MURAKAMI, HARUKI
SLON MIZNE
Výber poviedok z rokov 1980 - 1991
(Zó no šómecu)
Slovart, Bratislava, 2017
edícia MM (134)
preklad Dana Hashimoto
obálka Dodo Dobrík
ISBN 978-80-556-1075-7
beletria, próza krátka, poviedky, literatúra japonská
376 s., slovenčina
hmotnosť: 489 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
6,30 € PREDANÉ
*H-2-1*
Zbierka poviedok Slon mizne obsahuje sedemnásť poviedok, ktoré najprv vyšli prevažne časopisecky a neskôr sa stali súčasťou iných prozaických výberov. Texty, tak ako sú usporiadané v tejto zbierke, vyšli v anglickom preklade v roku 1993, v japončine až o dvanásť rokov neskôr. Podobne ako napríklad v románe Hon na ovcu, aj v tejto knihe Murakami opisuje svet ako prelínanie reality a skutočnosti presahujúcej hranice nášho bežne vnímateľného sveta. Keď v jednom nemenovanom japonskom meste zmizne slon, život istého muža sa mierne vychýli z rovnováhy; žena trpiaca nespavosťou prenikne do zvláštneho sveta polovedomia, v ktorom je možné všetko, aj smrť; do inej ženy sa zaľúbi netvor z podzemia; neznesiteľný hlad dovedie manželský pár k tomu, aby prepadli McDonald - Murakami aj v tomto diele dokazuje, že je majstrom v odkrývaní zvláštnych, občas priam surrealistických chvíľ v živote každého z nás.
Haruki Murakami (1949) sa narodil v Kjóte a vyštudoval klasickú drámu na Univerzite Waseda v Tokiu. Debutoval románom Počúvaj spev vetra (1979), za ktorý získal cenu Gunzó, udeľovanú mladým spisovateľom. Ďalšie ocenenie, literárnu cenu Noma pre nových autorov, získal za román Hon na ovcu (1982), ktorým sa medzinárodne preslávil. Nasledovali ďalšie diela, napríklad Koniec sveta a Hard-Boiled Wonderland (1985), Nórsky les (1987), Tancuj, tancuj, tancuj (1988), Na juh od hraníc, na západ od slnka (1992), Sputnik, moja láska (1999), Kafka na pobreží (2003), Afterdark (2004), O čom hovorím, keď hovorím o behaní (2008), Kronika vtáčika na kľúčik I., II., III. (1994, 1995), 1Q84 (2009) či Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania (2013). Okrem románov píše aj poviedky a eseje. Dodnes boli jeho knihy preložené do 45 jazykov.
Vo Vydavateľstve SLOVART vyšli jeho romány Hon na ovcu, Tancuj, tancuj, tancuj, Kronika vtáčika na kľúčik, Bezfarebný Cukuru Tazaki a roky jeho putovania a esejisticky ladená próza O čom hovorím, keď hovorím o behaní.
Dana Hashimoto (1960) pochádza z Rožňavy. Na Karlovej univerzite v Prahe vyštudovala odbor orientalistika-japončina, v štúdiu pokračovala na univerzitách Hokkaido daigaku v Sappore a vo Viedni. Pracuje v slobodnom povolaní ako koordinátorka, tlmočníčka, prekladateľka a lektorka cudzích jazykov. Spolupracuje aj s Českou televíziou. Od roku 1986 žije v Tokiu.
Samozrejme, taký efekt neúčinkuje večne. Ak by bola jeho účinnosť večná, prevrátilo by to naruby fungovanie celého vesmíru. Ten efekt pôsobí len na presne určenom mieste a v presne určený čas. Tak ako „šúpanie mandarínky“.
Povedzme si niečo o „šúpaní mandarínky“.
Keď sme sa prvýkrát stretli, povedala mi, že študuje pantomímu.
Aha, poznamenal som. Ani ma to veľmi neprekvapilo. V tom čase všetky mladé dievčatá čosi študovali. Okrem toho nepôsobila dojmom človeka, ktorý by sa niečomu seriózne venoval a usilovne rozvíjal svoj talent.
Potom predviedla „šúpanie mandarínky“. A to znamená doslova a dopísmena šúpanie mandarínky. Po svojom ľavom boku mala veľkú sklenenú misu plnú mandarínok, napravo misu na šupky - podľa scenára -, v skutočnosti tam však nijaké misy neboli. Potom vzala do rúk jednu z tých pomyselných mandarínok a pomaly ju ošúpala, dielik po dieliku si vkladala do úst, vypľúvala kôstky, a keď ovocie dojedla, kôstky zabalila do šupky a tú vložila do misy po svojej pravej ruke. Toto opakovala donekonečna. Keď to človek rozpráva, nijako zložito to nevyzerá. Keď sa na to však pozeráte desať-dvadsať minút zblízka - rozprávali sme sa o bežných veciach pri barovom pulte a ona medzitým takmer podvedome „šúpala mandarínky“ -, postupne nadobudnete dojem, že sa realita okolo vás vytráca. A to je strašne čudný pocit. Keď v minulosti súdili Eichmanna v Izraeli, hovorilo sa, že vhodný trest by bol zavrieť ho do vzduchotesnej miestnosti a pomaly odsávať vzduch. Neviem, aké to je, tak zomrieť, len mi to odrazu prišlo na um.
„Zdá sa, že máš talent,“ povedal som.
„Ále, veď je to jednoduché. Na to netreba talent. Človek si nemá nahovárať, že tam sú mandarínky, stačí, keď zabudne, že tam mandarínky nie sú. To je všetko.“
Niežeby sme sa stretávali často. Väčšinou raz mesačne, maximálne dvakrát. Zavolal som jej a spýtal som sa, či by si so mnou niekam nevyšla. Navečerali sme sa, v bare sme niečo vypili. Vášnivo sme diskutovali. Ja som počúval jej príbehy, ona moje. Vlastne sme nemali takmer nijakú spoločnú tému, ale to nám vôbec neprekážalo. Boli sme niečo ako kamaráti. Všetko som, samozrejme, platil ja. Občas mi tiež zavolala, ale to bolo vtedy, keď nemala peniaze a bola hladná. Vtedy zjedla skutočne neuveriteľne veľa.
V jej spoločnosti som sa dobre odreagoval. Podarilo sa mi kompletne zabudnúť na prácu, ktorú som vlastne vôbec nechcel robiť, na malicherné neriešiteľné spory, na nepochopiteľné princípy, na ktorých si zakladajú nepochopiteľní ľudia. Mala akúsi zvláštnu schopnosť. Jej príbehy v podstate nemali nijaký zmysel. Hoci som jej prikyvoval, niekedy som ju vôbec nepočúval. Keď sa rozhovorila, cítil som sa uvoľnene a príjemne, ako keď človek pozoruje oblaky plávajúce na oblohe.
Aj ja som jej všeličo porozprával. Aj osobné tajomstvá, aj všedné postrehy, to, o čom som premýšľal a čo som cítil. Možno mi aj ona prikyvovala bez toho, aby ma naozaj počúvala. No aj keby to tak bolo, vôbec by mi to neprekážalo. Potreboval som precítiť isté psychické rozpoloženie. A nebolo to ani pochopenie, ani súcit.
Na jar pred dvoma rokmi jej zomrel otec na srdcovú príhodu, takže dostala určitú hotovosť. Aspoň mi to tak hovorila. Oznámila mi, že za tie peniaze pocestuje do severnej Afriky. Netušil som, prečo chce ísť práve tam, ale jedna moja známa v Tokiu pracovala na alžírskom veľvyslanectve, a tak som jej ju predstavil. Vďaka tomu sa neskôr rozhodla pre Alžírsko. Vyšlo to tak, že som ju odprevadil na letisko. Na pleci jej visela jediná biedna cestovná taška, do ktorej si napchala všetko oblečenie. Pri kontrole batožiny pôsobila, akoby sa do severnej Afriky vracala, a nie tam cestovala.
„Azda sa ešte vrátiš do Japonska?!“ spýtal som sa žartom.
„Samozrejme, že sa vrátim,“ uistila ma.
........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Zmizol aj ošetrovateľ slona, tí dvaja sa sem už nikdy
nevrátia.
JOHARI, HARISH
