HUXLEY, ALDOUS - KONTRAPUNKT

HUXLEY, ALDOUS

KONTRAPUNKT
(Point Counter Point)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1988
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (487)
preklad Jozef Olexa, Šarlota Barániková
doslov Jozef Olexa
prebal Katarína Ševelová-Šuteková
19.000 výtlačkov
072-005-88 KON

beletria, román, literatúra anglická,
510 s., slovenčina
hmotnosť: 588 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*bib13* in *H-2-3*

Román Kontrapunkt predstavuje vrcholné dielo jedného z najvýraznejších anglických spisovateľov tohto storočia. Prvý raz vyšiel roku 1928 a dodnes nestratil nič zo svojej pôsobivosti, originality, vtipnej hravosti a vážnej polemickosti, ktorými Huxley doslova očaril čitateľov medzi dvoma svetovými vojnami.

Huxley sa tu pokúša kriticky zachytiť duchovnú a spoločenskú situáciu anglickej aristokracie na konci dvadsiatych rokov, ktorú charakterizovala povojnová skepsa, ideová bezvýchodiskovosť, hedonizmus a morálny úpadok. Tak ako sa v hudobnej kompozícii samostatne rozvíjajú a vzájomne prelínajú jednotlivé motívy, tak vkladá autor do románu množstvo postáv v paralelných kontrapunktických dejoch a vzťahoch - nihilizmus spoločenského parazita Spandrella stojí v ostrom protiklade s optimistickým životným postojom Marka Rampiona (portrét Huxleyho priateľa, spisovateľa D. H. Lawrencea), meštiacky intelektuál Philip Quarles (kritický autoportrét samého Huxleyho), neschopný hlbšej citovej väzby, sa bezmocne prizerá, ako jeho žena podlieha sugestívnemu vplyvu demagóga Webleyho, cynická a rozkošnícka Lucy Tantamountová kontrastuje s nudnou Marjorie Carlingovou. Tieto charakterové i názorové protiklady autor predstavuje s ľahkou iróniou, satiricky i veľmi vážne, s dôkladným poznaním duševného i morálneho úpadku vyšších vrstiev anglickej spoločnosti po prvej svetovej vojne.

„Technika je osvedčená,“ opakoval Spandrell.

„Vyberiete si tie nešťastné alebo nespokojné, alebo také, čo sa chcú dostať k divadlu alebo písať do časopisov, ale ich odmietajú, takže si myslia, že sú ames incomprises. “ Chvastavo zovšeobecňoval prípad chuderky Harriety Watkinsovej. Keby bol priamo vyrozprával svoje dobrodružstvo s Harrietou, nebolo by vyznelo ako hrdinský čin. Bolo to také dojemné, bezmocné stvorenie; každý ju mohol ponížiť. Ale v takomto zovšeobecnení, akoby išlo iba o jeden zo stoviek prípadov, podaný štýlom kuchárskej knihy (vyberiete si tie nešťastné -znelo ako recept pani Beetonovej), pôsobila celá historka, pomyslel si, nanajvýš cynicky dojímavo. „Začnete tým, že ste veľmi, veľmi milý, múdry a čistý, slovom ako starší brat. Takže si myslia, že ste skutočne skvelý, lebo, prirodzene, nikdy nestretli nikoho, kto nebol iba obchodníkom s obchodníckymi myšlienkami a ambíciami. Skrátka ste skvelý, lebo viete všetko o umení a poznáte sa so všetkými slávnymi ľuďmi a nemyslíte výlučne iba na peniaze a vo frazeológii ranných novín. A trochu sa vás aj boja,“ dodal, spomenúc si na výraz Harrietinho obdivného strachu. „Ste taký neúctivý, a jednako vznešený, taký dôverne oboznámený s veľkými dielami a veľkými ľuďmi, no pritom taký neuveriteľne dobrý, taký učený, taký scestovaný, taký vynikajúci kozmopolita a Westenďan (počuli ste už niekedy hovoriť predmestského obyvateľa o West Ende?) ako ten gentleman s rádom Zlatého rúna na krku na reklamách cigariet De Rezske. Áno, boja sa vás, no zároveň vás zbožňujú. Prejavujete toľko pochopenia, toľko toho viete o živote všeobecne a o ich dušiach osobitne, a pritom vôbec nie ste sukničkár alebo bezočivec ako obyčajní muži, vôbec nie. Cítia, že vám môžu úplne dôverovať; a v prvých týždňoch aj môžu. Treba ich navyknúť na osídla; musia byť celkom krotké a dôverčivé, vycvičené nehanbiť sa pri príležitostnom bratskom pohladkaní po zadku alebo pri nevinnom strýčkovskom bozku na čelo. A medzitým možno od nich vymámiť malé dôvernosti, priviesť ich k tomu, aby rozprávali o láske, a rozprávať sa s nimi priateľsky ako muž s mužom, akoby boli vaše rovesníčky a rovnako ako vy smutné, sklamané a plné trpkých skúseností - to sa im zdá strašne šokujúce (hoci to pochopiteľne nepriznajú), ale pritom, och, také vzrušujúce, také nesmierne lichotivé. Jednoducho vás preto zbožňujú. No a keď sa vám konečne zdá, že dozrela chvíľa a ony sú úplne skrotené a už sa vôbec neboja, nainscenujete rozuzlenie. Pozvete ich na čaj - zatiaľ si navykli celkom beztrestne prichádzať do vášho bytu - a keďže beztak idete spolu na večeru, netreba sa ponáhľať. Súmrak sa prehlbuje, rozprávate rozčarovane a zároveň precítene o záhadách lásky, nalievate koktaily - veľmi silné - a rozprávate ďalej, takže ich roztržite a bez uvažovania vysŕkajú. A sediac im pri nohách na dlážke, začnete im veľmi jemne a celkom platonicky hladkať členky, vždy ešte rozprávajúc o ľúbostnej filozofii, akoby ste si vôbec neuvedomovali, čo robí vaša ruka. Ak nenarazíte na odpor a koktaily riadne zaúčinkovali, ostatné by už nemalo byť ťažké. Aspoň ja som mal vždy takúto skúsenosť.“ Spandrell si nalial koňak a vypil ho. „Ale skutočná zábava sa začína až potom, keď sa stanú vašimi milenkami. Až potom rozviniete všetky svoje sokratovské talenty. Prebúdzate ich slabý temperament, pripravujete ich - ešte vždy tak múdro, tak jemne a tak trpezlivo - až po najvyššiu mieru zmyselnosti. Dá sa to docieliť, verte, o to ľahšie, o čo sú nevinnejšie. V ich úprimnosti ich možno doviesť až po najprekvapujúcejší stupeň skazenosti.“

„Nepochybujem, že sa to dá,“ povedala Mary nahnevane. „Ale aký to má zmysel?“

„Je to zábava,“ povedal Spandrell s teatrálnym cynizmom. „Na zabitie času a zmiernenie nudy.“

„A predovšetkým,“ dodal Mark Rampion, nezdvíhajúc pohľad od šálky kávy, „ predovšetkým je to pomsta. Je to odplata ženám, trest za to, že sú ženy a navyše také príťažlivé, je to výraz nenávisti k nim a k tomu, čo predstavujú, je to výraz nenávisti k sebe samému. Najväčšie trápenie s vami, Spandrell,“ pokračoval a zrazu obviňujúco zdvihol živé bledé

LEVSKÝ, VOJTECH L. - ZÁKLADY SEBAOBRANY KARATE

LEVSKÝ, VOJTECH L.

ZÁKLADY SEBAOBRANY KARATE

Šport, Bratislava, 1978
fotografie Vojtech L. Levský
edícia Športová prax
obálka Jaroslav Chytil
2. doplnené a prepracované vydanie, 20.000 výtlačkov
77-049-78

šport, príručky,
432 s., slovenčina
hmotnosť: 309 g

mäkká väzba
stav: dobrý, lepená obálka, knižničné pečiatky

4,50 €

*bib13*

Vojtech L. Levský, autor tejto publikácie, už od roku 1922 sa stal inštruktorom sebaobrany. Prešiel mnohými odbornými kurzami doma i v zahraničí. Získané bohaté praktické poznatky a skúsenosti inštruktora sebaobrany plným priehrštím odovzdáva aj našej mládeži. Napísal veľa odborných článkov a seriálov, spolupracoval s Československou televíziou a je autorom štrnástich príručiek branných športov, ako napr.: Sambo (Sport 1959), Az önvedelem 500 fogása (Šport 1970), Sebaobrana milicionára (Obzor 1972).

Všetky Levského diela našli k čitateľovi správny prístup, ich štýl, metódy rozvrhu podávanej problematiky a popis je zrozumiteľný a prezrádza bohaté skúsenosti praktika.

Aj „Základy sebaobrany — karate“ sú napísané prístupnou a zrozumiteľnou formou. V publikácii autor dôsledne dodržiava zásady zákona a vystríha pred zneužitím karate na útočné ciele.

Autor vykonal veľa užitočnej práce pri popularizovaní branných športov. Pri príležitosti päťdesiatročnej a päťdesiatpäťročnej aktívnej činnosti v ozbrojených zložkách jeho prácu odmenili viacerými pochvalnými uznaniami a telovýchovnými vyznamenaniami.

GRIMM, JAKOB - ROZPRÁVKY

GRIMM, JAKOB
GRIMM, WILHELM

ROZPRÁVKY

Mladé letá, Bratislava, 1958
preklad Marta Lenková
ilustrácie Mária Želibská
1. vydanie, 20.270 výtlačkov
56/VII-4

knihy pre deti, beletria, rozprávky,
136 s., slovenčina
hmotnosť: 361 g

tvrdá väzba
stav: používaná, ušpinené dosky, bez prebalu

PREDANÉ

*bib13*

O DOKTOROVI VŠEVEDOVI

Žil raz chudobný sedliak, ktorému bolo meno Rak. Ten zaviezol raz na páre volov do mesta fúru dreva a predal ju jednému doktorovi za dva toliare. Doktor mu vyplatil peniaze a sadol si k obedu. Sedliak videl, ako si doktor pekne ujedá a popíja, i zatúžil stať sa tiež doktorom. Chvíľočku tam ešte stál a potom sa opýtal, či by aj z neho nemohol byť doktor. „Ó, áno,“ povedal doktor, „to sa môže hneď stať.“

„Čo musím urobiť?“ opýtal sa sedliak.

„Po prvé, kúp si šlabikár, kde je na prvej strane hrvoľatý kohút. Po druhé, speňaž voz a voly a za to si opatri šaty a inšie, čo k doktorovaniu patrí. Po tretie, daj si urobiť tabuľu s nadpisom: Ja som doktor Vševed, a daj si ju pribiť doma nad vonkajšie dvere.“

Sedliak urobil všetko, ako mu doktor nakázal. Keď si už trochu zadoktoroval — ale ešte nie veľa — ukradli jednému veľmi bohatému a veľkému pánovi peniaze. Tento pán sa dopočul o doktorovi Vševedovi, že býva v tej a v tej dedine a že on musí tiež vedieť, kde sa mu podeli peniaze. Rozkázal zapriahnuť, vybral sa do dediny, a keď prišiel k nemu, spýtal sa ho, či je on ten doktor Vševed.

Áno, že je to on. Tak že musí ísť s ním a ukradnuté peniaze zase vystanoviť. Ó, áno, ale že Greta, jeho žena, tiež musí ísť s ním. Pán súhlasil, oboch ich posadil do koča a všetci sa pohli.

Keď prišli do panského dvora, stôl už bol prikrytý a doktorovi Vševedovi riekli, že najprv musí s nimi jesť. Povedal, že dobre, ale že aj jeho žena Greta, a sadol si s ňou za stôl. Keď prišiel prvý sluha s misou výborného jedla, drgol sedliak svoju ženu a povedal jej: „Greta, to bol prvý,“ a myslel, že to bol prvý, čo im doniesol jedlo. Ale sluha sa nazdal, že chcel povedať: To je prvý zlodej, a že ním vskutku bol, naľakal sa a vonku povedal svojim druhom: „Ten doktor vie všetko, my zle obídeme, povedal, že ja som prvý.“

Druhý už vôbec nechcel ísť dnu, ale nakoniec musel. A keď doniesol misu, drgol sedliak svoju ženu: „Greta, to je druhý.“ Sluhovi stiahlo hrdlo a hľadel čím skôr sa vytratiť. Tretiemu sa nevodilo lepšie, lebo sedliak zase povedal: „Greta, to je tretí.“ Štvrtý musel doniesť zakrytú misu a tu pán povedal doktorovi, aby ukázal, čo vie, a uhádol, čo je v mise; boli tam raky. Sedliak sa zadíval na misu, nevedel, ako si pomôcť a vzdychol: „Ach, ja úbohý Rak!“

Keď to pán počul, zvolal: „Áno, on to vie, tak bude tiež vedieť, kto mi vzal peniaze.“ Sluha sa toho hrozne naľakal a zažmurkal na doktora, aby vyšiel von. Keď vyšiel, všetci štyria sa mu priznali, že oni ukradli peniaze. A že to oni radi vrátia a jemu dajú veľa peňazí, ak ich neprezradí. Inak by vraj ľahko mohli prísť o hlavu. A hneď ho aj zaviedli, kde boli tie peniaze ukryté.

Doktor s tým súhlasil, vrátil sa do izby, sadol si k stolu a

KREUTZ, FRANTIŠEK - ČRIEPKY Z BREZNIANSKEHO RÍNKU

KREUTZ, FRANTIŠEK

ČRIEPKY Z BREZNIANSKEHO RÍNKU

Tatravel, Banská Bystica, 1993
ilustrácie Jozef Cesnak
obálka Jozef, Cesnak, Ľubica Škrinárová
ISBN 80-901154-1-1

beletria, próza krátka,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie

2,40 €

*bib13*

Súdne príbehy čímsi zvláštnym vždy priťahovali pozornosť ľudí. Aj čriepky -súdničky z breznianskeho rínku nám aspoň na chvíľu dávajú nazrieť do pocitov súdených i sudcov spred pár storočí.

Prísne breznianske právo tvrdo postihovalo priestupky proti "božím i ľudským prikázaniam", a predsa vo viacerých prípadoch ukázalo aj svoju zmierlivejšiu tvár.

Na dodržiavanie príslušných predpisov a úspešný chod mestských zariadení dohliadali volení dozorcovia, ktorí za svoju prácu zodpovedali mestskej rade.

Zistené priestupky alebo trestné činy hlásili "fiškáľom", ktorí predkladali súdu obžaloby. Súdny tribunál na čele s richtárom vynášal rozsudky od naturálnych pokút až po trest najvyšší - smrť.

Slobodné kráľovské mesto Brezno využívalo hrdelné právo najmä v prípadoch vraždy, krádeže či podpaľačstva.

Tých, ktorí si sami siahli na život, vyviezli na chotárnu hranicu a potupne upálili.

Okruhliaky na breznianskom rínku boli svedkom mnohých ľudských tragédií, a za osvetlenými oknami mestskej radnice po zaznení -Deliberatum est, rozhodnuté je -sa často ozýval plač postihnutých a ich príbuzných.

V príbehoch knihy F. Kreutza ožíva staré Brezno z tej smutnejšej stránky života. Zožltnuté listy súdnych archívov vydávajú svedectvo nielen o tom, že každý, kto sa previnil bol potrestaný, ale nám aj približujú vtedajší jazyk s ozvenou dávno zabudnutých slov našich predkov. Veľa z toho, čo oni prežili, stojí za zamyslenie sa aj v našich časoch.

JÓKAI, MÓR - LEVOČSKÁ BIELA PANI

JÓKAI, MÓR

LEVOČSKÁ BIELA PANI
(A lőcsei fehér asszony)

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1956
edícia Výber (18)
preklad Valéria Paříková-Slotíková
ilustrácie Ján Hála
obálka Jána Hála, Rudolf Totka
1. vydanie, 8.400 výtlačkov
301-13-386-4436/56-IV/1

beletria, román
448 s., slovenčina
hmotnosť: 1016 g

tvrdá väzba s prebalom

7,00 € stav: dobrý, prebal ošúchaný DAROVANÉ *bib13*

PELÁRGUSOV SĽUB

Hrom, čo udrel do Dobšinskej ľadovej jaskyne, neohromil väčšmi pánov, ktorí fúkali do práchna, ako tento nečakaný úder päsťou. S tým naozaj nikto z nich nerátal, že táto kajúca Magdaléna sa môže razom premeniť na takúto besnú fúriu. Bol to nezmysel súci do rozprávok. Veď všetci chápali, že od Korponayho to bolo nemiestne takto si potupiť ženu pred toľkými chlapmi, tým skôr, keď sa ona sama ponížila, že pred ním pokľakla v očakávaní naozaj zaslúženého odpustenia a odmeny za svoju obetavú činnosť, proste tým, že jej podá ruku, že ju zdvihne zo zeme, možno i pobozká — a tu ju on chce odbaviť almužnou. Lebo, naostatok, jeden túžobne očakávaný bozk, premenený čopriam na tisíc dukátov, je predsa len almužnou. Nuž toto bolo od pána Jánosa Korponayho naozaj krutosťou, ba i hlúposťou. Keby sa podobné odmeny stali módou, nestačili by na ne všetky zlaté bane Uhorska! Nemal si ženu (k tomu ešte vernú služobníčku spoločnej veci) takto uraziť. A čo sa týka ženy samej, keby sa bola pre urážku rozplakala, keby si bola kmásala vlasy, keby bola preklínala svet, alebo keby si bola zvolila panskejší spôsob a bola by na mieste omdlela a nechala sa celé hodiny kriesiť vodou, bol by to býval výstup celkom pravidelne zapadajúci do situácie, ale takto z hrubého konca načať vec je predsa len natoľko nepochopiteľné, že sa človeku nad tým priam rozum zastaví.

To, pravda, z prítomných pánov nemohol nikto vedieť, že sa v duši tejto ženy už oddávna skrýva posadnutosť pri rozpomienke na iných, už „vyplatených tisíc dukátov“ a že potvrdenku na túto sumu už dávno nosí v zovretej pästi a čaká iba na príležitosť, aby ju prezentovala tomu, kto by jej urobil podobnú novú ponuku, hoc by to bol sám „milostivý“ pán manžel.

No a túto ponuku teda urobil práve „nemilostivý“ pán manžel. A dostal svoje.

Od prekvapenia a laku páni celkom zabudli, že by mali čosi s touto ženou urobiť. Spamätali sa iba keď začuli hrkotanie odchádzajúceho voza.

Na prvú myšlienku prišiel Korponay. Strhol z háka pušku a chcel sa za ňou vyrútiť.

A tu mu opäť Pelárgus zahradil cestu: oprel sa o dvere a schytil ho za ruku.

— Čo chceš urobiť, kamarát?

— Preč z cesty! Zabiť ju chcem!

Na toto k nemu priskočili viacerí, začali ho mykať a prehovárať.

Aj voz už hrkoce v značnej diaľke, guľka ju už nemôže zasiahnuť.

Korponay bol od zlosti na smrť sinavý.

Plukovník Pongrácz ho oblapil oboma rukami a odťahoval od dverí:

— Nesmieš za ňou vystreliť, kamarát, veď by si nás všetkých, celú skupinu, ako sme tu, prezradil.

— Ak ju nezabijem teraz, musím ju zabiť neskôr. A naostatok, môžem to urobiť aj podľa zákonov našej krajiny. Svätý Ladislav dáva právo pohanenému mužovi zabiť svoju nevernú ženu. Ale nie preto, pre ten úder, hoci mňa v živote okrem na bojisku ešte smrteľník neudrel, ani vlastný otec. Nie preto! Ale aby nás nemohla zradiť. Má v rukách všetky naše tajomstvá. A nielen naše: polovice Uhorska. Vlákna a spojivá celého sprisahania: mená všetkých účastníkov. Ak necháme túto ženu nažive, musíme sa nie k bohu, ale k čertom modliť, aby nás neodniesli do pekelných hlbín.

.............................................................................................................................................................

... posledná veta ...

Rozpovedal som, čo zaznamenali kronikári o oboch týchto ženách a o ich svete, prispôsobil, pridal som k tomu, čo videl môj duševný zrak, zapodieval som sa nimi s veľkou láskou, a doznám, priam bolí i mňa, že musím povedať: koniec histórie.

PULEC, VLADIVOJ - ČESKOSLOVENSKÁ STÁTNÍ VYZNAMENÁNÍ, STÁTNÍ ČESTNÁ UZNÁNÍ A CENY

PULEC, VLADIVOJ

ČESKOSLOVENSKÁ STÁTNÍ VYZNAMENÁNÍ, STÁTNÍ ČESTNÁ UZNÁNÍ A CENY

SNTL - Nakladatelství technické literatury, Praha, 1980
Alfa, Bratislava, 1980
prebal Josef Týfa
20.000 výtlačkov
04-338-80

história, encyklopédie,
184 s., + 120 s. far. fot., čeština
hmotnosť: 605 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,00 € PREDANÉ

*bib13*

Odznak československého partyzána

byl zřízen usnesením vlády č. 621 ze dne 9. srpna 1946, zveřejněným vyhláškou ministra národní obrany č. 1723 ze dne 20. srpna 1946 (Úřední list, částka 163 ze dne 12. záři 1946). Odznak byl udělován jako upomínka československým partyzánům podle zákona č. 34/1946 Sb. ze dne 14. února 1946, jímž se vymezuje pojem československého partyzána. Odznak bylo možno udělit též příslušníkům spojeneckých států, kteří se zúčastnili utvoření československých partyzánských jednotek nebo bojů v nich. Odznak uděloval ministr národní obrany.

Odznak je z matného bronzu. Má tvar pěticípé hvězdy s postavou partyzána a nápisem „Čs. partyzán“ (viz přílohu C-56). Autorem výtvarného návrhu je národní umělec Josef Malejovský.

Věci odznaku československého partyzána spravuje federální ministerstvo národní obrany.

Zborovská pamětní medaile

byla zřízena usnesením vlády z 13. května 1947, které bylo uveřejněno ve Věcním věstníku ministerstva národní obrany č. 65 ze dne 8. listopadu 1947. Tato medaile byla udělena v roce 1947 jednorázově ke 30. výročí- bitvy u Zborova všem žijícím, padlým i zesnulým příslušníkům I. československé brigády — účastníkům bitvy u Zborova a dále československým střeleckým plukům Mistra Jana Husi, Jana Žižky z Trocnova a Jiřího z Poděbrad. Medaili uděloval ministr národní obrany.

Medaile je stříbrná. Na lícní straně je reliéf hlavy T. G. Masaryka a nápis „Pravda vítězí“ (viz přílohu C-57). Na rubu jsou zobrazeny plukovní prapory tří pluků I. československé střelecké brigády, které se zúčastnily bitvy u Zborova; připojen je nápis „Zborov“ a letopočet „1917-1947“. Autorem výtvarného návrhu je akademický sochař Jaroslav Heyduk.

Věci Zborovské pamětní medaile spravuje federální ministerstvo národní obrany.

Sokolovská pamětní medaile

byla založena usnesením vlády z 5. března 1948, které bylo uveřejněno ve Věcním věstníku ministerstva národní obrany č. 19 ze dne 13. března 1948.

Medaile byla udělena jednorázově k 5. výročí bitvy u Sokolova všem žijícím, padlým i zesnulým příslušníkům 1. československého samostatného polního praporu v SSSR — účastníkům bitvy u Sokolova a 1. československému samostatnému polnímu praporu v SSSR. Medaili uděloval ministr národní obrany.

Sokolovská pamětní medaile je bronzová; její výtvarné řešení je patrno z přílohy C-58. Na lícní straně je reliéf postavy sokolovského bojovníka se samopalem, nápis „Sokolovo“ a datum bitvy u Sokolova „8. III. 1943“. Na rubu medaile je lipová ratolest a nápisy „1. čs. samostatný polní prapor v SSSR“ a „Sokolovská pamětní medaile“. Autorkou výtvarného návrhu je akademická sochařka Herta Brandejsová.

Věci Sokolovské pamětní medaile spravuje federální ministerstvo národní obrany.

Bachmačská pamětní medaile

byla založena usnesením vlády z 5. března 1948, které bylo uveřejněno ve Věcním věstníku ministerstva národní obrany č. 19 ze dne 13. března 1948.

Medaile byla udělena jednorázově k 30. výročí bojů československých jednotek u Bachmače jednotkám a útvarům, které se činně účastnily bojů u Bachmače v roce 1918, jakož i všem žijícím, padlým a zesnulým účastníkům těchto bojů. Medaili uděloval ministr národní obrany.

Medaile je bronzová; její výtvarné řešení je patrno z přílohy C-59. Na líci medaile je reliéf bachmačského bojovníka s puškou a nápis „Bachmač“; na rubu je nápis „Pamětní medaile“ a letopočty „1918“ a „1948“. Autorem výtvarného návrhu je akademický sochař Jaroslav Heyduk.

Věci Bachmačské pamětní medaile spravuje federálni ministerstvo národní obrany.

Vyznamenání Za zásluhy — 10 let Lidových milicí

bylo zřízeno usnesením předsednictva ÚV KSČ ze dne 14. května 1957 a zařazeno mezi státní vyznamenání vládním nařízením č. 34/1959 Sb. ze dne 20. května 1959 ve znění vládního nařízení č. 82/1960 Sb. ze dne 30. června 1960, jímž bylo také stanoveno nošení insignie a stužky.

Vyznamenání má dva stupně. Vyznamenání prvního stupně bylo určeno k ocenění příslušníků Lidových milicí, kteří se zvlášť zasloužili o organizaci a výstavbu jednotek Lidových milicí nebo při bojových akcích prokázali nevšední hrdinství a obětavost, nebo kteří utrpěli při výkonu služby v Lidových milicích zranění, jež jim nedovolovalo další práci v Lidových milicích, a byli z toho důvodu z Lidových milicí uvolněni; udělovalo se též in memoriam příslušníkům, kteří při výkonu služby v Lidových milicích zemřeli. Vyzname-

SVEDECTVO DOKUMENTOV O AKADEMIKOVI PAVLÍKOVI A TÝCH ĎALŠÍCH

SVEDECTVO DOKUMENTOV O AKADEMIKOVI PAVLÍKOVI A TÝCH ĎALŠÍCH

Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1968
obálka Gita Mihalovičová
1. vydanie, 10.000 výtlačkov
75-118-68

politika, literatúra faktu, história,
196 s., slovenčina
hmotnosť: 190 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

PREDANÉ

*bib13*

ZO SPRÁVY K. BACÍLKA NA ZASADNUTÍ ÚV KSS 26. APRÍLA 1957

Byro ÚV KSS sa zaoberalo touto skutočnosťou a na žiadosť mnohých delegátov na krajských konferenciách tiež protistraníckym vystupovaním Ondreja Pavlíka, niektorými jeho článkami v Kultúrnom živote, ako aj nesprávnymi vystúpeniami niektorých ďalších súdruhov.

Uznesením byra ÚV KSS bola zriadená komisia, ktorá zistila, že Ondrej Pavlík vyvíja protistranícku činnosť.

Podstata jeho protistraníckej činnosti je v tom, že Ondrej Pavlík nesúhlasil s rozhodnutiami strany pri aplikácii výsledkov XX. zjazdu KSSZ a ako vzor staval aplikáciu uznesení XX. zjazdu KSSZ v Poľsku.

Nesúhlasí s rozhodnutiami celoštátnej konferencie a s vysvetlením súdruha Novotného k procesu so Slánskym.

Vyhlásil, že považuje proces s Husákom za nezákonný a tvrdil, že Husák sa dopustil len určitých politických omylov, a nie zločinu, ďalej, že jeho vystúpenie na ÚV KSS v roku 1951, v ktorom odsúdil činnosť buržoáznych nacionalistov, bolo omylom a že ľutuje, že tak vystúpil.

Ondrej Pavlík šíri medzi kruhmi svojich známych, bratislavských intelektuálov správy, akoby jeho nezvolenie člena byra ÚV KSS súviselo s jeho kritikou, ktorú vyslovil proti niektorým súdruhom, členom ÚV KSS. Toto tvrdenie Pavlíka je vedomým skresľovaním skutočnosti. Ondrej Pavlík nebol volený do byra ÚV KSS preto, že zatajil pred stranou, že v dobe neslobody bol členom HG a zúčastnil sa 14-denného kurzu HM.

Ondrej Pavlík prehlásil na zasadnutí byra ÚV KSS, že má spojenie s určitými súdruhmi v Bratislave, s ktorými rokuje o svojej protistraníckej línii, a na výzvu, aby menoval ľudí, s ktorými diskutoval o svojich nesprávnych názoroch, neodpovedal. Šlo o frakčné spojenie a jeho zatajenie pred stranou.

Ondrej Pavlík vystupoval proti správnosti politiky strany i svojimi článkami uverejňovanými po dohode so súdruhom Špitzerom na stránkach Kultúrneho života. Vo svojom článku o inteligencii snažil sa vraziť klin medzi vedenie strany, robotnícku triedu a inteligenciu a hlásal názory o nadradenosti inteligencie ako tvorcovi teórie marxizmu-leninizmu. Snažil sa dokazovať, akoby protiinteligentské nálady mali legálne pozície vo vedúcich orgánoch strany.

Hoci Ondrej Pavlík poznal uznesenie ÚV KSČ a na uznesení o novom školskom systéme spolupracoval, snažil sa medzi učiteľmi a profesormi svojím vystupovaním a zanášaním svojich pochybností a neplodných diskusií o tomto školskom systéme do verejnej diskusie vyvolať nekľud, pričom ako známy pedagóg nič neurobil pre to, aby sa vyučovanie na školách zlepšilo.

Byro ÚV KSS vyzvalo Ondreja Pavlíka k sebakritike. On, pravda, odmietol predniesť akúkoľvek sebakritiku a vyhlásil že na svojich názoroch trvá.

V dôsledku toho bol Ondrej Pavlík vylúčený zo strany, Byro ÚV KSS uvážilo i situáciu, ktorá vznikla vo Zväze slovenských spisovateľov. Komisia byra ÚV KSS prešetrila tento stav a zistila, že súdruh Juraj Špitzer ako šéfredaktor Kultúrneho života pripustil, aby v Kultúrnom živote boli uverejňované nesprávne názory na politiku strany, a sám niektoré nesprávne názory obhajoval. V dôsledku toho byro ÚV KSS udelilo súdruhovi Špitzerovi pokarhanie a odvolalo

ZAMBOJ, JÁN - PUKANEC

ZAMBOJ, JÁN

PUKANEC
Pamätnica k 30. výročiu oslobodenia

Osveta, Martin, 1975
prebal Veronika Kramárová
fotografie Otokar Nehera
1. vydanie, 4.000 výtlačkov

monografie
336 s.,  8 s far. fot., 1 mapa, slovenčina
hmotnosť: 835 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

4,80 € PREDANÉ

*bib13*

SLOVENSKÉ DIVADLÁ V SEZÓNE 1974 - 1975

SLOVENSKÉ DIVADLÁ V SEZÓNE 1974 - 1975
IV. ročenka slovenského profesionálneho divadelníctva (za sezónu 1974-1975)

Tatran, Bratislava, 1976
prebal Róbert Brož
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
61-715-76

umenie, divadlo
208 s., + 88 s. obrázkov, slovenčina
hmotnosť: 615 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: nejaký dobrák vystrihol niekoľko obrázkov, knižničné pečiatky

0,10 € - PREDANÉ

*bib13*

FOLKMAN, IGOR - KĽÚČ NA URČOVANIE TRÁV

FOLKMAN, IGOR
BENKOVÁ, MÁRIA

KĽÚČ NA URČOVANIE TRÁV

Štátne pôdohospodárske nakladateľstvo, Bratislava, 1954
edícia Rastlinná výroba (35)
obálka J. Veneni
1. vydanie, 2.200 výtlačkov

poľnohospodárstvo
232 s., slovenčina
hmotnosť: 316 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

17,00 € PREDANÉ

*bib13*

MAURIAC, FRANCOIS - PÚŠŤ LÁSKY

MAURIAC, FRANCOIS

PÚŠŤ LÁSKY

Bibliotheka, Bratislava, 1933
edícia Žatva (8)
preklad Ján Zaic

beletria, román
217 s., slovenčina
hmotnosť: 270 g

tvrdá väzba
stav: zachovalá

PREDANÉ

*bib13*

Doktor dobre cítil, že predstavy, v ktorých si ľuboval, boly hodne odlišné od obvyklých jeho snov. Keď naraz vyúčtoval so svojou rodinou, pocíti] síce trochu hanby, ale nijakej výčitky — skôr cítil, že je smiešny. Šlo tu len o vonkajšiu hru, v ktorej jeho opravdová podstata nemala podielu. Nie, nikdy nemyslel o sebe, že by mohol byť netvorom a nepovažoval sa za odlišného od ostatných ľudí, ktorí sa stávajú podľa jeho názoru všetci bláznami, keď ostanú sami, bez kontroly druhého.

Ale za týchto osemaštyricať hodín, ktoré prežil v očakávaní tej nedele, cítil dobre, že celou svojou silou ľne k svojmu snu a že tento sen sa mu mení v nádej. Vo svojom srdci počul už ozvenu svojho rozhovoru, ktorý bude mať s tou ženou, a dospel tak ďaleko, že si nevedel predstaviť, aby sa dial inými slovami ako tými, ktoré vymyslel. Neustále opravoval scenario, ktorého text je v tomto dialogu:

— Sme oba, vy i ja, v slepej uličke, Maria. Môžeme len umreť pri stene, alebo sa vrátiť. Vy, ktorá ste nikdy nemilovali, nemôžete ma milovať. Ale aspoň sa odovzdajte cele jednému mužovi, ktorý je ochotný nežiadať nič v odplatu za svoju lásku.

A tu si predstavil, že Maria bude protestovať.

— Vy ste sa zbláznili! A vaša žena? Vaše deti?

— Nepotrebujú ma. Za živa pochovaný má právo, ak môže, pozdvihnúť kameň, ktorý ho dusí. Vy by ste nevedeli zmerať púšť, ktorá ma delí od manželky, od dcéry a syna. Slová, ktoré im hovorím, vôbec k nim nedojdú. Zvieratá zaženú svoje mladé, náhle dorástly. Ostatne samci ich ani najčastejšie nepoznajú. Tieto city, ktoré prežívajú pudové funkcie, sú výmyslom ľudským. Kristus to vedel, keď chcel, aby mu ľudia dali prednosť pred otcami a matkami, keď sa odvážil sa honosiť tým, že prišiel odlúčiť muža od ženy a deti od tých, ktorí ich priniesli na svet.

— Vy vari nechcete byť Bohom?

— Nie som pre vás jeho obrazom? A nevdačíte mi za istý smysel pre dokonalosť? (Tu sa doktor prerušil. „Nie, nie, nevnášajme do toho metafyziku!“)

— Ale vaše postavenie, vaši nemocní? Celý ten váš život dobrodinca... pomyslite si len, aký škandál...

—- Keby som umrel, museli by sa obísť bezo mňa. Kto je nepostrádateľný? A to skutočné odumretie, o ktoré tu ide, to odumretie celému tomu úbohému, zatvorenému a pracovitému životu, by sa stalo vaším vlivom mojím znovuzrodením. Moja žena by si ponechala majetok, ktorý náleží jej. Nemal by som ťažkostí, ako vás uživiť. Ponúkajú mi katedru v Alžíre

GAJDAR, ARKADIJ - TIMUR A JEHO DRUŽINA

GAJDAR, ARKADIJ

TIMUR A JEHO DRUŽINA

Mladé letá, Bratislava, 1985
edícia Klub mladých čitateľov
ilustrácie Jozef Trepáč
8. vydanie, 20.000 výtlačkov
66-068-85

beletria, knihy pre deti,
96 s. slovenčina
hmotnosť: 290 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,60 €

*kbts*

Na druhej strane ulice, z priekopy porastenej pŕhľavou, vykuklo päť hláv. Štyri z nich sa hneď aj schovali. Piata, Koľova Kolokoľčikovova, sa omeškala, ale čiasi dlaň ju chlopla po temeni a hlava zmizla.

Strážny Aľoša sa obzrel. Všade bolo ticho, vopchal teda hlavu do otvoru, aby počul, čo sa robí v záhrade.

Od priekopy sa odlepili traja. V nasledujúcom okamihu strážny pocítil, ako ho mochá sila chmatla za nohy a ruky. Nestihol vykríknuť a už odletel od plota.

— Gejka, — zamrmlal, keď nadvihol tvár, — ako si sa sem dostal ?

— Tak, — zasipel Gejka. — A počuj, ani nemukni! Lebo inak úplne zabudnem, že si sa ma zastával.

— Dobre, — súhlasil Aľoša, — ani nemuknem. — A znenazdania prenikavo zahvizdol.

V tej chvíli mu zapchala ústa široká Gejkova dlaň. Čiesi ruky ho chmatli za plecia i za nohy a odvliekli preč.

V záhrade hvizd počuli. Kvakin sa obrátil. Hvizd sa neopakoval. Kvakin sa pozorne obzeral na všetky strany. Teraz sa mu zazdalo, že sa pohlo krovie v kúte záhrady.

— Figúra! — zavolal Kvakin ticho. — To sa ty, chumaj, tam schovávaš?

— Miško! Svetlo! — vykríkol vtom ktosi. — To idú domáci!

Ale neboli to domáci.

Vzadu, v húštine lístia, zažiarilo prinajmenej desať bateriek. Prudko sa hnali na zmätených zlodejov a oslepovali im oči.

— Bite, neustupujte! — skríkol Kvakin, vychvatol z vrecka jablko a šmaril do svetiel. — Vytrhnite lampáše aj s rukami! To ide on . . . Timka!

— Tam Timka, a tu Simka! — zvrieskol Simakov a vybehol z krovia.

A ešte zo desať chlapcov sa vyrútilo od chrbta i zboku.

— Ejha! — zreval Kvakin. — Ale ich je! Chytro za plot, chlapci!