FILIP, JAN - PRAVĚKÉ ČESKOSLOVENSKO

FILIP, JAN

PRAVĚKÉ ČESKOSLOVENSKO
Úvod do studia dějin pravěku

Společnosť čs. prehistoriků, Praha, 1948
zbierka Výhledy do pravěku evropského lidstva (3-6)

Prehistorický ústav Karlovy university, Praha, 1948

zbierka Stopami věků (19-22)

archeológia
400 s., 103 čb obr., 48 kriedových tabuliek, čeština
hmotnosť: 682 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky, zosušená lepená väzba

7,00 € PREDANÉ

*trsos*

Soustavný výzkum v posledních desítiletích rychle odkrývá clonu nad nejdelší a nejzajímavější dobou lidských dějin: stále určitěji se nám vynořuje pravěk lidstva, v němž se tvořily základy lidské vzdělanosti, společenských řádů a hospodářských soustav. V dějinách pravěké Evropy mělo území dnešního Československa podíl zvláště vynikající. Ústřední poloha našich zemí takřka v srdci Evropy způsobovala stálý styk se sousedstvím; odleskem sytého života, který po celý pravěk proudil na našem území, je denně rostoucí množství pravěkých nálezů, jimiž se zaplňují ústřední i venkovská musea. Tyto nálezy nám již dnes dovolují vykresliti plastický obraz nejdávnější minulosti.

Kniha "Pravěké Československo" uvádí nás do studia pravěkých dějin dnešního Československa v rámci celoevropského vývoje; všímá si otázek metodických, organisace práce, vývoje hospodářského, společenského i kulturního a dotýká se všech základních problémů naší minulosti. Ryze odborné části archeologické jsou odděleny od nástinu civilisačního vývoje a celkové charakteristiky jednotlivých dob. Po prvé je v této knize podán obraz pravěku celého Československa od počátků lidského života až do středověku. Ačkoliv je kniha bohatě vybavena obrazovým materiálem, je její cena stanovena co nejníže.

MRÁZ, ANDREJ - JÁN KOLLÁR

MRÁZ, ANDREJ

JÁN KOLLÁR
Literárna štúdia

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1952
edícia Umenie a život (13)
1. vydanie, 5.500 výtlačkov

literárna teória, literatúra slovenská
124 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 228 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € 1,50 € stav: dobrý, prebal poškodený, pečiatky v knihe *bib30*litt*+*bib30*

PREDANÉ stav: dobrý, pečiatky v knihe *trsos* *bio*

OBSAH:
Ján Kollár a jeho doba // Básnické dielo Jána Kollára // Kollárova koncepcia slovanskej vzájomnosti // Kollárove boje pre spisovnú slovenčinu, jeho starosť o ľudovú poéziu, činnosť kazateľská a náuková

KOLLÁROVA KONCEPCIA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

Celé pôsobenie Jána Kollára, od básnického a vedeckého počnúc až po kazatelské, vinie sa k centrálnej ose, ktorá spočíva v jeho učení o slovanskej vzájomnosti. Vzájomnostnou ideou osvetľoval minulosť Slovanov, ich vzťah k iným národom, na tejto báze riešil mnohé otázky, týkajúce sa života Slovanov v prítomnosti a ich pomer medzi sebou, určoval prostriedky, ako vytúžený stav medzi Slovanmi uskutočniť a napokon, aké sú ciele vzájomnosti do budúcnosti.

Mnoho skúmateľského úsilia vynaložilo sa na vysvetlenie pôvodu a koreňov Kollárovho učenia o Slovanstve. Poukazovalo sa na shody medzi Kollárovou vzájomnostnou koncepciou a ideológiou antického sveta, hľadaly sa paralely medzi jeho učením a reformačným humanizmom v našich dejinách, sledovalo sa, ako Kollár mohol byť v svojich náhľadoch na minulosť, prítomnosť a budúcnosť slovanských národov determinovaný prostredím, z ktorého vyšiel, a najmä mnoho sa hovorilo o tom, čo Kollár prevzal z nemeckej idealistickej filozofie XVIII. a zo začiatku XIX. storočia.

Už sme uviedli, že pri všetkej inštruktívnosti výsledkov takéhoto skúmania výsledky tieto nám osvetľujú len parciálne otázky a nie veci podstatné. Ján Kollár pri formulovaní svojich náhľadov o úlohách Slovanov a ich vzťahoch k sebe a k iným národom opieral sa o mnoho a často veľmi nesúrodých poučení a podnetov. Ale v základe vzájomnostná koncepcia Kollárova, čo ako mnoho súvislostí má so spomínanými ideologiami, nevznikla z podnetov knižných a učeneckých, nie je produktom kabinetných úvah, ale jej existencia podmienená je životom, spoločenskými pomermi Kollárových čias, z nich vyrastá a im je adresovaná. Preto Kollár právom mohol zdôrazňovať, že jeho ponímanie medzislovanských vzťahov je idea nová, produkt toho stupňa spoločenského vývinu, na akom sa Slovania nachádzali v jeho časoch.

A preto ak v minulosti hlavná pozornosť venovala sa vystopovaniu knižných závislostí Kollárovho učenia, dnes musíme hľadať jeho vysvetlenie v spoločenských skutočnostiach jeho čias. Niektoré z týchto spoločenských príčin uviedli sme už predtým, vo vstupnej kapitole, kde sme sa snažili načrtnúť Kollárovu zaradenosť do súvekých spoločenských a kultúrnych pomerov. Tu nám prichodí uviesť momenty ďalšie, ktoré z oblasti sociálneho diania prispievaly k formulovaniu a vymedzeniu Kollárovej idey slovanskej vzájomnosti. Všetkou svojou sociálnou empíriou ako i školským i mimoškolským vzdelaním Kollár zákonite dospieval k poznaniu, že časy, v ktorých žije, sú časy prevratné. Rozumie sa, proces tento nechápal vo všetkých jeho vzťahoch, no tým intenzívnejšie vystupovaly mu do popredia niektoré momenty, za ktorých rozvinutie bojoval, najmä momenty z oblasti kultúrnej, ideologickej, alebo ako sa on vyjadroval, literárnej. Stupeň spoločenského vývinu Slovanov a pomer triednych síl nedovoľoval Kollárovi v ešte širších a základných súvislostiach poznať problematiku boja nového so starým, no vo veciach, pri ktorých si plnšie uvedomil protirečivosti svojho veku, boj za novú orientáciu viedol húževnate.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Sto rokov uplynulo od smrti Jána Kollára a pri tomto výročí jeho dielo je nástojčivo podnetné a náš život ho dôrazne potrebuje.

ZGURIŠKA, ZUZKA - NA VESELEJ HOSTINE

ZGURIŠKA, ZUZKA

NA VESELEJ HOSTINE
Výber z rozprávok

Mladé letá, Bratislava, 1957
zostavila Ľudmila Rampáková
ilustrácie Štefan Bednár
prebal Štefan Bednár
1. vydanie, 6.400 výtlačkov

beletria, próza krátka, poviedky, humor,
232 s., slovenčina
hmotnosť: 339 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý, pečiatky v knihe

3,50 €

*3x-1outtrsos*bels*

Milí priatelia, kto z nás sa nerád schuti zasmeje? Kto si s láskou nespomenie na knihu, pri ktorej mu bolo na duši radostne a ľahko? Pravdaže, na tieto otázky môže byť len jedna poveď: „Áno, áno, my všetci máme radi srdrčný smiech a dobrú náladu.“ Preto sa určite potešíte aj tejto knihe, lebo vám v hojnej miere poskytne pri čítaní zdravé, príjemné pobavenie. Zvedavo sa v knihe prehŕňate, listujete — zastavíte sa pri jednej strane, pri druhej. Niečo sa vám zdá divné. „Akousi čudnou slovenčinou je to napísané!“ poviete. A máte pravdu: Tá čudná slovenčina — to je myjavské nárečie, nárečie myjavských kopaníc, kraja, kde sa narodila a vyrástla obľúbená slovenská spisovateľka Zuzka Zguriška. Výborne poznala svojich krajanov a napísala o nich veľa humoristických poviedok. Aby ich mohla vyobraziť čo najvernejšie, necháva ich v priamej reči hovoriť tvrdým západniarskym nárečím. A tým práve dosahuje, že máme každú postavu pred očami ako živú. Nielen počujeme, ale aj vidíme rozvadené susedy Frndáčenu a Drndáčenu, alebo o ratu volajúcu šafárku, keď z nej hlásnik vyháňa zlého ducha, alebo prešibanú Barbušiačku, ako balamutí financov, a mnoho ďalších výrazných „kopanyčjarôf“, ktorí nám natrvalo utkvejú v pamäti.

Zuzka Zguriška bojovala svojím humorom proti všetkému, čo v jej rodnom kraji bolo nezdravé, zlé

— a na druhej strane oslávila vzácne vlastnosti myjavského ľudu — dobrosrdečnosť priamosť, pracovitosť, poctivosť.

Preto sa dielo Zuzky Zgurišky všetkým právom stalo obľúbeným čítaním širokých čitateľských vrstiev a niet pochýb, že aj vás, mladí priatelia, svojou svojráznosťou vrelo zaujme.

ŠTUDENT

Pavol Vdoviak mladší, syn Pavla Vdoviaka staršieho z Krajného, bol jediný z kopaničiarskych šuhajcov, ktorý išiel do mesta „na školy“. Keď ho mater ešte do pruhovanej perinky povíjala, vtedy mu otec určil inú budúcnosť. Jano, starší syn, ostane na otcovskom majetku gazdovať a Pavol, mladší, dostane matkin podiel v Podkylave, ktorý tiež nebude z najmenších. Tak bolo otcom ustálené a tak sa malo stať. Lenže osud iné určil Pavlovi Vdoviakovi.

Už hneď v prvej triede cirkevnej školy evanjelickej sedel malý Pavol v zadnej lavici na prvom mieste, kde sedávajú najlepší žiaci. Neraz si pán rechtor zavzdychol: „Keby tak všetci, ako toťhľa Pavol, to by bolo potom radostné povolanie byť učiteľom.“ Lebo kým ostatní smolili grífľom nemotorné písmenká na tabuľku, zatiaľ Pavol ľahunko kládol písmeno k písmenu v rovných riadkoch, jedno ako druhé. A ešte len čítanie ako mu išlo. Ďaleko predbehol ostatných a čítal pekne celé slová razom, kým ostatných ešte i slabikovanie dosť namáhalo. Nábožné, kostolné pesničky učil pán rechtor v prvej triede len po jednom veršíku, ale mladý Vdoviak sa naučil z každej všetky, hocikoľko veršov mala. Vedel spievať adventné i vianočné, pôstne i veľkonočné i všelijaké príležitostné.

I hlas mal na to, jeho vysoký, svieži detský hlások vynikal medzi ostatnými. I pán farár si to všimol a nezabudol už potom na neho. Tak sa stalo, že keď Pavol chodil do štvrtej triedy, vybral ho pán rechtor za mendíka a pán farár voľbu schválil, ba určil sám, že Pavol bude jeho, to jest farským mendíkom, druhý bol zasa rechtorským. To bolo veľké vyznačenie pre Pavla, aj si to náležite vážil. Ešte len svitalo, už bútoril doma a zháňal mater z postele, aby mu dala raňajky, že on musí bežať. Na fare ešte dávno všetko spalo, keď Pavol stál predo dvermi. Čakal vždy hodnú chvíľu, kým mu slúžka otvorila. Potom nanosil dreva, vody, očistil topánky, a keď sa priblížila hodina modlenia, išiel na vežu zvoniť. V čase modlenia stál pri organe a začínal s pánom rechtorom pesničku, aby náhodou niektorá z babiek nechytila falošnú nôtu. Neraz ho nechal pán rechtor samotného spievať a sledoval iba v kancionáli riadok za riadkom, tak, ako mu to Pavol paličkou ukazoval. A keď sa tak Pavol rozospieval v kostole, kde iba niekoľko starých babiek krákavo vyťahovalo, tu hlaholil čistý jeho hlas v malom klenutom chráme, odrážal sa od kamenných stien a niesol sa až hore k zlatému krížu, pripevnenému na samom vŕšku oltára. Pán farár spokojne načúval za mrežovanou bránkou sakristie a poniektoré babky i spievať zabudli a načúvali, načúvali a mysleli si: „Any čoby sám anjel z neba.“

K mendíčeniu patrilo nosiť pri pohreboch kríž pred pánom farárom a začínať s pánom rechtorom na cintoríne: „Jíž já jdu do hrobu . . .“ To sa Pavlovi najlepšie páčilo. Chlapci z kopanice ho vždy obstúpili a závistlivo pozerali, ako Pavol nesie čierny kríž, obviazaný flórovou stuhou.

V ktoromsi jarnom mesiaci umrela stará Kokeška. Zasiate už mali gazdovia, aj cesty vysušil jarný vietor, nuž sa veľa ľudí zišlo na pohrebe. Keď bol obrad pred domom skončený,

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Čo si len o nás v tej Amerike pomyslja."

BOTTO, JÁN - SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

BOTTO, JÁN

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Matica slovenská, Martin, 1942
5. vydanie

poézia
48 s., slovenčina
hmotnosť: 74 g

mäkká väzba
stav: dobová tvrdá preväzba, knžničné pečiatky

3,50 €

*trsos* (1x)

táto obálka je len ilustračná - originálna obálka
súčasťou preväzby nie je

Hmlisté, pošmurné nebo nad Tatrou, Dunajom. 

Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, 

jak zakliatou krajinou ......................................

..........................................................................

.................................. Už vŕšky skopnely,

utopili Morenu o Smrtnej nedeli, 

roznosily už deti prvšie jarné púčky, 

už dávno zakukaly po hájoch kukučky — 

a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie, 

a ešte horou-dolou v nič sa nezelenie.

Hora v puku, pole v kle utúlene drieme 

a ľudia von oblokmi na tie holé zeme 

zrakmi beznádejnými nemo pozerajú — 

s rukmi složenými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady, 

spomnú Janka i jeho zakliate poklady.

Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, 

i dostať ich, vraj, možno: len ten kvet jánový, 

čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, 

čo kvitne o pol noci na svätého Jána — 

ten dostať: to tajomstvo, čo ešte neznáme — 

na čom si ten svet dosiaľ darmo hlavu láme. 

Spomnú i pás, košieľku, čo mu daly víly, 

i valašku, čo mala za sto chlapov sily.

Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, 

ale vtedy on skonal, a ona — skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, 

i tá švárna družina, čo si s ním chodila; 

len tie pusté chodníčky, čo po nich zostaly, 

a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — 

Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, 

a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — 

to sa krížom všetkými svätými zaklína: 

že týmto pľuštiam, lejám len on, vraj, príčina; 

bo že on ver’ neumrel, že ho rodné víly 

čarodejníckym prútom k životu vrátily.

A na svoje dve oči že ho raz videla 

v búrke na draku sedeť, sťa by jasná strela.

A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú 

o divoch, čo sa staly a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka s tamtej strany, 

kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. 

Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, 

ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, 

ten vidí bielych panien veliké zástupy; 

ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, 

ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nech je svadba nad svadbami!

BOTTO, JÁN - SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

BOTTO, JÁN

SMRŤ JÁNOŠÍKOVA

Matica slovenská, Martin, 1935
edícia Čítanie pre meštianske školy (5)

poézia
50 s., slovenčina
hmotnosť: 94 g

mäkká väzba
stav: dobová tvrdá preväzba, knžničné pečiatky

3,50 €

*trsos* *trsos* *trsos* *trsos* *trsos* *trsos*

táto obálka je len ilustračná - originálna obálka
súčasťou preväzby nie je

Hmlisté, pošmurné nebo nad Tatrou, Dunajom. 

Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, 

jak zakliatou krajinou ......................................

..........................................................................

.................................. Už vŕšky skopnely,

utopili Morenu o Smrtnej nedeli, 

roznosily už deti prvšie jarné púčky, 

už dávno zakukaly po hájoch kukučky — 

a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie, 

a ešte horou-dolou v nič sa nezelenie.

Hora v puku, pole v kle utúlene drieme 

a ľudia von oblokmi na tie holé zeme 

zrakmi beznádejnými nemo pozerajú — 

s rukmi složenými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady, 

spomnú Janka i jeho zakliate poklady.

Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví, 

i dostať ich, vraj, možno: len ten kvet Jánový, 

čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, 

čo kvitne o pol noci na svätého Jána — 

ten dostať: to tajomstvo, čo ešte neznáme — 

na čom si ten svet dosiaľ darmo hlavu láme. 

Spomnú i pás, košieľku, čo mu daly Víly, 

i valašku, čo mala za sto chlapov sily.

Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, 

ale vtedy on skonal, a ona — skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, 

i tá švárna družina, čo si s ním chodila; 

len tie pusté chodníčky, čo po nich zostaly, 

a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — 

Napokon ešte prídu na tie mrcha časy, 

a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — 

to sa krížom všetkými svätými zaklína: 

že týmto pľuštiam, lejám len on, vraj, príčina; 

bo že on ver’ neumrel, že ho rodné Víly 

čarodejníckym prútom k životu vrátily.

A na svoje dve oči že ho raz videla 

v búrke na draku sedeť, sťa by jasná strela.

A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú 

o divoch, čo sa staly a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka s tamtej strany, 

kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. 

Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, 

ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, 

ten vidí bielych panien veliké zástupy; 

ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie, 

ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Nech je svadba nad svadbami!

OSUDY MEMORANDA 1861 - 1941

OSUDY MEMORANDA 1861 - 1941

Matica slovenská, Turčiansky sv. Martin, 1941
grafická úprava Jozef Cincík

história
94 s., slovenčina
hmotnosť: 164 g

tvrdá väzba. malý formát
stav: dobrý, dobová preväzba, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*trsos*litt*

Dušan Rapant: Koniec absolutizmu. Októbrový diplom,

František Hrušovský: Memorandum slovenského národa z r. 1861 a jeho osud

František Bokes: Od Memoranda k Pittsburghskej dohode a štátnej samostatnosti

Koncom r. 1867 pokúsili sa predstavitelia nemaďarských národností organizovať akcie, ktorých cieľom bolo prebudiť v širších vrstvách národov záujem o riešenie národnostnej otázky. Tento cieľ napr. sledovala i tzv. spišská petícia Dobrianskeho.

Počiatkom r. 1868 zjavil sa v slovenskom politickom živote nový bojovník: Slovenské noviny, vydávané v Pešti tri razy týždenne ambicióznym staviteľom z Liptovského Hrádku J. N. Bobulom. Slovenské noviny začaly sledovať v slovenskej politike smer, ktorého konečným cieľom bolo vyrovnanie s Maďarmi na každý prijateľný spôsob. Hoci hneď od počiatku vyslovovalo sa určité podozrenie, že Bobulove noviny stoja akiste v službách uhorskej vlády, nebolo možné toto podozrenie s určitosťou podložiť hodnovernými dôkazmi. Teraz vieme, že Bobula ešte koncom r. 1867 obracal sa listovne na Kossutha do Turína, a pripojac ku svojmu listu program chystaných a už pripravených politických novín, žiadal ho o mienku vo veci riešenia národnostného problému v Uhorsku. Kossuth vo svojej odpovedi bol stručný a odkazoval Bobulu na svoje staršie náhľady z rokov päťdesiatych, keď z emigrácie rozširoval známe plány o podunajskej konfederácii. Možno, že práve tieto Kossuthove náhľady ponúkly Bobulu, aby sa obrátil do Turína, ale je tu aj iné vysvetlenie, totiž Kossuthova popularita, ktorú požíval práve po vyrovnaní rakúsko-uhorskom medzi Maďarmi, rozčarovaný z nových štátoprávnych pomerov. Títo opoziční Maďari boli ešte v tomto čase ochotní, ako sme už naznačili, národnostnú otázku riešiť prajnejším spôsobom, než sa potom riešila. Keď však uvážime, že Bobula neskoršie predsa len sa dostal úplne do služieb uhorskej vlády, nemôžeme sa zbaviť dojmu, že Bobula bol už r. 1868 nástrojom Maďarov s úlohou rozčesnúť politický tábor slovenský a tým ho podstatne zoslabiť.

Okolo Slovenských novín shromaždili sa niektorí význační publicisti slovenskí, ktorí uplatnili sa predtým v tábore memorandovom, ale už pri martinskom shromaždení prejavovali nesúhlas s určitými požiadavkami Memoranda. Medzi tzv. starou školou (memorandová strana) a novou školou (skupina okolo Slov. novín) vznikly hneď od počiatku polemiky, ktorých obsah týkal sa predovšetkým revízie hlavnej požiadavky Memoranda, t. j. Okolia. Nová škola tvrdila, že práve pre túto požiadavku Maďari nebudú nikdy ochotní rokovať o slovenských požiadavkách, kým memorandová strana tvrdošijne lipla na nezmeniteľnom obsahu Memoranda. Slováci mali teda v najrozhodnejšej chvíli svojich dejín v Uhorsku až tri programy: maximálny (Memorandum), minimálny (program novej školy) a aj program Krajana.

Memorandová strana právom nedôverovala Deákovi a Tiszovi. Na zdĺhavej a dosť jalovej debate o zmene Memoranda v slovenskom tábore zúčastnil sa aj J. M. Hurban, ozývajúci sa svojím rozvážnym slovom vždy, keď sa v národe chystalo niečo, čo mu mohlo uškodiť. I teraz sa vyslovil proti drobeniu národných síl 

ŹEROMSKI, STEFAN - HISTÓRIA HRIECHU

ŹEROMSKI, STEFAN

HISTÓRIA HRIECHU
(Dzieje grzechu)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1965
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (SPKK) (189)
preklad Ján Sedlák, Božena Sedláková
doslov Ján Sedlák
obálka František Kudláč
1. vydanie, 56.000 výtlačkov
72-054-65

beletria, román, literatúra poľská,
600 s., slovenčina
hmotnosť: 558 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € darované THCK

*zlaci*

STEFAN ZEROMSKI

Narodil sa roku 1864 v Strawczyne ako syn schudobneného šľachtica. Mladý Źeromski sa na gymnaziálnych štúdiách v Kielcach musel sám živit kondíciami. Zavčasu osirel a prebíjal sa životom sám. Rodný kraj žije v celom jeho diele, jednak v prekrásnych obrazoch kieleckej krajiny, jednak v opise biedy tamojšieho ľudu. Aj na štúdiách vo Varšave biedi. R. 1887 píše v denníku: „Viac ako týždeň som neobedoval, ba čo neobedoval! Nemal som v ústach nič okrem chleba a čaju.“ Stal sa súkromným vychovávateľom v zemianskych kúriách. Do obdobia mladosti spadajú jeho prvé práce. Sú to novely, písané metódou kritického realizmu. Z literatúry však nemôže vyžiť. Odchádza do Švajčiarska, kde pracuje v Poľskom národnom múzeu. Po návrate do Varšavy pracuje v bibliotéke Zamoyských. Z tých čias pochádzajú prvé významné diela, jeho slávne poviedky, ako sú Doktor Peter, Siláčka, a román Sizyfovská robota. Od roku 1904 sa venoval výlučne spisovateľskej práci. Nasledujú za sebou významné knihy Ľudia bez domova (1900) a veľká historická epopeja Popol (1904). Po týchto dielach sa Źeromski stal uznávanou umeleckou autoritou a zo stránky ideovej skutočným svedomím národa. Po revolúcii roku 1905 Źeromski pozdvihol hlas na obranu želiarov (Slovo o želiarovi), ale čoskoro jeho bojovnost upadá a celé ďalšie obdobie poznamenávajú reformátorské idey. Z týchto čias sú jeho diela História hriechu (1908), Krása života (1912), Boj so satanom (1918) a iné. Popri témach zo súčasnosti sa Źeromski opäť vracal do histórie (Verná rieka, 1912). Po národnom oslobodení Poľska rozvíja sa jeho rozsiahla publicistická i literárna činnost. Jej vrcholom je román Predjarie, ktorý vydal nedlho pred smrťou. Zomrel r. 1925.

Nemožno si rozpolit dušu a nemožno si rozpolit telo. Vy to však predsa viete urobiť. Viete sa oddať jednému a druhého milovať.

Slovami nevládzem vyjadriť rozpor, ktorý pociťujem. Sadol som si tuná v hotelovej izbe, že budem písať, lebo je to jediný útek pred hrozivo vzrastajúcim zvieraním srdca. Lež čo napíšem? Načo cestujem? Kde idem? Čím som? Kdeže som? Chvíľami sa mi vo vagóne zdalo, že som zošalel a letím, ženiem sa svetom. Opustil som Ta. Teraz vidím, aký som zbytočný a úbohý človek. Jestvujem iba prostredníctvom Teba. Nikdy v živote som nepocítil taký zmätok citov, taký nával myšlienok, ani len vtedy, keď som utekal do Zgliszcz. Vtedy ma posilňovala mužská hrdosť ...

Pokúšal som sa vo vozni čítať Sprievodcu po Ríme, ale kedykoľvek som otvoril knihu, chvel sa mi v ušiach zvuk akéhosi hlasu. Od smútku som taký unavený, ani čo by som bol o hlade prešiel poriadnych pár míľ alebo akoby som bol prekonal chorobu. Čoho sa dotknem a na čo pozriem — všetko zakvíli. Narieka priestor za mnou i predo mnou, spomínajúc stále iba jedno meno.

Nemôžem ísť na poštu, lebo už je prineskoro, a snívam o tom, že by tam mohol byť list od Teba. Čo by som dal za to, keby som ho tam našiel. Zajtra ráno sa poberiem z Krakova a večer budem vo Viedni. Len aby už čím skôr! Nepobozkala si ma, keď som nastupoval do vagóna. Plakala si. Teraz mi je najväčšmi ľúto za tým bozkom. Och, kedyže opäť pobozkám Tvoje ústa!... Viem, že ma ľúbiš. Ľúb ma! Najsladšia!... Zošalel by som, keby som Ťa stratil. Čas a priestor pre mňa nejestvuje. Som s Tebou a Ty si so mnou.

Nájdem zajtra ráno na pošte list, nájdem ten list vo Viedni? Noc, noc! Hodiny na vežiach stenajú. To letí čas. Prenikavé zvuky hodín plné ukrutnosti vznášajú sa vo vzduchu. Mariánsky orloj zatláča oči úteche, hrdúsi nádej. Doletia vari k Tebe tie hlasy, budeš ich počuť — uplakaná, pohrúžená do pochmúrneho spánku? To ja budem stáť nad Tebou. Sadnem si vedia Tvojej postele... Zlé predtuchy — a najmä tá najhoršia, že Ta viacej neuvidím, ani čo by stáli za dverami a kládli ruku na kľučku. Hlava ma bolí, v ušiach mi šumí a duševne som zlomený.

Je zo mňa mizerný cestovateľ. Počujem nie zvuk zvonkov, ale nadzvukové hlasy, máločo vidím, hoci sa dívam na predmety, a v podstate vidím iba vlastný smútok na ubiehajúcej zemi i na cudzích tvárach. Nič ma nezaujíma. Vyhasla vo mne sila zvedavosti. Nieto nič horšieho ako cesta vlakom v takej nálade. Dnes som dokonale pochopil, že všetko, čokoľvek by som urobil pre naše šťastie vo veci rozvodu, čokoľvek by som podnikol, čokoľvek by som sa naučil, dosiahol a vydobyl — nie je hodno jedinej chvíľočky posvätenej Tvojím božským úsmevčekom. Lúčim sa s Tebou s toľkým citom, že musí zotrieť všetko, čím som sa voči Tebe previnil.

Do smrti Tvoj — Lukasz.

P. S. Nenapísal som to, čo cítim. Sú to všetko akési literárne slová. Na to, čo cítim, nenachádzam priliehavé výrazy, pravdivé slová. Ale Tvoje anjelsky otvorené srdce ma pochopí a Tvoje vševidiace oči cez záclony slov hádam prečítajú pravdu. Buď zbohom ...“

„Píšem tých niekoľko slov z Viedne. Mám na srdci Tvoj list. Dostal som ho v Krakove. Nebolo ani kedy ho čítať, nuž som si ho iba pritisol na srdce — a hybaj na vlak. Čítal som ho vo vagóne. Teraz mi leží na srdci. 

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Celá zahorela svojim dievčenským, niekdajším úsmevom šťastia, a s tým úsmevom božskej radosti na perách skonala, hľadajúc v súmraku smrti jeho pohľad.

PIRANDELLO, LUIGI - ILÚZIA A SKUTOČNOSŤ

PIRANDELLO, LUIGI

ILÚZIA A SKUTOČNOSŤ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1972
edícia Knižnica Nobelových cien
preklad Blahoslav Hečko, Mikuláš Pažítka
doslov Mikuláš Pažítka
obálka Jozef Gális
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
13-72-105-72

beletria, román
640 s., slovenčina
hmotnosť: 669 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *hroda*belx*

1,50 € stav: dobrý*zlaci*darované*

Luigi Pirandello vidí kapitalistickú spoločnosť ako klinický prípad. Ľudia podľa neho už dávno stratili pevnú pôdu pod nohami. Výsmech, irónia a sarkazmus stali sa sprievodnými javmi jeho životného pocitu. Talianske publikum dlho nepochopilo veľkosť tohto usmievajúceho sa každodenného tragika. Pochopilo ho najprv reflexívne publikum berlínske, parížske a pražské. Pirandello žiaril radosťou pri pohľade na cudzích divákov, keď s napätím počúvali dialóg strašného inkvizítora meštiackych predsudkov. Zvierajúca dialektika jeho satír privádzala do úžasu hľadiská cudzích divadiel. Podstatnou zložkou jeho neúprosnej analýzy je relativita všetkých vecí, večný protiklad medzi indivíduom a spoločnosťou. Antonio Gramsci nazval Pirandella protimeštiackym charakterom, ktorý sa vzbúril proti forme života okolo seba, keď sa meštiacka spoločnosť pred i po prvej svetovej vojne dostala do slepej uličky. Pirandellove satiry sú naozaj „ručnými granátmi“, hodenými do spoločnosti plnej predsudkov.

Oko a Papiano

— Orestova tragédia v bábkovom divadielku! — prišiel mi oznámiť pán Anselmo Paleari.

— Automatické bábky! Nový vynález. Dnes večer o pol deviatej na ulici Prefetti číslo päťdesiatštyri. Na to by sme mali ísť, pán Meis!

— Orestova tragédia?

— Tak D’apres Sophocle — podľa Sofokla, hlási program. Asi to bude Elektra. Len počujte, aký bizarný nápad mi skrsol v hlave! Čo by sa stalo, keby sa vo vrcholnom momente, práve keď sa bábka predstavujúca Oresta chystá pomstiť otcovu smrť na Egistovi a matke, pretrhlo papierové nebo divadielka? Povedzte sám.

— Neviem, — odpovedal som, pokrčiac plecami.

— To sa dá ľahko uhádnuť, pán Meis! Oresta by tá trhlina v nebi strašne vyviedla z konceptu.

— A prečo ?

— Hned vám poviem. Orestes by ďalej cítil túžbu po pomste, hnal by sa za ňou v slepej vášni. Ale vo chvíli činu by mu oči spočinuli hore na trhline, kadiaľ by na scénu žiarili zlovestné hviezdy každého druhu. A vtom by pocítil, ako mu ruky klesajú. Slovom, Orestes by sa zmenil na Hamleta. Všetok rozdiel medzi antickou a modernou tragédiou, pán Meis, verte mi, spočíva v tej trhline na papierovom nebi.

A odišiel, šúchajúc papučami.

Zo zahmlených výšin svojich abstrakcií často vrhal pán Anselmo svoje myšlienky ako lavíny. Ich príčina, súvislosť, náhodnosť zostali vždy medzi mračnami, takže tomu, kto ho počúval, bolo ťažko čokoľvek pochopiť.

Obraz bábky Oresta, ktorého vyviedla z konceptu trhlina na papierovom nebi, mi zostal v mysli. — Blahoslavené bábky,— vzdychol som si,—ktorým sa nad hlavami nepretrhne nebeský horizont! Nijaký zmätok, nijaký strach, nijaké ohľady ani prekážky, nijaké tiene, nijaký súcit, nič! A môžu smelo a s chuťou hrať svoju komédiu, milovať sa a ctiť sa, ceniť si seba samých, nikdy nedostanú závrat a nikdy sa im nezakrúti hlava, pretože pre ich postavu a pre ich skutky je toto nebo primeranou strechou.

— A prototyp takejto bábky, drahý pán Anselmo, — myslel som si vzápätí, — máte v dome: je ním váš ctený zať Papiano. Nájdite mi niekoho, kto je spokojnejší s tým lepenkovým nebom, ktoré mu visí tak nízko, nízko nad hlavou sťa pohodlný a pokojný príbytok toho príslovečného Hospodina so širokými rukávmi, ochotného prižmúriť oko a odpúšťať hriešnikom, toho podriemkavajúceho pánaboha, ktorý pri každom lotrovstve opakuje: „Človeče, pomôž si sám a ja ti pomôžem!“ A váš Papiano si pomáha rukami-nohami. Život mu je takmer eskamotérskym kúsokom. A s akou vervou sa vrhá do každej intrigy: bystrý, podnikavý, táravý.

Papiano mal asi štyridsať rokov, vysokú postavu a robustné telo. Bol trocha plešivý, s mohutnými prešedivenými fúzmi celkom pod nosom, s mocným nosiskom s chvejúcimi sa nozdrami ; sivé oči, prenikavé a nepokojné ako ruky. Videl všetko a všetkého sa dotkol. Napríklad zhováral sa so mnou a odrazu zistil — neviem ako — že Adriana, ku ktorej bol obrátený chrbtom, sa mocuje s nejakým predmetom v izbe, aby ho vyčistila a položila na miesto, a hned vyletel.

— Pardon!

Pribehol k nej a vzal jej predmet z rúk:

— Nie, miláčik, pozri: takto sa to robí!

A sám predmet vyčistil, položil ho na miesto a vrátil sa ku mne. Alebo si všimol, že brat Scipione, ktorý trpel zrádnikom, začal blúzniť: pribehol k nemu, začal ho oflinkovať po lícach a dával mu frčky do nosa.

— Scipione! Scipione!

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

"Poďte sem ... zostaneme tu ... spolu ... a navždy!"