FIGULI, MARGITA
TRI GAŠTANOVÉ KONE
Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (156)
doslov Ján Števček
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 22.000 výtlačkov
61-587-84
beletria, novela, literatúra slovenská
176 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 205 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
2,00 €
2x-8x out*trsos*bels*
Hoci ľudský sen a túžba sa podľa veku a životnej situácie menia, hoci zo sna a túžby vrastá človek postupne do života, jednako v každom bez výnimky čosi z toho ostáva živé.
Každý z nás túži a sníva. O tom, čo ešte nezažil, neskúsil, nepoznal, nedosiahol. Túži a sníva o krásnom, šťastnom, čistom, ideálnom — o rozprávkovom. Preto máme rozprávku radi. V nej sa o tom rozpráva. V nej to nachádzame. Preto nás sprevádza po celý život.
Tri gaštanové kone sú rozprávka pre dospelých. Znamená to, že viacero vecí bude sa na dospelých obracať a k dospelým hovoriť. A jednako to, o čom sa v nej hovorí, netýka sa — ako v každej správnej rozprávke — iba dospelých. Rozprávka o hľadaní šťastia, ktoré sa volá život, prihovára sa k ľuďom bez rozdielu veku a skúseností. Mladým pripomenie hádam budúcnosť, dospelým prítomnosť a starším minulosť. Podľa veku a vnímania jedni v nej nájdu lásku Petra a Magdalény, druhí vyznanie rodnému a rodovému spoločenstvu, tretí príbeh o ideáloch a zmysle života. Každý si tam čosi nájde. Je to predsa rozprávka. A tá je pre všetkých.
Zamierili sme do lesa.
Hoci Jano vyhlásil, že nás povedie, kázal ísť Jožkovi prvému, my dvaja sme boli v prostriedku a on posledný.
Toto usporiadanie vysvetlil som si tak, že iste chce mať kryt pre svoje vystrájanie, ale pritom chce mať na očiach i Magdalénu.
Šli sme mlčky, len kopytá koní raz cengali, raz družďali, raz tĺkli, podľa toho, aká bola cesta. Okrem týchto hlasov nepočuli sme nič iné, lebo hora bola tichá. Len keď sme sa dostali hlbšie medzi stromy, dievča, s ktorým šiel Zápotočný, vykríklo, ako keď niekto človeka uštipne. Rozoznali sme i zvuky bozkávania a ihravého pišťania pri objímaní.
Nik z nás sa neobzrel. Greguš tiež stúpal so svojím koňom a so svojou spoločnicou. Bolo to milé, slušné dievča, o čom presviedčala i tá skutočnosť, že by si Magdaléna nebola vybrala hocikoho za priateľku. A Jožko sa naozaj aj tak správal k nej. To sa už pozná po prvom pohľade.
Doliehali mi k ušiam všetky výčiny tých dvoch za nami, ale ani ja som sa neobrátil.
Držal som oboma rukami uzdu koňa a medzi lakťami mi sedela Magdaléna. Zakaždým, keď kôň stúpil do jamy alebo na hrboľ, opreli sa moje ruky o jej boky. Pri každom silnejšom prehnutí chrbta koňa sme sa znova stretali. Nič sme nehovorili, lebo sme vari ani hovoriť nemohli. Mal som hrdlo zadebnené vzrušením a skutočnosťou, že ju mám naraz takto blízko. Nemohol som síce vidieť jej oči, čo ma celého opantali nežnosťou, ale mohol som sa dotýkať a cítiť jej ruky, ako si ich držala opreté o chrbát koňa, aby nespadla.
Stúpali sme čoraz viacej do kopca a cesta bola stále neschodnejšia. Zbadal som, že sedí neisto, preto som sa jej ponúkol.
— Magdaléna, — vravím zadrhnutým hlasom, akoby mi ohryzok zaskočil do hrdla, — Magdaléna, môžeš sa ma chytiť, je tu už veľmi strmo.
Miesto toho, aby sa ma chytila, načiahla sa za hrivou koňa a pritúlila sa mu na šiju. Po chvíli som začul tlmený plač.
— Magdaléna, — prihováram sa jej, — Magdaléna, — ale mi neodpovedala.
Privinula sa ešte väčšmi ku hlave zvieraťa a zatíchla. No plecia jej trhalo ďalej a ony naznačovali, ako veľmi trpí. Domýšľal som si, že pre Zápotočného. Len som si nebol ešte načistom, či preto, že sa musí za neho vydať, alebo preto, že hneď v prvý deň po pytačkách osvojuje si také nepatričné spôsoby. Umienil som si, že nebudem už nič odkladať a povyzvedám sa jej všetko, keď konečne mám ju takto blízko. Musel som byť pri tom opatrný, lebo mi bol za chrbtom Zápotočný. Ako som práve o tomto rozmýšľal, naraz sa mi zdalo, že nepočujem kroky jeho koňa za nami. Opovážil som sa obzrieť, a naozaj v tom svojom zahrúžení ani som nezbadal, že sa nám stratil.
Volám na Greguša:
— Jano zaostal!
Zastavili sme kone a poprezerali najbližšie okolie, koľko sme dovideli. Odbočil neďaleko na cestu a práve vtedy, keď sme ho spozorovali, skočil z koňa a potom zložil aj svoju spoločnicu.
....................................................................................................
... posledná veta ...
A nič si už viac nežiadam, len aby to, čo nás spojilo, zostalo medzi nami neporušené navždy.
KRÁSY SLOVENSKA 1924
