BEZRUČ, PETR - STUŽKONOSKA MODRÁ

BEZRUČ, PETR

STUŽKONOSKA MODRÁ

Pokorný a spol., Brno, 1946
4. vydanie

poézia, bibliofília, podpis autora,
30 s., čeština
hmotnosť: 68 g

mäkká väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, na frontispice venovanie autora "Podepsáno pro p. Mir. Buchtu" s podpisom autora a vročením "21.XI.46.", na protitule kresba Fr. Pokorného

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Ach! - Časem mezi námi stál 

student z vysokých škol německý, 

k němu se zbožně upíral 

náš pohled nesmělý a dětský. 

Neznámé druhy určoval, 

plul v učenosti ne včerejší,

na otázku odpověď dal:

 který je motýl nejvzácnější?

ej nemáte, najdete ztěží: 

to stužkonoska modrá jest, 

ta ráda na jasanech leží, 

však leta ujdou, nežli lest 

či námaha ji ukořistí.

To pravím vám, tím buďte jisti!

A od té doby žila v nás

MINÁČOVÁ, LIBUŠA - KONIEC AUTOMOBILISTKY

MINÁČOVÁ, LIBUŠA

KONIEC AUTOMOBILISTKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1968
edícia Živý prúd (55)
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 2.000 výtlačkov

beletria, novela
108 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 €

*mipet2*  in **S2P**

Rodina N.-ovcov si kúpi krásnu bledobelasú simku. Je to v ich rodine vari významnejšia udalosť, ako príchod nového člena na svet. Pán N. trávi poobedia na cvičných okruhoch po meste, pani N. medzi jedným a druhým pridájaním si opakuje dopravné predpisy. Vyvrcholením týchto príprav je výlet do rodného kraja. Starí rodičia nevedia, čo majú väčšmi obdivovať, či nové vnúčatko či zaťovo šoférske umenie. Mladí ponavštevujú rodinu a známych, vyberú sa stanovať do hôr, zažijú veľa pekných chvíľ a dobre si oddýchnu. Jediné, čo pani N. kalí radosť, je, že jej muž bráni sadnúť si za volant. Príležitosť sa jej naskytne, keď si muž na výlete so živánskou vypije. Šťastne zíde z hory, ale ako sa dolu v dedine obracia, uviazne na môstku pred krčmou. Muž jej hneď vezme kľúče. N.-ovci sa vrátia do mesta. Pánu N. za dopravný priestupok odoberú na rok vodičský preukaz. Pani N. sa dožije toho, za čím tak veľmi túžila. Auto z nej urobí celkom inú bytosť. Ale krásna bledobelasá simka neprináša len samé radosti, starosti nedajú na seba dlho čakať. Začnú ju prenasledovať na každom kroku chlapci v modrých uniformách a týždeň čo týždeň jej nechávajú na stierači pozdrav, ktorý je zároveň predvolaním na dopravný inšpektorát.

Druhým veľkým trápením sú pre ňu drutechnári. Cestná pirátka pani N. ustavične potrebuje ich pomoc. Odvážne šoférovanie sa naostatok pani N. nevypláca. Karambol, z ktorého šťastne vyviazne, zničí bledobelasú priateľku Pani N., a tým akoby stratila kus vlastnej bytosti. A na dôvažok uplynul rok, ako vzali pánu N. preukaz. Chystá sa kúpiť si nové auto, ale sa už popredku zarieka, že že-ju za volant nepustí.

- Hľadám majstra Hladku, — povedala drutechnárovi, ktorého stretla na rozsiahlom, autami zapratanom dvore opravovne.

- Tam je, - ukázal rukou ľahostajne, ani na ňu dobre nepozrel. Zahľadela sa smerom, ktorým ukazoval, a zbadala bielovlasého statného chlapa v tmavobelasom plášti, ktorý sa isto a elegantne pohyboval medzi autami.

- Vážený pán Hladko, - prikročila k nemu a predstavila sa. — Istým spôsobom sme vlastne krajania, aj keď sa na mňa nemusíte pamätať. A tak dúfam, že mi neodmietnete pomoc a podáte mi priateľskú ruku . . .

Údajný krajan bielych vlasov si ju najprv premeral šacujúcim pohľadom od hlavy po päty a potom jej s úsmevom v ešte stále pekných belasých očiach povedal:

- Milá, pekná pani, aj keď sa na vás naozaj nepamätám, rád vám pomôžem. Bude mi cťou . . .

- Och! - tlmene vykríkla pani N. a chytro si zakryla ústa, aby sa nikto z drutechnárov nepozastavil nad jej smelým správaním. Iba keď zbadala, že si to naozaj nikto nevšimol, pokračovala :

- Nikdy som si nemyslela, že práve tu nájdem takého galantného človeka, ktorý mi bez jediného slova výhrad bude chcieť byť k službám.

- Vám vďačne k službám, - zopakoval majster Hladko a tak ako stál naprostriedku mláky, v zablatených hrubých pracovných topánkach, urobil takú krásnu a ladnú poklonu, že pani N. nad ním len otvárala oči.

- Dušička, — vzal ju odrazu majster Hladko popod pazuchu a viedol prostriedkom dvora k jej autu, — ukážte mi to vaše nešťastie!

— Dovoľte, — bránila sa pani N.

— Nič nedovolím, — významne jej stisol plece, — takej žene sa dovoľuje len jedno: Hádaj?

— Neviem, — zmätene vyriekla pani N., ale neodvážila si ruku odtiahnuť. Čo keď ho tým činom stratí. Čo keď ju aj tentotu nechá v štichu? Čo si počne s naničhodným autom, ktoré ako natruc si zmyslelo, že sa bude kaziť a kaziť.

— Mlčať a milovať, - dôverne sa k nej naklonil majster Hladko! — Rozumiete?! — Poplašene sa odtiahla.

— Vari by sme sa nebáli, — ticho a rozveselene sa zasmial. Pani N. to už najedovalo.

— Ale počujte, pán majster, - dôrazne povedala, - kedy sme si my vlastne potykali?!

— Nikdy, — povedal bez mihnutia oka majster Hladko, - to je chvalabohu ešte iba pred nami, maličká, — a dal jej jemnú frčku. Pani N. mykla hlavou a do očí jej vbehli slzy. Ešte aj toto, pomyslela si. Čo všetko ešte budem musieť zniesť pre auto?! A padla na ňu strašná bezradnosť. Poručeno pánu bohu, pomyslela si však v nasledujúcej chvíli, keď sa jej podarilo ovládnuť a ozval sa v nej zdravý, triezvy a chladný rozum. Nechže sa starký poteší, keď mu to dobre padne, mne zato koruna z hlavy nespadne, a keď sa budem rozumne správať, tváriť sa ako poddajná a pokorná žena, získam opravára jedna radosť. Akýže je to nakoniec rozdiel: majster-drutechnár alebo vlastný muž či nadriadený, všetkým treba aspoň tri razy do dňa povedať poklonu (o ktorej človek vie, že je nepravdivá) a potom má s nimi na čas aký-taký pokoj. Chlapi sú už raz takí. Chcú sa páčiť a byť pánmi žien v každom veku a za každých okolností. Že to niekedy vyzerá smiešne? A teraz zvlášť? Čo

ANTOŠÍK, JOZEF - ŽIVÉ DUŠE

ANTOŠÍK, JOZEF

ŽIVÉ DUŠE

C.F. Wigand, Bratislava, 1941
3. vydanie

beletria, román
240 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

6,50 €   in **S3Z**

Slovo úvodom. - Dej románu „Živé duše” je viac ako výplod obrazotvornosti. Predstavuje obraz z istého úseku času, obraz, vykreslený za pomoci vlastného poznania a skúseností.

„Živé duše” hoci sú aj dejove ucelené, nemôžu byť ukončenou spisovateľskou prácou, lebo táto sleduje širší, dôkladnejší popis predošlých pomerov, v ktorých sa dej odohráva. Preto majú predstavovať „Živé duše” len prvú stať rozvetveného deja, ktorý vyplní obsah troch kníh.

Išlo by o trilógiu. Už „Živé duše” boly napísané za veľmi ťažkých časových podmienok (písal som ich na vojenskej prezenčnej službe) a teraz môžem sľúbiť len toľko, že sa vynasnažím napísať ďalšiu časť rozvrhnutého deja v čase pokiaľ možno najkratšom, ale nemôžem stanoviť pre ďalšiu knihu presný termín.

Uznávam za potrebné upozorniť láskavého čitateľa, že popisujem pomery tak, ako ich zaznačila doba a bolo by nespravodlivé obviňovať zo zaujatosti alebo jednostrannosti moje pero, ak by sa azda voľakto cítil dotknutý na citoch či svojom presvedčení.

Ing. Jozef Antošík.

V Bratislave dňa 15. novembra 1940.

Katka vyšívala zelenou bavlnkou a traja chlapi rozsadení za stolom sa rozprávali o politike a kedy-vtedy medzi rečou popíjali zo zelenkastých kalištekov s tmavými podstavcami. Nemala v láske politiku. Hovorievala, že sú jej oveľa prednejšie deti a manžel a hospodárstvo, ako bezpredmetná starosť o verejné záležitosti; na to sú muži dobrí — celkom bola presvedčená. Prsty ohebne narábaly s ihlou, maly už žiadúci návyk na tento ušľachtilý druh ženskej práce a preto pohyby nezaujaly pre seba ani trocha jej dušu. Myslela pritom na syna Viktora. Chudák, na druhý týždeň skladá matúru. Vydýchla z plných pľúc a roztvorené gaštanové oči sa pobožne rozbleskly, keď sa stretly na obzore bledobelasej farby s vysokou horou svetlošedivých oblakov. Šedivá kopa nesýtych vodných pár sa dotýkala v diaľke povrchu zeme. Katka ukradomky odbehla nazpät do uplynulých rokov svojho detstva. Dobre sa pamätala, keď ako dievčatko v letných prázdninách pásavala s ostatnými deťmi husi za dedinou; často sa dívala túžobne s kopčeka na najnižší bod na obzore — do miesta, kde sa modré nebo bozkávalo v ozajstnom dotyku so zemou. V takých chvíľach si vždy želala doletieť k tomu šťastnému miestu a stisnúť v ruke okraj neba, ten tajomný svet, o ktorom toľko počúvala cez zimné večery z úst vlastnej matky. Belasé nebo so svojím príťažlivým kúzlom predstavovalo za detstva hlavnú čiaru jej zromantizovaného myšlienkového pochodu. V tých rokoch neraz roztúžená veľkými a fantastickými plánmi spriadala jej detská obrazotvornosť farebné predstavy o podobe tamtoho sveta nad zemou a modrou čiarou oblohy. Detské vnútro sa jej pritom zvyčajne drobilo v nevinnej rozkoši, z ktorej zostaly podnes v jemných záhyboch duše ešte celkom živé zbytky. Tie utajené omrvinky po kútikoch jej vnútra sa nanovo vzkriesily radostným vznietením zakaždým, keď sa v Katke preberal k životu romantický vzlet, ktorý s takou istou posvätnou túžbou, ako pred rokmi letel s elánom i teraz na miesta, kde oklamané oko vidí visieť oblohu celkom pri samučičkej zemi.

„A vôbec mali by ste vstúpiť, pán statkár, do agrárnej strany,” Katkin sluch zachytil Drgáčove slová, počúvala, lebo ustala duchom v tom ďalekom blúdení.

„To je to pravé,” radostne sa mrvil na stoličke Podkopec.

Rezák len prižmúril viečka a ľavý kútik úst sa na krátky mih roztiahol v akomsi výsmešnom úsmeve. Neodpovedal.

„Veruže by ste mali prísť medzi nás. Takých ľudí nám naozaj načim,” vážne vravel tajomník.

„Nuž, ako vidím, bude najlepšie pohovoriť si o tej politike.” Rezák prižmúril viečka a odmlčal sa. „Politika je v dnešných pomeroch pre istú skupinu ľudí najspôsobilejším prostriedkom, ktorý privádza v rekordnom čase k pohádkovej kariére, kým zase pre druhú skupinu ľudí je tvrdou a ťažkou päsťou bezútešného osudu. Päsťou, ktorá bezcitne sráža na zem dosť často i najchrabrejšie a najstatočnejšie postavy v štáte. Došli sme v politickom vývoji až tak ďaleko, že je u nás každý jednotlivec s odlišnou politikou a názorovou koncepciou, ako je línia vládnych smerov, považovaný za určitého záškodníka, ktorý býva vytrvale prenasledovaný až do znemožnenia.”

MOJÍK, IVAN - HOMÉR / ODYSSEIA

MOJÍK, IVAN

HOMÉR / ODYSSEIA

Mladé letá, Bratislava, 1986
edícia Pradávne príbehy
podľa prekladu Miloslava Okála
ilustrácie Ernest Zmeták
grafická úprava Mária Štepková
1. vydanie, 6.000 výtlačkov

adaptácia, literatúra staroveká, eposy
182 s., slovenčina
hmotnosť: 409 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

8,00 € *mipet2*  DAROVANÉ mipet

Ílias a Odysseia — dva najznámejšie eposy v kultúrnom bohatstve našej civilizácie.

Íllias, spevné rozprávanie o trójskej vojne. Prešla do tradície ako vojna o najkrajšiu zo smrteľných žien, krásnu Helenu, ktorú mládenec Paris uniesol spartskému kráľovi Meneláovi. Hrdina druhého eposu, Odysseus, sa vyznamenal už pod hradbami Tróje. Jemu spev pripisuje lesť s dreveným koňom, ktorého Achájci darovali obrancom Tróje a spôsobili tak skazu hrdinského mesta. Vojna v starovekom epose je meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy smrteľných ľudí. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť, dávno vrátili do svojich domovov a tu sa napĺňal ich údel — v krvi alebo v šťastí. Jediný, komu bohovia dlho nedožičili objať si rodných, bol Odysseus. Od hradieb Tróje vracia sa zrelý a rozvážny muž. Jeho návrat je predlhá cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstva. Raz žiada obete, druhý raz zasýpa darmi, raz pomôže sila a niekedy lesť. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne. Odyssea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc Pallas Atény Jasnookej.

Dnešný čitateľ prijíma dielo z hlbiny staroveku, a predsa je napriek dvadsiatim šiestim storočiam, ktoré nás od jeho zrodu delia, hrdina Odysseus príbuzný aj nám v túžbe po vlasti, kde má rodisko, predkov i pokračovateľa svojho rodu. Pre ňu podstupuje tisícero útrap, skúšok a odriekaní, vzdáva sa pohodlia i nesmrteľnosti. „Moja Ithaka je nízka, a predsa je to pre mňa ten najkrajší kút,“ opakuje všetkým, u ktorých našiel ochranu, lásku a súcit. Vidí svoju vlasť nesentimentálne a nedá sa zlákať leskom, ktorý mu lacno ponúka svet. Myšlienka na vlasť a blízkych je mu oporou v najťažších chvíľach. Táto vernosť vlasti zachovala mu vernosť najbližších i priazeň osudu — stane sa vládcom šťastného ľudu na Ithake...

Prerozprávanie druhého rozsiahleho Homérovho eposu (Ílias vyšla v r. 1973 v podaní Rudolfa Slobodu) je už osvedčenou cestou, ako mladému čitateľovi priblížiť ďalšie základné dielo z úsvitu našej civilizácie. Poznať ich značí lepšie sa vedieť zorientovať v umeleckej literatúre neskoršieho obdobia, ktorá sa prirovnaniami a obrazmi na výjavy z Íliady a Odyssey odvolávala i odvoláva. Prečítať ich značí oboznámiť sa so vzrušujúcimi príbehmi plnými vášne, lásky, nenávisti, ale i bezmocnosti, a zároveň spoznať prekvapujúcu múdrosť a očarujúce videnie pevcov staroveku.

Príchod do mesta

Ráno Télemachos vstal a začal sa zberať na cestu. Na lesklé nohy si priviazal nádherné sandále, do ruky chytil mocnú kopiju, ale prv, ako odišiel, obrátil sa k Eumaiovi:

— Milý Eumaios, ťahá ma to do mesta, bol by som rád, keby ma matka čo najskôr uvidela. Iste už za mnou vyplakala preveľa sĺz; jej hlasné vzlyky a tlmené vzdychy nestíchnu prv, kým nebudem pri nej... A čo sa týka tohto biedneho hosťa, odveď ho do paláca. Hádam si tam niečo vyžobre!...

Rozlúčili sa a Télemachos vykročil k mestu.

Netrvalo mu dlho a dostal sa k Odysseovmu palácu, no kým vošiel dnu, odložil kopiju a oprel ju o stĺp.

Pestúnka Eurykleia, ktorá práve rozprestierala mäkké kožušiny na kreslá, zbadala Télemacha prvá. Slzy jej vhŕkli do očí, keď sa s hlasitým výkrikom náhlila k nemu. Celého ho vybozkávala a vyobjímala, no vtom sa zjavila aj sama Pénelopa. Bola krásna, celkom sa podobala Foibovej sestre či zlatej bohyni lásky.

Objala Télemacha a plačúc bozkávala ho nežne na hlavu a oči.

— Som šťastná, že si sa vrátil! — hladkala ho po tvári.

— Už som si myslela, že z toho piesočného Pylu neprídeš... Prečo si tam tak tajne odišiel? Bál si sa, že by som ťa zdržiavala?... Dozvedel si sa niečo o svojom milom otcovi, o veľkom, slávnom, hrdinskom Odysseovi?

— Rád ti všetko porozprávam, — ozval sa Télemachos,

— no musím začať tým, čo som robil v Pyle. Prijal ma tam vo svojom veľkom paláci vládca Nestor. Správal sa ku mne nežne a milo, ako otec k vlastnému synovi. Pohostil ma, ale o mojom slávnom a hrdinskom otcovi mi toho veľa nepovedal. Nevedel ani, či žije, alebo zomrel. No dal mi kone a výborný vozík. Poslal ma k Meneláovi do Sparty, kde som videl aj slávnu argejskú Helenu, pre ktorú toľko skúsili aj trójski, ale aj argejskí chlapi. Vyrozprával som potom Meneláovi, prečo som vlastne k nemu prišiel. Veľmi sa pobúril nad počínaním pytačov v našom dome. — Kiežby sa Odysseus vrátil, — povedal, — a pripravil im strašnú záhubu! Kiežby mu dožičili bohovia takú zúrivosť a silu, akú mal kedysi na Lesbe, kde sa pustil do boja s Filoméleovým synom, keď ho s nesmiernou silou zrazil a všetkých Achájcov tým veľmi potešil! Kiežby s rovnakou silou udrel aj na pytačov! Hneď by im prešla chuť na ženenie! — Potom mi rozprával o tom, čo mu o Odysseovi povedal na morskom brehu boh Próteus. Vravel, že videl Odyssea na akomsi ďaleko ostrove, u nymfy Kalypsó, ktorá ho drží u seba a nijako ho nemieni pustiť domov... A keby sa aj chcel vrátiť, nemôže, pretože nemá ani loď, ani veslá a ani chlapov, ktorí by ho mohli sprevádzať po mori... Toto mi povedal spartský kráľ Meneláos, a keď som to počul, sadol som na loď a náhlil sa domov...

Télemachove slová mocne zapôsobili na Pénelopu, rozbúrili jej v hrudi srdce, no väčšmi ju skľúčili, ako potešili.

To všetko pozoroval Theoklymenos, veštec, ktorého vzal Télemachos pri spiatočnej ceste na loď. — Pénelopa, — ujal sa slova, — tých správ, čo prichádzajú o tvojom slávnom mužovi Odysseovi, nie je mnoho. Ale chcem ti povedať niečo, na čo by si nemala zabudnúť. Mám dar vidieť a predpovedať aj to, čo nevidia iní a predpovedať nedokážu... Preto viem aj to, že Odysseus je už niekde tu, vo svojej vlasti, možno už niekde sedí, sleduje bujných pytačov, ich hrubé správanie a chystá im strašnú, krvavú pomstu!

— Kiežby si mal, Theoklymenos, pravdu a kiežby sa splnili tvoje slová! — vzdychla si Pénelopa.

A práve v tom čase, keď sa v Odysseovom paláci odohrával tento rozhovor, v Eumaiovej chyži sa zberali na cestu dvaja muži: Odysseus a Eumaios.

Odysseus si prehodil cez chrbát škaredú kapsu, na ktorej namiesto remeňa visel povraz. Od Eumaia si vypýtal hrubú palicu, takže vyzeral ako žobrák, čo chodí a hľadá si obživu. Kráčali po drsnej, hrboľatej ceste k mestu. Keď sa už k nemu dostali blízko, naďabili na studničku s kamenným zrubom. Okolo nej rástli topole a zo skaly tiekla studená voda. Hore na skale bol oltár nýmf, kde prinášali pocestní obete.

REID, STRUAN - KONE A PONÍKY OD A DO Z

REID, STRUAN

KONE A PONÍKY OD A DO Z
(The Usborne Dictionary of Horses and Ponies)

Mladé letá, Bratislava, 1999
ilustrácie Aziz Khan
preklad Eva Záhorcová
1. vydanie
ISBN 80-06-00953-8

knihy pre deti, encyklopédie
126 s., far.fot., ilustr., slovenčina
hmotnosť: ?

tvrdá väzba
stav: výborný

DAROVANÉ

 

KONRÁD, KAREL - FANFÁRY A HRANY

KONRÁD, KAREL

FANFÁRY A HRANY

Melantrich, Praha, 1949
graficky upravil J. Bursík
1.vydanie, 5.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, eseje, dedikácia autora, podpis autora,
126 s., čeština
hmotnosť: 161 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, na patitule venovanie autora s podpisom a s vročením 23.VII.1949

NEPREDAJNÉ

*H-6-5*

Spisovatel Karel Konrád, jeden z nejhouževnatějších bojovníků za nový sociální řád, shrnul v této knížce zdravice našim význačným jubilantům a zemřelým spolubojovníkům i hrdinům, kteří se stali obětí šestiletého běsnění nacismu v našich zemích. Úvodní fanfárou vítá příchod Rudé armády v slavných květnových dnech pětačtyřicátého roku, další črtou se loučí s válečnou anekdotou, spolubojovnicí proti německé tyranii, pietně vzpomíná lidických mučedníků, varovně vyzdvihuje neblahou památku 15. března 1939 a jako prvnímu velkému muži tiskne pravici národnímu umělci Josefu Horovi. S. K. Neumann, V. Vydra, F. Šrámek, ministr V. Kopecký, Ivan Olbracht, primátor V. Vacek, spisovatelka M. Majerová, komponista Jaroslav Ježek, kritik B. Václavek, Ivan Sekanina, Jiří Wolker, J. Kratochvil, Julius Fučík, a mnoho a mnoho jiných defiluje před čtenářovými zraky, vyvoláváni Konrádovými jiskřivými a láskyplnými zdravicemi, životnými, plnými optimismu, prostými veškeré plačtivé sentimentality i tehdy, sklání-li se autor nikoliv nad živými obličeji, nýbrž pouze nad chladnou posmrtnou maskou svého oslavence. V pastelové galerii těchto Konrádových přátel a spolubojovníků jsou muži a ženy mnoha různých povolání, dělníci, inženýři, novináři, spisovatelé, herečky, politikové — ale jeden výrazný společný znak mají všichni: všichni ze všech svých sil a s plným zápalem svých čistých srdcí obětovali životy nejsvětějšímu poslání, jaké kdy mohlo být člověku vytyčeno. Boji za sociální spravedlnost lidstva.

MALÉ ZASTAVENÍ K 65. NAROZENINÁM NÁRODNÍHO UMĚLCE IVANA OLBRACHTA

Ivan Olbracht byl nadmíru zapáleným a velmi nadaným posluchačem filosofické fakulty, kde studoval historii. Ta byla již od dětských let jeho největší vášní; v rodinných památkách je sešit, tenký, ale rozložitý, na němž stojí psáno secesně ozdobnými písmeny: „Dějiny národa českého slovem i obrazem od Kamila Zemana“ (což je, jak známo, rodné jméno Olbrachtovo). Ale poznání čtvrtého občanského stavu, poznání údělu dělnické třídy zlákalo Ivana, aby od práce na historii desertoval: zběhl k praporu těch statečných a velikých bojovníků za práva, spravedlnost a štěstí přítomnosti; za budoucnost lidu.

Dnes, u příležitosti Ivanových pětašedesátých narozenin, může si naše dělnická třída přisvojovat s hrdostí všechny vzácné plody umění soudruha Olbrachta (i když je majetkem celého národa), neboť láska k těžkému osudu pracujícího člověka a vcítění se do jeho zápolení zrodila v Ivanovi, toužícím věnovat se výhradně dějezpytu, básníka a věštce.

Zradil historickou vědu, aby však do ní vstoupil sám, celý—: jako živoucí a vpravdě národní umělec.

Za 25 let (nebo abych mluvil s dějepisnou obřadností: za čtvrt století), co se již znám s Olbrachtem, zažil jsem nemálo historek, často zaostřených jako meč bohatýrů, který se dvakrát zrcadlí, jednou na stropě a po druhé v sklence vína, jak je tomu po zákonu ruských bylin.

V r. 1936—8 bývali jsme v létě ve Štoských kúpelích, obdařených, jako ostatně celé Slovensko, nadbytkem přírodních půvabů. Olbracht měl velmi rád Slováky, vždycky věřil ve velké nadání slovenského lidu.

Napadá mně, při vzpomínce na Štos, připomínka pro literární historiky: všimněte si, že všichni vášniví rybáři v české literatuře se vyznačují prazvláštní duševní a charakterovou čistotou, viz: Jiří Mahen, S. K. Neumann, Ivan Olbracht.

Ve Štosu bylo i několik adeptů krásného písemnictví, kteří přinášeli rané práce svého usilování Olbrachtovi; zvláště jedna spisovatelka, vynikající spíše tělesnými než slohovými vděky; její literární pokusy byly vskutku velmi mlhavých hodnot.

Ivan trpělivě přečetl rukopisy. Stačilo mu malé, jen zcela malé pokynutí, nepatrná neobvyklost autorova pohledu na sujet, na jeho rozvíjení anebo na vnitřní dění, a úplně kvůli tomu zapomněl na všechno podprůměrné předchozí líčení, aby dodával odvahy pisateli-začátečníku. Uplatňoval však vždy jedinou osobní výhradu, kouzelně vykládaje, že není přítel theoretisování, než jedno že může přece jen raditi: „Pište o skutečnostech se vší určitostí. Nepište nikdy — dejme tomu: pták zpíval na stromě. Ale vždy — na příklad —: kos zpíval na hrušni. . .“

Ivane Olbrachte, v tvém díle nezpívá jen kos nebo drozd. Ale všichni zpěvaví ptáci, kteří oblažují svými písněmi českou zemi!

JILEMNICKÝ, PETER - KOMPAS V NÁS

JILEMNICKÝ, PETER

KOMPAS V NÁS

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1960
edícia Hviezdoslavova knižnica (49)
doslov Juraj Špitzer
vysvetlivky Daniel Šulc
obálka Imrich Polakovič, Emil Bačík
40.200 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky, novela
380 s., slovenčina
hmotnosť: 408 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý

1,00 €

*mipet2*  in **S1P**

Netrpezlivosť vytŕčala napokon rožky zo všetkých kútov. Ozval sa. šramot a dupot.

— Začínajte! — skríkol ktosi.

— Pravdaže! Začínať!

Tlieskali, ako keď sa trhá staré konopné plátno.

Evu to prebudilo, vrátilo na známe chodníčky a vyviedlo z krajín čudných snov. Kadiaľ sa to túlala, kde sú tie barančeky vysokých nebies, kde závoje chmár, otočených okolo hory pokladov, ktorá sa otvára človeku len raz v živote?

Hľadí, prebudená hukom, vyfárala zo zlatej bane a oči má oslepené; v okamihu si uvedomuje, že mnohí ľudia stoja, čosi kričia a tlieskajú do dlaní, no ona hľadá čosi iné.

Vstáva, nachyľuje sa, aby videla ku dverám, — ach áno, je tam, hovorí práve čosi svojmu susedovi, ich strapaté hlavy, plavá a čierna, dali sa dokopy a teraz sa na seba ceria široké, rovné zuby.

— Prečo nezačínajú? — myslí si teraz aj Eva, a potom sa jej vyjasnilo: Veď, pravda, nemôžu začínať, veď on nie je dosiaľ maskovaný! Akože by mohli... bez neho ...

A predsa: vzápätí sa ozval zvonček, začala sa zdvíhať opona. Svetlá v hľadisku zhasli. Na jasne ožiarenom javisku sedí pri stole mladé dievča, zašíva, zdá sa, košeľu. Izba je plná bohatého nevkusu, v rohu ikony; na prvý pohľad každý poznal, že je to dom bohatého kulaka. Ináč ani nemohlo byť.

Ľudia v sále stíchli. Čakali na prvé slovo krásavice — no ona šije, šije a nevraví nič, len škúli smerom k šepkárni. Škúli a má pritom taký zúfalý výraz, že jedna babka neďaleko Evy povzdychla si: „Chuderka! Zuby ju hádam bolia“ — a začala ju ešte viac ľutovať. Polom, keď dievka, červená a bezradná, hodila košeľu na stôl a vbehla za kulisy, všetko sa vysvetlilo. Spoza kulís skríkol ktosi do sály:

— Šepkár! Hej — šepkár! Chytro sa!

Opona spadla nadol nezvykle prudko, až v nej zaprašťalo. A ľudia sa smiali, len Eva si najprv neuvedomila, čo sa stalo. Znova pozrela k dverám — a hľa: zbadala Čerepenčuka práve v tom okamihu, keď sa chytal za hlavu a rozbehol sa k javisku. Nemohol nájsť vchod k nemu, behal ako keď sa deti hrajú na mačku a myš, napokon vyskočil priamo na rampu a vkĺzol za oponu.

— Ej, šepkár! — kričali ľudia. — Ale ju nastrašil!

— Už ho máte ... tak hrajte!

Po chvíli znova zazvonili. To Čerepenčuk bol už akiste v šepkárni. Opona sa pohla, poskočila na pol metra od zeme, už vidieť opäť nôžky kulakovej dcéry — no opona ďalej nevystupuje, odkryla len časť javiska, a teraz ani hore, ani dolu. Za kulisami ozval sa dupot, hnevlivá vrava. — Hore oponu! Ťahaj! — Nejde! — Tak spúšťaj dolu! — Ani tak nejde! — a zas trma-vrma za kulisami, v hľadisku smiech; tlieskali, dupali, radili, žartovali. Napokon diváci videli kulacké nôžky, ako zlostne zadupali, prebehli javisko a zmizli. Buch! Buch! Začali biť do hriadeľa opony, naprávať jeho čapy, mykali ním, ťahali za povrazy a tak sa im podarilo spustiť oponu celkom k zemi, zatým zas vytiahnuť dohora.

Potom už išlo všetko neobyčajne ľahko. Bol tu kulak Dymov, jeho žena a dcéra Ňurka. Bol paholok Vaska. Bol i predseda sovietu Abaturov. A ako to už býva, kulak Dymov snažil sa vydať Ňuročku za predsedu sovietu. Abaturov chodil k Dymovovi, no miesto aby sa bavil s Ňurkou, díval sa kulakovi na prsty. Miesto aby ju stískal večer na priedomí, čakával tam na paholka Vasku, v ktorom sa od tých čias budilo triedne povedomie; Vaska mu vyzrádzal všetko, čo vedel o Dymovovi. I to, že zatajil časť vinohradov a daň z nich neplatí, i to, že Vasku vykorisťuje a že k nemu chodia všelijakí cudzí ľudia. A tak zo svadby nebolo nič, Dymova napokon odvádza milicionár na súd a Ňuročka plače v kúte pri peci.

Eva videla už niekoľko takýchto predstavení. I dnes bola by sledovala so záujmom, keby nie pocitu sklamania. Čakala celkom naisto, že Čerepenčuk bude hrať najkrajší zástoj, že bude hrdinom, ktorý pozná iba víťazstvo alebo smrť, že bude komikom, vyvolávajúcim smiech pri každom pohybe, alebo že bude tragédom, ktorého mŕtve telo zalejú slzy celého hľadiska. Už vopred počula jeho jasný hlas, videla jeho sebavedomé gestá, hrdú hlavu a pružný krok. A hľa — nebolo z toho nič, Čerepenčuk zabudol dokonca sadnúť si včas do svojej búdky a potom musel liezť pred všetkými cez rampu za oponu! Hnevala sa, prižmúrila oči a čakala už len koniec predstavenia. I slina jej v ústach zhorkla a srdce ako keby troška spálil slabý mráz. Nebola tu už prítomná, videla sa, ako beží hore Su-Psechom a stúpa

FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČ - ČAPAJEV

FURMANOV, DMITRIJ ANDREJEVIČ

ČAPAJEV
(Чапаев)

Spoločnosť priateľov klasických kníh, Bratislava, 1952
Pravda, Bratislava, 1952
edícia SPKK (84)
preklad Soňa Čechová-Kňazovičová
obálka T. Zádrapa
1. vydanie, 32.000 výtlačkov

beletria, román
308 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom

0,30 € stav: prebal poškodený, kniha zachovalá *mipet2*  in **S2P** DAROVANÉ
0,10 € stav: zachovalá, bez prebalu *mikpa* DAROVANÁ

Román Čapajev, kniha o slávnom, legendárnom ľudovom hrdinovi Čapajevovi je Furmanovovým najvynikajúcejším dielom. Autor, jeden z prvých sovietskych spisovateľov-komunistov, vykresľuje postavu hrdinu Čapajeva, o ktorom si ľud skladal celé eposy, ako prostého vojaka, takého, aký skutočne bol, s jeho kladmi, ale aj slabými stránkami.

Kniha vznikla roku 1921 a je vlastne literárne spracovanie autorovho denníka z doby, keď bol Furmanov pridelený k Čapajevovej 25. divízii ako politický komisár. Vtedy sa Furmanov bližšie soznámil s Čapajevom, stal sa mu priateľom a mal ho úprimne ľudsky rád. Furmanov si bol vedomý, že má Čapajev veľa chýb, upozorňoval ho na ne a takto ho politicky vychovával.

Pri spracovaní svojho Čapajeva postupuje Furmanov čisto marxisticky. Presne a správne hodnotí opisované udalosti a ľudí. Aj v hrdinovi svojej knihy, Čapajevovi, vidí skôr bojovníka typu Steňka Razina, viac dobrodruha ako revolucionára. No tak je to správne, lebo Čapajev mohol byť iba v tom čase, v medziobdobí intervenčných armád. Zrodil sa z ľudových más v danej chvíli a pri danej situácii. Iba doby takého významu, ako bola táto, rodia takých synov. Čapajevov postoj k úlohám doby odôvodňuje Furmanov predovšetkým jeho roľníckym pôvodom a tým, že mu, chudobnému chlapcovi mužíckych rodičov, cársky režim odoprel vzdelanie. No, hoci bez vzdelania, má Čapajev hlboký smysel pre spravodlivosť, je nadšený, má otvorenú hlavu, organizačného génia, nadľudskú odvahu a veľkú túžbu po vzdelaní.

Pravou témou Furmanovovho románu je rast novej individuality z ľudu. Preto vykresľuje autor tak majstrovsky proces Čapajevovho rastu a jeho politického dozrievania. Téma Čapajevovho vyspievania, jeho vyrastanie z nediferencovanej masy roľníctva v osobnosť, ktorá chápe hodnotu a smysel vlastného života, je veľmi zaujímavá a svojim spádom nadlho upúta čitateľa.

Najväčším kladom tejto Furmanovovej knihy je tá skutočnosť, že na vtedajšie časy, keď vznikla, bola jedným z málo a vzácnych príkladov socialistického realizmu, ktorý pripúšťa kladný opis svojich hrdinov, no pritom nijako nezabúda ani na ich záporné slabé stránky. Tak je to aj u Furmanova, ktorý v Čapajevovi vykreslil celého verného človeka, veľkého hrdinu občianskej vojny, pevného hlásateľa nových dní a zástancu viery v silu ľudu a úspech revolúcie.

3. Príchod do Piľugina

Žena-sedliačka stála pri jame na zemiaky a uprene na mňa hľadela zmeraveným, mútnym, rozpačitým pohľadom. V pohľade sa jej zračila hrôza práve prežitého utrpenia, zračilo sa v ňom nechápanie a napätá bolestná otázka, očakávanie nového neodvratného, nevyhnutného nešťastia, ani čo by očakávala úder, chcela mu zabrániť, ale nemohla. „Kedy už?“ pýtal sa tento unavený pohľad; akisto nie prvý raz a nie len na mňa pozerala, taká stýraná a s otázkou: „Kedy už?“ Vedľa nej, pri chalupe hľadela z jamy druhá, práve tak stýraná sivá, polomŕtva ženská tvár: pod očami mala modročervené vrecúška, pery vyschnuté, vlasy jej visely zpod handry, ktorou mala okrútenú hlavu. Smutný pohľad vyjadroval otázku i prosbu.

— Bieli sú tu, či už odišli? — pýtam sa ich.

— Odišli, utiekli, holúbok, — odpovedala tá, čo vykukovala z jamy. — Môžeme už odtiaľto vyjsť, holúbok? Budete ešte strieľať?

— Nie, nie, nebudeme, len poďte von..,

Rad-radom začaly vychádzať z jamy ženy, ale iba ženy, chlap ani jeden. Vyliezly ešte deťúrence; zababušily ich do prikrývok, slamníkov, vriec, — nebodaj myslely, že múčne vrece ich ochráni pred šrapnelom... Vytiahly za vyschnuté dlhé ruky starčeka so sivými, vlhkými očami, širokou bielou bradou. Na drieku sa mu hompáľal dlhý povraz, — iste ho na ňom spúšťaly do jamy.

Keď po jednej všetky vyšly, pustily sa tackavo k chalupám, vše sa obzrely, vše oprely o plot. Bola to strhujúca scéna, keď sa ako tiene pohybovaly popri plote v hrobovom, tragickom mlčaní, stále ešte plné hrôzy, skrahnuté od vlhkej, studenej jamy.

Na rohu sa shŕkol húfik sedliakov, tiež ešte nechápu, nevedia, či sa boj už skončil, či majú ostať tu, alebo sa zasa pokryť po domoch, po kôlňach, po kúpeľných búdkach.

— Dobrý deň, súdruhovia! — zavolal som na nich.

— Pán boh daj ... Dobrý deň, súdruh! — priateľsky odpovedali. — Tak sme sa dočkali, sláva bohu ...

Neviem, či veriť tomuto privítaniu. Možno aj bielych tak isto vítali, aby im dali pokoj, — zo strachu, z nesmelosti. Ale pozriem im do tvárí a vidím skutočnú, nevyumelkovanú radosť, takú opravdivú radosť, ktorú nemožno predstierať, najmä na prostej dedinskej tvári. Sám som sa zaradoval.

Pobrali sme sa doprostred dediny. Tam je ďalší hlúčok, ale vidno, to už nie sú dedinčania.

— A vy čo, chlapci, zajatí ste, či ako?

— Áno prosím, zajatí.

— Mobilizovaní?

— Áno prosím, mobilizovaní.

— Odkiaľ ste?

— Z Akmolinskej oblasti.

— Koko vás je tu?

— Ale toť tridsať, ešte sú poskrývaní po kôlňach ... Aj hen zo záhrad utekajú.

— Teda vy ste ostali?

— Áno, prosím, sami sme ostali.

— A zbrane máte kde?

— Složili sme, hen sú pri plote.

Idem ta, pozerám: kopa pušiek. Hneď sme k zbraniam i k zajatcom postavili našich chlapcov a rozkázali sme ich strážiť, kým ich dopravíme do štábu divízie.

Zajatci vyzerali na poľutovanie, oblečení boli biedne — jeden v akomsi kožúšku, jeden v halene, iní v deravých kabátoch, obutí sú všetci mizerne — podaktorí aj v kapcoch, krpcoch a všetko je na nich potrhané na franforce. Vonkoncom nevyzerali ako vojsko — jednoducho horda otrhancov. Nerozumeli sme tomu: prečože sú tak zle zaodetí, keď sú kolčakovské vojská inak výborne zásobované z cudziny? 

— Ako to, — pýtam sa, — chlapci, dáko biedne vás to ten Kolčak poobliekal? To vari všetkých takto?

— Kdežeby, to len nás.

— A to už prečo?

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - JERUZALEM

LAGERLÖF, SELMA

JERUZALEM
(Jerusalem)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (248)
preklad Peter Hrivnák
doslov Peter Hrivnák
obálka Milan Spál
1. vydanie, 55.000 výtlačkov

beletria, román
456 s., slovenčina
hmotnosť: 552 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný a pokrčený

0,80 €

*mipet2*  in **S1Z**

Z veľkého radu prozaických diel jednej z najslávnejších autoriek svetovej literatúry, nositeľky Nobelovej ceny Selmy Lagerlöfovej patrí rozsiahly dvojzväzkový román Jeruzalem u nás medzi menej známe. Popri čarovných, poetických príbehoch Göstu Berlinga či Liliecrona, popri známej löwensköldovskej trilógii sa akosi zabúdalo na azda najepickejšie dielo S. Lagerlöfovej, na tento „epos severskej dediny“, ktorému dala podklad skutočná udalosť.

Koncom minulého storočia podľahla veľká časť istej dalarnskej dediny vplyvu sektárskych kazateľov a presťahovala sa do Jeruzalema, aby tu „príkladom dobrých skutkov“ hlásala Kristovo učenie. Tento neobyčajný, až nevysvetliteľný čin, ak si uvedomujeme silné tradičné putá švédskeho vidieka, musel zaujať „najšvédskejšiu zo všetkých švédskych spisovateľov“ - Selmu Lagerlöfovú.

Na. rozhraní fantázie a skutočnosti, tam, kde sa obe tieto oblasti prelínajú v našej ľudskej existencii, nachádza vysvetlenie týchto udalostí. Nie obrovské prevratné udalosti sú predmetom tohto pútavého diela, počujeme v ňom tiché praskanie starej stavby našej spoločnosti, príznaky, ktoré poukazujú na minulú slávu a neďaleký pád, a súčasne zobrazujú svet, ktorý je nám v severskej literatúre taký blízky - svet, ktorý je ešte celý zdravý, schopný vlastnými silami prekonať to, čo ho ohrozuje. Táto črta možno posúva Lagerlöfovej romány do oblastí rozprávkovej krásy, lebo naše ohlušené uši nie sú schopné načúvať tichému toku času, v tom je však i príťažlivosť tohto sveta, ku ktorému sa neustále vraciame, chtiac i nechtiac, lebo nie je v ňom hanbou ani pre toho najväčšieho hrdinu, ak zaplače.

Ingmar sa ponáhľal preč. Boli teda aj iní, ktorí obžalúvali Hellguma, a boli práve takí bezmocní ako on.

Ingmar zišiel dolu k píle. Silný Ingmar ju už opustil. Uprostred zavýjania píly a dunenia vodopádu sa mu zdalo, že počuje krik. Ale nestaral sa o to. Po mysli mu nechodilo nič iného ako tá obrovská nenávisť k Hellgumovi. Vymenoval všetko, o čo ho Hellgum okradol, o Gertrud a Karin, o pílu o domov.

A tu sa mu znova zdalo, že počuje krik. Prišlo mu na um, že sa medzi Hellgumom a cudzincami možno strhla zvada. „Nebolo by nijaké nešťastie, keby ho aj zabili,“ pomyslel si.

Vtom počul silný výkrik o pomoc a rozbehol sa hore kopcom.

Čím viac sa k domcu približoval, tým jasnejšie počul Hellgumovo volanie o pomoc, a keď bol celkom blízko domca, zdalo sa mu, akoby zem dunela od bitky.

Ingmar vždy otváral dvere veľmi ticho a opatrne, a tentoraz to urobil ešte tichšie a opatrnejšie. Ustrašene sa všuchol dnu. Vnútri stál Hellgum opretý o stenu a bránil sa krátkou sekerou. Traja cudzinci, všetko silní a statní chlapi, ho napadli drevenými drúkmi, ktorými sa oháňali ako kyjmi. Pušky so sebou nemali a z toho sa dalo usúdiť, že sem prišli len s úmyslom Hellguma poriadne zbiť, ale keď sa začal brániť, prišla na nich vraždychtivosť a teraz išlo Hellgumovi o život.

Na Ingmara sa ledva pozreli; veď to bol len dlhý, neohrabaný chlapec, čo vošiel do miestnosti.

Ingmar chvíľu ticho stál a pozoroval boj. Zdalo sa mu, akoby to bolo všetko sen, pred očami sa človeku objavuje to, čo si najviac želá, a predsa nechápe, kde sa to vzalo. Podchvíľou volal Hellgum o pomoc. „Hádam si len nemyslíš, že budem taký hlúpy a pomôžem ti,“ pomyslel si Ingmar.

Jednému z chlapov sa napokon podarilo zasiahnuť Hellguma do hlavy tak silne, že ten pustil sekeru a zvalil sa na zem. Tí druhí dvaja hneď odhodili drúky, vytiahli nože a vrhli sa na Hellguma. Ale vtom prebleskla Ingmarovi hlavou myšlienka. V ich rode koloval starý výrok, podľa ktorého každý z Ingmarssonovcov raz v živote vykoná podlý alebo nesprávny čin. Prišiel teraz rad naňho?

Zrazu cítil jeden z útočníkov, ako ho zozadu uchopili silné ruky, zdvihli ho a vyhodili ho von z chatrče. Druhý ani nestihol vstať a obišiel tým istým spôsobom, a tretí, ktorému sa podarilo vstať, dostal taký úder, že vyletel na ostatných.

Keď ich takto vyhodil, postavil sa Ingmar do dverí.

-       Nechcete si to ešte raz zopakovať? - spýtal sa a zasmial sa. Nebol by mal nič proti tomu, keby ho boli napadli. Bolo príjemné vyskúšať si takto sily.

A tí traja by boli mali azda aj chuť pokračovať v boji. Vtom však jeden z nich skríkol, že treba ujsť. Videl, ako sa po chodníku za jelšami blíži človek.

Zúril však nad tým, že im Hellgum takto ušiel, a keď sa už obracali na útek, priskočil jeden z nich k Ingmarovi a vrazil mu nôž do šije.

-       To máš za to, že sa miešaš do našich vecí! - zvolal.

Ingmar sa zrútil a sedliaci sa s chechotom rozbehli preč.

O niekoľko minút dorazila k chatrči Karin. Našla Ing-

mara sedieť na prahu s ranou v šiji. Vnútri videla Hellguma. Už zase stál a opieral sa o stenu. V rukách držal sekeru a tvár mal zaliatu krvou.

Karin nevidela tých, čo ušli. Myslela si, že to Ingmar napadol a zranil Hellguma.

Karin sa tak naľakala, až sa jej nohy podlomili. „Nie, to nie je možné,“ pomyslela si, „to je nemožné, aby sa ktosi z nášho rodu stal vrahom.“ V tej chvíli jej prišla na um história jej matky.

- Odtiaľ to všetko pochádza, - zamrmlala.

Karin prebehla popri Ingmarovi k Hellgumovi.

- Nie, nie, najprv Ingmar! - volal Hellgum.

- Najprv treba hádam ošetriť obeť, a nie vraha, - povedala Karin.

- Najprv Ingmar, najprv Ingmar! - kričal Hellgum. Bol taký rozčúlený, že sa na ňu zahnal sekerou. -       On zahnal vrahov a zachránil mi život.

MEDEK, RUDOLF - ČESKÝ RÁJ

MEDEK, RUDOLF

ČESKÝ RÁJ
Básně

Štěpán Jež, Praha, 1937
bibliofilská edícia Vigilie (16)
450 výtlačkov na "dobrém velínu"
50 výtlačkov na "Pannekoekově papíře ručním"
kresba na frontispice a obálke Em. Prüll

poézia, bibliofília
88 s., čeština
hmotnosť: 131 g

mäkká väzba
stav: výborný, nerozrezané strany

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

TIŠE..

Nikdy mi srdce mé nevelelo 

tak tiše.. tak tiše..

Oddávalo se, oddávalo 

i pýše.

Ale dnes mi to srdce velí, 

abych na tebe nezapomínal, 

nezapomínal, cite můj vřelý, 

ty mého srdce radost i žal.

Člověk má srdce jenom jedno 

a může s ním živ být jenom jednou. 

Padne-li hoři a smutku v bezdno, 

najdou se ruce, jež je zvednou?

ŽNĚ

Nemohu, nemohu, ne, 
zapomenouti na tě, obnažené s
rdce ty mé, ach ty mé srdce! 
Takový rušný den je kolem, 
hluk divý letí lesem, polem 
a mně se stýská po pomlce.

Je doba žní a doba práce, 
kdo po tvém hoři může ptát se? 
A nikdo v dnešku času nemá. 
Ať svoje hoře skrýváš, tajíš -
jen kusu chleba se dnes najíš, 
jinak jsou lidská srdce němá.

A přec to lidské srdce chtělo 
pomlčet chvíli - kdy se zřelo 
zrcadlit šťastně na obloze.
Teď v shonu dne a v ryku světa 
to lidské srdce k nebi vzlétá - 
a dolů padá přeuboze.