TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR - HORKÝ CHLIEB

TAJOVSKÝ, JOZEF GREGOR

HORKÝ CHLIEB

Mladé letá, Bratislava, 1990
ilustrácie Jozef Vrtiak
edícia Mimočítanková literatúra pre ZŠ
doslov Ján Poliak
vysvetlivky Elena Šmatláková
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
ISBN 80-06-00284-3

beletria, poviedky
184 s., slovenčina
hmotnosť: 365 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky

3,50 €

 in **S1P**

ŤAŽKÝ BOJ

V smutnom kraji slovenskom, v zmaďarizovanom meste Prešove stolice Šarišskej, slovenská banka otvorila filiálku a postavila do nej svojho činného úradníka Andreja Kôrku.

Kôrka pochodí z dediny, s ľudom zhovárať sa, zaobchodiť vie, ako treba, aby získal dôveru pre banku i pre slovenčinu.

Mesto zmaďarčené. Kôrka najal si byt v postrannej ulici, kde bývajú z dedín prisťahovaní bohatí gazdovia. K týmto -ešte neskazeným mestom a jeho obyčajami a náhľadmi -skorej sa dostane, ako pristúpi k pánom, úradníkom, alebo odvislým remeselníkom.

U nás sú mestá už tak zmaďarčené, že len ľudia z dedín, zachovalých mravov, môžu ich osviežiť a udržať národu.

Kôrka, ženatý človek, najsamprv ponavštevoval, ako sa patrí, susedov-gazdov, ktorí tu v meste navidomoči bohatnú, lebo čo by ani len nepomyslel, v meste všetko môžu speňažiť a potrieb nemajú veľkých, nuž bohatnú.

Najviac sa mu zapáčil sused Drobný, ktorý má všetkého -ani sám nevie, koľko! Prišiel pred pätnástimi rokmi z dediny s dvadsaťjedentisíc zlatými a tu sa zakúpil.

Hneď ho povodili po celom dome, pivniciach, povalách, sýpkach, stajniach a komorách. Bolo to na jar, ale ešte mal zo tristo centov zemiakov, v sýpke hŕby zrna, tri izby plné postieľ a peria, plátna, vo vozoch šesť koní, v stajni z osem-desať kráv a pri svinských chlievikoch povstal taký kvik, že nebolo rozumieť, v ktorom koľko a akých je zavretých. Iba jednu starú opachu-ošípanú vypustili s dvanástimi mladými, že to bolo na čudo!

Kôrka hneď sa zjednal na dve prasce po desiatke, a bola známosť hotová.

Horkýže hotová! Trvalo to z mesiac návštev, kým ako-tak všetkých v dome poznal. Lebo sused Drobný má takúto čeľaď: prvý je on, asi päťdesiatročný, zdravý, červený, ešte svižký chlap; jeho žena, tiež v jeho veku, ale proti nemu starenka, sťaby jeho mať: malá, suchá, bezzubá. Štyria synovia: dvaja ženatí, tretí vojak tu v meste, ale už tiež ženatý, štvrtý mládenec; dve slobodné dcéry (jedna ešte len dievča dvanásťročné), tretia vydatá v susedstve, odkiaľ má prvý syn ženu. Detí v dome - ak mi z počtu niektoré nevypadlo - šestoro a siedme, ôsme narodí sa dnes-zajtra. Cudzích ľudí, sluhov v dome niet, iba azda dvaja starkí, čo dvor čistia, hnoj kydajú, drevo štiepajú a sviniam zelinu varia, ale keď sa poschodia svatovci, kmotrovci, švagrovci, sú ich plné dve izby, a ešte mladé ženy zostanú v kuchyni variť, chystať, chlapov obchodit', a čo mladšie sa i hanbia - medzi toľkých chlapov, kde ešte i „otec“ robia fígle s mladými ženami.

Bože, tento dom získať, národu prebudiť! Za dvadsať-tridsať rokov bude ich tam na jednu dedinu! Tí dobyjú mesto! Majú už - ako sami vravia - spolu celá família do tristo jutár poľa okolo mesta, v ulici jedenásť fundusov a z roka na rok kupujú zvyšky panských majetností a chyže, záhrady. Toť kúpili v susedstve starý domec a prerobili ho na stajňu. „To sa nám vyplatí. Naše kravy po dve-tri stovky ... a mlieko po štrnásť grajciarov.“

Kôrkovi sluchy trhá od nadšenia a nemešká, dáva sa do práce; uvedomiť ich ako Slovákov i ako roľníkov, že oni, lebo majú zem, sú samostatní a povolaní byť hradbou slovenčiny a národnej hrdosti.

Kto má vyše šesť rokov, každý zná čítať i písať; všetci chodili do školy, ba malé deti vodia i do „uvody“. Starí bývali na dedinách i richtármi, úradskými.

Kôrka obzerá kasne, police, komory, hrady, ale knižiek nenachodí. Len modlitebné a spevníky, i v slonovej kosti, i v šagríne, v pozlátených spinkách. „Nič viac?“ spytuje sa sám seba.

„Nič,“ hovoria mu všetky vymetené kúty, do ktorých len nazrel.

Neboj sa, o pol roka, o rok bude tu knižiek, novín - až ťažko Policiam. I ty znáš, i tvoja žena zná predávať knižky, novinky,

ŽÁRY, ŠTEFAN - PO MNE INÍ

ŽÁRY, ŠTEFAN

PO MNE INÍ

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1983
edícia Klenoty (34)
doslov Vojtech Kondrót
ilustrácie Ján Berger
väzba Ladislav Vančo
2. vydanie, 3.000 výtlačkov
13-72-050-83

poézia
100 s., slovenčina
hmotnosť: 152 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: poškodená väzba

ZDARMA DAROVANÉ

*konik*  in **S4Z**

HUPKA, GUSTÁV - VLNOBITIE V KAMEŇOCH

HUPKA, GUSTÁV

VLNOBITIE V KAMEŇOCH

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Darčeky (17)
ilustrácie Oľga Johanidesová
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
61-468-74

poézia, literatúra slovenská
212 s., slovenčina
hmotnosť: 65 g

tvrdá väzba v koži, minikniha

stav: dobrý, *konik*
stav: dobrý, *zlaci*

PREDANÉ

MÚDRA LÁSKA

Buď mojou múdrou láskou v živote

na cestách,

keď si svoj plášť oheň vyzlieka až ma mrazí, 

buď mojou múdrou láskou a zažeň žiaľ

i strach,

keď s hrdlom riek cítim kŕč smädu vlastnej

skazy;

buď mojou múdrou láskou vo všetkých

objatiach

...posledná veta...
Len v mysli človeka sú pevné brehy, len v ňom je maják istoty, ale aj búrka odveká.

WOIWODE, LARRY - UŽ VIEM, ČO UROBÍM...

WOIWODE, LARRY

UŽ VIEM, ČO UROBÍM...
(What I´m Going to do, I Think)

Tatran, Bratislava, 1975
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (46)
preklad Šarlota Barániková
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie, 35.000 výtlačkov
61-659-75

beletria, román. literatúra americká
239 s., slovenčina
hmotnosť: 325 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,40 € *konik*  PREDANÉ
0,40 € *zukol5* darované
0,40 € *svama*  darované THCK

Keď dvadsaťsedemročný L. Woiwode vydal svoj prvý román Už viem, čo urobím ... , bolo jeho meno väčšine amerických čitateľov rovnako neznáme, ako je dnes neznáme čitateľom slovenským. A predsa sa o ňom vzápätí začalo hovoriť ako o jednej z najväčších nádejí mladej americkej literatúry. Úspech debutujúceho spisovateľa je o to väčší, že neupútava pozornosť exotickým prostredím či témou nevzrušuje vonkajškovým napätím: jeho román je nabitý napätím, ale ide o napätie vnútorné, napätie živého, premenlivého ľudského vzťahu. Áno, reč bude, ako v literatúre už toľko ráz, o láske, o láske dvoch mladých ľudí, Chrisa a Elien, o tom, ako uzavreli manželstvo a čo to pre oboch znamenalo. Prekážkou na ceste k harmonickému spolužitiu nie je len odpor bigotných príbuzných či začiatočný nedostatok hmotných prostriedkov — tieto prekážky sú vonkajšie a môžu pôsobiť aj stmeľujúco. Hlavnou prekážkou je vnútorná zložitosť i rozpornosť ľudskej osobnosti, a zápas o vzájomné zblíženie a porozumenie sa vďaka Woiwodeho bystrému pozorovaciemu talentu a umeleckému majstrovstvu stáva strhujúcim dobrodružstvom V samote michiganských lesov, kam sa Chris a Elien trochu oneskorene vyberú stráviť medové týždne, majú obaja dosť času a príležitosti okúsiť trpkosť pochybností, ale aj pochopiť, že prvotné očarenie je dar, ale trvalé puto, trvalý ľudský vzťah je výsledkom cieľavedomého úsilia.

„To nie,“ povedala. „To by si predsa neurobil!“

„Nie, nie, pravdaže nie. Prepánajána, veď to bola len hra.“

Znepokojilo ho, ako sa jej rozšírili velikánske oči, plné strachu a odporu, akoby jeho imaginárne výstrely na svišťa boli útokom na ňu.

„Všetko by to tu zničilo,“ povedala. „Znesvätilo. Tu je všetko v prírodnom stave. Nikto tu nepoľuje.“

„Ani v jeseni? Alebo v zime?“

„Vtedy sem nechodievame.“

„Stavím sa, že vtedy tu poľujú.“

„Nemali by. Je to súkromné vlastníctvo. A celá oblasť je normálna divočina, všetko sa zachováva v rovnováhe prirodzeným spôsobom. Z Horného polostrova sem prilietajú havrany, ba videli tu už aj orly.“

„Skalné?“

„Áno.“

„Doparoma,“ zvolal, predstierajúc záujem, aby pokračoval v rozhovore a zmiernil jej obavy a nedôveru.

„Mnohí farmári na okolí ich presne určili. Jeden hniezdil hneď za zátokou.“

„Videla si ho?“

„Nikdy sme sa neprebudili tak zavčasu.“

„Možno tento rok nejakého uvidíme.“

„Možno.“

Slnko zapadalo a hladina jazera, sčerená vetrom, zružovela od obzoru až po breh. Pláž bola teraz jasnočervená, limby modré a na výmoľ padol levanduľový tieň. Z dier pod skalou vyletovali juričky a spúšťali sa strmo na hmyz. Čajky sa sťahovali na pevninu. Nad hlavou im preleteli celé kŕdle, škriekali ako posadnuté prenikavým, chrapľavým, až detinským hlasom, pôsobiacim tak nezmyselne a rušivo, ako keď žiak zaškrípe nechtom po tabuli.

Zdvihla hlavu a načúvala, potom im nežne, karhavo dovrávala: „Co tak škriekate!“

Keď znova nastalo ticho, pozrela ponad jazero. „Nemohli sme si vybrať lepšie miesto. Tu budeme začínať. Nezáleží na tom, že sme celý mesiac neboli spolu.“

„A čo ten rok?“

Oľutoval, že to povedal. Sklonila hlavu a zakrútila sa tesnejšie do plášťa. „To je už za nami,“ povedala. „Už je to za nami. Ani to tu už neplatí.“

No je to vo mne, už mal na jazyku. „Viem. Nechcel som. To nič, pravdu máš, je to už za nami. Zabudnime na to.“

„Prosím ťa o to.“

„Už to nikdy nespomeniem.“

Blížili sa ďalšie čajky, leteli tak nízko, že ich ostré výkriky padali okolo nich ako kovové tyče.

Vytiahol z vrecka papier, na ktorom boli napísané príkazy: Poistky sú na zadnej verande, tam je aj bojler na teplú vodu. Prv než ho zapneš, presvedč sa, či je plný. Mohol by vybuchnúť. Ak voda netečie, chod k čerpadlu na konci lúky a zapni motor. Jej starý otec. Nechcel by tú scénu prežívať ešte raz. Jej starý otec, ktorý niekoľko dní mlčal ako hrob, zrazu sa Elien prihovoril: „Pomysli na svoju matku. Nemáš už úctu ani k jej pamiatke? Jednoducho ujsť a vydať sa...“ Jediným pohľadom presvedčil Chrisa o svojom nevýslovnom pohŕdaní. Dočerta, mal Chris na jazyku, všetci máme svoje chybičky, no iba ticho sedel zastrašenejší a uzavretejší ako pred kňazom.

Mrdol plecom, aby sa toho zbavil (boli teraz s Elien sami, ďaleko od nich, a tak na tom nezáležalo), a ozval sa už veselším hlasom: „A teraz prejdime na banálnejšie veci: Musíme sa osprchovať, potrebujeme teplú vodu.“

„Vyčkaj,“ povedala. „Poď najprv sem. Pozri to slnko!“

Prešiel k nej a objal ju okolo pása. Slnko už napoly zapadlo, prevrhnutá miska, čo sfarbila vodnú šíravu. Začal duť vietor a ochladilo sa. Odkiaľsi zdola zachytil nejasný zvuk; voda, zvlnená vetrom, pohybom mesiaca a či čím, už nebola taká pokojná a v drobných vlnkách narážala na breh.

„Tu som vo svojom živle,“ povedala.

„Co?“ Práve si všimol, že zo stromu neďaleko potopenej lode vzlietli tri veľké čierne vtáky, nečujne obleteli zátoku a zmizli z dohľadu.

„Tu som vo svojom živle,“ povedala ešte raz.

„Ach,“ vzdychol a zahľadel sa na západ slnka. „Hej. Je to pekné.“

NAMORA, FERNANDO - V NEDEĽU PODVEČER

NAMORA, FERNANDO

V NEDEĽU PODVEČER
(Domingo a tarde)

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Knižnica svetových bestsellerov (11)
preklad Štefan Martoňák
prebal Miroslav Cipár
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-056-70

beletria, román
184 s., slovenčina
hmotnosť: 247 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

ZDARMA

*konik* in *065*

Autor - lisabonský lekár si touto knihou získal svetovú popularitu. Hlavným hrdinom je Jorge, tiež lekár, ktorý má na starosti ťažké prípady leukémie. Svoj súcit s utrpením maskuje navonok cynizmom, ktorý mu sťažuje osobný život. Až jedného dňa príde na kliniku mladá žena, ktorá zmení jeho povahu ...

Keď som sa po dvoch dňoch vrátil späť na oddelenie (neprítomnosť pokladali poniektorí za môj nový vrtoch a ja som sa cítil vinný ako malý chlapec) a prišiel som do izby, kde ležala Clarissa, uprene sa na mňa zadívala a využila prvú príležitosť, aby mi povedala :

— Mám tu niečo na krku, musím vám to ukázať.

Bola to len zámienka, kvôli ostatným. Keď som prišiel k jej posteli, mohla už hovoriť bez zábran, pretože medzi jej posteľou a ostatnými bolo niekoľko postelí voľných. Zámerne sme to tak urobili, ja som to nariadil. Necítila takto zvedavé pohľady ostatných pacientiek a mohla mi, ako napríklad teraz, povedať tie najosobnejšie veci.

— Myslíte, že som pekná?

Nafarbila sa. Predpokladám, že to urobila po prvý raz. Vlasy mala rozpustené, len na šiji ich mala trocha nešikovne zopnuté.

— Samozrejme, ste pekná.

— A páčim sa vám, keď už som pekná?

— Krása sa páči každému.

— Aj vám?

— Určite.

Mal som opäť pocit, že ma na krku niečo páli. Usmial som sa. Aj pre mňa to bolo neuveriteľné, že som zniesol takýto hlúpy rozhovor, i keď to bolo za neobyčajných okolností. Už dávno som upustil od hľadania určitej súvislosti v mojom myslení a konaní, nehovoriac už ani o mužnom konaní. Clarissa vyzerala pokojne. Zdvihla ruky a chcela si upraviť nepoddajné vlasy.

Lúcia ma sprevádzala pri vizite (alebo lepšie povedané: chodila za mnou). Trochu zmätená diskrétne ustúpila, keď začula začiatok môjho rozhovoru s Clarissou. Vo svojej nepochopiteľnej snahe pomôcť mi zašla až tak ďaleko, že chcela aj u ostatných pacientiek odvrátiť pozornosť od tohto rozhovoru. Nakoniec mi prišla otvorene, no pritom taktne na pomoc:

— Šéf vás prosí, aby ste prišli do jeho pracovne, — oznámila mi. Veľmi dobre som pochopil jej úmysel a dozaista aj ostatné pacientky. (A preto som sa začervenal.) Po tomto jej zásahu ešte väčšmi som cítil, že som zodpovedný za tento nenormálny rozhovor. Nebola to však nijaká náhoda, že sa to všetko takto odohralo. Ale akej chyby som sa tu dopustil?

— Šéf môže počkať, nezdá sa vám?

Podvečer stretol som Clarissu na chodbe. Znovu si robila posmech z domáceho poriadku, ktorý zakazoval, aby pacienti v tom čase chodili po chodbách. Bola veľmi sebavedomá a výbojná, a preto som ju musel trošku skrotiť.

— Ako vidieť, vzduch v nemocničnej izbe vám akosi neprospieva.

— Pripúšťam. Nielen v nemocničnej izbe, ale nikde v tejto budove. — Na chvíľu sa odmlčala a potom pokračovala: — Ale nie preto tu teraz stojím.

— Smiem teda vedieť prečo?

— čakám na vás.

— Chcete sa ešte na niečo spýtať?

Nie, tentoraz sa ma už nechcela na nič spytovať, vedel som to, skôr ako mi to sama potvrdila. Clarissina tvár zvážnela. Máličko odvrátila tvár, aby som si nevšímal, že na mňa naďalej veľmi sústredene pozerá, a ľahostajným hlasom povedala:

— Už vás nebudem unúvať svojimi otázkami. Chcem vám len oznámiť, že odchádzam.

Nosom som vyfúkol dva veľké oblaky dymu a tým poľavila moja nervozita, no nie natoľko, ako by som to bol potreboval.

— Na to máte právo, ale... — vydýchol som zvyšok dymu a pritom som si hrýzol dolnú peru, — neradím vám to.

63 — Svoje rady si nechajte pre toho, kto vám na ne naletí.

WOOLFOVÁ, VIRGINIA - PANI DALLOWAYOVÁ

WOOLF, VIRGINIA

PANI DALLOWAYOVÁ
(Mrs. Dalloway)

Smena, Bratislava, 1976
edícia Eva (50)
preklad Michal Breznický
ilustrácie Jana Želibská
prebal Jana Želibská, Jozef Gális
1. vydanie, 19.000 výtlačkov
73-083-76

beletria, román
150 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,60 € PREDANÉ!

*konik* in *001*

Známy americký dramatik Edward Albee napísal hru Kto sa boji Virginie Woolfovej? Tento titul naznačil, aký osud kedysi stihol dielo tejto modernej anglickej prozaičky. Virginia Woolfová bola postrachom pre tých, ktorí boli odchovaní na tradičnej, príbehovej literatúre. Týkalo sa to predovšetkým tzv. radového čitateľa. Na druhej strane značná čašť anglickej kritiky vynášala spisovateľku doslova do nebies. Vzniklo množstvo štúdií, ktoré ozrejmovali jej spisovateľský naturel. Po rokoch sa búrlivá hladina okolo Virginie Woolfovej upokojila. Spisovateľka, ktorá roku 1941 dosť náhle zomrela, si našla nie bezvýznamné miesto v modernej anglickej literatúre, aj keď z odstupu času kritika ju hodnotí objektívnejšie.

Hodiny a Pani Dallowayová boli dva pracovné názvy pomerne krátkej prózy, na ktorej autorka pracovala v rokoch 1922 až 1924. Prvý z nich symbolicky vystihoval neodvolateľný pád hodiny, ono pálčivé vedomie plynúceho času, čo napĺňa celé dielo Virginie Woolfovej. Druhý a definitívny názov je konvenčnejší a menej symbolický, no pripomína významnú skutočnosť, že autorka sa pokúsila vytvoriť plnohodnotnú, živú postavu. V podtexte však autorke ide o niečo celkom iné, najskôr by sa to mohlo nazvať pocitovosťou. Woolfovej hrdinovia predovšetkým vnímajú všetkými zmyslami, priam bytostne. Upriamuje ich na tie momenty v živote, keď človek cíti najviac, prežíva, vníma. Preto spisovateľka akoby ani nepísala, ale maľovala, či komponovala. Ak sa impresionizmus doteraz spájal predovšetkým s maliarstvom a hudbou, Virginia Woolfová nás presviedča, že ho možno rozšíriť aj na oblasť literatúry.

Ktovieprečo, no Hugha priam nenávidela. Nemyslí na nič inšie iba na svoj zovňajšok, vravievala. Mal byť vojvodom. Isto-iste by sa bol oženil s niektorou z kráľovských princezien. A prirodzene, nepoznal človeka, ktorý by bol voči britskej aristokracii prechovával takú neobyčajne veľkú, neobyčajne prirodzenú a neobyčajne vznešenú úctu ako Hugh. Sama Clarissa to pripúšťala. Áno, ale bol taký milý, taký nesebecký, že prestal strieľať, aby urobil po vôli mamičke, a nikdy nezabudol, kedy majú tetičky narodeniny a tak ďalej.

Sally, čo je pravda, to je pravda, do toho všetkého videla. Všeličo si dobre pamätá, ale najmä debatu v Bourtone o právach žien (tá predpotopná téma), raz v nedeľu predpoludním Sally sa rozčúlila, vzbĺkla a nakričala Hughovi, že zosobňuje všetko, čo je v živote britskej strednej vrstvy to najodpornejšie. Že je zodpovedný za „tie chuderky dievčatá na Piccadilly“ — akurát Hugh, dokonalý gentleman, chudák Hugh! — v živote nevidel zhrozenejšieho človeka! Neskôr mu prezradila, že to spravila naschvál (chodievali do zeleninovej záhrady pozhovárať sa). „Nečíta nič, nerozmýšľa o ničom, necíti nič,“ priam počuje jej výrazný hlas, čo sa niesol oveľa ďalej, ako tušila. V koniarikoch je viac života ako v Hughovi, tak povedala. Je dokonalý produkt súkromnej internátnej školy, tak povedala. Mohlo ho splodiť iba Anglicko, nijaká iná krajina. Slovom, správala sa voči nemu naozaj zlomyseľne, mala ho v žalúdku, ktovieprečo. Hej, čosi jej urobil — zabudol čo —vo fajčiarskom salóne. Urazil ju — pobozkal ju? Neuveriteľné! Nikto, prirodzene, neveril ani slova. Kto aj mohol? Hugh a bozkávať Sally vo fajčiarskom salóniku! Keby urodzenú Edith alebo lady Violet, prosím, to je možné, ale chuderu Sally, bez penny, bez pôvodu, ktorej otec a matka vysedávajú v herniach v Monte Carlo, prosím vás! Hugh je totiž najväčší snob, akého kedy poznal — najúslužnejší — nie že by sa podlizoval, to nie! Nato je priveľký nafúkanec. Prvotriedny komorník, to je ono — prvotriedny komorník, čo za panstvom nosí kufre, na koho sa možno spoľahnúť, že odošle telegram — bez akého sa pani domu nezaobíde. A aj si našiel miesto — oženil sa s urodzenou Evelyn, zverili mu čosi na kráľovskom dvore, dohliada na kráľovské pivnice, leští Impériu sponky na topánkach, chodí v nohaviciach po kolená a v čipkových volánoch. Aký neľútostný je život! Miestečko na kráľovskom dvore!

Oženil sa s tou dámou, s urodzenou Evelyn, a bývali dakde tu, rozmýšľal ďalej (pozrel na pompézne domy, čnejúce nad Parkom), veď bol u nich raz na večeri a v tom dome ako vo všetkom, čo patrilo Hughovi, vždy mali, čo inde nemali — vtedy tuším dajaký bielizník. Museli ste sa ísť naň pozrieť — zakaždým ste sa museli ísť na dačo pozrieť: bielizník, vankúše, starý dubový nábytok, obrazy, a Hugh to všetko získal za babku. Ale jeho žena občas ukázala, kto sú, čo sú. Bola to jedna z tých nenápadných ženušiek-myšičiek, čo obdivujú mužov ako hora. Takmer ste ju nevideli. A vtom z čista jasna vytresla, čo nikto nečakal, čo vás ohúrilo. Možno v nej zostali zvyšky veľkopanských manierov. Kúriť uhlím, to bolo na ňu priveľa — nedalo sa dýchať. A tak si žili medzi bielizníkmi, starými majstrami a vankúšmi s ozajstnými zlatými strapcami a mali päť či desať tisíc libier ročného príjmu, kým on, o dva roky starší ako Hugh, si hľadá miesto.

Ako päťdesiattriročný ich bude musieť ísť prosiť, aby mu našli miesto u dajakého tajomníka, alebo miesto učitelíka, učiť malých chlapcov po latinsky, alebo miesto poskoka u dajakého potentáta, miesto, kde by dostal päťsto libier ročne, lebo ak si vezme Daisy, ak aj priráta penziu, s menším príjmom nevyjdú. Whitbread by mu mohol pomôcť, alebo Dalloway. Prosiť Dallowaya, to by nebolo trápne. Je dobrák od kosti; trošku obmedzený, ťažšie chápavý, to je pravda, ale dobrák od kosti. Do čoho sa chytí, všetko urobí, vecne, citlivo, bez štipky fantázie, bez iskričky dôvtipu, no nevysvetliteľne milo, ako to už takí ľudia vedia. Mal žiť na vidieku — škoda ho na politiku. Najlepšie sa cíti vonku medzi koňmi a psami — ako skvele sa napríklad zachoval, keď sa Clarissino chlpaté psisko chytilo do klepca, len-len že mu labu neodtrhlo, Clarissa zbledla, a všetko urobil Dalloway; psovi labu obviazal, dal mu ju do dláh, povedal Clarisse, aby mala rozum. Hádam preto ho mala rada — to potrebovala. „No tak, milá moja, maj rozum. Podrž to — dones ono,“ a pritom sa celý čas prihováral psovi, akoby sa zhováral s človekom.

Ale ako len mohla zhltnúť tie jeho reči o poézii ? Ako mu mohla dovoliť rečniť o Shakespearovi? Richard Dalloway

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

Áno, Clarissa.

RITSOS, JANNIS - PROMĚNY NOŽE

RITSOS, JANNIS

PROMĚNY NOŽE
(Chromatické detaily)

Mladá fronta, Praha, 1963
preklad Mariana Stříbrná
edícia Cesty (52)
obálka Václav Sivko
1. vydanie, 2.500 výtlačkov
23-096-63

poézia
72 s., čeština
hmotnosť: 132 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu

1,00 €

*konik* IN *001*

VERNE, JULES - MATEJ ŠÁNDOR - NOVÝ GRÓF MONTE CHRISTO

VERNE, JULES

MATEJ ŠÁNDOR - NOVÝ GRÓF MONTE CHRISTO
(Mathias Sandorf)

Smena, Bratislava, 1967
preklad Ružena Jamrichová
edícia Romány na pokračovanie
obálka Michal Studený
25.000 výtlačkov
R-13*81114

dobrodružné, časopis, beletria, román
5 x 50 strán, slovenčina
hmotnosť: 356 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, dobová preväzba mäkkej väzby, 5 zošitov

predané

*konik* in **O1**

Mladosť niekoľkých generácií poznamenávajú obľúbené „vernovky“, ktoré zavádzajú čitateľa do sveta technických výdobytkov a vzrušujúcich dobrodružstiev. Staršie generácie uchvátil Jules Verne rozletom a fantáziou, vybíjajúcou sa na vtedajšie časy až v neuveriteľne smelých vedeckých hypotézach, mladší čitatelia, ako šťastní či menej šťastní svedkovia prítomnosti, charakterizovanej búrlivým technickým rozvojom, pravda, aj so všetkými neželateľnými sprievodnými javmi, si už môžu konfrontovat, nakoľko sa splnili predpovede a sny zakladateľa vedecko-fantastického románu.

Najprekladanejšieho francúzskeho autora JULESA VERNA (1828—1905) netreba azda ani podrobnejšie predstavovať. Žil na rozhraní dvoch storočí, v čase začínajúceho prudkého rozvoja vedy a techniky. Autor sa zaujíma o najnovšie výdobytky a poznatky a dotvára a domýšľa vo svojej fantázii množstvo technických projektov. Pravda, ako to už býva, nedostal sa v literárnej tvorbe k svojmu žánru hneď. Syn advokáta z Nantes, mesta na rieke Loire, ústiacej do mora a vzbudzujúcej v chlapcovi od malička túžbu po námorníckom živote a dobrodružstvách, vstupuje do literatúry ako neveľmi úspešný autor drám a divadelných hier. Právnické štúdiá ho privádzajú do Paríža, kde spoznáva nielen množstvo vplyvných osobností z literárneho sveta, ale spriatelí sa aj s novinárom Tournachonom, aviatikom a propagátorom aeronautiky, známym aj pod menom Nadar. Verne spracúva Nadarove praktické poznatky vo svojom prvom románe PÄŤ TÝŽDŇOV V BALÓNE a ponúkne ho nakladateľstvu Hetzel, kde vydáva plodný autor až do smrti zmluvne dohodnuté dva romány ročne.

A hľa, ako sa čoskoro nato vyslovujú o svojom obľúbenom autorovi slávni cestovatelia, vedci a objavitelia. R. E. Byrd, americký polárny cestovateľ, premožiteľ južného pólu, vyhlásil: „Bol to Jules Verne, ktorý ma ta viedol.“, alebo člen Francúzskej akadémie vied, Charcot: „Hrdinské lekcie z Vernových románov pozdvihovali vo mne mravnú silu a dokazovali mi, že v každej situácii sa nájde východisko “

Aj dnešný čitateľ sa s chuťou začíta do príbehu o spravodlivom pomstiteľovi zla a neprávosti, grófovi Matejovi Sándorovi. So záujmom bude sledovať osudy tajomného doktora Antekirta, čo vlastní zázračne rýchle lode - elektriky a používa prostriedky modernej psychoterapie — sugesciu a hypnózu, ktorých korene súčasná veda krôčik za krôčikom odhaľuje a ich účinky úspešne využíva medicína.

VADEMECUM MEDICI

VADEMECUM MEDICI

Osveta, Martin, 1985
3. rozšírené a prepracované vydanie, 45.000 výtlačkov
obálka Ján Andel
70-014-85

príručky, medicína klasická, zdravie
1632 s., slovenčina
hmotnosť: 1066 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

PREDANÉ *inc*zdr*
PREDANÉ *konik*zdr*

ENGELMÜLLER, FERDINAND - CESTY K MALÍŘSKÉMU UMĚNÍ

ENGELMÜLLER, FERDINAND

CESTY K MALÍŘSKÉMU UMĚNÍ

Borský a Šulc, Praha, 1947
prebaô Jaroslav Šváb
3. vydanie, 5.500 výtlačkov

výtvarné umenie
320 s., 79 obrazových príloh, čeština
hmotnosť: 755 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: prebal poškodený, neúplný, kniha v dobrom satve

5,00 €

*konik* in **O1**

Malíř Ferdinand Engelmüller (* 22. XII. 1867 — + 29. IX. 1924) byl žákem Prof. Julia Mařáka na pražské malířské akademii. Patřil do slavné třídy Mařákových žáků, jeho druhy byli Slavíček, Lebeda, Kavan, Březina atd. Po ukončení studií přátelství obou umělců Mařáka a Engelmüllera se ještě prohloubilo. Již v r. 1891 získává Engelmüller na zemské jubilejní výstavě v Praze svým obrazem-olejem „Na mrtvém rameni Labe“ zájem uměleckých kruhů a další výstavy jeho prací v Krasoumné jednotě u Topičů jen potvrzují jeho vzestup umělecký a jest zahrnut přímo pochvalou kritiky. Jeho tvůrčí duch a stálá snaha jíti vpřed ho nutí i ke kulturní činnosti a v r. 1896 již spoluzakládá spolek výtv. umělců „Mánes“, jehož se stává prvním jednatelem. R. 1898 vystavuje triptych „Pastorale" na I. výstavě „Mánesa“, jímž sklízí opětně pochvalu i samotného básníka Hlaváčka, ale již rok na to překvapuje veřejnost na výstavě Jednoty výtvarných umělců 12 pastely polabské krajiny, kteréž obrazy nadchly významného znalce umění K. B. Madla k zajímavému posudku, když píše: „Mařákovi jistě by zasvítily oči, kdyby viděl toto pročištěné umění Engelmüllerovo, které navazuje tam, kde on byl nucen pře-stati.“ Engelmüller objevuje se pak v souhvězdí českých krajinářů na vynikajícím místě. Nejsou to jen olejomalby, jimiž uchvacuje, zavádí do českého krajinářství pastel svou osobitou a zdokonalenou technikou.

Jest malířem básníkem a jeho obrazy parků a romantických zákoutí inspirují Vrchlického k básním, které vydává s předmluvou Sv. Čecha v r. 1901 s reprodukcemi obrazů v publikaci „Balady a pohádky“. Maluje nato v cizině a vrátiv se zamilovává si Polabí, kreslí a maluje stráně, pole, tůně atd. Zvláště miluje stromy, která dovede malovati tak, jako málo umělců.

Svým uměním proniká i v cizině, kde vystavuje pravidelně a kritikou jest všeobecně přijat jako vynikající krajinář. Stává se slavným svými obrazy z Polabí, z jižních Čech i z Prahy. Jest jmenován členem pařížská Union Internationale des beaux arts, des lettres, des sciences et l’industrie. Jeho díla jsou zakupována galeriemi v Praze, Vídni, Mnichově a jinde. 

NESMRTEĽNÍ MILENCI

NESMRTEĽNÍ MILENCI
výber zo svetových noviel

Tatran, Bratislava, 1973
1. vydanie, 32.000 výtlačkov

beletria, poviedky
320 s., slovenčina
hmotnosť: 673 g

tvrdá väzba, papierový prebal
stav: prebal po krajoch pokrčený, kniha v dobrom stave

0,60 €

*konik* in **S5P**

Matteo Bandello - Smrť veronských milencov Bernardin de Saint-Pierre - Pavol a Virgínia Gottfried Keller - Romeo a Júlia na dedine Ivan Sergejevič Turgenev - Prvá láska Čingiz Ajtmatov - Džamila

MÁRNOSŤ LÁSKY

MÁRNOSŤ LÁSKY
Výber z arabských rozprávok
(Das Buch der wunderbaren Erzählungen und seltsamen Geschichten)
(Alf lajla va lajla II)

Tatran, Bratislava, 1975
vybral, preložil, úvod Ján Paulíny
ilustrácie a prebal Alojz Klimo
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-359-73

rozprávky
248 s., slovenčina
hmotnosť: 556 g

tvrdá väzba s prebalom

1,00 € stav: dobrý *konik*belx? rozp? 
0,80 € stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný *gopal4**rozp*
 

HUDÁK, MIŠO - ATLAS SÔCH

HUDÁK, MIŠO

ATLAS SÔCH
Povojnové umenie v uliciach mesta Košice

Východné pobrežie, Košice, 2015
ilustrácie Danka Bodnárová
ISBN 978-80-970451-6-6

umenie, sochárstvo, Košice
nestr., slovenčina
hmotnosť: 362 g

mäkká väzba
stav: výborný

NEPREDAJNÉ

*H-3/4up

*

ZAPLETAL, ŠTĚPÁN - NEMČINA PRE SAMOUKOV

ZAPLETAL, ŠTĚPÁN

NEMČINA PRE SAMOUKOV

Slovenské pedagogické nakladateľstvo, Bratislava, 1965
ilustrácie Josef Říha
preklad Alžbeta Dudášová
1. vydanie, 14.100 výtlačkov
67-250-65

jazyky, nemecký jazyk,
356 s. + 80 s. príloha, slovenčina, nemčina
hmotnosť: 383 g

tvrdá väzba, malý formát
stav: veľmi dobrý

3,00 €

  in **S4P**