FIGULI, MARGITATRI GAŠTANOVÉ KONE
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
edícia Kvety (5)
doslov Michal Chorváth
ilustroval Vincent Hložník
1. vydanie, 9.250 výtlačkov
beletria, novela
266 s., slovenčina
hmotnosť: 172 g
tvrdá kožená väzba, malý formát
stav: dobrý
PREDANÉ
*juriv*
Tri gaštanové kone od Margity Figuli patria k vrcholným dielam slovenského naturizmu. Novela naplno rozvinula kľúčové motívy slovenského naturizmu – normy, implikované prírodou v konflikte s normami, diktovanými civilizáciou, ambivalentná etika prírodného človečenstva, epické skúmanie významových možností prírodného či pohanského fatalizmu v kontraste s kresťanskou civilizáciou. Novela ponúka klasický trojuholník dvoch mužov a ženy, v ktorom víťazí čistá láska.
Utrel si ruky a pokročil ku mne.
V krčme sme boli len my dvaja a nik nám nemohol prekážať v hovore. Prisadol si ku mne na lavicu, aby vari nemusel tak hlasno rozprávať. Kým začal, poobzeral sa, či niekto tretí nepočúva. Šeptal mi priamo do ucha, lebo zavše i steny vraj majú uši.
Začal mojimi gaštanovými koňmi a hneď k nim pripojil meno Zápotočného a meno Magdalény. Hoci som si mohol dať ľahko súvis vecí dokopy, predsa ma zarážalo, že práve on v takejto spojitosti hovorí o nich.
Spytujem sa ho teda, ako o tomto všetkom vie. Vraj všeličo si ľudia povrávali a on sám sa často zahútal nad týmto prípadom. Ale neprišiel mu na háčik, až raz ...
Kedy raz? A vravte chytrejšie, — kážem mu.
— Raz vkročí do krčmy sám Jano Zápotočný... — začína krčmár.
Raz vkročí do krčmy takto popoludní sám Jano Zápotočný. Rozkáže si deci pálenky, že na posmelenie. Sadne si na lavicu, ťažký ako klát, položí stisnutú päsť k decovke, skormúteno hladí do zeme a šúcha jednostaj hánkami dosku stola.
— Čo ti je, Janko? — vraví krčmár, lebo vie, že keď gazda odbehne popoludní od roboty a zasadne si k pálenke, nebýva to bez príčiny.
Jano bez slova zdvihol päsť a pritisol si ju na prsia. Ako predtým po doske stola, teraz drie si hánkami cez prsia. Keď sa človek na neho díva, hneď zbadá, že ho dnu čosi zožiera a že by to rád hánkami rozmliaždil. Jeho tupý pohľad prezrádza, že už dlho dusí v sebe bolesť a že ju prišiel usmrtiť pálenkou.
— Čože ťa stihlo? — krčmár sa mu prihovára, lebo by mu rád pomôcť zo zlého položenia.
Začal čosi hundrať, ale nemal v sebe ešte dosť odvahy. Aby sa posmelil, rozkazuje znova:
— Ešte deci ... a potom to už hádam nejako zo seba vytrasiem.
Nalial mu ešte deci, ale ten už nevypil, lebo kým mu nalieval, pribral sa rozprávať a potom už naň zabudol.
— Viete, strýko krčmár, o Magdaléne bude reč. (Skrivili sa mu ústa sťa do plaču.) Nemôžem povedať, že by to bola zlá žena. Niet možno lepšej pod slnkom. (Zasa sa mu skrivili ústa na
