BAJZA, JOZEF IGNÁC
PRÍHODY A SKÚSENOSTI MLADÍKA RENÉHO (výber)
Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1995
edícia Populart - Študentská knižnica (21)
transformoval Jozef R. Nižnanský
ISBN 80-88834-20-1
literatúra slovenská, román, beletria,
98 s., slovenčina
hmotnosť: 88 g
mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky
0,90 € DAROVANÉ
*trsos* in *H-bar*
René sa medzitým spriatelil s človekom, ktorého si zaslúžene ctili v muftiho dome. Povolaním bol lekár a okrem toho sa vyznal aj v iných vedách, čo i často dával najavo. Mladík si ho preto natoľko vážil, že vždy pokladal za šťastie, keď sa s ním mohol pozhovárať. Z jeho rečí totiž vyrozumel, že nie je mohamedánom od narodenia.
Mufti často volával Reného k sebe, neraz i sám zašiel do miestnosti, kde učil jeho dcéru aj syna, a správal sa k nemu až nezaslúžene láskavo. Iba dakedy mu narádzal, aby sa stal mohamedánom, pričom mu sľuboval rozmanité pocty a zlaté hory aj doly. A toto bol ten prvý kameň úrazu, pre ktorý René tŕpol strachom, aby sa na ňom nepotkol.
Mladíkove obavy vzrastali ešte väčšmi, keď v tejto veci začínala mať s otcom rovnakú mienku i jeho dcéra. Prvý raz sa prezradila pri tradičnej slávnosti, ktorú mohamedáni usporadúvajú, keď niekto prestupuje zo svojho náboženstva na ich vieru. Na väčšiu česť a slávu Prorokovu a na potupu i zahanbenie jeho nepriateľov rozvádzajú nového vyznavača v sprievode po uliciach, najmä v mestách, kde žijú aj ľudia inej viery. Na čele sprievodu nesú ako zástavy dva zelené bunčuky z chvostov vodných koní. Za nimi kráča vojenská kapela a bije na bubny, vyhráva na píšťalách a všelijakých iných hudobných nástrojoch. Potom nasleduje na koni novopečený mohamedán v dlhom rúchu z červeného hodvábu, koňa mu vedú dvaja poprednejší občania. Za ním sa uberá opäť vojsko a naostatok sa hrnie pozbiehané obyvateľstvo s takým krikom, že to zalieha až v ušiach a ohlušuje celé okolie. Keď nového člena viery ukážu takto celej obci, privedú ho na rínok alebo pred dom jeho významnejšieho patróna, neraz však i k jatkám. Lebo aj keď mohamedáni pokladajú svoju obriezku za sviatosť, predsa ju ani ich deti nepodstupujú v mešite.
A na jednom zo spomínaných miest zastane celý zástup, zložia z koňa túto vzácnu obeť a kým ju na to ustanovený šachter krvaví, ona hlasne a zreteľne odrieka nasledovný článok a vyznanie mohamedánskej viery:
Nieto boha okrem jediného Alaha a Mohamed je prorok boží.
A pritom v jednej ruke drží šíp a druhú so vztýčeným prstom dvíha k nebu, čo znamená, že uznáva iba Alaha. Šíp je zasa znakom, že vieru, ktorej sa podvoľuje, pripravený bude v každom čase zbraňou nielen chrániť, ale aj hlásať, rozširovať a obracať na ňu i násilím. Krásny je to veru sľub a chvalitebné, len takých splesnivených mozgov hodné predsavzatie!
Keď šachter dokončil obriezku, začal vykrikovať, že oslávenec je už mamelukom, čo v arabčine znamená kúpeného alebo násilím získaného človeka. A to teda právom, lebo do svojho pohanstva doslovne zakupujú darmi alebo vháňajú doň tak, že sa obeti vyhrážajú mukami a smrťou. Svojich vlastných súvercov, ktorých splodila mohamedánska krv, nazývajú moslimami, čo v arabskom jazyku značí slobodných a od služby mečom oslobodených ľudí. Totiž v tom čase, keď Mohamed rozširoval svoju viem zbraňou, požívali slobodu všetci tí, ktorí bez výhrady uznávali jeho reči za čisté a neomylné slovo božie. A hoci výraz moslim označuje všetkých mohamedánov od narodenia, predsa si ho privlastňujú predovšetkým Turci a tak sa v ňom kochajú, že vzbudzuje u nich nevôľu a hnev, ak ich dakto volá Turkami. To akiste preto, že slovo turek znamená kočovného pastiera, ktorý sa zdržiava na jednom mieste len dotiaľ, kým tam má dobytok pašu. Teda nijako nemôžu zatajiť, akých mali predkov.
Novopečený mameluk dostáva rozmanité dary hneď na mieste svojho mohamedánskeho preporodu. Zhromaždení mu naznášajú toľko šatstva i potravín, že mu to postačí na dlhší čas. No pre každého, kto podlieha povinnosti platiť sultánovi dane - a to nielen pre toho, čo dosiaľ nevládal poplatky splácať, ale aj pre poplatných rodených mohamedánov - najväčší zisk znamená vymanenie sa z poddanstva. Tieto ťarchy sú bezpochyby hlavnou príčinou, pre ktorú sa tamojší obyvatelia nášho alebo iného náboženstva často musia stať mohamedánmi. Vyrubujú im totiž také dane, že ich nevládzu platiť. Pod túto všeobecnú povinnosť výnimočne nepodliehajú ani tí, ktorých násilím prinútili vstúpiť medzi Prorokových vyznavačov. Dane síce neplatia, ale sú obyčajne neobľúbení. A veru hocikto ľahko môže prísť k znaku mohamedánstva i proti svojej vôli, ak niekoho z nich udrie, či zneváži slovom alebo dačím iným, čo sa prieči ich smiešnym príkazom.
A táto obyčaj, ako sme videli, poskytla muftiho dcére príležitosť, aby vyjavila svoju mienku i túžbu. Práve v tom čase, keď bol René u nej, viedli s opísanou slávou popod obloky akéhosi Gréka. Hadixa pristúpila ihned k obloku a volala ta i Reného, aby sa aj on podíval. Bezo slova si zastal k nej. Sotva si však uvedomil, čo to všetko znamená, zhnusený odtiaľ odišiel a viac sa jej ho nepodarilo prehovoriť ani prosbami, aby sa vrátil k obloku a všetko pozoroval. Potom sa stade pobrala i ona, obrátila sa k nemu a povedala:
„Čo z tejto našej slávnosti urazilo môjho učiteľa, že sa ihned tak roztrpčil a naduril? Čo mu mohlo tak rýchlo spôsobiť smútok či hnev alebo oboje? "
A nato začala naširoko vysvetľovať i chváliť obrady súvercov. No René akoby bol z toho všetkého stratil reč, ledva slovo utrúsil, ba keď zbadal, že prešiel čas vymedzený na jeho učiteľské povinnosti, porúčal
.......................................................................................................................................
"Nuž ktože by to
potom mohol požadovať najmä na dedinách, kde od jari do zimy pasú deti lichvu a
za celý ten čas nechodia na katechizmus nielen do fary, ale ani do kostola..."
BOJKO, R.
