SCHMITT, GLADYS
REMBRANDT
(Rembrandt)
Obzor, Bratislava, 1977
edícia Postavy a osudy
preklad Šarlota Barániková
obálka Róbert Brož
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
65-036-77
beletria, román, životopisy, literatúra americká, umenie, výtvarné umenie,
600 s., 56 s. čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 690 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, pečiatky v knihe
1,00 € PREDANÉ
*trsos* in *kat-BIO*
Len nemnohí románopisci sa pokúsili napísať príbeh Rembrandtovho života, len málo ľudí si trúfalo preniknúť do citovo neobyčajne búrlivého a tragického života jedného z najväčších géniov ľudstva.
Gladys Schmittová roky študovala existujúce pramene, roky zhromažďovala a usporadúvala historické a výtvarne historické údaje, no aby to všetko stmelila v umelecké dielo, na to potrebovala predovšetkým nevšednú tvorivú fantáziu. Súdiac podľa presvedčivosti, s akou opisuje domáce pomery v leydenskom mlyne, rafinované prostredie amsterdamských salónov či predsmrtné vízie osamelého maliara v jeho ateliéri, Gladys Schmittová túto tvorivú fantáziu má.
Žiť pre Rembrandta znamenalo maľovať, všetko ostatné mu bolo vedľajšie. Nečudo, že bol jeho život samý konflikt: v rodine, v manželstve, s deťmi i so spoločnosťou.
Jeho chudobná, puritánsky založená rodina mu zazlievala, že keď sa stal bohatým a uznávaným mužom, zabudol na ľudí i prostredie, z ktorého vyšiel. Oženil sa s bohatou krásavicou Saskiou, našiel u nej lásku, nie však istotu, akú by bol potreboval jeho rapsodický duch. Spolu s ňou ho po čase opustil aj úspech, keď už nechcel maľovať podľa vkusu meštiackej spoločnosti, ale chcel byť samým sebou. Stratil priazeň mocných tohto sveta, čo bolo začiatkom jeho finančného úpadku. Po smrti milovanej Saskie sa dlho zmieta v agónii smútku, no túžba po živote je mocnejšia. Slúžtička Hendrickje sa mu stane trpezlivou družkou, aby mohol dovŕšiť svoje životné dielo. Zneuznaný spoločnosťou, chorý a biedny klesá čoraz nižšie na spoločenskom rebríčku, no zrazu nastane akési znovuzrodenie: zmierenie s ľudským pokolením a potom, v jeho posledných obrazoch akási čudná, nadpozemská blaženosť, že prenikol do najskrytejších tajov umenia.
KNIHA IX
1655—1659
Doktorovi Tulpovi sa nestávalo často, aby sa prebudil v cudzej izbe a cudzej posteli. Kupci, bankári, sudcovia, ba aj pastori si mohli dovoliť menšie výlety na vidiek, no lekári nie — aspoň sa im neodporúčalo odísť z mesta ďalej ako na tri-štyri hodiny vozby. Až v prvom júnovom týždni sa podarilo jeho dcére, čo sa na Vianoce vydala za Jana Sixa, prehovoriť ho, aby sa rozlúčil s Amsterdamom a vybral sa do Ijemondu, kde mal jej muž veľkostatok; a teraz, keď sa prebudil na vôňu opekanej klobásky, tak ho prekvapilo, že je v čerstvo vybielenej miestnosti s hradami pod povalou, ani čo by ho sem bol ako v orientálnej rozprávke v zobáku priniesol velikánsky vták.
Mladí mu starostlivo vyriadili izbu, ba v bielizníku mu uvoľnili prinajmenšom Šesť priečinkov pre jeho skromné imanie a teraz ho hrýzlo svedomie, že u nich pobudne iba jednu noc. Prišiel v sobotu ráno a povedal, že sa vráti v nedeľu popoludní. Ved príde čas, že ostarne, ruky mu už nebudú slúžiť a bude sa ukazovať vo funkcii mešťanostu iba vo výročné sviatky, a vtedy príde do Ijemondu a bude v hosťovskej posteli spať tak dlho, ako budú chcieť.
Gretha a Jan krásne bývali: všetky obloky sa otvárali na zelené sady a lúky, ktoré sa zas odrážali vo vyligotanom nábytku. Mladým sa tu dobre žije: nijaké spoločenské povinnosti, dni sa takmer ani nelíšia od nocí. Aj teraz, keď vchádzal z predsiene do dlhej, svetlej izby, kde prestreli na raňajky, práve sa bozkávali: ženy sa zväčša hnevajú, ak im manželia za vidna pripomenú, čo sa dialo v noci.
a doktor dúfal, že si Jan patrične ocení, aké má Šťastie.
„Čo budeš piť, otecko, pivo alebo čaj? “ opýtala sa ho Gretha a poslala mu bozk. „Dnes budeš piť jedno, zajtra druhé, lebo je proste smiešne, aby si sa ešte dnes vrátil domov. “
„Jasná vec, “ pripojil sa Jan. „Ešte ste ani nevideli novú stodolu. “
Tulp pokrútil hlavou v nádeji, že mu uvidia v očiach, ako sa mu nechce odísť, a zamieril ku kreslu.
„Do tohto kresla si sadni, otec, nie do toho. “ Tľapla na vysoké vyrezávané kreslo, potiahnuté zamatom, na čele stola.
„Ale ved to je Janovo kreslo. “
„Áno, ale pokým si tu, budeš v ňom sedieť ty. Je z neho najlepší pohľad na portrét. Dáš si šunku alebo klobásu? “
„Klobásku, čaj a sucháre, “ odpovedal doktor. „Ale vedzte, že ma nič nedonúti zmeniť svoje rozhodnutie — ani vaše elegantné župany, ani francúzske jedlá, ani váš portrét. Je mi strašne ľúto, ale o tretej nasadám na loď. “
Srdečný rozhovor i dobré jedlo — všetko ustúpilo do pozadia pred portrétom, ktorý Tulp včera videl len pri svite sviečok; teraz ho prvý raz zazrel pri dennom svetle. Obraz bol živší, presvedčivejší ako živý model — mladý muž, prihovárajúci sa mu zboku. Gretha naozaj nenadsadzovala, keď rodičom z Ijemondu napísala, že majster prekonal sám seba — čo aký bol Jan Six sediaci za stolom skvelý mládenec, v porovnaní s Janom Sixom visiacim na stene celkom vybledol. Na stene vyzeral starší ako v živote: múdrosť a odhodlanosť i akýsi ešte neprežitý smútok spôsobili, že mu aristokratická tvár zmužnela a sprísnela, no nič nestratila zo svojej galantnosti; jeho odev, v skutočnosti len drahý a vkusný, nadobúdal na obraze akýsi vyšší zmysel — kepeň, rukavice, neodmysliteľný bobrí klobúk stali sa neoddeliteľnými atribútmi magnáta, ako kamža a ornát sú odevom kňazov; gesto bolo cieľavedomé a isté — mladý muž si naťahoval rukavice nie preto, že odchádzal z domu, ale preto, že odchádzal na dôležitú obchodnú schôdzku. A stvárnenie nezaostávalo za veľkolepým zámerom: zneuctený, zhanobený a ožobráčený umelec
...................................................................................
... posledná veta ...
"Prepusť sluhu svojho v pokoji."
WEINFURTER, KAREL
