Naša verejnosť i literárna kritika dožadujú sa literatúry o bezprostrednej súčasnosti, o ľuďoch a ich práci i o problémoch, pred ktoré ľudí náš nový život stavia, ktoré vyplývajú z jeho rytmu.
Isteže je to požiadavka správna. Isteže ju ináč zvládne prozaik a ináč publicista. A predsa obidvoch čosi spája: za ich slovom má byť poznanie a toto poznanie má pôsobiť na čitateľa, stavať mu pred oči obraz života. Nevyhnutne to musí byť slovo svieže, slovo, ktoré ostáva dlhšie platné, v ktorom je nový pohľad, proste - slovo umelecké.
Výber reportáží Romana Kaliského spĺňa túto požiadavku v plnej miere. Autor sa doteraz predstavoval na stránkach Kultúrneho života. Ako redaktor tohto časopisu vedel si vyberať z bohatého prúdu našich dní pútavé témy a najmä ich vedel vidieť cez živých ľudí, cez ich takrečeno prvý a základný výraz, ktorý im dodáva práca. Kaliský načiera do minulosti a ukazuje jej spätosť s výstavbou závodov socializmu na strednom Slovensku, vidí osudy roľníkov a bojuje cez ne za novú tvár dediny, výborne postihuje proces výstavby v Bratislave i na veľkých priemyslových strediskách na východnom Slovensku a vždy si zachováva zdravý pátos, ktorý prúdi za plnosťou našich čias.
Kaliského prvotina sa svojím spôsobom postaví do čela reportážnej literatúry u nás.
Sborník "Matice Slovenskej" vychodí v štvrťročních sošitoch trojhárkových (48 strán v. 8) redakciou Jaroslava Vlčka.
OBSAH.
Bodnár Julius: Uderiná. Obraz jej minulosti a prítomnosti. . 59, 111
Iljinskij G.: Slovenské etymologie 97
Mjartan Ján: Sebedražie. Národopisná monografia (Časť prvá a druhá. ) 17, 145
Plicka Karol: O sbieraní ľudových piesní 49
Řeč od p. Ludevíta Štúra v loučivém zasednutí dne 18. Června 1842 držána. (J. V. ) 1
Václavík Anton: Povery v podunajskej dedine. (Z monografie o Horvatskom Grobe. ) 39
Vážný Václav: Príspevky k slovenskému dialektickému slovníku 10, 73, 100, 180
Vážný Václav: O niektorých zvláštnych formách slovesných v západoslovenských nárečiach a ich rozšírení. . . 127
Zubatý Jozef: Drobnosti mluvnické a etymologické .... 60
Listinár:
Karol Braxatoris Ondrejovi-Braxatorisovi-Sládkovičovi. (Fl. Kleinschnitzová; J. V. ) 138
Listy Miloslava Jozefa Hurbana Danielovi Slobodovi (1844—1881). (Fl. Kleinschnitzová; J. V. )... 82
Viliam Paulíny-Tóth Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi. (J. V. ) . . 130
Viliam Paulíny-Tóth Ondrejovi Sládkovičovi. (Fl. Kleinschnitzová; J. V. )
Dva listy Miloslava B. Salaya Jankovi Šafárikovi. (J. V. ) . . . 44
August Horislav Škultéty Ondrejovi Sládkovičovi. (Fl. Kleinschnitzová; J. V. ) 134
List Ľudovíta Štúra dr. Staňkovi. (Fl. Kleinschnitzová. )... 78
Ondrej Wengerický Karlovi Braxatorisovi (Fl. Kleinschnitzová; J. V. ) 137
O KOSTROVEJ POÉZII
Kostrova poézia je plná hlbokých, závažných myšlienok i dramatického napätia. Básnik neobyčajnej obrazovej sily už veľa rokov prechádza procesom neustáleho oprosťovania a prehlbovania myšlienky i výrazu, čerpajúc s úžitkom z krištáľových studnic klasikov slovenskej poézie a z poézie ľudovej. Básnická práca mu nie je niečím ľahkým, a mnohé verše, v ktorých sa zamýšľa nad poslaním poézie, to ešte znovu potvrdzujú. Odtiaľto pochádza i básnikovo smerovanie k tomu, aby táto ťažká, hlbinná práca bola zavŕšená pevným, prostým básnickým tvarom, zvučiacim kovom i najjemnejšími záchvevmi zapáleného srdca.
Rudé právo
Rukopis zbierky Báseň, dielo tvoje bol odmenený II. cenou v celoštátnej súťaži k pätnástemu výročiu vzniku Československej socialistickej republiky.
Obsah
Namiesto úvodu 5
I. Detstvo 7
Matka, otec 7
Prvé zážitky 13
Prvé povinnosti 15
II. Gymnaziálne roky 17
Per aspera ad astra 17
Dospievanie v prevratných časoch 19
Mirko a kniha 22
Izbietka 23
Mirko bol spoľahlivý priateľ 25
III. Na vysokej škole 37
Štipendium je rozhodujúce 37
„Znovu mám hudbu okolo seba" 38
Volali ich „rýchla brigáda" 41
Manon Lescaut na izbe číslo 365 42
Technik s lyrickou dušou 43
IV. Slovenský národ sa nezmieril 57
V. Orava 61
Prvé dotyky s Oravou 61
Aj Orava sa pripravuje na Povstanie 62
„Som Michal Ftorek! " 64
Bol nekompromisný a nebojácny 66
Vatra Povstania sa rozhorieva 69
Boj sa začal 71
Idú Nemci! 77
Spojka medzi Banskou Bystricou a Oravou.... 79
Pochody s partizánmi 84
Stretnutie na mikulášskej stanici 87
VI. Smrť 89
Príchod domov 89
V Bratislave 90
Chytili ho „rodáci" 101
„Počkaj, veď ty zradíš! " 103
Mučiareň na Vlčkovej ulici 35 105
Videl som, ako obesili Mirka 107
Otomar Kubala hlási: „... Jeden sa obesil. ".... 111
Pohreb 113
„... Bolest přemoci je víc než trpěti! " 115
Slovo na záver (k I. vydaniu) 121
Poznámky 123
Použitá literatúra 125
V prítomnej zbierke, príznačne nazvanej „Prostá reč“, sa nám Pavel Bunčák ukazuje v novom svetle. Akoby účtoval so svojimi básnickými začiatkami: oprostil výraz, obohatil verš novými, logicky spriahnutými obrazmi a myšlienkami. Predkladá nám lyrické poryvy, zátišia, spomienky na detstvo, na rodný kraj, ponára sa do otázok života a lásky, plynutia aj trvania. Na všetko sa díva akoby pokojným pohľadom, v hĺbke však zvíchreným mladíckym chvením. Vnútorným nábojom týchto veršov je zaiste nostalgia za mladosťou, ale vyvažovaná múdrosťou zrelosti. „Óda na starobu“ je v tomto ohľade typickou jeho básňou, aké čítame v prvej a druhej časti zbierky. Túto intímnu lyriku, ktorá má charakter spovede, vystriedava lyrika občianska, hojne zastúpená v tretej časti zbierky, kde vyspievava svoj osobný, nepatetický, ale o to úprimnejší a príťažlivejší postoj k nášmu dnešku a k nášmu veku. Ukazuje, ako moderný človek, organicky zžitý so socialistickou formou civilizácie, neprestajne chce kráčať vpred, k vyššiemu a lepšiemu životu. Z tohto hľadiska posudzuje seba aj spoločnosť: dobyť čoraz väčší kruh poznania, žiť čoraz dokonalejšie a túžiť byť čoraz dokonalejším. Túto snahu v ňom živí a podporuje umenie, neprestajne hľadiace okolo seba, vidiace minulosť, prítomnosť, ale aj obracajúce zrak do budúcnosti.
O LENKOVEJ POÉZII
Ak sa prehŕňame v dosť objemnom poetickom diele Lenkovom, ponúkne sa nám asi tento dojem: básnik civilizačný, s bohatou predstavivosťou, ale miernou prevahou intelektu nad inštinktom. Dobre zasadený do rodnej pôdy, cíti jej pulz, ale z jeho prívalov vyberá si skôr popudy všeľudské, cieliace k objektívnosti.
Centrálnym premietacím bodom Lenkovým je erotický vzťah básnika k svojmu rodnému kraju. Je to, pravda, vzťah veľmi široký, obsahujúci práve tak prírodu, ako ľudí, ich prácu, lásku, ich svet predstavový i spoločenský - ale nechýbajú ani motívy subjektívne, spomienka na mladosť, vzťah k žene-milenke, lež nie je to výlučne lyrika subjektívna: popri úsilí regenerovať zovšednený cit, obnoviť prudkosť napätia, mladíckej lásky na počiatku jesene prírodnej i životnej hlavným je tu iné: potreba personifikovať v tomto pomere a napätí v ňom vzťah k ľuďom, k ich životu, k ich pomeru k celej dnešnej spoločnosti.
(Nová literatúra)
Keď sa Johann Wolfgang von Goethe lúčil so svetom, s blízkymi vo svojom weimarskom byte, vyriekol ešte svoje želanie: „Viac svetla! “ Bolo to 22. marca 1832. O tomto výroku existuje početná literatúra, objasňujúca zmysel Goetheho slov, ktoré sú nielen želaním, ale symbolom Goetheho tvorby a duchovnej činnosti ľudstva vôbec. Goethe otváral cesty za poznaním, žil bohatým citovým životom, zdá sa, že vždy viac dával ako prijímal, jeho dielo je darom celému ľudstvu.
Goetheho dielo skutočne dávalo a dáva všetkým, čo sa k nemu približujú, viac svetla, t. j. viac poznania, vedenia, cítenia, myslenia.
Zvyčajne sa hovorí o Goethem, že bol univerzálnym duchom, a to v tom zmysle, že všetko posudzoval z hľadiska zmyslu ľudského života, poslania, existencie človeka, jeho funkcie a súčasne chcel preniknúť do podstaty duchovných, morálnych i materiálnych stránok života človeka, spoločnosti a prírody. Ako spisovateľ bol Goethe tvorcom diel všetkých literárnych druhov, poézie, prózy, drámy, v ich rámci pestoval mnoho žánrov, virtuózne ovládal svoj rodný jazyk, ľudovú kultúru. Bol znalcom umenia, sám kreslil, písal teoretické state o literatúre, architektúre, so zanietenosťou učenca robil výskumy v mineralógii (... ), v anatómii, fyzike a iných disciplínach. Bol aktívny hudobník, hrával divadlo a bol dramaturgom a riaditeľom Národného divadla vo Weimare.
Keď roku 1922 vydal E. B. Lukáč svoju básnickú prvotinu Spoveď, málokto zo vtedajších literárnych pracovníkov si uvedomil, že táto knižka predznamenala nástup celkom novej a významnej slovenskej básnickej generácie. A bolo to tak. Básnici druhého desaťročia medzivojnového obdobia - Lukáč, Smrek, Poničan, Novomeský, Beniak a Haľamová — výrazne ovplyvnili tvár modernej slovenskej poézie. Každý z nich svojsky a osobitne prispel k štýlovej i názorovej diferenciácii slovenskej poprevratovej poézie.
Poézia E. B. Lukáča bola spočiatku plná smútku, nechýbali v nej pochmúrne tóny príznačné pre symbolizmus. No úvahová, meditatívna podoba básnickej tvorby E. B. Lukáča sa jednostaj prehlbovala. Básnik sa zamýšľal nad protikladnosťou a rozpornosťou medzi duchovným a materiálnym svetom. Keď sa prehlbovala hospodárska kríza, hrozba vojnovej apokalypsy zasiahla aj občianske svedomie slovenských básnikov. V zhode s vykryštalizovanými politickými názormi sa toto znepokojenie diferencovane prejavilo aj v ich tvorbe. Nad úpadkom mravných ľudských hodnôt dvíhal varovný hlas aj E. B. Lukáč.
