JAROŠ, PETER - NEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO

JAROŠ, PETER

NEMÉ UCHO, HLUCHÉ OKO

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1986
edícia Retro (45)
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-052-86

beletria, román
416 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,50 €

*zukol3*bels*

Pri zrode charakteru je u Jaroša prítomná predovšetkým sympatia. Uňho je človek viac ako jeho svetonázor, vrastá do reality rozličnými koreňmi. Autor má svojich ľudí rád, a preto im napríklad dáva zomierať bizarnými spôsobmi, ktoré čitateľa skôr rozveselia ako zarmútia.

Vitalita bytia tu zalieva všetko, ideovú stránku skutočnosti aj smrť. A z tejto vitality rodí sa Jarošov optimizmus, v mnohom ohľade aj historický optimizmus ...

Silne sa presadzujúca zmyslovosť podmienila charakter jednotlivých obrazov v románe, nabitých primárnymi životnými prejavmi. Druhá zložka, ktorá sa zúčastňuje na tvorbe Jarošovho románového sveta, je autorova fantazijná obraznosť. Je to však dôraznosť či obrazotvornosť napájajúca sa z autorovho senzuálneho vzťahu ku skutočnosti ... Špecifická črta Jarošovej fantázie spočíva v tom, že má spravidla humorné podložie, že nás autor stavia nielen pred neuveriteľné, ale zároveň aj pred smiešne veci. Tieto smiešne veci sa však často vyskytujú vo veľmi vážnom kontexte. Jaroš poráža všetky majestáty (aj majestát smrti) práve humorom, ktorý má však občas aj dimenziu hororu. Okrem toho nemá zmysel pre nijaké „sanctissimá", rád strháva aureoly a zosmiešňuje „autority". To všetko sa mu zdá už málo ľudské a jemu je blízke jedine to, čo „smrdí" človečinou.

Kapitola XXVII

V noci sa nečakane oteplilo a spustil sa tichý, teplý Voda miestami zmyla sneh, koryto rieky sa naplnilo, ale záplava nehrozila. Obecný vartáš Petrec obchádzal rieku už od polnoci, ale poplach nevyhlásil. Dva razy však zasiahol pri laviciach ponad rieku, o ktoré sa zachytili väčšie brvná. Podarilo sa mu ich uvoľniť a prúdy vody lavice nestrhli. Trikrát sa bol, celý zmočený, doma prezliecť. Šaty na prípecku schli pomaly, preto si musel nad ránom, keď už dážď ustal, obliecť sviatočný oblek. V ňom prišiel za richtárom Žufankom s nemilou správou, že Szokolikov dom sa prepadol.

- Ba kieho! - zadivil sa richtár a hneď sa pobral na miesto činu.

Okolo domu Pála Szokolika, ktorý bol majiteľ len nedávno opustil, postávala hrča ľudí. Dom akoby sa bol naozaj prepadol po kolená do zeme. Okná boli na úrovni ulice a dvere od polovice v zemi. Obecný sluha Krochák márne odháňal deti, ktoré vybíjali skalami posledné tabličky skla z okien. Richtár obišiel dom zo všetkých strán, opáčil rukami murivo, prikľakol k poklesnutým základom a rozkázal Petrecovi a Krochákovi zabiť okná a dvere doskami. Hneď potom sa s dvoma členmi obecnej rady, Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom, odobral do Gerschovej krčmy. Prisadli si ku kováčovi Ondrovi Mitronovi.

- Dobre mu tak! - povedal kováč a všetci traja vedeli, že hovorí o Szokolikovom dome. - Postavil si ho za moje podkovy. Odpoly zdarma som mu ich ukoval pár tisíc. Na Maďaroch ich predával trikrát drahšie. To je trest aj za to, že nás dal zavrieť... Szokolikov dom sa prepadol od hanby za svojho majiteľa!

- Voda ho podmyla, - ozval sa Melchior Vicien a mudroval ďalej. - Keby nebolo prestalo pršať, možno by sa bol prepadol do zeme celý, a teraz by sme sa dovnútra pozerali iba komínom...

Medzi rečou si vypili.

- Szokolik urobil chybu! - prevravel odborne murársky majster a richtár Žufanko. - Šetril na základoch, a tak postavil na Maďaroch. Okružliaky sa po čase prepadávajú, vrasta-jú do zeme a za nimi klesá aj dom. Pamätáte sa, raz pri Debrecíne sme narazili na dedinku, z ktorej trčali zo zeme iba strechy... Akože sa tá dedinka volala? Tí chudáci si museli postaviť dedinu vedľa, ale aj tá sa im za päť rokov prepadla. Len potom prišli na chybu, keď mali už tri dediny... Aj Szokolikov dom bude vrastať do zeme, kým sa povala nedotkne podlahy.

- Nedal si poradiť, keď staval, - zamiešal sa do reči kováč Mitron, - ten dom sa naskutku prepadol od hanby. Keby som ho však teraz kúpil a bol jeho majiteľom iba ja, uvideli by ste, ako by o týždeň domček krepčal opäť na povrchu zeme. Perpazuch by sme sa prešli po ulici, odzemok by sme si zatancovali... Sám by vystúpil zo zeme, lebo za mňa by sa nemal prečo hanbiť...

- Chlapi, poďte sem! - ozval sa krčmár Gersch od okna.

- Čo sa deje? - spýtal sa richtár.

- Rúti sa sem voľáke čudo! - povedal Gersch a otvoril okno. Vonku už opäť potichu, ale husto snežilo a do krčmy vletelo pár snehových vločiek. Richtár Žufanko podišiel k oknu s Melchiorom Vicienom a Samom Pichandom. Chlapi pri okne videli najprv vonku poskakovať v hustých snehových vločkách nejakú čiernu guľu, ale už o chvíľu Melchior Vicien zvolal:

- Veď je to náš Juro!

-Naozaj je to tvoj syn, - potvrdil Pichanda.

Syn Melchiora Viciena, dvadsaťšesťročný Juraj Vicien, ktorému na fronte odtrhlo pravú nohu pod kolenom, skákal obratne na zdravej ľavej nohe. Kýpeť pravej nohy pri skokoch krčil a vystieral v kolene, ale ani raz sa ním zeme nedotkol. Doskackal ku krčme, vrútil sa dovnútra, skoro sa šmykol na mokrej podlahe, ale udržal rovnováhu a zadychčaný si prisadol k Mitronovi. Krčmár Gersch až teraz zatvoril okno.

- Čo to stváraš?! - oboril sa na syna Melchior Vicien.

- Páli ma noha, - skrivil tvár Juraj Vicien, - veľmi ma páli! Nemohol som doma vydržať...

Prudkým pohybom obidvoch rúk vyhrnul nohavicu na pravej nohe a odhalil zjazvený, ale zahojený kýpeť. Bez dovolenia zobral zo stola poloprázdnu fľašku pálenky, odlial z nej do dlane a začal kýpeť masírovať. Po chvíľke si

LEVI, VLADIMIR - FORMULA OSOBNOSTI

LEVI, VLADIMIR

FORMULA OSOBNOSTI
(Razgavor v pismach)

Smena, Bratislava, 1989
edícia Križovatky
preklad Elena Linzbothová
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 15.000 výtlačkov
073-020-89

psychológia
248 s., slovenčina
hmotnosť: 219 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 €

*zukol3*psy*

V edícii Križovatky pokračujeme vo vydávaní série diel Vladimíra Leviho, ktoré sa stretli s mimoriadnym ohlasom u čitateľov. Po predchádzajúcich knihách tohto autora Umenie byť samým sebou (1980, 1982) a Umenie byť iným (1983) vychádza druhý raz kniha venovaná takisto poznatkom modernej psychológie -Formula osobnosti (1985).

Toto dielo je logickým pokračovaním v tvorbe autora. Po témach poznávania samého seba, autogénneho tréningu a iných relaxačných techník, poznávania iných ľudí a komunikácie s nimi sa autor venuje závislosti psychiky od fyziológie ľudského tela, upozorňuje na súčasný nezdravý trend vzďaľovania sa človeka od prirodzeného spôsobu života a prihovára sa za jeho návrat k prírode. Poukazuje na dôležitosť pohybu, potrebu fyzicky zaťažovať organizmus, správne sa stravovať a využívať slnko, vodu, vzduch. Pre čitateľa bude iste zaujímavé sledovať bližší výklad techniky autogénneho tréningu a iných relaxačných prvkov pri liečení a prevencii chorôb, odstraňovaní trémy, strachu a nespavosti.

Kniha Formula osobnosti vznikla, na základe bohatej korešpondencie s ľuďmi, ktorí hľadali u Leviho odpovede na svoje najrozmanitejšie „boľačky“ psychického i fyzického charakteru. Vladimír Levi v odpovediach čerpá zo svojich dlhoročných skúseností zo psychoterapeutického poradenstva, pritom témy zovšeobecňuje a sprostredkúva ich čitateľovi svojím svojráznym, nenapodobiteľným spôsobom, ktorý nevyhnutne vyvoláva diskusie a polemiky. Autor adresuje svoje rady nielen istému konkrétnemu človeku, ale VŠETKÝM, ktorí sa chcú poučiť, ako prekonať „to nedobré“ v sebe, naučiť sa vyhľadávať kladné stránky života a vedieť sa z nich tešiť.

PUZO, MARIO - SICÍLČAN

PUZO, MARIO

SICÍLČAN

Timy, Bratislava, 1993
preklad Magda Žáryová
obálka Igor Imro
ISBN 80-967021-2-2

beletria, román,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

DAROVANÉ

*zukol3* in **O2**

Romány amerického spisovateľa talianskeho pôvodu Maria Puza sú u nás dobre známe. Do vedomia našej čitateľskej verejnosti sa zapísal najmä románom Krstný otec. Nie menej známy je však i jeho román Sicílčan. Tematicky sa v ňom vracia na Sicíliu a za ústrednú postavu si zvolil mladého Sicílčana Salvatoreho Giuliana, ktorý sa ocitá mimo zákona a stáva sa vodcom banditov, ktorí podľa všetkých sicílskych nepísaných zákonov cti a pomsty nielen zabíjajú a zbíjajú, ale čo získajú, rozdávajú chudobe a pokúšajú sa zlepšiť život bedárskeho sicílskeho ľudu. Autor zámerne vytvára zo svojho hrdinu živú legendu, proti ktorej je bezmocná nielen rímska vláda, ale aj samotná mafia. Giuliano sa stáva nielen hrdinom Sicílčanov, ale aj postrachom mafistov, ktorí ochraňujú majetky boháčov a svoj vplyv uplatňujú až vo vláde. Veľmi výrazne a výstižne dokumentuje, že bohatstvo, moc, prestíž a sláva sa často skrývajú za etické kategórie cti, spravodlivosti, dôstojnosti a velkodušnosti, no prostriedkom, ako ich dosiahnuť je v podstate vždy násilný čin.

Don Croce za posledné tri roky pozorne sledoval vzťah medzi Giulianom a Pisciottom. Iba oni dvaja ohrozovali jeho plány vytvoriť si impérium. Iba oni mu prekážali pri ovládnutí Sicílie. Sprvu sa nazdával, že z Giuliana a jeho skupiny vytvorí ozbrojené oddiely priateľov Priateľov. Poslal Hectora Adonisa, aby túto možnosť u Giuliana vysondoval. Návrh bol jasný. Giuliano bude veľký bojovník, don Croce veľký štátnik. Ale Giuliano by musel pokľaknúť, a to on odmietol. Mal vlastnú hviezdu, za ňou chcel ísť, chcel pomáhať chudobe, Sicíliu oslobodiť, zhodiť z nej jarmo Ríma. Toto don Croce nevedel pochopiť.

Od roku 1943 do roku 1947 Giulianova hviezda stúpala. Don ešte vždy len sústreďoval Priateľov do jednej účinnej sily. Priatelia sa ešte nespamätali zo zničujúceho úderu, ktorým do ich radov zasiahla Mussoliniho fašistická vláda. Preto don Croce potláčal Giulianovu moc a lákal ho do spojenectva s kresťanskodemokratickou stranou. Medzitým ďalej budoval panstvo mafie a získaval čas. Jeho prvý zásah, zorganizovanie masakry pri Portelle della Ginestra a očiernenie Giuliana, bol majstrovský kúsok, ale nemohol sa k nemu prihlásiť a zožať slávu. Týmto krokom raz navždy vylúčil možnosť, že rímska vláda Giuliana omilostí a podporí jeho úsilie stať sa vedúcou osobnosťou na Sicílii. Okrem toho Portella della Ginestra navždy poškvrnila rúcho hrdinu, ktoré Giuliano nosil ako bojovník sicílskej chudoby. A keď Giuliano zlikvidoval šiestich mafistických pohlavárov, don už nemal na výber. Priatelia Priateľov a Giulianova skupina musela medzi sebou vybojovať rozhodný boj na život a na smrť.

Preto don Croce uprel mimoriadnu pozornosť na Pisciottu. Pisciotta bol bystrý, ale ako každý mladý človek nezamýšľal sa nad tým, že aj v srdciach tých najlepších sa skrýva hrôza a zlo. A Pisciotta navyše rád vychutnával ovocie a pokušenia tohto sveta. Kým Giuliano pohŕdal peniazmi, Pisciotta ochotne prijímal peňažné odmeny. Giuliano si pre seba nenechal ani grajciar, hoci zločinmi získal veľké peniaze. Svoj podiel z koristi rozdeľoval chudobe a pomáhal rodine.

Ale don Croce si všimol, že Pisciotta si dáva šiť u najlepších palermských krajčírov a navštevuje najdrahšie prostitútky. Aj Pisciottova rodina si žila na väčšej nohe ako Giulianova. A don Croce zistil, že si Pisciotta ukladá v palermských bankách peniaze na cudzie mená a robí aj ďalšie opatrenia ako človek, ktorý si chce zabezpečiť budúcnosť. Dal si vyhotoviť osobné doklady na tri rozličné mená a v Trapani si zariaďoval bezpečný príbytok. A don Croce vedel, že to všetko Pisciotta tají pred Giulianom. Preto s radostným záujmom čakal, kedy ho Pisciotta, ktorý dobre vedel, že donov dom je mu vždy otvorený, požiada o návštevu. Ale oči mal dobre otvorené, bol v strehu. Okolo seba mal stále ozbrojené stráže a aj plukovníka Lucu a inšpektora Velardiho upovedomil, aby boli pripravení na schôdzku, ak všetko pôjde hladko. A ak nepôjde, ak Pisciottu zle odhadol alebo ak by to bol Giulianov trojnásobný podfuk, ktorý si vykombinoval, aby dona poslal k Abrahámovi morky pásť, tak potom to bude znamenať hrob aj pre Aspanua Pisciottu.

Pisciotta sa pokojne dal odzbrojiť, prv než ho uviedli k donovi Crocemu. Nemal najmenšie obavy, veď iba pred niekoľkými dňami preukázal donovi nesmiernu službu; upozornil ho na Giulianov plán zaútočiť na hotel.

Obaja muži zostali osamote. Donovi služobníci pripravili stôl s jedlom a vínom a don Croce ako starodávny vidiecky hostiteľ vlastnoručne nakladal Pisciottovi na tanier a nalieval do pohára.

„Dobré časy sa pominuli,“ povedal don Croce, „treba sa nám vážne zamyslieť, tebe aj mne. Musíme myslieť na zadné kolesá a urobiť rozhodujúce opatrenia. Dúfam, že si pripravený vypočuť si slová, ktoré ti musím povedať.“

HAILEY, ARTHUR - PENIAZE

HAILEY, ARTHUR

PENIAZE
(The Moneychangers)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Retro
preklad Gabriela Hanáková
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 90.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0230-5

beletria, román,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 422 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol3*

Arthur Hailey, známy autor takých bestsellerov, ako je Hotel, Letisko, Kolesá alebo najnovšie Liek, čerpá námety svojich románov z atraktívneho sveta amerického podnikania. Či už ide o prostredie hotelov, zákulisie leteckých spoločností, oblasť automobilového alebo farmaceutického priemyslu, Hailey všade zaujme ako skúsený rozprávač detailne zasvätený do danej problematiky. Popri obdivuhodnom svete vyspelej techniky vie aj v širšom zábere vykresliť pracovné a súkromné problémy ľudí z najrozličnejších vrstiev americkej spoločnosti.

V románe Peniaze dostáva čitateľ zriedkavú príležitosť nahliadnuť do tajov amerického finančníctva. Autor na osudoch obyčajných ľudí, ale aj vysokopostavených zamestnancov poprednej newyorskej banky ilustruje, ako vplývajú peniaze na život a charakter ľudí - zatiaľ čo jedným slúžia ako prostriedok, aby sa bezohľadne vyšvihli hore a zničili iných, ďalší sa zo všetkých síl a nezištne usilujú udržať dobré meno banky a nestratiť dôveru vkladateľov.

V zozname zamestnancov hlavnej pobočky, uloženom pre každý prípad v bezpečnostnom oddelení, Nolan Wainwright si našiel domácu adresu aj telefónne číslo Milesa Eastina. Adresu aj číslo si zapísal.

Spoznal adresu. Bola v obytnej štvrti, kde žili ľudia s priemerným príjmom, asi tri kilometre od centra. Pri adrese bola poznámka: Byt 2G.

Bezpečnostný šéf vyšiel z hlavnej správy a z telefónnej búdky na Rosselliho námestí zavolal do Eastinovho bytu, počul vyzváňať telefón, ale nik nedvíhal slúchadlo. Toľko vedel, že Miles Eastin je starý mládenec. Dúfal len, že aj žije sám.

Keby niekto zdvihol telefón, Wainwright by sa ospravedlnil, že si zmýlil číslo a zmenil by plán. Ale takto sa pobral po svoje auto do podzemnej garáže vo vežiaku.

Otvoril kufor auta, vybral z neho úzke jelenicové puzdro a vložil si ho do vnútorného vrecka. Potom nasadol a vyrazil cez mesto.

Nolan Wainwright kráčal k obytnému domu nedbanlivo, ale vnímal každú podrobnosť. Dvojposchodová stavba, asi štyridsaťročná, očividne neudržiavaná, môže tu byť asi dvadsaťpäť bytov, odhadol. Vrátnika nenašiel. Dnu vo vestibule videl rad poštových schránok a cengáčov. Z ulice viedli do haly dvojité sklené dvere, za nimi boli ďalšie, pevnejšie, zrejme zamknuté.

Bolo pol jedenástej. Premávka na ulici bola slabá. Iných chodcov nablízku nebolo. Vošiel.

Hneď pri poštových schránkach boli tri rady cengáčov a domáci telefón. Wainwright našiel meno Eastin a stlačil prislúchjúci cengáč. Ako očakával, nikto sa neohlásil.

Predpokladal, že 2G označuje prvé poschodie, preto náhodne vybral cengáč s číslom 3 a stlačil ho. V domácom telefóne zachrčal mužský hlas: „Hej, kto je to?“

Meno pri cengáči bolo Appleby.

„Poštár,“ povedal Wainwright. „Telegram pre pána Applebyho.“

„Okej, prineste ho.“

Za ťažkými vnútornými dverami sa ozval bzučiak a cvakla zámka. Wainwright otvoril dvere a rýchlo vošiel.

Priamo pred ním bol výťah, ale nevšímal si ho. Vpravo zbadal schodište a berúc po dva schody odrazu vybehol na prvé poschodie.

Cestou hore rozmýšľal, akí sú ľudia vo všeobecnosti zarážajúco ľahkoverní. Dúfal, že Appleby, nech je kto chce, nebude pridlho čakať na telegram. V tento večer sa pánu Applebymu nič vážne nestane, len bude možno prekvapený, možno napätý, ale mohol pochodiť oveľa horšie. Nájomníci, hoci ich opätovne vystríhajú, naďalej sa správajú navlas rovnako v každom dome. Pravda, Applebymu sa to možno zdá podozrivé a zburcuje políciu, ale o tom Wainwright pochyboval. O niekoľko minút mu už na tom beztak nebude záležať.

Byt 2G bol takmer na konci chodby prvého poschodia a zámka bola jednoduchá. Wainwright vyskúšal zopár jemných nástrojov z jelenicového puzdra, čo si vložil do vrecka, a na štvrtý pokus sa cylinder v zámke otočil. Dvere sa otvorili, Wainwright vošiel a zavrel za sebou.

Počkal, kým sa mu zrak prispôsobil tme, potom prešiel k oknu a zatiahol závesy. Našiel vypínač a zažal svetlo.

Byt bol malý, určený pre jedného; bola to vlastne jediná, priečkami rozdelená miestnosť. V obývaco-jedálenskom priestore stála pohovka, kreslo, stolík a prenosný televízor, za deliacou priečkou posteľ; kuchynka mala skladacie dvere s vyklápacími doskami. Wainwright otvoril ďalšie dvoje dvere, za jednými bola kúpeľňa, za druhými uskladňovací priestor. Byt bol vyriadený a čistý. Niekoľko políc s knihami a zopár zarámovaných reprodukcií mu dodávalo osobitosť.

Wainwright nestrácal čas, hneď sa pustil do systematickej, dôkladnej prehliadky.

Pri práci sa pokúšal potlačiť výčitky svedomia, že sa dnes večer dopúšťa protizákonných činov. Celkom sa mu to nedarilo, uvedomoval si, že všetko, čo doteraz podnikol, je v protiklade s jeho morálnymi kritériami, poprením vlastnej viery v zákon a poriadok. Ale poháňal ho hnev. Hnev a vedomie osobnej porážky, čo ho tiesnilo štyri dni.

I v tejto chvíli sa mučivo jasne pamätal na mlčanlivú.

ESPRESSO EVA

ESPRESSO EVA

Odkaz, Bratislava, 1994
obálka Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
1. vydanie
ISBN 80-85193-22-1

beletria, próza krátka, poviedky, antológia,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 329 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,70 € DAROVANÉ

*zukol3* in **S4P**

Antológia poviedok slovenských spisovateliek. Publikácia klubu FEMINA, v ktorej sú zastúpené autorky: Mária Bátorová, Jana Bodnárová, Marína Čeretková-Gálová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Ľuba Hajková, Viera Handzová, Rút Lichnerová, Daniela Příhodová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Jana Šrámková, Viera Švenková, Milka Zimková.
Úvod na tému "ženská literatúra" - Etela Farkašová.

DOM

Stačilo dať na stôl biely damaškový obrus, fľašu červeného vína, dva poháre. Zatelefonovať. Potom prežiť príjemné poobedie a príjemný večer a o týždeň všetko zopakovať, zavše aj skôr.

Tiborovi sa páčilo, že moje telo je mäkké. A zmäklo ešte väčšmi, keď zbytočne vyzýval život v mojich útrobách. Po operácii mi ostala na bruchu jazva; z plaviek jej vyčnievalo málo.

Tibor prichádzal a odchádzal.

Bolo to nezáväzné a pohodlné ako polotovar.

Ale bola tu mama a náš dom.

Vpredu s arkierom. Zafŕkaný od áut. Nevľúdny a vyzývavý.

Odkvapové rúry len tak podopreté. Zošľapané schody; akoby všetci, ktorí tade prešli, odniesli z nich pramalé čiastočky. Za bránou zaprataný dvor: sadacia vaňa, kusy matracov, hrdzavé drôtenky, rozobratý sporák. K tomu diery v streche, pod ktoré mama podkladala vedro, lavór i čajník -ten tam bol na smiech.

Nájomníci si zvykali ťažko. Niektorým sa podarilo odísť. S nimi zmizli obkladačky z kachlí, gule zo zábradlia. Bronzová levia hlava bez klopadla civela do schodiska nanovo olemovaného káblami. Pri iónskej hlavici pilastra sa černela rozbitá skrinka s poistkami.

"Je to váš dom. Nech sa to opraví!" vraveli nájomníci mojej mame.

Uznala, že treba zavolať elektrikára.

Zamietla teda schody. Dala si iné šaty a klobúk.

Aleja som jej vravela: "Mama, ty na to nestačíš. A ja nemôžem stále cestovať."

Začiatkom leta sa zvalil komín. K okraju strechy sa zosunuli tehly. Dve prečnievali do ulice.

Pod prečnievajúcimi tehlami stála žena. Pohľadom zavadila o mňa. Som ako ona, stojím. Navyše trniem.

Žena má starú tvár, a nemá zrobené ruky.

Potom ju znovu stretnem v kuchyni starého domu. Mama jej varí kávu. Žena chlípe a na čele sa potí. Tuším tmavé polmesiace na zelenej blúze pod jej pazuchami. Medzitým rozpráva.

Koľko sa už navravelo.

Zrkadlo vedľa dvier mi vrátilo odraz mojich bielych šiat. Ostatné farby sa zliali do odtieňov sivej.

Z tejto patiny som unikla dávno, keď som si v okresnom meste kúpila na splátky byt a nevrátila sa naspäť.

Každá sme boli uviazaná na inom mieste. Mama verila v nemožnosť odísť stadiaľto. Ja som prehliadala možnosti

DU MAURIER, DAPHNE - FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH

DU MAURIER, DAPHNE

FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH
(Frenchman´s Creek / Hungry Hill)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia SPKK (239)
preklad Eva Bottová
obálka Milan Spál
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-015-69

beletria, román, literatúra anglická
712 s., slovenčina
hmotnosť: 780 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3*belx-eng*

DAPHNE DU MAURIER patrí k najznámejším a najpopulárnejším anglosaským spisovateľkám, najmä vďaka svetovému úspechu románu Rebeka (1938). Pochádza z rodiny s umeleckými tradíciami — jej otec bol slávnym hercom a režisérom a starý otec obľúbeným karikaturistom a spisovateľom. Po výchove doma a v Paríži začala autorka r. 1928 písať články a poviedky a r. 1931 vydala prvý román Milujúci duch. Nasledovali ďalšie romány, otcov životopis a Rebeka, ktorá sa dočkala tridsiatich deviatich anglických vydaní, preložili ju do vyše dvadsiatich jazykov a slávny Alfred Hitchcock nakrútil podľa nej film s Laurencom Olivierom v hlavnej úlohe. Z jej neskoršej tvorby vynikajú dva romány, ktoré teraz predkladáme našim čitateľom; Francúzova zátoka vyšla r. 1941 a Hladný vrch r. 1943.

Brodrickovci večeriavali o piatej, a keď sa John Brodrick umyl a vymenil si cestovné šaty, večera bola už na stole, pri ktorom ho čakala celá rodina, aby ho privítala po týždennom pobyte v Slane a Mundy. Brodrickova žena Sarah zomrela pred niekoľkými rokmi a najstaršia dcéra Barbara sedela teraz na matkinom mieste v čele stola. Pristúpila k nemu, pobozkala ho a jej príklad nasledovali aj jej sestry Eliza a Jane. Henry, najstarší syn, ktorý bol už otca privítal pri jeho príchode, stál pri kredenci a ostril nôž, aby ho mal otec pripravený, keď sa pustí do krájania pečenej bravčoviny. Thomas, ktorý obsluhoval pri stole, čakal úslužne vedľa Henryho. Prv než John Brodrick začal krájať porcie, pomodlil sa a po tejto formalite odrezával kusy mäsa a kládol ich na taniere, ktoré mu Thomas podával.

„Otec, je to pravda, že sa chystalo akési hrozné sprisahanie na zavraždenie ministra počas jeho cesty po krajine?“ opýtala sa Barbara.

„Bohužiaľ, je to pravda,“ odpovedal otec, „ale našťastie ho zavčasu odhalili a nič sa nestalo. Celý prípad musela podnietiť spodina a nech je zodpovedný ktokoľvek, poženú ho pred súd. Nemusím vám ani vravieť, že v Slane nehovorili temer o ničom inom. Bude to mať určitý vplyv na voľby.“

„Za grófstvo bude do parlamentu zase kandidovať pán Hare?“ opýtal sa Henry.

„Tak som počul. To mi pripomenulo, Henry, že by si mal niečo urobiť. Oznám všetkým mojim osadníkom, aby sa pripravili hlasovať tak, ako si želám, a ak niektorý z nich v ten deň nepríde a nebude mať patričné ospravedlnenie, že bol chorý, stratí strechu nad hlavou.“

„Ručím za to, že podaktorí dostanú vtedy horúčku a pri posteli budú mať kňaza,“ zasmial sa Henry.

„Ak má ctihodný otec čo len trocha rozumu, stratí sa a vyhne sa nepríjemnostiam,“ poznamenal John Brodrick a sadol si na svoje miesto za vrchstolom.

Prázdne kreslo vedľa neho spôsobilo, že sa zamračil.

„John sa zase oneskoril. Nevedel, že sa vrátim?“

„Odišiel na ostrov,“ povedala rýchlo Barbara. „Chcel si na niektorý deň dohovoriť poľovačku s ktorýmsi dôstojníkom z garnizóny. Možno mal na spiatočnej ceste dajaké ťažkosti s člnom.“

„Neznášam nepresnosť u nikoho a vonkoncom nie u devätnásťročného chlapca,“ povedal otec. „Clonmere nie je zámok Andriff a ja nemám ľahkomyseľnú, bezstarostnú letoru Simona Flowera. Všetci si to zapamätajte. Henry, láskavo nauč brata lepším móresom. Nazdal som sa, že ste sa v Etone a Oxforde podučili aspoň slušnosti.“

„Prepáčte, pane,“ povedal Henry, pričom si vymenil pohľad so sestrou.

„John nemal nikdy ani potuchy o čase,“ ponosovala sa druhá Brodrickova dcéra Eliza, nazdávajúc sa, že si získa otcovu priazeň, keď bude na jeho strane. „Dnes ráno, keď sme raňajkovali, ešte tvrdo spal — Thomas ho musel dvakrát volať.“

Práve vtedy vošiel chudák John a zistil, že všetci okrem Elizy a otca na neho upierajú súcitný pohľad, preto sa rýchlo ospravedlnil, tuho sa začervenal, sadol si na svoje miesto a dovŕšil svoje nešťastie tým, že šťavou pokvapkal obrus.

„Cudné, ako dlhší pobyt v tomto kraji urobí z človeka neokrôchanca, čo rozlieva ešte aj jedlo,“ poznamenal otec sucho. „Tvoji kamaráti z Brasenoseského

ZIKMUND, PETR - KÓRHÁZ A VÁROS SZÉLÉN HÚSZ ÉV MÚLVA

ZIKMUND, PETR

KÓRHÁZ A VÁROS SZÉLÉN HÚSZ ÉV MÚLVA
(Nemocnice na kraji města po dvaceti letech)

TKK, Budapest
obálka Emil Bratršovský
ISBN 963-5961-80-4

beletria, román
456 s., maďarčina
hmotnosť: 628 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € DAROVANÉ

*zukol3*

DOHERTY, PAUL - MASKA BOHA SLNKA

DOHERTY, PAUL

MASKA BOHA SLNKA
(The Mask of Ra)

Motýľ, Bratislava, 1999
preklad Viktor Krupa
obálka Branko Kocian
ISBN 80-88978-21-1

beletria, román, Egypt,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 428 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,80 € PREDANÉ!

*zukol3*

Paul Doherty je uznávaný historik, ktorý brilantne využíva svoje vedomosti pri písaní napínavých detektívnych príbehov, odohrávajúcich sa na pozadí skutočných historických udalostí. Aj v tomto románe dokonale uplatnil svoje oslnivé vedomosti o Egypte, a tak vznikol strhujúci príbeh, v ktorom sa pôsobivo prelína fikcia so skutočnosťou.

Dej neobyčajne dramatického historického románu s detektívnou zápletkou sa odohráva v období panovania faraóna Thutmosa II. a jeho manželky kráľovnej Hatšepsovet. V zjednotenom Egypte nastalo obdobie nového a veľkolepého rozmachu, čo iba zosilnilo boj o moc a získanie popredných miest na kráľovskom dvore. Zrazu nečakane a záhadne zomiera Thutmose II. a sudca Amerotke sa ujíma vyšetrovania, čo skutočne bolo príčinou náhlej panovníkovej smrti. Priebeh vyšetrovania komplikuje množstvo prekážok, tajomných úkazov a čudných zmiznutí.

Sprisahanci nešetria silami ani prostriedkami, aby vyšetrovateľa zviedli na falošnú stopu. Vyriešenie záhady faraónovej smrti bude prekvapením pre čitateľa.

Amerotke prikývol. „Poznám Peaja. Je to osobný lekár faraóna, jeho ženy a ostatných rodinných príslušníkov.“ Usmial sa. „Znamenitý odborník.“

Súdni sluhovia uviedli Peaja. Amerotke poznal z rečí tohto drobného počerného človiečika. Vedel o ňom, že rád klebetí, je zberateľom cenností, ruky má samý prsteň, krk obťažkaný náhrdelníkmi a takto vystavuje na obdiv svoje bohatstvo. To je nádhera a okázalost’, čudoval sa Amerotke v duchu, že lekár unesie toľkú ťarchu. Svedok sa uklonil, položil ruky na svätostánok, odrecitoval slová prísahy a nenáhlivo sa usadil na vankúše po Amerotkeho pravici.

„Pane,“ oslovil ho Amerotke, „vieš, prečo sme ťa predvolali?“

„Osobne som sa staral o božského faraóna,“ odvetil Peaj. Hlas mu znel zachrípnuto a hrdelne. Napriek bohatstvu a vzdelaniu sa cítil menejcenný, lebo pochádzal z vidieka. Poobzeral sa vôkol a napravil si rukávy plátenného rúcha, akoby sa chystal brániť pred posmešníkmi.

„Večer, keď skonal božský faraón, ťa zavolali do Amon-Reovho chrámu, však?“ opýtal sa Amerotke.

„Áno, hneď po západe slnka, ako si to vyžaduje rituál.“

„A začal si pripravovať božského faraóna na púť k ďalekému obzoru.“

„Tak je. Zaujímala ma aj príčina jeho smrti.“

„Prečo?“ prerušil ho Amerotke.

Peaj sa narovnal a v úžase vyvalil oči.

„Faraón sa zrútil. Trpel božskou chorobou. Mal padúcnicu,“ vyjachtal Peaj. „Myslel som, že omdlel a upadol do hlbokého spánku, aký sa vyskytuje pri tejto chorobe.“

„A nebolo to tak?“ znela Amerotkeho otázka.

Peaj pokrútil hlavou. „Duša vyšla z faraóna. Nenahmatal som mu pulz života na krku ani na zápästiach. Znepokojovalo ma, že smrť nastala náhle,“ dodal Peaj. „Vyzul som faraónovi sandále a kúsok nad pätou som si všimol ranku po uhryznutí zmije. Škvrnka bola sinavočervená, lebo zuby prenikli veľmi hlboko.“

„Na ktorej nohe?“ zaujímal sa Amerotke.

„Na ľavej.“

Amerotke sa oprel rukou o stolicu.

„A mohlo byť pohryznutie smrteľné?“

„Samozrejme. Zmija je veľmi jedovatá, nepomohli by sme mu.“ „Ak vretenica pohrýzla faraóna, keď odchádzal z kráľovskej bárky, povedz mi, prečo sa neponosoval v tej chvíli, keď sa mu to stalo?“

„Ach!“ Peaj sa začal knísať dopredu a dozadu. Keby si nebol pripomenul, kde je, ukázal by prstom na najvyššieho sudcu, ako keby sa rozprával s učencami v dome života. „Môj pane, musíte mať na pamäti dve veci. Milovaný faraón sa práve chystal vstúpiť do mesta. Bol to vojak, bojovník, premožiteľ protivníkov. Ak pocítil ťažobu, nedal to najavo.“

„Súhlasím,“ prikývol Amerotke.

„Po druhé,“ pokračoval Peaj, „pohryznutie akiste nebolo veľmi bolestivé. Viem o ľuďoch, ktorí pracovali po poštipnutí ďalej a ani netušili, že im jed stúpa do srdca.“

„A ako dlho by to mohlo trvať?“

Peaj rozpačito zažmurkal.

„Prijímam tvoju prvú domnienku,“ dodal Amerotke. „Ale nehol by sa faraón zrútil oveľa skôr? Nemám pravdu?“

„Hm, to závisí od všeličoho,“ vyjachtal Peaj.

„Od čoho?“

„Od človeka.“ Peaj si zotrel pot z tváre. „Od telesnej konštitúcie, od zdravotného stavu. Nezabúdaj, pane môj, že faraón sa do príchodu k chrámu nehýbal. Keď človeka poštípe had, jed účinkuje tým rýchlejšie, čím väčšmi sa postihnutý pohybuje.“ Amerotke si spomenul na dôstojníka, ktorého popravili ešte v ten istý deň. Posunkom naznačil, že súhlasí s lekárovými slovami.

„A určite ho pohrýzla zmija?“ ubezpečoval sa Amerotke. Vzápätí Peaj zavolal ako ďalších svojich svedkov obliekačov nebohého faraóna i chlapov, čo prenášali jeho telesné pozostat-

MORIC, RUDO - SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

MORIC, RUDO

SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
prebal Dušan Grečner
5.000 výtlačkov
13-72-111-77

beletria, próza krátka, poviedky,
84 s., slovenčina
hmotnosť: 189 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol3* in **O7**

Cyklus piatich poviedok Ruda Morica, ktoré vychádzajú pod spoločným názvom Smrť trjdsaťsedmičky, poskytne dnešnému čitateľovi zaujímavý pohľad na účasť pravidelných armádnych jednotiek v povstaleckých bojoch a priblíži mu pozoruhodné ľudské typy bojovníkov.

Rudo Moric, priamy účastník Povstania, čerpá z autentických zážitkov. Doteraz približoval Povstanie najmä dospievajúcej mládeži. Tentoraz sa obracia viac na dospelého čitateľa a jemu adresuje pohnuté, sviežo a zaujímavo vyrozprávané príbehy ľudí a históriu protitankového kanóna ráže 37, jeho osudy v bojoch od nasadenia pri Strečne až po posledný boj pri Banskej Bystrici. Osud kanóna „tridsaťsedmičky“ je spojovacím článkom cyklu, ním je rámcované celé Moricovo rozprávanie, v ktorom sa spája istá dokumentárnosť, vecnosť a situačná autentickosť s ozajstnými životnými zážitkami a zároveň s autorovými dlhoročnými prozaickými skúsenosťami.

Tieto jeho najnovšie poviedky sú nesporne prínosom do našej bohatej a mnohotvárnej prózy s povstaleckou tematikou.

O H E Ň Z OCEĽOVÉHO H U R B A N A

Priam nad dedinou naháňali dva šturmoviky ťažkého junkersa. Bystro ako usilovné včely krúžili okolo neho a dobiedzali doň guľometnými dávkami, raz krátkymi, o to však jedovatejšími, raz zase tiahlymi, dlhočiznými.

Hľadím spoza uhla stodoly na tú naháňačku a v duchu drukujem šturmovikom. Len po ňom, molodci, len po ňom, fašistickom čertovi!'

Posádka junkersa pochopila, že je v kliešťach, usilovala sa uniknúť, lež nemohla. A ani sa jej to nepodarilo. Po tiahlej dávke guľometných striel, medzi ktorými sa mihali svätojánske mušky svietiacich nábojov, a ako žihadlá sa zahrýzali do trupu bombardéra, vyvalil sa z junkersa kúdol dymu. Hustol, šíril a ťahal sa ako nesmieme dlhý závoj ponad dedinu. Ktosi vedľa mňa zjajčal, až mi v ušiach zacvendžalo: „Dostali ho, fašistu!“

Pehavý Vilo vyvreskoval a skákal vozvysok ako cap, ešte aj ruky vyhadzoval nad hlavu.

Šturmoviky sa rozpŕchli, jeden na jednu stranu k horám, druhý na druhú, ťažký junkers ťahajúc za sebou pás dymu ustavične klesal, mieril kdesi k Ľupči, až zmizol z dohľadu. O pár sekúnd sa z tej strany ozval vzdialený výbuch a po ňom ešte jeden väčší.

Vtedy pribehol podporučík Ľavý a vraví:

„Potrebujem dobrých strelcov do pancieráka!“

„Do čoho?“ pýtam sa.

„Do Hurbana ... pancierového vlaku.“

Vtiahol ma do stodoly, posadil sa na otep slamy a začal vykladať. Hovoril náhlivo, prerývane, čo nebolo u neho zvykom. Medzi rečou vytiahol detvu, už ju vložil medzi pery, v tenkých prstoch mrvil zápalku, potom však prišiel na to, že sme v stodole, okolo plno slamy a pliev, detvu zastrčil za okraj lodičky, a sypal slová ako guľomet: Zvolenskí železničiari dokončili nový pancierový vlak. Po Hurbanovi mu dali meno, veď vieš, po tom buditeľovi, čo stál so Štúrom na čele dobrovoľníkov v minulom storočí. Ešte dnes treba vyraziť na akciu. Na dvoch vozňoch sú veže z nepojazdných tankov. Z ešiek s tridsaťsedmičkami. Presne naša zbraň. Treba ich obsadiť Skúsenými strelcami!

Čakal, čo poviem.'

„Dvaja do každej veže, či koľkí?“ pýtam sa.

„Tak je, dvaja. Strelec a nabíjač. A poďme von z tohto humna, tu sa nedá ani pofajčiť!“ vyskočil a bežal pred vráta.

Tu sme sa dohovorili. Samozrejme pôjdeme! Pomôžeme! Napokon je to celkom lákavé. Pancierový vlak, ešte som nesedel v takom oceľovom zázraku. Môže to byť celkom zaujímavé. Zavolal som chlapcov z družstva a hneď sme sa podelili. Jedna dvojica ja s Imrom Vladárom, druhá rezervista Števo Krkáň s pehavým Vilom. Zvyšný ostal iba Fero Hlohovčan, ten má však slabšie nervy, už pri Vrútkach vybuchol, bude strážiť náš kanonik.

Podporučík vyprskol, aby sme čakali na ďalší rozkaz — a odbehol.

Rozkaz prišiel onedlho. Hneď po obede máme byť všetci štyria pred štábom. Príde po nás auto.

Pred školou, v ktorej sa usalašil štáb, boli sme oveľa skôr, ako prišiel voz. Ako plynul čas, tak rástlo vzrušenie. Pancierový vlak! Obluda! A kde to vlastne pôjdeme? Na Čremošné, alebo na druhú stranu?

Vilo sa pošepky opýtal Krkáňa: „Počuj, Števko, dá sa z toho vyskočiť, keby bolo zle?“

„Nedá,“ odvetil so smieškom rezervista. „Nedá, chlapček, to ti je železná truhla, čo chodí po koľajniciach!“

Vilo stíchol, byľku ho pokrčilo, aj zbledol, až mu pehy výraznejšie vyskočili okolo tupého nosa.

UNKNOWN SLOVAKIAN GOTHIC PAINTING

UNKNOWN SLOVAKIAN GOTHIC PAINTING

foto Ladislav Borodáč

8 ks voľne vložených listov

výtvarné umenie

1,00 € PREDANÉ

*zukol3* in **O7**

BRATISLAVA

BRATISLAVA

Šport, Bratislava
ilustrácie Karol Sedláček
V-19*71236

mapy
skladačka
hmotnosť: 26 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 €

*zukol3* in **O7**

SPRIAZNENÍ DUCHOM

SPRIAZNENÍ DUCHOM
Spomienky na Petra Karvaša

Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2000
zostavili Slavomíra Očenášová-Štrbová, Kristína Krnová
ilsutrácie : Alexandre Richter, Eva Šrámková, Vladimír Šturdík, Jaroslav Uhel
obálka Jaroslav Uhel
1. vydanie
ISBN 80-8055-425-0

memoáre
161 s. slovenčina
hmotnosť: 282 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3* in **O7**

Spomienky na Petra Karvaša.

Zborník, v ktorom osobnosti slovenskej kultúry  i blízki priatelia zo zahraničia spomínajú na spisovateľa, dramatika, publicistu, umeleckého kritika a pedagóga Petra Karvaša.  

Autori príspevkov: Z. Bariaková, J. Boor, J. Bžoch, M. Cipár,  B. Čahojová, Š. Drug, O. Duhanová, D. Dušek, K. Jarunková, M. Jungmann, M. Jurčo,  V. Kamenskaja, K. Krnová, V. Kusá-Kubenková, M. Lasica, O. Malevič, S. Očenášová-Štrbová, V. Petrík, V. Savickij, S. Šimková, V. Štefko, C. Štítnický, P. Taubner, A. Turčan, B. Turzonovová, E. Vášáryová, M. Zimková, Š. Žáry.