PUZO, MARIO - SICÍLČAN

PUZO, MARIO

SICÍLČAN

Timy, Bratislava, 1993
preklad Magda Žáryová
obálka Igor Imro
ISBN 80-967021-2-2

beletria, román,
368 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g

mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky

DAROVANÉ

*zukol3* in **O2**

Romány amerického spisovateľa talianskeho pôvodu Maria Puza sú u nás dobre známe. Do vedomia našej čitateľskej verejnosti sa zapísal najmä románom Krstný otec. Nie menej známy je však i jeho román Sicílčan. Tematicky sa v ňom vracia na Sicíliu a za ústrednú postavu si zvolil mladého Sicílčana Salvatoreho Giuliana, ktorý sa ocitá mimo zákona a stáva sa vodcom banditov, ktorí podľa všetkých sicílskych nepísaných zákonov cti a pomsty nielen zabíjajú a zbíjajú, ale čo získajú, rozdávajú chudobe a pokúšajú sa zlepšiť život bedárskeho sicílskeho ľudu. Autor zámerne vytvára zo svojho hrdinu živú legendu, proti ktorej je bezmocná nielen rímska vláda, ale aj samotná mafia. Giuliano sa stáva nielen hrdinom Sicílčanov, ale aj postrachom mafistov, ktorí ochraňujú majetky boháčov a svoj vplyv uplatňujú až vo vláde. Veľmi výrazne a výstižne dokumentuje, že bohatstvo, moc, prestíž a sláva sa často skrývajú za etické kategórie cti, spravodlivosti, dôstojnosti a velkodušnosti, no prostriedkom, ako ich dosiahnuť je v podstate vždy násilný čin.

Don Croce za posledné tri roky pozorne sledoval vzťah medzi Giulianom a Pisciottom. Iba oni dvaja ohrozovali jeho plány vytvoriť si impérium. Iba oni mu prekážali pri ovládnutí Sicílie. Sprvu sa nazdával, že z Giuliana a jeho skupiny vytvorí ozbrojené oddiely priateľov Priateľov. Poslal Hectora Adonisa, aby túto možnosť u Giuliana vysondoval. Návrh bol jasný. Giuliano bude veľký bojovník, don Croce veľký štátnik. Ale Giuliano by musel pokľaknúť, a to on odmietol. Mal vlastnú hviezdu, za ňou chcel ísť, chcel pomáhať chudobe, Sicíliu oslobodiť, zhodiť z nej jarmo Ríma. Toto don Croce nevedel pochopiť.

Od roku 1943 do roku 1947 Giulianova hviezda stúpala. Don ešte vždy len sústreďoval Priateľov do jednej účinnej sily. Priatelia sa ešte nespamätali zo zničujúceho úderu, ktorým do ich radov zasiahla Mussoliniho fašistická vláda. Preto don Croce potláčal Giulianovu moc a lákal ho do spojenectva s kresťanskodemokratickou stranou. Medzitým ďalej budoval panstvo mafie a získaval čas. Jeho prvý zásah, zorganizovanie masakry pri Portelle della Ginestra a očiernenie Giuliana, bol majstrovský kúsok, ale nemohol sa k nemu prihlásiť a zožať slávu. Týmto krokom raz navždy vylúčil možnosť, že rímska vláda Giuliana omilostí a podporí jeho úsilie stať sa vedúcou osobnosťou na Sicílii. Okrem toho Portella della Ginestra navždy poškvrnila rúcho hrdinu, ktoré Giuliano nosil ako bojovník sicílskej chudoby. A keď Giuliano zlikvidoval šiestich mafistických pohlavárov, don už nemal na výber. Priatelia Priateľov a Giulianova skupina musela medzi sebou vybojovať rozhodný boj na život a na smrť.

Preto don Croce uprel mimoriadnu pozornosť na Pisciottu. Pisciotta bol bystrý, ale ako každý mladý človek nezamýšľal sa nad tým, že aj v srdciach tých najlepších sa skrýva hrôza a zlo. A Pisciotta navyše rád vychutnával ovocie a pokušenia tohto sveta. Kým Giuliano pohŕdal peniazmi, Pisciotta ochotne prijímal peňažné odmeny. Giuliano si pre seba nenechal ani grajciar, hoci zločinmi získal veľké peniaze. Svoj podiel z koristi rozdeľoval chudobe a pomáhal rodine.

Ale don Croce si všimol, že Pisciotta si dáva šiť u najlepších palermských krajčírov a navštevuje najdrahšie prostitútky. Aj Pisciottova rodina si žila na väčšej nohe ako Giulianova. A don Croce zistil, že si Pisciotta ukladá v palermských bankách peniaze na cudzie mená a robí aj ďalšie opatrenia ako človek, ktorý si chce zabezpečiť budúcnosť. Dal si vyhotoviť osobné doklady na tri rozličné mená a v Trapani si zariaďoval bezpečný príbytok. A don Croce vedel, že to všetko Pisciotta tají pred Giulianom. Preto s radostným záujmom čakal, kedy ho Pisciotta, ktorý dobre vedel, že donov dom je mu vždy otvorený, požiada o návštevu. Ale oči mal dobre otvorené, bol v strehu. Okolo seba mal stále ozbrojené stráže a aj plukovníka Lucu a inšpektora Velardiho upovedomil, aby boli pripravení na schôdzku, ak všetko pôjde hladko. A ak nepôjde, ak Pisciottu zle odhadol alebo ak by to bol Giulianov trojnásobný podfuk, ktorý si vykombinoval, aby dona poslal k Abrahámovi morky pásť, tak potom to bude znamenať hrob aj pre Aspanua Pisciottu.

Pisciotta sa pokojne dal odzbrojiť, prv než ho uviedli k donovi Crocemu. Nemal najmenšie obavy, veď iba pred niekoľkými dňami preukázal donovi nesmiernu službu; upozornil ho na Giulianov plán zaútočiť na hotel.

Obaja muži zostali osamote. Donovi služobníci pripravili stôl s jedlom a vínom a don Croce ako starodávny vidiecky hostiteľ vlastnoručne nakladal Pisciottovi na tanier a nalieval do pohára.

„Dobré časy sa pominuli,“ povedal don Croce, „treba sa nám vážne zamyslieť, tebe aj mne. Musíme myslieť na zadné kolesá a urobiť rozhodujúce opatrenia. Dúfam, že si pripravený vypočuť si slová, ktoré ti musím povedať.“

HAILEY, ARTHUR - PENIAZE

HAILEY, ARTHUR

PENIAZE
(The Moneychangers)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Retro
preklad Gabriela Hanáková
obálka Ján Krížik
2. vydanie, 90.000 výtlačkov
ISBN 80-220-0230-5

beletria, román,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 422 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,90 € PREDANÉ

*zukol3*

Arthur Hailey, známy autor takých bestsellerov, ako je Hotel, Letisko, Kolesá alebo najnovšie Liek, čerpá námety svojich románov z atraktívneho sveta amerického podnikania. Či už ide o prostredie hotelov, zákulisie leteckých spoločností, oblasť automobilového alebo farmaceutického priemyslu, Hailey všade zaujme ako skúsený rozprávač detailne zasvätený do danej problematiky. Popri obdivuhodnom svete vyspelej techniky vie aj v širšom zábere vykresliť pracovné a súkromné problémy ľudí z najrozličnejších vrstiev americkej spoločnosti.

V románe Peniaze dostáva čitateľ zriedkavú príležitosť nahliadnuť do tajov amerického finančníctva. Autor na osudoch obyčajných ľudí, ale aj vysokopostavených zamestnancov poprednej newyorskej banky ilustruje, ako vplývajú peniaze na život a charakter ľudí - zatiaľ čo jedným slúžia ako prostriedok, aby sa bezohľadne vyšvihli hore a zničili iných, ďalší sa zo všetkých síl a nezištne usilujú udržať dobré meno banky a nestratiť dôveru vkladateľov.

V zozname zamestnancov hlavnej pobočky, uloženom pre každý prípad v bezpečnostnom oddelení, Nolan Wainwright si našiel domácu adresu aj telefónne číslo Milesa Eastina. Adresu aj číslo si zapísal.

Spoznal adresu. Bola v obytnej štvrti, kde žili ľudia s priemerným príjmom, asi tri kilometre od centra. Pri adrese bola poznámka: Byt 2G.

Bezpečnostný šéf vyšiel z hlavnej správy a z telefónnej búdky na Rosselliho námestí zavolal do Eastinovho bytu, počul vyzváňať telefón, ale nik nedvíhal slúchadlo. Toľko vedel, že Miles Eastin je starý mládenec. Dúfal len, že aj žije sám.

Keby niekto zdvihol telefón, Wainwright by sa ospravedlnil, že si zmýlil číslo a zmenil by plán. Ale takto sa pobral po svoje auto do podzemnej garáže vo vežiaku.

Otvoril kufor auta, vybral z neho úzke jelenicové puzdro a vložil si ho do vnútorného vrecka. Potom nasadol a vyrazil cez mesto.

Nolan Wainwright kráčal k obytnému domu nedbanlivo, ale vnímal každú podrobnosť. Dvojposchodová stavba, asi štyridsaťročná, očividne neudržiavaná, môže tu byť asi dvadsaťpäť bytov, odhadol. Vrátnika nenašiel. Dnu vo vestibule videl rad poštových schránok a cengáčov. Z ulice viedli do haly dvojité sklené dvere, za nimi boli ďalšie, pevnejšie, zrejme zamknuté.

Bolo pol jedenástej. Premávka na ulici bola slabá. Iných chodcov nablízku nebolo. Vošiel.

Hneď pri poštových schránkach boli tri rady cengáčov a domáci telefón. Wainwright našiel meno Eastin a stlačil prislúchjúci cengáč. Ako očakával, nikto sa neohlásil.

Predpokladal, že 2G označuje prvé poschodie, preto náhodne vybral cengáč s číslom 3 a stlačil ho. V domácom telefóne zachrčal mužský hlas: „Hej, kto je to?“

Meno pri cengáči bolo Appleby.

„Poštár,“ povedal Wainwright. „Telegram pre pána Applebyho.“

„Okej, prineste ho.“

Za ťažkými vnútornými dverami sa ozval bzučiak a cvakla zámka. Wainwright otvoril dvere a rýchlo vošiel.

Priamo pred ním bol výťah, ale nevšímal si ho. Vpravo zbadal schodište a berúc po dva schody odrazu vybehol na prvé poschodie.

Cestou hore rozmýšľal, akí sú ľudia vo všeobecnosti zarážajúco ľahkoverní. Dúfal, že Appleby, nech je kto chce, nebude pridlho čakať na telegram. V tento večer sa pánu Applebymu nič vážne nestane, len bude možno prekvapený, možno napätý, ale mohol pochodiť oveľa horšie. Nájomníci, hoci ich opätovne vystríhajú, naďalej sa správajú navlas rovnako v každom dome. Pravda, Applebymu sa to možno zdá podozrivé a zburcuje políciu, ale o tom Wainwright pochyboval. O niekoľko minút mu už na tom beztak nebude záležať.

Byt 2G bol takmer na konci chodby prvého poschodia a zámka bola jednoduchá. Wainwright vyskúšal zopár jemných nástrojov z jelenicového puzdra, čo si vložil do vrecka, a na štvrtý pokus sa cylinder v zámke otočil. Dvere sa otvorili, Wainwright vošiel a zavrel za sebou.

Počkal, kým sa mu zrak prispôsobil tme, potom prešiel k oknu a zatiahol závesy. Našiel vypínač a zažal svetlo.

Byt bol malý, určený pre jedného; bola to vlastne jediná, priečkami rozdelená miestnosť. V obývaco-jedálenskom priestore stála pohovka, kreslo, stolík a prenosný televízor, za deliacou priečkou posteľ; kuchynka mala skladacie dvere s vyklápacími doskami. Wainwright otvoril ďalšie dvoje dvere, za jednými bola kúpeľňa, za druhými uskladňovací priestor. Byt bol vyriadený a čistý. Niekoľko políc s knihami a zopár zarámovaných reprodukcií mu dodávalo osobitosť.

Wainwright nestrácal čas, hneď sa pustil do systematickej, dôkladnej prehliadky.

Pri práci sa pokúšal potlačiť výčitky svedomia, že sa dnes večer dopúšťa protizákonných činov. Celkom sa mu to nedarilo, uvedomoval si, že všetko, čo doteraz podnikol, je v protiklade s jeho morálnymi kritériami, poprením vlastnej viery v zákon a poriadok. Ale poháňal ho hnev. Hnev a vedomie osobnej porážky, čo ho tiesnilo štyri dni.

I v tejto chvíli sa mučivo jasne pamätal na mlčanlivú.

ESPRESSO EVA

ESPRESSO EVA

Odkaz, Bratislava, 1994
obálka Naďa Rappensbergerová-Jankovičová
1. vydanie
ISBN 80-85193-22-1

beletria, próza krátka, poviedky, antológia,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 329 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

0,70 € DAROVANÉ

*zukol3* in **S4P**

Antológia poviedok slovenských spisovateliek. Publikácia klubu FEMINA, v ktorej sú zastúpené autorky: Mária Bátorová, Jana Bodnárová, Marína Čeretková-Gálová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Ľuba Hajková, Viera Handzová, Rút Lichnerová, Daniela Příhodová, Paula Sabolová, Jana Šimulčíková, Jana Šrámková, Viera Švenková, Milka Zimková.
Úvod na tému "ženská literatúra" - Etela Farkašová.

DOM

Stačilo dať na stôl biely damaškový obrus, fľašu červeného vína, dva poháre. Zatelefonovať. Potom prežiť príjemné poobedie a príjemný večer a o týždeň všetko zopakovať, zavše aj skôr.

Tiborovi sa páčilo, že moje telo je mäkké. A zmäklo ešte väčšmi, keď zbytočne vyzýval život v mojich útrobách. Po operácii mi ostala na bruchu jazva; z plaviek jej vyčnievalo málo.

Tibor prichádzal a odchádzal.

Bolo to nezáväzné a pohodlné ako polotovar.

Ale bola tu mama a náš dom.

Vpredu s arkierom. Zafŕkaný od áut. Nevľúdny a vyzývavý.

Odkvapové rúry len tak podopreté. Zošľapané schody; akoby všetci, ktorí tade prešli, odniesli z nich pramalé čiastočky. Za bránou zaprataný dvor: sadacia vaňa, kusy matracov, hrdzavé drôtenky, rozobratý sporák. K tomu diery v streche, pod ktoré mama podkladala vedro, lavór i čajník -ten tam bol na smiech.

Nájomníci si zvykali ťažko. Niektorým sa podarilo odísť. S nimi zmizli obkladačky z kachlí, gule zo zábradlia. Bronzová levia hlava bez klopadla civela do schodiska nanovo olemovaného káblami. Pri iónskej hlavici pilastra sa černela rozbitá skrinka s poistkami.

"Je to váš dom. Nech sa to opraví!" vraveli nájomníci mojej mame.

Uznala, že treba zavolať elektrikára.

Zamietla teda schody. Dala si iné šaty a klobúk.

Aleja som jej vravela: "Mama, ty na to nestačíš. A ja nemôžem stále cestovať."

Začiatkom leta sa zvalil komín. K okraju strechy sa zosunuli tehly. Dve prečnievali do ulice.

Pod prečnievajúcimi tehlami stála žena. Pohľadom zavadila o mňa. Som ako ona, stojím. Navyše trniem.

Žena má starú tvár, a nemá zrobené ruky.

Potom ju znovu stretnem v kuchyni starého domu. Mama jej varí kávu. Žena chlípe a na čele sa potí. Tuším tmavé polmesiace na zelenej blúze pod jej pazuchami. Medzitým rozpráva.

Koľko sa už navravelo.

Zrkadlo vedľa dvier mi vrátilo odraz mojich bielych šiat. Ostatné farby sa zliali do odtieňov sivej.

Z tejto patiny som unikla dávno, keď som si v okresnom meste kúpila na splátky byt a nevrátila sa naspäť.

Každá sme boli uviazaná na inom mieste. Mama verila v nemožnosť odísť stadiaľto. Ja som prehliadala možnosti

DU MAURIER, DAPHNE - FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH

DU MAURIER, DAPHNE

FRANCÚZOVA ZÁTOKA / HLADNÝ VRCH
(Frenchman´s Creek / Hungry Hill)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
edícia SPKK (239)
preklad Eva Bottová
obálka Milan Spál
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
13-72-015-69

beletria, román, literatúra anglická
712 s., slovenčina
hmotnosť: 780 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3*belx-eng*

DAPHNE DU MAURIER patrí k najznámejším a najpopulárnejším anglosaským spisovateľkám, najmä vďaka svetovému úspechu románu Rebeka (1938). Pochádza z rodiny s umeleckými tradíciami — jej otec bol slávnym hercom a režisérom a starý otec obľúbeným karikaturistom a spisovateľom. Po výchove doma a v Paríži začala autorka r. 1928 písať články a poviedky a r. 1931 vydala prvý román Milujúci duch. Nasledovali ďalšie romány, otcov životopis a Rebeka, ktorá sa dočkala tridsiatich deviatich anglických vydaní, preložili ju do vyše dvadsiatich jazykov a slávny Alfred Hitchcock nakrútil podľa nej film s Laurencom Olivierom v hlavnej úlohe. Z jej neskoršej tvorby vynikajú dva romány, ktoré teraz predkladáme našim čitateľom; Francúzova zátoka vyšla r. 1941 a Hladný vrch r. 1943.

Brodrickovci večeriavali o piatej, a keď sa John Brodrick umyl a vymenil si cestovné šaty, večera bola už na stole, pri ktorom ho čakala celá rodina, aby ho privítala po týždennom pobyte v Slane a Mundy. Brodrickova žena Sarah zomrela pred niekoľkými rokmi a najstaršia dcéra Barbara sedela teraz na matkinom mieste v čele stola. Pristúpila k nemu, pobozkala ho a jej príklad nasledovali aj jej sestry Eliza a Jane. Henry, najstarší syn, ktorý bol už otca privítal pri jeho príchode, stál pri kredenci a ostril nôž, aby ho mal otec pripravený, keď sa pustí do krájania pečenej bravčoviny. Thomas, ktorý obsluhoval pri stole, čakal úslužne vedľa Henryho. Prv než John Brodrick začal krájať porcie, pomodlil sa a po tejto formalite odrezával kusy mäsa a kládol ich na taniere, ktoré mu Thomas podával.

„Otec, je to pravda, že sa chystalo akési hrozné sprisahanie na zavraždenie ministra počas jeho cesty po krajine?“ opýtala sa Barbara.

„Bohužiaľ, je to pravda,“ odpovedal otec, „ale našťastie ho zavčasu odhalili a nič sa nestalo. Celý prípad musela podnietiť spodina a nech je zodpovedný ktokoľvek, poženú ho pred súd. Nemusím vám ani vravieť, že v Slane nehovorili temer o ničom inom. Bude to mať určitý vplyv na voľby.“

„Za grófstvo bude do parlamentu zase kandidovať pán Hare?“ opýtal sa Henry.

„Tak som počul. To mi pripomenulo, Henry, že by si mal niečo urobiť. Oznám všetkým mojim osadníkom, aby sa pripravili hlasovať tak, ako si želám, a ak niektorý z nich v ten deň nepríde a nebude mať patričné ospravedlnenie, že bol chorý, stratí strechu nad hlavou.“

„Ručím za to, že podaktorí dostanú vtedy horúčku a pri posteli budú mať kňaza,“ zasmial sa Henry.

„Ak má ctihodný otec čo len trocha rozumu, stratí sa a vyhne sa nepríjemnostiam,“ poznamenal John Brodrick a sadol si na svoje miesto za vrchstolom.

Prázdne kreslo vedľa neho spôsobilo, že sa zamračil.

„John sa zase oneskoril. Nevedel, že sa vrátim?“

„Odišiel na ostrov,“ povedala rýchlo Barbara. „Chcel si na niektorý deň dohovoriť poľovačku s ktorýmsi dôstojníkom z garnizóny. Možno mal na spiatočnej ceste dajaké ťažkosti s člnom.“

„Neznášam nepresnosť u nikoho a vonkoncom nie u devätnásťročného chlapca,“ povedal otec. „Clonmere nie je zámok Andriff a ja nemám ľahkomyseľnú, bezstarostnú letoru Simona Flowera. Všetci si to zapamätajte. Henry, láskavo nauč brata lepším móresom. Nazdal som sa, že ste sa v Etone a Oxforde podučili aspoň slušnosti.“

„Prepáčte, pane,“ povedal Henry, pričom si vymenil pohľad so sestrou.

„John nemal nikdy ani potuchy o čase,“ ponosovala sa druhá Brodrickova dcéra Eliza, nazdávajúc sa, že si získa otcovu priazeň, keď bude na jeho strane. „Dnes ráno, keď sme raňajkovali, ešte tvrdo spal — Thomas ho musel dvakrát volať.“

Práve vtedy vošiel chudák John a zistil, že všetci okrem Elizy a otca na neho upierajú súcitný pohľad, preto sa rýchlo ospravedlnil, tuho sa začervenal, sadol si na svoje miesto a dovŕšil svoje nešťastie tým, že šťavou pokvapkal obrus.

„Cudné, ako dlhší pobyt v tomto kraji urobí z človeka neokrôchanca, čo rozlieva ešte aj jedlo,“ poznamenal otec sucho. „Tvoji kamaráti z Brasenoseského

ZIKMUND, PETR - KÓRHÁZ A VÁROS SZÉLÉN HÚSZ ÉV MÚLVA

ZIKMUND, PETR

KÓRHÁZ A VÁROS SZÉLÉN HÚSZ ÉV MÚLVA
(Nemocnice na kraji města po dvaceti letech)

TKK, Budapest
obálka Emil Bratršovský
ISBN 963-5961-80-4

beletria, román
456 s., maďarčina
hmotnosť: 628 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 € DAROVANÉ

*zukol3*

DOHERTY, PAUL - MASKA BOHA SLNKA

DOHERTY, PAUL

MASKA BOHA SLNKA
(The Mask of Ra)

Motýľ, Bratislava, 1999
preklad Viktor Krupa
obálka Branko Kocian
ISBN 80-88978-21-1

beletria, román, Egypt,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 428 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

2,80 € PREDANÉ!

*zukol3*

Paul Doherty je uznávaný historik, ktorý brilantne využíva svoje vedomosti pri písaní napínavých detektívnych príbehov, odohrávajúcich sa na pozadí skutočných historických udalostí. Aj v tomto románe dokonale uplatnil svoje oslnivé vedomosti o Egypte, a tak vznikol strhujúci príbeh, v ktorom sa pôsobivo prelína fikcia so skutočnosťou.

Dej neobyčajne dramatického historického románu s detektívnou zápletkou sa odohráva v období panovania faraóna Thutmosa II. a jeho manželky kráľovnej Hatšepsovet. V zjednotenom Egypte nastalo obdobie nového a veľkolepého rozmachu, čo iba zosilnilo boj o moc a získanie popredných miest na kráľovskom dvore. Zrazu nečakane a záhadne zomiera Thutmose II. a sudca Amerotke sa ujíma vyšetrovania, čo skutočne bolo príčinou náhlej panovníkovej smrti. Priebeh vyšetrovania komplikuje množstvo prekážok, tajomných úkazov a čudných zmiznutí.

Sprisahanci nešetria silami ani prostriedkami, aby vyšetrovateľa zviedli na falošnú stopu. Vyriešenie záhady faraónovej smrti bude prekvapením pre čitateľa.

Amerotke prikývol. „Poznám Peaja. Je to osobný lekár faraóna, jeho ženy a ostatných rodinných príslušníkov.“ Usmial sa. „Znamenitý odborník.“

Súdni sluhovia uviedli Peaja. Amerotke poznal z rečí tohto drobného počerného človiečika. Vedel o ňom, že rád klebetí, je zberateľom cenností, ruky má samý prsteň, krk obťažkaný náhrdelníkmi a takto vystavuje na obdiv svoje bohatstvo. To je nádhera a okázalost’, čudoval sa Amerotke v duchu, že lekár unesie toľkú ťarchu. Svedok sa uklonil, položil ruky na svätostánok, odrecitoval slová prísahy a nenáhlivo sa usadil na vankúše po Amerotkeho pravici.

„Pane,“ oslovil ho Amerotke, „vieš, prečo sme ťa predvolali?“

„Osobne som sa staral o božského faraóna,“ odvetil Peaj. Hlas mu znel zachrípnuto a hrdelne. Napriek bohatstvu a vzdelaniu sa cítil menejcenný, lebo pochádzal z vidieka. Poobzeral sa vôkol a napravil si rukávy plátenného rúcha, akoby sa chystal brániť pred posmešníkmi.

„Večer, keď skonal božský faraón, ťa zavolali do Amon-Reovho chrámu, však?“ opýtal sa Amerotke.

„Áno, hneď po západe slnka, ako si to vyžaduje rituál.“

„A začal si pripravovať božského faraóna na púť k ďalekému obzoru.“

„Tak je. Zaujímala ma aj príčina jeho smrti.“

„Prečo?“ prerušil ho Amerotke.

Peaj sa narovnal a v úžase vyvalil oči.

„Faraón sa zrútil. Trpel božskou chorobou. Mal padúcnicu,“ vyjachtal Peaj. „Myslel som, že omdlel a upadol do hlbokého spánku, aký sa vyskytuje pri tejto chorobe.“

„A nebolo to tak?“ znela Amerotkeho otázka.

Peaj pokrútil hlavou. „Duša vyšla z faraóna. Nenahmatal som mu pulz života na krku ani na zápästiach. Znepokojovalo ma, že smrť nastala náhle,“ dodal Peaj. „Vyzul som faraónovi sandále a kúsok nad pätou som si všimol ranku po uhryznutí zmije. Škvrnka bola sinavočervená, lebo zuby prenikli veľmi hlboko.“

„Na ktorej nohe?“ zaujímal sa Amerotke.

„Na ľavej.“

Amerotke sa oprel rukou o stolicu.

„A mohlo byť pohryznutie smrteľné?“

„Samozrejme. Zmija je veľmi jedovatá, nepomohli by sme mu.“ „Ak vretenica pohrýzla faraóna, keď odchádzal z kráľovskej bárky, povedz mi, prečo sa neponosoval v tej chvíli, keď sa mu to stalo?“

„Ach!“ Peaj sa začal knísať dopredu a dozadu. Keby si nebol pripomenul, kde je, ukázal by prstom na najvyššieho sudcu, ako keby sa rozprával s učencami v dome života. „Môj pane, musíte mať na pamäti dve veci. Milovaný faraón sa práve chystal vstúpiť do mesta. Bol to vojak, bojovník, premožiteľ protivníkov. Ak pocítil ťažobu, nedal to najavo.“

„Súhlasím,“ prikývol Amerotke.

„Po druhé,“ pokračoval Peaj, „pohryznutie akiste nebolo veľmi bolestivé. Viem o ľuďoch, ktorí pracovali po poštipnutí ďalej a ani netušili, že im jed stúpa do srdca.“

„A ako dlho by to mohlo trvať?“

Peaj rozpačito zažmurkal.

„Prijímam tvoju prvú domnienku,“ dodal Amerotke. „Ale nehol by sa faraón zrútil oveľa skôr? Nemám pravdu?“

„Hm, to závisí od všeličoho,“ vyjachtal Peaj.

„Od čoho?“

„Od človeka.“ Peaj si zotrel pot z tváre. „Od telesnej konštitúcie, od zdravotného stavu. Nezabúdaj, pane môj, že faraón sa do príchodu k chrámu nehýbal. Keď človeka poštípe had, jed účinkuje tým rýchlejšie, čím väčšmi sa postihnutý pohybuje.“ Amerotke si spomenul na dôstojníka, ktorého popravili ešte v ten istý deň. Posunkom naznačil, že súhlasí s lekárovými slovami.

„A určite ho pohrýzla zmija?“ ubezpečoval sa Amerotke. Vzápätí Peaj zavolal ako ďalších svojich svedkov obliekačov nebohého faraóna i chlapov, čo prenášali jeho telesné pozostat-

MORIC, RUDO - SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

MORIC, RUDO

SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
prebal Dušan Grečner
5.000 výtlačkov
13-72-111-77

beletria, próza krátka, poviedky,
84 s., slovenčina
hmotnosť: 189 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol3* in **O7**

Cyklus piatich poviedok Ruda Morica, ktoré vychádzajú pod spoločným názvom Smrť trjdsaťsedmičky, poskytne dnešnému čitateľovi zaujímavý pohľad na účasť pravidelných armádnych jednotiek v povstaleckých bojoch a priblíži mu pozoruhodné ľudské typy bojovníkov.

Rudo Moric, priamy účastník Povstania, čerpá z autentických zážitkov. Doteraz približoval Povstanie najmä dospievajúcej mládeži. Tentoraz sa obracia viac na dospelého čitateľa a jemu adresuje pohnuté, sviežo a zaujímavo vyrozprávané príbehy ľudí a históriu protitankového kanóna ráže 37, jeho osudy v bojoch od nasadenia pri Strečne až po posledný boj pri Banskej Bystrici. Osud kanóna „tridsaťsedmičky“ je spojovacím článkom cyklu, ním je rámcované celé Moricovo rozprávanie, v ktorom sa spája istá dokumentárnosť, vecnosť a situačná autentickosť s ozajstnými životnými zážitkami a zároveň s autorovými dlhoročnými prozaickými skúsenosťami.

Tieto jeho najnovšie poviedky sú nesporne prínosom do našej bohatej a mnohotvárnej prózy s povstaleckou tematikou.

O H E Ň Z OCEĽOVÉHO H U R B A N A

Priam nad dedinou naháňali dva šturmoviky ťažkého junkersa. Bystro ako usilovné včely krúžili okolo neho a dobiedzali doň guľometnými dávkami, raz krátkymi, o to však jedovatejšími, raz zase tiahlymi, dlhočiznými.

Hľadím spoza uhla stodoly na tú naháňačku a v duchu drukujem šturmovikom. Len po ňom, molodci, len po ňom, fašistickom čertovi!'

Posádka junkersa pochopila, že je v kliešťach, usilovala sa uniknúť, lež nemohla. A ani sa jej to nepodarilo. Po tiahlej dávke guľometných striel, medzi ktorými sa mihali svätojánske mušky svietiacich nábojov, a ako žihadlá sa zahrýzali do trupu bombardéra, vyvalil sa z junkersa kúdol dymu. Hustol, šíril a ťahal sa ako nesmieme dlhý závoj ponad dedinu. Ktosi vedľa mňa zjajčal, až mi v ušiach zacvendžalo: „Dostali ho, fašistu!“

Pehavý Vilo vyvreskoval a skákal vozvysok ako cap, ešte aj ruky vyhadzoval nad hlavu.

Šturmoviky sa rozpŕchli, jeden na jednu stranu k horám, druhý na druhú, ťažký junkers ťahajúc za sebou pás dymu ustavične klesal, mieril kdesi k Ľupči, až zmizol z dohľadu. O pár sekúnd sa z tej strany ozval vzdialený výbuch a po ňom ešte jeden väčší.

Vtedy pribehol podporučík Ľavý a vraví:

„Potrebujem dobrých strelcov do pancieráka!“

„Do čoho?“ pýtam sa.

„Do Hurbana ... pancierového vlaku.“

Vtiahol ma do stodoly, posadil sa na otep slamy a začal vykladať. Hovoril náhlivo, prerývane, čo nebolo u neho zvykom. Medzi rečou vytiahol detvu, už ju vložil medzi pery, v tenkých prstoch mrvil zápalku, potom však prišiel na to, že sme v stodole, okolo plno slamy a pliev, detvu zastrčil za okraj lodičky, a sypal slová ako guľomet: Zvolenskí železničiari dokončili nový pancierový vlak. Po Hurbanovi mu dali meno, veď vieš, po tom buditeľovi, čo stál so Štúrom na čele dobrovoľníkov v minulom storočí. Ešte dnes treba vyraziť na akciu. Na dvoch vozňoch sú veže z nepojazdných tankov. Z ešiek s tridsaťsedmičkami. Presne naša zbraň. Treba ich obsadiť Skúsenými strelcami!

Čakal, čo poviem.'

„Dvaja do každej veže, či koľkí?“ pýtam sa.

„Tak je, dvaja. Strelec a nabíjač. A poďme von z tohto humna, tu sa nedá ani pofajčiť!“ vyskočil a bežal pred vráta.

Tu sme sa dohovorili. Samozrejme pôjdeme! Pomôžeme! Napokon je to celkom lákavé. Pancierový vlak, ešte som nesedel v takom oceľovom zázraku. Môže to byť celkom zaujímavé. Zavolal som chlapcov z družstva a hneď sme sa podelili. Jedna dvojica ja s Imrom Vladárom, druhá rezervista Števo Krkáň s pehavým Vilom. Zvyšný ostal iba Fero Hlohovčan, ten má však slabšie nervy, už pri Vrútkach vybuchol, bude strážiť náš kanonik.

Podporučík vyprskol, aby sme čakali na ďalší rozkaz — a odbehol.

Rozkaz prišiel onedlho. Hneď po obede máme byť všetci štyria pred štábom. Príde po nás auto.

Pred školou, v ktorej sa usalašil štáb, boli sme oveľa skôr, ako prišiel voz. Ako plynul čas, tak rástlo vzrušenie. Pancierový vlak! Obluda! A kde to vlastne pôjdeme? Na Čremošné, alebo na druhú stranu?

Vilo sa pošepky opýtal Krkáňa: „Počuj, Števko, dá sa z toho vyskočiť, keby bolo zle?“

„Nedá,“ odvetil so smieškom rezervista. „Nedá, chlapček, to ti je železná truhla, čo chodí po koľajniciach!“

Vilo stíchol, byľku ho pokrčilo, aj zbledol, až mu pehy výraznejšie vyskočili okolo tupého nosa.

UNKNOWN SLOVAKIAN GOTHIC PAINTING

UNKNOWN SLOVAKIAN GOTHIC PAINTING

foto Ladislav Borodáč

8 ks voľne vložených listov

výtvarné umenie

1,00 € PREDANÉ

*zukol3* in **O7**

BRATISLAVA

BRATISLAVA

Šport, Bratislava
ilustrácie Karol Sedláček
V-19*71236

mapy
skladačka
hmotnosť: 26 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 €

*zukol3* in **O7**

SPRIAZNENÍ DUCHOM

SPRIAZNENÍ DUCHOM
Spomienky na Petra Karvaša

Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica, 2000
zostavili Slavomíra Očenášová-Štrbová, Kristína Krnová
ilsutrácie : Alexandre Richter, Eva Šrámková, Vladimír Šturdík, Jaroslav Uhel
obálka Jaroslav Uhel
1. vydanie
ISBN 80-8055-425-0

memoáre
161 s. slovenčina
hmotnosť: 282 g

mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý

1,40 €

*zukol3* in **O7**

Spomienky na Petra Karvaša.

Zborník, v ktorom osobnosti slovenskej kultúry  i blízki priatelia zo zahraničia spomínajú na spisovateľa, dramatika, publicistu, umeleckého kritika a pedagóga Petra Karvaša.  

Autori príspevkov: Z. Bariaková, J. Boor, J. Bžoch, M. Cipár,  B. Čahojová, Š. Drug, O. Duhanová, D. Dušek, K. Jarunková, M. Jungmann, M. Jurčo,  V. Kamenskaja, K. Krnová, V. Kusá-Kubenková, M. Lasica, O. Malevič, S. Očenášová-Štrbová, V. Petrík, V. Savickij, S. Šimková, V. Štefko, C. Štítnický, P. Taubner, A. Turčan, B. Turzonovová, E. Vášáryová, M. Zimková, Š. Žáry.

LAJTA, KÁLMÁN - CSALÁDTAGOK

LAJTA, KÁLMÁN

CSALÁDTAGOK
regény

Szépirodalmi konyvkiadó, Budapest, 1977
ISBN 963-15-0945-1

beletria, román
270 s., maďarčina
hmotnosť: 222 g

ZDARMA - DAROVANÉ

*zukol3*

A ​regény Bíró Géza két napjának története. A főhős monológjából megtudjuk, hogy néhány éves ragyogó karrier után egyre lejjebb kényszerült, s a munkahelyi bajok mellé jól indult, de mára elromlott házasság gondja is társult. A történet kezdetén levelet kap anyjától, siessen haza, mert otthon nagy baj van. Bíró elindul szülőfalujába, ám az út tragikus véget ér. Lajta Kálmán napjaink egyik aggasztó problémáját, a faluról városba került, gyökerét vesztett és megfeneklett értelmiség kérdését ábrázolja. Lajta választott hősének sorstragédiáját egy másik, szélesebb érvényű etikai problémával egészíti ki. Bíró Géza számára az elvek és hite a fontosabb, míg egyik riválisa a gyakorlat elsőbbségét hangsúlyozza. Az ésszerű kompromisszum, az önkritikus lemondás vagy a határozott szó a megoldás számára? Ezek a lehetőségek állnak most Bíró Géza előtt, amikor élete mélypontra jutott, s amikor valamerre lépnie kell. Lajta Kálmán nemcsak jó emberismerő, hanem kiváló szerkesztő is. A két nap eseményeibe építi a múltat is, újszerűen, mégis hitelesen elegyítve a különböző idősíkokat. A látszólag szétszórtan feltörő emlékképek szigorú rendszerbe illeszkednek, s az események mozaikszerű összeállításával mindvégig izgalmas cselekményívet sikerült létrehoznia.

HOCHHUTH, ROLF - ZÁSTUPCA

HOCHHUTH, ROLF

ZÁSTUPCA
Hra
(Der Stellvertreter)

Tatran, Bratislava, 1966
preklad Zora Jesenská, Ján Rozner
úvod Erwin Piscator
obálka František Kudláč
edícia Prameň (112)
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
61-557-66

divadelná hra
336 s., slovenčina
hmotnosť: 400 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,20 €

*zukol3* in **O7**

Máloktorý dialóg medzi dvoma spisovateľmi vyvolal taký záujem verejnosti, ako sa to stalo v prípade dialógu západonemeckého dramatika Rolfa Hochhutha so slovenským spisovateľom Ladislavom Mňačkom, a to nielen v našej, ale aj v celej svetovej tlači.

Diskusia, ako vravievame, bola plodná, veď popri inom vyvolala aj záujem o knižné vydanie a inscenovanie hry Rolfa Hochhutha Zástupca u nás, a nielen u nás.

Na mnohých svetových javiskách (Berlín, New York, Viedeň, Paríž a inde) vyvolala inscenácia tejto hry búrky nadšenia, ale i nevôle, protestov a demonštrácií. Nečudo, veď ide o drámu par excelence politickú, neobyčajne aktuálnu a pre mnohých i háklivú. Povedať o hre, že je „protipápežská“, bolo by zjednodušovaním, skôr možno povedať, že Hochhuth na základe dôkladného štúdia otrasných, overených faktov vytvoril veľkú humanistickú drámu o ľudskom svedomí, osobnej zodpovednosti, o otázke zásahu človeka do dejín.

Najvýstižnejšie postrehol význam tejto hry slávny nemecký režisér Erwin Piscator: „Ak sa nejaká hra môže stať stredobodom repertoáru, ktorý sa chce zaoberať politicko-historickými skutočnosťami: toto

je taká hra! Pre túto hru sa oddá robiť divadlo; s touto hrou sa divadlu zase vracia jeho poslanie, s ňou je divadlo zase významné a potrebné“.

FONTANA: O tomto rozhodovať nie je tvoja vec ...

RICCARDO (po pauze, ticho, skoro ľstivo):

Otec — a myslíš ty, že pápež — vieš iste, že sa pápež vôbec aj dostal do Konfliktu: štátnická múdrosť — láska k blížnemu?

FONTANA: Čo tým chceš povedať?

RICCARDO: On stojí nad svetom aj nad osudmi ľudí tak' strašne vysoko! Štyridsať rokov už je iba diplomatom, právnikom. On nikdy — či vari len dva roky, kedysi v predošlom storočí — nebol ako dušpastier, ako kňaz medzi ľuďmi.

Švajčiara pred svojimi dverami neobdaruje nikdy ani slovom.

Pri stole ani v parku neznesie ľudskú tvár... záhradník má rozkaz vždy mu byť obrátený chrbtom!

Ach, otec, má on vôbec niečo rád,

okrem svojich slovníkov a madoninho kultu?

(Náhle nenávistne, s iskrivým rímskym sarkazmom.)

Vidím ho, ako dokonale precízne

si čistí rúčku pera — a ten rituál

ešte aj vysvetľuje — a spytujem sa —

ach, už sa nespytujem — či on vôbec

v niektorej Hitlerovej obeti

blížneho mohol vidieť, seberovného.

FONTANA: Riccardo, prosím — to už nie je fair, to je už demagógia. Pri všetkej odmeranosti vždy sa usiluje pochopiť, pomôcť, a nech je aký chce egocentrický, predsa obete ...

RICCARDO: Obete — naozaj ich vidí pred sebou, nazdáš sa, otec? Svetová tlač, vyslanci, agenti — všetci prinášajú desivé podrobnosti. Nazdáš sa, že neštuduje iba štatistiky, abstraktné čísla, sedemstotisíc mŕtvych — hlad, deportácie, splynovanie ...

Ale že je aj pri tom, že aspoň raz to vnímal pohľadom obráteným nadnu — vnímal: transport z Paríža, tristo samovrážd prv než sa pohne vlak.

Deti niže päťročné odtŕhajú od rodičov, — a potom Konin pri Varšave:

jedenásťtisíc Poliakov v pojazdných plynových komorách, ich výkriky, ich modlitby — a rehot banditov SS. Jedenásťtisíc — ale predstav si, ty, ja — že my by sme to boli.

FONTANA: Riccardo, prosím — trápi ťa to, viem ...

RICCARDO (ultimatívne): Moja otázka! Otec, odpovedz mi na túto otázku: pápež — sprítomňuje si on takéto scény?

FONTANA (neisto): Isteže, iste. Lenže čo to zmení?

On tak či tak sa nesmie poddať citom.

RICCARDO (bez seba): Otec! — veď je to nemožné, čo vravíš, neslobodno tak vravieť, preboha! Či to tu nechápete? — Otec, ty, ty iste chápeš ...

(Zvonenie zamlkne. Náhle ticho. Mlčanie. Potom Riccardo,

krajne rozrušený a predsa s dôrazom na každom slove, ho

vorí najprv veľmi ticho, potom hlasom čoraz mocnejším.)

Zástupca Kristov, ktorý toto vidí

a predsa mlčí, zo štátnickej múdrosti,

ktorý tu rozmýšľa hoci jeden deň,

len hodinu váha,

či pozdvihnúť hlas svojej bolesti

na kliatbu, čo by posledného človeka

na tejto zemi premkla zdesením —:

takýto pápež je ...

zločinec.

(Riccardo klesne do kresla a zachváti ho kŕčovitý plač. Fontana po chvíľkovom váhaní prikročí k nemu. Jeho pobúrenie, v ktorom sprvu onemel, zmierňuje pohľad na jeho „strateného“ syna.)

FONTANA: Hľa, to sú konce, keď sa hovorí takouto rečou. Syn môj, ako môžeš ...

(Starý sluha vstúpi chvatne, ale ticho, ukáže mapu so spismi a povie —)

SLUHA: Konečne, pán gróf, je tu...

FONTANA (vykríkne, tak neovládnuto, že by to od neho nikto nebol čakal):

Dajte nám pokoj!

(Keď preľaknutý Sluha len pomaly ide späť ku dverám, Fontana sa predsa zmôže na to, že doloží):

TRENTER, STIEG - PRIEVOZNÍK

TRENTER, STIEG

PRIEVOZNÍK
(Färjkarlen)

Smena, Bratislava, 1980
edícia Labyrint (82)
preklad Silvia Smidová
ilustrácie a prebal Vladislav Rostoka
73-070-80

beletria, detektívky,
192 s., slovenčina
hmotnosť: 242 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol3*/*juran* in *belx-swe-dete*

Mladá lekárnička Kerstin Almarková zažije cestou domov od priateľky záhadné dobrodružstvo, ktoré sa ponáša na zlý sen. Keď na druhý deň nájde v novinách správu o smrti bývalého automobilového pretekára Petra Lillieho, uvedomí si, že tvár na fotografii patrí chlapíkovi z čudnej trojice, ktorú stretla predošlého večera. Obráti sa na políciu, ale tá jej výpoveď berie s rezervou. Kerstin sa preto pustí do pátrania na vlastnú päsť spolu s fotografistom Harrym Fribergom, ktorý sa takisto zaujíma o mŕtveho pretekára. Spoločnými silami napokon úspešne vyriešia prípad a odhalia skupinu páchateľov, ktorí sa neštítia ani vraždy v honbe za imaginárnym pokladom.

Stieg Trenter (*1914), švédsky žurnalista žijúci v Štokholme, je autorom celého radu detektívok s ústrednou postavou amatérskeho detektíva Harryho Friberga. Prvý román z tejto série, Nik nezabráni smrti, vyšiel roku 1953. Trenter bol prvým význačnejším povojnovým autorom v Švédsku, ktorého detektívky si medzi čitateľmi získali obľubu a boli schopné konkurovať záplave prekladovej literatúry anglo-amerického pôvodu. Prievozník sa odohráva na začiatku šesťdesiatych rokov, v čase, keď celé Švédsko žilo prípravami na vytiahnutie a rekonštrukciu lode Vasa. Autorovi sa v ňom podarilo výstižne zachytiť atmosféru vtedajšieho Štokholmu.

Prešiel som krížom cez nábrežie k telefónnej búdke a zavolal do Riche. Nie, nikto mi nevolal. Odkázal som im, aby prípadnému telefonujúcemu dali moje domáce číslo, zložil slúchadlo a vyšiel do burácajúceho vetra. Z protismeru sa ku mne blížil napitý Fín. Vyhol som sa mu, zamieril k pavilónu, kúpil dva cestovné lístky a zišiel po temných neosvetlených schodoch. Kapitán už zaujal pozíciu pri schránke na lístky. Bol to malý zavalitý muž s červenou tvárou a ľahostajným pohľadom. Pozrel na mňa bez stopy záujmu. Bol som presvedčený, že by si ma nebol všimol, ani keby som bol celý ovešaný lístkami.

Sadol som si na lavicu šikmo oproti strojovni. Na mojich hodinkách bolo o dvanásť minút desať, keď zvonec na kapitánskom mostíku ohlásil, že sa propeler dal do pohybu. Dulo riadne vetrisko a po oblokoch sa kedy-tedy rozprskli kvapky vody. O niekoľko minút som začul, ako sa otvorili dvere vedúce na palubu a vyšiel z nich vysoký chlapík s mačacím krokom. Sadol si na strednú lavicu chrbtom ku mne. Mal mrkvovočervené vlasy a fľakatú koženú vestu. Zapálil si fajku a vytiahol noviny.

Hustá temrava a šum ventilátorov vyvolávali vo mne v ten večer čudný sugestívny pocit. Pochytil ma nepokoj, ktorý nebol nijako reálne podložený, ale prinútil ma zájsť ku kormidelníkovej búdke. Za okennou tabuľou, cez ktorú boli vidieť trblietavé, mihotajúce sa svetlá Stadsgärdenu, sa rysovali široké plecia kormidelníka. Zvrtol som sa a vracal k strojovni. V útrobách to búšilo, kulo, pískalo a fučalo, pri červenom potrubí postával prihrbený mládenec v džínsoch a špinavej voľnej košeli a čítal bulvárne noviny.

Keď sme plávali okolo Kastellholmu, sedel som už znovu na lavici, ktorú som pred časom opustil. Mrkvovočervený spolucestujúci si práve vyklepával fajku o operadlo lavice, a keď sa vzpriamil, z lona sa mu zošuchla na dlážku zápalková škatuľka a postavila sa na hranu medzi ohorkami, papierikmi od karameliek a iným haraburdím, čo sa tam nazbieralo v priebehu celodennej plavby. Starostlivo si pozapínal koženú vestu, pevne utiahol opasok a prešiel popri mne ľahkým uvoľneným krokom. Zazrel som jeho široký chrbát zmiznúť za dverami, hukot vzápätí utíchol a kapitánsky zvonec sa znovu rozdrnčal. Lunapark Tivoli sa skryl za oplotenie a propeler vkĺzol medzi polery. Pri dotyku s mólom nás trocha heglo, ale iba raz.

Kapitán, vychádzajúc z uzučkých dverí tesne pri mne, chrapľavým hlasom podotkol:

— Má sa dobre tá stará Vasa, v tomto psom počasí by ani iní nemali nič proti tomu, keby odpočívali na morskom dne.

Prikývol som a vyskočil na pevninu. Budova pokladnice propelerov dvíhala svoju rozložitú strechu medzi radmi holých líp, lemujúcich uličku Allmänna grand až k Hasselbackenu. Chlapík v kozáku s mrkvovočervenými vlasmi mal iste vrtuľu v zadku, lebo ani na chodníku, ani na ceste po ňom nebolo ani stopy.

Vykračoval som si uličkou a zastal na mieste, kde Kerstin Almarková zbadala trojicu; približne tam parkovala aj dodávka. Trojica prichádzala zľava, smerom od móla, a predsa nie z propelera, lebo na palube boli iba dvaja cestujúci, policajt a kuchár, ani z priľahlého miesta kdesi pri móle, lebo plot lunaparku siahal takmer až do výšky polerov. Nie, trojica mala pravdepodobne namierené na propeler a obrátila sa, alebo prišla sprava.

Teda sprava. Obrátil som sa k búdke na cestovné lístky a zahľadel som sa doprava. Mólo tam zabiehalo až k pozemku, ohraničenému viničom.