KARPINSKÝ, PETER - OZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV

KARPINSKÝ, PETER

OZNAMUJEME VŠETKÝM MAJITEĽOM HROBOV
Literárna súťaž Rubato 1998

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 1998
prebal Milan Hrčka
ISBN 80-8061-005-3

beletria, próza krátka, poviedky,
78 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

0,10 €

*zukol4*

PETER KARPINSKÝ sa narodil 3. 11. 1971 v Gelnici. Vyštudoval na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove odbor slovenský jazyk - dejepis. Žije v Spišskej Novej Vsi, pracuje na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity. Za svoju literárnu tvorbu získal viacero ocenení. Najúspešnejší bol preňho rok 1997: stal sa laureátom súťaže Literárny Zvolen, na súťaži Jašíkove Kysuce získal cenu za najlepšiu poviedku, na medzinárodnej súťaži Moravský festival poézie druhú cenu a v súťaži Slovenská poviedka '97 mimoriadnu cenu poroty.

SYNOVIA BOŽÍ

Už štvrtý deň pršalo. Voda v riekach klokotala ako husté tmavé kakao. Pršalo čoraz silnejšie, možno dážď chcel podľa rozkazu spláchnuť celý svet. Korytá začali byť riekam úzke, voda sa vzpínala, vyskakovala von, chvostom zmetala všetko, na čo dosiahla. Potom sa ako veľký krokodíl zahryzla do brehov, ktoré ju sputnávali. Mykla hlavou a v papuli si odnášala kusisko zeme, aj so stromami a kríkmi. Na hladine plávali kmene storočných stromov. Voda bola taká silná, že aj veľké balvany zodvihla a unášala ako steblá trávy. Dážď jej dodával silu, a keď ešte zmocnela, zaútočila na mosty. Čelom vrážala do ich najslabších miest Niektoré sa rozsypali okamžite, iné chvíľu odolávali, ale potom sa pomaly a dôstojne zosunuli do spenených vĺn. Ich smrteľný ston nikto nepočul, zanikol vo víťaznom reve postupujúcej vody. Už jej nič nestálo v ceste, začala sa plaziť na súš. Zalievala lesy a polia. Všetko mizlo v jej slintajúcej tlame, a čo nezožrala, zadlávila svojím telom.

Dážď na chvíľu zoslabol, ale potom sa opäť a s novou silou lial na zem. Voda udrela na dediny. Spočiatku len podmáčala základy domov a výhražne hučala, potom cez otvorené okná vhadzovala dnu kusy blata, a napokon začala rozbíjať dvere, búrať steny. Strechy unášal prúd ako Noemove archy. Prestrašení ľudia si v noci balili najpotrebnejšie veci a utekali zo zaplavených dedín. Voda však striehla na tých posledných. Načahovala za nimi svoje lepkavé chápadlá, chytala ich za členky a ťahala k sebe. Márne volali o pomoc, nikto sa ani len neobzrel, utekajúci si pritískali na hruď veci, ktoré stihli zachrániť, a bežali preč. Nik by nezrátal mŕtvych.

Nakoniec vode neodolali ani priehrady, roztápali sa, akoby boli z blata. Prílivová vlna strhávala a tlačila pred sebou všetko, čo sa jej dostalo na dosah. Za pár minút zmietla z povrchu zemského mnohé veľké mestá. New York, Paríž, Rím... Vežiaky padali ako domino, autá sa strácali v prepadlinách roztrhnutých diaľnic a nad tým všetkým, ako veľké supy, krúžili vrtuľníky, aby pozbierali tých niekoľkých, ktorým sa zázrakom podarilo zachrániť. Mali však problémy, nebolo kde pristáť preto unavené lietaním strmhlav padali dolu a voda sa s nimi pohrávala, až kým nezmizli v hlbinách.

Večer, kam až oko dovidelo, rozprestierala sa nekonečná vodná plocha.

Na siedmy deň ráno vyšlo slnko a prestalo pršať. Len tak, bez veľkolepej dúhy alebo holubice s ratolesťou v zobáku. Len tak, prosto prestalo. Príroda sa usmievala, ako sa usmieva človek, ktorý sa práve prebral z námesačnosti a nič si nepamätá. Bez slovka ospravedlnenia. Vyšlo slnko a začalo hrial Pálilo tak silno, že sa voda hneď začala vyparovať a nad krajinou sa vznášal hustý biely opar. Vzduch bol horúci a vlhký. Na stromoch, ktoré prežili potopu, vypučalo lístie a o niekoľko dní dozrelo ovocie. Tráva vyrazila do dvojmetrovej výšky a v záhrade mojej starej mamy rozkvitli veľké fialové orchidey.

V takýto horúci slnečný deň našli starého otca. Ležal v tráve a na hlavu mu sadali muchy.

BIM - BAM - BIM - BAM - BIM - BAM, dunel zvon. Stará mama pozrela na kukučkové hodiny, práve ukazovali štvrť na jedenásť, potom vyzrela z okna a povedala: .Zase sa ožrala. Pán farár by s ňou konečne mali dačo urobiť."

Vedel som, že hovorí o tetke kostolníčke. Stará mama ju nemala rada, pretože keď sa tetka kostolníčka opila, zavesila sa na povraz zvona a hojdala sa na ňom, až kým ju niekto neodviedol domov. Raz si ju tak odfotili akísi nemeckí turisti. Visela vo zvonici, hompáľala bosými nohami a hlasno sa smiala. Stará mama vraví, že to bola hanba pre celú dedinu.

"Mááágda! Mááágda!"

Stará mama znovu vyzrela z okna. Pri plote stála suseda a kývala rukami.

"Čo je?"

"Našli tvojho muža."

"A?" nechápala stará mama.

"V lese! Nežije!"

Stará mama si odpásala zásteru a pomaly vyšla z domu.

Starého otca našli pri včelíne. Hlavu mal roztrieskanú a ruky pred tvárou, akoby sa ešte vždy bránil pred vrahom. Na jednom prázdnom úli sa našiel krvavý odtlačok tváre starého otca, ako na turínskom plátne. Od úľa k telu sa tiahla červená cestička. Starého otca som nevidel, lebo bol prikrytý bielou igelitovou plachtou. Len keď ho nakladali do čiernej sanitky, zazrel som jeho prekrížené nohy.

"Ľudia vraj videli starého Omastu, toho, čo tvojmu mužovi dlží desaťtisíc, ako si včera večer v potoku umýval ruky, a Garajová prisahala, že

PILCHOVÁ, BOHDANA - VZORY NAŠICH BABIČEK

PILCHOVÁ, BOHDANA

VZORY NAŠICH BABIČEK

Práce, Praha, 1991
edícia Ateliér Květen (1/91 - 132)
fotografie Jitka Fabiánová

domácnosť, hobby
64 s., čeština
hmotnosť: 80 g

mäkká väzba
stav: dobrý

2,50 €

*zukol4*hobby

FERKO, MILOŠ - DEJINY SLOVENSKEJ LITERÁRNEJ FANTASTIKY

FERKO, MILOŠ

DEJINY SLOVENSKEJ LITERÁRNEJ FANTASTIKY

Literárne informačné centrum, Bratislava, 2007
obálka Milan Dubnický, Dušan Babjak
1. vydanie
ISBN 978-80-89222-33-9

antológia, fantasy
132 s., slovenčina
hmotnosť: 192 g

mäkká väzba
stav: dobrý

1,00 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol4*

Miloš Ferko (1974), absolvent Filozofickej fakulty UK v Bratislave (odbor história - slovenský jazyk), od polovice deväťdesiatych rokov publikoval početné recenzie, na stránkach zborníka Krutohlav uverejňoval štúdie venované literárnej fantastike, v roku 2001 sa podieľal na napísaní knihy Ondrej Herec - Miloš Ferko: Slovenská fantastika do roku 2000. V časopise Fantázia publikoval seriál článkov venovaný staršej fantastike pod názvom Fantastický antikvariát (dvadsať pokračovaní). V zborníkoch Krutohlav a Mlok uverejnil aj poviedky v rámci žánra fantastiky. V roku 2006 získal v súťaži Cena Karla Čapka prvé miesto v kategórii mikropoviedka. 

Rúhači a pritakávači (1969 - 1989)

S tvorbou Petra Jaroša sme sa dostali do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase sa pod tlakom normalizácie zostruje dozor nad experimentovaním v rovine výrazu. Cenzori prísnym okom posudzujú výstrelky existencializmu či nového románu. Z tematického hľadiska je však pole pôsobnosti širšie. Postupmi klasického realizmu stvárnený svet mimozemskej civilizácie dostáva zelenú poľahky. Takto vzniká priestor napr. pre prózy s vedeckofantastickou tematikou spracované sentimentálno-schematickým spôsobom. Ich autorom je Ivan Izakovič v dielach Cudzie svety (1975) a Lámanie ľadov (1986).

Pre dejiny slovenskej fantastiky je však prvá z próz prínosná prinajmenšom tematicky. Izakovič patrí k nemnohým slovenským autorom, ktorí sa odhodlali svojich hrdinov sledovať a udržať mimo Zeme, vo vesmíre na celej ploche románu.

Tradičné postupy v omnoho jemnejšej a kultivovanejšej podobe nekonfrontačne použil aj Ján Lenčo v zbierke Socha z Venuše (1974). Vedecká fantastika tu poskytla nový rozmer jeho reflexívne ladeným prozaickým miniatúram.

Prvky fantastického ozvláštnenia nachádzame už v autorovom debute, knižke prozaických miniatúr pod názvom Cesta na morské dno (1966). Prozaik v tejto knižke kultivuje žáner bájky a minipoviedky, v rámci ktorého sa pohybuje medzi statickosťou obrazu Rúhači a pritakávači (1969 - 1989)

S tvorbou Petra Jaroša sme sa dostali do sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. V tom čase sa pod tlakom normalizácie zostruje dozor nad experimentovaním v rovine výrazu. Cenzori prísnym okom posudzujú výstrelky existencializmu či nového románu. Z tematického hľadiska je však pole pôsobnosti širšie. Postupmi klasického realizmu stvárnený svet mimozemskej civilizácie dostáva zelenú poľahky. Takto vzniká priestor napr. pre prózy s vedeckofantastickou tematikou spracované sentimentálno-schematickým spôsobom. Ich autorom je Ivan Izakovič v dielach Cudzie svety (1975) a Lámanie ľadov (1986).

Pre dejiny slovenskej fantastiky je však prvá z próz prínosná prinajmenšom tematicky. Izakovič patrí k nemnohým slovenským autorom, ktorí sa odhodlali svojich hrdinov sledovať a udržať mimo Zeme, vo vesmíre na celej ploche románu.

Tradičné postupy v omnoho jemnejšej a kultivovanejšej podobe nekonfrontačne použil aj Ján Lenčo v zbierke Socha z Venuše (1974). Vedecká fantastika tu poskytla nový rozmer jeho reflexívne ladeným prozaickým miniatúram.

Prvky fantastického ozvláštnenia nachádzame už v autorovom debute, knižke prozaických miniatúr pod názvom Cesta na morské dno (1966). Prozaik v tejto knižke kultivuje žáner bájky a minipoviedky, v rámci ktorého sa pohybuje medzi statickosťou obrazu

MIHÁLIK, VOJTECH - ELÉGIE A VZDORY

MIHÁLIK, VOJTECH

ELÉGIE A VZDORY
Výber z lyriky

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1979
edícia Knižnica Slovenského spisovateľa
doslov Vincent Šabík
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
13-72-020-79

poézia
296 s., slovenčina
hmotnosť: 244 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol4*

VOJTECH MIHÁLIK sa narodil 30. 3. 1926 v Dolnej Strede. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Pôsobil v rozličných funkciách, bol prvým tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, predsedom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia v Prahe a toho času pôsobí ako riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vydal 14 básnických zbierok: Anjeli (1947), Plebejská košeľa (1950), Spievajúce srdce (19S2), Ozbrojená láska (1953), Neumriem na slame (1955), Archimedove kruhy (1960), Vzbúrený Jób (1960), Tŕpky (1963), Appassionata (1964), Útek za Orfeom (1965), Sonety pre tvoju samotu (1966), Čierna jeseň (1969), Trinásta komnata (1975) a Posledná prvá láska (1978). Z jeho veľkého prekladateľského diela najvýznamnejšie sú preklady Ovidia, Aristofana, Sofokla, Tuwima, Moliéra, Ferlinghettiho. Za prekladateľskú tvorbu bol niekoľko ráz vyznamenaný cenou Jána Hollého i medzinárodnými cenami. Za jeho básnickú a kultúrnopolitickú činnosť mu v roku 1966 udelili titul Zaslúžilý umelec a v roku 1978 titul Národný umelec.

Tento výber je prierezom celou Mihálikovou básnickou tvorbou s výnimkou väčších básnických skladieb a štrnástej zbierky.

Žene

V hlbokej noci leží tíš.

Aj knižky mlčia. Iba za oblokom 

počujem vietor húsť.

A ty mi celá spíš 

a sny ti chodia pod čelom 

ľahučkým krokom.

A po hladine úst 

jak po okvetí ruže 

mierová noc sa kĺže.

Čítam z nej smelý, bohatý tvoj sen.

V diaľke, diaľave

i v tepnách Bratislavy

čujem, jak prúdia 

sny spiacich žien.

Bol dobrý, krásny deň.

Kým slnce žeravé

veselé lúče česalo si z hlavy,

tisícky rúk

spracovávali surovinu snenia.

Žena,

ty dobre vieš, 

čo milujeme.

Veď naše ruky ako prúty čarovné 

dotýkajú sa rodnej zeme, 

veď my jej čistou tvárou sme.

A možno, že aj teraz počuješ 

dunenie veku, 

ktorý sa rúti proti tme 

na všetkých stranách sveta.

Bol dobrý, krásny deň.

Ale naše šťastie,

ktoré nás ako milý priateľ stretá, 

ale naša práca,

jak červený obrus vlasťou rozprestretá, 

ale naša láska,

ktorej sny srdcom budúcnosti letia, 

nám káže:

Postavte stráže!

Nechže sa nikto neopováži 

siahať na šťastie krvou platené.

Do zbojských pazúrov mu zatneme, 

bdelí a milujúci.

Žena,

ty dobre vieš,

čo zmôže láska trepúca sa v srdci.

A v tejto chvíli rozumieš 

iste jej hlasu.

Je noc. Hodina stojí, knižky mlčia. Tíš. 

Ty spíš.

V riečici neba hviezdy ďaleké sa trasú. 

Lež pevnosť života a slávu nášho času 

aj v spánku vyslovujú tvoje pery dve.

Preto mi srdce bdie.

RENARD, JULES - ČERVENÁK

RENARD, JULES

ČERVENÁK
(Poil de Carotte)

Tatran, Bratislava, 1972
edícia Svetoví klasici, malý rad (2)
preklad a doslov Michal Chorváth
prebal Jana Shejbalová
1. vydanie, 1.600 výtlačkov
61-237-72

beletria, román
196 s., slovenčina
hmotnosť: 193 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

0,50 €

*zukol4* darované THCK

Jules Renard (1864—1910) je zvláštny zjav vo francúzskej literatúre na prechode z 19. do 20. storočia. Kým jej hlavný prúd tečie v znamení opúšťania vedúcich myšlienok 19. storočia a hľadania nového umeleckého romantizmu, Renard s niekoľkými inými, ale v osamelosti, akoby vo svojich prózach ešte zvyšoval dôraz na pravdivosť umenia, na jeho súvislosť so zážitkom, na jeho jedinečnú fotografičnosť. Hľadanie a zdôrazňovanie pravdy ho však neoslobodzuje a nedáva mu splývať so svojím ľudským druhom a so spoločnosťou, ale ho roztrpčuje a osamocuje. Tým je Renard v podstate blízky svojim vrstovníkom z fin de siécle, rozrušeným strachom nad rozpadom meštianskej spoločnosti, no zároveň sa od nich líši svojou ľútosťou nad ľudským utrpením a sympatiou ku slabým. Červenák preslávil svojho autora na celom svete, tak v literárnej, ako aj vo filmovej podobe. Z kratučkých, akoby vyrezávaných historiek a dialógov vystupuje v ňom veľmi živo podoba vidieckej malomeštiackej rodiny a nadovšetko podoba nešťastného, utláčaného chlapca, označeného prezývkou pre svoje červené vlasy a pehavosť. Matka ho neľúbi, u svojich súrodencov nenachádza pochopenie a otcova náklonnosť k synovi nevie preboriť ohradu jeho osamelosti. Prečo to všetko? Azda pre tie červené vlasy? V skutočnosti je Červenák veľmi odchodný od matky a súrodencov svojím bohatým vnútorným životom, veľkou potrebou lásky, veľmi jemným pozorovateľským talentom. Zvýšená citlivosť ho činí bystrejším, lepším, no niekedy aj náladovým a krutým. A práve všetky tieto vlastnosti ho oddeľujú od rodiny, ktorá v telesných znakoch vyciťuje i tieto rozdielne vlastnosti. Tragédia, ktorú prežíva Červenák v malomeštiackej rodine, je tragédiou detstva J. Renarda. Červenák je dielo blízke dieťaťu i dospelému, dielo dokonale umelecké, no zároveň je aj pedagogickým návodom bez každej sentimentality a jalového moralizovania.

Červenák má málo možností byť užitočný rodine. Stúlený vo svojom kútiku čaká na príležitosť. Môže nezaujato počúvať, keď príde pravý čas vystúpiť z tône a ako uvážlivá osoba, ktorá jediná má jasnú hlavu prostred ľudí, dávajúcich sa zaviesť náruživosťami, vziať veci do vlastných rúk.

Uhádne teda, že pani Lepicová potrebuje bystrého a spoľahlivého pomocníka. Pravdaže, ona sa k tomu neprizná, na to je prihrdá. Vznikne tichý dohovor a Červenák bude musieť konať bez posmelenia a bez nádeje na odmenu.

Odhodlá sa.

Na háku nad ohniskom visí od rána do večera kotol. V zime, keď treba mnoho horúcej vody, často ho vyprázdňujú a napĺňajú a voda na veľkom ohni v ňom vždy vrie.

V lete z neho berú vodu len po každom jedle na umývanie riadu a vo zvyšnom čase v ňom voda vrie bez úžitku, s večným sipotom, a pod jeho dopukaným bachorom dymia dve takmer vyhasnuté polená.

Niekedy ho Honorina nepočuje sipieť. Vtedy sa nahne a pozorne počúva.

— Všetko sa vyparilo, — povie.

Naleje do kotla za vedro vody, napraví obe polená a vyhrnie popol. Čoskoro začne voda zasa príjemne pospevovať a Honorina sa pokojne ide zapodievať inším.

Keby jej povedali:

„Honor na, prečo hrejete vodu, keď ju nepotrebujete? Nože zložte ten kotol a zahaste oheň. Pálite to drevo, akoby bolo zadarmo. A koľko chudobných ľudí trpí zimou, keď prídu mrazy. Ved ste vy šporovlivá osoba!“

Iba by pokývala hlavou.

Odjakživa videla visieť kotol nad ohniskom...

Odjakživa počula klokotať vodu a keď bol kotol prázdny, zakaždým ho naplnila, či pršalo, či fúkal vietor alebo pražilo since.

A teraz sa už nemusí ani dotknúť hrnca, ani sa naň pozrieť, dokonale ho pozná. Stačí jej trochu popočúvať, a ak je kotol ticho, vleje doň za vedro vody, akoby si navliekala na niť vypadnutú perlu: taká je na to zvyknutá, že doteraz vždy doň trafila.

Dnes po prvý raz netrafila.

Všetka voda sa vyliala do ohňa a proti Honorine sa vyrúti mračno popola, ako keď sa nahnevá vyrušené zviera, celú ju obkrúži, dusí a páli.

Skríkne, kýchne a cofkajúc odpľúva.

— Bisťu! — vraví. — Nazdala som sa, že spod zeme vyskočil čert.

Horúca para jej ofŕkala a zlepila oči, a tak macia začiernenými rukami do tmy ohniska.

„Ach, už viem,“ hovorí si ohúrená, „kotla tam vôbec nebolo.“

„Namojdušu,“ vraví si, „neviem, ako sa to stalo. Ved tam ešte pred chvíľou bol. Viem to istotne, hvízdal ako píšťalka.“

Iste ho odniesli, keď sa Honorina obrátila chrbtom a cez oblok vytriasala zo zástery obielky.

Ale kto to spravil?

DOBRODRUŽSTVO MYSLENIA

DOBRODRUŽSTVO MYSLENIA
knižný výber

Artforum, 2011
obálka Janka a Palo Bálik
ISBN 978-80-89445-34-9

beletria, antológia
320 s., slovenčina
hmotnosť: 250 g

mäkká väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

0,90 € *zukol4* DAROVANÉ mipet

POVIEDKA 2012

POVIEDKA 2012
zborník najlepších prác 16. ročníka literárnej súťaže

Koloman Kertész Bagala, 2012
edícia Literárny pluk
obálka Mária Slováková
1. vydanie
ISBN 978-80-8108-069-2

beletria, próza krátka, poviedky,
176 s., slovenčina
hmotnosť: 111 g

mäkká väzba, malý formát
stav: dobrý

darované THCK

*zukol4*

16. ročník literárnej súťaže Poviedka vyhlásilo občianske združenie literarnyklub.sk v partnerstve so spoločnosťou Asseco solutions. Súťaž mediálne podporujú: denník Pravda, časopisy Romboid, VLNA, Knižná revue, Rádio FM a Rádio Devín. Porota rozhodovala v zložení Radoslav Passia (predseda), Ivana Taranenková a Ivana Dobrakovová. Udelili hlavnú cenu (Peter Balko) a deväť prémií. Všetky ocenené práce sú publikované v tomto zborníku. Súťaže sa zúčastnilo 227 autorov - 138 (61 %) poviedok napísali ženy a 89 (39 %) muži. Priemerný vek účastníkov bol 32 rokov. Najstarší účastník súťaže mal 81 a najmladší 13. Autori poviedok pochádzajú zo 105 miest a obcí Slovenska. Najviac súťažných príspevkov prišlo z Bratislavy - 45 (20%). Ďalšie poradie: Košice - 8, Banská Bystrica - 6, Prešov - 6, Žilina - 6. Šesť príspevkov bolo odoslaných zo zahraničia, z toho tri z Českej republiky (Praha, Nepomuk, Mysločovice) a po jednom z Rakúska (Hainburg a. d. Donau), Nemecka (Baiersbronn), Ameriky (New York).

Ocenení: Peter Balko, Jozef Capek, Milan Čerňanský, Ivana Gibová, Kristína Hušeková, Jana Micenková, Mira Pjontek, Martin Šenc, Soňa Uriková, Fero Vašš.

DOBROVODA, ĽUBO - JA MALKÁČ

DOBROVODA, ĽUBO

JA MALKÁČ

Ďatel, 2005
ilustrácie Peter Haas
1. vydanie
ISBN 80-969247-8-8

beletria, humor, literatúra slovenská,
184 s., slovenčina
hmotnisť: 363 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

2,70 € PREDANÉ

*zukol4* in *H-2-4*

Pobúchal sa po hlave, až mu spadla čiapka To všechno, co uvidíte, vzniklo tady! A já to nikomu nedám! Musíš to vzít k vám na Slovensko. Tam si to soudruzi budou umět vážit.

Vošli sme do velikánskej kuchyne plnej pána Tulku. Jeho fotky boli všade. V milicionárskej uniforme, v montérkach a v kroji ako zo súboru, kam nechcem chodiť. Dokonca tam bol pán Tulka na kombajne a vedľa mával z rušňa.

To ste všetko vy? opýtal som sa prekvapene.

Skoro, usmial sa skromne pán Tulka. Akorát tady je soudruh Stalin i když, významne sa odmlčal, říkávalo se, že jsme si podobní.

Tatko na mňa mrkol a povedal To je fakt, keď to teraz hovoríš, tak sa čudujem, že som si tej podoby nevšimol.

Pán Tulka sa celý rozžiaril, Pišta, povedal, ty do toho vidíš! Ale tady, tady jsou prostě ignoranti, s kterejma se nedá. Já se s nima nemám vo čem bavit.

To ma prekvapilo, lebo pán Tulka sa má o čom baviť vždy s každým a problém je vyhnúť sa mu. Už-už som to povedal, keď mi dal tatko prst na pusu a urobil potichu pssst.

Pán Tulka sa postavil pred dvere do izby a divne sa tváril. Hoši, hoši, čtyřicet let života! Rozumíte, co jsem se s tím natrápil, nespal... To nikdo nepochopí! Furt jenom cizina, ale my tady přece taky něco dokážem, že jo. Zlatý český ruce, povedal a pozrel sa na tatka, ale hneď sa opravil, teda československý. Dyť ty mi rozumíš, ty chlape!

Otvoril dvere do izby, lenže tam žiadna izba nebola, len papiere a papieriky a na obrovskej drevenej doske uprostred izby najväčší papier, aký som kedy videl. Na ten by sme mohli s Dodom a Paľkom kresliť celý týždeň a ešte stále by bolo miesto. Pojďte sem, hoši, no pojďte! Brodili sme sa papierom, až sme stáli pred doskou. Tak, co vy na to?!

Tatko kýval hlavou a stále hovoril To je čosi!

No tak, Pišto, klidně mi řekni, jestli se ti to provedení nezdá, to víš, já jsem samouk.

Ne, ne, né, hovorí tatko, pozri sa, to je veľká vec, to nemôžeš tak brať. Toto sú proste nákresy, zarazil sa, ohromné!

Ja myslím, povedal som, že tu je vták a zobe.

Tatko aj ja sme so záujmom sledovali, čo na to povie pán Tulka. Pták. ty kluku, to né. Tohle jsou kleštičky, ale máš pravdu, zobají.

Tatko pokýval hlavou No iste, samozrejme!

To ma nahnevalo, že sa robí. Čo to teda, tati.je? opýtal som sa, lebo mi bolo jasné, že to nevie. Raz som dostal od Ježiška malú ponorku, bola rozložená a pri nej boli na papieri také isté čiary ako tu. len menej. Tatko ju začal skladať a o chvíľu povedal To je riť. Ponorku zložila stará mama za chvíľu a hovorí tatkovi Ty máš, môj drahý Pišta, posraté ruky.

Tatko stál vedľa pána Tulku a velice sa pozeral na tie čiary. V prvom rade si chcem vypočuť vynálezcu - konštruktéra. Ten je najdôležitejší.

pán Tulka sa celý šťastný nadýchol a začal Samozřejmě, že vidíte, že na nákresu jde o kombajn.

Samozrejme, hneď prikývol tatko. To určite, pomyslel som si.

Ale proč stojí kombajn mezi stromy a na čem? To je otázka! vykrikoval pán Tulka. To totiž není jenom kombajn, tohle je vysouvací rameno se sběrnými kleštičkama. Tady stoji obsluha, otáčí touhleto pákou rameno a zvedá ho. Druhou pákou souběžné ovládá kleště a těmi trhá jednu třešeň po druhé a nejen třešně! Jablka, hrušky, co chceš!

Kombajn na čerešne, zašepkal tatko, ty tu štyridsať rokov vymýšľaš kombajn na čerešne! Proste chlap dá dvoma pákami hore rameno, kliešte chytia čerešňu, odtrhnú ju, potom sa dá rameno pákami dolu a položí plod do košíka a zas pákami rameno hore. Povedal som to dobre?

Přesně, kýval hlavou pán Tulka, sám vidíš, že je to úplně jednoduchý. Takže už žádný žebříky, žádný úrazy! A obsluha? Jeden odborník!

Ja som bol tiež nadšený, toľko pák a rameno k tomu. Mohol by som trhať s tými pákami?

Samozřejmě, smial sa pán Tulka a pokračoval, takže kombajn přijede po kolejích...

Po koľajniciach do sadu? opýtal sa tatko.

Jistě, aby se nebořil. Koleje se používají na stavbách normálně. No a potom už jenom leješ naftu a už to frčí!

Frčí, opakoval tatko potichu. A toto všetko mám odviezť na Slovensko.

Přesně tak, povedal pán Tulka, já věděl, že tobě to bude jasný. Tady by to bylo stracený. Určitě by to někdo okopíroval a prodal za těžký peníze do ciziny.

To určite, povedal tatko a ja som tiež povedal to určite.

Pán Tulka strhol papier a začal ho baliť. Tak, tady to je. A pamatujte, tady nikomu ani muk! Spoléhám na vás.

Tatko sa konečne spamätal, zobral rolu cez rameno ako koberec a povedal Spoľahni sa, že to odovzdám, ale to vieš... Či to u nás pochopia! Je to predsa niečo celkom nové, takýto kombajnožeriav.

To je jasný, chce to čas, času máme dost a trpělivosti taky. povedal pán Tulka.

Nebojte sa, upokojujem ich. Určite to pochopia, ja som malý a je mi to jasné! Musí sa hýbať pákami!

Vyšli sme pred dom a tatko hovorí Ďakujem ti za dôveru. Chcem ti povedať, že si vymyslel veľkú vec! A pán Tulka sa, aj keď je veľký a fajčí, rozplakal a dal tatkovi pusu.

Štyridsať rokov, prekristapána! opakoval si tatko celú cestu k Máni a oprel rolu vzadu za domom. Potom sme trhali jablká a mne bolo ľúto, že tu nie je kombajn s pákami, to by bolo!

RESSEL, ALFRÉD - ŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU

RESSEL, ALFRÉD

ŠESTNÁSTIMI KRAJINAMI ZA SLOBODOU

Pravda, Bratislava, 1978
edícia Memoáre
preklad Dana Viceníková
prebal Vlastimil Herold
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-068-78

II. svetová vojna, história, životopisy,
328 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 582 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

2,40 € DAROVANÉ

*zukol4*

Spomienky, osobné zážitky a úvahy generála Ressela, významného účastníka protifašistického odboja, ktoré vyšli k 30. výročiu oslobodenia Československa pod názvom Mé cesty válkou, vzbudili u čitateľov veľký ohlas. Kniha o bojovej ceste autora šestnástimi krajinami za slobodou, ktorá vychádza v prepracovanom a doplnenom slovenskom vydaní, je neobyčajne zaujímavým príspevkom k našim najnovším dejinám. Anabázu dôstojníka československej armády, ktorá bola po mníchovskom diktáte a okupácii rozpustená, môžeme sledovať ako napínavý príbeh, plný dobrodružstva, odvahy a rizika, príbeh, ktorý sa začína únikom pred gestapom a končí víťazným návratom s jednotkami 1. čs. armádneho zboru v ZSSR.

V prvých kapitolách knihy autor opisuje svoj útek s rodinou z okupovanej Prahy cez Slovensko a Maďarsko do Juhoslávie, odtiaľ k formujúcej sa čs. jednotke vo Francúzsku, potom do Anglicka, až sa napokon za dramatických okolností dostáva cez Alexandriu, Bagdad a Teherán k čs. jednotkám v Sovietskom zväze, s ktorými odchádza na front. Od piatej kapitoly už sledujeme priebeh bojov o Duklu, postup 1. čs. armádneho zboru cez východné Slovensko, Liptov a Považie na Moravu, k Prahe.

Presvedčivosť autorovho slova je v opise zážitkov a príbehov, ako aj v bystrých politických postrehoch, vo vojenských rozboroch a hodnoteniach. Generál Ressel novým, netradičným spôsobom vystihuje podstatu i detaily, dobu i ľudí. V príbehoch z bojov je okrem iného pozoruhodná pasáž o výsluchu nemeckého zajatca, ktorého vypočúva sám autor, vtedajší veliteľ delostrelectva; pôsobí naňho psychologicky tak, aby mohol „zradiť“ bez výčitiek svedomia. Autentickosť knihy nespočíva iba v realistickom opise faktov, ale aj v sugestívnom štýle, ktorý nepotrebuje nič pridávať, prikrašľovať. Opis udalostí nás strhuje ako najpútavejšie literárne reportáže. Autor každým slovom získava čitateľa a sprevádza ho veľkou epochou. Často len niekoľkými ťahmi dokáže vykresliť charakteristické postavy. Napríklad portrét generála Svobodu je jedným z najlepších v celej českej i slovenskej literatúre vôbec.

Autor napísal svoju knihu z piety k mŕtvym, z úcty k živým a pre poučenie tých, čo prichádzajú po nás... Živé spomienky generála Ressela majú umeleckú i dokumentárnu hodnotu, sú výzvou k morálnej jednote, k ostražitosti.

Niet víťazstva v polovičných bitkách

Bola vyhlásená vojna, a nič sa nedialo. Drôle de guerre chlácholila. Z tej čudnej vojny nebude nič, hovorili. Potom 10. mája 1940 nepriateľ vyrazil. V tyle za frontom sa však nedialo nič. A čo sa dialo, víťazstvu neslúžilo. Už to tak ďalej nešlo. Odišiel som do Montpellieru na veliteľstvo zboru.

Prijal ma plukovník Marchand, veliteľ delostreleckého zboru. „Mon colonel, nemáme delá, nie sú kone, nemožno robiť výcvik,“ hovorím a ťažko sa ovládam.

„Major, vojna sa vyhráva pokojom,“ odpovedá plukovník a jeho nepreniknuteľné oko za sklom hľadí na mňa úplne chladne. Nepôsobil však pokojom silných, keď to hovoril.

Začínam opäť. „Pán plukovník, cvičíme pri delách, ktoré nejestvujú, naši nabíjači vkladajú pomyselný granát do diery vo vzduchu, všetko je suponované, predpokladané. Prišli sme bojovať za vlasť, za Francúzsko. Dajte nám delá a kone. Dokiaľ je ešte čas ...“

„Doucement, doucement, len pokoj, major, ešte sa nič nedeje.“ Bez slov, so stiahnutým obočím ma odprevádzal plukovníkov nevľúdny pohľad k dverám.

Že sa nič nedeje?

Bojuje sa o Maginotovu líniu ...

Čoskoro nepriateľ prelomí toto mohutné opevnenie a severným Francúzskom sa jeho vojská pohrnú do vnútra krajiny. A na juhu Francúzska, v okolí mesta Béziers, budú delostrelci jednej spojeneckej divízie odsúdení na to, aby sa nečinne prizerali smrteľnému zápasu Francúzska.

V ten deň som veliteľovi 1. československej divízie priviezol len ďalšie sľuby. Úžas. Protesty. To nie je možné! Večer neodchádzame z veliteľstva do svojich domovov cestou, ktorú každodenne meriame. Tie nové vedú poza humná, vyhýbajú sa rušným miestam, obchádzajú ich. Majú nás skryť pred zrakmi verejnosti, ktorú poburuje naša údajná nevšímavosť k boju. Ide predsa o záchranu Francúzska.

Opakuje sa smutná komédia z vlaňajšej jesene. Vtedy bol strach z budúcnosti, strašný prízrak vojny silnejší než spomienka na slávnu minulosť. Radšej otroctvo ako vojnu! kričali a písali. Boli popudliví voči dobrej nálade prvých Čechoslovákov v deň vypuknutia vojny. Ich pevnosť pokladali za nezmierlivosť, ich sebadôveru za pýchu. Išli mestom, ako kto chcel, v neusporiadanom hlúčku, ako roztiahnuté pole pretekárov, boli neustrojení, nedisciplinovaní. Idúcky čítali noviny a hlučne sa zabávali. Un-deux-trois — voila les boches! pokrikovali do taktu vojenského kroku československej jednotky, popri ktorej prechádzali. Hľa, Nemci! Chodili aj inak. Vojaci oblečení po svojom — civilné nohavice a vojenská blúza, civilné sako a vojenské nohavice — nevideli dôstojníkov, a tí ich kazili čoraz viac tým, že si nevšímali hlboký úpadok disciplíny. Všetky vojenské hodnoty boli pokrivené. Francúzsko je v nebezpečenstve! Je m’en fous! Sloboda a demokracia sú ohrozené! Je m’en en fiche! Dajte mi so všetkým svätý pokoj! V tom bolo jadro otázky. Na vojnu sa úplne zabudlo. I na česť. Niekoľko statočných ho nemohlo zachrániť.

J’ai l´honneur de vous demander... J’ai ľhonneur de vous d’annoncer..., pre samú česť v zdvorilostných frázach zabúdali na skutočnú česť. Čo z toho, keď za tou cťou bola číra fráza. Tá francúzskemu a československému vojakovi, zradenému v boji, nepomohla.

Sedel som s Henrim, kapitánom francúzskej armády, v Béziers v kaviarni Corso. Vinári z kraja, pohodlne rozvalení v prútených kreslách, s klobúkmi nasadenými do čela, tu popíjali svoj obligátny aperitív. Vo víne bola ich politika, nádej i úzkosť. Poznali len jeden front. Prebiehal po vínorodých pahorkoch juhovýchodného Francúzska. Iné Francúzsko nepoznali. Ľahký život vábil. Ľahúčko sa vznášali v oparoch ľahkého vína a aperitívu nad tunajšími starosťami. Vojnu za južné Francúzsko? To áno. Stálo by za tú cenu. Ale nechcite viac.

Henri zostal verný svojmu pernofisu. Ja som to kalné anízové svinstvo nemohol ani vidieť. Pernofis pilo celé Francúzsko. Väčšinu akcií fy Pernod et fils mali Nemci.

„Mon chér ami, kam s tou morálkou na Nemcov?“

„Vyčkaj času,“ hovorí mi kapitán. ,,Keď bude zle, naozaj zle, spoznáš Francúzov.“ Keď bude ťažko? Henri hovorí o psychológii francúzskeho vojaka, usiluje sa dokázať, že Francúzi zdvojnásobia svoju bojovnosť a neustúpia pred ničím, ak na nich padne tragický súmrak neodvratnej katastrofy. Ešte sa bojuje o Maginotovu líniu. Kapitán dosiaľ verí. Ospravedlňuje ich, veď všetci títo Francúzi sú len ľudia. Popri svojich prednostiach majú svoje chyby a popri svojej sile svoje slabosti. Dôvera vo francúzsku dobrú hviezdu im dovoľuje všetko, i krízu morálky.

„Henri, a či sa dá morálka nakomandovať?“ Nie, nie, vaše ťažkosti nie sú prechodné, dočasné, ale zakorenené, nebezpečné a vážne, tak svojou