CAMUS, ALBERTCUDZINEC
(L´Étranger)
Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (32)
preklad Ľubica Jollyová
ISBN 84-9819-148-3
beletria, román
96 s., slovenčina
hmotnosť: 178 g
tvrdá väzba, papierový prebal
Novela Cudzinec patrí do „absurdného obdobia“ Camusovej tvorby. Zvyčajne sa interpretuje ako umelecké prenesenie filozofie absurdity obsiahnutej v Mýte o Sizyfovi, ktorý vyšiel v ten istý rok (1942). Jeho sujet je jednoduchý: spisovateľ nám predstavuje svojho románového hrdinu vo chvíli, keď ľahostajne pochováva svoju matku. Deň po pohrebe sa stretáva s pisárkou Mariou, stáva sa kamarátom pasáka, svojho suseda. Nato sa odohrá dráma: Mersault bezdôvodne zabije na pláži Araba, súdia ho a je odsúdený na smrť. V tomto na pohľad jednoduchom príbehu je zhrnuté Camusovo chápanie absurdnosti sveta. Camus navodzuje predstavu, akoby to, že Mersault zabije Araba, bolo iba dielo náhody - nezabil ho on, ale vražedné africké slnko a oslepujúce svetlo, ligot mu zatemnil zrak a zvrátil rovnováhu dňa... Udalosť sa odohrala, ale zároveň k nej nemuselo dôjsť. Akoby bol však odsúdený preto, lebo neplakal na matkinom pohrebe... Jeho postava je vyhnancom, cudzím človekom, cudzincom medzi ľuďmi.
Próza Cudzinec je filozoficky spätá s esejou Mýtus o Sizyfovi: obidve diela sa vzájomne dopĺňajú a sú základnými piliermi Camusovej tvorby.
Albert Camus, francúzsky existencialistický spisovateľ, esejista, románopisec, dramatik, sa narodil roku 1913 v Alžírsku, ktoré bolo v tom čase francúzskou kolóniou. V chudobnom detstve predčasne osirel, no napriek finančným ťažkostiam vyštudoval v Alžírsku filozofiu. Počas druhej svetovej vojny sa aktívne zúčastnil na protifašistickom odboji. Po roku 1945 bol šéfredaktorom časopisu Combat. Roku 1957 dostal Nobelovu cenu za literatúru. Zahynul pri automobilovej nehode roku 1960 (v Petit-Villeblevin v departemente Yonne). Jeho bohaté literárne dielo zahrňuje drámu, publicistiku, prózu, esejistiku. Diela Rub a líce (ĽEnvers et l’Endroit, 1937), Svadba (Noces, 1938), drámy Caligula (1938), Nedorozumenie (Le Malentendu, 1944), Stav obliehania (ĽEtat de siége, 1948), ale i neskoršie adaptácie majú neraz dramatickú formu. Publicistické Aktuálnosti I, II, III (Actuelles I, II, III, 1950, 1952, 1958) sú zasvätené aktuálnym politickým zápasom.
Napísal prózy Šťastná smrť (La mort heureuse, 1938, vyšla až po jeho smrti 1971), Cudzinec (1942), Pád (La Chute, 1956), Vyhnanstvo a kráľovstvo (L’Éxil et le royaume, 1957), Mor (La Peste, 1947). Jeho posledný román Prvý človek (Le premier homme) vyšiel až po smrti.
Vo filozofickej eseji Mýtus o Sizyfovi (Le mythe de Sisyphe, 1942, s podtitulom Pokus o absurdno) definuje absurdnosť ľudského osudu. Postoje k otázke ľudskej vzbury proti osudu historicky rozvádza vo filozofickej eseji Vzbúrený človek (ĽHomme révolté 1951).
Môžem povedať, že po lete v podstate veľmi rýchlo prišlo nové leto. Vedel som, že s príchodom prvých horúčav sa pre mňa niečo zmení. Môj prípad bol na programe posledného zasadania porotného súdu, ktoré sa malo uzavrieť koncom júna. Keď sa začalo pojednávanie, vonku už naplno pražilo slnko. Obhajca ma ubezpečil, že proces nepotrvá dlhšie ako dva-tri dni. „Ostatne,“ dodal, „sudcovia sa s tým budú ponáhľať, pretože váš prípad nie je ten najdôležitejší. Hneď po vás príde na rad jedna otcovražda.“
O pol ôsmej ráno prišli po mňa a väzenským autom ma odviezli do justičného paláca. Dvaja policajti ma zaviedli do malej miestnosti nasiaknutej chládkom. Sedeli sme a čakali pri dverách, za ktorými bolo počuť hlasy, výkriky, hrmot stoličiek, hotovú trmu-vrmu, ktorá mi pripomínala miestne zábavy vo chvíli, keď sa po koncerte sála upravuje na tancovačku. Policajti mi povedali, že musíme čakať na sudcov, a jeden z nich ma ponúkol cigaretou, ktorú som odmietol. Vzápätí sa ma spýtal, „či nemám trému“. Odvetil som, že nie. Vidieť taký proces ma v istom zmysle aj zaujímalo. Ešte nikdy v živote som na to nemal príležitosť. „Nuž aj hej,“ povedal druhý policajt, „ale nakoniec to človeka zunuje.“
Po chvíli v miestnosti krátko zadrnčal zvonček. Nato mi sňali putá. Otvorili dvere a viedli ma na lavicu obžalovaných. Sieň bola nabitá na prasknutie. Napriek stiahnutým roletám sa dnu tu a tam predieralo slnko a vzduch bol už teraz na zadusenie. Obloky ostali zavreté. Sadli sme si, ja do stredu a policajti po mojich bokoch. V tej chvíli som si oproti sebe všimol rad tvárí. Všetky sa upierali na mňa: dovtípil som sa, že sú to porotcovia. Nemôžem však povedať, čím sa od seba navzájom líšili. Mal som len jeden jediný dojem: že som sa ocitol pred radom sedadiel v električke ako niekto, kto práve nastúpil a koho všetci tí anonymní cestujúci pozorujú len preto, aby zistili, čo je na ňom smiešne. Viem, že to bola detinská myšlienka, ale pátrali po zločine. Nie je v tom však až taký rozdiel, a faktom ostáva, že práve to mi zišlo na um.
Trochu som bol ohúrený aj z toho návalu ľudí v uzavretej sále. Znova som sa rozhliadol po súdnej sieni, ale nerozoznal som ani jednu tvár. Myslím, že spočiatku som si neuvedomoval, že všetok ten národ sa sem prišiel pozrieť na mňa. Ľudia sa o mňa obyčajne nezaujímali. Stálo ma istú námahu, kým som pochopil, že príčinou celého toho rozruchu som ja. „Aký nával!“ povedal som policajtovi. Odvetil mi, že sa o to postarali noviny, a ukázal na skupinku postávajúcu pri stole pod lavicou porotcov. „Tam sú.“ - „Kto?“ spýtal som sa. - „Od novín,“ vysvetlil mi. Poznal jedného z novinárov, ktorý ho v tej chvíli zbadal a zamieril k nám. Bol to už starší, sympatický muž s tvárou stiahnutou trochu do grimasy. Veľmi srdečne stisol policajtovi ruku. Vtedy som si všimol, že sa tu všetci vítajú, zdravia, volajú na seba a zhovárajú ako členovia nejakého klubu, ktorí sú celí natešení, že sa zišli medzi svojimi. Tým som si vysvetlil aj zvláštny pocit, že som tu ktosi navyše, tak trochu ako votrelec. Novinár sa mi napriek tomu prihovoril s úsmevom na tvári. Povedal mi, že dúfa, že sa všetko vyvinie v môj prospech. Poďakoval som sa mu a on dodal: „Viete, trochu sme ten váš prípad nafúkli. V lete je v novinách uhorková sezóna. Jediné, čo za niečo stálo, bol váš prípad a tá otcovražda.“ Nato mi ukázal v skupinke, od ktorej sa pred chvíľou odpojil, drobného mužíčka pripomínajúceho vypasenú lasicu, s obrovskými okuliarmi v okrúhlom čiernom ráme. Vysvetlil mi, že je to zvláštny spravodajca jedných parížskych novin. „Neprišiel, pravdaže, kvôli vám. Ale keď už má písať spravodajstvo z procesu toho otcovraha, požiadali ho, aby zároveň posielal telegrafické správy aj o vašom prípade.“ Skoro som sa mu poďakoval. No domyslel som si, že by to
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
... posledná veta ... (SPOILER!)
Aby bolo všetko dokonalé, a aby som sa necítil taký osamotený, ostávalo mi len želať si, aby na moju popravu prišlo veľa divákov a aby ma privítali s výkrikmi nenávisti.
