TROBISCH, WALTER
VZALI SME SA
(I Married You)
Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 2000
preklad Michal Hudák st.
2., upravené vydanie
ISBN 80-7140-204-4
manželstvo, partnerstvo,
160 s. slovenčina
hmotnosť: 182 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
1,10 €
*zimpa*
Nič v tejto knihe nie je vymyslené. Všetky príbehy sa naozaj stali, všetky rozhovory skutočne odzneli.
Ľudia, ktorí v knihe vystupujú, dodnes žijú. (Žiaľ, okrem autora, ktorý zomrel v roku 1979 - pozn. red.) Preto názov mesta nie je uvedený, a aj mená osôb sú pozmenené tak, aby nemohli byť identifikované.
Moji priatelia v Afrike, o ktorých píšem, poznajú text tejto knihy a želajú si, aby pomohla mnohým ľuďom na svete. Lebo hoci sa jej dej odohráva v africkom prostredí, problémy medzi ľuďmi - i pri uzatváraní manželstiev - sa týkajú všetkých krajín a kultúr sveta.
Walter Trobisch
Telefón sa ozval na pravé poludnie.
- Prepáčte, že vás budím, ale mám tu pre vás jeden hovor.
- Ďakujem. Volalo ma mnoho ľudí?
- Celý zástup! A okrem toho v hale čaká mladý pár, bezpodmienečne chce s vami hovoriť.
- Prosím vás, povedzte im, aby boli ešte chvíľočku trpezliví. Prejem si a zavolám ich. A teraz mi prepojte ten hovor.
- Áno, pane, a ešte niečo. Mohla by som sa s vami pozhovárať aj ja?
- Prirodzene. Chcete vyjsť hore?
- Predpisy hotela zakazujú personálu vstup do izieb hostí.
- Kedy skončíte službu?
- O jedenástej večer.
- Môžete mi zavolať dnes večer, kým neodídete?
- Áno, - súhlasila a zapojila mi hovor.
Ozvala sa Ester. Oznamovala, že Fatma si odpočinula, a keď sa zobudila, mali spolu dlhý, požehnaný rozhovor. Fatma sa ešte nerozhodla, čo bude robiť, vnútorne je vraj nevyrovnaná.
- Navrhla som jej, aby zatiaľ bývala u nás.
- To je krásne, Ester! Ďakujem vám. Táto situácia mi pripomína iné samovražedné prípady. Keby boli počkali len jeden deň, našli by nejaké riešenie. Pravda, to, že Fatma zostane u vás, nie je konečné východisko, nepomôže jej to v najhlbšej núdzi. Je tu však čosi, Ester, čo nemôžem pochopiť. Veľa som čítal o „širších rodinách“ v Afrike. No keď sa niekto dostane do núdze, vtedy niet jedinej duše, ktorá by mu pomohla.
- „Širšia rodina“, tá ešte funguje na dedine, ale v mestách už nie.
- No Fatma hovorila, že na svoju svadbu chce pozvať tristo až štyristo ľudí.
- To je veľký rozdiel, či pozývate ľudí na svadbu, alebo chcete, aby vám pomohli.
-Tak to býva, ale Fatma výslovne povedala: „priateľov, štyristo priateľov“. Nenájde sa spomedzi tých štyristo jediný skutočný priateľ? To je to, čo nechápem!
- Budem sa usilovať o tom s Fatmou pozhovárať. Ale poznám toto mesto. Nie je to ľahké. Čo ste však mysleli tým, že pre Fatminu skutočnú biedu nie je nijakou pomocou, ak môže zostať u nás? Čo je teda podľa vášho názoru jej najhlbšia bieda? Túžba po vydaji?
- Nie, to nie je v jej situácii najnutnejšie.
- Alebo je to túžba po sexuálnom ukojení? Myslíte, že už nemôže žiť bez sexu?
- Ani to nemyslím. Fatma je zrejme skôr otrávená a rozčarovaná sexom, možno dokonca zhnusená.
- Čo potom hľadá?
- Miesto.
- Miesto?
- Áno, miesto. Domov.
- Veď ja som jej ho ponúkla, v našom dome!
Typické pre vydatú ženu, pomyslel som si, pre ľudí žijúcich pod záštitou manželstva je ťažké vžiť sa celkom do položenia nevydatých a neženatých.
- Ester, vaša ponuka je nádherná a myslíte ju úprimne. Preto si v tejto chvíli pre Fatmu neviem nič lepšie ani priať. Ale to nie je to, na čo myslím, keď hovorím, že ona potrebuje „miesto.“ Ani najkrajšia hosťovská izba sa nemôže stať „miestom“. Ona potrebuje miesto, ktoré by patrilo jej a ktorému by patrila ona. Dvere, na ktorých by bolo jej meno, izba, kde by stál jej vlastný nábytok. Miesto, kde je doma a kde sa ona môže stať pre druhých miestom, domovom. Nazdávam sa, že celý jej život nie je ničím iným než hľadaním takéhoto miesta. Nikdy ho však nenašla. Zakaždým, keď sa s nejakým mužom zoznámila, myslela si, že je v cieli. Ale všetko, čo našla, bola nanajvýš posteľ. Táto absencia miesta - domova je jedným z hlavných motívov pre samovraždu.
Ester chvíľu premýšľala, potom pokračovala:
- Inými slovami, ak si ju nikto nevezme, nebude nikdy šťastná.
Ešte stále to nepochopila!
- Vôbec nie, - vysvetľoval som trpezlivo. - Sú manželstvá, ktoré nie sú „miestom“ - domovom, a ani sa ním nestanú. Na druhej strane sú ľudia slobodní, osamelí, ktorí nielenže domov majú, ale aj sú domovom. Keď ich navštívite, ihneď pocítite, že ste prišli donov. Toto myslím pod „miestom“.
SMEJKALOVÁ, JANA
