DURAS, MARGUERITE
MILENEC
(L´Amant)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Malá edícia svetových autorov (30)
preklad Michaela Jurovská
doslov Michaela Jurovská
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-097-86
beletria, román, literatúra francúzska,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 170 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, pečiatky v knihe
predané
*zukol5*belx-fra*
Marguerite Durasová (nar. 1914), popredná francúzska prozaička, dramatička, filmová scenáristka i režisérka, sa až ako sedemdesiatročná konečne dočkala Goncourtovej ceny. Bola ňou poctená jej najnovšia próza Milenec (ĽAmant, 1984). Durasová sa v Milencovi znova vracia do čias mladosti, ktorú až do osemnástich rokov prežila v Indočíne, vtedajšej francúzskej kolónii, kde sa aj narodila. Postava mladučkej Francúzky, ktorá navzdory všetkým konvenciám prežije ľúbostný príbeh s domorodcom, mužom žltej pleti, je silne autobiografická. Otvorenosť výpovede, krutá analýza vzťahov v rodinnom prostredí, odkiaľ sa mladá hrdinka usiluje čím skôr uniknúť, robia z tohto krátkeho románu jedno z autorkiných kľúčových diel. Durasová v ňom obnažuje svoje najpôvodnejšie inšpiračné zdroje. Strohosť a koncíznosť, osobité umenie ilúzie a skratky, prelínanie časových rovín a iné postupy dovoľujú Durasovej preniknúť až do samého jadra príbehu, a pritom ponechať mnohé nedopovedané.
Mama nikdy nerozprávala o tomto dieťati. Nikdy sa neponosovala. Nikdy nikomu nerozprávala o chlapcovi, čo kutre v skriniach. S týmto materstvom to bolo ako so zločinom. Tajila ho. Iste ho pokladala za nepochopiteľné pre každého, kto nepozná jej syna, tak ako ho pozná ona, pred tvárou božou a iba pred ňou. Rozprávala o ňom drobné banality, večne tie isté. Že keby bol chcel, bol by z nás troch najinteligentnejší. Najväčší „umelec“. Najbystrejší. A najväčšmi miloval svoju matku. Koniec koncov, on ju najlepšie chápal. Nevedela som, vravievala mama, že sa od chlapca dočkáte čohosi takého, takej intuície, takej vrúcnej nežnosti.
Raz sme sa opäť stretli a rozprával mi o mŕtvom bračekovi. Povedal: aká hrôza, že zomrel, svinstvo, náš malý braček, náš malý Paulo.
Zachoval sa mi obraz nášho príbuzenského zväzku: obedujeme či večeriame v Sadeku. Všetci traja okolo jedálenského stola. Majú sedemnásť a osemnásť rokov. Mama s nami nie je. On sa na nás, na bračeka a na mňa, díva, ako jeme, potom položí vidličku a díva sa už len na bračeka. Díva sa naňho velmi dlho a potom mu z čista jasna velmi pokojne povie niečo strašné. Týka sa to jedenia. Vraví mu, aby si dával pozor, nesmie vraj toľko jesť. Braček neodpovedá. On pokračuje. Pripomína, že najväčšie kusy mäsa sú preňho, aby na to nezabúdal. Inak vraj beda. Spytujem sa: a prečo sú pre teba? On na to: lebo je to tak. Vyhŕknem: bodaj by si skapal! Nemôžem ďalej jesť. Ani braček. On čaká, kedy sa braček odváži povedať slovo, jedno jediné slovko, zaťaté päste nad stolom sú už prichystané tresnúť ho po pysku. Braček nič nevraví. Je strašne bledý. Medzi mihalnicami sa mu už trbliecu slzy.
Zomrel v jeden ponurý deň. Tuším na jar v apríli. Oznámia mi to telefonicky. Nič, nič iné mi nepovedia, iba to, že ho našli mŕtveho v izbe na zemi. Smrť prišla skôr, ako sa skončila jeho história. Bolo to vybavené ešte za jeho života, už bolo neskoro na to, aby zomrel, bolo to vybavené, odkedy zomrel braček. Tie podmaňujúce slová: všetko sa zavŕšilo.
Žiadala, aby ho pochovali s ňou. Už neviem kde, na akom cintoríne, viem, že kdesi okolo Loiry. Obidvaja ležia spolu v hrobe. Sami dvaja. Správne. Je to neznesiteľne nádherná predstava.
Po celý rok sa zmrákalo v tú istú hodinu. Veľmi krátko, priam prudko. V období dažďov sme celé týždne nevideli nebo, zastieral ho súvislý hmlistý opar, cez ktorý neprenikol ani svit mesiaca. V období sucha bolo nebo naopak žiarivé, ostré, úplne čisté. Aj za bezmesačných nocí bolo jasné. A na zemi, vode, cestách, múroch sa rovnako črtali tiene.
Na dni sa dobre nepamätám. Na žiariacom slnku sa farby strácali, všetko sa roztekalo. Ale pamätám sa na noci. Modrota siahala až kamsi za nebo, za všetky vrstvy, stlala sa v hĺbke sveta. Nebo bolo pre mňa tým čírym jasom prenikajúcim modrotu, studeným, bezfarebným, splývajúcim. Keď mala mama vo Vinhlongu smutnú náladu, prikázala niekedy zapriahnuť do dvojkolesového koča a vyšli sme za mesto pozrieť sa na noc v období sucha. Mala som šťastie, že som zažila tie noci, takú matku. Z neba sa liali číre, priezračné prúdy jasu, mĺkve a nehybné záplavy. Povetrie bolo modré, mohli ste si z neho načrieť do dlaní. Modré. Nebo, to bol nepretržitý mihot svietivého jasu. V noci bolo osvetlené všetko naokolo, polia na obidvoch brehoch rieky až do nedohľadna. Každá noc mala osobité čaro, každú sme mohli, pokiaľ trvala, nazvať inak.
......................................................................................................
... posledná veta ...
Povedal jej, že je to ako predtým, že ju ešte vždy ľúbi, že ju nikdy neprestane ľúbiť, že ju bude ľúbiť až do smrti.
GREGOR, RICHARD
