MARÓTHY ŠOLTÉSOVÁ, ELENA
V ČIERNICKEJ ŠKOLE
Tatran, Bratislava, 1972
zostavil Daniel Šulc
prebal Ján Krížik
edícia Slovenskí klasici (96)
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
beletria, próza krátka,
400 s., slovenčina
hmotnosť: 388 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal pokrčený
1,60 € - DAROVANÉ THCK
*zimpa* in home
Beletristické práce Eleny Maróthy-Šoltésovej spadajú do obdobia pomatičných rokov. Do literatúry vstúpila poviedkou Na dedine v roku 1881, v nasledujúcom roku (1882) zverejňuje črtu Prípravy na svadbu. Po jej uverejnení nasledovala v Šoltésovej tvorbe deväťročná prestávka, keď až v roku 1891 vydáva novelu V čiernickej škole, v roku 1896 Prvé previnenie, potom Popolušku (1898) a v roku 1902 svoju poslednú prózu Ja letného večera.
Autorkine prvé dve poviedky viažu a k obdobiu mladosti, odzrkadľujú spomienky na autorkine dievčenské roky i atmosféru novohradskej dediny. V týchto novelách opisuje život okolo seba i vzájomné vzťahy medzi ľuďmi jednoducho, bez komplikácií, v súlade so životom seba samej a svojim vnútorným vývinom. V nasledujúcich novelách sa už autorka odosobňuje, väčšmi ju zaujíma problematika a položenie vlastného národa, jeho osudy i sociálne postavenie, stráca sa idylické videnie života s jeho monotónnosťou a jednotvárnosťou, nastupuje život plný protirečení, život v širšom, rozvetvenejšom rozpoložení. Preniká do vnútra svojich postáv, viac sa venuje ich psychickým komponentom, predpokladom vychádzajúcim z nich samých a určujúcich podmienky na prevládanie zložitých situácií. Takto sa Šoltésovej novely stávajú nielen výraznými povahokresbami hlavných postáv, ale zároveň odrážajú cez ich konanie i myslenie danosti objektívneho, vonkajšieho sveta s jeho zložitými spoločenskými realitami.
Záverečná práca Eleny Maróthy Šoltésovej, nazvaná Sedemdesiat rokov života, vyšla v Slovenských pohľadoch v roku 1925. Je to v autorkinej tvorbe práca nevšedného významu. V nej a cez ňu umožňuje Šoltésová čitateľovi mnohé vidieť dôkladnejšie, plnšie; mnohé až cez túto memoárovú prácu možno pochopiť v jej novelistickej tvorbe, vysvetliť mnohé súvislosti konkrétneho literárneho útvaru a reálneho života mnohé dovidieť, dokresliť a dotvoriť z autorkinho najintímnejšieho sveta z jej umeleckých tvorivých postupov.
„A s tým ste sa vari pravotili?“
„Nuž tak to bolo: On dochádzal i do našich susedov, jedni vravia že k matke, druhí že k dcére. A keď im to ľudia šuchli do očí, suseda si namyslela, že to odo mňa vyšlo, a odvtedy nemám pred ňou pokoja. Na každom kroku sa mi stavia, v čom je sama, to u mňa hľadá — niet na svete mrzkého mena, žeby som si ho z jej úst nebola počula. Ešte i deťom mi nadáva, keď som nie doma, nejeden raz našla som ich v plači pre jej pekelný jazyk. A ja som jej predsa vždy ustupovala, čo mi ako ťažko padlo, lebo som chcela mať pokoj. Ale horký môj pokoj ... od tej by ani sám anjel z neba nemal pokoja ...“
Oddýchla si a poutierala si tvár. Potom pokračovala zvláštnym, výpravným spôsobom:
„Raz podvečer, bola som just z mesta domov prišla, varila som deťom polievku v pitvore na ohnisku, tu mi ona zrazu začne dnu oblokom — máme, hľa, takto oblôčik do jej dvora, ale som odvtedy už aj ten zatarasila — nadávať do všelijakých, do tých najhorších ... ani čo by bol diabol do nej vstúpil. Iste napočúvala niečo na seba, nuž si prišla na mňa zlosť vyliať. Ja som najprv ostala ani skamenená, keď ma tak zneuctila pred mojimi deťmi; a tie, nebožiatka, dali sa do náreku. Mňa premohol hnev — bože môj, veď som len nie z dreva! Ako som cez koleno prelamovala raždinu, čo som na oheň prikladala, nuž som odlomený kus hodila do toho oblôčika. Ona, pravda, odskočila a začala volať na ľudí z cesty, že ju vraj chcem zabiť. Ale potom som jej navyvolávala von oblokom všetko, čo mala u mňa naodkladané, pred všetkými, čo si za svedkov navolala. Takú pravdu jej ešte nik nevyčítal — viem, že sa jej ziskrilo od nej v očiach. Ani vravieť nevládala, len tak sipela od jedu ... A už čo ako som obstála, ja predsa nebanujem, že som jej vtedy povedala, čo jej bolo treba.“
„Nuž a potom vás žalovala?“
„Akože by nežalovala, veď sa ani len nemusela k richtárovi ustávať, keď jej sám každý večer prichádza do domu! Na druhý deň poslal po mňa. Keby som bola mala rozum, mohla som nejsť, lebo poslal len svojho sluhu, a nie boženíka. Ale ja som sa nemala čo báť, lebo všetci ľudia vedeli, že som nezačala vyvolávať ja, ale ona. Však i richtárovi odpoviem, myslela som si. — Ale on dobre vedel, že je všetka pravda proti nemu, nuž si hneď inak poradil. Ako som ta prišla, len zazrel, akoby bol už aj piatich ľudí zabil, ale ani slovo ku mne. Len vybehol popri mne do pitvora, vari či je nik nie tam; potom sa vrátil do izby a prichlopil dvere: i začne ma ťať zo všetkej sily remenným korbáčom, zhruba ako prst. Ledva som si oči obránila ... Bol by ma ťal hádam do krvi, ale potom som sa i ja vychytila. Čo len takému chlapovi, ako je on, sa ja tiež ešte nedám! A čoby si reku desať ráz bol richtárom, predsa sa ti nedám takto katovať! Stisla som ho za hrdlo, hneď mu korbáč z ruky vypadol, a zasotila som ho pred seba, len sa tak búšil do stola, dobre ho nezrútil. Viac som sa neobzrela na neho, zdvihla korbáč a tašla domov. Klial za mnou ako pohan, že tej zemi bolo ťažko!“
„A potom on vás žaloval, či vy jeho?“
,,On nepotrebuje žalovať, keď si sám môže právo spraviť! Ale ja hneď bežala som k pánu veľkomožnému na ponosu, i ten korbáč som doniesla, čo ma ním bil. Hneď ma poslali k doktorovi po vysvedčenie, lebo som mala pásy navreté po chrbte a cez plecia ... Nuž tak sa to začalo, a ja som sa nazdala, že ja iste musím vyhrať, keď pán veľkomožný zastanú za mňa — a teraz, hľa, som ešte pokutovaná... Úbohý človek na tomto svete nedôjde pravdy — iba ak u samého pánaboha ...“
Trpkosť hľadela z Hrušiačkinej nepeknej, ale dobrej tváre. Jej oči neprestajne podchodili slzami, kým pridúšaným, ale zavše drsno preborujúcim sa hlasom rozkladala panej svoje sťažnosti. Bola rozbolená, jej posunky boli umdlené, len vetché líca rozpalovali sa od vnútorného vrenia. Káva pred ňou i ochladla — zabudla na ňu.
Tomíková už bola počistila zelené struky, teraz ich krájala na drobné kúsky do misky na lone.
STIŠKOVSKAJA, L. L.
