Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 18. augusta 2019

KRUIF, PAUL DE - BOJOVNÍCI SO SMRŤOU

KRUIF, PAUL DE

BOJOVNÍCI SO SMRŤOU
(Men against Death)

Mladé letá, Bratislava, 1959
preklad Teofil Ušák
doslov Karel Raška, Helena Rašková, Lubomír Syrůček
obálka Jaroslav Horyna
1. vydanie, 8.260 výtlačkov

veda, medicína klasická, zdravie,
380 s., slovenčina
hmotnosť: 447 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal zošúchaný

1,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*

Po úspešnej knihe „Lovci mikróbov“ dostáva sa našej mládeži do rúk ďalšie významné Kruifovo dielo „Bojovníci so smrťou“. V prvej knihe sa autorov záujem sústreďoval na vedcov hľadajúcich príčiny rozličných chorôb, v druhej knihe sa autor nezameriava len na hľadanie príčiny chorôb, ale aj na boj proti nim.

Čitateľ bude s napätím sledovať osudy hrdinov tohto populárneho diela, ktorí nedbali na nebezpečenstvo smrti a húževnato sa borili o zdravie ľudstva. Ich ťažkosti, prekážky a hrdinské úsilie opisuje Kruif tak pútavo, že sa človek úplne vžije do osudov bádateľov, trpí s nimi, bojuje a nakoniec jasá, keď ich prácu korunuje úspešný objav, ktorý tisícom ľudí uľahčí v utrpení alebo im úplne prinavráti zdravie.

Tento boj proti smrti sa neodohrával len na poli vedy, medzi knihami, mikroskopmi, v zapadnutých laboratóriách. Bádatelia neraz museli tento boj vybojovať na verejnom kolbišti, bojovali s ľudskou závisťou a nevedomosťou, s nepochopením a zaznávaním. Napríklad maďarský lekár Ignác Filip Semmelweis sa márne snažil presvedčiť vynikajúcich vedcov, že jedine čistota zachraňuje rodičky pred horúčkou šestonedieľok. So svojou jednoduchou metódou mal neodškriepiteľné a prekvapujúce úspechy, ale zaslepení nepriatelia ich nevideli, lebo ich vidieť nechceli.

Veľkou prekážkou, ktorú museli bojovníci so smrťou až pričasto prekonávať, boli nepriaznivé pomery, chudoba a bieda. Ale húževnatí a odhodlaní bojovníci všetko obetovali a všetkého sa vzdávali, len aby pomohli ľudstvu! Hľa, hrdina Banting, ktorý sa vzdal svojho zamestnania, v dusnej horúčave malej komôrky podväzoval pankreatický vývod pokusným psom, aby získal tajomnú látku,
tajomné X. Bantingova vytrvalosť napokon zvíťazila nad všetkými pochybnosťami, sklamaniami a neúspechmi. Našiel tajomné X, a ľudia trpiaci na cukrovku, ba aj tí, čo už umierali v poslednom kómatickom štádiu cukrovky, priam zázračne sa uzdravovali.

Pravda, nie vždy mali bojovníci so smrťou taký veľkolepý úspech. Koľko obetí, úsilia i životov stál boj proti záhadnej papagájčej chorobe, a predsa sa jej tajomstvo nepodarilo uspokojivo rozriešiť! Ako morová pliaga sa šírila medzi vedcami, ktorí s ňou robili pokusy, nepomáhali ani najlepšie dezinfekčné prostriedky, no hrdinskí bojovníci so smrťou sa nevzdávali, bojovali ďalej. Krásnym príkladom ľudskej i bádateľskej húževnatosti bol prednosta Zdravotného ústavu McCoy.

Ako v napínavom filme defilujú pred nami další a další hrdinovia vedy: Schaudinn, ktorého bystré oči objavili bledého démona syfilisu, Bordet, ktorý ako stredoveký čarodej vyčíta pacientovi z krvi, aká budúcnosť ho očakáva — záchrana či krutá záhuba — Wagner-Jauregg, „kráľ šialencov“, ktorý prinavracia svojim pacientom svetlo zdravého rozumu pomocou blahodarnej horúčky.

Bojovníci so smrťou nezabúdali ani na mocného činiteľa v prírode — na „starého lekára“ slnko, vracajúceho život a zdravie. Švajčiarsky lekár Rollier dosahoval slnečnou liečbou priam úžasné výsledky. Čo však robiť v krajinách, kde slnko svieti iba zriedkavo, ako je to napríklad daleko na severe? Hĺbavý ľudský duch aj tu našiel riešenie, a čitateľ s napätím sleduje prácu vedcov Finsena a Strandberga, ktorí sa pokúšajú nahradiť prírodné slnko umelým.

Kruifovu knihu odkladáme s pocitom čistej a nesmiernej radosti nad obdivuhodnými objavmi vedy, ktorá odďaľuje smrť a tisícom trpiacich ľudských bytostí vracia zdravie, dodáva im novú energiu a chuť do života.








Okrem toho tento prístrojček nevyžaroval energiu anténou, ale dvoma kovovými rovnobežnými doskami. Mohli ste pohybovať rukou sem i tam medzi doskami v poli tejto krátkovlnnej energie a necítili ste nič. Vzduch ostával chladný. Mohli ste vložiť medzi obe dosky skúmavku čistej vody a nestalo sa nič. Ale pozor! Ak ste pridali do vody určité množstvo soli a tak ju vlastne premenili na elektrický vodič, zahriala neviditelná energia tekutinu, nech bola jej teplota akákoľvek, až na bod varu. Dalo sa to predvídať s matematickou istotou.

Whitney však miesto toho, aby do nádoby s vodou pridal soľ, vložil ta žubrienku; vypínač cvakol, ozval sa pridusený hukot a o niekoľko sekúnd žubrienka v nádobe s vodou medzi dvoma doskami sa znepokojila, teplota jej stúpla a potom — beda! — zdochla! Vzduch medzi doskami nebol horúci! Čistá voda v nádobe bola ustavične studená. Žubrienke bolo však horúco, že to nevydržala. Bolo to príšerné. Whitney (ktorý sa vôbec nezaoberal biológiou, ale bol iba vedychtivý a zvedavý) si teraz zaobstaral odborníčku vo fyziológii, Helenu Hosmerovú. Dôkladne sa vyznala vo fyziológii živočíchov. Čo sa deje v rozličných zvieratách, keď im táto energia prebieha telom?

Hosmerová vložila do sklenej nádoby medzi dvoma kovovými doskami bielu myš, skrútila vypínačom a zatiaľ čo vzduch v nádobe ostával chladný, stúpala myši horúčka o stupeň za minútu, stúpala ustavične, až na ušiach nešťastného zvieratka začali naskakovať pľuzgieriky a nohy meraveli od horúčky, ktorá blčala v telel

To bolo ozaj pozoruhodné. Stačilo umiestiť dosky do steny ďaleko od seba. Pri patričnom množstve energie syčiacej z jednej dosky cez sklenú nádobu do druhej dosky a pri patričnom množstve miliónov kmitov za sekundu dala sa udržať myš taká horúca, ako si kto želal, a pritom sa jej neublížilo.

Whitney (obyčajný fyzik, ktorý nemal práva piplať sa v lekárskych záhadách) pochopil význam tohto objavu. Tu je horúčka — dokonale ovládateľná! Horúčka vzbudená nie vstrekovaním jedov, ako je napríklad tuberkulín, ani očkovaním maláriových mikróbov (po ktorom sa človek už len modlil, aby sa to všetko šťastne skončilo).

Túto horúčku možno vzbudiť hocikedy skrútením vypínača a predpísanú dávku možno kontrolovať ampérmetrom.

Whitney mal proti Wagner-Jaureggovi výhodu. Nemusel ako tento starý kacír bojovať po celý život s lekárskym predsudkom, starým vyše štyritisíc rokov, že horúčka sama osebe je zhubná. Whitney, hoci laik, počul o zázraku, ako Wagner-Jauregg maláriou vyliečil odsúdencov postihnutých progresívnou paralýzou. Bol prostý človek, nie príliš dobre oboznámený s celou tou zložitou vedou, ktorá sa už rozrastala okolo jednoduchého objavu Wagner-Jaureggovho, a prišiel k záveru, že malária vlastne má za úlohu len rozpáliť pacientov, a to je všetko.

No ani sám Wagner-Jauregg si nebol istý, že je to všetko. Tento pozorný bádateľ, vyhýbajúci sa teóriám, naozaj usudzoval, že samotná horúčka nevracia jeho pacientom zdravie. Keby bol Whitney nazrel do Gerrisonových poznámok a keby si ich bol prečítal (beda!), nebol by našiel ani len slovka o tom, že horúčka môže byť aj iná než nebezpečná — miesto toho však by sa bol dozvedel, že lekár sa má pokúsiť, nakoľko je to len možné, aby ju potlačil.

Ale Whitney sa netrápil lekárskymi dogmami ani vedeckými zmätkami nad touto otázkou; z Wagner-Jaureggovej liečby maláriou nadobudol presvedčenie, že horúčka je jednou zo zbraní, ktorými príroda bojuje proti smrti.

A teraz už všetko šlo rýchlo, ako to obyčajne býva v laboratóriách, ktoré profesori s obľubou a s určitým nádychom akademického opovrhnutia volajú „obchodné laboratóriá“. Na lekársku fakultu v Albany prišiel teraz Charles M. Carpenter — ten istý mladý doktor (kráv, koní a filozofie), ktorý pomáhal Alici Evansovej v boji s vlnivou horúčkou. Do jeho laboratória putovali húfy zajacov: belgické králiky, novozélandské červenáče, flámske obry a albíny. Z neďalekého laboratória General Electric v Schenectady priviezli rádiový vysielač, vysokofrekvenčný oscilátor, skrátka celý prístroj, čo tak čarodejne vystupňoval elektrickú horúčku na akýkoľvek stupeň.

..................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Aby som starnul čo najpomalšie a veľmi dlho si udržal mladosť, čo môžen robiť lepšie, než žiť čo najviac na vetre, daždi a slnku?


ATLAS SVETA

ATLAS SVETA

Slovenská kartografia, Bratislava, 1986
79-311-86
učebnice, mapy, atlasy,
120.000 výtlačkov, slovenčina
hmotnosť: 812 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

1,50 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-kris*



KEJVANOVÁ, ANTONIE - ČESKO NĚMECKÝ STAVEBNÍ SLOVNÍK

KEJVANOVÁ, ANTONIE

ČESKO NĚMECKÝ STAVEBNÍ SLOVNÍK

SNTL, Praha, 1992
1. vydanie
ISBN 80-03-00659-7

slovníky prekladové
504 s., čeština, nemčina
hmotnosť: 552 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

1,50 €

*bib13* *bib13*jaz





MAGER, HASSO - NEZNÁMY SOM JA

MAGER, HASSO

NEZNÁMY SOM JA
(Der Unbekannte bin ich)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Prameň (187)
preklad Perla Bžochová
ilustrácie Stanislav Dusík
1. vydanie

beletria, román, detektívky,
335 s., slovenčina
hmotnosť: 278 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*cesvo*

Z bohatej tvorby autorov NDR predkladáme čitateľom úspešnú prózu Hassa Magera NEZNÁMY SOM JA, ktorú možno pokladať za psychologický román, za grotesku i za napínavú detektívku. V skutočnosti nejde ani o jedno z toho všetkého, ale o to všetko v jednom . ..

Hrdina tejto prózy sa dostane k veľkej výhre, k veľkému množstvu peňazí, ktoré by razom vyriešili všetky jeho problémy. Má ich uložené doma, nikto o nich nevie. Vidina bezstarostného života je veľmi lákavá. Náš hrdina čaká a mlčí. Ako sa vyrovná so svojím veľkým tajomstvom, keď sa dozvie, že sa o peniaze zaujíma hráčsky kolektív, ktorému záhadne zamenili tiket so závratnou výhrou?

V hráčskom kolektíve sa v súvise s ohrozenou výhrou dá do pohybu koleso osudu a odhalí rozličné problémy ľudského spolužitia v rodine, v práci, v spoločnosti. Autor používa detektívnu zápletku, aby s istou dávkou humoru poukázal na to, ako

i bezúhonný človek môže porušiť zákon. Niekedy zachádza tak ďaleko, že sa zdá, akoby román bol paródiou na kriminálne historky. To všetko pôsobí na čitateľa veľmi sviežo, kniha je zábavná a pútavá. Táto tretia próza Hassa Magera (* 1920) sa značne líši od jeho doterajších diel. Autor vstúpil do literatúry r. 1961 poviedkou Goethe v zajatí (o protifašistickom hnutí v zajateckom tábore) a románom s vojnovou tematikou V piatok medzi treťou a šiestou (1964). Vo vojne bol dvakrát ranený, po vojne prešiel viacerými zamestnaniami: bol montérom, skladníkom, predavačom, napokon vyštudoval právo a pracoval ako štátny zástupca, neskôr ako obhajca na súde.







Vošiel som do budovy ako kandidát herectva, ktorého si objednala komisia divadelných mocipánov a ktorý má predviesť, čo vie. Na iné pocity si už nespomínam, ba nespomínam si presne ani na to, ako som sa vlastne dostal na riaditeľstvo. Cez také situácie kráča človek ako vo sne.

Riaditeľ ma prijal zdvorilo, ale zachoval si odstup. Zato jeho sekretárka si ma kradmo a zvedavo premeriavala, po každý raz síce iba na chvíľu, ale znovu a znovu, takže ma to dosť dráždilo. Koniec koncov, keď som z budovy odišiel, na sekretárku som zabudol. Ani na tomto mieste, povedal som si, nie je pohľad na muža, ktorý z ničoho nič inkasuje pol milióna mariek, čosi bežné, najmä nie pre mladú ženu. (Ako sa ešte ukáže, táto úvaha bola najosudnejším omylom, akému som podľahol vo veci tejto trápnej výhry.)

Riaditeľ. Už keď mi podával ruku, zmizol zo mňa všetok nepokoj, prestal som mať trému a cítil som sa príjemne rozčarovaný. Veď napokon to bol chlap ako každý iný. Stál som v kancelárii, nie síce celkom takej prostej ako niektoré úradné miestnosti, ale ani zďaleka nie takej reprezentačnej ako pracovňa generálneho riaditeľa v hocijakom národnom podniku. Slovom, očakával som fantastickú udalosť, a teraz som videl proces vecného vybavovania. Vznášal sa predo mnou strážca svätého Grála maskovaný za riaditeľa lota? Sezam, otvor sa, ibaže primeraný dobe? Neviem. Neurčitá predstava, ktorá sa v nás udržala z čias detstva, naráža na realitu života a spľasne na nej ako mydlová bublina, to je všetko ...

„Dúfam,“ povedal riaditeľ, „že ste mali príjemnú cestu, pán..."

„ ... Meier,“ povedal som, „som Meier, ďakujem za opýtanie.“

Direktor sa uznanlivo usmial a zdalo sa mi, že je v tom ľahký výsmech (možno sa nezvítal po prvý raz s výhercom, ktorý sa predstavil ako Meier).

Uvážlivo otvoril trezor, vybral z neho fascikel a začal skúmať môj kupón, pričom mu asistovala sekretárka. Kým sa tým zamestnával, nedbalo poznamenal: „Tak teda všetko v najlepšom poriadku ...“

(Pri pohľade späť sa mi zdá, že po týchto slovách som si uľahčene vydýchol; rozhodne sa však moja tieseň, ak som nejakú cítil, roztopila ako maslo na slnku.)

Riaditeľ na mňa pozrel.

„Ako iste viete, pri preberaní výhry nemusíte preukázať svoju totožnosť, pán Meier ...“

Len-len že som nezvolal: Ó, prosím, nemám príčiny hrať so zakrytými kartami; našťastie mi však zišlo na um, že som sa už predstavil pod menom Meier. Čo som si pri tom vlastne myslel? Nič som si pri tom nemyslel a ešte dnes si predstavujem, že sa to stalo bez skutočného úmyslu, skôr impulzívne, nevdojak, lebo riaditeľ ma pri oslovení — neviem, či náhodou alebo z rafinovanosti k tomu vyprovokoval. Iste som tak ľahkomyseľne a bez zábran povedal meno Meier z tej istej príčiny, ktorá ma nabádala mlčať, keď neskôr v jed-

...............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ja som iste nevyzeral nejako inteligentne; ale v jeho úsmeve nebolo ani stopy výsmechu.



MCCAULEYOVÁ, BARBARA - NÁMLUVY NA RANČI

MCCAULEY, BARBARA - NÁMLUVY NA RANČI
INGRAHM, PAMELA - JAK ZKROTIT KOVBOJE

(Courtship in Granite Rige - Wedding Planner Tames Rancher!)

Harlequin, Praha, 1998
preklad Radka Wenigová
ISBN 80-7170-889-5

beletria, román, pre ženy,
320 s., čeština
hmotnosť: 172 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

1,00 €

*cesvo*

BARBARA McCAULEYOVÁ: NÁMLUVY NA RANČI Jako mladá dívka milovala Kasey Hugha Slatera jako nikoho jiného na světě. On jí však nevěnoval pozornost. Po letech se najednou objeví na ranči, kde nyní rozvedená Kasey žije i dvěma malými syny, aby ji ochránil před údajným dalším unáhleným sňatkem. Kasey zpočátku vůbec nechápe, o čem ten pohledný muž na prahu jejích dveří mluví.

PAMELA INGRAHMOVÁ: JAK ZKROTIT KOVBOJE
Leah již dávno vyškrtla ze svého seznamu mužů, o nichž snila, kovboje. Chce moderního, galantního partnera, který by jí byl oporou. Její zásady se však začínají hroutit jako domeček z karet, když pozná Wadea, který si ji najme na uspořádání svatby své dcery a který je kovboj každým coulem!






„Můžeš mi laskavě říct, co tady pohledáváš?“ Popadl ji za ramena, aby neupadla.

„Slatere!“ Celá vylekaná se nadechla. Panebože, ten člověk se ale rychle oblékl. „Myslela jsem, že jsi ve sprše.“

„Že se nestydíš, Acacio,“ zahučel. „Copak jsi nepřísahala?“

Cody a Troy by jí možná na její historku s bateriemi skočili, ale Slater nikoliv. „Já jsem si, ehm, no, vzpomněla jsem si, že

Posměšně mlaskl a zatlačil ji do stínu vedle zadní verandy. Když začala protestovat, zasyčel, aby byla zticha. Ze stáje k nim dolehl výbuch ječivého smíchu; Kasey sebou nervózně škubla, ale Slater ji držel pevně.

„Nic jim neschází,“ zašeptal. „Přestaň si dělat starosti.“

Zamračila se a chvíli naslouchala jejich hláskům. „Je tam děsná tma.“

„Přesně tak. A jakmile to zjistí, vyběhnou nebo spíš vylítnou ven a namíří si to rovnou do domu. Dávám jim deset minut. Nanejvýš patnáct.“

Chvíli uvažovala. Samozřejmě, Slater má pravdu, uvědomila si a připadala si trapně. Troy bude první, kdo to nevydrží, a Cody ho bude následovat. „Jak to, že tak dobře víš, co takoví malí kluci udělají?“

„Když mi bylo osm, postavili jsme si s jedním kamarádem u nich na zahradě stan, ale nevydrželi jsme tam ani tři čtvrtě hodiny. On přísahal, že viděl pekelnýho psa s rohy a ohnivýma očima. Pak se ukázalo, že to byla zaběhlá koza.“

Při té vzpomínce se tlumeně zasmál. Náhle si uvědomila jeho blízkost. Stále ji držel za ramena a Kasey cítila, jak jí teplo z jeho rukou proudí do celého těla.

„Myslím, že bych se teď měla vrátit.“ Slyšela svůj zadýchaný hlas a cítila silný, stejnoměrný tlukot svého srdce. Neučinila žádný pokus se pohnout.

„To bys měla.“ Nezdálo se, že by ji chtěl pustit.

Nebyla si jista, co se stalo dřív, jestli mu ona dala ruce kolem krku, nebo jestli ji on vzal kolem pasu, a bylo jí to jedno.

Pootevřela rty a jeho jazyk se lehce dotkl jejího. Projela jí rozkoš jako horký vítr a prosákla do každého póru jejího těla. Přitiskl ji k sobě a když ji začal vášnivě líbat, zvedla ruce a prohrábla jeho ještě vlhké vlasy.

„Krásně voníš...,“ zachraptěl a přesunul ústa na její bradu a dolů na hrdlo. Nebyl oholený a jeho počínající strniště ji na jemné kůži píchalo jako tisíc elektrizujících jehliček.

Mačkal ji v náručí a Kasey se celá chvěla jak se v ní vzmáhala prudká touha.

Cože? Něco je tu anatomicky nesprávně, pomyslela si matně. Ačkoliv stál proti ní, cosi ji tlačilo na kyčelní kosti.

Baterie!

Nemohla si pomoct. I když ji stále ještě líbal, začala se smát. Snažila se přestat, ale nešlo to. Baterie, proboha!

Znehybněl, pak se od ní odtáhl. „Pomalu už dostávám komplex: kdykoliv tě líbám, začneš se smát. Podělila by ses se mnou o tu legraci?“

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Ty šedé oči jí dočista a navždy učarovaly -  a víc už od života nechtěla vůbec nic.



ZPĚVY STARÉ ČÍNY

ZPĚVY STARÉ ČÍNY

Státní nakladatelství krásné literatury, hudby a umění, Praha, 1960
edícia Světová četba (236)
prebásnil Bohumil Mathesius, Jaroslav Průšek
úvod Bohumil Mathesius
predslov Jaroslav Průček
2. vydanie (v SNKLHU), 20.000 výtlačkov

literatúra staroveká, poézia,
208 s., čeština
hmotnosť: 164 g

mäkká väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý, prebal ošúchaný

PREDANÉ

*cesvo*poe

Tři sbírky parafrází Bohumila Mathesia, jež byly shrnuty v tomto svazku, jsou zatím nejobsáhlejší antologií čínské poezie v češtině. Málokterá kniha veršů měla u českých čtenářů takový úspěch jako Zpěvy staré Číny. Také v současné Číně obroda poezie, probuzená úsilím Velkého skoku, dokazuje, že klasické čínské básnictví je mnohem bližší lidu, než se dosud soudilo. V staré lyrice ovšem převládá odevzdaná životní moudrost nad dynamismem lidské vůle a prchavá barva okamžiku nad mohutnějšími proudy činorodé radosti, vyjádřené v tvorbě nové. Ale zdánlivě nevyrovnatelný rozdíl mezi spisovnou řečí klasické poezie a moderní hovorovou čínštinou je překlenut společnými základními citovými polohami básní starých i nejnovějších: konkrétností imaginace, pocitem harmonie mezi životem přírody a životem lidským, prostotou a zpěvností a především lyričností: základní lyričností básnického světa. Tyto rysy stejně jako obdoby formální — paralelizující struktura a útlé, neornamentální strofické útvary — osvědčuji nepochybné příbuzenství staré a nové: příbuzenství velkých básníků a jejich lidu.











VÍTĚZ SE PSEM A ČERNOU KOROUHVÍ

Vítězství! Smím si v černý vlas je vplésti, 
ač tvrdá rána chlípí v prsou kdes. 
Korouhev černou v křečí ztvrdlé pěsti, 
jdu bojištěm. Je večer. Já a pes.

Pes štěkal, kde na nepřítele pad; 
je kolem mrtvol jako plev.
— Žer těla jejich, máš-li hlad, 
a chlemtej krev!

Psův zrak dí: Bratře, krev a krev!
A skáče, líže moji horkou ránu.
Tak jdeme spolu příštímu vstříc ránu, 
já a můj pes a černá korouhev.

SETON, ERNEST THOMPSON - ZÁLESÁK ROLF

SETON, ERNEST THOMPSON

ZÁLESÁK ROLF
Dobrodružstvá mladého zálesáka Rolfa, Indiána Quonaba a psa Skookuma
(Rolf in the Woods)

Mladé letá, Bratislava, 1964
preklad Alexander Brhlovič
ilustrácie Mirko Hanák
2. vydanie, 16.500 výtlačkov
66-075-64

beletria, román
292 s., slovenčina
hmotnosť: 681 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá, bez prebalu, dosky ušpinené a ošúchané

2,00 € PREDANÉ

*cesvo*







Výzvedy vo vnútrozemí

V ten istý deň zvečera sa Rolf dal na cestu späť. Niesol posledné zprávy a veliteľovo hlásenie. Poznal už dokonale celý kraj, a keďže ako zálesák nadobudol nezvyčajne dobrú pamäť, šiel stále po svojich vlastných stopách. Možno, že to nebola tá najlepšia cesta, no mala mnohé výhody. Predovšetkým tú, že všade mal uschované plte, ktoré si bol zhotovil na minulej ceste, a tak získal veľa hodín drahocenného času.

Videl mnoho vysokej zveri i jedného medveďa a v noci začul vyť vlkov. No bolo to vždy vo veľkej diaľke. Druhej noci táboril už priam v srdci divočiny. Vlci opreteky vyli, a teraz už blízko. Rolf táboril potme. Založil z vetvičiek, ktoré okolo seba nahmatal, malý ohník: keď sa ohník rozhorel, Rolf uvidel asi v dvadsaťmetrovej vzdialenosti suchý smrek. Vzal sekerku a popošiel k stromu, aby ho vyrúbal. Odrazu sa však ocitol zoči-voči vlkovi, ktorý si oprel predné laby o vyvalený kmeň, vzdialený len asi na päť metrov od uschnutého smreka, a zvedavo gánil na Rolfa. Ostatní jeho druhovia vyli neďaleko v húštine. Vlk znenazdajky vysoko dvihol papuľu a žalostne, dlho zavyl.

Rolf si nechal pištoľ pri ohni. Hodiť sekeru po vlkovi sa neodvážil, bol by zahodil jedinú zbraň, ktorú mal v rukách. Zohol sa, zdvihol suchú haluz a šmaril ju po vlkovi. Vlk sa prikrčil, takže haluz mu preletela ponad hlavu, a pozeral na útočníka bez strachu, ale aj bez hnevu. Ostatní vlci neprestávali vyť a Rolf sa bál. Opatrne ustupoval k ohňu, vzal pištoľ a vrátil sa k stromu.

Ale vlk už tam nebol. Vlčie vytie však Rolf počúval celú noc, a tak vytrvalo udržoval dva strážne ohne.

Zrána, ako obyčajne, vydal sa na cestu a o pol hodiny videl, že po jeho stope, niekoľko sto metrov za ním, uteká párik vlkov. Nesnažili sa ho dobehnúť; keď sa zastavil, zastali tiež, a keď sa pohol, takisto sa pohli, verní svojej psej povahe. Ako si Rolf želal, aby mal pri sebe svoju dobrú pušku, lebo nikdy neprišli tak blízko, aby na nich mohol vystreliť z pištole. Zdalo sa, že vedia presne, ako ďaleko pištoľ nesie. Nastavil im pascu, keď prešiel cez skalnatý hrebeň, odplazil sa kus naspäť a skryl sa blízko svojej stopy. No vietor prezradil jeho úkryt. Vlci si pokojne sadli a čakali, kým pôjde ďalej. Cez celý deň ho táto čudná dvojica vlkov prenasledovala a vôbec sa nezdalo, že by bola azda rozzúrená; asi o tretej popoludní, keď Rolf prešiel rieku, dvojicu vlkov už neuzrel. Po rokoch, keď Rolf poznal vlkov lepšie, prišiel k presvedčeniu, že ho vlčí pár sledoval buď zo zvedavosti, alebo ich azda ťahala nádej, že zastrelí nejakú zver, na ktorej sa aj oni priživia. A keď ho vlci už ďalej nesledovali, iste preto, že prešiel hranicu ich „loveckého revíru“, a za túto vlk nikdy neprejde.

Navečer sa utáboril deväťdesiat kilometrov od Ticonderogy, ale zaumienil si, že túto vzdialenosť prejde za jeden deň. Či nesľúbil, že bude o týždeň naspäť? Starší bojovníci krútili pochybovačne hlavami a on — mládenec, hrdý na svoje nohy, chcel svoj sľub splniť. Takmer sa bál zaspať, aby neprespal čas, keď už bude dosť svetla, aby sa dalo ísť. Ľahol si; o desiatej — o jedenástej mal vyjsť mesiac. O tri hodiny bude už dosť svetla na to, aby sa mohol vydať na cestu. Najmenej desať ráz sa strhol a prebudil od strachu, že zaspal; no keď pozrel na mesiac, ktorý stál nízko nad obzorom, uspokojil sa a opäť zaspal.

Konečne bol mesiac štyri hodiny na nebi a lesy sa kúpali v jeho mäkkej žiare. Výr húkal svoje hlboké „hú — hú“, v diaľke ťahavo a melancholicky vyli vlci. Rolf sa naraňajkoval sušeného mäsa, pripäl si opasok a pustil sa do dlhého, namáhavého behu. Keby bol žil v starom Grécku, možno by o ňom boli napísali krásnu epickú báseň.

Rolf nepotreboval kompas. Mesiac ako rozžiarený lampión, zavesený na temnej oblohe, ho bezpečne viedol, a tak kráčal priamo, vyhýbal sa iba malým pahorkom a jazerám. Zo začiatku šiel dlhým, vytrvalým krokom; potom prišiel na breh jazera a tam už utekal rýchlosťou desať kilometrov za hodinu; nato vošiel do jelšovej húštiny, kde postupoval veľmi pomaly. Čoskoro však z nej vyšiel a potom sa kilometer brodil až po kolená močariskom. Vôbec nebol prekvapený, keď videl, že močarisko vyústilo do jazierka, na ktorom bolo vidieť zo desať bobrích stavenísk. Ich obyvatelia sa hneď teperili so žblnkotom do vody, no Rolf sa ponáhľal ďalej na blízky kopec. Cesta sa kľukatila medzi lesmi, mesiac svietil priam nádherne. Rolf dolu kopcom vždy bežal a hore kopcom kráčal miernym, pokojným krokom.

Zrazu začul celkom pred sebou šuchot a potom praskot krovísk, ktoré ktosi pred ním prudko rozhŕňal. Trvalo to hodnú chvíľu, no čo to vlastne bolo, to sa

..............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Jeho dlhé rovné vlasy boli skoro biele a po jeho boku ležal navždy umĺknutý spevný bubienok jeho ľudu.

JIRÁSEK, ALOIS - STARÉ POVĚSTI ČESKÉ

JIRÁSEK, ALOIS

STARÉ POVĚSTI ČESKÉ

Jos. R. Vilímek, Praha, 1947
ilustrácie Antonín Procházka
23. vydanie, 10.000 výtlačkov

beletria, próza krátka, povesti,
256 s., čeština
hmotnosť: 1143 g

tvrdá väzba, veľký formát
stav: dobrý, bez prebalu

2,00 € PREDANÉ

*cesvo* in *H-2-9*










sobota 17. augusta 2019

FLAUBERT, GUSTAVE - PANI BOVARYOVÁ

FLAUBERT, GUSTAVE

PANI BOVARYOVÁ
(Madame Bovary)

Tatran, Bratislava, 1976
edícia Výber (39)
preklad Soňa Holá
prebásnil Viliam Turčány
doslov Anton Vantuch
ilustrácie Stanislav Dusík
prebal Stanislav Dusík, Ján Švec
3. vydanie, 80.000 výtlačkov
61-756-76

beletria, román, literatúra francúzska,
318 s., slovenčina
hmotnosť: 738 g

tvrdá väzba s prebalom

0,80 € stav: veľmi dobrý *barpe*belx
0,60 € stav: dobrý, neautorské venovanie *juran*belx*
PREDANÉ stav: dobrý *cesvo*H-2-9

Gustave Flaubert (1821 — 1880), autor románu Pani Bovaryová, zaujíma významné miesto medzi francúzskymi kritickými realistami 19. storočia. Takmer celý život prežil na vidieku, na osamelom zámočku neďaleko Rouenu, a tak sa stal vynikajúcim znalcom francúzskeho vidieckeho života. Dokonale poznal figúrky malomestskej spoločnosti a vedel ich tvorivo uplatniť vo svojich literárnych dielach, majstrovsky ich vykreslil v celej ich malosti, nemorálnosti, strhol masku prehnitej meštiackej spoločnosti, nemilosrdnej kritike podrobil jej život založený na lži a pretvárke.

Z takejto hlbokej znalosti francúzskeho života meštiackej spoločnosti vzniká Flaubertov román Pani Bovaryová. Námet románu je zo skutočného života — osud manželstva lekára z neďalekého mestečka. Hrdinka románu Emma Bovaryová je tragickou obeťou doby, spoločenského zriadenia a prostredia, v ktorom žije. Je morálne poznačená kláštornou výchovou a romantickou i bulvárnou literatúrou. Ako naozajstná meštiačka túži za pohodlím a radovánkami, bezstarostným životom a bohatstvom, čo ju napokon vháňa do náručia dobrovoľnej smrti. Túži ponášať sa na hrdinky romantických románov, no pritom v nej hynie každý dobrý ľudský cit. Za krásu pokladá pekný zovňajšok, pózu a frázu. A tak v Emminom živote prichádza rozčarovanie za rozčarovaním. Čím vyššie sa usiluje povzniesť z bahna všedného života do sveta krásy, tým hlbšie sa ponára do kalu a špiny. Jej dni plynú bez práce, neužitočne, a zmysel života hľadá v ľúbostných vzťahoch. Ale Emma nie je vinná! Je len výplodom svojho prostredia, svojej výchovy. Veď nezmyselný život je údelom všetkých žien vtedajšej takzvanej lepšej spoločnosti.







YONVILLE-ĽABBAYE (volalo sa tak podľa niekdajšieho kapucínskeho opátstva, z ktorého už nezostali ani zrúcaniny) je mestečko na osem míľ od Rouenu; leží medzi abbevillskou a beauvaiskou cestou v údolí, zavlažovanom Rieulou, riečkou, čo sa vlieva do Andelly, no kým do nej vústi, poháňa tri mlyny; je v nej zopár pstruhov, ktoré chlapci v nedeľu zo zábavy chytajú na udicu.

V Boissiere sa odbočí z hlavnej hradskej a ide sa ďalej rovno hore na vŕšok pri Leux, odkiaľ už vidieť do údolia. Rieka, čo ním preteká, akoby ho delila na dva výzorom odlišné kraje, naľavo sú samé pasienky, napravo samé role. Lúky sa tiahnu popod veniec nízkych pahorkov a za nimi sa spájajú s brayskými pastvinkami, kým na východnej strane sa mierne stúpajúca rovina rozširuje a do nedozerna rozkladá pobelavé tably obilia. Voda tečúca pri kraji pažite oddeľuje ako biela čiara farbu lúčin od farby brázd a krajina sa tak ponáša na veľký, rozprestretý plášť so zeleným zamatovým golierom, ovrúbeným strieborným pásikom.

Kto prichádza, na obzore pred sebou vidí duby argueilského lesa a úbočia Svätojánskeho vŕšku, rozryté odhora dolu dlhými, červenými nerovnými výmoľmi; sú to stopy po dažďoch a tehlové tóny, rozpadávajúce sa v jemné žilky na sivej farbe vrchu, pochádzajú z množstva železitých prameňov, ktoré odtiaľ stekajú do celej okolitej krajiny.

Je to rozhranie Normandie, Pikardie a Ile-de-France, kraj zaostalý, kde je reč nevýrazná ako fádna krajina. Tu robia z celého okresu najhoršie neufchatelské syry a obrábanie pôdy je nákladné, lebo treba veľa hnojiva na zúrodnenie sypkej zeme, plnej piesku a skál.

Až do roku 1835 neviedla do Yonville schodná cesta, no v tom čase postavili veľkú vicinálku, ktorá spája cestu abbevillskú s amienskou a vše ju používajú furmani, čo idú z Rouenu do Flámska. Ale Yonville-l’Abbaye sa nepovznieslo ani pri nových príležitostiach. Namiesto aby zlepšovali obrábanie pôdy, zanovito sa držia pasienok, hoci nemajú nijakú hodnotu, a tak sa lenivé mestečko odchýlilo od roviny a prirodzene rástlo smerom k rieke. Vidieť ho zďaleka, ako si leží na brehu sťa kraviar, čo si po obede zdriemol pri vode.

Na úpätí vŕšku, za mostom, začína sa ulica, vysadená mladými osikami, ktorou prídete rovno k prvým domom v obci. Sú ohradené plotmi, stoja prostred dvorov, kde je plno roztrúsených stavísk, prešovní, kôlní a pálenie rozosiatych pod hustými stromami, ovešanými rebríkmi, bidlami alebo kosami. Doškové strechy, ako kožušinové čiapky stiahnuté na oči, siahajú takmer do tretiny nízkych oblokov, na ktorých sú hrubé sklá v prostriedku vyduté ako dná fliaš. O vybielenú stenu, na ktorej sa uhlopriečkovito križujú čierne žŕdky, tu a tam sa prichytáva biedna hruška; a predo dvermi na prízemí nízka otáčavá bránička chráni pred kurencami, čo chodia na prah zobať omrvinky čierneho chleba namočeného do muštu. Ale ďalej sú dvory čoraz užšie, obydlia tesnejšie vedľa seba, ploty miznú; viazanička papradia sa kolembá pod oknom na konci rúčky z metly; je tu kováčska vyhňa a ďalej kolár, ktorý má pred domom dva či tri nové vozy, čo zaberajú kus cesty. Potom sa pomedzi mriežky ukáže biely dom za okrúhlym trávnikom, ktorý zdobí Amor s prstom na ústach; na každom boku schodišťa stojí liatinová váza, na dverách sa ligocú štítky; je to notárov dom, najkrajší na okolí.

Kostol je na druhej strane ulice, dvadsať krokov ďalej, hneď ako sa vojde na námestie. Cmiterček okolo neho, ohradený múrikom vysokým asi po prsia, je taký preplnený hrobmi, že staré náhrobné kamene, vtlačené do zeme, tvoria súvislú dlažbu, na ktorej tráva vykreslila pravidelné zelené štvorce. Kostol prestavali v posledných rokoch vlády Karola X. Drevená klenba začína na vrchu práchnivieť a miestami má na belasej farbe čierne trhliny. Nad dvermi, kde by mal byť organ, je mužský chór s točitými schodmi, ktoré sa ozývajú pod drevákmi.

Denné svetlo, vnikajúce oblokmi z obyčajného skla, šikmo svieti na lavice pristavené k stene, tu a tam vyložené pripevnenou rohožkou, nad ktorou je napísané veľkými písmenami: ,,Lavica pána toho a toho.“ Ďalej, v mieste, kde sa loď zužuje, stojí spovednica oproti soške Panny Márie, ktorá má atlasové rúcho, na hlave tylový závoj posiaty striebornými hviezdami a purpurové líca pripomínajúce modlu zo Sandwičských ostrovov; napokon kópia Svätej rodiny, dar ministra vnútra, dominujúca

...................................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Nedávno dostal záslužný kríž.