SEKEROVÁ, DRAHOMÍRA - POPISNÍK ZOTAVOVEN VÝBĚROVÉ REKREACE ROH

SEKEROVÁ, DRAHOMÍRA

POPISNÍK ZOTAVOVEN VÝBĚROVÉ REKREACE ROH

Práce, Praha, 1986
obálka Karel Šejna
1. vydanie, 50.000 výtlačkov

turistika, hotely
240 s., čeština
hmotnosť: 250 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,90 € PREDANÉ

*zlaci*

HOTELY A UBYTOVANIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE 1998

HOTELY A UBYTOVANIE V SLOVENSKEJ REPUBLIKE 1998
HOTEL GUIDE  - THE SLOVAK REPUBLIC - 1998

Hepex - Slovakia, Komárno
ISBN 80-967712-3-X

turistika, ubytovanie, sprievodca,
408 s., slovenčina, nemčina, angličtina
hmotnosť: 738 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

1,00 €

*zlaci*

ADAMEC, VLADIMÍR - LYŽIARSKE STREDISKÁ NA SLOVENSKU

ADAMEC, VLADIMÍR

LYŽIARSKE STREDISKÁ NA SLOVENSKU

Šport, Bratislava, 1984
obálka Peter Pospíšil, Ladislav Šemšej
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
77-008-84

šport, lyžovanie
184 s., slovenčina
hmotnosť: 132 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,50 € PREDANÉ

*zlaci*

Za posledných niekoľko rokov sa u nás lyžovanie stalo masovým športom a vyhľadávanou formou zimnej rekreácie. V súčasnosti je v ČSSR okolo 3 miliónov vyznávačov tohto „bieleho športu“ a ich počet neustále rastie.

Preto po takmer tridsiatich rokoch (r. 1956 vyšla vo vydavateľstve Osveta publikácia „Lyžiarske terény na Slovensku") prichádzame opäť s pokusom podať tejto širokej lyžiarskej verejnosti komplexnú informáciu o možnostiach lyžovania v SSR. Vybrali sme 50 lyžiarskych stredísk, medzi ktorými sú ako najvýznamnejšie, tak aj málo známe a zatiaľ menej navštevované strediská — a práve o oboznámenie lyžiarskej verejnosti s nimi nám ide.

Publikácia poskytuje nielen údaje týkajúce sa lyžiarskych zjazdových, bežeckých a turistických terénov, tratí a horských dopravných zariadení, ale aj informácie o polohe, prístupoch, ubytovaní, stravovaní, horskej službe a iné. Informuje tiež o možnostiach pestovania iných športov v mieste a na jeho okolí a o možnostiach kultúrneho vyžitia a zábavy.

Príručka obsahuje údaje podliehajúce častým zmenám a k niektorým zmenám môže dôjsť i počas tlače. Prosíme čitateľov, aby tútu skutočnosť pochopili. Uvítame aj každú informáciu o zmenách, ktoré medzičasom nastali, aby sa mohli premietnuť v ďalšom vydaní publikácie.

PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO PRAVOPISU

PRAVIDLÁ SLOVENSKÉHO PRAVOPISU
s pravopisným a gramatickým slovníkom

Slovenská akadémia vied, Bratislava, 1971
11. zrevidované vydanie, 130.000 výtlačkov
71-009-70

gramatika, jazyky, jazykoveda,
424 s., slovenčina
hmotnosť: 539 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,10 € DAROVANÉ THCK

*zlaci*

ŤAŽKÝ, LADISLAV - AMENMÁRIA

ŤAŽKÝ, LADISLAV

AMENMÁRIA
Samí dobrí vojaci

Smena, Bratislava, 1964
edícia Štafeta
prebal a ilustrácie Vincent Hložník
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
73-187-64

beletria, román
600 s., slovenčina
hmotnosť: 546 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,40 € PREDANÉ

*zlaci*

Skúsenosť, buď pozdravená ľudská skúsenosť, skrz ktorú podáva ruku človek človeku ponad hory a rieky a soľné púšte, ale aj ponad stáročia, pošliapané zástavy a hromady zabitých. Skúsenosť je majster nad majstrami; je to odpaľovacia rampa, z ktorej sa vypúšťajú sondy do ľudského vesmíru. A chvíľa, v ktorej je človek plný skúsenosťou tak, že ju musí vysloviť, je chvíľou zrodenia.

Taký je prípad Ladislava Ťažkého a jeho vojnovej prózy. Je to nekaždodenná, čudná próza; je to aj čudná vojna a čudní vojaci. Chlapci z takmer bezmenného národa, vytrvalo stíhaného históriou pre jeho malosť, pre jeho vonkajšiu a vnútornú biedu, ba aj pre jeho zemepisnú polohu, vedú svoju malú vojnu v rámci veľkej vojny. Stratení v stepi hľadajú vo svojom vlastnom svedomí. Je tu skutočná križovatka poľných ciest, hlboko zoraných pásmi tankov, s tabuľkami, smermi a číslami útvarov; je to súčasne dejinná križovatka. Každý sa musí rozhodnúť, lebo v tej chvíli sa rozhoduje národ a o národe. A akokoľvek je Ťažkého výpoveď prostá, obyčajná, každodenná, má všetko v jeho próze — ani nie tak z vôle autora ako z vôle histórie — aj iné, zobecňujúce, symbolické značenie.

Je to zložitý, mnohoznačný obraz vojny. Môžete pri tom obraze myslieť na Remarqua, ale aj na — Haška. A nie je to len próza o vojne. Je tu aj večný problém zrážky mladosti, plnej vnútornej pravdivosti a ilúzií so surovým, a nie veľmi pochopiteľným svetom skutočných vzťahov: je to aj próza o mladosti. Nič sa tu neskrýva a nezakrýva, nič sa tu neretušuje, nič sa tu netvári, všetko je také, aké je, a nie také, aké by malo byť: oj preto — nielen preto — je to výborná próza.

Nepmanov opičí cirkus

Matúš prekvapene zastal, pritiahol pätu k päte a pozdravil, riadne podľa predpisu. Hurhaj v izbe na chvíľku stíchol, lebo za Matúšom stál sám Nepman a prítomní vedia, kedy majú stíchnuť, poznajú to podľa výzoru jeho tváre, podľa pohľadu. Vedia aj to, že keby sa Nepmanovi niečo znepáčilo, všetkých jednoducho vyženie, vyhádže, stalo sa to už aj dôstojníkom. Nepman Jano Hološko z Fajnorovej nehľadí na zlato, vie veľmi dobre, že zlato na dôstojníckych golieroch je nepravé, že vo vojne je pravé zlato (koľko hviezdičiek by mohol narobil zo zlata, ktoré má?) múka, ktorá sa aj na Ukrajine predá za zlato, za múku sa dajú robiť aj pijatiky, za zlato sa kúpi aj zlato na výložky, páni dôstojníci to vedia najlepšie. Páni dôstojníci vedia aj to, že dobrá hostina, bohovská žranica a pijatika je lepšie ako šarža na golieri, preto uznávajú jedine ju a jej stvoriteľa za najvyššiu šaržu v tomto zabudnutom prístave.

— Predstavujem vám krajana, páni oficieri. Rozumeli ste? Viete vy, čo je to krajan, páni oficieri?

— Sem s ním!

— Najprv všetci vstal a pekne pozdravil krajana! Tak, bude to?! Neskoro, ale predsa. Pozri Matúš, zdravia ako opice v cirkuse. To je môj opičí árkus, Matúš. — Nepman sa rozrehotal, až ho schytil kašeľ.

Matúš sa obrátil k Nepmanovi, chcel by niečo povedal, je to nepríjemné, takýmto žartom Matúš nemôže rozumieť, sú to predsa len dôstojníci... Alebo si Jano Hološko chce robil psinu aj z krajana? To teda nie..!

Dôstojníci vstávajú a sekajú opätkami pozor.

— Tak, to je ono, sadnúť a žrať ďalej, opice!

Hološko sa rehoce. Teda predsa to bol žart, iné to nemohlo byt, dôstojník je dôstojník aj na fronte, a ešte viac za frontom.

— Hurá! Hurá! Nech žije Nepman!

Jano Hološko chytil Matúša za ruku, pošepol mu: — To ma tak prezývajú, hovädá, ale ja sa na nich... Aj tak sú to len opice, hladné a smädné opice, robia, čo im rozkážem, aspoň sa mám na čom zabával. Raz á prepijú rozumy, prežerú bachory, to im dokážem, opiciam.

Potom sa pilo do večera. Večer Nepman rozkázal priviesť balalajkárov, dve harmoniky, a začala sa zábava. Hudobnici, traja mládenci a dve dievčatá, poznali Nepmana. Jediný on, Nepman smel dievčatá bozkávať, oblapkávať, jedine on smel tú krajšiu prevaliť na diván a ostať s ňou chvíľku ležať a šepkať jej do ucha — čertvie, čo jej šepkal — a opice sa rehotali. Matúšovi sa krútila hlava, v rume narastala túžba byť dobrým vojakom, predsa ...to je predsa svinstvo! To by si Jano Hološko doma nemohol dovoliť, to by mu dievka dala, jej bratia by ho zaklali, svinstvo, tu pred ľuďmi sa miesiť na kvetovanom diváne na dievčati. Niet tu dobrých vojakov?

Matúš skočil k divánu, schmatol Nepmana - Jana Hoľošku za opasok a hodil na dlážku. — Nebuď hovädo, Jano..! — Matúš to povedal skoro pošepky, hoci chcel velmi zakričať. Hlas mu zlyhal, bol velmi vzrušený.

Harmonikárka sa rozchichotala, zapišťala: duračik, a dôstojníci sa zase rozrehotali. Och, takto sa už dávno nezabávali. To teda nie! Nepmana ešte nikto nestiahol z harmonikárky. Z toho by malo niečo byť. Nepman by toho zelenáča mal vyfliaskať, nakopať a vyhodiť. To by mal, aspoň by bola psina.

— Ty što? — vysmieva sa harmonikárka Matúšovi. — Ty durak?

— Hostia majú prednosť, to som mal vedieť. Máš pravdu, Matúš, hovädo som, zabiť a zakopať, hovädo! — Nepman znovu prevalil harmonikárka na diván a hodil na ňu Matúša. V izbe sa ozval ešte väčší rehot, muzikanti spustili tuš a Nepman sa prehýba v pase a zachádza smiechom.

Harmonikárka oblapila Matúša okolo pliec, pritisla na seba a bozkala na ústa. Z úst jej páchol rum, ale Matúš ho necítil, lebo aj on páchol rumom. Cítil len ženské telo, niečo sa v ňom ozývalo. Cítil, ako sa harmonnikárke dvíhajú prsia, cítil jej stehná. Obliala ho páľava. Potom rehot ustal, muzika zatiekla a Matúš v tej chvíľke už necítil nič, okrem hanby. Vstal a videl, ako sa na ňom kochajú všetky opice. Vybehol na dvor. Počul ako z izby u Nepmana zaburácal do neskorej noci rehot, pažravý rehot opitých opíc.

Utekal ďalej do tmy, a z rehotu bolo počuť volanie: — Matúš, Matúš! Kde si? To nič, to bola len sranda!—Ale Matúš utekal od toho hlasu. Vrátil sa k desiatnikovi Bugárovi. Ráno všetko vyrozprával Jožovi a Nastasii. Jožo sa na tom smial a Matúšovi sa zdalo, že sa podobá opici, ožratým dôstojníkom, len Nastasia sa nesmiala, Nastasia sa pustila do tichého plaču. Jožo sa až potom prestal smiať.

— Tu si musíš na všeličo zvyknúť, kamarát, — povedal, —

URBÁNEK, FERKO - KAMENNÝ CHODNÍČEK

URBÁNEK, FERKO

KAMENNÝ CHODNÍČEK
veselohra so spevmi v troch dejstvách

Ústredie slovenských ochotníckych divadiel
Matica slovenská, Turč. Sv. Martin, 1947
edícia Divadelná knižnica (73)
4. vydanie

divadelné hry
64 s., slovenčina
hmotnosť: 46 g

mäkká väzba, malý formát
stav: lepená, ošúchaná

2,50 € PREDANÉ

*zlaci*

CRAIG, DAVID - SKRÝŠA / VIERA, NÁDEJ A SMRŤ / DVOJŤAH

CRAIG, DAVID

SKRÝŠA / VIERA, NÁDEJ A SMRŤ / DVOJŤAH
(Bolthole - Faith, Hope and Death - Double Take)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
preklad Adriana Oravcová, Gabriela Hanáková
prebal a ilustrácie Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-035-80

beletria, detektívky,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 549 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 € DAROVANÉ THCK

*zlaci*

Tri detektívky anglického autora Davida Craiga, obsiahnuté v tomto výbere, predstavujú vrcholky súčasnej modernej anglickej detektívnej tvorby. Prinášajú pohľad z troch zorných uhlov na pálčivé otázky súčasnej západnej spoločnosti: na existenciu a vzájomný boj gangov, na problém vrážd a atentátov na úrovni vysokej svetovej politiky a na únos detí.

Spoločným menovateľom týchto Craigových detektívok, pestrých námetovo i spracovaním, je kritika západného policajného systému a hlboko humánny podtext. Raz to robí formou miernej satiry - v psychologicky prepracovanej detektívke Skrýša, keď prácu za neschopnú políciu vykoná amatér, inokedy britkým šľahom najvyšších policajných štátnych kruhov v napínavom príbehu Viera, nádej a smrť, kde zločinec bežného formátu je proti vlastnej vôli vtiahnutý do súkolesia policajnej mašinérie, ktorej prisluhovači ako jednotlivé ohnivká sú zároveň jej obeťami, alebo napokon kritizuje neúčinnosť policajného pátrania pri dvojnásobnom únose detí v literárne nevšedne spracovanom Dvoj-ťahu.

Príťažlivosť Craigových detektívok znásobuje osobitá, netradičná forma podania a vysoká literárna úroveň.

V lúčoch baterky Odil zazrel na medziposchodí hromadu opadnutej omietky prikrytej vrstvou snehu. Cítil vzdialený zápach parafínu, ktorý takmer celkom potláčal smrad potuchliny a vlhkých stien. Dom bol ako ľadovňa. Zovšadiaľ počul nepatrný šuchot: vietor hýbal dlhými zdrapmi tapiet na schodišti a hrmotal uvolněnými škridlami. Bolo to otrasné miesto. V okamihu stratil súcit s Alanom. Ako tu mohol niekto zavrieť človeka? Obrátil sa a chcel Alanovi o tom čosi povedať, no chlapec sa zrazu rozbehol a ozlomkrky sa rútil hore schodmi. Baterkou si svietil na schody a Odil videl iba jeho nohy, nič viac. Odil sa teraz ocitol v úplnej tme a nemohol ísť za Alanom, lebo nemal záruku, že nájde schodište. Čakal a počul, ako chlapec prebehol po plošinke Otvorili sa dvere a zachytil Alanov hlas. Potom sa znova ozvali kroky, ešte vždy rýchle a zúfalé, a svetlo baterky prebehlo okolo celého medziposchodia.

„Čo je?“ zavolal Odil. „Alan, čo sa stalo?“

Počul, že sa prudko otvorili ďalšie dvere a buchli o stenu. Svetlo zmizlo, akoby sa dvere za Alanom zavreli. Odil opatrne vykročil s rukami natiahnutými pred seba a mieril k schodom. Pred každým krokom vysunul nohu a šmátral po zemi, aby do niečoho nenarazil.

Skôr ako sa dostal k úpätiu schodov, znovu začul hore kroky, otváranie a trieskanie dverí, potom veľký hrmot, ktorý opäť sprevádzala zúrivosť alebo zúfalstvo. Ktosi vykríkol a bol to výkrik takmer podobný škrekotu, ku ktorému sa pridal dunivý lomoz.

Odil zastal. Napokon, aký je z neho úžitok pre chlapca alebo pre Charlieho Braya, alebo pre hocikoho? Nič nevidí a je stratený, pomalý, beznádejne pomalý, ochrnutý od strachu, tentoraz od strachu o vlastnú kožu, nie o cudziu. Ukázala sa v tom všetkom pravá tvár veci? Myslel si, že bojuje o nejaké hodnoty. No je boj už stratený? Maximum, čo mohli v tomto prípade urobiť smutní zástancovia cnosti a princípov, je potkýnať sa v tme alebo utekať do úkrytu. Načo tu vlastne je?

Na plošinke sa ozvali kroky, už pomalšie, a navrchu schodov sa opäť rozsvietila baterka. Odil zastal, pozrel hore, ale videl iba lúč baterky.

„Charlie je preč,“ povedal Alan.

„Počul som hlasy,“ povedal Odil.

„To som bol ja. Nadával som, lebo ten darebák zdrhol.“ Alan schádzal dolu schodmi.

„A čo znamenal všetok ten buchot a krik?“ spýtal sa Odil.

„Nekričal som. Trochu mi povolili nervy. V jeho spacáku boli potkany. Vlastne v mojom. Hádzal som do nich kamene a vrieskal som, aby som ich vyhnal. Nemyslím, že sa Charlie vráti. Nedajú sa vyštvať. Zapelešili sa tam.“

Sarah Brayová sa blížila naspäť k domu a plakala. Vietor jej zachytával slzy a rozotieral po tvári a čele. Sklonila hlavu, takže pol tváre skryla do hrubého goliera, a už sa nebránila slzám, hoci nezmiernila krok.

Keď zabočila do ulice, zdvihla oči, aby sa presvedčila, či sa v dome nesvieti, a uľahčilo sa jej, keď videla, že je tam ešte tma. V tomto duševnom rozpoloženi by nezniesla stretnutie s Alanom a Odilom. Keby už boli naspäť, nepochybne by to znamenalo, že niečo katastrofálne nevyšlo. No i tak sa vzpriamila a usilovala sa neplakať. Niekto ju môže vidieť z okna. Už to, že je sama vonku tak neskoro a v takom počasí, vyzerá čudne. Nesmie dať ľuďom ďalší dôvod, aby sa o ňu zaujímali. Keď si predstavila, že ju pozorujú, zrýchlila krok, aby bola čo najskôr doma. Odil ju napomenul, aby bola opatrná, keď bude vchádzať dnu. Ako môže byť opatrná ? Ak sa niekto vlámal dnu a čaká na ňu, zanechal nejaké stopy? Jasné, že nie. Tieto Odilove pokyny nedávali zmysel. Riziku sa nijako nedalo vyhnúť. Vydýchne si, keď už bude dnu. Táto výprava bola zbytočná. Bola presvedčená, že ju nik nesledoval ani na kúsku cesty, nebolo treba odvádzať ničiu pozornosť.

Zrazu si uvedomila, že v jednom prípade by rada videla dom vysvietený; ani by ju nemrzelo, keby Odilov plán stroskotal: v prípade, keby sa vrátili s Charliem. Ale to

MASON A. E. W. - VILA RUŽENA

MASON A. E. W.

VILA RUŽENA
(At the Villa Rose)

Brado, Bratislava, 1991
preklad Michal Breznický
obálka Gita Mihalovičová
2. vydanie
ISBN 80-7127-010-5

beletria, detektívky
176 s., slovenčina
hmotnosť: 202 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*marno*dete*

■ AUTO PANI DAUVRAYOVEJ ■

Skočili do drožky. Perrichet vyliezol hore na sedisko a už uháňali ulicou popri hoteli Bernascon. Zastali asi sto metrov za hotelom, pred akousi vilou. Medzi cestou a záhradkou bol živý plot a nad ním tabuľa s nápisom „Vila sa prenajme“. Pri bráne stál strážnik a v záhrade hned za bránou Louis Besnard, policajný komisár, a Servettaz, šofér pani Dauvrayovej.

- Tu je, - oznámil im Besnard, keď vystúpil z drožky, - v kôlni na koče.

- Tu? - zvolal prekvapene Ricardo.

Objav vyvrátil všetky jeho teórie. Nazdal sa, že sa auto nájde takých dvesto kilometrov od Aixu, nie tu, zo dva kilometre od vily Ružena. Už sama myšlienka bola absurdná! Istotne sa chceli maskovať, načo by ho boli vzali? Čím väčšmi rozmýšľal, tým pravdepodobnejšie sa mu to videlo. Koniec-koncov aj Hanaud predpokladal, že jeden z vrahov bude v Aixe. A skutočne, inšpektor nevyzeral sklamaný.

- Kedy ho našli? - spýtal sa chytro Hanaud.

- Ráno. Dvakrát do týždňa chodieva do vily záhradník. Našťastie chodieva v stredu. A našťastie včera večer pršalo. Všimol si na štrku stopy po kolesách, a keďže vo vile nikto nebýva, prekvapilo ho to. Dvere na kôlni našiel otvorené a dnu auto. Cestou na obed zašiel to oznámiť na policajné riaditeľstvo.

Spoločnosť išla za komisárom po štrkovej cestičke až ku kôlni.

- Vytiahnite auto, - obrátil sa Hanaud k Servettazovi.

Bola to veľká, výkonná limuzína, luxusne vybavená.

so svetlosivým poťahom na sedadlách, zvonka tmavosivá. Len čo auto pomaly vytiahli na slnko, vydral sa ohúrenému Perrichetovi z hrdla výkrik:

-Och! Nikdy si to neodpustím... nikdy.

- Prečo? - zvrtol sa Hanaud.

Perrichet stál ako socha, s vytřeštěnými okrúhlymi očami. s otvorenými ústami.

-To auto, pane, som videl dnes ráno o štvrtej na rohu, ani nie päťdesiat metrov od vily Ružena.

- Čože! - zvolal Ricardo.

-Videli ste ho? - skríkol aj Wethermill.

Teraz aj oni stáli ohromení ako pred chvíľou Perrichet.

- Istotne ste si to poplietli, - podotkol komisár.

-Nie, nie, pane, - nástojil Perrichet. - Bolo to toto auto. Aj to číslo. Práve sa rozvidnelo. Stál som pred bránou, kde mi kázali strážiť, pán komisár. Auto vyšlo spoza rohu a spomalilo. Akoby bolo chcelo zabočiť do ulice, kde som stál. No vtom šofér pridal plyn. akoby sa už bol rozhodol, kadiaľ má ísť, a uháňal do Aixu.

- Bol niekto v aute? - spýtal sa Hanaud.

-Nie, pane, bolo prázdne.

-Ale šoféra ste si hádam všimli! - zvolal Wethermill.

-Ozaj, ako vyzeral? - skríkol komisár.

Perrichet smutne pokrútil hlavou.

- Mal na tvári ochranné okuliare. Mal čierne fúziky a bol v ťažkom modrom zvrchníku s bielym golierom.

-To je môj kabát, pane, - ozval sa Servettaz a zdvihol ho v aute zo sedadla. - Moja livrej u pani Dauvrayovej.

Harry Wethermill nahlas zastonal.

- Vyšmykol sa nám. Už sme ho mali v hrsti... vraha!... a dali sme mu možnosť ujsť!

Bolo im Perricheta ľúto.

- Pane, - obhajoval sa nešťastník, - keď auto spomalí a zasa sa rozbehne... to nie je nič nezvyčajné. Nevedel som. aké číslo je na aute pani Dauvrayovej. Ba nevedel som ani, že ho ukradli.

Oči sa mu zrazu zaliali slzami hanby.

- A čo sa vlastne vyhováram? - zvolal. - Lepšie urobím, keď si oblečiem uniformu a znova sa postavím na roh ulice. Som chumaj, presne taký ako vyzerám.

- Hlúposti, priateľko! - povedal Hanaud a potľapkal nešťastného chlapíka po pleci. - Zapamätali ste si auto

GUĽAŠKI, ANDREJ - POLNOČNÉ DOBRODRUŽSTVO

GUĽAŠKI, ANDREJ

POLNOČNÉ DOBRODRUŽSTVO
(Prikľučenijata na Avakum Zachov)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1963
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh
preklad Júlia Stajkovová
obálka Marián Čunderlík
1. vydanie, 53.000 výtlačkov
72/VIII-1

beletria, román,literatúra bulharská, detektívky,
300 s., slovenčina
hmotnosť: 353 g

tvrdá väzba 

0,10 € * stav: dobrý bez prebalu *gopal3**printer*

0,10 € - darované THCK *zlaci*

Dobrodružná, detektívna a kriminálna literatúra mala vždy veľmi široký okruh priaznivcov. A čitateľov tejto literatúry nemýlilo ani to, že mnohí vážení literárni teoretici a kritici neboli ochotní priznať dobrodružnej literatúre umeleckú cenu. Dnes, pravda, už nikto nebude popierať, že v literatúre majú svoje miesto a oprávnenie aj takzvané „ľahšie” žánre, a že teda dobrá detektívka alebo špionážny román môže mať svoju výchovnú i umeleckú hodnotu. Preto sme pre čitateľov SPKK vybrali dva špionážne príbehy významného bulharského spisovateľa Andreja Guľaškiho, ktorými chceme spestriť „jedálny lístok" nášho čitateľa a reagovať takto na oprávnené hlasy po dobrej dobrodružnej literatúre. Čitateľ by nám iste nebol vďačný, keby sme mu na záložke prezradili zápletku a rozuzlenie Guľaškiho príbehov. Bude iste radšej spolu s pracovníkom štátnej bezpečnosti kapitánom Avakumom Zachovom krok za krokom rozpletať záhadu tajomnej krádeže prísne dôverného dokumentu z budovy vojenského geologického ústavu, alebo sa zamýšľať nad príčinami nečakanej a prudkej epidémie krívačky v južných pohraničných okresoch Bulharska. Na ceste za rozlúštením záhady zažije čitateľ spolu s bystrým detektívom množstvo napínavých a pútavých dobrodružstiev, prekvapujúcich zvratov a neočakávaných rozuzlení, skrátka nájde všetko to, čo sa od dobrého špionážneho románu očakáva. A nielen to. V Guľaškiho príbehoch okrem napínavej zápletky nájdeme aj čosi viac. Vtipnou a zábavnou formou sa tu čitateľ dozvie veľa o živote v dnešnom Bulharsku, o dobrých, prostých bulharských ľuďoch. To, samozrejme, len zvyšuje hodnotu Guľaškiho knihy, ktorá čitateľa určite príjemne pobaví i poučí.

Balabanka ho privítala na výstupku s úsmevom, veselá, s vyhrnutými rukávmi.

— Človeče boží, prekvapil si ma! — povedala a oddane sa naň pozerala. — Kde si sa dnes túlal?

— Chodil som kade-tade, — odvetil Avakum. — Ved to je moje remeslo, túlať sa a hľadať starožitnosti.

— Starožitnosti! — Balabanka sa rozchichotala. — Máš ty veru za čím chodiť! Ved starožitnosti máš aj tu, celkom vedia seba. Ja som čo?

Stála na výstupku a figliarsky sa naň dívala.

— Takej starožitnosti, ako si ty, sa bojím ako ohňa, — povedal Avakum. — Ani sa nenazdám a budem lapený!

— Ved ti môžem byť tetou, ako by to bolo? — zasmiala sa Balabanka a založila si ruky za chrbát.

— Tetuška, srdiečko, — usmial sa Avakum a položil jej ruku na plece, — pohľadaj nejakú prikrývku, aby sme zakryli motorku, lebo, ako sa zdá, v noci bude zasa pršať.

— Nech ťa to netrápi, — povedala Balabanka, robiac sa, že nepozoruje jeho ruku. — Radšej vojdi do izby, aby si sa zohrial a usušil, ved si mokrý ako myš. Azda chceš zanechať vdovu so šiestimi sirotami?

— Božechráň! — vzdychol Avakum. — Za pozvanie ti srdečne ďakujem, tetka Balabanka, ale najprv musím ísť k ujovi Grozdanovi, tak sme sa dohovorili.

Ustúpila nabok a zachmúrila sa.

— Včera priatelia, dnes ujo Grozdan a zajtra bohviekto! — pohrozila mu prstom.

Z izby vychádzala vôňa posúcha pečeného v hlinenom pekáči. Avakum prehltol sliny.

— To si zajem, vrátim sa vyhladnutý, — povedal a vykročil k bráne. — Teraz nemám chuť!

Noc bola vetristá, tmavá, chladná.

Šiel po okrajových uličkách a niekoľko ráz len-len že sa nepošmykol v lepkavom blate. K Iľazovmu domu nebol ani kilometer. No Avakumovi cesta trvala štyridsaťpäť minút. Keď sa konečne priblížil k vysokej bráne, fosforové ručičky na jeho hodinkách ukazovali deväť hodín.

Nadýchal sa, prešiel si rukou po tvári a chvíľu zostal nehybne stáť. Krv mu udierala do spánkov a zem akoby mu bola utekala spod nôh.

Potom si pomyslel: „Ktovie či už vymenili stráž?“

Ticho si odkašlal a otvoril bránu. Niekoľko krokov pred ním sa ozval hlas:

- Kto je?

Hlas bol neznámy.

— Chcem si skontrolovať čas, — povedal Avakum. — Koľko je hodín?

— Vojdi, — odpovedal mäkšie strážca.

Musel pracovať bez svetla, preto sa pri vonkajšom zámku veľmi dlho zdržal; zdalo sa mu to večnosťou.

Potom, keď vošiel do kamennej haly, sadol si na dlážku a rozhodol sa, že si zo dve minúty odpočinie. S nevysloviteľnou blaženosťou si oprel hlavu o stenu a privrel oči. „Aké je to krásne! “ pomyslel si a vzdychol. A hned pocítil, že sa vznáša v pokojnom a tichom mori tmy, kde-tu zafarbenej zelenými a lilavými škvrnami.

Keď otvoril oči, naľakal sa: azda len neprespal najvhodnejší pracovný čas? Mal pocit, že strávil v spánku dlhé hodiny

— toľko predstáv mu prebehlo pred očami.

Pozrel na hodinky: bolo štvrť na jedenásť a päť minút.

Ako aj tušil, obrovský zámok na Iľazovom dome len naháňal strach svojimi rozmermi, v skutočnosti to však bol len obyčajný zámok s jednoduchým mechanizmom. Avakuma neuspokojovali ľahké víťazstvá, preto sa i trochu zachmúril.

Najprv zastrel okno kabátom, potom naň zavesil aj balónový plášť. Keď to mal hotové, vytiahol baterku, našiel vo vrecku dva zatváracie špendlíky, pripichol nimi odev o drevený rám, aby svetlo neprenikalo nejakou špáračkou von.

Zapálil svetlo.

Uprostred izby boli všakovaké nástroje, veľké a malé laty, podstavce s nivelačnými prístrojmi, pásma, olovnice, škatule s kružidlami, tuše, logaritmické počítadlá a všetky druhy inžinierskych potrieb, oproti oknu bola drevená polica,

VRECKOVÝ ATLAS SVETA

VRECKOVÝ ATLAS SVETA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1983
obálka Jana Palugová
6. prepracované vydanie, 56.700 výtlačkov
79-607-83

geografia, atlasy
198+68 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: prasknuté lepenie väzby

0,10 € - DAROVANÉ THCK

*zlaci*