NIZIURSKI, EDMUND - KLUB TULÁKOV

NIZIURSKI, EDMUND

KLUB TULÁKOV 
(Klub wlóczykijów)

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice. 1983
preklad Božena Sedláková
ilustrácie Jozef Haščák
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
83-011-83

beletria, román, literatúra poľská
260 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

PREDANÉ

*gopal3**printer*

CHMIELEWSKÁ, JOANNA - ZAČAROVANÝ DOM

CHMIELEWSKÁ, JOANNA

ZAČAROVANÝ DOM
(Nawiedzony dom)

Mladé letá, Bratislava, 1982
edícia Priatelia
preklad Oľga Silnická
ilustrácie Ľuba Lauffová
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
66-177-82

beletria,román,literatúra poľská
224 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 €

*gopal2**belx*

V napínavom detektvínom príbehu sa zoznámite s rodinou Chabrowiczovcov, v ktorej nečakané dedičstvo spôsobí množstvo zmätkov. V dome sa odohrávajú čudné veci, ktoré neobyčajne vzrušujú súrodencov Janku a Paľka. A tak sa z nich stanú dvaja malí detektívi, ktorí napokon pomôžu milícii potrestať zločincov. 

PRZERWA-TETMAJER, KAZIMIERZ

PRZERWA-TETMAJER, KAZIMIERZ

POESIE I.

J. Otto, Praha, 1905 (?)
 edícia Sborník světové poesie (122)
preklad František Kvapil

poézia, literatúra poľská, podpis prekladateľa
136 s., čeština

mäkká väzba
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*kvaja**h-6-2*

NORWID, CYPRIAN - NEPOKORITEĽNÝ PRAMEŇ

NORWID, CYPRIAN

NEPOKORITEĽNÝ PRAMEŇ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1974
edícia Kruh milovníkov poézie (71)
preklad Vlastimil Kovalčík
ilustrácie Marcel Dúbravec
doslov Pavol Winczer
1. vydanie, 4.500 výtlačkov
13-72-065-74

literatúra poľská, poézia,
112 s., slovenčina 

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*kocev**poe*

 

KOSSAKOVÁ, ŹOFIA - MALOMOCNÝ KRÁĽ

KOSSAKOVÁ, ŹOFIA

MALOMOCNÝ KRÁĽ 
(Król tredowaty)

Tatran, Bratislava, 1971
edícia Meteor (26)
preklad Božena Sedláková
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 18.000 výtlačkov
61-103-71

beletria, román, história, literatúra poľská, knihy v slovenčine,
304 s., slovenčina

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,30 € DAROVANÉ

*hroda* *printer*

Historický román poľskej autorky. Kráľ Baldvin IV. je malomocný, pomaly umiera. Práve tak odumiera aj sláva a moc jeruzalemského kráľovstva. V 12. storočí dosiahol mravný úpadok rytierov Kristovho hrobu svoj vrchol, krajina na čele s chorým kráľom nie je schopná vzdorovať presile islamského sveta, ktorý vedie múdry sultán Saladin.

BOBIŃSKA, HELENA - SOSO

BOBIŃSKA, HELENA

SOSO
Detstvo a školské roky J. V. Stalina
(Soso, Dzieciece i szkolne lata Stalina)

Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, Bratislava, 1954
edícia Školská knižnica (19)
preklad M. Babiaková-Bajová
ilustrácie W. Waśkowski
2. vydanie (v SNDK), 14.900 výtlačkov

beletria, knihy pre deti, životopisy, literatúra poľská,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 200 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,90 €

*mikpa* *kat-belx*

Trápil ho nepokoj o Lada. Ak sa Lado ani dnes neukáže... Lado Kecchoveli už dlhší čas pracoval v Cheladzeho tlačiarni. Teraz tam mal jedného či dvoch spolupracovníkov a vďaka tomu podarilo sa mu tu i tam v noci vytlačiť letáčiky.

Nedávno bol práve vzal do tlače letáčik, ktorý napísal Soso z príležitosti stávky v Mižojevovej textilke. Druhý deň chýlil sa ku koncu. A Lado na uzhovorené miesto neprišiel. V dome, kde býval, nenocoval. A dom iste pozorovali.

Že by sa bolo niečo stalo? Soso odložil pero.

Len teraz si všimol, že je už šero. V meste, obklopenom vrchmi, sa rýchlo stmieva. Snehom pokryté štíty vrchov ružovejú sa ešte na slnku a na mesto sa už znáša hustý súmrak. Soso zapálil neveľkú lampku, čo stála na stole. Chvíľu sa díval, ako do bieleho tienidla lampky narážajú mory a padajú na stôl, trepotajúc krídelkami.

Ak Lado ani dnes nepríde...

Odrazu sa mu zazdalo, že počuje kroky na schodoch. Kroky boli drobné, ľahké, akoby šlo dieťa. Soso vykukol na pavlač.

V neistom svetle súmraku zazrel pred sebou malú, drobná postavičku.

— Koho tu hľadáš, „bičo“? — spýtal sa.

— Ja... ja som prišiel k tebe, Soso. Nepoznávaš ma? — v chlapcovom hlase znela výčitka. —- Ja som Micha!

— Poďže bližšie, Micha. Ponajprv... odkiaľ vieš, ako sa volám?

— Vano mi to povedal.

— A kto je to Vano? — spýtal sa už trochu rozveselený Soso.

— Vano je z mojej skupiny, — trpezlivo vysvetľoval Micha. — Taký malý, pehavý. Nehrá najhoršie, lenže slabo bije.

Chlapec podišiel ku dverám. Vo svetle lampky ukázali sa teraz nahnedo ohorené, veľmi chudé nohy v obnosených sandálkoch, krátke nohavičky, traky na chudých, slnkom spálených pleciach a drobná tvár pod šticou tmavých vlasov. Spod tej štice chlapcove čierne oči hľadeli ešte vždy vyčítavo. Tí dospelí tak ľahko zabúdajú!

Ale Soso sa už rozpamätal na všetko: aj na nebezpečné položenie Michovej skupiny, aj na Michu, zúfalo sa metajúceho za loptou, aj na toho ťarbáka na pravom krídle.

— Už ťa poznávam, pravdaže, — usmial sa chlapcovi. — No som zvedavý, odkiaľ ten tvoj „pehavý“ Vano vie, ako sa volám a kde bývam.

—-Lebo on býva tu! V tomto dome! — Micha sa rozveselil. Konečne sa dohovorili! — Ale dobre si vtedy „nabil“ Arčila, — povedal uveličene. — Pif, paf! A bác po ňom!

-— Pif, paf! — napodobil ho Soso. — A neveľa chýbalo, že mi ten zurvalec oko nevybil.

— To Dávid! — vzdychol Micha. — S tým mám starosti... a vôbec... — zamračil sa odrazu.

Soso sa naň chvíľu prizeral.

— A vôbec, Micha, načo si ty sem vlastne prišiel?

Chlapcovo radostné rozrušenie zhasínalo. Odvrátil sa bokom. Nechtom ryl do zbútľavených verají, potom zašomral:

— Lebo oni... lebo Arčil... lebo ma vždy porážajú!

— To nie je nič divného, že ťa „porážajú“, — povedal prísne Soso, — keď ty na krídlo staviaš takého ťarbáka ako je ten Dávid.

— On sa sám stavia, — ponosoval sa Micha. Odvrátil hlavu a spýtal sa tichšie:

...................................................................

... posledná veta ...

"Buď istý!"

EDIGEY, JERZY - PENZIÓN NA POBREŽNEJ CESTE / VRAŽDY PODĽA ABECEDY

EDIGEY, JERZY

PENZIÓN NA POBREŽNEJ CESTE / VRAŽDY PODĽA ABECEDY
(Pensjonat na Strandvägen / Alfabetyczny morderca)

Pravda, Bratislava, 1985
edícia Členská knižnica Pravda
preklad Matej Andráš
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
75-035-85

beletria, román, detektívky, literatúra poľská,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 € DAROVANÉ

*mikpa*

Poľský autor kriminálnych románov Jerzy Edigey (1912—1983) je dobre známy nielen doma, ale aj za hranicami svojej vlasti. S niektorými jeho dielami sme sa mali možnosť stretnúť aj v Československu. Teraz predkladáme slovenskému čitateľovi jeho ďalšie dve detektívky, ktorých námet autor čerpá z prímorského švédskeho letoviska a z pomyselného malého sliezskeho mestečka.

V prvej z nich, v Penzióne na Pobrežnej ceste, tiché ovzdušie luxusného penziónu rozruší násilná smrť bohatej vdovy, majiteľky prosperujúcej vývoznej a dovoznej firmy. Všetko nasvedčuje tomu, že ide o lúpežnú vraždu. Vyšetrovanie dostáva na starosť mladý kriminalista Magnus Torg, ktorý po dvoch týždňoch usilovného pátrania nazhromaždí dosť dôkazov proti vrahovi a prekvapivo uzatvára celý prípad.

Základný motív aj názov svojho druhého románu Vraždy podľa abecedy autor prevzal od anglickej spisovateľky Agathy Christieovej, ale dej presadil z londýnskych klubov do poľského prostredia. Príbeh románu sa odohráva v malom provinčnom meste Zabiegowe, kde šarapatí záhadný vrah či šialenec, ktorý si vyberá obete podľa abecedného poradia. Keď vyšetrovanie uviazne na mŕtvom bode, na pomoc miestnej bezpečnosti prichádza mladá, energická a ctižiadostivá poručíčka. Pokúša sa nájsť súvislosť a spojovací článok medzi všetkými prípadmi, a keď sa jej podarí vniknúť do každodenného života Zabiegowa, nájde aj stopu, kľúč k odhaleniu tajomného vraha.

Obidva romány, ktorým nechýba spád, dramatické zápletky a napätie do poslednej chvíle, sú pre pozorného čitateľa nielen kriminálnymi príbehmi, ale aj sociologickými štúdiami, ktoré mu veľa napovedia o živote vo Švédsku a povojnovom Poľsku.

Ľudia, ktorí využívali „tetkine“ služby, sa tým pred bezpečnosťou nechválili. Našťastie však v malých mestách panuje zvyk, že ženy popoludní vysedávajú pri oknách a ohovárajú chodcov. Tak tomu bolo aj v tú kritickú sobotu na Świerczewského ulici. Bez väčších ťažkostí sa preto podarilo zostaviť zoznam klientov, ktorí v ten deň navštívili domček, ba dokonca aj zistiť poradie, v akom mizli za pohostinnými dverami Márie Borzeckej.

Ostatný si z domu odniesol pollitrovku Marián Palicki. Pri vypočúvaní sa neochotne priznal, že navštívil Borzeckú okolo pol deviatej večer. Už sa zmrákalo. Tvrdil, že keď od dôchodkyne odchádzal, bola celá a zdravá.

Bezpečnosť držala Palického vo väzení štyridsaťosem hodín. Prokurátor na ďalšie väzenie nedal súhlas, pretože ani na tele, ani na šatách zadržaného sa nenašli stopy krvi, ktoré by sa tam museli zistiť, keby bol Palicki skutočne vrahom. Nič nesvedčilo o tom, že by bol oblek v posledných dňoch pral alebo čistil. A chýbal aj motív zločinu. Ten pijan, stály „tetin“ klient, by mal zabiť svoju zásobovateľku?

Keď sa zotmelo a pozorovateľky už zatvorili okná, aby sa venovali svojim povinnostiam, ktosi vkĺzol do domčeka a jeho majiteľku zavraždil. Musel to byť jej dobrý známy, keď ho bez akýchkoľvek ťažkostí pustila dnu. Bola veľmi opatrná, cudzím neotvárala, bála sa ani nie tak zlodejov, ako donášačov, ktorí jej znepríjemňovali život. O tejto jej dôvere svedčil tiež spôsob, akým bola vražda spáchaná. Keď bola Borzecká obrátená chrbtom, útočník pokojne siahol po sekere, čo stála v kúte, a ňou nič netušiacu ženu ovalil.

Z fotografií, ktoré si Śliwińská pozerala, vyplýval ešte jeden záver. Celé tylo bolo rozdrvené úderom vedeným neobyčajnou silou, takže vrahom musel byť muž, a to muž silný, možno fyzicky pracujúci, ktorý sa často oháňal sekerou.

Na kredenci ležalo niekoľko červených stozlotoviek, menšie bankovky a zopár mincí. Vrah sa peňazí nedotkol, hoci z polohy tela zabitej sa dalo súdiť, že keď sa zločinec rozohnal, stál práve pri tom kuse nábytku.

Nič nenasvedčovalo ani tomu, že by bol niekto zločinca vyplašil. Bezpečnosti sa nepodarilo zistiť, či sa niektorý „tetin“ zákazník máme k nej dobýjal neskoro večer alebo v noci. Vrah Borzeckej bol veľmi sebaistý. Pokojne zamkol byt kľúčmi, ktoré našiel v byte svojej obete, a potom ten zväzok nedbanlivo pohodil v záhradke, deliacej domček od ulice. Bezpečnosť našla: ležať kľúče necelé tri metre od chodníčka.

Śliwińskú, ktorá pozorne študovala všetky podrobnosti, zaujal opis domčeka. Skladal sa z dvoch miestností, z kuchyne a izby, a spolu s malou záhradou bol majetkom Márie Borzeckej. Zločin bol spáchaný v kuchyni. Ta viedli aj vchodové dvere. V kuchyni bolo jedno okno, v izbe však už dve. Všetky boli zamrežované. Dvere, obité z vnútornej strany hrubým plechom, boli zabezpečené až tromi zámkami. Jedna z nich bola moderná, zložitej konštrukcie, ktorá aj skúsenému odborníkovi dá veľa práce. Nemožno ju otvoriť obyčajným oloveným pakľúčom alebo pomocou oceľového, ľahko zahnutého drôtu, ako to býva pri väčšine i solídne vyzerajúcich zámok, v praxi neznamenajúcich najmenšiu prekážku pre zlodeja. Aby sa príslušníci bezpečnosti mohli dostať dnu, museli vybiť okno a prepíliť mreže. Až potom sa mohol najštíhlejší zabiegowský vyšetrovateľ pretiahnuť dnu a otvoriť dvere. Kľúče našli v tráve oveľa neskoršie.

Tento solídny zabezpečovací systém v skromnej chatrči poručíčku veľmi prekvapil.

Žeby sa chudobná vdova bola bála prepadnutia a lúpeže? Alebo azda mala smrteľného nepriateľa, ktorý si nerobil zálusk na jej skromný majetoček, ale striehol na jej život?

Tragická smrť staršej ženy akoby úplne potvrdzovala tieto obavy.

Komu však záležalo na starenkinom zavraždení? Bezpečnosť našla v byte dokopy niešo vyše devätnásťtisíc zlotých. Barbora Śliwińská ako pracovníčka VB vedela, že ľudí neraz zabíjajú pre oveľa menšie sumy. Ale tu išlo o čosi iné, veď vrah nevzal ani halier.

Mária Borzecká mala dve deti. Syna, absolventa krakovskej Banícko-hutníckej vysokej školy, ktorý pracoval v istej bani v Sliezsku, a dcéru. Dievčina skončila vo Vratislavi zdravotnícku školu. Tam aj pracovala niekoľko rokov vo

KUBACKI, WACŁAW - SMUTNÉ BENÁTKY

KUBACKI, WACŁAW

SMUTNÉ BENÁTKY
(Smutna Wenecja)

Tatran, Bratislava,
edícia LUK - knižnica modernej svetovej prózy (40)
preklad Jozef Gerbóc
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
61-478-74

beletria, literatúra poľská, román,
164 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g

tvrdá väzba

0,90 € stav: dobrý *bruri**belx*
0,30 € stav: dobrý, bez prebalu *zukol5*

Waclaw Kubacki patrí k významným predstaviteľom súčasnej poľskej kultúry — je literárnym historikom a kritikom, divadelným teoretikom, esejistom, dramatikom. Román Smutné Benátky, za ktorý dostal r. 1968 štátnu cenu I. stupňa, je presvedčivým dôkazom, že Kubacki je aj vynikajúci prozaik. Hlavným hrdinom krehkého príbehu je poľský historik, ktorý prichádza do Benátok študovať dokumenty o živote Longobardov. Tadeusz však nezodpovedá známemu obrazu vedca, zavretého v slonovinovej veži odťažitých problémov. Na vlastnej koži poznal neľudskosť fašizmu; história mu je prostriedkom, ako lepšie pochopiť súčasnosť, a umelecké poklady Benátok, už veľa ráz odsúdených na zánik, ho privádzajú k úvahám o zápase ľudskej kultúry s vlnami barbarstva, ktoré sa opätovne pokúša zaplaviť svet. Pomedzi úvahy, úryvky z denníka a citáty z básnických diel zaznieva plachý hlas lásky medzi Tadeuszom a pôvabnou Benátčankou Zanze. Trúby »studenej vojny« prehlušia tento plachý hlas, neudusia však ľudskú túžbu po kráse a spravodlivosti, ktorá je jedným zo zdrojov kultúrneho i historického pokroku.

Mačacie oči smaragdových lámp osvetľovali na ulici kopy kuchynských odpadkov. Na námestíčku voňali pizze vytiahnuté z chlebových pecí. Pri každom krámiku talianske tenory na platniach oslavovali noci na benátskych lagúnach a rána v Sorrente. Strelám vzduchoviek v strelniciach odpovedali kaskády dievčenského smiechu. Zaľúbené páriky kameneli pri bránach na sochy extázy.

Začali kúpou trojrohého klobúka pre Serafínu, oblepeného lesknúcim sa tmavočerveným papierom.

— Teraz si dievča, ako sa patrí

V jednej z búd Tadeáš kúpil Serafíne tri strely. Po dvoch chybných výstreloch mu s úsmevom podala pušku. Vypálil a ani nezacielil, pušku držal v jednej ruke, len tak pre zábavu. Všetci naokolo mu zatlieskali. Celý začudovaný sa dozvedel, že vyhral veľké fiasco chianti. Serafína bola hladná. Objednali si dve veľké pizze margherita a navyše kúpili kapsu krvavých marockých pomarančov. Mačacie oči bengálskymi ohňami osvetľovali pochod benátskeho kráľa strelcov a jeho sprievod: Arlechinettu vo fičúrskom trojrohom klobúku, veľké fiasco chianti, opásané stužkou v talianskych národných farbách a kapsu krvavých pomarančov. Keď na druhý deň rozprával Zanze, ako v zmysle jej zásad pomohol milencom, nenadchlo ju to.

— Neviem, či nemala pravdu tvoja babka! Azda skutočne milencom netreba pomáhať, veď im aj čerti slúžia.

Serafína sa nesmelo ponevierala po byte. Jej šibalské oči zahaľovala clona melanchólie. Zdôverila sa, že sa rozišla s Raffaellom. Vôbec ju neľúbil. Pravda, pekne sa oblieka, lebo je poslíkom v sklade s pánskou konfekciou. Chodila s ním, lebo sa nepatrí nemať chlapca. Ale nič ich nespájalo. Dosť sa napočúvala od priateliek v dielni, čo robia zaľúbení muži. Raffaello ju istotne neľúbil.

— Tým lepšie pre teba.

— Myslíte?

— Najprv treba skončiť školu. Získať odbornosť. Začať pracovať...

Istého dňa vstal Tadeáš skôr ako zvyčajne. V byte panovalo ranné ticho. Padrona šla na nákup. Výklenok, v ktorom spávala Serafína, bol zatiahnutý. Plyšový záves sa jemne vlnil a dôkladne zacláňal nepokoj, ktorý premkol neobyčajne vyvinuté prsia spiaceho dievčaťa. Potichu zamieril do kúpeľne. Tu zvyčajne vykonával zázraky zručnosti. Zohýnal sa a vykrúcal, nakláňal trup vľavo i vpravo, vťahoval brucho a vypínal hruď, aby opláchol namydlené telo. Bolo to umývanie vtipne spojené s rannou rozcvičkou.

Keď vyšiel z kúpeľne, záves bol odtiahnutý. Chrbtom k nemu stála pred zrkadlom nahá Serafína. Ruky dvíhala nad hlavu. Keď pomaly šiel do svojej izby, odskočila k stene, no nechala v zrkadle odraz svojej peknej postavy.

Takto vzniklo dievča rozdelené aktom koketérie na reálne dievčenské telo a zrkadlový fantóm. Keď Serafína ustupovala od zrkadla k stene, dovolila týmto dvom svojim poloviciam zrastať v Tadeášových očiach. Unikajúce skutočné i tie klamlivo sa odhaľujúce pôvaby tvorili jeden obraz.

Tadeáš prešiel povedia a predstieral, že nič nespozoroval. Keď o štvrťhodinu odchádzal do mesta, záves bol tesno zatiahnutý.

V sobotu popoludní Tadeáš a Zanze šli do Chioggie. Morský záliv sa zvrašťoval do zelených a zafírových pásov. Ako obrázky z rozprávky vynárali sa z vĺn biele, zlatisté a ružové osady a mestečká na šťastných ostrovoch. V diaľke sa črtali ostrovčeky tmavej zelene. Na dunách rástla trstina, na ktorej vietor vyludzoval chromatické trilky. 

.................................................................................

... posledná veta ...

"Celkom tak ako na mozaike..."

JANCZARSKI, CZESŁAW - ROZPRÁVKY MACKA UŠKA

JANCZARSKI, CZESŁAW

ROZPRÁVKY MACKA UŠKA
(Bajki Misia Uszatka)

Mladé letá, Bratislava, 1975
preklad Marianna Prídavková-Mináriková
prebásnil Jozef Minárik
ilustrácie Zbigniew Rychlicki
1. vydanie, 9.000 výtlačkov
66-207-75

beletria, rozprávky, literatúra poľská
112 s., slovenčina
hmotnosť: 444 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

9,90 € PREDANÉ

*bib16* in *H-bar*

ŹEROMSKI, STEFAN - HISTÓRIA HRIECHU

ŹEROMSKI, STEFAN

HISTÓRIA HRIECHU
(Dzieje grzechu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (189)
preklad Ján Sedlák, Božena Sedláková
doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 56.000 výtlačkov
72-054-65

beletria, román, literatúra poľská,
600 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

STEFAN ZEROMSKI

Narodil sa roku 1864 v Strawczyne ako syn schudobneného šľachtica. Mladý Źeromski sa na gymnaziálnych štúdiách v Kielcach musel sám živit kondíciami. Zavčasu osirel a prebíjal sa životom sám. Rodný kraj žije v celom jeho diele, jednak v prekrásnych obrazoch kieleckej krajiny, jednak v opise biedy tamojšieho ľudu. Aj na štúdiách vo Varšave biedi. R. 1887 píše v denníku: „Viac ako týždeň som neobedoval, ba čo neobedoval! Nemal som v ústach nič okrem chleba a čaju.“ Stal sa súkromným vychovávateľom v zemianskych kúriách. Do obdobia mladosti spadajú jeho prvé práce. Sú to novely, písané metódou kritického realizmu. Z literatúry však nemôže vyžiť. Odchádza do Švajčiarska, kde pracuje v Poľskom národnom múzeu. Po návrate do Varšavy pracuje v bibliotéke Zamoyských. Z tých čias pochádzajú prvé významné diela, jeho slávne poviedky, ako sú Doktor Peter, Siláčka, a román Sizyfovská robota. Od roku 1904 sa venoval výlučne spisovateľskej práci. Nasledujú za sebou významné knihy Ľudia bez domova (1900) a veľká historická epopeja Popol (1904). Po týchto dielach sa Źeromski stal uznávanou umeleckou autoritou a zo stránky ideovej skutočným svedomím národa. Po revolúcii roku 1905 Źeromski pozdvihol hlas na obranu želiarov (Slovo o želiarovi), ale čoskoro jeho bojovnost upadá a celé ďalšie obdobie poznamenávajú reformátorské idey. Z týchto čias sú jeho diela História hriechu (1908), Krása života (1912), Boj so satanom (1918) a iné. Popri témach zo súčasnosti sa Źeromski opäť vracal do histórie (Verná rieka, 1912). Po národnom oslobodení Poľska rozvíja sa jeho rozsiahla publicistická i literárna činnost. Jej vrcholom je román Predjarie, ktorý vydal nedlho pred smrťou. Zomrel r. 1925.

Nemožno si rozpolit dušu a nemožno si rozpolit telo. Vy to však predsa viete urobiť. Viete sa oddať jednému a druhého milovať.

Slovami nevládzem vyjadriť rozpor, ktorý pociťujem. Sadol som si tuná v hotelovej izbe, že budem písať, lebo je to jediný útek pred hrozivo vzrastajúcim zvieraním srdca. Lež čo napíšem? Načo cestujem? Kde idem? Čím som? Kdeže som? Chvíľami sa mi vo vagóne zdalo, že som zošalel a letím, ženiem sa svetom. Opustil som Ta. Teraz vidím, aký som zbytočný a úbohý človek. Jestvujem iba prostredníctvom Teba. Nikdy v živote som nepocítil taký zmätok citov, taký nával myšlienok, ani len vtedy, keď som utekal do Zgliszcz. Vtedy ma posilňovala mužská hrdosť ...

Pokúšal som sa vo vozni čítať Sprievodcu po Ríme, ale kedykoľvek som otvoril knihu, chvel sa mi v ušiach zvuk akéhosi hlasu. Od smútku som taký unavený, ani čo by som bol o hlade prešiel poriadnych pár míľ alebo akoby som bol prekonal chorobu. Čoho sa dotknem a na čo pozriem — všetko zakvíli. Narieka priestor za mnou i predo mnou, spomínajúc stále iba jedno meno.

Nemôžem ísť na poštu, lebo už je prineskoro, a snívam o tom, že by tam mohol byť list od Teba. Čo by som dal za to, keby som ho tam našiel. Zajtra ráno sa poberiem z Krakova a večer budem vo Viedni. Len aby už čím skôr! Nepobozkala si ma, keď som nastupoval do vagóna. Plakala si. Teraz mi je najväčšmi ľúto za tým bozkom. Och, kedyže opäť pobozkám Tvoje ústa!... Viem, že ma ľúbiš. Ľúb ma! Najsladšia!... Zošalel by som, keby som Ťa stratil. Čas a priestor pre mňa nejestvuje. Som s Tebou a Ty si so mnou.

Nájdem zajtra ráno na pošte list, nájdem ten list vo Viedni? Noc, noc! Hodiny na vežiach stenajú. To letí čas. Prenikavé zvuky hodín plné ukrutnosti vznášajú sa vo vzduchu. Mariánsky orloj zatláča oči úteche, hrdúsi nádej. Doletia vari k Tebe tie hlasy, budeš ich počuť — uplakaná, pohrúžená do pochmúrneho spánku? To ja budem stáť nad Tebou. Sadnem si vedia Tvojej postele... Zlé predtuchy — a najmä tá najhoršia, že Ta viacej neuvidím, ani čo by stáli za dverami a kládli ruku na kľučku. Hlava ma bolí, v ušiach mi šumí a duševne som zlomený.

Je zo mňa mizerný cestovateľ. Počujem nie zvuk zvonkov, ale nadzvukové hlasy, máločo vidím, hoci sa dívam na predmety, a v podstate vidím iba vlastný smútok na ubiehajúcej zemi i na cudzích tvárach. Nič ma nezaujíma. Vyhasla vo mne sila zvedavosti. Nieto nič horšieho ako cesta vlakom v takej nálade. Dnes som dokonale pochopil, že všetko, čokoľvek by som urobil pre naše šťastie vo veci rozvodu, čokoľvek by som podnikol, čokoľvek by som sa naučil, dosiahol a vydobyl — nie je hodno jedinej chvíľočky posvätenej Tvojím božským úsmevčekom. Lúčim sa s Tebou s toľkým citom, že musí zotrieť všetko, čím som sa voči Tebe previnil.

Do smrti Tvoj — Lukasz.

P. S. Nenapísal som to, čo cítim. Sú to všetko akési literárne slová. Na to, čo cítim, nenachádzam priliehavé výrazy, pravdivé slová. Ale Tvoje anjelsky otvorené srdce ma pochopí a Tvoje vševidiace oči cez záclony slov hádam prečítajú pravdu. Buď zbohom ...“

„Píšem tých niekoľko slov z Viedne. Mám na srdci Tvoj list. Dostal som ho v Krakove. Nebolo ani kedy ho čítať, nuž som si ho iba pritisol na srdce — a hybaj na vlak. Čítal som ho vo vagóne. Teraz mi leží na srdci. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Celá zahorela svojim dievčenským, niekdajším úsmevom šťastia, a s tým úsmevom božskej radosti na perách skonala, hľadajúc v súmraku smrti jeho pohľad.

SIENKIEWICZ, HENRYK - V PÚŠTI A V PRALESE

SIENKIEWICZ, HENRYK

V PÚŠTI A V PRALESE
(W pustyni i w puszczy)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Dobré slovo
preklad Mikuláš Stano
ilustrácie Radomír Kolář
1. vydanie (v Mladých letách), 30.000 výtlačkov
66-037-66

beletria, román, dobrodružné,
312 s., slovenčina
hmotnosť: 505 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal poškodený

1,50 €  *unk*belx-pol*

*zlaci*belx-pol* DAROVANÉ EGJAK

Staško učil Kaliho aj strieľať z pušky remingtonky a toto učenie šlo ľahšie než katechizmus. Po desaťdňovom strieľaní do cieľa a do krokodílov, ktoré spávali na pobrežnom piesku pri rieke, mladý černoch zastrelil veľkú antilopu pufu, potom niekoľko arielov a konečne diviaka ndiri. Ale toto stretnutie len-len že sa neskončilo takou nehodou, aká sa prihodila Lindemu, lebo ndiri, ku ktorému sa Kali po výstrele nepozorne priblížil, sa strhol a vrhol sa na neho s chvostom, postaveným hore. Kali odhodil pušku, utiahol sa na strom a sedel tam dotiaľ, kým krikom neprivolal Staška, ktorý našiel diviaka už neživého. Na byvoly, levy a nosorožce Staško ešte nedovolil chlapcovi poľovať. Do slonov, ktoré sa večerami prichádzali k rieke napojiť, ani on nestrieľal, lebo sľúbil Nele, že nikdy nezabije ani jedného.

Ale keď ráno alebo v popoludňajších hodinách uzrel ďalekohľadom dolu v džungli pasúce sa stáda zebier, byvolov, arielov alebo skackajúcich kôz, brával Kaliho so sebou. Pri týchto vychádzkach sa často spytoval na národy Va-himov a Samburov, s ktorými sa rozhodne museli stretnúť, ak chceli ísť na východ k brehu oceána.

— Kali, či vieš o tom, — spýtal sa raz, — že za dvadsať dní, a na koňoch ešte aj skôr, mohli by sme sa dostať do tvojho kraja?

— Kali nevie, kde bývať Va-hima, — odpovedal mladý černoch, smutne potriasajúc hlavou.

— Ale ja viem, bývajú na tej strane, odkiaľ ráno vychádza slnko, nad akousi veľkou vodou.

— Hej, hej! — zvolal prekvapený a natešený chlapec. — Baso Narok! To je po našsky veľká a čierna voda. Velký pán vedieť všetko.

— Nie, lebo neviem, ako by nás prijali Va-himovia, keby sme k nim prišli.

— Kali by im kázať padnúť na tvár pred velkým pánom a pred dobrým mzimu.

— A poslúchli by ťa?

— Otec Kaliho nosiť kožku leoparda a Kali tiež.

Staško pochopil, že to znamená, že otec Kaliho je náčelníkom a on je najstarším z jeho synov a budúcim vládcom Va-himov.

Spytoval sa teda ďalej:

— Hovoril si mi, že bieli cestovatelia boli u vás a že starší ľudia sa na nich pamätajú?

— Áno, a Kali počul, že mali na hlavách mnoho plátna.

„Ach!“ pomyslel si Staško, „teda to neboli Európania, ale Arabi, ktorých černosi pre ich jasnejšiu pleť a biely odev pokladali za belochov.“

Ale keďže sa Kali na nich nepamätal a nemohol mu dať o nich nijaké presnejšie vysvetlenie, Staško mu dal inú otázku.

— Nezabili Va-himovia nikoho z tých bielo odetých ľudí?

— Nie. Va-hima, ani Samburu to nemôžu urobiť.

— Prečo?

— Lebo oni hovorili, že keby ich krv vsiaknuť do zeme, prestalo by pršať.

„Som rád, že tomu veria,“ znova si pomyslel Staško.

Potom sa ešte spýtal:

— Šli by Va-himovia s nami až k moru, keby som im sľúbil veľa plátna, korálkov a pušiek?

— Kali ísť a Va-hima tiež, ale veľký pán najprv podmaniť Samburu, ktorí sú na druhej strane vody.

— A kto je za Samburu?

— Za Samburu nebyť hora, tam je džungľa a v nej levy.

Tým sa skončil rozhovor. Staško čoraz častejšie myslel teraz na veľkú cestu na východ, nezabúdajúc, čo hovoril Linde, že možno sa tam stretnú s Arabmi z pobreží, obchodujúcimi so slonovinou, ba aj s misijnými výpravami. Vedel, že taká cesta bude pre Nelu ďalším radom strašných námah a nových nebezpečenstiev, ale 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Po tejto poslednej ceste mladí Tarkowskovci vrátili sa do Európy a so Staškovým šedivým otcom navždy sa usadili v Poľsku.

ŹUKROWSKI, WOJCIECH - KÚPEĽ

ŹUKROWSKI, WOJCIECH

KÚPEĽ
(Skąpani v ogniu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1964
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (171)
preklad a doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra poľská
184 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, bez prebalu *mikpa* DAROVANÉ
0,10 € stav: dobrý darované THCK *zlaci*

Najnovším svojim dielom Kúpeľ, ktoré bolo v Poľsku odmenené niekoľkými cenami, vracia sa Źukrowski do čias prvých mesiacov po oslobodení. Ani časový odstup neubral na intenzite zážitkov spojených s utrpením, bojom a hrdinstvom, ktoré ostávajú dodnes najsilnejšími impulzmi Źukrowského umeleckej tvorby. Rušné a zložité udalosti, odohrávajúce sa krátko po skončení druhej svetovej vojny na západnom území Poľska, ktoré pred vojnou patrilo Nemecku, sú vyrozprávané ústami kapitána Kosińského, ktorý ťažko ranený čaká v nemocnici na výsledok rozhodujúcej alternatívy: život - smrť. Z jeho pohľadu poznávame aj ostatné postavy, prostého, verného desiatnika Naroga, tvrdého a jednako ľudského veliteľa milície Barudu, chorého, obetavého Sprežynu, márne hľadajúceho východisko zo slepej uličky blúdenia, bodrého staršieho lajtnanta Milutina a mnohých iných. Ľúbostný príbeh kapitána a sliezskej dievčiny Ruty, ktorá sa stáva obeťou dojímavej drámy Slezanov,

vyradených z poľského i nemeckého kolektívu, ako i jeho vzťah k manželke Tereze dávajú dielu zaujimavý, miestami až melodramatický ráz.

Chaos povojnových mesiacov, obrovské mravenisko, kde sa prepletajú postavy s rôznorodými úmyslami, neraz záškodníckymi, zobrazil autor neobyčajne živo. Román je zároveň ukážkou, ako sa v tých prelomových časoch zoceľovali charaktery a chlapské povahy, očistené v krvavom kúpeli bojov, v konšpirácii, v partizánskych akciách, ako sa upevňovalo poľsko-sovietske priateľstvo, vyskúšané ohňom.

Z majstrovského pera autorovho vychádza tak dielo bohaté nielen na dôkladnú znalosť zložitej spoločenskej poľskej problematiky a vojenských reálií, ale svieže výstižnou charakteristikou, živým humorom i partiami lyrickej nežností, ktoré sa zaradilo medzi vrcholky súčasnej poľskej literatúry. V slovenskom preklade priblíži nám doteraz málo spracovanú problematiku znovuzískaného poľského územia na západných hraniciach a zároveň oboznámi S výrazným predstaviteľom súčasnej poľskej prózy.

Odprevádzala ma kolóna nákladných áut, rozostavili sa pred kostolom, a keď som mal vyriecť posvätné slová — „áno, chcem si ju vziať za manželku a neopustiť ju až do smrti“ — na znamenie desiatnika Naroga sa všetky klaksóny ozvali v žalostnom chóre, prehlušujúc lyrické vzdychanie organa. Prekvapene som sa rozosmial.

„Človeče, my tu myslíme aj za teba, lebo ty ako mladoženáč si trocha osprostený. Len povedz, či pri tej mačacej muzike bude môcť daktorý zo svedkov celkom úprimne, tak s rukou na srdci, prisahať, že počul to tvoje — ,áno‘? Tak vidíš, akých máš priateľov, pcháš sa do pasce, tvoja vec, ale my ti už uvoľňujeme mreže na klietke a otvárame bráničku. Na moj hriešnu, nemám nič proti pani Tereze, ba práve naopak, môžeme ti iba závidieť, ale čert nespí... Ty si náš druh, teba chceme ratovať. Odchádzaš z nášho kruhu, už iba zriedka sa budeš môcť utrhnúť s nami na dajaký ten náprstok, o dievčatkách už ani nevraviac ... Z celého srdca ti želáme šťastie, ale chceme ťa aj uistiť, ak by ti bolo v manželskom jarme priťažko, ufrnkni do nášho objatia, vždy tu nájdeš azyl.“

Doslovne vďaka ľudskej žičlivosti bol svadobný stôl nahusto obložený, prostriedkom medzi misami sa tiahol hrebeň často vymieňaných fľašiek.

„Košík kaprov sme vám doniesli, stredne veľké, hotová pochúťka, také niečo vyše kila,“ hrmel basom Boltyrko, „ostrú ražnú z našej pálenice... Čerstvučké kurčatá, sám som im sekerkou hlávky poodtínal. Mám rád, keď sa tak v tráve trepocú, lebo krv potom pekne vytečie. Domáci chlieb, ak poklopkáš prstom na spodnú kôrku, duní ako zvon a vonia rascou... U mňa na gazdovstve všetko ide ani hodinky. Klobásy s cesnakom také, že keď sme prechádzali, len tak ľuďom nosy skrúcalo, zastavovali sa, ňuchali a spomínali na predvojnové časy ...“

Boltyrko nosil voľné široké šarováry zastrčené do čižiem s mäkkými sárami, aby, „s prepáčením, mal zadok kde vzdychnúť“, ako hovorieval. Uniformu mal „prispôsobenú“, lebo mal belasú otvorenú blúzu, spod ktorej vyzerala drobným stehom vyšívaná ukrajinská košeľa — kosovorotka. Mohutné brušisko sa mu vydúvalo, dvíhalo dohora pás a sťahovalo nohavice. Fúzy, visiace v dvoch ciagľoch po kozácky, mu už siveli. Mal trocha nejasnú minulosť, lebo po akurátnej pijatike sa mu čudne miešal ataman Machno s Petlurom, a na Pilsudského tiež spomínal so slzami. Už sa ani nepamätám, ako sa k nám priplietol a stal sa hospodárom na prápornom majetku.

Veru tak, lebo sme dostali junkerský majer s prázdnymi stajňami a chlievmi, v ktorých hnili vnútornosti bravov, pozakáľaných cez front. Pôda bola dobrá, dvor aj budovy v najlepšom poriadku, no a pálenica síce úradne zapečatená, ale od kotolne našiel Boltyrko oblôčik, kade sa zosypával koks, nuž po nociach sa odušu pálilo.

„Ja nepotrebujem z prápornej pokladnice ani groša,“ fučal do bajúzov, „iba ak ma priškripne bezpečnosť, musíte dosvedčiť, ako správcujem... S čím som začal, a čo mám teraz. Galón vodky sa lepšie telí ako krava. Mám už stajne plné, aj bravy sa vykrmujú. Nemusel som sa za tým zháňať, ľudia sami navozia. Človek, ako každá rastlina, potrebuje vlhko, nuž ho polievam.“

Dívali sme sa na takú prax pomedzi prsty, prídely sme dostávali biedne, trocha krúp, oleja, múky, marmelády, zriedkakedy americké konzervy, bolo by sa v kuchyni bedárilo, keby nie vlastné hospodárstvo, ku ktorému aj veliteľstvo povzbudzovalo. Ťažko sa bolo spoliehať na štátne sklady, keďže svietili prázdnotou. Človek musel sám pohýbať rozumom, pokombinovať, peniaze nemali veľký význam, vracali sme sa k prvotnopospolnej výmene, pracovné skupiny odchádzali s nákladnými autami do dedín, aby za získaný tovar priviezli do jedálne mäso a zemiaky.

Aj uniformy sme mali úbohučké, obdraté plátenné blúzy a vatované kabáty, iba zbrane a nástroje nesklamali. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Ej, ale sa chlapci potešia!" riekol a pridal plyn.

NAŁKOWSKA, ZOFIA - ĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ

NAŁKOWSKA, ZOFIA

ĽÚBOSŤ TERÉZIE HENNERTOVEJ
(Romans Teresy Hennert)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1961
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (139)
preklad a doslov Rudolf Turňa
obálka Jozef Baláž
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra poľská,
180 s., slovenčina
hmotnosť: 229 g

tvrdá väzba s prebalom

0,10 € stav: dobrý, prebal poškodený *gopal3*printer DAROVAN
0,10 € stav: dobrý, fľak na prebale a obálke darované THCK *zlaci*

Literárne dielo vynikajúcej poľskej spisovateľky Zofie Nalkowskej si dávnejšie našlo cestu k slovenským čitateľom. Viaceré z jej prozaických prác už vyšli v slovenskom preklade. Našim čitateľom utkveli trvanlivo v pamäti predovšetkým tri diela: romány Ženy a Hranica a otriasajúci protifašistický umelecký dokument M e d a i l ó n y.

O svojej staršej tvorbe — z obdobia pred prvou svetovou vojnou — Nalkowska sa vyjadrila pri istej

príležitosti: „V svojich knižkách som písala o ľúbosti, lebo som bola presvedčená, že každý človek má na ňu právo. Písala som aj o umení, o kráse filozofického myslenia ... To všetko sa zmenilo, keď vypukla vojna. Svet sa zakolísal v základoch. Vtedy som poznala, čím môže byť jeden človek druhému, akí sú ľudia. Uvidela som čosi, čo som dovtedy nepoznala — ľudskú bolesť. Moje nové knižky sú iné — temer akoby ich písal niekto iný.“ Medzi prvé knižky Zofie Nalkowskej, napísané z hľadiska autorkinho nového, hlbšieho poznania, patrí aj Ľúbosť Terézie Hennertovej.

Nejde o to, že by v jej poprevratovej tvorbe, a teda aj v Ľúbosti Terézie Hennertovej, neboli autorkine obľúbené témy: ľúbosť, umenie, filozofia, ale všetko to vidí teraz autorka v omnoho zložitejších spoločenských a nielen psychologických súvislostiach. Nalkowskej román Ľúbosť Terézie Hennertovej je už nielen románom o ľúbosti, ale aj analýzou, obrazom, kritickým hodnotením prvých rokov samostatného Poľska po prvej svetovej vojne. Dnešného čitateľa prekvapuje bohatstvom a trefnosťou pozorovaní o buržoáznom Poľsku. Zvlášť plasticky sa autorke podarilo vykresliť nálady, panujúce v armáde buržoázneho Poľska.

Popri týchto základných vlastnostiach, pre ktoré je dnes román Ľúbosť Terézie Hennertovej už klasickým dielom poľskej literatúry, slovenskí čitatelia môžu v tomto diele obdivovať celý rad dalších stránok, charakteristických pre Nalkowskej umeleckú tvár.

Baša sa čudovala, že ju direktor nemal času prijať ani na druhý ani v nasledujúcich dňoch.

Pani Bielska toho dňa pracovala horšie než obyčajne, pracovala s námahou, jej unavená tvár bola pokrytá chorobným rumencom. Pred raňajkami sa Baši ponosovala na ťažký vojenský život. Dôstojník musí byť všade, musí udržiavať styky, musí sa zúčastňovať slávnostných obedov, sjazdov, slávností, musí prispievať na rozmanité zbierky, ustavičné zbierky, musí slušne vyzerať, aby neohrozil prestíž armády. Ale skade na to všetko hrať. skade?

Majorovci museli naposledy predať mahagónovú toaletu, na ktorú pani Bielska nemohla zabudnúť. V každej zásuvke bolo toľko priehradiek, že má teraz všetko v neporiadku, nemá si kde poukladať všetky drobnosti. Na doske a na ráme boli inkrustácie, zrkadlo bolo pozdĺžne, nohy ťažké a pekne ohnuté. Ak sa dobre pamätá, česávala sa pred ňou ešte jej matka. — Teraz sú staré veci v móde, prirodzene ich ochotne kupujú, ba i dobre za ne platia.

Pani Bielska zapíjala čajom prášok proti migréne. Mala červené oči a ruky sa jej chveli, keď bezradne prekladala listiny po písacom stole.

Krátko pred odchodom z úradu vyhľadala Bašu Alžbeta, aby ju ponúkla bonbónmi. Celú krabicu jej priniesol do kancelárie ten zábavný Niemeński.

Hovorila Baši s výsmechom, že ju požiadal o ruku. — Veru! Má dosť času na tie hlúposti. Ešte jej povedala, že teraz hrá na burze, a tým zarába viac než prácou v úrade.

— Pôjdeme spolu, lebo nechcem, aby ma zas odprevádzal. Dnes na mňa niekto čaká — môj nový objav, uvidíš!

Baša ho už poznala z videnia — smiešneho, tlstého a starého poručíka Gondzilla. Neverila ani trochu, že by sa Ale naozaj páčil.

Na ulici pred úradom, ba aj na schodoch často postávali cudzí muži, milenci alebo snúbenci tu zamestnaných dievčat. Zvítavali sa veselo, s kolegiálnou nenútenosťou, ktorú vytvára v ženách nezávislosť, život bez domácnosti a povinností.

Omski neprichádzal po Bašu nikdy. Považovala to u neho za doklad jemnosti a úcty.

Na Alžbetu naozaj zasa čakal Gondzill. Upadla do bláznivej veselosti, keď uvidela tú postavu Sancha Panzu na záletoch.

Ale predsa nebola celkom ukrutná.

— Otec sa na vás sťažuje, — povedala mu, roztvárajúc malý dáždnik na hrubej palici, lebo začali padať prvé dažďové kvapky. — Čo sa vykrúcate. Predsa ide o čas. Každučký deň — môže znamenať niekoľkotisícové straty... Vy ste zrejme bohatý, keď si to môžete dovoliť...

Bola prekrásna, postavou, pohybmi, oblečením priam spievala. Jej uzučké topánočky sa mihali po chodníku, ktorý rýchlo černel... od dažďa ...

— Ani u Bielskeho ste ešte nič nedosiahli, všakže?

Pravdaže, už mu dva razy platil večeru a dokonale pripravil pôdu.

— Pôdu, — usmiala sa Alžbeta, — pôda je vždy pripravená, ale treba rýchlejšie konať.

— A Omski, — začal Gondzill, ale opäť ho prerušila.

— O Omskom viem aj sama. To je hlupák ...

Zastavovala sa pred výkladmi obchodov, chránená dáždnikom, zatiaľ čo sa Gondzillovi lialo za golier. Obzerala si vystavené šaty, blúzky, kostýmy. Našpuľovala ústa a hovorila čo najprieberčivejšie: — Svinstvo.

Pred zlatníckym výkladom povedala: — Aha, to je tá sponka, čo sa mi páči: jeden pekný kamienok a viac nič. Ak s otcom dobre zarobíte, musíte mi ju spoločne kúpiť do daru . . .

Baša išla z úradu na obed — ako obyčajne sama. V reš-