1. vydanie, 5.200 výtlačkov
PREDANÉ
*bib30*
juriv*ume*
V sobotu večer už som kráčal s muzikantmi do hotelu Európa a vedno s nimi zaujal som vyhradené miesto na javisku. Kapelník rozložil po pultoch noty, klarinetista dal áčko a za ním nastalo brnkanie, štimovanie, cvrlikanie huslí i klarinetov. Tu nahrubo zamrmlala basa, tam zavrčal bubník, a už len začať. Mne husle naladil starý pán Kráľ, ktorý kontroval na viole, a keď všetko súhlasilo, kapelník dal znamenie s husľami a sláčikom v ruke, — vyzdvihnúc ich do výšky, razom strhol a všetky nástroje sa rozozvučali do jasavého pochodu. Tento rázny začiatok ma toľme poľakal, že som napochytre nevedel, či je to len žart, alebo skutočnosť. Kým som sa spamätal, muzikanti už boli pred prvou repetíciou.
Kto prvý raz začínal s bandou hrať, zaiste mi prisvedčí. Bol som v takých rozpakoch, ako nikdy predtým. No len čo som zbadal, že zas začínajú od repetície, chytro som sa zapojil. Ale kým som prečítal svoje noty v takte, oni zas boli o dva-tri takty ďalej a ja som len chytro fidlikal za nimi. Pravdaže, zvuky svojich huslí som vôbec nepočul; nevedel som, či hrám, alebo nehrám, či moje husle vydávajú aj nejaký zvuk, lebo do ušú sa mi valila záplava zvukov z rôznych nástrojov, ktoré som temer nerozoznával. Keď udrelo trio, moje husle čosi zavrčali ešte z predošlých taktov. Muzikanti aj s kapelníkom len zagánili na mňa. Bože môj, reku, kde ste? ... Starý Kráľ však drgol ma lakťom a sláčikom mi ukázal, kde sú. Chytro, chytro sa zachytiť! Zopár taktov som spravil s nimi, ale ďalej nedajbože sa udržať. Prišli ku koncu tria, opakovali ho až do prostriedku, a zas mi zmizli, ani som nevedel kam. Tam totiž bolo akési znamienko, ktoré som ani nevidel, ani mu nerozumel, a tak som len húdol svoje, zatiaľ čo oni skočili od neho až kdesi hore, k počiatku pochodu. Kto by ich tak ďaleko našiel? Nebyť starého pána Kráľa, ktorý švihol sláčikom na počiatočné takty pochodu, bol by som ďalej vrzúkal svoje. Hráme, hráme, a tu naraz akoby uťal — koniec. Ale ja som už nehral. Môj sláčik sa veru ani nedotýkal strún, lebo som sa bál, že mi husle len tak do prázdna zavrčia. Po skončení pochodu som si zhlboka vydýchol ako po ukrutne ťažkej práci. Na šťastie, keď starý pán Kráľ videl, v akom pomykove som, vysvetlil mi, kde sa čo začína, kde opakuje, kde končí, čo znamenajú znamienka, a že treba všetko čítať, čo je na notovom papieri napísané, lebo tam má každé znamienko veľký význam. Avšak ešte horšie bolo to, že sa človek ani o sekundu nesmel oneskoriť. Ak sa zdržal, nik ho nečakal, a to bola chyba. Pri učení doma mohol som sa pekne vrátiť, ešte raz si to prehrať, ale tu. ..
Druhý part bol valčík. Ten som si potichu prehrával a popozeral, kde sú repetície, kde znamienka, aby som nebol taký prekvapený ako pri pochode. Pán Kráľ mi vopred ukázal, kde sa bude opakovať, odkiaľ sa vrátime, kam preskočíme, lenže mňa ani to nezachránilo. Tempo síce bolo pomalšie, melódia valčíka držala ma spolu s bandou, no pri repetíciách, dakápoch a dalsegniach som utešene plával. Kým som našiel znamienko, oni už ťahali bohvie kde. Avšak valčík mal aspoň päť-šesť oddielov; kým sme ho prehrali, akosi som sa orientoval. Keď prišla polka, po nej štvorylka a beseda, musel som sa lepšie zvŕtať. Pri každom bode nášho programu mal som nový problém, ako z neho vyleziem. Ale s veľkodušnou pomocou môjho suseda, pána Kráľa, vnikol som po troche aj do týchto tajomstiev, o ktorých som už z teórie čo-to vedel, ale prakticky neovládal.
Ešte trápnejšiu situáciu som prežil pri koncerte na ľade.
Na javisku to akosi ušlo. Ale tu, na ľade, kde mi mrzli prsty, kde chlapci, výrastkovia i dospelí, tlačiac sa na nás od chrbta, hľadeli nám do nôt, na ruky a nástroje, ja som sa cítil ako na ihlách. Tí, čo stáli za mnou, spozorovali každú moju chybu, každý zlý ťah sláčikom. Smiali sa mi za chrbtom, a mne akoby niekto po hlave dával. Ťahal som sláčikom len pre ich zábavu, hoci mi bolo do plaču. A tie poznámky!... Skoro ma uchytilo, keď som počul, ako si na môj účet pohadzujú:
„Dívaj sa, Tonko, ako tento hrá! Veď on sa ti ani strún nedotýka ...“
„Na moj’ dušu! Len tak naprázdno poťahuje ..."
„No... I načo sú mu tie husle? Na parádu? Veď to aj bez huslí môže ...“
„Kruci, to je hra, to je muzikant! Kde sa učil? Do takej školy by som i ja šiel.“
Voľky-nevoľky musel som ich vypočuť. Od zimy a hanby len-len že mi husle z rúk nevypadli. Moje šťastie. To by len bol rehot!
Zdalo sa mi vtedy, že nevydržím, že utečiem odtiaľ, ale — vydržal som. Tak som sa tam cítil, sťaby ma boli hodili do hlbokej vody. ,No‘, myslím si, ,teraz musíš ukázať, že si chlap. Vyplávaš, dobre; nevyplávaš — utopíš sa.‘ Utopiť som sa nechcel, ani zmrznúť, a preto som sa nevzdal, preto som vydržal.
Z jari dávali si ľudia natierať domy — fasády. To tiež patrilo do nášho maliarskeho fachu.
Čudná vec, ale tak bolo. Čo všetko do tohto fachu patrilo, už ani neviem. Celkom, ako v tej anekdote: natierali sme čerta na čierno, naprávali mu chvost, nový jazyk vložili, rožky pozlátili a kopytá umyli, smrti nové zuby vsadili, kĺby naolejovali, do presýpacích hodín nový piesok dali, kosu nakuli, kosisko zafarbili, celú smrť nalakovali atď. Slovom, robili sme všetko, čo prišlo. Už nám nič nechýbalo, len — nábytok sťahovať a studne kopať. Také „všestranné“ bolo naše remeslo.
Na jednu fasádu si zvlášť spomínam. Ako iste každý vie, na mestských domoch pri natieraní alebo maľovaní používa sa visiace lešenie. Také lešenie na
OČADLÍK, MIRKO
