sobota 21. marca 2020

KRÁSY SLOVENSKA 1924

KRÁSY SLOVENSKA 1924
časopis venovaný turistike a najmä heslu: "Poznajme otčinu!"

Miloš Janoška a Matej Sopko, 1924
ročník IV.

turistika, história, cestovanie, cestopis,
12 čísel, čb fot., slovenčina
hmotnosť: 464 g

tvrdá väzba (dobová preväzba)
stav: dobrý, pečiatky v knihe

PREDANÉ  *bib14*









MEZERA, ALOIS - NAŠE STROMY A KEŘE

MEZERA, ALOIS
PROCHÁZKA, FRANTIŠEK

NAŠE STROMY A KEŘE

Albatros, Praha, 1969
edícia OKO (25)
ilustrácie František Procházka
1. vydanie
13-104-69

knihy pre deti, biológia, botanika
432 s., čeština
hmotnosť: 342 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe

2,50 € PREDANÉ

*bib14* *bib14* *bib14* in *H-parap*R4F







HANZÁK, JAN - NAŠI SAVCI

HANZÁK, JAN
ČERNÁ, DAGMAR
MAZÁK, VRATISLAV

NAŠI SAVCI

Albatros, Praha, 1970
edícia OKO (26)
ilustrácie Dagmar Černá, Vratislav Mazák
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-024-70

knihy pre deti, zoológia, biológia,
352 s., čeština
hmotnosť: 293 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe

1,50 € PREDANÉ

*bib14*






KLECZEK, JOSIP - NAŠE SOUHVĚZDÍ

KLECZEK, JOSIP

NAŠE SOUHVĚZDÍ

Albatros, Praha,
edícia OKO (33)
ilustrácie Vladimír Rocman, Pavel Rajský
obálka Vladimír Rocman
mapky Pavel Rajský
1. vydanie, 13.000 výtlačkov
13-770-73

knihy pre deti, astronómia,
380 s., čeština
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, pečiatky v knihe

1,00 € PREDANÉ

*bib14* in *H-parap*R4F






piatok 20. marca 2020

PISOŇ, ŠTEFAN - NAŠE HRADY A KAŠTIELE

PISOŇ, ŠTEFAN
VELBA, MARIÁN

NAŠE HRADY A KAŠTIELE

Mladé letá, Bratislava, 1970
edícia Atlásky
ilustrácie Marián Velba
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
66-066-70

architektúra, história,
nestr., slovenčina
hmotnosť: 221 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

2,00 €

*inc-ger*bib14* *bib14*/*his*





JANDÁK, MIROSLAV - ČESKOSLOVENSKÉ ŘEKY

JANDÁK, MIROSLAV
DOSTÁL, VÁCLAV

ČESKOSLOVENSKÉ ŘEKY
kilometráž

Olympia, Praha, 1970
obálka Josef Jíra
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
27-049-70

šport, turistika
361 s., čeština
hmotnosť: 281 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý

1,00 € PREDANÉ

*bib14*





ROLLAND, ROMAIN - PETER A LUCIA

ROLLAND, ROMAIN

PETER A LUCIA
(Pierre et Luce)

Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (159)
preklad Jozef Felix
doslov Štefan Caltík
prebal Ľubomír Longauer
7. vydanie (v tejto edícii 3.), 28.000 výtlačkov
61-608-84

beletria, novela, literatúra francúzska
108 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 180 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe

1,00 €

8xtrsos*5pred

Keď vypukla prvá svetová vojna, usiloval sa Romain Rolland ako mnohí iní európski spisovatelia prehlušiť „vojnovú vravu" svojím perom. Mimo vlasti píše sériu publicistických článkov. Publicistickú činnosť však niekoľko ráz preruší, pretože v danej atmosfére je presvedčený o jej neužitočnosti. Túži po umeleckej tvorbe, kde sa názory na vojnu a spoločnosť dajú vyjadriť plnšie a zaujímavejšou formou. Najvýznamnejším a čitateľsky najúspešnejším protivojnovým protestom je útly román Peter a Lucia (napísaný r. 1918, vydaný r. 1920), ktorý má medzi Rollandovými dielami osobitné miesto. Chýbajú v ňom veľké obrazy, zápas utrpenia. Počet postáv je skromný a ani dej nie je bohatý. Hrdinovia sú obyčajní, ničím nevynikajúci mladí ľudia, medzi ktorými vzniká krehký cit, láska, láska na prvý pohľad, láska plachá, oddaná, čistá, opísaná v mäkkých lyrických tónoch. Intímna téma tu však priberá zovšeobecňujúci zmysel — mier žičí láske, ktorá je vlastná človeku, vojna ju zabíja. Nežný cit, ktorý spája Petra a Luciu, silne zdôrazňuje surovosť, neľudskosť, nezmyselnosť vojny, ktorej sa nedá uniknúť.

Taká je hlboko humanistická myšlienka románu. Láska a smrť, to sú staré motívy európskej literatúry. Tu sú však podané v nevídanom spojení. V ostrom svetle odidylizovanej skutočnosti vystupujú obzvlášť výrazne spoločenské príčiny, ktoré lásku dvoch ľudí viedli do smrti. Proti smrti sa dvíha autorov protest práve z lásky k človeku. Také sú totiž korene pacifizmu i humanizmu Romaina Rollanda.









Kedže bol priam taký skúsený v rozbore iných ako v rozbore seba samého, rýchlo si uvedomil svoje rozhorčenie a začal sám seba zosmiešňovať. Naopak, odsunul márnomyseľnosť, zaujímal sa o Petra a hľadal tajomstvo jeho premeny. Veľmi rád by ho bol prosil, aby sa mu zdôveril, no na také veci nebol zvyknutý; a konečne, mladší brat, ako sa zdalo, ani nijako nepotreboval zdôveriť sa; s akousi nedbanlivou a provokatívnou nenútenosťou díval sa na Filipa, ako sa nemotorne namáha podať mu pomocnú žrď; s rukami vo vreckách, usmievajúc sa, v myšlienkach blúdil kdesi ďaleko, tíško si čosi pohvizdujúc, odpovedal mu hmlisto, ani dobre nepočúvajúc, čo sa ho spytuje — a potom náhle odišiel za svojou prácou. Dobrú noc! A už ho nebolo. Zostal po ňom len jeho odraz vo vode, unikajúcej pomedzi prsty. — A Filip ako ohrdený milenec cítil teraz cenu a zakúšal príťažlivosť tajomstva tohto srdca, ktoré stratil.

Vysvetlenia tejto záhady sa mu dostalo náhodou. Keď sa večer vracal Montparnaským bulvárom, v tme stretol Petra a Luciu. Zľakol sa, že ho azda videli. No oni sa temer nestarali o svoje okolie. Boli k sebe privinutí; Peter túlil ruku k Luciinej ruke a zvieral jej dlaň s prepletenými prstami pomedzi jej prsty; takto kráčali drobnými krokmi, s onou dychtivou a lačnou láskou Erosa a Psyché, ležiacich na svadobnom lôžku vo Farneskom paláci. V zovretí pohľadov splývali v jedinú bytosť. Filip sa oprel o strom a díval sa na nich, ako idú, zastavujú sa, ďalej sa poberajú, až napokon zapadli v tme. A srdce mu celkom prekypovalo súcitom k týmto deťom. Rozmýšľal:

„Môj život je obetovaný. V poriadku! No nie je spravodlivé brať aj tamtie dva životy. Keby som aspoň mohol vykúpiť ich šťastie! "

Na druhý deň Peter, čo ako bol zdvorilo nevšímavý, nejasne pobadal, pravdu povediac, nie hneď, lež po malej úvahe, láskavý tón svojho brata, keď sa s ním zhováral. A napoly sa spamätajúc, uzrel opäť tie jeho dobré oči, ktoré uňho už dávno nevidel. Filip na neho hľadel tak jasne, že Peter mal dojem, akoby ho tento pohľad skúmal; a nemotorne sa ponáhľal rýchlo stiahnuť záclonu na svoje tajomstvo. No Filip sa usmieval, vstal, položil mu ruku na plece a navrhol mu, aby sa išli trochu prejsť. Nemohol odolať tejto novej dôvere, ktorú mu brat preukázal; a šli spolu do blízkej Luxemburskej záhrady. Starší brat nechal svoju ruku opretú o plece mladšieho brata; a ten sa cítil hrdý na obnovené priateľstvo. Jazyk sa mu rozviazal. Zhovárali sa veľmi živo o duchovných veciach, o knihách, o svojich úvahách o človeku, o svojich nových skúsenostiach, o všetkom — okrem témy, na ktorú obidvaja mysleli. Bolo to akoby tichá dohoda. Boli šťastni, že sa opäť cítia takto blízki a dôverní, no jednak je medzi nimi akési tajomstvo. Ako sa tak zhovárali, Peter rozmýšľal;

„Vie to...? Ale ako by to mohol vedieť? "

Filip sa na neho s úsmevom díval, ako pokojne rozpráva. Napokon sa Peter zarazil uprostred vety...

Prečo sa usmievaš?

Len tak. Dívam sa na teba. Som rád.

Stisli si ruky. Pri návrate sa ho Filip spýtal;

Si šťastný?

Peter mlčky prikývol.

Máš pravdu, chlapče. To je čosi krásne, šťastie. Uži aj moju časť...

Aby ho nezmiatol. Filip sa cez celý svoj pobyt v Paríži vystríhal spraviť narážku, že aj Petrov ročník bude musieť

....................................................................................

... posledná veta ...
(!!!POZOR, SPOILER!!!)
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
A vtom sa zrazu na nich zrútil mohutný pilier.

FIGULI, MARGITA - TRI GAŠTANOVÉ KONE

FIGULI, MARGITA

TRI GAŠTANOVÉ KONE

Tatran, Bratislava, 1984
edícia Čítanie študujúcej mládeže (156)
doslov Ján Števček
prebal Ľubomír Longauer
(v tejto edícii) 3. vydanie, 22.000 výtlačkov
61-587-84

beletria, novela, literatúra slovenská
176 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 205 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe

2,00 €

2x-8x out*trsos*bels*

Hoci ľudský sen a túžba sa podľa veku a životnej situácie menia, hoci zo sna a túžby vrastá človek postupne do života, jednako v každom bez výnimky čosi z toho ostáva živé.

Každý z nás túži a sníva. O tom, čo ešte nezažil, neskúsil, nepoznal, nedosiahol. Túži a sníva o krásnom, šťastnom, čistom, ideálnom — o rozprávkovom. Preto máme rozprávku radi. V nej sa o tom rozpráva. V nej to nachádzame. Preto nás sprevádza po celý život.

Tri gaštanové kone sú rozprávka pre dospelých. Znamená to, že viacero vecí bude sa na dospelých obracať a k dospelým hovoriť. A jednako to, o čom sa v nej hovorí, netýka sa — ako v každej správnej rozprávke — iba dospelých. Rozprávka o hľadaní šťastia, ktoré sa volá život, prihovára sa k ľuďom bez rozdielu veku a skúseností. Mladým pripomenie hádam budúcnosť, dospelým prítomnosť a starším minulosť. Podľa veku a vnímania jedni v nej nájdu lásku Petra a Magdalény, druhí vyznanie rodnému a rodovému spoločenstvu, tretí príbeh o ideáloch a zmysle života. Každý si tam čosi nájde. Je to predsa rozprávka. A tá je pre všetkých.








Zamierili sme do lesa.

Hoci Jano vyhlásil, že nás povedie, kázal ísť Jožkovi prvému, my dvaja sme boli v prostriedku a on posledný.

Toto usporiadanie vysvetlil som si tak, že iste chce mať kryt pre svoje vystrájanie, ale pritom chce mať na očiach i Magdalénu.

Šli sme mlčky, len kopytá koní raz cengali, raz družďali, raz tĺkli, podľa toho, aká bola cesta. Okrem týchto hlasov nepočuli sme nič iné, lebo hora bola tichá. Len keď sme sa dostali hlbšie medzi stromy, dievča, s ktorým šiel Zápotočný, vykríklo, ako keď niekto človeka uštipne. Rozoznali sme i zvuky bozkávania a ihravého pišťania pri objímaní.

Nik z nás sa neobzrel. Greguš tiež stúpal so svojím koňom a so svojou spoločnicou. Bolo to milé, slušné dievča, o čom presviedčala i tá skutočnosť, že by si Magdaléna nebola vybrala hocikoho za priateľku. A Jožko sa naozaj aj tak správal k nej. To sa už pozná po prvom pohľade.

Doliehali mi k ušiam všetky výčiny tých dvoch za nami, ale ani ja som sa neobrátil.

Držal som oboma rukami uzdu koňa a medzi lakťami mi sedela Magdaléna. Zakaždým, keď kôň stúpil do jamy alebo na hrboľ, opreli sa moje ruky o jej boky. Pri každom silnejšom prehnutí chrbta koňa sme sa znova stretali. Nič sme nehovorili, lebo sme vari ani hovoriť nemohli. Mal som hrdlo zadebnené vzrušením a skutočnosťou, že ju mám naraz takto blízko. Nemohol som síce vidieť jej oči, čo ma celého opantali nežnosťou, ale mohol som sa dotýkať a cítiť jej ruky, ako si ich držala opreté o chrbát koňa, aby nespadla.

Stúpali sme čoraz viacej do kopca a cesta bola stále neschodnejšia. Zbadal som, že sedí neisto, preto som sa jej ponúkol.

Magdaléna, — vravím zadrhnutým hlasom, akoby mi ohryzok zaskočil do hrdla, — Magdaléna, môžeš sa ma chytiť, je tu už veľmi strmo.

Miesto toho, aby sa ma chytila, načiahla sa za hrivou koňa a pritúlila sa mu na šiju. Po chvíli som začul tlmený plač.

Magdaléna, — prihováram sa jej, — Magdaléna, — ale mi neodpovedala.

Privinula sa ešte väčšmi ku hlave zvieraťa a zatíchla. No plecia jej trhalo ďalej a ony naznačovali, ako veľmi trpí. Domýšľal som si, že pre Zápotočného. Len som si nebol ešte načistom, či preto, že sa musí za neho vydať, alebo preto, že hneď v prvý deň po pytačkách osvojuje si také nepatričné spôsoby. Umienil som si, že nebudem už nič odkladať a povyzvedám sa jej všetko, keď konečne mám ju takto blízko. Musel som byť pri tom opatrný, lebo mi bol za chrbtom Zápotočný. Ako som práve o tomto rozmýšľal, naraz sa mi zdalo, že nepočujem kroky jeho koňa za nami. Opovážil som sa obzrieť, a naozaj v tom svojom zahrúžení ani som nezbadal, že sa nám stratil.

Volám na Greguša:

Jano zaostal!

Zastavili sme kone a poprezerali najbližšie okolie, koľko sme dovideli. Odbočil neďaleko na cestu a práve vtedy, keď sme ho spozorovali, skočil z koňa a potom zložil aj svoju spoločnicu.
....................................................................................................

... posledná veta ...

A nič si už viac nežiadam, len aby to, čo nás spojilo, zostalo medzi nami neporušené navždy.




WILDE, OSCAR - ŠŤASTNÝ PRINC A INÉ ROZPRÁVKY

WILDE, OSCAR

ŠŤASTNÝ PRINC A INÉ ROZPRÁVKY
(The Happy Prince and other tales)

O. Trávniček, Žilina, 1945
preklad Miro Procházka
ilustrácie Vincent Hložník

knihy pre deti, beletria, rozprávky, próza krátka,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, časť chrbátu chýba

39,00 € PREDANÉ

*rimle2* in *H-2-1*







„Prečo len ty nie si ako ten šťastný princ? " rozumkovala matka pred svojím malým synčekom, ktorý sa plačom žiadostive domáhal mesiaca. „Šťastnému princovi ani vo sne na um nepríde, aby sa dačoho domáhal. “

„Vďaka Bohu, je na svete aspoň jediný človek, ktorý je celkom šťastný", mrmlal si sklamaný muž, keď sa pozrel na prekrásnu sochu. „Vyzerá celkom ako anjel“, povedaly siroty, keď sa vracaly z dómu v svojich ružových kabátikoch.

„Zkade to viete? “ spytoval sa ich profesor matematiky, „veď ste ešte v živote anjela nevidely. “

„Ale hej, videly“, odpovedaly deti, „v svojich snách. "

A profesor matematiky svraštil obočie a pozrel sa veľmi prísne na ne, lebo nestrpel, keď deti snívaly.

Raz večer letela malá lastovička nad mestom. Jej kamarátky už pred šiestimi týždňami odletely do Egypta, ale ona ešte ostala, lebo milovala rákos, zo všetkých najkrajší. Našla si ho hneď na počiatku jari, keď letela za veľkým žltým motýľom dolu ponad rieku a jeho štíhly rast ju natoľko pripútal, že sa musela pristaviť, aby si s ním pohovorila.

„Mám ťa milovať? “ spýtala sa vtedy lastovička, ktorá vždy rada hovorievala priamo k veci a rákos sa jej na to hlboko poklonil. A preto ho obletovala čoraz bližšie, pričom sa vše krídlami dotýkala vodnej hladiny a rozčerila na nej drobné strieborné vlnky. To bolo jej ľúbostné dvorenie a tak to robievala po celé leto.

„Aký to smiešny pomer, “ švitorily ostatné lastovičky, „rákos nemá nijakých peňazí a aj tak má priveľké príbuzenstvo. “ A naozaj bola rieka celá posiata drobným rákosím.

Potom prišla jeseň a lastovičky odletely do teplých krajov.

Keď už boly všetky preč, pocítila lastovička ťarchu samoty a cítila sa ukonaná svojím milencom. „Akosi sa nevie zabávať, “ povedala si. „A bojím sa, že aj zavše za inými pozerá, pretože hádže zaľúbené pohľady k vetru. “

A vskutku: vždy keď vietor mocnejšie zadul, strúhal rákos najhlbšie poklony.

„Zdá sa mi aj príliš domáckym“, pokračovala lastovička v dumách. „Ale ja ľúbim ďaleké kraje a chcem, aby ten, koho milujem, tiež ďaleké kraje ľúbil. “

Napokon sa ho spýtala: „Chceš ísť so mnou? “ Ale rákos pokýval záporne hlavou, lebo príliš lipol na svojej rodnej zemi.

„Ty si sa len zahrával so mnou! “ zvolala lastovička. „Teraz odchodím ďaleko k pyramídam. S Bohom! “ a odletela.

Letela celý deň a večer pristala ustatá v meste.

„Kde si mám len oddýchnuť? “ spytovala sa sama seba. „No, dúfam, že v meste sa už dáko zaopatrím. “

Potom zbadala na štíhlom stĺpe sochu.
.............................................................................................

... posledná veta ...

"Vedela som, že spôsobím nesmierny rozruch", zachrčala raketa a zhasla.

štvrtok 19. marca 2020

LIPTÁK, TEODOR - ZÁKLADY HARMÓNIE A POLYFÓNIE

LIPTÁK, TEODOR

ZÁKLADY HARMÓNIE A POLYFÓNIE
Učebné texty pre študentov študujúcich hudobnú výchovu odbor Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov

Univerzita P. J. Šafárika, Pedagogická fakulta v Prešove, 1983
1. vydanie, 250 výtlačkov

skriptá vysokoškolské, učebnice, hudobná teória, hudba,
370 s., slovenčina
hmotnosť:894 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: dobrý

predané

*bruri* in *H-2-1*


BÁR, ZDENĚK - ĎÁBEL Z HOR

BÁR, ZDENĚK

ĎÁBEL Z HOR
Románová balada z goralských krajin

Bohumil V. Hladký, Praha, 1944
ilustrácie Alois Hejl
2. vydanie (1. vydanie s ilustráciami)

beletria, román, literatúra česká, podpis ilustrátora, podpis autora,
256 s., čeština
hmotnosť: 573 g

tvrdá väzba (zrejme dobová preväzba)
stav: dobrý

NEPREDAJNÉ

*arumcz2* in *H-6-2*







Vzduch se chvěje očekáváním a marností okamžiků.

Dveře zaskřípaly tak naříkavě, když je ráno otevřel, opřel se o jejich dřevěnou výplň a pohleděl k vzdálenému městu. Odtamtud také včera přišel po dlouhé jízdě vlakem a po únavném putování pěšky a drápání po horách k domovu.

Jeho věci nechtějí mu již dnes tvořit jeho domov. Chybějí mu k němu také lidé a jejich slova.

Schází mu pevná země.

Tolikrát se mu zastesklo po jejich stráních, po světě goralské chudoby, po stěnách jeho grap, pasinků, klučenisk a vývratů, zmol i kotárů, ale dnes mu nestačí ani svěží vzduch tohoto prostředí, po němž tolik toužil a bez něhož se tolik vysušovaly jeho beztak vydřené plíce. Vítr ho zase dusí.

Strana mocných je někde daleko, v takovém světě, kde se bohatí lidé dělí o domy, pole, louky, lesy, továrny, o radosti a úsměvy, ale zde je jenom žal opuštěného gorala.

Ludvík vstal, naplil si ráno do rukou a šel si připravit snídani.

Po tolika letech zase jednou svobodně, opět sám.

Nebylo doma ani gořalky, nebylo špeku tlustého na několik prstů, který tolikrát přikusoval ke kalíšku šedé, svému obvyklému rannímu jídlu. Drobty přineseného chleba si nadrobil do polévky, kterou vyrobil z toho, co nalezl doma v komoře.

Nejen se mu nechtělo, ale ani nemohl ráno pracovat. Neměl ani tolik odvahy, aby se šel přihlásit do práce na panském. Všude ho tu ještě znali a nezapomněli.

Ludvík čekal do poledne. Určil si je a pak již jenom se mu hrdlo stahovalo lítostí.

Nikdo se nevrátil.

Ludvík umí již psát, naučil se tomu lépe ve vězení. Ale nemá doma ani papíru, inkoustu nebo olůvka. Svěcená křída leží zrovna u vchodu, tam, kde je kropenka, nad níž je svatý obrázek, za nímž jsou zastrčeny tři klasy hubeného ovsa.

Nad vchodem do chalupy je nápis K + M + B. Začáteční písmena svatých tří králů. Kdo je napsal, když Rozára ani neumí pořádně psát a Maryčka psat nedovede?

Ludvík nalezl křídu a těžkou, skleslou rukou píše na stůl zrytý časem, tam, kde jsou téměř prohlubně od lžíce každý den tam pokládané, píše několik slov, kterých však nakonec ani sám nemůže přečíst. Smaže je co nejrychleji odřeným rukávem svého kabátu, blýskajícím se nadmíru na loktech a majícím nesmírně zamaštěný límec. Sejme s lavice nářadí, které potřeboval, vymete ještě pec, odklidí nádobí, jež zašpinilo jeho jídlo, a dále pak již nečeká ani vteřinu.

Nikdo nepozná, že zde prodléval.

Venku je slunce, les a krása, na západě je cesta, odkud přišel, na východě je ještě větší les, vyšší slunce a roztodivnější krása, kterou znal

.................................................................................

... posledná veta ...

A déšť, který slibuje úrodu na naší zemi.