SLOVENSKÉ POHĽADY LXI - 1945
Časopis pre literatúru a umenie
Matica slovenská, Martin, 1945
zodpovedný redaktor Ján Bodenek
umenie, próza krátka, poézia, literárna teória,
496 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 862 g
tvrdá väzba, zviazané časopisy
stav: veľmi dobrý, dobová väzba, časopisy 1-12, sumárny prehľad článkov, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*trsos*čas* in *h-bar-FR*
Prechádzka v daždi
Dominik Tatarka
Kamil Zloch, ináč takto aj spisovateľ, vydal sa na prechádzku smerom výhľadu z kuchynského okna. Benediktiho ulicou postrácal odvahu ísť sám do prírody. Zo strachu i z vypočítavosti vylákal i dobrého svojho druha Janka Sitára. Ukonaní a premoknutí až na kosť vrátili sa domov, ako sa dá očakávať, pravdaže, bez príhody.
V kuchyni sa naobedovali všetci traja. Pretože muž neprehovoril dosiaľ, žena vyzrela oknom. Možno dažďové mraky zaľahnú na zem, kým dofajčí cigaretu. Po jedle hodila sa im pošmúrna nálada, konečne známa ako únava alebo tlak na bránicu. Mužovi naraz bolo ľúto zaspať melanchóliu, keď tak pršalo. Z neurčitého popudu vypukla v ňom vzbura.
„Ale vieš čo, pôjdem na prechádzku.“
„Kdeže pôjdeš, keď tak prší.“
V mrákotách posnášal si starú výstroj do dažďa. Cnelo sa mu ako človeku, vysušenému úradnou prácou. Dažďové kvapky stekajú nielen po obločných tabuliach, ale aj po sviežich listoch. Voda crčí v machu, tráve, kalná voda v koľajach, v jamkách od ratíc kráv a oviec stoja kalúžky. Váhal len, či si má obliecť remenný kabát, s ktorým v živom spojení trvala úchvatná tragédia. V zrkadle urobil na seba ohavnú grimasu, ako bol tak na potvoru oblečený, i s plesnivým klobúkom na hlave. Žene i pomocnici v domácnosti zahral scénu. V pantomime skarikoval svoje mladistvé smútky, ako sa pľantal ťahavým krokom ulicami i prírodou, panák z handier zhúžvaný, rozvrátený pre pletku, nešťastnú ľúbosť, maj sa svete. Ale v duši ešte i teraz zúril, že sa ho dotýkala taká hlúposť ako máj v mrholivom daždi.
Ale Benediktiho ulicou sa už pľantal krokom, akým chodieval kedysi. Žena by ho bola sotva poznala po rozvážnom kroku mierne rezignovaného úradníka. Ako každá ulica, viedla i táto na križovatku a odtiaľ malým pásom polí do dúbravy. Keby bol ustal na jednej myšlienke, že skúsi, bol by prišiel na križovatku ako po ohnivom moste. On však upieral oči s netajenou nádejou na prízemný domček, kde býval u rodičov Janko Sitár. Po Jankovi Sitárovi siahal každou chvíľou ako za kľučkou dverí. Bez zámeru vstupoval s ním ta a strácal sa, sotva vstúpili.
Soznámil sa s Jankom, ako sa ľudia vôbec soznamujú v malom meste, z nevyhnutnosti doslova. I keby boli vyhýbali druh druhovi, neboli by si vyhli. Ľudia striehnu i na najmenší prejav známeho. potom si ho prisvoja, alebo zostane i naďalej taký známy z prvých dní, aby sa s ním stretali a pozdravovali. Známy je možnosť, ktorá zostáva najčastejšie nevyužitá. Z prirodzenej zvedavosti vyšli spolu niekoľko ráz na prechádzku, pripravovali druh druhovi návnadu, aby sa prejavili. Janko zaviedol Zlocha, ktorý dosť málo poznal okolie, na najkrajšiu prechádzku. Chodníky dúbravami a hájikmi pospájal veľmi dômyselným spôsobom v okružnú cestičku, že chodili ako by pozpiatky. Zloch bol celý očarený, lebo ani raz nevidel ustálený pohľadnicový pohľad na okolité vŕšky a mesto. To stačilo, aby Zloch poznal, aké má Janko vycvičené oko pre krajinku, a okrem toho ešte mnoho zaujímavých vecí z letmých náražiek. Chodníkom ako by v tuneli, cez smrekový podrast dostali sa na svažnú lúčku, v jeseni veľmi čisto pokosenú, vyhrabanú. Skupinky červených bukov boly na nej takým pôvabným spôsobom porozhadzované, že by sa bol musel potešiť pohľadom, i keby tu Janka nebolo. Zloch trochu, pravda, sklamal, lebo nepochopil nástrahu, uspokojil sa neodbornou poznámkou, že taký pôvabný park ešte nikde nevidel.
Keby Zloch nebol býval taký nevzdelaný vo výtvarnom umení, bol by to predsa musel pochopiť, že pri takejto príležitosti mal myslieť na Cézanna. Janko naozaj ani nemeškal mu vysvetliť, ako Cézanne stavia priestor. Ešte na tej istej prechádzke naskytla sa im príležitosť rozhodovať, ktorý strom je najkrajší, ihličnatý a či listnatý. Janko veľmi rozhodne tvrdil, že najkrajší je smrek, to že je priam symbol severského umenia, gotiky. Zloch zasa, že platán, vôbec listnatý strom, lebo myslel na Hollého brest a platány vo vzdialenej krajine, v ktorej bol. Bol citlivý na hrdlo a hol by radšej býval v kraji s miernejším podnebím.
Dobre bolo, že mu pre Janka ešte zvyšovalo trochu diaľky od prostriedku asi Benediktiho ulice po križovatku. K človekovi vždy treba trochu diaľky. Kto ho vie prečo to, Janko sa mu vždy nepostižne rozplynul, keď boli spolu. Stával sa priepustným pre obrazy krajiniek, spev vtákov, iné zvuky-hrmoty, vôňu kvetín. Iste bo! taký číry ako vzduch, ktorý nevedomky dýchame. Je to také bežné, že človek ani nepostihne, ako sa taký známy na sietnici ustáli. Vari a mu prispôsobila zrenica pre Janka v bledosivom plášti, prostovlasého, s medeným odtienkom vlasov. Trochu sa musela azda zúžiť pre jeho svetlú postavu. Mal ho na sietnici oka, ako robil ustálené pohyby, ako kráčal takým a takým krokom s určitým sklonom hlavy, ruky hlboko vrazené do vreciek, čo mal práve na sebe. Len keď naň niečo mocnejšie zapôsobilo, urobil náležité známe geste, akým sa len Janko vedel prejaviť. Smial sa tiež známym spôsobom. Vytiahol obočie, na opačnej strane stiahol dolu kútik úst.
PŘEHLED DĚJIN ČESKOSLOVENSKA I/1.
