovoril Scroogeovi. Zastavili sa u kormidelníka pri kormidle vedľa strážneho miesta na predku lodi, medzi dôstojníkmi, ktorí mali stráž. Každý stál na mieste a bol ako temná mátožná postava, no jednako každý z nich si pospevoval vianočnú pesničku alebo bol naplnený vianočnými myšlienkami alebo tlmeným hlasom rozprával svojmu spoločníkovi o niektorom minulom Štedrom večere a o svojej túžbe po domove. A každý na palube bdiaci či spiaci, dobrý či zlý, mal toho dňa prívetivejšie slovo pre iného ako v hociktorý iný deň v roku, aspoň čiastočne sa zúčastnil na sviatočných radostiach dňa, spomenul si na svojich milých a vedel, že oni tiež myslia na neho s láskou.

Scrooge počúval stonanie vetra a premýšľal nad tým, aké povznášajúce je pohybovať sa v opustenej temnote nad neznámou priepasťou, ktorej hĺbky skrývajú také veľké tajomstvá ako smrť, a bol veľmi prekvapený v svojom zamyslení, keď počul veselý smiech. A ešte väčšmi bol prekvapený, keď poznal, že je to smiech jeho vlastného synovca, a keď videl, že sa ocitol v jasnej, suchej, žiariacej izbe, a duch sa usmieva vedia neho a pozerá na spomenutého synovca so zhovievavou láskavosťou.

— Ha, ha! — smial sa Scroogeov synovec. — Ha, ha, ha!

Keby ste náhodou — ale nie je to pravdepodobné —

poznali niekoho, kto sa vie smiať s väčšou chuťou než Scroogeov synovec, veruže by som ho tiež rád poznal. Predstavte mi ho, a budem pyšný, že sa s ním poznám.

Je to dobré, spravodlivé a vznešené usporiadanie veci, že práve tak, ako je nákazlivá každá ľútosť a choroba, nie je na svete nič tak neodolateľne nákazlivého ako smiech a veselosť. Kým sa Scroogeov synovec tak smial, že si držal boky, hádzal hlavou a skrúcal tvár do najnemožnejších úškľabkov, jeho žena sa smiala práve tak srdečne ako on. A ani ich shromaždení priatelia nezaostali, oni sa tiež búrlivo smiali s nimi.

— Ha, ha! Ha, ha, ha!

— Čestné slovo, že hovoril, že Vianoce sú hlúpoty! — zvolal Scrogeov synovec. — A iste tomu aj veril.

— Tým väčšia hanba preňho! — hovorila jeho žena pohoršeno. Zlaté stvorenia, tie ženy! Nerobia nikdy polovičnú prácu! Berú vždy všetko vážne.