FOGLAR, JAROSLAV - CHATA V JEZERNÍ KOTLINĚ

FOGLAR, JAROSLAV

CHATA V JEZERNÍ KOTLINĚ
kniha podivuhodných příhod a Velikého přátelství

Mladá fronta, Praha, 1969
ilustrácie Evžen Urban
prebal Milan Kopřiva
120.000 výtlačkov

beletria, román, literatúra česká,
176 s., čeština
hmotnosť: 166 g

mäkká väzba s prebalom
stav: ušpinená, pečiatky v knihe

0,40 € DAROVANÉ

*bib14*

Tam daleko za městem, uprostřed skal, oddělených od ostatního světa Lávkou smrti, je nádherné místo, o jakém se obyčejně jenom píše v knihách. Jezerní kotlina s koberci zelené trávy, hlubokými závějemi písku, rozlehlými záhony vzácných fialových květů. A právě tato kouzelná krajina je prostředím, v němž se odehrál podivuhodný příběh velikého přátelství dvou chlapců, kteří měli zázračný dar udělat si z těch všedních, obyčejných dnů řadu nezapomenutelných zážitků. Příhod nejen hravých, ale přímo dobrodružných. Vždyť chlapci museli bojovat se zákeřným bratrstvem Tarantule, museli přijít na to, co se skrývalo za tajemstvím šerého přízraku. Krátce řečeno — v knize Jaroslava Foglara jsou kapitoly plné napětí a vzruchu, zároveň však místa, která jako by psalo léto. Chata v Jezerní kotlině je poutavý román pro ty mladé lidi, kteří touží po romantice a přejí si, aby je něco napínavého potkalo i ve skutečnosti.

Teď, když Tarantule byla prozrazena, stávaly se její útoky na Pavla a Ludvu zcela veřejnými, bez tajných dopisů, falešných vzkazů a podobných věcí.

Neminulo skoro dne, aby se Pavel či Ludva nepotýkali s některým hochem této bandy. Ještě štěstí, že měli už převážnou většinu stavebního materiálu v překladišti. Teď by to šlo mnohem hůře. Tarantule se skoro nehnula od domu, v němž Pavel bydlil.

Několikrát se střetl Pavel přímo s Lojzou. Bylo to zpravidla za posledními domky Spálených Mlýnů, kde Tarantule číhala na oba hochy, aby je sledovala na jejich tajemných cestách.

Někdy byla bitka nerozhodná, oba soupeři z ní vycházeli hodně pošramocení, ale někdy míval Pavel převahu.

Zavřenou knihu teď hoši ani nenosili domů, ukládali ji přímo v Jezerní kotlině do otvoru, vydlabaného do pískovcové skály.

Tarantule slídila a věšela se jim na paty. Ale dovedli vždy mistrně zmást stopy a ztratit se v houštinách a roklích, ve kterých se vyznali jen oni. Zavedli Tarantuli na docela opačnou stranu, než byla Jezerní kotlina, a tam zmizeli a slídilové, mrzutí a zklamaní, tápali a bloudili, až se vrátili s nepořízenou zpátky do města.

A uprostřed těch bojů nadešly prázdniny.

Pro Pavla i Ludvu dopadlo vysvědčení ve škole příznivě. Rodiče, kteří již dlouho předtím uvažovali o jejich přání, povolili jim táboření v Jezerní kotlině.

Hoši si nabrali zásob, co unesli, aby s nimi pokud možno nejdéle vydrželi a nemusili se vracet pro nové. První den vezli své věci dokonce na zelinářském vozíku, který si vypůjčili od kupce.

Splnilo se jejich dávné přání, viděli noc v Jezerní kotlině. Spatřili její útesy v záři vycházejícího měsíce, koupali se v jezeře za večerního šera. Již nemusili spěchat domů, když červánky dohořívaly na západě.

Stavba srubu teď rychle a pěkně pokračovala. V překladišti měli i dlouhá stará prkna, vyžebraná z rozbourané ohrady. Z nich udělali střechu.

Celé dlouhé dny nosili materiál po krkolomných stezkách a po můstku Smrti do Jezerní kotliny. Často byla ta práce skoro nadlidská. Ale pevná vůle mít srub sílila oba hochy.

Oháněli se kladivy i pilou a radost z přibývajícího díla jim dodávala náladu.

Nejtěžší bylo dostat z překladiště dva balíky dehtovaného papíru, nejdražšího materiálu, který musili pro stavbu koupit. Potřebovali ho na pokrytí střechy.

Pavel byl udiven a nadšen Ludvovou horlivostí a vytrvalostí.

„Musí to být do týdne! “ říkal Ludva. „Nebudeme přece stavět celé prázdniny! “

Stavba byla však i s vnitřním zařízením hotova až dvanáctý den prázdnin. Nebylo to možné udělat dříve!

Ve srubu měli hoši i primitivní kamna na vaření, s komínem, který vyústil vysoko nad střechou plechovou rourou.

Slamníkové povlaky si hoši nacpali usušenou trávou. Vypůjčeným srpem jí hoši na úbočích Jezerní kotliny nažali tolik, že se jim do slamníků ani nevešla.

První noc v Jezerní kotlině, strávená nejdřív na skalních plošinách při pozorování soumraku a pak ve srubu na kavalcích, ještě nedohotovených, hochy přímo nadchla.

A když dvanáctého dne zatloukli poslední hřebík a na primitivní a dost špatně se zavírající dveře přidělali i petlici, byli tak slavnostně naladěni, že podobného pocitu ještě nikdy předtím nepoznali.

MAŠÍN, JIŘÍ - SEBEOBRANA

MAŠÍN, JIŘÍ
TŮMA, JAN

SEBEOBRANA

Olympia, Praha, 1969
edícia Cvičte s námi - malá řada
obálka Zdeněk Šebesta
ilustrácie Bohumil Vašák
1. vydanie
27-037-69

šport
100 s., čeština
hmotnosť: 84 g

mäkká väzba, malý formát
stav: špinavá obálka, zachovalá

0,40 €

*bib14* in *H-parap*R3

JÉGÉ - ADAM ŠANGALA

JÉGÉ

ADAM ŠANGALA

Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (154)
doslov Vladimír Petrík
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 23.000 výtlačkov
61-596-84

beletria, román, literatúra slovenská,
286 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe

predané

7trsos-1out* in *kat-BELS*

Jégého román Adam Šangala vychádza od prvého vydania roku 1923 už po sedemnásty raz. Jeho autorom je slovenský lekár Ladislav Nádaši, známy pod pseudonymom Jégé. Jeho život sa popri svojej prostote vyznačoval mnohými rozpormi a vnútorným napätím. Prežil ho takmer celý na rodnej Orave, ktorá mu učarila drsnými prírodnými krásami podobne ako jeho staršiemu priateľovi básnikovi P. O. Hviezdoslavovi. A predsa túžil po svete a rozlete, ktorý mu malé vidiecke mestečko mohlo poskytnúť iba v malej miere. Veľmi intenzívne sledoval prúdenie moderných myšlienkových, filozofických i umeleckých európskych úsilí. Neprestajný zápas o vnútorný rast často narúšal rovnováhu medzi spisovateľom a prostredím, ku ktorému ho pripútavali životné okolnosti. Z tohto tvorivého zápasu, organickej zložky spisovateľovej osobnosti i diela, vyrastá aj celá jeho literárna tvorba.

Najvýznamnejšou Jégého prózou je román Adam Šangala, príbeh v podstate veľmi jednoduchý, s niekoľkými epizódami dobrodružného charakteru, ktoré autor využíva pre svoj umelecký a etický zámer. Tri hlavné postavy — Adam, Konôpka a veľmož Praskovský — reprezentujú tri hlavné typy ľudí. Dej románu sa odohráva na začiatku 17. storočia, v búrlivých časoch tureckého panstva v Európe, ozbrojených konfliktov medzi cisárom, reprezentantom katolíckej strany, a Bethlenom, zástupcom reformácie. K obom stranám sa striedavo pridávajú hradní páni podľa toho, ktorá z nich im práve ponúka väčšie životné výhody.

Adam Šangala nie je hrdinom kráčajúcim neochvejne za nejakým cieľom. Je hračkou v rukách nemilosrdného osudu, tragických náhod, a bráni si iba holý život, keď uniká pred panskou zvoľou a nespravodlivosťou. V časoch mocných náboženských predsudkov ho osud nadlho spája s Konôpkom. Zbližuje ich hlboký cit ľudskosti v neľudskej panskej spoločnosti, čo kupčí s presvedčením a väčšmi si váži poľovníckeho psa ako ľudský život. Konôpka vo svojom správaní uplatňuje šľachetné mravné princípy, ktoré sebe i svojim blížnym zdôvodňuje rozumovo i citovo. Adam Šangala, hoci zastupuje poddanský živel, nie je v autorovom podaní jeho reprezentantom. Je to úprimný, šikovný a úspešný mladý človek, ktorý sa po mnohých dobrodružstvách, šťastných náhodách a úspechoch v láske, stane váženým trnavským mešťanom. Ale jeho romantický životný príbeh sa končí šokujúcim záverom.

Gašpar kývol a husári prevalili Barucha na lavicu, priviazali ho k nej a strhli mu obuv z chudých, zmrzačených nôh. Kat doniesol čižmy z hrubého plechu a obložili nimi nohy úbožiakove, ktorý za celý čas mrmlal so zúfalou rýchlosťou rozličné hebrejské modlitby. Keď mal čižmy pripravené, kat vložil do medzery medzi plechovou sárou a píšťalovou kosťou bukový klin a bil po ňom mlatom.

Baruch sa prestal modliť a začal kričať pri každom údere mlatkom prenikavejšie, až v ušiach zaliehalo.

Konečne, keď kat prestal biť na klin, zavolal Baruch zajakajúcim sa hlasom:

— Päťdesiat dukátov, päťdesiat dukátov, bože všemohúci, päťdesiat dukátov! — a potom najvyšším hlasom kričal bez prestania, dokiaľ mu dych stačil:

— A—á—á...

Rhédey trochu zbledol:

— Počujte, pán brat, ja mám toho dosť. Dajte tomu bedárovi pokoj. Verím vám všetko, čo hovoríte. Uverím, že nemôžete teraz zohnať tie peniaze, lebo by ich ten človek i spod zeme vydriapal, keby mal len trochu nádeje, že ich dostane nazad.

Praskovský sa zamračil:

— To je hlavatá mršina! — zakričal. — Baruch, nerozmyslel si si vec lepšie?

Utrápený človek odstonal:

— Boh mi je svedok, nemôžem!

— Tak, Gašpar, daj mu ešte jeden klin!

Kat vzal druhý klin a začal ho vbíjať vedľa prvého. Baruch, nakoľko bolo možné, ešte väčšmi skríkol a potom pri každom údere zastonal až z hlbín pŕs: — Ach, ach, ach! — Keď bol i druhý klin vbitý a z nohy sa cedila roztrhanou kožou krv, Baruch zakričal:

— Bože milosrdný, sto dukátov, sto dukátov, sto dukátov! — a vždy slabšie a slabšie, až zamdlel.

Husári oblievali trpiteľa studenou vodou. Rhédey sa teraz už celkom rozhodne obrátil a odchádzal:

— Pán brat, ja vám tu viac nebudem. Pre mňa robte, čo chcete, ja odchádzam so svojimi ľuďmi. Zostaňte zbohom!

Praskovský sa usmial:

— Aký ste netrpezlivý a citlivý! Čože, veď je to len žid. Čože je na tom, keď mu trochu kožu popučí, veď to zarastie. Ale myslím, že uveríte, že pri najlepšej vôli nemôžem teraz veľkomožnému kniežaťu tie peniaze poslať, lebo by mi ich žid iste bol dal, keby sa o ne nebál.

— Verím vám všetko, čo chcete. Len to by som rád vedel, prečo vykrikoval za každým klincom o tých dukátoch?

Praskovský poznamenal:

— Hneď sa dozvieme. Gašpar, zobuj mu čižmy. Veď nám on povie, keď príde k sebe.

Gašpar odšrauboval pánty na čižmách, ktoré padli na zem i so zakrvavenými klinmi. Z Baruchových nôh tiekla krv cícerkom, lebo mu kliny miestami potrhali žily. Kat vybral z truhličky obväzy a masti a obkrútil mu nimi dokaličené údy.

Baruch sa zakrátko prebral. Vliali mu tuhého vína do úst; nešťastník ho dychtivo prežieral.

— No, Baruch, teraz sa už neboj. Vidím, že naozaj alebo nemáš, alebo mi nemôžeš dať tie peniaze. Dám ťa poriadne domov zaniesť, ale mi najprv povedz, prečo si za prvým klinom kričal „päťdesiat dukátov" a za druhým „sto dukátov"? — pýtal sa ho Praskovský.

— Bože môj, prečo som kričal „päťdesiat dukátov" a prečo som kričal „sto dukátov"? Lebo ma nohy tak ukrutne boleli, že by som umrel, keby som nebol myslel na to najkrajšie na svete. A čo je krajšie na svete ako nové, krásne dukáty?

......................................................................

... posledná veta ... (spoiler!!!)

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Adama Šangalu sťali na trnavskom námestí 10. marca 1628 za všeobecnej účasti meštianstva.

JILEMNICKÝ, PETER - POLE NEORANÉ

JILEMNICKÝ, PETER

POLE NEORANÉ

Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (157)
doslov Břetislav Truhlář
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 22.000 výtlačkov
61-607-84

beletria, román, literatúra slovenská,
422 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 377 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe

0,50 €

7x*trsos* in *kat-BELS*

Svet ľudí Poľa neoraného je zdanlivo uzatvorený, preráža v ňom však — aj prostredníctvom tých, ktorí chodia do sveta — nielen poznanie sociálnych skutočností, ale aj nových ľudských možností. Práve v umeleckej čistote tejto sondy, kombinujúcej prozaický, iluzívny svet s detailným, až reportážno-dokumentámym poznaním vtedajšej skutočnosti, je trvalá hodnota tohto diela. Dnes je historickým obrazom vzniku myšlienky organizácie, jednou kapitolou slovenského revolučného robotníckeho hnutia... Pole neorané je v literatúre pokusom spojiť sociografiu, znalosť faktov, udalostí a zobraziť konkrétny úsek doby ako ľudskú drámu, ako obraz človeka tejto krajiny a jeho cieľov, ktoré sa v dnešných Časoch priblížili k tomu, čo v tridsiatych rokoch bolo snom. Pole neorané vyšlo ešte za prvej republiky v nemčine a ruštine, po druhej svetovej vojne v chorvátčine, dánčine, rumunčine, poľštine a v iných jazykoch. Všade ho prijímali ako dielo zobrazujúce život malého národa, ktorý nastúpil revolučnú cestu k spravodlivejšiemu životu. Jilemnického Pole neorané je komponované ako história rodiny Huščavovcov a rodiny Zuzy Cudrákovej. Cez osudy týchto dvoch rodín, kde každého člena nejakým spôsobom poznamenáva ľudský údel. prediera sa aj doba a spoločenské protiklady, ktoré zasahujú do osudov jednotlivcov. Mladý Huščava veľmi zavčasu spoznáva, že ho kamenistá pôda neuživí, že zaťatosť jeho otca, ktorý verí len pôde, je márna v čase bánk a hypoték, úrokov z dlhov a exekúcií. Hľadá možnosti zárobku a nachádza ich ako toľko iných Kysučanov vo Vítkovických hutách.

Tu pochopí, že len organizovaný odpor, ktorý je programom komunistov, môže priniesť zmenu. Ľudsky čistý zblíži sa s opustenou Zuzou (jej manžel odišiel do cudziny za prácou) a nachádza zmysel života. No Kysuce nie sú len chudobné, ale aj zaostalé. Zuza, ktorá čaká dieťa, doplatí na nevedomosť a zaostalosť pôrodnej baby životom. Na zaostalosť a klamstvo doplácajú aj iní. Ale aj na Kysuciach svitá: v ľuďoch sa prebúdza odpor a jeho výrazným prejavom je demonštrácia proti exekúciám. Svet aj za malými oblôčikmi kysuckých chalúp sa začína meniť...

— Čo sa stalo? — vyhrkla zo seba v novej zlej predtuche.

Mlčali všetci hodnú chvíľu, a to ju dorazilo. Podlomila sa na tri razy a triasla sa ako steblo slamy, na ktorom visí hlava — ťažký klas.

Potom Martikan len tak kútikom úst vypustil:

— Čo sa stalo, stalo sa. Nemalo sa to stať. Tak sa niektorý rodič so synom babre, babre a... syn sa predsa nevydarí.

Zlomená, tichá, uzol vášnivej a nezaslúženej bolesti, odvliekla sa naspäť domov.

Pri dverách stretla sa už s dvoma ozbrojenými žandármi.

— Vybili obloky na fare!

— Kamením vydurili z fary cirkevný výbor!

— Jura Karabku už žandári odviedli do mesta, do kriminálu!

Dedinou letel chýr ani zjašená mucha, narážal na všetky obloky priamo hlavou, všade bzučali ľudia ako včely v úli.

Pretriasala sa nebývalá a nezvyklá udalosť a niektorým ženám prechádzali po tele až zimomriavky, keď počuli nenazdajky otriasajúcu správu. Nechceli vlastným ušiam veriť a často sa spytovali:

— Bohvie, či to bol Juro Karabka! Nechce sa mi veriť... veď je to Dorotin syn... dobre vychovaný!

— Verte alebo neverte... dosť na tom, že ho poznali niektorí chlapi, keď vybehli z fary do záhrady. Traja mládenci to boli. Lenže tých dvoch poznať nemohli. On už Juro povie, ktorí to boli.

Čečotka na tej udalosti dosť dobre zarobil, bo od samého rána trúsili sa ľudia. Jedni odchádzali, iní zas vchádzali, sadali za stoly a aby reč ľahšie tiekla, Čečotka nalieval poháriky sivej.

— A to vybili obloky v spálni farárovej alebo kuchárkinej? — spytoval sa Perďoch s potláčaným smiechom.

— Prečo sa spytuješ? — obrátil sa k nemu Juro Krišica spod hôrky i svalnatý Martikan.

— Tak si myslím... dobre, ak aspoň jedna spálňa zostala za sklom, aby im zima nebolo... pánu farárovi...

Žart sa nepodaril, vyznel nahlucho, len Martikan zagánil na Perďocha zlými očami a vyhrážal sa:

— Aj tebe sa, Šimon, chce za mreže? Nechce, tak teda čuš a nefúkaj do cudzej kaše!

Perďoch ostatne nedbal, že zasial zrno do kameňa a že nevykvitol smiech. Uznal, že nie je čas ani na súce, ani na plané žarty, a preto sa odtiahol k druhému stolu, za ktorým sedel starý Huščava, železničiar Šamaj i Vinco Soviar.

A hľa — i tento Šamaj, ktorý bez ohľadu na svoju štátnu službu vedel daňový hárok pred boženíkom schomoliť a hodiť na zem, zakolísal pred náporom tvrdej skutočnosti, ktorá sa ako jarná, spenená riava oprela do hate zvyklostí; oprela sa do hate vypestovanej úcty k duchovnému pastierovi, ktorá radila k povinnému odstupu a nedotknuteľnosti. Zakolísal a vravel:

— Na cirkevnú školu také ťažké peniaze platiť, to som aj ja proti tomu, ale... farárovi také dačo zrobiť...

A všetci tak:

— So stavbou školy nesúhlasíme. Nech platí štát. Lež farár si nezaslúži... obloky rozbíjať.

— Rozbíjať-nerozbíjať, o to tu nejde, — zamiešal sa napokon Soviar do reči. — On proti vašej vôli, proti vôli nás všetkých s tou školou začína a treba mu dať najavo, že nesúhlasíme... Možno to naozaj ani správne nebolo s tými oblokmi, o tom ja už nehovorím. 

............................................................................................

... posledná veta ...

Bolo to ešte len slabunké brieždenie — tmavá tôňa noci dosiaľ sa prevaľovala po dávno neoranom poli — ale na ňom, vzpriamení v širokom obzore, stáli už oráči, ktorí vytiahli prvú brázdu k novému dňu.

URBAN, MILO - ŽIVÝ BIČ

URBAN, MILO

ŽIVÝ BIČ

Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (155)
doslov Ján Števček
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 20.000 výtlačkov
61-593-84

beletria, román, literatúra slovenská,
374 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 340 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe

0,80 €

3trsos-6out* in *kat-BELS*

Urbanov román Živý bič, prvý raz vyšiel roku 1927, je tým dielom, ktoré patrí medzi vážne príspevky k téme života slovenskej dediny pred prvou svetovou vojnou i počas nej. Čitateľská verejnosť i literárna kritika prijali román ako najvýznamnejšie dielo prvého desaťročia povojnovej slovenskej prózy, a Živý bič dodnes takým zostal. Široká epická evokácia a neraz i lyricky podfarbená štylizácia vytvára z prípadu osnovaného okolo postavy Adama Hlavaja a jeho ženy Evy pôsobivý obraz dediny ako jedného etnika, celistvého v zásadných otázkach sociálnej spravodlivosti, morálnej zásadovosti, etnika zmietajúceho sa pod nárazmi vzdialenej, a predsa v ľudskom organizme hlboko prítomnej prvej svetovej vojny.

Svoj samorastlý talent silnej epickej váhy naplno rozvil M. Urban po prvý raz práve v tomto románe. Umocnil predovšetkým tie pozitívne fakty svojho umeleckého talentu a kréda, ktoré už naznačil v Jaškovi Kutliakovi spod Bučinky (1922) a najmä v široko koncipovanej tragickej novele Za vyšným mlynom (1926). Ide tu predovšetkým o videnie sociálnych problémov a realít, o znalosť prostredia v tých najširších dimenziách, o realistický fakt obrazu a deja literárneho diela. Živý bič je otrasnou drámou slovenskej dediny Ráztoky a jej obyvateľov postavených zoči-voči krutým udalostiam prvej svetovej vojny. Živý bič — to je protest ubitých ľudí nielen proti vojne, ale predovšetkým proti sociálnemu útlaku, proti nezmyselnému vraždeniu a ničeniu hodnôt, proti ponižovaniu jednoduchého pracujúceho človeka. Kresba a výstavba postáv Živého biča zdôrazňuje momenty a fakty statočnej práce, húževnatého zápasu o spravodlivosť a pokrok. Román podmaňuje epickou šírkou, lyrizmom, metaforickosťou štýlu, dramatickosťou, psychológiou hrdinov, mravnou myšlienkou a hĺbkou.

Potom ho viedli mestom. Ruky mal poviazané. Ľudia sa zbiehali, hľadeli naň, ale Ilčík, napodiv, nehanbil sa. Videl slúžku, dedinské dievča, zalamujúce rukami; chcel jej čosi žartovne zavolať, no zdržal sa.

V akejsi predsieni s oknami do dvora dlho čakal. Na susednej streche (bolo to na poschodí) hašterili sa vrabce. Potom ho zaviedli do vedľajšej miestnosti. Čosi sa ho pýtali a on odpovedal, ale teraz sa už nepamätal, čo.

Najviac sa ho dotkla otázka:

— Prečo?

— Neviem, — odvetil.

Vtedy si uvedomil, že cigáni, ale v suchej jasnej miestnosti hovoriť o kalných nociach, plných vší, o fackách, o blate, o žeravej zlosti a úbočí zdalo sa mu nezmyselným, ba až nemožným. Cítil, že povedal by čosi bez hlavy, bez päty, akýsi ukrutne nepríležitý žart, spravený neznámym pôvodcom, nad ktorým tí čistučkí suchí páni by sa len zasmiali. Potom bolo to také dlhé a spletené, že bál sa, aby mu nechybovali slová. Preto radšej hodil plecom a riekol:

— Neviem.

Zľakol sa toho slova. Hľa, zabil človeka, a nevie, prečo... Nevie, prečo rozštiepil svojmu predstavenému hlavu. Ale úbočie znova sa nadulo pred ním, šedivé uzlíky sa roztancovali a Ilčík si ujasnil, že sa čatár Róna zabil sám. On bol len predmetom, ktorý miesto neho zdvihol rýľ a zahnal sa...

To Ilčíka uspokojilo: nie, neľutoval, čo sa stalo. Všetko bolo akýmsi vypočítaným, jasným následkom, na ktorom nedalo sa zmeniť ani čiarky. Práve tak bol by zabil besného psa, ženúceho sa naň, takisto by bol rozštiepil hlavu každému, kto bez príčiny siaha naň. Bolo mu to také zrejmé, ako že slnko svieti alebo ako že zem na jar vydá trávu. Zákony? Aké zákony? Kto oprávňoval alebo kto trestal Rónove skutky? Dosť sa nasťažovali. A výsledok? Vysmiali ich.

Tak nech zhynie každý, kto užívajúc svoj život, nevie si vážiť iných, kto využíva bezmocnosť iných na to, aby strpčoval ich dni. Nech ho vyvlečú na smetisko a nech ho zabijú ako psa pred verejnosťou.

Zub za zub, oko za oko.

Cítil, že ten zákon stíha i jeho, ale Ilčík nevidel v ňom nič hrozného. Bola to železná nevyhnutnosť, hrom, visiaci v oblakoch, pred ktorým utekať bolo márne. Kto zabil, odsúdil aj seba na smrť, odnášajúc zakrvavenú ruku do tmy zániku. Nepochovávali ho za živa v žalároch, a keď odpykal svoju vinu, deti nevolali za ním: „Vrah, vrah...! " aby pošpinenému heslu ľudskosti urobili zadosť. Odišiel a jeho odchodom zanikol vred, ktorý spravil na tele ľudstva.

Cez noc zmocnila sa Ilčíka ľahostajnosť. Rozličné živé predstavy vymizli z pamäti a jeho obklopila prázdnota, valiaca sa zo všetkých strán. Začalo ho trápiť ticho. Kroky, ktoré sa časom na chodbe ozvali, zneli, sťaby ich niekto v železných čižmách meral: duneli v prázdnych kútoch všetkými odtienkami vzďaľovania alebo blíženia sa, až zamlkli úplne. Tratil sa nimi živý, neznámy človek možno s dajakým predmetom v ruke alebo s fajkou v zuboch.

Okienkom nedalo sa vidieť nič. Šikmé, preletelo kdesi ponad strechu a zaborilo sa do vesmíru.

Vtedy, vidiac kus belasej oblohy, prišli mu na um Ráztoky, náramne vzdialené, akoby za morom., Čo robí mať? ’ pomyslel si., Ktovie...? Jeseň. Zviezli už, možno robí s ľanom. ' Vlani ho ešte on vozil do močidiel. Bolo to ráno a Hanka Belanovie mu pomáhala. Keď mu podávala ľan, on ju chytil a bozkal. Mal ju rád...

WHITE, JOHN - DUCHOVNÍ ZÁPAS

WHITE, JOHN

DUCHOVNÍ ZÁPAS
(The Fight)

Návrat domů, Praha, 1994
obálka Luboš Galík
ISBN 80-85495-30-9

náboženská literatúra,
160 s, čeština
hmotnosť: 178 g

mäkká väzba
stav: dobrý, pečiatky v knihe

0,80 €

*bib14* *bib14* in *kat-NAB*

Jak okusit radost a vítězství v křesťanském životě. Toto vítězství se rodí v zápase. Tato kniha hovoří o hlavních oblastech křesťanova celoživotního zápasu: víra, modlitba, pokušení, evangelizace, védeni, studium Bible, obecenství, služba. Novému křesťanovi pomůže na začátku jeho duchovního života. Ti, kdo jsou křesťany již delší dobu, se zde mohou občerstvit novým pohledem na radost i těžkosti, jež jsou součástí svobody v Kristu. John White je profesorem psychiatrie na univerzitě v Manitobě v Kanadě. Je autorem mnoha knih o praktickém křesťanském životě.

BARTKO, MICHAL - CESTAMI TVORBY A MYSLENIA

BARTKO, MICHAL

CESTAMI TVORBY A MYSLENIA

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1994
1. vydanie
ISBN 80-220-0569-X

filozofia
168 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, pečiatky v knihe, bez prebalu

1,00 €

*bib14* in *kat-FIL*

STEIN, IMRICH - AKO VZNIKLI CHEMICKÉ VZORCE

STEIN, IMRICH

AKO VZNIKLI CHEMICKÉ VZORCE

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1966
obálka Jozef Veneni
1. vydanie, 2.100 výtlačkov
67-264-67

učebnice, chémia
216 s., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe

2,50 € PREDANÉ

*bib14*

STARK, WOLFGANG H. - SUPERLEARNING

STARK, WOLFGANG H.

SUPERLEARNING
Nový způsob výuky jazyků
Jak úspéšně učit podle osvědčené , prakticky zaměřené metody
(Superlearning)

Svoboda, Praha, 1994
preklad Raisa Novotná
obálka Michal Houba
1. vydanie
ISBN 80-205-0404-4

jazykoveda, psychológia,
132 s., čeština
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, pečiatky v knihe

1,00 €

*bib14* in *kat-PSY*

SPRANDEL, ULRICH - KOMPENDIUM VNITŘNÍHO LÉKAŘSTVÍ

SPRANDEL, ULRICH
STARK, FRANZ

KOMPENDIUM VNITŘNÍHO LÉKAŘSTVÍ

Victoria Publishing, Praha, 1994
preklad Josef Erban
obálka Vladimír Gebauer
2. prepracované vydanie
ISBN 80-85605-66-X

zdravotnícka literatúra,
384 s., čeština
hmotnosť: 433 g

mäkká väzba
stav: dobrý, pečiatky v knihe

3,90 € PREDANÉ

*bib14*