MAY, KARL - ZA POKLADMI INKOV

MAY, KARL

ZA POKLADMI INKOV
(Am Rio de la Plata)

Nezávislosť, Bratislava, 1991
preklad Teofil Ušák
ilustrácie Anna Ušáková
obálka Zdenka Nižňanská
ISBN 80-85217-18-X

beletria, dobrodružné,
408 s., slovenčina
hmotnosť: 460 g

tvrdá väzba

2,90 € stav: veľmi dobrý *tomzom*b-ger*

PREDANÉ stav: veľmi dobrý *zlaci*b-ger*

Za pokladmi Inkov je majstrovské dielo veľkého rozprávačského umenia Karla Maya. Čitatelia budú v duchu prežívať nanajvýš pútavé a vzrušujúce dobrodružstvá. V horách divokého pohoria Gran Chaca ležia ukryté obrovské poklady dávnych Inkov. Zo severoamerických prérií pricestuje sem Old Shatterhand — tu ho volajú seňor Charley — a so skupinou smelých druhov sa vydá cez laplatské provincie za bájnymi pokladmi. Musí prekonávať množstvo nebezpečenstiev, zradných úkladov a najrôznejších prekážok. Krajina sa rozhára plameňmi revolúcie. Lúpežné bandy buriča a lotra majora Caderu zapaľujú haciendy, kradnú dobytok a týrajú obyvateľstvo. Do ich moci sa dostane aj seňor Charley so svojimi druhmi. Odsúdia ho na smrť a — stop! Ďalej už nič neprezradíme z napínavého deja.

Ba občas sme prešli aj malým lesíkom, čo bola v týchto končinách naozaj zvláštnosť. Dokonca sa mi pošťastilo uvidieť aj pštrosiu rodinku. Keď sme sa predrali cez jednu húštinu, ocitli sme sa pred šírou pampou. Neďaleko nás obrovské pštrosy hľadali potravu. No sotva nás zbadali, náramne sa vyľakali a pustili sa do behu, čo im nohy stačili. Už som sa neovládol a rozosmial som sa, až mi slzy vbehli do očí. Yerbaterovia boli zvyknutí na pštrosy, ale moja veselosť ich nakazila a aj oni sa pustili do náramného smiechu.

Kto nie je od prírody mrzutom, veru sa nezdrží smiechu, keď uvidí kŕdeľ pštrosov ozlomkrky utekať. Nie je to beh v pravom zmysle slova, ako som si predstavoval. Pštrosy sa čudne kníšu, kývajú zboka nabok a zdalo by sa, že nohami hádžu dozadu. Pritom veľmi smiešne pohybujú celým telom, najmä krkom.

Amerického pštrosa nandu nazývajú v laplatských krajoch avestruz. Málokedy možno uzrieť tohto obrovského vtáka samotného. Samec má vo svojej družine vždy päť alebo viac samíc. Neraz možno vidieť v kŕdli aj dvadsať kusov. Lovci len zriedkakedy strieľajú pštrosy, obyčajne ich chytajú zo sedla lasom. Domorodí obyvatelia tvrdia, že mäso nandu je veľmi chutné. Pravda, mäso z mladého amerického pštrosa nie je zlé, ale sotva by sa komu podarilo na mäkko uvariť mäso zo starého pštrosa.

Perie nandu používajú ako ozdobu, alebo z neho robia metličky na oprašovanie, no nie je také vzácne ako perie z afrického pštrosa.

Veľmi obľúbené sú veľké vajcia, ktoré kladie samica nandu. Samice patriace k jednému kŕdľu znášajú vajcia do spoločného hniezda. Kedysi si ľudia mysleli, že vajcia zohrieva iba slnko, ale nie je to tak. Vtáci na nich sedia, kým sa nevyliahnu mláťatá. Hniezda sú celkom jednoduché: sú to vyhrabané jamy v zemi.

Domorodí obyvatelia usilovne hľadajú pštrosie vajcia, lebo sú veľmi výživné a chutné. Tortilla (omeleta) zo pštrosích vajec je skutočnou pochúťkou a ani najväčší labužník ňou nepohrdne. Tvrdí sa však, že čajčie a bažantie vajcia sú ešte chutnejšie.

Slnko sa už skláňalo za obzor, keď sme sa priblížili k čriede pasúceho sa dobytka. Monteso ma upozornil na vypálené znamenia v koži dobytka a poznamenal:

— To je značka môjho príbuzného. Už sme na jeho pôde.

Ten muž bol zrejme veľkým boháčom, lebo sme prešli popri mnohých čriedach hovädzieho dobytka, koní a oviec a všetok ten dobytok — tisíce a tisíce kusov — mal vypálenú v koži tú istú značku. Jednotlivé čriedy a pastviny boli oddelené živými plotmi agávy. Pastvinami krížom-krážom cválali gaučovia na rýchlych koňoch — zavracali dobytok do čried a rozháňali zápasiace býky.

O nejaký čas sme uzreli na severe stromy. A pod nimi sa beleli múry, akoby nás pozývali a volali. Pred nami v tôni topoľov, dubov a smútočných vŕb ležala ukrytá estancia. Najmä smútočné vŕby tu rástli veľké a nádherné a boli oveľa väčšie než európske. Maliar krajiniek by nad nimi zaplesal radosťou.

Estancia sa skladala z viacero budov. Celok vyzeral ako obrovský zámok. Najprv sme vošli do veľkého nádvoria obklopeného z troch strán vysokým múrom. V prednom múre bola brána. Štvrtú stranu tvorila dlhá dvojposchodová budova. To bol príbytok majiteľa.

Na dvore som zbadal úzkostlivú čistotu, čo je v tejto krajine ozaj zriedkavosť. Stálo tam niekoľko ťažkých vozov pre volský záprah. Po dvore sa preháňali žriebätá. Išli sme cez dvor ku dverám domu.

Sluhovia, čo pracovali na dvore, chvíľu na nás nemo hľadeli, potom však pribehli a úctivo nás pozdravovali. Správali sa tak zdvorilo, že som sa tomu až čudoval. Najmä Montesovi sa veľmi úctivo ukláňali, hoci tu stál pred nimi bosý a v otrhaných šatách.

— Je seňor doma? — spýtal sa napokon Monteso.

— Nie, — odvetil jeden zo sluhov. — Odcestoval do Fray Bantos vybrať peniaze za poslednú čriedu, čo sme ta dopravili.

— A seňora?

— Je doma aj so seňoritou.

— Ohlás im môj príchod.

Paholok vošiel do domu. Monteso nariadil ostatným sluhom:

— Naše kone nepriväzujte. Zvlášť dobre sa musíte postarať o tohto Gaštana. Nech mu nič nechýba!

Rozprával tak sebavedome, akoby tu smel rozkazovať. Jeho druhovia sa rozišli na rôzne strany. Mňa pojal so sebou a zaviedol do hlavnej budovy schodišťom, ktoré bolo pokryté širokými kobercami. Sluha, ktorého Monteso poslal do domu pred nami, otvoril nám hore jedny dvere. Vstúpili sme a ocitli sme sa zoči-voči dvom dámam, zrejme to boli matka a dcéra. Monteso obidve srdečne pozdravil. Dáme pobozkal ruku a mladšiu bozkal na líce, ako je to zvykom len u príbuzných. Na svoj veľký údiv som počul, že dievča ho nazýva strýkom. Teda majiteľ estancie, ktorá je zrejme jednou z najbohatších v tomto kraji, je jeho brat.

Monteso ma predstavil. Obe dámy ma veľmi priateľsky a srdečne privítali. Potom mi ukázal, kde budem bývať. Bol som nemálo prekvapený, keď som sa ocitol v byte skladajúcom sa z predsiene, salónu, spálne a kúpeľne. Nábytok a celé zariadenie bolo také vkusné, že ani gróf by tu nepocítil nijaký nedostatok. Monteso sa radostne usmieval, keď videl moje prekvapenie.

— Páči sa vám tu, seňor?

------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

...posledná veta...
Pomaly sme sa blížili k mestu Palmaru, v ústrety novým dobrodružstvám.

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - GÖSTA BERLING

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

GÖSTA BERLING
(Gösta Berling saga)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (17)
preklad Peter Hrivnák
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78

beletria, román, poviedky,
360 s., slovenčina
hmotnosť: 412 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,00  €

*zlaci*/*rekry*in*belx-swe*

Život a dielo Selmy Lagerlöfovej (1858-1940), nositeľky Nobelovej ceny za literatúru, akosi sa bránia veľkým a zvučným slovám, možno práve preto, lebo všetko, čo napísala, vyviera tak bezprostredne z vlastných zážitkov, je také späté s jej najužším domovom. Lagerlöfová je najšvédskejšia zo švédskych autorov a svetová v najpravejšom zmysle slova tým, že prenikla do duše vlastného národa i krajiny. Napísala ságu o svojom Värmlande detských rokov, plnom preludov a tajomných predstáv, o jeho bájnych hrdinoch, o ekebyských gavalieroch, ktorí užívali život plnými dúškami, ktorí boli takí veľkí a takí neodolateľní tým, čo žiadali, i tým, ako sa rozdávali. Gösta Berling je jedným z nich, najkrajší z celej družiny. Vedel strhnúť ľudí k hrdinstvu, je opradený vencom povestí z brehov Vännernského jazera, neubráni sa ani ozajstnej, oslobodzujúcej moci lásky, ani radosti, ani žiaľu. No nebol to iba romantický rojko, ale aj plnokrvný človek, túžiaci po ozajstnej, užitočnej práci.

VEĽKÝ MEDVEĎ Z GURLITSKEJ SKALY

V lesnom šere bývajú strašidelné zvieratá, ktorých čeľuste sú vyzbrojené hrozivo sa lesknúcimi zubami alebo ostrými zobákmi, ktorých nohy majú pazúry, pripravené zatnúť sa do hrdla plného krvi, a ktorých oči sa blýskali vraždychtivosťou.

Bývajú tu vlky, ktoré sa vynárajú z noci a prenasledujú sane sedliakov tak dlho, kým im žena nepohodí dieťa, ktoré jej sedí na lone, aby zachránila svoj a mužov život.

Býva tam rys, ktorého ľudia volajú gopa, lebo v lese je rozhodne nebezpečné vysloviť jeho pravé meno. Ten, ktorý vo dne vysloví jeho meno, musí si večer hľadieť dverí a otvorov svojho ovčinca, lebo rys isto príde. Vylezie rovno po stenách ovčinca, lebo jeho pazúry sú silné ako oceľové klince, pretiahne sa najmenším otvorom a vrhne sa na ovce. A gopa sa im vešia na hrdlo a pije im krv z krčných tepien, hryzie a trhá, kým aj posledná ovca nie je mŕtva. Neprestane so svojím divým tancom smrti medzi vydesenými zvieratami, kým len niektoré z nich prejaví čo i len známku života.

A ráno nájde sedliak všetky ovce mŕtve na zemi s rozdriapanými hrdlami, lebo tam, kde šarapatil rys, neostáva nič nažive.

Býva tu výr, ktorý húka za súmraku, a keď ho niekto napodobní, priletí k nemu na svojich veľkých krídlach a vyďobe mu oči, lebo to nie je ozajstný vták, ale strašidlo.

A býva tu aj najhroznejší zo všetkých, medveď, silný ako dvanásť chlapov, a keď raz ochutnal ľudskú krv, možno ho zastreliť iba striebornou guľkou. Môže niečo dodať zvieraťu väčší nimbus hrôzy ako to, že ho možno zraziť iba striebornou guľkou? Čo sú to za skryté hrozné sily, ktoré v ňom prebývajú a ktoré mu dodávajú odolnosti voči obyčajnému olovu? Či sa nebude aj dieťa za bezsenných hodín desiť tohto zlého zvieraťa, chráneného zlými mocnosťami?

A keby ho niekto stretol v lese, veľkého a vysokého ako putujúci balvan, tu nesmie utekať, ani sa brániť, ale sa musí hodiť na zem a predstierať, že je mŕtvy. Mnoho malých detí už v duchu ležalo na zemi a malo medveďa nad sebou. Labou ich prevracal hore-dolu a ony cítili v tvári jeho horúci, fučiaci dych, ale ležali ticho, až kým neodišiel vyhrabať jamu, do ktorej by si ich schoval. Tu opatrne vstali a odkradli sa, najprv pomaly, a potom behom.

Ale predstavte si, len si predstavte, keby tak medveď neveril, že sú naozaj mŕtve, a zaťal by do nich zubiská, alebo keby bol taký hladný, že by ich chcel zjesť hneď, alebo keby zistil, že sa hýbu, a skočil by po nich! Preboha!

Strach je ako čarodejnica. Sedí v lesnom šere, skladá čarodejnícke piesne pre ľudské uši a napĺňa ľudské srdcia strašidelnými predstavami. Z toho potom pochádza ten ochromujúci strach, ktorý ťaží život a zatieňuje usmievavú krásu kraja. Príroda je plná zloby, zákerná ako spiaci had, nemožno jej dôverovať. Leží tu Lövenské jazero v úchvatnej kráse, ale nedôverujte mu! Čaká na obeť: každý rok si vyberá svoju daň v utopencoch. Tu stojí les, vábivo pokojný, ale nedôverujte mu! Les je plný strašných zvierat, posadnutých dušami zlých čarodejníc a vraždychtivých zlosynov.

Nedôverujte potôčikom s pokojnou vodou! Ak sa budete brodiť po nich po západe slnka, prinesú vám prudké choroby a smrť. Nedôverujte kukučke, ktorá na jar tak veselo kukala.

Na jeseň sa z nej stane jastrab so zlostnými očami a hroznými pazúrmi. Nedôverujte machu, ani šedivníku, ani lesnému zrázu! Zlá je príroda, posadnutá neviditeľnými mocnosťami, ktoré nenávidia človeka! Niet miestečka, na ktoré by si mohol s dôverou položiť nohu. Je to divné, že tvoje slabé pokolenie vie čeliť toľkým nástrahám.

Strach je ako čarodejnica. Ešte vždy tam sedí v temnote värmlandských lesov a spieva čarodejnícke piesne? Ešte zatieňuje krásu usmievavého kraja, ochromuje dosiaľ radosť zo života? Veľká bola jeho moc, ja to viem, ja, ktorá som mala v kolíske oceľ a vo vode na kúpanie žeravé uhlie, ja to viem, ja, ktorá som spoznala jeho železnú ruku, nemilosrdne zvierajúcu srdce.

Ale nemyslite si, že vám chcem teraz rozprávať o čomsi strašidelnom a desivom. Je to len starý príbeh o veľkom medveďovi z Gurlitskej skaly, ktorý vám chcem vyrozprávať, a len od vás záleží, či mi budete veriť, alebo nie - ako to už býva so všetkými poľovníckymi historkami.

.................................................................................................................................................................

...posledná veta...

Okolo nás sa celý rok rojili obrovské včely fantázie, ale ako sa teraz dostanú do úľa skutočnosti, o to nech sa postarajú samy.

LAGERLÖFOVÁ, SELMA - CISÁR Z PORTUGÁLIE A INÉ

LAGERLÖFOVÁ, SELMA

CISÁR Z PORTUGÁLIE A INÉ
(Keisaren av Portugallien)

Tatran, Bratislava, 1978
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (20)
preklad Gustáv Viktory, Helena Dobiášová, Jana Rakšányiová
doslov Jana Rakšányiová
prebal Pavel Hrach
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
61-880-78

beletria, román, poviedky, literatúra švédska
572 s., slovenčina
hmotnosť: 565 g

tvrdá väzba s prebalom

0,50 € stav: dobrý, bez prebalu
1,00 € stav: dobrý


*zlaci* in *021*

Štvrtý zväzok výberu z diela Selmy Lagerlöfovej obsahuje kratšie romány, novely a poviedky. V kratších a krátkych prozaických dielach tejto autorky, nazvanej aj „ochrankyňou ľudskej dobroty“, poetický svet sa neustále prelína s realitou konkrétnej doby, čiže s rozhraním 19. a 20, storočia, a prastarých severských povestí, bájí a povier, ako je to príznačné iba pre autorov, ktorí úplne zrástli so svojím bezprostredným domovom.

Najrozsiahlejšia próza tohto zväzku Cisár z Portugálie nemá nič spoločné so skutočným Portugalskom. Kraj, v ktorom sa dej odohráva, je Lagerlöfovej milovaný rodný Värmland. Želiar Jan Andersson zo Skrolycky, chalupy v askedalských dolinách, človek bez veľkých nárokov na ľudské šťastie, stane sa otcom.

Z otcovského šťastia vyplynie jeho bezhraničná láska k dcére. Keď dcéra odrastie a odíde do Stockholmu slúžiť, aby rodičom pomohla splatiť dlhy, a keď ju mesto pokazí a nevracia sa domov, bezhraničná láska pomätie úbohému otcovi rozum. Zo želiara sa stane „cisár z Portugálie“, zjavom šašo, rozumom blázon, ale srdcom človek — stelesnená dobrota. Typický človek Selmy Lagerlöfovej, pre ktorého v choromyseľnosti nejestvuje hranica medzi „prirodzeným“ a „nadprirodzeným“, medzi možným a nemožným. Človek, pre ktorého jestvuje jediná skutočnosť - dobro. Táto skutočnosť napokon stiera v postave cisára z Portugálie aj hranicu medzi svetom normálnych a pomätených. Nejde o stupeň rozumnosti, ale o silu dobra. Dobro je mocnosť, ktorá nevyhnutne víťazí. Ide od človeka k človeku a pri každom koná svoje dielo. Nepriateľ dobra nevyhnutne padne, jeho priateľ síce hynie, ale spolu s dobrom víťazí.

Román Cisár z Portugálie spolu s ďalšou prózou Povesť o panskom sídle sa vyznačujú priam hodnoverne odborným podaním psychopatologických stavov a javov. Okrem toho v týchto prózach aj na najmenších epizódach, menej dôležitých reflexiách a obrazoch vidieť tvorivú radosť, hýrivé bohatstvo i skúsenosti a za tým všetkým srdečnú ľudskosť človeka, ktorý vidí a chápe skryté hlbiny a prúdy ľudskej duše. Voľba nezvyčajnej témy o pomätencoch a s tým súvisiace zabiehanie do fantastického sveta vidín nie je u Lagerlöfovej túžbou po senzačnosti a bizarnosti, ale je pomôckou a prostriedkom, aby mohla tým lepšie znázorniť hĺbku a realitu lásky, veľkosť a vážnosť boja medzi svetlom a tmou a hodnotu víťazstva lásky a svetla.

Novela Poklad pána Arneho zobrazuje odveký a tragický konflikt medzi láskou a povinnosťou, boj o to ťažší a neľútostnejší, že ho musí zviesť útla dievčina, ktorá stoji na prahu života, neskúsená, ale jednako intuitívne múdra. Napokon čitateľ usúdi, že tragické rozuzlenie tohto príbehu lásky bolo azda najmilosrdnejšie. Námetom novely Dievča z Veľkej slatiny je takisto láska, ale tentoraz prebíjajúca sa od trpkého začiatku k radostnému a viťaznému koncu.

V cykle poviedok Neviditeľné putá sa Selme Lagerlöfovej najlepšie podarilo zachytiť jedinečnú atmosféru dožívajúcich „zákonov“ staroseverských ság v konfrontácii s morálnym kódexom meštiackej spoločnosti. Rovnocennosť partnerstva prírodných síl, psychického založenia postáv a ich sociálnej podmienenosti umožnili autorke vo voľnej hre fantázie umelecky adekvátne stvárniť aj morálne problémy doby, ktoré zostali aktuálne dodnes.

CISÁROV POHREB

Bolo pred Kattrininým pohrebom, nedeľa pred Vianocami, a vtedy nebýva pred kostolom veľa ľudí, lebo väčšina si chce návštevu kostola nechať na veľké sviatky.

Ale keď ľudia, ktorí sa priviezli s truhlou z askedalských dolín, vyšli hore na jedľovú úbočinu medzi kostolom a cirkevným domom, až sa zarazili. Lebo taký veľký zástup, aký sa tu zhromaždil v ten deň, nevidel tu človek hádam ani vtedy, keď do Svartsjo raz do roka prišiel kázať starý prepošt z Bro alebo keď volili farára.

Človek si mohol sám domyslieť, že toľkí ľudia sa tu nezišli preto, aby vyprevadili na poslednej ceste starú Kattrinu, ale že ich sem muselo priviesť čosi iné. Hádam sa v kostole očakáva nejaký veľký človek, alebo bude kázať nejaký iný farár? Ľudia z askedalských dolín bývajú ďaleko od cesty a vo farnosti sa môže všeličo prihodiť, o čom sa oni ani nedozvedia.

Ako zvyčajne zatiahli povozy s ľuďmi na priestranstvo za cirkevným domom a tam pozosadali z povozov. Aj tu bolo plno ľudí, takisto ako na jedľovej úbočine, ale inak tu nevideli nič neobyčajné. Čudovali sa čoraz väčšmi, ale okúňali sa spýtať, čo sa to robí. Tí, ktorí sa vezú s pohrebným sprievodom, po správnosti sa majú držať zvlášť a nedávať sa do reči s tými, ktorí nemajú na zármutku podiel.

Truhlu zložili z voza bez bočníc, na ktorom sa viezla ku kostolu, a položili ju na dva čierne podstavce, už vopred prichystané pred cirkevným domom. Tu mali teraz všetci smútiaci stáť a čakať, kým sa začne vyzváňať a kým farár a zvonár vykročia s ostatnými na cintorín.

Počasie bolo psie. Dážď šľahal, len sa tak šústal, a bubnoval na vrchnák truhly. Jedno teda bolo isté: čokoľvek sem vylákalo toľký národ, nikto nevyšiel z domu kvôli peknému počasiu.

Lež toho dňa akoby dážď a vietor nikomu neprekážal. Ľudia stáli pod holým nebom mĺkvi a trpezliví a nehľadeli sa schovať ani v kostole, ani v cirkevnom dome.

Šiesti nosiči a ostatní, ktorí sa zhromaždili vôkol Kattriny, všimli si, že okrem podstavcov, na ktorých bola položená ich truhla, sú nachystané ďalšie dva. Bude sa teda pochovávať ešte jedna mŕtvola. O tom doteraz nič nepočuli. Ani nebolo vidieť na ceste nejaký iný pohrebný sprievod. Aj čas natoľko pokročil, že už by mali byť pri kostole.

Keď do desiatej chýbalo už len desať minút, takže každú chvíľu bol čas pohnúť sa na cintorín, zbadali ľudia z askedalských dolín, že celý sprievod sa poberá na gazdovstvo Där-Nol v Prästerude, ktoré je od kostola len dve minúty cesty.

Až teraz si všimli, že cesta je vysypaná čečinou od cirkevného domu až po gazdovský dom a že pri vchode z oboch strán stoja smrečky. Teda tu majú toho druhého mŕtveho. Ale ľudia z askedalských dolín ešte vždy nechápali, ako je možné, že sa nič nedozvedeli o smrti na takom gazdovstve. A ani na oblokoch neboli plachty, ako majú byť v dome smútku.

Vtom sa dokorán otvorili dvere na pitvore a z nich sa pohol pohrebný sprievod. Prvý ide August Där-Nol, v ruke drží pohrebné žezlo s flórovou stuhou, za ním nosiči s truhlou.

Potom sa celý zástup, čo čakal pred kostolom, pripojil k tomuto pohrebnému sprievodu. Teda prišli sem kvôli tomuto mŕtvemu.

Truhlu doniesli k cirkevnému domu a položili ju napravo od tej, ktorá tam už bola. August napravil podstavce tak, aby truhly boli pekne jedna pri druhej.

Táto druhá truhla nebola taká nová a lesklá ako Kattrinina. Akoby ju bolo už pred týmto dňom obmylo veľa lejakov. Bola oškúlená a poškriabaná, zrejme sa s ňou nezaobchádzalo dajako pozorne.

Všetci ľudia z askedalských dolín si zhlboka vzdychli, lebo im zrazu svitlo. V tejto truhle neleží nijaký príbuzný Augusta Där-Nola. Teda nie kvôli nejakému neznámemu velikášovi prišlo ku kostolu toľko ľudí.

Pohľady všetkých preleteli teraz na Klara-Gullu, aby videli, či aj jej už svitlo. A bolo na nej badať, že áno.

Celý čas stála bledá a uplakaná celkom pri matkinej truhle, a keď teraz spoznala tú druhú truhlu, ktorú priviezli z gazdovstva Där-Nol, zdalo sa, že ostane celkom bez seba od radosti, ako keď človek dostane to, po čom dlho túžil. Lež ona sa hneď Upokojila. Iba sa smutno usmiala a potichu niekoľkokrát pohladila vrchnák. „Tak pekne sa ti to splnilo, že si si krajšie ani želať nemohla," akoby hovorila mŕtvej matke.

...................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Bola taká krásna, ak nie krajšia, ako tej nedele, keď išla do kostola v červených šatách.

DOMÁCI LEKÁR

DOMÁCI LEKÁR
Poradca pre zdravie
S návodmi prvej pomoci

zdravie
400 s., slovenčina
hmotnosť: 624 g

mäkká väzba, veľký formát
stav: veľmi dobrý

0,50 €

*zlaci* darované THCK

ROSIVAL, LADISLAV - ZDRAVOVEDA

ROSIVAL, LADISLAV
BENIAK, MILAN
JANOTKA, MIROSLAV
VALENT, MICHAL

ZDRAVOVEDA

Osveta, Martin, 1980
prebal Róbert Brož
1. vydanie, 50.000 výtlačkov
70-096-80

encyklopédie, zdravie, zdravotnícka literatúra,
816 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 2136 g

tvrdá väzba s prebalom, veľký formát
stav: dobrý

1,50 € DAROVANÉ EGJAK

*zlaci*

SHAW, IRWIN - TULÁK, ZLODEJ

SHAW, IRWIN

+
(Beggarman, Thief)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Eva (68)
preklad Michal Breznický
doslov Juraj Vojtek
ilustrácie Dušan Polakovič
prebal Svetozár Mydlo
73-034-80

beletria, román
438 s., slovenčina
hmotnosť: 502 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € 

*inc*zlaci*

Zrejme nielen čitatelia, ale aj samotný autor si obľúbil hrdinov románu Boháč, chudák. Po ôsmich rokoch vydal totiž pokračovanie obsiahlej ságy rodu Jordachovcov. Pokračovanie zaujímavé, pretože sa v spomienkach hrdinov vracia k udalostiam Boháča, chudáka. Dej druhého dielu širokej kroniky jedného amerického rodu sa končí vlastne v súčasnosti. A začína sa na konci šesťdesiatych rokov presne tam, kde sa skončil prvý diel — pohrebom zavraždeného Thomasa Jordacha. V prvom diele hlavnými protihráčmi boli bratia Rudolph a Thomas, v druhom zväzku ich úlohy prebrali predstavitelia ďalšej generácie Jordachovcov — Billy Abbott a Wesley Jordache. No v oboch prípadoch ide o vzťah hrdinov k tomu, čo sa volá americkým snom, a čo by sa zjednodušene mohlo pomenovať americkým spôsobom života. Thomas z prvého zväzku sa s ním nevie zmieriť, takže napokon z Ameriky natrvalo odchádza: Rudolph ho však nielen akceptuje, ale získava v americkej spoločnosti postavenie a bohatstvo. V druhom zväzku úlohu Rudolpha do istej miery preberá Billy. Pravda, iba do istej miery, lebo mu chýba Rudolphova cieľavedomosť a pracovitosť. Billy je človek pohodlný, zmieruje sa so stavom vecí a stáva sa cynikom a egoistom. Inak postupuje Wesley. Usiluje sa dozvedieť pravdu o otcovi Thomasovi, pretože si hľadá miesto v spoločnosti. Napriek mnohým a lákavým ponukám chce zostať sám sebou.

Dva príbehy sa pochopiteľne v istom bode stretávajú a prelínajú, čo prinútilo spisovateľa použiť aj dve roviny rozprávania. Veľmi hutný jazyk, v ktorom myslenie je často antipólom rozprávania, a filmová technika akoby literárnych strihov sú strojcami čítavosti knihy. No Irwin Shaw si predovšetkým vie vyberať typy, má zmysel pre pálčivé otázky doby a na dvoch rozdielnych hrdinoch dokonale ukazuje postoje a zmýšľanie dnešnej americkej mládeže.

Billy Abbott, v civilnom obleku, po znamenitej večeri v reštaurácii s výhľadom na La Grande Place v meste Brusel a zmierený s celým svetom, vyšiel s rukou na Monikinom lakti na chladný večerný vzduch. Večera bola drahá, reštauráciu vychvaľovali v každom turistickom sprievodcovi, no neľutoval. A na dôvažok, popoludní vyhral v štvorhre na tenisovom kurte ako plukovníkov partner šesťdesiat dolárov. Plukovník bol vyslovený tenisový antitalent, no veľmi si dal záležať, aby si denne zahral aspoň hodinku. A ako sa patrí na pravého absolventa West Pointu, rád vyhrával.

Billyho videl hrať ešte ako desiatnika. Zapáčil sa mu Billyho štýl, chladný a chytrácky, porážal protihráčov, čo mali dvojnásobne také tvrdé údery ako desiatnik Abbott. A Billy bol aj rýchly, v štvorhre vedel kryť trištvrte kurtu. Plukovník, štyridsaťsedemročný chlap, potreboval spoluhráča, čo vedel kryť trištvrte kurtu. Takže sa Billy stal seržantom a veliteľom záložného automobilového parku, za čo dostával značný príplatok k seržantskému platu a príležitostné vďačné prepitné od dôstojníkov, čo potrebovali vojenské vozidlá na nevojenské účely, a tiež nepríležitostné peniaze za armádny benzín, čo predával načierno za nižšiu cenu, ako bola v meste. Plukovník ho pozýval aj na večere. Rád by vedel, čo si myslia vojaci, tak vravieval, a plukovníkova manželka pokladala Billyho za šarmantného mládenca, správal sa ako dôstojník, najmä v civilnom obleku. Plukovníkova manželka tiež rada hrala tenis a žila v nádeji, že plukovník odcestuje na mesiac-dva so služobným poslaním, pravda, bez Billyho.

To už nie je tá stará armáda, vravieval plukovník, no čo sa dá robiť, treba sa prispôsobiť dobe. Pokým je tu veliteľom plukovník, rozmýšľal Billy, nehrozí mi nebezpečenstvo, že ma pošlú do Vietnamu.

Billy vedel, že pred nepríjemnými zvukmi nepriateľskej streľby ho uchránil ujov vplyv vo Washingtone. Raz mu ukáže, že vie byť vďačný. No v ten večer ho vo vrecku hrial list od uja so šekom na tisíc dolárov. Matka ako prameň príjmov už vyschla, a tak ho Monika — porozprával jej o bohatom ujovi — nakriatla, aby uja požiadal o peniaze. Nepovedala, načo sú jej peniaze, no Billy sa už dávno zmieril so skutočnosťou, že Monika je záhadné dievča. O príbuzných v Mníchove mu nepovedala ani slova, ani prečo si ako osemnásťročná vzala do hlavy dať sa promovať na Trinity College v Dubline. Ustavične chodí na kadejaké tajomné schôdzky, no inak sa s ňou žije mimoriadne príjemne. Do neveľkého útulného bytu neďaleko Place sa nasťahovala len s podmienkou: nevypytovať sa, keď mu oznámi, že večer, ba aj týždeň nepríde. Na tajné schôdze sa občas schádzajú aj zástupcovia NATO, o takých veciach sa nesmie hovoriť. Jeho netrápi zvedavosť, keď ide o veci, ktoré sa ho osobne netýkajú.

Napokon. Monika nebola krásavica. Čierne, neupravené vlasy, topánky na nízkych opätkoch, pohodlné pančuchy, no veľké belasé oči jej pri úsmeve zakaždým rozžiarili tvár. A mala utešenú postavičku. Postavičku, nie postavu. Billy bol nižšej postavy a pri vyšších ženách pociťoval komplexy.

Nech sa ho toho večera spýtajú, čím by chcel byť, pravdepodobne by odvetil, že opäť vojakom. Občas ho Monika s hnevom vyhrešila, že mu chýba ctižiadosť. Zakaždým prikývol s pôvabným, mladistvo športovým úsmevom, hej, chýba mu ctižiadosť. Melancholický tmavý odtieň očí lemovaných čiernymi obrvami dodával úsmevu zvláštny pôvab, akoby obveseliť dakoho tým úsmevom si vyžadovalo osobitné smutné úsilie. Billy sa poznal veľmi dobre a úsmev nenasadzoval pričasto.

Aj v ten večer sa Monika zberala na záhadnú schôdzu. „Nevyčkávaj ma,“ podotkla a zadívala sa na pozlátenú nádheru stien a výkladov na Place v svetlách reflektorov. „Prídem neskoro. Možno až nad ránom.“

„Zhubne vplývaš na môj sexuálny život,“ namietol.

„Iste,“ odvetila americkou výslovnosťou. Na Trinity College si osvojila britskú angličtinu, a medzi vojakmi v NATO americkú.

................................................................................................................................................................

...posledná veta...
Vtom zočil taxík, zdvihol ruku, nasadol a uháňal na večierok.

SAINT-MARCOUXOVÁ, JEANNE - BOLA SOM HVIEZDOU

SAINT-MARCOUX, JEANNE

BOLA SOM HVIEZDOU
(Criss ou j´étais une idole)

Mladé letá, Bratislava, 1969
edícia Čajka
preklad Dominik Jarábek
ilustrácie Renáta Vlachová
obálka Sylvie Vodáková
1.  vydanie, 15.000 výtlačkov
66-016-69

beletria, novela
192 s., slovenčina
hmotnosť: 218 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, ošpinená obálka

OVER

*zlaci*

21. marca. Jarný deň.

Po piatich rokoch prerušenia znovu teda beriem do rúk ten starý denník so zažltnutými rohmi. . . Teraz už preto, aby som skoncovala s jeho bielymi stranami. Nechcem, aby boli pre mňa obžalobou, akoby som nebola mala odvahu dopísať ich až do konca.

Čo sa teda odohralo v mojom živote za tých posledných päť rokov, že až dnes znovu otváram ten denník?

Najprv tá čierna diera nehody. A potom ten dlhý tunel, na ktorý si spomínam ako na akési prezimovanie, cez ktoré som žila umrtveno, podobne ako svište. Lebo až u Gab-Gab som začala naozaj cítiť, že znovu ožívam.

Pred chvíľkou, skôr ako som začala písať, prebehla som predchádzajúce strany a znovu som si prezrela obraz mladej dievčiny, ktorá ma takmer dojala tým, čo všetko musela vytrpieť za svojej krátkej kariéry. Úbohá hviezdička, výrobok KRD! Ale vždy budú ďalšie a ďalšie. Manine, ktorá má teraz trinásť rokov, obkladá steny mojej starej izby fotografiami súčasných hviezd: skupinu mladých Madagaskarčanov s tmavou pokožkou, ktorí tancujú surf a skáču pritom ani klokany. A Manine každú chvíľku poskakuje ako oni, aby napodobňovala svoje hviezdy, ktoré sa taktiež budú snažiť, aby sa jej podobali výzorom a správaním.

Ja sa nad tým iba usmievam, lebo viem, že moja sestrička sa oduševňuje primerane svojmu veku, ale objekty jej prechodného obdivu nestávajú sa natoľko pre ňu fanatickým kultom alebo terčom posmechu. Má ich jednoducho rada, a to je všetko. Sprevádzajú jej detstvo ako nádherné hračky, ktoré spievajú a ktoré tancujú pre ňu príjemnejšie než automaty v dome Lirouxovcov.

Badať to aj z toho, ako sa Manine zmieňuje o tom pred svojimi priateľkami, ktoré sa na mňa nepamätajú:

- Och!... To viete, hviezdy ... Netreba nič zveličovať! Aj my máme doma jednu ... Je to už stará hviezda! Má skoro dvadsať rokov ...

Veru, starneme. Patrick, ani sa to nechce veriť, práve nastúpil ako hlavný pisár v istej kancelárii v Cité. To mu však nijako nebráni, aby aj naďalej nechodil do kurzu Gab-Gab a skladal piesne. A to čoraz lepšie! Niekoľko známejších hviezd si už od neho vzalo viacero. Kto vie? Náš notár sa možno stane nakoniec najväčšou pýchou v ulici Parc-Royal.

Ach, ten Dom piesne, čím všetkým som mu zaviazaná! ... Jeho zásluhou vášnivá posadnutosť twistom a jeho zneužívanie, ktoré sa na mňa priam valilo, nezanechá vo mne hlbšie stopy než jarné krupobitie; ako jedno z tornád, ktoré spustošia priskoré výhonky, ale žatve zato nezabránia.

Žatvou je pre mňa v tejto chvíli zadosťučinenie, že môžem spievať. Spievať čo najlepšie, ako zavše vraví naša náročná profesorka, keď je veľmi spokojná.

V jej starom, napoly zruinovanom hoteli som si sprvu len pospevovala, potom spievala, potom veľa pracovala, aby som dodala nový hlas niek-

................................................................................................................................................................

...posledná veta...

A tak všetci traja, držiac sa za ruky, hoci sa nám chveli kolená, pokúsili sme sa spoločne odoslať prvý pozdrav našej budúcej životnej ceste...

KOLBERGS, ANDRIS - 3X RIGA

KOLBERGS, ANDRIS

3X RIGA
(Tri dňa na razmyšlenije)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (461)
preklad Marta Ličková
prebal Kamila Štanclová
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-098-86

beletria, román, detektívka
536 s., slovenčina
hmotnosť: 713 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,10 € darované THCK

*zlaci*

Slovenskému milovníkovi detektívok dostáva sa do rúk výber z tvorby lotyšského spisovateľa Andrisa Kolbergsa. Jeho detektívne príbehy nie sú výplodom čírej fantázie — autor je dobrým znalcom príbehov a sústreďuje sa na negatívne javy motivované túžbou po blahobyte nadobudnutom podvodmi a krádežami, na túžbu žiť na konto spoločnosti.

V prvom románe Tri dni na rozmyslenie je námetom lúpežná vražda. Neznámi páchatelia prepadnú v textilnom obchode inkasantov banky, keď preberajú celodennú tržbu, pričom jedného z nich zastrelia. Po počiatočnom neúspechu vo vyšetrovaní sa ujme prípadu skúsený kriminalista plukovník Ulfs a vraha odhalí. Román Muž, ktorý bežal po ulici začína sa smrťou neznámej mladej ženy pod kolesami električky. Milícia dáva túto smrť do súvislosti s mužom, ktorého svedkovia videli utekať z miesta nehody. Vyšetrovanie privedie inšpektora Dobensa na stopu rozsiahlej rozkrádačskej aféry a viacerých zločinov. Poviedku Keď si zbytočný zamýšľal autor ako záver celého zväzku. Voldisa, vodcu bandy, ktorá kradne a šmelinári, prichytí milícia pri krádeži. Kým sa Voldis pokúša ujsť, prebehne mu mysľou celý jeho život... Príbeh sa končí prekvapujúcim rozuzlením.

Tento album bol ináč nelegálny a predpotopný, no na rozdiel od ťažkopádnych novomódnych premietacích prístrojov, pomocou ktorých v špeciálnych miestnostiach vytvárajú fantómové snímky, dal sa nosiť v aktovke.

- Neskôr. Najprv nech porozpráva sám od seba, čo vie.

— Mám rozprávať? — starec vytiahol obočie.

— Hej, rozprávajte, — prikývol Konrád.

— Nebol by som sem vôbec prišiel, ale povedali mi, že je tu čerstvý vzduch. Hlúposť, veď v Rige nikde nie je čerstvé povetrie. Najprv som sa nazdal, že ten dym pochádza zo smetísk na konci Deglavskej. Spaľujú tam odpadky. Kdeže! Smetisko už nedymí, a vzduchu naďalej nič.

Juris smutne pozrel na Konráda. Ten bude takto tárať prinajmenej dve hodiny, hovoril jeho pohľad.

Konrád vytiahol fajočku s višňovou hlávkou, miešok, zápalky a rozložil si ich pred sebou na stolíku.

Môžem ho prerušiť, pomyslel si Konrád, ale časovo tým sotvačo získame. Znova povie: nos normálny, a keby sme mu ukázali album, pomýli ho to načisto. Nech už len radšej nerušene dokončí svoj úvod, to ho upokojí a dodá mu istoty.

- Veru, veru, - prisvedčil Konrád.

- No vidíte! - starec až tak podskočil od radosti: nie každý deň naďabí človek na spriaznenú dušu.

Juris odviedol obe predavačky a šiel hľadať iné, príhodnejšie miesto alebo aspoň tichý kútik na vypočúvanie. Radšej nech starca nepočúvajú: jeho reči len zbytočne rozbúria ich fantáziu. Už sa takmer upokojili, preto ich Juris nechcel zaviesť do predajne, bál sa, že znova začnú hysterizovať. Šli do skladu, usadili sa na akési baly, zašité do vrecoviny — zaraz sa z nich zodvihol kúdol drobného štipľavého prachu — a začali sa potichu baviť ako deti, čo sa utiahli do kútika na dvore, čím ďalej od rodičovských očí.

- No vidíte! - povedal starec Konrádovi. - Potrávia nás!

Konrád cmúľal prázdnu fajku. V trúbeľke čvrkala močka.

— Mám byt na ulici Dzirnav, súdruh plukovník. Slušná štvrť, veď viete — obchody, práčovňa, kino. Všetko poruke. Ale vzduchu tam niet. A tu naraz čítam, že niekto chce vymeniť dvojizbový byt

na ulici Virsanavas štyri za dvojizbový byt v centre. Nuž som začal uvažovať.

Konrád si napchal fajku a rozťahal ju. Zatiaľ nechcel pripustiť, že starcove táraniny budú len jalové, no bol rád, že sa Juris ešte nevrátil a nepočuje, ako pokročil s výsluchom. Juris by sa mu, pravdaže, neodvážil otvorene vysmiať, ale to ešte nič neznamená.

- Nuž som si pomyslel, reku, byt mám dobrý, ale tam, v novej štvrti, bude akiste lepší vzduch. Pre nás, starých ľudí, je to veľmi dôležité. Nesmieme jesť mastné, musíme sa veľa prechádzať na čerstvom vzduchu. Tak prežijeme ešte aj mladých. My sme z iného cesta!

A zrazu sa starec odmlčal. Bolo to čudné a prekvapujúce. Konrád mal pocit, že sedí v autobuse, ktorý zrazu z ničoho nič zabrzdil.

- No a ďalej? —spamätal sa Konrád.

- Nebudem meniť. Tunajší vzduch je nanič a pravdu povediac, smrdí kafilériou. Radšej ho oprobujem vymeniť voľakde na Siguldu alebo Cesis. Tam je rekreačná oblasť a nikto nemá právo znečisťovať povetrie.

- Nepovedali ste nič o predajni...

- Och, všetko bolo ako v kine!

- Nech sa páči, pokračujte... Prepáčte, nepoznám vaše meno...

- Golubovskis... Nikolaj Golubovskis... Vošiel som do obchodu, reku, spýtam sa pokladníčky, ktorá domová správa je tu zodpovedná za číslovanie domov, lenže nevedela, pobral som sa teda na druhý koniec predajne, že sa spýtam predavačiek. Počul som, ako niekto vošiel do obchodu, potom vošiel ešte ktosi, ale nevšimol som si...

Konrád počúval starca a zapisoval si do notesa meno, priezvisko a adresu.

- Ked som sa obrátil, súdruh náčelník, Duršis práve udrel. Len som nevedel, koho. To som pochopil až vtedy, keď zobral vrecko s peniazmi a odišiel.

- Kto udrel? Zopakujte to ešte raz! — Konrádovi od údivu takmer vypadla fajka z úst, ale stihol ju v letku zachytiť.

...............................................................................................................................................................

...posledná veta...

"Poďme..."

...posledná veta...

Prešiel prvý rok väzenia.

...posledná veta...

Mladý muž nahlas plakal.

VERALDI, ATTILIO - DÔSLEDNÝ CHLAPÍK / VEĽKÉ PENIAZE

VERALDI, ATTILIO

DÔSLEDNÝ CHLAPÍK / VEĽKÉ PENIAZE
(Uomo di conseguenza / La Mazzetta)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1980
edícia Zelená knižnica
preklad Ivan Gavora, Terézia Gašparíková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-074-80

beletria, román, detektívky, literatúra talianska
392 s., slovenčina
hmotnosť: 474 g

tvrdá väzba s prebalom

0,20 € stav: dobrý*gopal3* darovan

0,20 € stav: dobrý *zlaci*darované THCK

Attilio Veraldi (1925), taliansky novinár a plodný prekladateľ z angličtiny a škandinávskych jazykov, sa svojou detektívkárskou tvorbou hlási k americkej tvrdej škole, tzv. „hardboiled-school". Podvody, surovosť a vraždy, to všetko sa v týchto dvoch detektívnych príbehoch spája s peniazmi. Vidina ľahko nadobudnutého bohatstva je hybnou silou konania väčšiny postáv a medzi inými aj neapolského advokáta Sasu lovineho, spoločného protagonistu oboch detektívok, Iovine sa s obľubou dáva do služieb „veľkých zvierat" a za riadnu odmenu je ochotný vystaviť nebezpečenstvu aj vlastný život. Zahráva sa s ohňom, kľučkuje, vynakladá všetok svoj dôvtip a všetku svoju diplomaciu, len aby aj on niečo vylovil z mútnych vôd. Je schopný všetkého, ale iba po istú hranicu. Neoplýva zbytočnou sentimentalitou a jeho zbraňou je výlučne intelekt. Kým v Dôslednom chlapíkovi ide o rozsiahle machinácie s valutami, vo Veľkých peniazoch Sasá lovine pátra po dcére najbohatšieho Neapolčana, ktorá ušla z domu aj s dokumentmi, čo môžu skompromitovať jej otca a tomu, kto ich získa, vynesú päť miliárd lír.

VAJNER, ARKADIJ - PO STOPÁCH VRAHA / ČIERNA MAČKA

VAJNER, ARKADIJ
VAJNER, GEORGIJ

PO STOPÁCH VRAHA / ČIERNA MAČKA
(Ja sledovateľ / Era miloserdija)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Zelená knižnica
preklad Tatiana Nemanová, Viktória Slobodníková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-004-83

beletria, román, detektívky,
454 s., slovenčina
hmotnosť: 567 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € *marno*dete

Arkadij a Georgij Vajnerovci patria k priekopníkom kriminálneho žánru v sovietskej literatúre. Starší, Arkadij, je pôvodným povolaním kriminalista, mladší, Georgij, hol dlhé roky žurnalistom. Do literatúry vstúpili až v zrelom veku. Ich diela sa tešia veľkému čitateľskému záujmu u prekladajú sa do mnohých jazykov.

V kriminálnych románoch Po stopách vraha a Čierna mačka sa Vajnerovci usilujú rozšíriť hranice žánru smerom k hlbšej sociálnej a psychologickej analýze. Odhaľujú psychologické a sociálne pozadie zločinu, ich príbehy spracúvajú spoločensky závažnú problematiku. V obidvoch románoch sú hlavnými hrdinami mladí vyšetrovatelia. 

V prvom Tichonov pátra po neznámom vrahovi, precestuje pri tom hodný kus Sovietskeho zväzu (Krym, Tallin, Leningrad, Moskva), kým sa kruh okolo zločinca neuzavrie vo Ľvove. Príbeh sa rozvíja logicky a od začiatku do konca je plný dramatizmu a napätia.

Nie menej dramatický je ďalší príbeh z povojnových dní r. 1945. V ňom mladého nadporučíka Šarapova, bývalého frontového dôstojníka, hneď v prvý deň služby pridelia do skupiny, ktorá má odhaliť nebezpečnú bandu vrahov vyčíňajúcich v Moskve pod názvom Čierna mačka.

Charakteristickým znakom štýlu bratov Vajnerovcov je vhodná miera autentickosti, spájanie prvkov umeleckej literatúry a literatúry faktu. Pre milovníkov kriminálnej literatúry bude kniha iste príjemným oživením.

Pozrel na mňa a jeho maličké, od spánku opuchnuté očká sa zmenili na úzke škáročky.

— To je mi spovedník — s pištoľou! — A škrekľavo sa zasmial.

Neurazil som sa, len som mu začal objasňovať štyridsiaty ôsmy

článok o úprimnej ľútosti a tak ďalej. Počúval, neprerušoval ma, a keď som skončil, prehovoril:

— Mladý muž, uvedomte si konečne, že nie som ten pravý. — Pri týchto slovách pobúchal päsťou na stôl, akoby ich pečatil. — Kajať sa za niečo, čo som neurobil, dovolávať sa vašej láskavosti!? Pravda vyjde najavo. A najlepšie bude, ak ma prestanete domŕzať a pohľadáte skutočného vraha, a nebudete pokladať zaňho toho, koho máte poruke, koho je pohodlnejšie vyšetrovať, jasné? Rozmyslel som si, ako si pomôžem. Oficiálne vám dávam na vedomie, že už vôbec nebudem vypovedať, chodíte sem nadarmo. Azda vás to prinúti pozornejšie sa poobzerať okolo seba. To je všetko.

Vrátili sme sa na hlavnú správu. Zopakoval som Žeglovovi náš rozhovor s Gruzdevom, ak sa to, pravdaže, dá nazvať rozhovorom. Čakal som, že Žeglov bude nadávať, ale nenadával, naopak, uškrnul sa, ako to len on vie, a povedal:

— Nech mi to Gruzdev prepáči, ale kto chce kam, pomôžme mu tam. Podľa našich zákonov obvinený má právo na obhajobu. Ak Gruzdev chce mlčať, má na to právo, napokon, aj to je spôsob obhajoby. — Iste sa mi na tvári zračilo prekvapenie, lebo Gleb mi vysvetlil: — Nečuduj sa, chlapče, my tu predsa nebojujeme ako na fronte, chlap proti chlapovi, často musíme bojovať aj umom, chápeš, ľsťou. A keď obvinený mlčí, akoby nás vyzýval: vyložte karty na stôl, ale ja si svoje nechám, mám predsa právo pauzovať. Pozriem si, aké vy máte karty, a potom pošpekulujem nad svojimi tromfami. Rozumieš? Takže nech si len čuší...

— A čo si my počneme? — spýtal som sa.

— To je veľmi jednoduché: máme svoju robotu, budeme pracovať s usvedčujúcimi dôkazmi. Hneď príde Pankov, dá nám inštrukcie. A Gruzdev nech si sedí a húta. Zo päť dní ho treba nechať na pokoji, nech sa povarí vo vlastnej šťave. Za ten čas si premietne celý svoj život, pripomenie všetky hriechy. Pouvažuje aj o tom, v čom sa mohol zmýliť, urobiť chybu, čo sme ešte vyňuchali, s čím sa vytasíme zajtra. Teraz spal od nervového šoku, ale čoskoro už nebude spávať, za to ti ručím ...

Došiel Pankov a stručne požiadal:

— Dajte mi zápisnicu z domovej prehliadky.

Prečítal si ju a spustil:

— Klasická vražda zo ziskuchtivosti. Všimnite si, chlapče: pri emocionálnom zločine, teda zločine vykonanom pod vplyvom silných vášní, sú vinníci úprimní. Pri zištných motívoch je to opačne, často zapierajú vinu, ako len môžu. Už včera som to hovoril nášmu priateľovi Glebovi Georgijevičovi, bol však trochu, ako by som to povedal — sebavedomý. Z toho vyplýva, že by sme nemali čakať, kým sa obvinený prizná, ale našou povinnosťou je dokázať jeho vinu pomocou usvedčujúcich dôkazov, a to priamych i nepriamych. Ste ešte nováčik, však? — Zložil si okuliare a na koreni nosa mu od rámika ostala hlboká červená ryha. Prikývol som a Pankov, nepozerajúc na mňa, pokračoval: — Tento prípad je podľa mňa dosť typický na to, aby ste nadobudli základnú predstavu o charaktere práce, ktorej sa idete venovať...

— Sergej Ipaťjič, a prečo pokladáte práve tento prípad za typický?

— Nuž preto, lebo zločinu sa dopustil človek neskúsený a nechal nám dôkazy, ktoré stačia na tri vraždy. Nám ostáva iba ich preskúmať, potvrdiť a v zhode so zákonom takpovediac prišiť k danému prípadu. A potom už celý prípad môžeme predložiť súdu, a to aj v tom prípade, keď sa obvinený neráči priznať: dôkazy ho samy usvedčia.

— A čo ak sa dôkazy nepotvrdia? — spýtal som sa.

— Že nepotvrdia? — začudoval sa Pankov. — Musia sa potvrdiť. Napokon, nebudeme sa tu hádať, nie sme predsa na seminári.

Som však zvedavý človek, a hoci ma už Žeglov neraz vyhrešil za neodbytnosť, predsa som dobiedzal ďalej:

— Ak všetko vyjde, v poriadku. Ale čo ak nie? A Gruzdev sa neprizná?

Pankov si odkašlal, pokrčil úzkymi plieckami, akoby som mu položil veľmi hlúpu otázku.

— Hm-hm ... No-o... ak to nevyjde... a obvinený bude popierať vinu... Nuž súd ho oslobodí.

— A čo vražda? — vypytoval som sa. — Kto sa bude za ňu zodpovedať?

— Viete, chlapče, veda vychádza z toho, že neodhalené zločiny

............................................................................................................................................................

...posledná veta...

A pochopil som, že život je úžasný, aj keď si v detstve chcel byť domovníkom, aj keď sa keˇd sa nikto za teba nechce postaviť do radu.

...posledná veta...

"Prosím vás, pohľadajte mi telefónne číslo Grauermanovej pôrodnice..."