McCULLERS, CARSONBALADA O SMUTNEJ KAVIARNI
(The Ballad of the Sad Café)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Záhrada (18)
preklad Božica Vilikovská
ilustrácie a obálka Teodor Schnitzer
1. vydanie, 11.000 výtlačkov
13-72-048-67
beletria, próza krátka,
86 s., slovenčina
hmtnosť: 155 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,50 € PREDANÉ
*zukol*
Tento príbeh sa stal pred mnohými rokmi, keď bola v mestečku kaviareň. Nejestvovala dlho, ale veci, ktoré sa okolo nej odohrali, si človek bude dlho pamätať. Napríklad ako jedného večera zastal pred kaviarňou akýsi ufúľaný hrbáč a začal slečne Amelii, majiteľke podniku, nahovárať, že je jej bratancom. Ako všetci hostia na verande nad touto trúfalosťou doslova onemeli. A vyčkávali, čo bude ďalej. A ako ich slečna Amelia prekvapila, keď hrbáča nielenže neodohnala, ale prijala ho do svojho domu a... No ale načo predbiehať. Oprávnené bolo prekvapenie všetkých, čo slečnu Ameliu poznali, lebo to bola veľká čudáčka. Nevyspytateľná žena. Už len to jej manželstvo, ktoré trvalo presne desať dní! Peňazí mala až hrôza, a pritom bola skúpa ako čert. Vedela však aj liečiť, lepšie ako hociktorý študovaný doktor - a div sa svete! - robila to zadarmo. Začas, kým neprišiel deň toho osudného zápasu, ktorý by bola naisto vyhrala, keby -Ako vidno, Carson McCullersová (nar. 1917) vie okolo svojich postáv vytvoriť tajomnú a Vzrušujúcu atmosféru. A jej hrdinovia, to sú predovšetkým životní stroskotanci a deti, ktorí zväčša pýtajú od svojho okolia iba trochu lásky a porozumenia. Autorka nie je slovenským čitateľom neznáma: vo vydavateľstve Tatran vyšla jej prvotina Srdce je osamelý lovec, román, ktorým sa Cullersová hneď zaradila medzi vedúcich prozaikov USA, a toto postavenie si udržala dodnes. Pre svoje originálne zobrazenie života na americkom Juhu a pre svoju mimoriadnu schopnosť odhaľovať skryté vzťahy a súvislosti, ktorým vie tak presvedčivo dať všeobecnú platnosť.
„Viem, čo spravila slečna Amelia. Zavraždila toho človeka pre čosi v tom jeho kufri.“
Povedal to pokojne, akoby konštatoval skutočnosť. Neprešla hodina a novina sa rozletela po mestečku. Ukrutnú a nechutnú históriu si mestečko za ten deň vymyslelo. Bolo v nej všetko, čo treba, aby človeku naskakovali zimomriavky - hrbáč, pohreb o polnoci v slatinách, slečna Amelia, ako ju vlečú cez mestečko do väzenia, škriepky o tom, čo sa stane s jej majetkom - to všetko sa šepkalo a opakovalo s novými, tajomnými podrobnosťami. Pršalo a ženy zabudli pozbierať bielizeň zo žiniek. Ba jeden-dvaja dlžníci slečny Amelie sa vyobliekali do nedeľných šiat, akoby bol sviatok. Ľudia sa hrčili na hlavnej ulici, zhovárali sa a pozerali na obchod.
Nemožno tvrdiť, že sa na týchto diabolských hodoch zúčastnilo celé mestečko. Našlo sa aj zopár rozumných, ktorí dôvodili, že slečna Amelia je bohatá a nevraždila by nijakého vagabunda pre pár starých harabúrd. V mestečku žili aj traja dobráci, a tí taký zločin nepripúšťali, napriek všeobecnému záujmu a veľkému rozruchu, aký by vyvolal; nemali nijakú radosť z predstavy, že slečna Amelia zviera väzenské mreže a že ju v Atlante na elektrickom kresle popravia. Títo dobrí ľudkovia posudzovali slečnu Ameliu ináč ako ostatní. Ak sa nejaký človek v každom ohľade natoľko líši od druhých a ak popáchal toľko hriechov, že sa ani nedajú naraz pospomínať, takého človeka treba zrejme aj inak posudzovať. Pamätali sa, že sa slečna Amelia narodila tmavá a mala akúsi čudnú tvár, že rástla bez matky a vychovával ju otec-samotár, že ešte velmi mladá narástla do výšky stoosemdesiatosem centimetrov, čo samo osebe je pre ženu neprirodzené, a že o jej zvláštnych zvykoch a čudnom spôsobe života ani obyčajným rozumom nemožno uvažovať. A najmä sa pamätali na jej zarážajúce manželstvo, ktoré bolo tým najnepochopiteľnejším škandálom, aký sa kedy v mestečku odohral.
Takže títo dobrí ľudkovia ju takmer ľutovali. A keď sa púšťala do svojich nerozvážností, napríklad vpadla k niekomu do domu a vyvliekla stade šijací stroj ako náhradu za dlh alebo sa rozvášňovala nad nejakou právnickou otázkou - cítili voči nej zmes podráždenia, smiešneho vnútorného potešenia a hlbokého, nepomenovateľného smútku. Ale dosť už o dobrákoch, veď boli len traja; zvyšok mestečka celé popoludnie jasal nad týmto domnelým zločinom.
Slečna Amelia akoby si to všetko z nejakého čudného dôvodu vôbec neuvedomovala. Celý deň strávila zväčša na poschodí. Keď zišla nadol do obchodu, pokojne sa po ňom motala, ruky mala hlboko vo vreckách montérok a hlavu natoľko zvesenú, že jej brada mizla za golierom košele. Nemala na sebe ani stopu krvi. Podchvíľou ostávala stáť, chmúrne pozerala na špáry v dlážke, skrúcala si prameň krátko ostrihaných vlasov a voľačo si pre seba šepkala. No väčšinu času strávila na poschodí.
Zotmelo sa. Popoludní pršalo a tak sa ochladilo, že večer bol mrazivý a temný ako v zime. Na oblohe nebolo ani hviezdy, a začalo zľahka, ľadovo mrholiť. Z ulice sa zdalo, že svetlá v domoch chmúrne, váhavo blikocú. Zdvihol sa vietor, nie od slatín, ale od chladných čiernych borových lesov na severe.
Hodiny v mestečku odbili osem. Ešte vždy sa nič nestalo. Po hrôzostrašných celodenných debatách sa mrazivej noci podaktorí naľakali a ostali doma pri peci. Ostatní sa zhromaždili po skupinách. Osem či desať chlapov sa zišlo na verande pred obchodom slečny Amelie. Boli mlčanliví a popravde len vyčkávali. Sami nevedeli, na čo čakajú, ale to je už raz tak: v čase napätia, keď sa chýli k nejakému veľkému činu, chlapi sa zhrčia a takto vyčkávajú. A po
