TRIFONOV, JURIJINÝ ŽIVOT
(Drugaja žizň / Predvariteľnyje itogy)
Tatran, Bratislava, 1980
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (77)
preklad Viktória Slobodníková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 8.000 výtlačkov
61-142-80
beletria, novela, literatúra ruská,
222 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,20 €
*zukol5* in *H-parap*R4
Jurij Trifonov patrí k autorom, ktorí vedia polyfonickým štýlom vyjadriť činy a myšlienky svojich postáv. Ovláda zákonitosti modernej prózy, vie skĺbiť prítomnosť s minulosťou, vie vyjadriť súčasne dej i pocit. Materiál pre obidve diela „Iný život" a „Predbežná bilancia" Trifonov čerpá z prostredia, ktoré mu je dôverne známe — zo súčasného moskovského života. Rovnako blízke sú mu aj postavy: literáti, dramatici, výtvarníci, študenti, vedeckí pracovníci humanitných odborov. Ústrednou postavou románu Iný život je historik Sergej. Dej sa odvíja retrospektívne, jeho žena Oľga Vasilievna rekonštruuje ich spoločný život od zoznámenia na brehu mora cez veľkú lásku až po dni ich spoločného života. Hrdina novely Predbežná bilancia rekapituluje svoj doterajší život v čase, keď odišiel od rodiny a s podlomeným zdravím sa ocitne osamotený. Trifonov majstrovsky zobrazuje každodenné drobnosti, jemné nuansy medziľudských vzťahov. Trifonovove romány patria k umelecky výrazným dielam sovietskej prózy, sú to diela výpoveďou a štruktúrou moderné, prihovárajúce sa dnešnému človeku.
Jurij Trifonov sa narodil roku 1925 v Moskve. Pracoval ako zámočník v továrni na lietadlá, neskôr ako dispečer. Bol redaktorom závodného časopisu. Absolvoval Literárny inštitút M. Gorkého. Publikuje od roku 1947.
Prekladám rozsiahlu poému svojho priateľa Mansura, tritisíc veršov. Nazýva sa Zlatý zvonček. Zvončekom, ako sa možno dovtípiť, je dievčina: jej rodáci jej dali túto prezývku za zvonivý, melodický hlások. Poému uverejnia tu v Moskve i v Minsku. Prečo v Minsku, neviem. To je už jeho vec. Ponáhľam sa, potrebujem peniaze a najneskôr desiateho júna musím odtiaľto odcestovať. Terajšie horúčavy sú krátkodobé, môžu sa zmeniť, môže ich vystriedať dážď, ale od júna sa horúčava ustáli, je pevná ako liatina — nezľutuje sa ani nad obláčikom, ani nad kvapkou dažďa. Prekladám denne šesťdesiat veršov — to je veľa. Nečakám na inšpiráciu: o ôsmej ráno vypijem šálku čaju, ktorý som si večer priniesol v termoske, hrbím sa nad stolom do druhej, o druhej obedujem v mizernej čajchane pri pošte a od tretej sedím do piatej alebo do šiestej — vtedy už začínam cítiť v zátylku tlak a pred očami sa mi jarabie. Ale čo mám robiť? Prekladať básne — to je moje povolanie. Nič iné neviem. Prekladám podľa doslovného prekladu. Prakticky môžem prekladať zo všetkých jazykov sveta, okrem dvoch, ktoré trochu ovládam — nemčiny a angličtiny — tu mi chýba odvaha alebo mi to nedovolí svedomie. Slávu nepotrebujem, to už mám za sebou (nie slávu, pravdaže, ale túžbu po sláve).
Vraj čoskoro, asi dvadsiateho, začne sa sezóna v letnej reštaurácii Platan a bude sa mi žiť ľahšie. Pred niekoľkými dňami, keď sa mi už pred očami robili kruhy, zašiel som do čajchany — je to obyčajný hostinec, po našom snack-bar a či bufet, kde okrem vodky, minerálok, piva, červeného vermútu, vajec na tvrdo, cibule, pampúchov, rybacích konzerv býva zavše čaj a pilaf z mäsa neurčitého pôvodu, obávam sa, že ťaviehom — a na povzbudenie som vypil dva poháriky mizernej ašchabadskej vodky. Pil som s pôžitkom, ale trochu aj s obavami. A vodka na mňa zapôsobila čudne. Nedá sa povedať, že by som sa opil — možno sa prejavilo to, že som už dlho nemal v ústach alkohol — hlava mi fungovala jasne, všetko bolo v rámci normy, okrem jedného bodu, ako v Kafkovom svete, kde je všetko hodnoverné, okrem nejakej istej okolnosti: napríklad toho, že Samsa sa zmenil na hmyz. Marilo sa mi, že mizerná ašchabádska vodka, čo stojí na mojom stole, je doslovný preklad, ktorý musím prebásniť štvorstopovým amfibrachom do ruštiny, a potom to bude fľaša moskovskej vodky. V ten deň som preložil vyše sedemdesiat veršov. V noci ma zobudil známy ťažký sen — moje zvyčajné schodište. Zdalo sa mi, že kráčam hore akýmisi nekonečnými schodami, každý krok je čoraz ťažší, čoraz menej síl naň zostáva, nevládzem dýchať — a keď sa už zdalo, že je koniec, že sa udusím — odrazu sa zobudím. Bolelo ma srdce, pustil som sa hľadať vodu. Termoska bola prázdna; včera po vodke som vylogal všetok čaj. Som ja trpák! Predsa som vedel, že v noci možno budem potrebovať čosi na pitie.
Obliekol som sa a vyšiel som do záhrady. Bola nádherná noc. Svietil mesiac. Dávno som takú noc nevidel. Dva platany sa týčili ako dve skaliská, vôkol nich sa kužeľovite šírila čierna nepriezračnosť, zato agáty, tuja a rozličné iné menšie kríky a stromky sa v svite mesiaca striebrili a šelestili, zurčali, dýchali. Ich dych napĺňal vzduch sladkosťou. Dal sa priam piť. Spravil som niekoľko krokov na slabých nohách, sadol som si na lavičku a pil som vzduch. To je nôcka! Na smrť najvhodnejšia. Myslel som na to, že môžem umrieť. Na smrť sa nemyslieva. Myšlienky na smrť — to je strach. Sedel som na lavičke, chrbtom som sa opieral o teplý kmeň stromu a horúčkovite som myslel: zatelefonovať, Mansur, prichádza o desiatej, auto, kardiogram, zo pätnásť rubľov, pri infarkte je bolesť oveľa silnejšia, úder sekerou do pŕs. Ach, aký som hlupák — pil som vodku. Potom, keď sa bolesť utíšila a dych bol pravidelnejší — zo dva razy sa mi podarilo zhlboka sa nadýchnuť — pomyslel som si, že by to bolo priveľmi nezmyselné. Predsa nejaký zmysel musí byť. Nejaká bilancia. A smrť prichádza až po nej. Teraz sa moje myšlienky trochu uspokojili.
Keď bolesť pominie, myslieť na smrť je ľahšie. Kdesi ďaleko na horskej ceste šlo auto — v tichu bolo zreteľne počuť, ako šofér pred zákrutami uberá plyn.
Nie, smrť ma nenaľakala. Predsa obrovská väčšina ľudí umrela a žije iba nepatrná časť. (Bolesť načisto prešla, vstal som z lavičky a pustil som sa po aleji. Chcel som dôjsť k studni a pre istotu si nabrať do krčaha vody. ) Isteže, je to trpké: dosť málo som stihol. Nezasvätenému sa môže zdať, že to vôbec nie je tak. Urobil som aj to, aj ono, kadečo. Ale veľmi dobre vieme, že je to bagateľ. Naplánoval som si to inakšie. Hoci — ako inakšie? Čo som mohol urobiť inakšie?
.....................................................................................................
... posledná veta ...
Ako vždy, baltické podnebie malo liečivý účinok: dýchal som zhlboka a rovnomerne, tlak sa normalizoval a keď sa náš pobyt chýlil ku koncu, zohnal som si dokonca raketu a po troche som hrával tenis.
