MARSEILLE, JACQUES - DEJINY SVETA

MARSEILLE, JACQUES

DEJINY SVETA
(Les grands événements de l´histoire du monde)
Z pamäti ľudstva - Larousse

Mladé letá, Bratislava, 1997
preklad Zuzana Pazderová, Alena Anettová,  Zuzana Borovská, Bohumila Ferenčuhová, Pavol Petruf
obálka Henri-Pierre Tabet
1. vydanie
ISBN 80-06-00830-2

encyklopédie, história,
320 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1713 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

5,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

TOTO DIELO ZOBRAZUJE CHRONOLOGICKY DEJINY ĽUDSTVA OD KOLÍSKY AŽ PO SÚČASNOSŤ. PRI JEHO KONCIPOVANÍ AUTORI ZVOLILI NETRADIČNÝ PRÍSTUP - VYBRALI 150 KĽÚČOVÝCH UDALOSTÍ Z HISTÓRIE ĽUDSTVA, KTORÉ ZÁSADNÝM SPÔSOBOM ZMENILI DOVTEDAJŠIE POMERY A VTLAČILI NEZMAZATEĽNÚ PEČAŤ JEHO ĎALŠIEMU VÝVINU. KAŽDÚ Z TÝCHTO UDALOSTÍ SPRACOVALI KOMPLEXNE A DOPLNILI KVALITNÝMI REPRODUKCIAMI ZO SVETOVÝCH GALÉRIÍ, KTORÉ ZACHYTÁVAJÚ NAJDRAMATICKEJŠIE CHVÍLE ŽIVOTA SLÁVNYCH OSOBNOSTÍ I CELÝCH NÁRODOV.

NECHÝBAJÚ AUTENTICKÉ DOBOVÉ DOKUMENTY, ÚRYVKY Z DIEL ZNÁMYCH SPISOVATEĽOV, MAPY ZNÁZORŇUJÚCE SITUÁCIU V TOM-KTOROM OBDOBÍ, CHRONOLOGICKÉ TABUĽKY A PREHĽADNÝ REGISTER.

ORIGINÁLNY PRÍSTUP AUTOROV SPROSTREDKUJE PANORAMATICKÝ POHĽAD NA NEFALŠOVANÚ TVÁR ĽUDSTVA V JEHO VÝVOJI A ODHAĽUJE MNOHÉ TRAGICKÉ OMYLY Z MINULOSTI. ZÁROVEŇ VŠAK EVOKUJE NÁDEJ DO BUDÚCNOSTI, TAKÚ PREPOTREBNÚ NA KONCI TOHTO HEKTICKÉHO STOROČIA.

SLOVENSKÉ POHĽADY / ROČNÍK 52 - 1936

SLOVENSKÉ POHĽADY / ROČNÍK 52 - 1936
Časopis pre literatúru a umenie

Matica slovenská, Martin, 1936
redigoval Dr. Andrej Mráz

umenie, próza krátka, poézia, literárna teória,
712 s.,  far. fot., slovenčina
hmotnosť: 1255 g

tvrdá väzba, zviazané časopisy
stav: veľmi dobrý, dobová väzba, časopisy 1-12, sumárny prehľad článkov, knižničné pečiatky

9,90 € PREDANÉ

*trsos* in *H-BAR*

J. C. HRONSKÝ

OTEC ZVÁN

Kamenár, otec Zván, nie to najťažšie kladivo hodil pred Máriu, ale to najnebezpečnejšie. To, ktoré mal najradšej, lebo dlhá rúčka, lesklá, hladká rúčka i farbu i lesk dostala od jeho mozoľov, keď štiepal kameň. Mocný, tvrdý, vzdorovitý kameň, čo vraj i zazvonil, keď sa ho dotkol kamenár Zván. Oceľ zvoní i striebro, i zlato zvoní pekne, ale kameň, tvrdý a mocný — tak to hovorieval otec Zván —, ten hocikomu nezazvoní, ale komu zazvoní, tomu sa krajšie ozve ako strieborný zvon.

A Zvánovi sa ozýval.

Tým zvláštnym, neveľkým kladivom, čo nemalo ostrie ako sekera a hlavu vyváženú, tupú a ťažkú, tým keď sa dotkol, ozval sa i kameň, otvoril, a tak sa otvoril, ako chcel otec Zván.

Ani nie otec, ale majster Zván.

Iní kamenári síce tak hovorili, že Zván má tú silu v ruke, v prstoch a ramene, i v oku má moc, keď hodí šikmý pohľad na tuhý vápenec alebo tuhšiu žulu, no majster Zván sa nikdy nedal pochváliť, vždy rozhodne pozrel na svoje kladivo a neuberal mu na cti.

Hostia z krčmy sa ani neškriepili s otcom Zvánom, či je tajomstvo v ramene alebo v kúsku ocele, nastoknutej na porisku, nestarali sa o prameň sily, iba obdivovali výsledky a vďačne priplatili Zvánovi, ak sa produkoval pred krčmou na kamennej dlažbe.

Lebo pre hostí bola to dobrá zábava, keď majster Zván pohodil kladivo ako páper, ani sa mu veľmi neprizeral, a ostrie kladiva jednako zaseklo sa do tej kamennej špáry, ktorú si diváci vyznačili. Presne tak, že sa ani kameňu, ani kladivu neuškodilo. Ľahúčko, v lahodnom oblúku letelo nemotorné kladivo a vtedy ani sa neponášalo na kladivo, ani na nijaký nástroj, iba na hračku majstra Zvána.

Diváci krútili hlavami, s uznaním doliali kamenárovi, ale Zván nemal ich rád, lebo sa neprizreli na nástroj, čo mal v tomto divadle hlavnú úlohu. Nemal ich rád, lebo sa ani do kameňa nerozumeli a chytro sa spili. Aspoň tak súdil Zván, že do krčmy nemal by chodiť hocikto, ani víno je nie pre každého, a koho svalí, ten nech sa do džbána radšej nedíva.

Keby nie kladiva, veď by sa s nimi ani neshováral. Ale nech vedia, čo je kamenár, nech aspoň niečo obdivujú a nech hovoria:

— Pekný kúsok! Kladivo je nie nôž a môže byť ako nôž. Ty ho ledva podvihneš, a Zvánovi letí... Vletí priam navlas hocikde. Podivná ruka a podivné kladivo...

Ale čože hostia z krčmy, čo sa veci opravdive ani nerozumejú a čo sa spíjajú do nemoty, lebo sú slabí!

SLOVENSKÉ POHĽADY LXI - 1945

SLOVENSKÉ POHĽADY LXI - 1945
Časopis pre literatúru a umenie

Matica slovenská, Martin, 1945
zodpovedný redaktor Ján Bodenek

umenie, próza krátka, poézia, literárna teória,
496 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 862 g

tvrdá väzba, zviazané časopisy
stav: veľmi dobrý, dobová väzba, časopisy 1-12, sumárny prehľad článkov, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*čas* in *h-bar-FR*

Prechádzka v daždi

Dominik Tatarka

Kamil Zloch, ináč takto aj spisovateľ, vydal sa na prechádzku smerom výhľadu z kuchynského okna. Benediktiho ulicou postrácal odvahu ísť sám do prírody. Zo strachu i z vypočítavosti vylákal i dobrého svojho druha Janka Sitára. Ukonaní a premoknutí až na kosť vrátili sa domov, ako sa dá očakávať, pravdaže, bez príhody.

V kuchyni sa naobedovali všetci traja. Pretože muž neprehovoril dosiaľ, žena vyzrela oknom. Možno dažďové mraky zaľahnú na zem, kým dofajčí cigaretu. Po jedle hodila sa im pošmúrna nálada, konečne známa ako únava alebo tlak na bránicu. Mužovi naraz bolo ľúto zaspať melanchóliu, keď tak pršalo. Z neurčitého popudu vypukla v ňom vzbura.

„Ale vieš čo, pôjdem na prechádzku.“

„Kdeže pôjdeš, keď tak prší.“

V mrákotách posnášal si starú výstroj do dažďa. Cnelo sa mu ako človeku, vysušenému úradnou prácou. Dažďové kvapky stekajú nielen po obločných tabuliach, ale aj po sviežich listoch. Voda crčí v machu, tráve, kalná voda v koľajach, v jamkách od ratíc kráv a oviec stoja kalúžky. Váhal len, či si má obliecť remenný kabát, s ktorým v živom spojení trvala úchvatná tragédia. V zrkadle urobil na seba ohavnú grimasu, ako bol tak na potvoru oblečený, i s plesnivým klobúkom na hlave. Žene i pomocnici v domácnosti zahral scénu. V pantomime skarikoval svoje mladistvé smútky, ako sa pľantal ťahavým krokom ulicami i prírodou, panák z handier zhúžvaný, rozvrátený pre pletku, nešťastnú ľúbosť, maj sa svete. Ale v duši ešte i teraz zúril, že sa ho dotýkala taká hlúposť ako máj v mrholivom daždi.

Ale Benediktiho ulicou sa už pľantal krokom, akým chodieval kedysi. Žena by ho bola sotva poznala po rozvážnom kroku mierne rezignovaného úradníka. Ako každá ulica, viedla i táto na križovatku a odtiaľ malým pásom polí do dúbravy. Keby bol ustal na jednej myšlienke, že skúsi, bol by prišiel na križovatku ako po ohnivom moste. On však upieral oči s netajenou nádejou na prízemný domček, kde býval u rodičov Janko Sitár. Po Jankovi Sitárovi siahal každou chvíľou ako za kľučkou dverí. Bez zámeru vstupoval s ním ta a strácal sa, sotva vstúpili.

Soznámil sa s Jankom, ako sa ľudia vôbec soznamujú v malom meste, z nevyhnutnosti doslova. I keby boli vyhýbali druh druhovi, neboli by si vyhli. Ľudia striehnu i na najmenší prejav známeho. potom si ho prisvoja, alebo zostane i naďalej taký známy z prvých dní, aby sa s ním stretali a pozdravovali. Známy je možnosť, ktorá zostáva najčastejšie nevyužitá. Z prirodzenej zvedavosti vyšli spolu niekoľko ráz na prechádzku, pripravovali druh druhovi návnadu, aby sa prejavili. Janko zaviedol Zlocha, ktorý dosť málo poznal okolie, na najkrajšiu prechádzku. Chodníky dúbravami a hájikmi pospájal veľmi dômyselným spôsobom v okružnú cestičku, že chodili ako by pozpiatky. Zloch bol celý očarený, lebo ani raz nevidel ustálený pohľadnicový pohľad na okolité vŕšky a mesto. To stačilo, aby Zloch poznal, aké má Janko vycvičené oko pre krajinku, a okrem toho ešte mnoho zaujímavých vecí z letmých náražiek. Chodníkom ako by v tuneli, cez smrekový podrast dostali sa na svažnú lúčku, v jeseni veľmi čisto pokosenú, vyhrabanú. Skupinky červených bukov boly na nej takým pôvabným spôsobom porozhadzované, že by sa bol musel potešiť pohľadom, i keby tu Janka nebolo. Zloch trochu, pravda, sklamal, lebo nepochopil nástrahu, uspokojil sa neodbornou poznámkou, že taký pôvabný park ešte nikde nevidel.

Keby Zloch nebol býval taký nevzdelaný vo výtvarnom umení, bol by to predsa musel pochopiť, že pri takejto príležitosti mal myslieť na Cézanna. Janko naozaj ani nemeškal mu vysvetliť, ako Cézanne stavia priestor. Ešte na tej istej prechádzke naskytla sa im príležitosť rozhodovať, ktorý strom je najkrajší, ihličnatý a či listnatý. Janko veľmi rozhodne tvrdil, že najkrajší je smrek, to že je priam symbol severského umenia, gotiky. Zloch zasa, že platán, vôbec listnatý strom, lebo myslel na Hollého brest a platány vo vzdialenej krajine, v ktorej bol. Bol citlivý na hrdlo a hol by radšej býval v kraji s miernejším podnebím.

Dobre bolo, že mu pre Janka ešte zvyšovalo trochu diaľky od prostriedku asi Benediktiho ulice po križovatku. K človekovi vždy treba trochu diaľky. Kto ho vie prečo to, Janko sa mu vždy nepostižne rozplynul, keď boli spolu. Stával sa priepustným pre obrazy krajiniek, spev vtákov, iné zvuky-hrmoty, vôňu kvetín. Iste bo! taký číry ako vzduch, ktorý nevedomky dýchame. Je to také bežné, že človek ani nepostihne, ako sa taký známy na sietnici ustáli. Vari a mu prispôsobila zrenica pre Janka v bledosivom plášti, prostovlasého, s medeným odtienkom vlasov. Trochu sa musela azda zúžiť pre jeho svetlú postavu. Mal ho na sietnici oka, ako robil ustálené pohyby, ako kráčal takým a takým krokom s určitým sklonom hlavy, ruky hlboko vrazené do vreciek, čo mal práve na sebe. Len keď naň niečo mocnejšie zapôsobilo, urobil náležité známe geste, akým sa len Janko vedel prejaviť. Smial sa tiež známym spôsobom. Vytiahol obočie, na opačnej strane stiahol dolu kútik úst.

HEMINGWAY, ERNEST - KOMU ZVONIA DO HROBU

HEMINGWAY, ERNEST

KOMU ZVONIA DO HROBU
(For Whom the Bells Tolls)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (41)
preklad Alfonz Bednár
ISBN 80-85585-52-9

beletria, román
512 s., slovenčina
hmotnosť: 582 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, ošúchaný prebal

2,90 € PREDANÉ

*trsos*  in *H-BAR*

Najdlhší Hemingwayov román Komu zvonia do hrobu (1940) je kronikou troch dní života amerického lektora španielčiny Roberta Jordana. Ten prichádza v období občianskej vojny do Španielska ako dobrovoľník bojovať po boku republikánov proti Francovmu nacionalistickému režimu. Neďaleko Segovie sa pripojí k partizánskej jednotke, ktorá mu pomáha vyhodiť do vzduchu most, čo má zabrániť postupu nepriateľských jednotiek. Robert splní svoju úlohu, hoci sa presvedčí o jej nezmyselnosti. Chápe však nevyhnutnosť disciplíny, a preto sa podriadi vyššiemu cieľu. Medzi partizánmi spozná mladú sirotu Mariu. Romantický vzťah, ktorý medzi ňou a Robertom vznikne, bol jednou z príčin veľkého čitateľského úspechu tohto Hemingwayovho románu a zároveň sa stal aj hlavným motívom rovnomenného filmu, ktorý v roku 1943 nakrútil americký režisér Sam Wood s Garym Cooprom a Ingrid Bergmanovou v hlavných úlohách.

Zatiaľ čo sa Pablo vracal na koni z hôr k jaskyni a zatiaľ čo skupina zostúpila na miesto, kde nechali kone, Andrés rýchlo postupoval ku Golzovmu veliteľstvu. Prišli na hlavnú cestu do Navacerrady, kadiaľ sa valili nákladné autá z hôr, a tam ich zastavila hliadka. Ale keď Gomez ukázal strážnemu sprievodný list od podplukovníka Mirandu, strážny naň posvietil baterkou, ukázal druhému strážnemu, ktorý tam bol s ním, potom list vrátil a zasalutoval.

„Siga!“ povedal. „Choďte! Ale bez svetla!“

Motocykel opäť zrapotal. Andrés sa chytil predného sedadla a rozbehli sa po ceste. Gomez sa opatrne prepletal pomedzi autá. Ani jedno auto nesvietilo a išli po ceste v dlhej kolóne. Aj hore cestou išli naložené nákladné autá a všetky vírili prach, takže Andrés v tme nič nevidel, len cítil, ako mu mraky prachu vejú do tváre a že mu prach škrípe medzi zubami.

Dohonili nákladné auto, motocykel prskal, potom Gomez zrýchlil a predbehol ho a predbehol ďalšie a ďalšie a ďalšie, a naľavo od nich rachotili autá cestou nadol. Vtom ich dohonilo osobné auto a trúbilo klaksónom znova a znova do rachotu nákladných áut a do prachu, potom zažalo svetlá a prach vyzeral ako hustý žltý mrak, a prebehlo okolo nich so škrípucimi prevodmi a s naliehavým, hrozivým jačaním klaksónu.

Potom sa všetky nákladné autá pred nimi zastavili, a oni išli ďalej, prebíjali sa okolo sanitných, štábnych áut, pancierového auta, druhého, tretieho, všetky stáli ako ťažké, kovové korytnačky s vystrčenými hlavami diel v ešte neusadnutom prachu, a tam narazili na druhú hliadku a dve zrazené autá. Jedno nákladné auto zastalo, ďalšie, čo išlo za ním, to nezbadalo a vrazilo doň, rozbilo zadnú časť prvého auta a rozhodilo po ceste debničky streliva do pechotných zbraní. Jedna debnička sa rozbila, keď spadla na zem, a keď Gomez a Andrés zastali a tlačili motocykel pomedzi stojace vozidlá, aby hliadke ukázali sprievodný list, Andrés kráčal po mosadzných plášťoch tisícov nábojov, rozmetaných po ceste v prachu. Druhé auto malo celkom rozbitý chladič. Auto za ním sa mu dotýkalo zadnej steny. Stovky ďalších áut sa hromadili za nimi a dôstojník v čižmách behal po ceste a kričal na šoférov, nech cúvnu, aby mohli z cesty odstrániť rozbité auto.

Bolo tam toľko nákladných áut, že nemohli cúvnuť, iba že by dôstojník dobehol až na koniec zväčšujúcej sa kolóny a zastavil jej narastanie, a Andrés videl, ako behá s baterkou, potkýna sa, reve, kľaje v tme, a autá stále prichádzali.

Vojak z hliadky im nevracal sprievodný list. Boli tam dvaja s puškami prehodenými na chrbte a s baterkami v ruke a aj oni kričali. Jeden držal v ruke sprievodný list a prešiel cez cestu k nákladnému autu, ktoré išlo nadol, aby šoférovi povedal, nech ďalšej hliadke povie, aby zadržali všetky autá, kým sa neodstráni karambol. Šofér nákladného auta ho vypočul a potom išiel ďalej. Strážny z hliadky, ešte stále so sprievodným listom v ruke, prešiel k šoférovi auta, čo rozsypalo náklad.

„Nechaj to tu a choď ďalej, doboha, aby sme to tu mohli uvoľniť!“ skríkol na šoféra.

„Mám rozbitý diferenciál!“ povedal šofér, sklonený vzadu pri aute.

„Nakašľať na tvoj diferenciál! Počuješ, choď ďalej!“

„To sa nedá, keď je rozbitý diferenciál,“ povedal mu šofér a opäť sa sklonil.

„Daj sa teda odtiahnuť, choď ďalej, nech sa toto svinstvo z cesty odprace!“

Šofér sa mračil, keď vojak posvietil baterkou na rozbitý zadok auta.

„Choď ďalej! Choď ďalej!“ kričal vojak a ešte stále držal v ruke sprievodný list.

„A môj doklad!“ povedal mu Gomez. „Môj sprievodný list! Ponáhľame sa!“

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Cítil, ako mu srdce bije o lesnú pôdu, zapadanú ihličím.

LAWRENCE, D. H. - MILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ

LAWRENCE, D. H.

MILENEC LADY CHATTERLEYOVEJ
(Lady Chattersley´s Lover)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (18)
preklad Šarlota Barániková
ISBN 80-85585-27-8

beletria, román
420 s., slovenčina
hmotnosť: 488 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,00 € PREDANÉ

*trsos*  in *H-BAR*

Posledný román D. H. Lawrencea je síce v prvom rade autorovým vyjadrením odporu k civilizácii a priemyselnému pokroku a hľadaním harmonickejšieho spôsobu života prostredníctvom citového obrodenia človeka, preslávili ho však predovšetkým odvážne erotické scény. Tie spôsobili, že Milenec lady Chatterleyovej bol v autorovom rodnom Anglicku - a nebolo to inak ani v puritánskych Spojených štátoch - zakázaný súdnym rozhodnutím ako pornografia až do roku 1960 (tridsať rokov po autorovej smrti!). Paradoxom pritom bolo, že sám Lawrence bol vo svojej podstate veľkým moralistom a pornografiu verejne odsudzoval. Bytostne však veril v posvätnosť sexu a chápal ho ako obrodzujúcu silu, ktorá môže človeka strateného v industriálnej spoločnosti zachrániť. Lawrence napísal Milenca lady Chatterleyovej neďaleko Florencie, kde v roku 1928 aj vyšla (po anglicky), o rok neskôr ju vydali v Paríži. Vo Francúzsku sa román dočkal aj filmovej podoby - v roku 1955 ho nakrútil režisér Marc Allégret.

V prístavisku pri stanici prestúpili do gondoly a udali gondolierovi adresu. Bol to profesionálny gondolier v bielo-modrej blúze, nebol veľmi pekný, vôbec na nich nezapôsobil.

„Áno! Vila Esmeralda! Áno! Poznám. Robil som tam gondoliera jednému pánovi. Ale je to dosť ďaleko!“

Vyzeral trocha detsky a popudlivo. Vesloval s akousi prehnanou prudkosťou po tmavých bočných kanáloch s hroznými slizkými zelenými múrmi, po kanáloch spájajúcich chudobnejšie štvrte, kde vysoko na šnúrach visí bielizeň a kde sa šíri mierny alebo ťažký zápach stôk.

No napokon doplával do jedného z otvorených kanálov, vrúbených chodníkmi a preklenutých mostmi, ktoré vedú priamo a ústia v pravom uhle do Veľkého kanála. Obe ženy sedeli pod plátennou strieškou a gondolier stál vzadu nad nimi.

„Ostanú signoriny vo vile Esmeralde dlho?“ opýtal sa, zvoľnil tempo veslovania a utieral si spotenú tvár bledomodrou vreckovkou.

„Asi tak tri týždne. Sme obe vydaté,“ povedala Hilda svojím zvláštnym priduseným hlasom, ktorý sfarboval jej taliančinu tak cudzo.

„Ach! Teda tri týždne!“ zvolal gondolier a zmĺkol. Po chvíli sa ozval znova: „Budú si signory na tie tri týždne, čo ostanú vo vile Esmeralda, želať gondoliera? Na jednotlivé dni alebo na týždeň?“

Connie a Hilda pouvažovali. V Benátkach je výhodné mať vlastnú gondolu, ako je výhodné na pevnine mať vlastné auto.

„A aké člny majú vo vile Esmeralda?“

„Motorový čln aj gondolu. Ale...“ To ale znamenalo - nebudú vám stále k dispozícii.

„Koľko žiadate?“

Bolo to tridsať šilingov na deň alebo desať libier na týždeň.

Je to úradná cena?“ opýtala sa Hilda.

„Menej, signora, menej. Úradná cena je...“ Sestry pouvažovali.

„Dobre,“ povedala Hilda. „Príďte zajtra ráno a dohovoríme sa. Ako sa voláte?“

Volal sa Giovanni a chcel vedieť, kedy má prísť a čo má povedať - na koho čaká. Hilda nemala vizitku. Connie mu dala svoju. Hodil na ňu rýchly pohľad svojich ohnivých južanských belasých očí a potom na ňu pozrel ešte raz.

„Ach!“ rozžiaril sa. „Milady! Milady, však?“

„Milady Costanza!“ povedala Connie.

Prikývol a zopakoval: „Milady Costanza!“ a starostlivo si ukryl vizitku do záhrenia.

Vila Esmeralda bola dosť ďaleko, na okraji lagúny s výhľadom na Chioggiu. Bol to nie veľmi starý príjemný dom - terasy mal obrátené k moru a pod nimi bola dosť veľká záhrada s tmavými stromami, oddelená od lagúny múrom.

Hostiteľ bol hrmotný, dosť ťarbavý Škót, ktorý si pred vojnou nahrabal v Taliansku slušný majetok a za vojny ho vďaka jeho ultravlastenectvu povýšili do rytierskeho stavu. Jeho žena bola chudá, bledá, ostrá osôbka bez vlastného majetku a naopak postihnutá tým nešťastím, že celý život musela ututlávať dosť špinavé ľúbostné pletky svojho muža. Bol veľmi protivný najmä voči služobníctvu. Ale v zime mal ľahký záchvat mŕtvice a teraz bol znesiteľnejší.

Vila bola takmer celkom obsadená. Okrem sira Malcolma s dcérami tam bolo sedem ďalších hostí,

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Pán poneváč želá lady Jane dobrú noc, síce trochu skľúčene, ale s nádejou v srdci.

RILKE, RAINER MARIA - ZÁPISKY MALTEHO LAURIDSA BRIGGEHO

RILKE, RAINER MARIA

ZÁPISKY MALTEHO LAURIDSA BRIGGEHO
(Die Aufzeichnungen des Malte Laurids Brigge)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (19)
preklad Perla Bžochová
ISBN 80-85585-28-6

beletria, román, literatúra rakúska
224 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba s prebalom

2,90 € 2,00 € stav: dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*

2,50 € stav: dobrý *inc*b-aut*
PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*

Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho sú lyrickou prózou vo forme denníka, ktorý si píše mladý dánsky šľachtic. Hlboko vzrušený moderným veľkomestom, vracia sa v spomienkach do detstva a vmýšľa sa aj do osudu svojich predkov. Jeho básnický duch túži po láske, po ideáloch, v prostredí Paríža však nachádza len neúprosnú realitu, ktorá ho zaháňa do samoty a k myšlienkam na smrť. Tento román, akokoľvek je vysoko štylizovaný, nesie zároveň výrazné autobiografické črty.

Rainer Maria Rilke sa narodil 4. 12. 1876 v Prahe, zomrel vo švajčiarskom Valmonte 29. 12. 1926. Patrí k najvýznamnejším nemeckým básnikom na rozhraní 19. a 20. storočia. Vo svojom diele hľadal podstatu ľudského bytia, zamýšľal sa nad životom i smrťou, nad mystikou vecí. Bohatými obrazmi a dokonale prepracovanými veršami vyjadroval zložité pocity moderného človeka (Pieseň o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho, Kniha obrazov, Kniha hodiniek, Duinské elégie, Sonety Orfeovi), je autorom eseje o sochárovi A. Rodinovi a jediného románu Zápisky Malteho Lauridsa Briggeho. Jeho dielo sa stalo predmetom mnohých výkladov a dodnes láka svojou tajomnosťou.

A teraz ešte aj táto choroba, ktorá sa ma zakaždým tak zvláštne dotkla. Som presvedčený, že sa podceňuje. Takisto, ako sa preceňuje závažnosť iných chorôb. Táto choroba nemá nejaké príznačné vlastnosti, preberá na seba vlastnosti toho, koho postihne. So somnambulistickou istotou vyrve z každého jeho najhlbšie nebezpečenstvo, ktoré sa zdanlivo už pominulo, a zase ho postaví tesne pred neho, do najbližšej chvíle. Muži, čo kedysi za školských čias vychutnávali bezmocnú neresť, ktorej oklamanou dôverníčkou sú úbohé tvrdé chlapčenské ruky, zase tomu prepadnú, alebo sa v nich znova ozve choroba, ktorú prekonali v detstve; alebo znova začnú váhavo obracať hlavu, ako mali vo zvyku pred rokmi, hoci ich to medzitým už prešlo. A spolu s tým, čo sa vracia, dvíha sa celá spleť zmätených spomienok, ktoré na tom visia ako mokrá chaluha na potopenom predmete. Vynárajú sa udalosti, o ktorých by sme sa nikdy neboli dozvedeli, miešajú sa s tým, čo sa skutočne stalo, a zatláčajú do pozadia zdanlivo známu minulosť, pretože v tom, čo vystupuje na povrch, je nová, zotavená sila, kým to, čo tu bolo vždy, je unavené od pričastého spomínania.

Ležím v posteli na piatom poschodí a môj ničím neprerušovaný deň je ako ciferník bez ručičiek. Podobne ako dávno stratená vec leží jedného rána na svojom mieste, zachovaná a v poriadku, takmer novšia než v čase, keď sa stratila, akoby ju bol niekto opatroval, tak spočíva tu a tam na mojej prikrývke všeličo stratené z detstva a vyzerá to ako nové. Všetok prekonaný strach je zase tu.

Strach, že vlnený chĺpok, čo trčí zo švíka prikrývky, je tvrdý, tvrdý a ostrý ako oceľová ihla; strach, že tento gombík na nočnej košeli je väčší ako moja hlava, že je veľký a ťažký; strach, že omrvinka chleba, čo práve padá z mojej postele, je sklená a na zemi sa rozbije, a tiesnivá obava, že tým sa vlastne rozbije všetko, všetko a navždy; strach, že odtrhnutý okraj z otvorenej obálky je niečo zakázané, čo nikto nesmie vidieť, niečo nevýslovne vzácne, čo sa nikde v izbe nedá bezpečne skryť; strach, že keď zaspím, prehltnem kúsok uhlia, čo leží pri peci; strach, že mi v mozgu začne narastať nejaké číslo, až tam napokon nebude preň miesta; strach, že to, na čom ležím, je žula, sivá žula; strach, že sa rozkričím a že sa ľudia zbehnú pred mojimi dvermi a nakoniec ich vylomia, strach, že by som sa mohol prezradiť a povedať všetko to, čoho sa bojím, a strach, že by som nebol schopný povedať nič, lebo všetko je nevýslovné — a strach zo všeličoho iného... strach.

Prosil som o svoje detstvo, vrátilo sa a ja cítim, že je ešte vždy také ťažké ako kedysi a že roky tomu nijako nepomohli.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Koniec zápiskov.

BORGES, JORGE LUIS - BRODIHO SPRÁVA

BORGES, JORGE LUIS

BRODIHO SPRÁVA
(El Informe de Brodie)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (9)
preklad Vladimír Oleríny
ISBN 80-85585-20-0

beletria, próza krátka, poviedky, literatúra argentínska,
120 s., slovenčina
hmotnosť: 206 g

tvrdá väzba s prebalom

1,90 €  stav: veľmi dobrý, 1 pečiatka v knihe *sospo*
1,50 € PREDANÉ stav: dobrý, knižničné pečiatky *trsos*

Borges sa stal svetoznámym najmä ako autor poviedok, ale jeho poviedková tvorba úzko súvisí, dokonca niekedy takmer splýva s esejistickou. Vytvoril špecifický štýl, v ktorom spája zdanlivo zľahka načrtnutý opis životných osudov svojich protagonistov, obmedzený na niekoľko kľúčových bodov, s tými najvážnejšími filozofickými úvahami; racionalitu a iróniu s nečakanými pointami a prvkami úžasu. Zbierka jeho krátkych próz Brodiho správa je plná tajomných až hororových príbehov pripomínajúcich rozprávačské umenie z Tisíc a jednej noci.

Argentínsky prozaik, básnik a esejista Jorge Luis Borges (1899 - 1986) sa narodil v Buenos Aires a pochádzal zo starej kreolskej rodiny, po matke bol anglického pôvodu. Prvú svetovú vojnu prežil v Európe, potom žil striedavo vo Švajčiarsku, Španielsku a neskôr vo Francúzsku. Pracoval ako šéfredaktor literárnych časopisov a v argentínskej metropole pôsobil v Národnej knižnici. Nevyliečiteľná očná choroba ho v neskorom veku postihla úplnou slepotou.

Patrí k najvýznamnejším predstaviteľom latinskoamerického magického a fantastického realizmu a k najoriginálnejším osobnostiam svetovej literatúry 20. storočia. Svojské ponímanie sveta a umelecké novátorstvo pri jeho reflektovaní tvorí základ autorovej tvorby. Za celoživotné dielo ho roku 1980 poctili Cervantesovou cenou, obdobou Nobelovej ceny v rámci španielsky písanej literatúry na obidvoch brehoch Atlantiku. Zomrel v Ženeve.

Volal sa don Eliseo Amaro. Krížom cez širokú a nevýraznú tvár sa mu ťahala dlhá jazva. Neskôr mi ľudia povedali, že ho odsúdili a väznili.

Ferrari ma usadil po svojej ľavej ruke a don Eliseo si musel presadnúť. Nebol som vo svojej koži. Obával som sa, že Ferrari spomenie nepríjemnú príhodu spred niekoľkých dní. Ale nič také sa nestalo; chlapi sa zhovárali o ženách, o kartách, o voľbách, o potulnom ľudovom spevákovi, ktorý mal prísť, ale neprišiel, o tom, čo sa prihodilo v našej štvrti. Spočiatku ma chlapi medzi seba neprijali, ale potom to urobili, lebo si to Ferrari želal. Hoci mali prevažne talianske mená, každý sa pokladal (a pokladali ho aj ostatní) za kreola, ba aj za gauča. Niektorí z nich boli pomocní povozníci, pohoniči a možno aj mäsiari. Cez styk so zvieratami sa zblížili s vidiečanmi. Predpokladám, že ich najväčšou túžbou bolo stať sa Juanom Moreirom. Napokon ma prezvali Rusáčikom, ale v tej prezývke nebolo nič hanlivé. Naučil som sa od nich fajčiť a všeličo iné.

V ktoromsi dome na ulici Junín sa ma ktosi opýtal, či náhodou nie som priateľom Francisca Ferrariho. Odpovedal som, že nie. Ak by som mu bol odpovedal kladne, pokladal by som to za chvastúnstvo.

V ktorýsi večer vtrhla do výčapu polícia a vypočúvala nás. Niektorých odviedli na komisariát, ale na Ferrariho si netrúfli. O dva týždne sa výjav opakoval, ale vtedy odviedli aj Ferrariho, lebo mal za pásom dýku. Akiste upadol u miestneho pohlavára do nemilosti.

Teraz sa mi Ferrari javí ako úbohý mladík, podvedený a zradený, ale vtedy bol pre mňa bohom.

Priateľstvo je práve také tajomné ako láska alebo hocktorá iná podoba zmätku, ktorý nazývame život. Zavše som mal dojem, že jediná vec, v ktorej nie je nič tajomné, je šťastie, lebo zdôvodňuje samo seba. Ale či tak alebo onak, odvážny a mocný Francisco Ferrari sa so mnou spriatelil, hoci som si zaslúžil pohŕdanie. Cítil som, že sa pomýlil a že som nebol hoden jeho priateľstva. Usiloval som sa mu vyhýbať, ale zabránil mi v tom. Moje strasti sa zväčšili po matkinom nesúhlase, lebo sa nevedela zmieriť s tým, že sa stýkam s ľuďmi, ktorých nazývala zberbou, a ja som sa ich usiloval napodobňovať. Podstatný v mojom príbehu, čo vám rozprávam, je však môj vzťah k Ferrarimu, a nie temné činy, ktoré teraz vôbec neľutujem. Vina trvá totiž len dovtedy, kým trvá ľútosť.

Starý muž si znovu prisadol k Ferrarimu a čosi mu šepkal. O niečom sa spolu dohovárali. Na druhom konci stola sa mi zdalo, že som začul

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Dúfam, že vláda Jeho veličenstva si nebude zapchávať uši pred tým, čo sa osmeľuje naznačiť táto správa."

CHANDLER, RAYMOND - ZBOHOM, MOJA KRÁSNA

CHANDLER, RAYMOND

ZBOHOM, MOJA KRÁSNA
(Farewell, my lovely)

Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (6)
preklad Gabriela Hanáková
ISBN 80-85585-18-9

beletria, román, detektívky, literatúra americká
280 s., slovenčina
hmotnosť: 350 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx-usa*in*H-BAR-rr*

Skeptik a samotár Phil Marlowe prichádza k svojim prípadom znenazdania. Hneď niekoľkokrát sa tak stane aj v románe Zbohom, moja krásna. Náhodne ho vtiahne pátranie čerstvo prepusteného väzňa Bizóna Malloya po krásnej Velme, bývalej tanečnici v nočnom klube. Náhodne sa zapletie aj do smrti Lindsaya Marriotta, ktorým bol najatý, aby vykúpil od zločineckého gangu ukradnuté šperky. Chandlerov súkromný detektív nie je neohrozeným géniom dedukcie, ale jedincom, ktorý je v priebehu vyšetrovania neprestajne vystavený ohrozeniu života a cti. Dejový spád a akčnosť tak neznamenajú len prehodnotenie klasickej detektívky, založenej na víťazstve racionality a logiky, ale čitateľsky atraktívnou formou umožňujú exponovať, ako sa moderný človek plahočí temnou džungľou zvrátenej spoločnosti.

Americký spisovateľ a scenárista Raymond Thornton Chandler (1888 - 1959) sa narodil v Chicagu. Po rozvode rodičov vyrastal v Anglicku a študoval v Európe, počas prvej svetovej vojny slúžil v kanadskej armáde, potom v britskom kráľovskom letectve. Keď počas hospodárskej krízy prišiel ako 45-ročný o zamestnanie, naplno sa začal venovať písaniu detektívok. Spolu s D. Hammettom reprezentuje to najlepšie z tzv. drsnej školy (hard-boiled school). Chandlerov súkromný detektív Phil Marlowe v priebehu napínavého vyšetrovania nečelí len zločinu, ale aj inštitúciám, ktoré ho majú potierať. Popri poviedkach a románoch Hlboký spánok (1939), Zbohom, moja krásna (1940), Vysoké okno (1942), Žena v jazere (1943), Sestrička (1949), Dlhé zbohom (1954), Playback (1959) a Poodle Springs (nedokončený) stojí za pozornosť autorova esej Prosté umenie vraždy (1944) či rozhovor s deportovaným mafiánom Lucky Lucianom. Vo filmových adaptáciách Chandlerovmu hrdinovi prepožičali svoj zjav také hviezdy ako Humphrey Bogart alebo Robert Mitchum.

Pešo som sa vrátil nazad popod most a pustil som sa hore schodmi. Bola to pekná prechádzka, ak si rád zadychčíte. Po Cabrillo Street viedlo dvestoosemdesiat schodov. Boli zaviate pieskom a zábradlie bolo studené a mokré ako brucho ropuchy.

Kým som sa vyštveral hore, záblesky sa z hladiny stratili a vzduchom si kliesnila proti morskému vetríku cestu čajka s jednou ovisnutou zlomenou nohou. Sadol som si na vlhký a chladný najvyšší schod, vytriasol som si piesok z topánok a čakal, kedy sa mi pulz spomalí aspoň na dvesto. Keď som už zase viac-menej normálne dýchal, pomrvil som sa, aby som si uvoľnil z chrbta prilepenú košeľu, a vykročil som k osvetlenému domu, jedinému, ku ktorému by sa dalo od schodov dokričať.

Bol to pekný baráčik. K prednému vchodu viedlo soľou zakalené točité schodište a verandu osvetľovala napodobenina staromódneho lampáša. Garáž stála poniže, bokom. Dvere boli na nej vyklopené a svetlo lampáša dopadalo šikmo na čierne auto, obrovské ako materská loď, s chrómovanými čačkami, na kojoti chvost, uviazaný na okrídlenej soche bohyne víťazstva na kapote, a na vyrytý monogram na mieste, kde mal byť firemný znak. Auto malo volant na pravej strane a vyzeralo drahšie ako celý dom.

Vyšiel som po točitých schodoch, hľadal som cengáč a použil som klopadlo v podobe tigrej hlavy. Jeho zvuk pohltila podvečerná hmla. Nepočul som v dome nijaké kroky. Vlhká košeľa mi chladila chrbát ako ľadový zábal. Dvere sa nečujne otvorili a zjavil sa v nich vysoký plavovlasý muž v bielom flanelovom obleku s fialovým saténovým šálom okolo krku.

V gombíkovej dierke bieleho saka mal nevädzu a popri nej vyzerali jeho svetlobelasé oči akoby vyblednuté. Fialový šál mal voľne uviazaný a pod ním bolo vidieť, že nemá kravatu a že má hrubý pružný hnedý krk, aký by mohla mať silná žena. Mal trošičku hrubé črty, ale bol pekný, vyšší odo mňa asi o tri centimetre, čo značí meter osemdesiatpäť. Plavé vlasy mal upravené, či už od prírody, alebo od holiča, do troch presne rovnakých vĺn, ktoré mi pripomínali schody, a preto sa mi nepáčili. Ale ani tak by sa mi neboli páčili. Od hliadnuc od tohto všetkého, mal vcelku výzor mladého muža, ktorý nosí biely flanelový oblek, fialový šál okolo krku a nevädzu v gombíkovej dierke.

Zľahka si odkašlal a pozrel mi ponad plece na temnejúci oceán. Povedal chladne a povýšenecky: „Želáte si?“

Je sedem,“ povedal som. „Na sekundu.“

„Ach áno. Počkajme... voláte sa...“ odmlčal sa a zamračil od námahy, ako si turboval pamäť. Dojem bol taký pochybný ako pôvod ojazdeného auta. Chvíľu som ho nechal, nech sa namáha, potom som mu vypomohol:

„Philip Marlowe. Presne takisto ako popoludní.“

Vrhol na mňa bleskový chmúrny pohľad, akoby sa proti tomu malo niečo podniknúť. Nato ustúpil a povedal chladne:

„Ach áno. Pravdaže. Poďte ďalej, Marlowe. Môj sluha má dnes večer voľno.“

Dokorán otvoril dvere končekom prsta, akoby sa mu už i samotným otvorením dverí trocha zašpinil.

Prešiel som popri ňom a začuchal som parfum. Zavrel dvere. Stáli sme na nízkej galérii s kovovým zábradlím, ktorá sa ťahala okolo troch stien veľkej podkrovnej obývačky. Na štvrtej stene bol veľký kozub a dvoje dvere. V kozube praskal oheň. Galéria bola obložená knižnicami a na podstavcoch stáli kovovolesklé ukážky výtvarného umenia.

Zišli sme po troch schodoch do vlastnej miestnosti.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Bolo vidieť doďaleka - ale nie až ta, kam odišla Velma.

BRADBURY, RAY - ZLATÉ JABLKÁ SLNKA

BRADBURY, RAY

ZLATÉ JABLKÁ SLNKA
(The Golden Apples of the Sun)

Petit Press, Bratislava, 2005
edícia Svetová knižnica SME (17)
preklad Ján Vilikovský
ISBN 80-85585-26-X

beletria, próza krátka, poviedky, scifi,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 321 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*belx*

Bradburyho plodná fantázia a prostý, ale účinný rozprávačský štýl vytvárajú jedinečnú autorskú individualitu; jeho poviedky, zdanlivo ľahké a nezáväzné, nám ostávajú v pamäti, pretože nám odhaľujú tie stránky vecí a javov, ktoré si pri bežnom vnímaní neuvedomujeme. Zmocňuje sa nás neraz i proti našej vôli. Vedecká fantastika mu nie je iba stechnizovanou zámienkou pre akýsi modernejší western, kde hrdinovia namiesto koní osedlávajú rakety a bojujú nie o dobytok, ale o planetárny Lebensraum. Hlavné miesto uňho vždy patrí človeku v jeho kultúrnych a emocionálnych dimenziách. Nebol v tom prvý, ale na rozdiel od iných autorov, ktorí varovali pred bezduchým pretechnizovaným svetom, je optimistom. Verí, že človek pretrvá, a zaslúži si pretrvať. Zaslúži si to pre svoju odvahu, statočnosť, schopnosť prekročiť vlastnú malosť a obmedzenosť. Zlaté jablká slnka obsahujú poviedky z čias Bradburyho dozrievania koncom štyridsiatych a v päťdesiatych rokoch.

Americký románopisec, poviedkar, esejista, dramatik a básnik Ray Bradbury sa narodil v roku 1920 vo Waukegane v štáte Illinois. Ako sám hovorí, po strednej škole sa stal „študentom života“: cez deň predával na ulici noviny a písal, v noci trávil vo verejnej knižnici. Dnes platí za klasika science-fiction, predovšetkým vďaka románu 451 stupňov Fahrenheita. V ňom načrtol obraz totalitnej spoločnosti v budúcnosti, v ktorej platí zákaz písaného slova. Na protest voči cenzúre a páleniu kníh sa skupina rebelov učí naspamäť celé literárne a filozofické diela, aby takto zachránila svoju kultúru. Nemalú zásluhu na Bradburyho sláve majú aj početné poviedky, ktoré po časopiseckých uverejneniach vychádzali v zbierkach ako Temný karneval, Ilustrovaný človek či Marťanské kroniky.

Hodiny na okresnom úrade odbíjali tri štvrte na dvanásť, keď v svite mesiaca pristáli ako dve pavučiny, padajúce z hviezd, na chodníku pred Janiciným starým domom. Mesto spalo a Janicin dom čakal, že si prídu pohľadať svoj spánok, ktorého v ňom nebolo.

„Sme to my?“ spýtala sa Janice, Janice Smithová a Leonora Holmesová, roku 2003?“

„Áno.“

Janice si oblizla pery a stála vzpriamená. „A jednako by som si želala, aby bol nejaký iný rok.“

„1492? 1621?“ Leonora vzdychla a vietor v stromoch na odchode vzdychol s ňou. „Vždy si spomenieš na rok objavenia Ameriky alebo pristátie anglických kolonistov na lodi Mayflower, a ja si najmojdušu neviem predstaviť, čo my ženy môžeme proti tomu robiť.“

„Ostať starými dievkami.“

„Alebo robiť, čo robíme.“

Otvorili dvere teplého nočného domu a zvuky mesta im pomaly odumierali v ušiach. Ako zatvárali dvere, začal zvoniť aparát.

„Svetlofón!“ zvolala Janice a rozbehla sa.

Leonora šla za ňou do spálne a Janice už mala slúchadlo v ruke a vravela „Haló, haló“. A operatér v ďalekom meste pripravoval obrovský aparát, ktorý spojí dva svety, a dve ženy čakali; jedna sedela, bledá, druhá stála, nahnutá k prvej a rovnako bledá.

Nasledovala dlhá prestávka, plná hviezd a času; čakanie, ktoré bolo ich osudom v posledných troch rokoch. A tu nadišla vytúžená chvíľa a prišiel rad na Janice, aby telefonovala cez milióny a milióny kilometrov, meteorov a komét, vyhýbajúc sa pritom žltému slnku, ktoré mohlo roztopiť a spáliť jej slová alebo vybieliť z nich zmysel. No jej hlas prenikal stehmi rozprávania ako strieborná ihla cez všetko, prenikal veľkou nocou a odrážal sa od Marsových mesiacov. A potom si našiel cestu k mužovi v ktorejsi izbe ktoréhosi mesta na inom svete vzdialenom päť minút rádiom. A to bol jej odkaz:

„Haló, Will! Tu Janice!“

Preglgla.

„Nemám vraj veľa času. Minútu.“

Zavrela oči.

„Chcela som vravieť pomaly, ale povedali mi, aby som hovorila rýchlo a porozprávala všetko, čo mám na srdci. Chcem ti teda povedať — rozhodla som sa. Cestujem zajtrajšou raketou. Prídem ta za tebou, konečne. A milujem ťa. Dúfam, že ma počuješ. Milujem ťa. Trvalo to tak dlho...“

Jej hlas sa uberal svojou cestou do toho neviditeľného sveta. Teraz, keď už poslala svoj odkaz, keď vypovedala slová, chcelo sa jej privolať ich späť, skontrolovať ich, prestavať ich, zostaviť krajšiu vetu, lepšie vyjadriť svoju dušu. No slová viseli už medzi planétami a ona premýšľala o tom, že jej láska by ožiarila tucet svetov a vyplašila nočnú stranu zeme predčasným úsvitom, keby sa dali jej slová osvetliť nejakým kozmickým žiarením a zapálili sa tam ako úžasná vidina. Slová už neboli jej, patrili vesmíru, až do svojho príchodu nenáležali nikomu a leteli na miesto určenia rýchlosťou tristotisíc kilometrov za sekundu.

Čo mi povie? Čo povie za svoju minútu času? 

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

A všetci sa usmiali, akoby sa uprostred horúceho letného popoludnia náhle zdvihol vietor.