Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 5. marca 2017

MICHALKOV, SERGEJ - MAČIATKA

MICHALKOV, SERGEJ

MAČIATKA
(Stichi dľa detej)

Mladé letá, Bratislava, 1976
preklad Ján Turan
ilustrácie Jarmila Pavlíčková
edícia Leporelá
1.vydanie, 21.000 výtlačkov

rozprávky, knihy pre deti, leporelá,
12 s., slovenčina
hmotnosť: 190 g

leporelo
stav: dobrý, knižničné pečiatky

5,90 € PREDANÉ

*BIB08*




LYSKOVÁ, JOLANTA - DOBRE SA NÁM POSKAKUJE ...

LYSKOVÁ, JOLANTA

DOBRE SA NÁM POSKAKUJE ...

Panorama, Praha, 1990
zo slovenskej ľudovej poézie vybrala Hana Vrbová
ilustrácie Jolanta Lysková
1. vydanie, 14.000 výtlačkov
ISBN 80-7038-160-4

knihy pre deti, leporelá
12 s., slovenčina
hmotnosť: 212 g

leporelo
stav: zachovalý

3,50 €

*BIB08*in **S5Z**




PETIŠKA, EDUARD - KAM SE SCHOVAL NŮŽ

PETIŠKA, EDUARD

KAM SE SCHOVAL NŮŽ

Albatros, Praha, 1984
ilustrácie Helena Zmatlíková
4. vydanie, 75.300 výtlačkov

knihy pre deti, leporelá
10 s., slovenčina
hmotnosť: 140 g

leporelo
stav: dobrý

5,90 €

*BIB08*in **S5Z**




JANOUŠKOVÁ, ALENA - ENYKY BENYKY

JANOUŠKOVÁ, ALENA

ENYKY BENYKY
(Enyky benyky)

Panorama, Praha, 1986
ilustrácie Alena Janoušková
preklad Štefánia Pártošová
2. vydanie, 9.000 výtlačkov

knihy pre deti, leporelá
12 s., slovenčina
hmotnosť: 223 g

leporelo
stav: dobrý

PREDANÉ

*BIB08*DETS*





ČTVRTEK, VÁCLAV - OBRÁZKY Z LESA ŘÁHOLCE

ČTVRTEK, VÁCLAV
FRÝBOVÁ, VLADIMÍRA
PILAŘ, RADEK

OBRÁZKY Z LESA ŘÁHOLCE

Panorama, Praha, 1985
ilustrácie Radek Pilař
pôvodné slovo k obrázkom Vladimíra Frýbová
z 1.kapitoly Václava Čtvrtka - Cipísek
2. vydanie, 25.000 výtlačkov

rozprávky, leporelá
10 s. čeština
hmotnosť: 100 g

leporelo
stav: používaná, zachovalá

3,90 €

*BIB08*in **S5Z**





NIŽNÁNSKY, JOŽO - LÁSKY ŽOFIE BOSNIAKOVEJ

NIŽNÁNSKY, JOŽO

LÁSKY ŽOFIE BOSNIAKOVEJ

Tatran, Bratislava, 1971
ilustrácie Jozef Šturdík
prebal Jozef Šturdík, Karol Rosmány
edícia Meteor (31)
1. vydanie, 110.000 výtlačkov

beletria, román, história,
376 s., slovenčina
hmotnosť: 444 g

tvrdá väzba, papierový prebal

PREDANÉ stav: dobrý *takro*bels*
PREDANÉ stav: dobrý, bez prebalu *kolha*H-kris*
stav: dobrý, knižničné pečiatky, bez prebalu *trsos*  DAROVANÉ EGJAK
stav: veľmi dobrý DAROVANÉ mipet


Jožo Nižnánsky vo svojom románe Lásky Žofie Bosniakovej uvádza nás na začiatok XVII. storočia. Oboznamuje čitateľa s mnohými významnými historickými osobami, najmä so Žofiou Bosniakovou, jej manželom Fraňom Vešelínom i jeho druhou ženou Máriou Széchyčkou, ktorú básnici ospevujú ako Muránsku Venušu. Spisovateľ v románe, ktorý po prvý raz vychádza knižne, oživuje v rámci pútavého deja, oplývajúceho ľúbostnými zápletkami i politickými intrigami, zaujímavý úsek minulosti Slovenska. Na zrúcaninách Strečna, Muránskeho a Fiľakovského hradu neúprosný zub času dokonáva svoje dielo, no v románe Joža Nižnánskeho sa tieto hrady vynárajú v plnej sláve.

Jožo Nižnánsky v tomto románe prvý prozaicky spracoval historickú tému, ktorá predtým svojou mravnou hĺbkou a dojímavosťou zaujala a inšpirovala aj Hviezdoslava k vytvoreniu úchvatného eposu a F. R. Osvalda k napísaniu balady o Žofii Bosniakovej. Hviezdoslav básnicky spracúva bolesť, ktorá vznikla z citovej lásky hlavnej hrdinky, no autor nášho románu rozoberá všetky jej lásky a celú dobu v jej rozmarnej kráse, búrlivej samopaši, romantike, takže sa v diele odráža ako skvelý kontrast jemná duša a čistý človek, akým bola Žofia Bosniaková. Nižnánskemu sa plne vydarili aj epizodické postavy (napríklad Štefan Kun), pri ktorých sa zaskvel jeho zmysel pre humor a romantickú perokresbu.

Historicko-dobrodružný román Joža Nižnánskeho „Lásky Žofie Bosniakovej“ je ďalším pozitívnym výsledkom autorovho cieľavedomého a chvályhodného úsilia vyčariť z našej bohatej minulosti všetky deje, ktoré si zaslúžia pozornosť potomkov.









5 PODIVNÉ MANŽELSTVO

Boj o dedičstvo

Máloktorý mladý muž sa nabažil a naprosil toľko ako Štefan Kun, kým sa dočkal splnenia svojej najvrúcnejšej túžby.

Už niekoľko ráz sa bol dohovoril s Máriou Széchyčkou, že sobáš bude vtedy a vtedy, ale nevesta vždy narazila na dajakú prekážku, pre ktorú bolo treba sobáš odložiť na istý, či neistý čas. Už ho začalo pokúšať aj podozrenie, či si Mária nerobí z neho blázna. Veď čochvíľa bude celej krajine na posmech. Už toľko sa navolal na svadbu a potom naodvolával, že sa málokoho opováži ešte raz pozvať. Daktorý horkokrvnejší a prostorekejší príbuzný, priateľ alebo známy, ktovie koľký raz pozývaný, si možno vyprosí také vodenie za nos, a to celkom oprávnene. Pravda, ak jeho vodia za nos, to ho ešte neoprávňuje iných blázniť.

Neraz sa pri všetkej úcte a pochopení voči Márii Széchyčke rozhorčil a pohoršil. Ale Mária Széchyčka ho vždy hravo odzbrojila. Stačilo pár úsmevov a pekných slov a Štefan Kun skrotol ako baránok, ba napokon ešte aj odprosoval za svoju netrpezlivosť a za slová azda trochu tvrdšie.
Veď nám nič neutečie, Pišta, — utešovala ho, a keď bolo treba, nazvala ho Pištinkom alebo Pišťuľkom.

Musel s tým súhlasiť, lebo vedel, že keby bol ešte netrpezlivejší, nedočkavejší, keby sa nezmieroval s ustavičnými odkladmi sobáša, mohlo by sa všetko rozbiť, Mária by mu mohla ukázať chrbát. A len potom by utŕžil ozajstnú hanbu. Celý svet vie, ako bláznivo sa zamiloval, lebo svetu o svojej úžasnej láske azda viacej rozprával než Márii Széchyčke. Jej by najradšej bol ukázal hĺbku svojich citov, keby ho nebola vždy ochladila neveľmi zamilovaným spôsobom.

Načo zbytočné reči? Zasnúbili sme sa, je teda samozrejmé, že sa milujeme.

Štefanovi Kunovi to nebolo také samozrejmé, no jednako mlčal, a to len zo strachu, aby ju nepodráždil tak, že by zasnúbenie mohla zrušiť.

Keď v ňom blčal hnev, utešoval sa vždy rovnako.

No keď budeme svoji, bude to inakšie.

Najčastejšou príčinou odkladov sobáša bývali majetkové

starosti Márie Széchyčky. Bethlenovci podnikali všetko možné, aby jej dedičstvo po mužovi čím väčšmi stenčili. Ľahko im bolo zápasiť s mladou, medzi paragrafmi a všelijakými právnickými fígľami neskúsenou ženou, hoci mala aj šikovného advokáta Mateja Pathayho. Bol to nerovný boj, v ktorom na jednej strane stála mocná rodina kniežaťa Bethlena — a na druhej mladá vdova.

Paragrafy ešte vždy nie sú dosť skrútené, aby sa nedali skrútiť ešte väčšmi v prospech mocnejšieho.

A bethlenovská rodina pri všetkých svojich výhodách, aby pred súdom zvíťazila, neokúňala sa vtiahnuť do hry aj česť mladej vdovy. Za cvendžiace zlato skupovala svedkov, ktorí mali dokazovať, že dedičstva po mužovi pre svoj samopašný život nie je hodná.

Svedkov možno nájsť na všetko. Bethlenovci sa rozhodli dokazovať pred súdom, že Mária má na svedomí aj smrť svojho muža. Či to nie je podozrivé, že umrel v najplnšom kvete?

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

... posledná veta ...

V piatok ráno 4. augusta 1644 stal sa Fraňo Vešelín pánom Muráňa a v nedeľu 6. augusta 1644 si prisahali s Máriou Széchyčkou večnú vernosť.


ST. MICHAEL, MICK - ICH VLASTNÝMI SLOVAMI - QUEEN

ST. MICHAEL, MICK

ICH VLASTNÝMI SLOVAMI - QUEEN
(In Their Own Words - Queen)

Champagne Avantgarde, Bratislava, 1992
preklad Patrick Frank
edícia Ich vlastnými slovami (3)
1. vydanie
ISBN 80-7150-093-3

životopisy, pop-music, hudba, rock,
116 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 474 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná

4,00 € PREDANÉ

*BIB08* (in *085*)








„Bolo by hlúpe tvrdiť, že niečo také na internátoch neexistuje. Všetko, čo sa o tom hovorí, je viac-menej pravda. To šikanovanie a podobne. Na mňa si zasadol jeden učiteľ. Nešokovalo ma to, pretože na internátnych školách... to nezačne naraz, dostávate sa do toho postupne. Postupne to prerastá do každodenného života. Aj ja som bol istý čas zelenáč. To zažije väčšina školákov. Neznášal som tie ich školácke žartíky. Nehodlám to ďalej rozoberať.“
O brutalite a homosexualite na internátnych školách (1974)

„Umelecká škola vás naučí väčšmi si všímať módu a byť vždy o krok vpredu.“
(1971)

„Som plný extrémov. Mám svoju tvrdú a mäkkú stránku, a medzi nimi toho veľa nie je. Ak stretnem toho pravého, niekedy som veľmi krehký a zraniteľný, úplne ako malé decko. Stáva sa mi to vždy, keď ma niekto podrazí. Ale niekedy som zase tvrdý a vtedy mi nikto nedokáže ublížiť.“

„Som veľmi emocionálny. Kedysi mi rozhodovanie trvalo nejaký čas, ale teraz sme tak dokonale zosúladení, že každý okamžite zapadne do svojej úlohy. Vždy sa síce pri tom hádame, ale to je len dobre, pretože tak sa dostaneme k jadru problému a môžeme si vybrať to najlepšie. Ale v poslednom čase sa toho odrazu deje veľmi veľa a všetci chcú všetko ihneď vedieť, a tak sa občas dosť rozčertím.
Vždy musíte vedieť, kedy prestať. Ale na prvom mieste je vždy publikum - je to otrepaná fráza, ale ja to myslím vážne. V poslednom čase dokonca od zlosti hádžem po ľuďoch veci, to som nikdy nerobil. Nedávno som po komsi hodil pohár. Zrejme sa za pár rokov zbláznim a budem jedným z množstva šialených hudobníkov.“
(1974)

„Hudobníci už dávno nie sú asociáli. Pokiaľ ste sa chceli spýtať, či som mal bohatých rodičov, ktorí do mňa vrazili kopu peňazí, a či ma nerozmaznali, moja odpoveď je - nie. Moji rodičia boli veľmi prísni. A nie som jedináčik, mám sestru. Deväť rokov som bol na internátnej škole a rodičov som nevídal príliš často. Bolo to však na niečo dobré - naučilo ma to samostatnosti.“
(1974)

„Nepáči sa mi, že mám krivé zuby. Chystám sa dať si ich vyrovnať, no zatiaľ som si na to nenašiel čas. Ale okrem toho... som dokonalý.“

„Neznášam vrecká na nohaviciach. Mimochodom, nenosím vystužené spodky. Všetko, čo tam nosím, je moje vlastné, žiadna fľaša od coca-coly.“
(1974)

„Stále zápasím s uzlinami. V hrdle sa mi objavujú zhrubnuté suché miesta. Občas obmedzujú môj hlasový rozsah. No zatiaľ nad nimi vyhrávam.
Obmedzil som červené víno a celé turné sa plánuje s ohľadom na moje uzliny. Mal by som ísť na operáciu, ale nemám rád lekárov a nepáči sa mi predstava, že sa mi niekto s kadejakými nástrojmi vŕta v krku.“
(1975)

„Chcem mať vlastné súkromie a mám pocit, že som pre to urobil dosť. To znie ako od Grety Garbo, však? Obaja sme narodení v rovnakom znamení, v znamení Panny.“

„Ľudia sa pri mne správajú bojazlivo, akoby sa báli, že ich zjem. Ale ja som v podstate dosť ostýchavý.“
(1976)



sobota 4. marca 2017

MRÁZ, IGOR - PRESLÁVILI SLOVENSKO

MRÁZ, IGOR

PRESLÁVILI SLOVENSKO

S-Glóbus, 1991
fotografie Dušan Koutný, Peter Pospíšil, Ján Géci
obálka František Mayer
ISBN 80-900455-3-7

Encyklopédie, šport, životopisy
184 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 328 g

tvrdá väzba
stav: perfektný, nečítaná

predané

*BIB08* in **S6P**







PRVÁ DEKOROVANÁ MEDAILOU
Matylda PÁLFYOVÁ

S účasťou našich športovcov na OH 1936 v Berlíne boli problémy. Mnohí proti nej protestovali, pretože organizácia bola v rukách armády, ríšskym kancelárom sa stal roku 1933 A. Hitler, hrozilo nebezpečenstvo nacizmu. Starosti boli aj so zabezpečením štafety s olympijským ohňom, pochodeň (prvý raz vôbec) niesli z Olympie do Berlína cez Grécko, Bulharsko, Juhosláviu, Maďarsko, Rakúsko a naše územie. Šlo o významnú novinku, ktorou sa začala dodnes udržiavaná tradícia.

Čs. olympijský výbor sa napriek protestom rozhodol, že naši športovci na tieto hry pôjdu. Stalo sa tak aj na nátlak vlády a v snahe nenarušiť vzťahy s MOV.

Odcestovala 164-členná výprava a v nej 13 žien, zväčša gymnastiek. Bola to dovtedy naša najpočetnejšia výprava. Olympijskú rovnošatu si oblieklo aj deväť slovenských športovcov, z nich dve ženy: Margaréta Schieferová, prvá slovenská atlétka na OH, diskárka z Trstína a Matylda Pálfyová z Kostolian nad Hornádom, ktorá sa kvalifikovala do družstva gymnastiek. Práve ona, tak ako zápasník Jozef Herda, si vybojovala striebornú medailu. Ako prvá žena v slovenskom športe získala olympijskú poctu.

Gymnastika žien bola vtedy ešte v plienkach. Veď na MS 1934, dva roky pred OH, súťažili ženy prvý raz. Ich program pozostával z troch častí — z voľných zostáv na bradlách s nerovnakou výškou žrdí, na kladine a v preskoku koňa na šírku. Potom boli atletické disciplíny: beh na 60 m, skok do diaľky a hod oštepom. Ďalej rytmická zostava s hudobným sprievodom alebo spevom. Družstvá boli šesť — až osemčlenné a naše zvíťazilo v zostave V. Dékanová, E. Hájková, A. Hřebřinová, V. Foltová, V. Jarušková, M. Šebková, J. Bajerová, Z. Vermiřovská. Jediné cvičilo na bradlách s nerovnakou výškou žrdí a právom môžeme konštatovať, že naše dievčatá sú objaviteľkami tohto náradia. Matylda Pálfyová teda ešte v družstve nebola, hoci mala už 22 rokov, vybojovala si miesto až neskôr, čo bol v konkurencii českých gymnastiek nečakaný úspech.

Podľa dostupnej literatúry sa jej meno objavilo pred športovou verejnosťou až roku 1935, keď Spravodaj Sokolskej župy východoslovenskej Jána Kollára písal: „Sestra Matylda Pálfyová, členka Jednoty Košice, je první Slovenkou vůbec, ktorá se svou neúnavnou pílí probojovala do olympijského družstva žen a při konečných vylučovacích závodech umístila se na 4. místě se 73,0 body. Ve společném utkání olympijského družstva našeho s olympijským družstvem Sokola jugolávského v Lublani 31.5. dosáhla dokonce 3. místa ze všech závodnic počtem 71,4 bodu. Je to výkon vynikající, k němuž všichni sestře Matyidé blahopřejeme a na cestu k nejvyššímu závodu světa na OH do Berlína jí přejeme hodně zdaru."

Zažiarila rýchlo, v Berlíne štartovala v čs. družstve 12. augusta 1936 a urobila tam slovenskej gymnastike veľkú slávu. Družstvo bolo osemčlenné, obsadilo druhé miesto za Nemeckom, no kritiky sa zhodovali v názore, že malo zvíťaziť. Iba skutočnosť, že všade vládol nacionalistický šovinizmus a rozhodcovia tlačili domáce gymnastky do popredia, zapríčinila, že naše družstvo sa nevrátilo so zlatou medailou. Členka družstva M. Větrovská spomína: „Nášmu družstvu prisudzovali už pred odchodom víťazstvo, ale v atmosfére, aká vládla v Berlíne, kde nezáležalo na výkonoch, ale na drese s hákovým krížom, to bolo vylúčené.“

Pálfyová bola štvrtou našou najúspešnejšou gymnastkou a získala 63,67 b zo 75 možných bodov. Súťažilo sa na bradlách v povinných a voľných zostavách, na kladine a na koni. Vo viacboji štartovalo osem družstiev a naše v zostave: V. Foltová, V. Děkanová, Z. Veřmiřovská, M. Pálfyová, A. Hřebřinová, B. Dobešová, M. Větrovská, M. Bajerová. Teda päť gymnastiek z MS 1934, iba tri členky boli nové, medzi nimi aj Pálfyová.

Muselo to byť výborné družstvo, veď jeho základ zažiaril aj na MS 1938 v Prahe. Súťažilo sa vtedy dokonca aj v povinnej zostave na kruhoch, ďalej na bradlách s nerovnakou výškou žrdí, na kladine, v preskoku, v behu na 60 m, v hode diskom a vo voľnej spoločnej skladbe s kužeľami. Naše družstvo zvíťazilo s prevahou pred Juhosláviou, Poľskom a Bulharskom. Majsterkou sveta sa stala Vlasta Děkanová, ktorá obhájila titul z roku 1934, druhá skončila Zdena Veřmiřovská a tretia Matylda Pálfyová. Teda tri naše na stupňoch víťazov, a medzi nimi aj Slovenska, tiež členka víťazného družstva.

Po rozbití republiky a vzniku Slovenského štátu sa Pálfyová už nevenovala gymnastike. Telovýchova a šport prešli reorganizáciou, viaceré telovýchovné spolky zanikli, iné vznikali. Pálfyová sa presťahovala do Bratislavy, venovala sa atletike, jazdectvu a vodnej turistike. Jazdectvo sa jej stalo osudným. Zahynula tragicky pri jazde na koni 23. septembra 1944, ešte plná športovej energie a mladosti, iba 32-ročná (nar. 11. marca 1912).

Ešte menej správ existuje o prvom slovenskom gymnastovi-olympionikovi. Bol ním Košičan Ľudovít Kmeťko-Kmetyko, ktorý štartoval na OH 1912 v drese Uhorska a vo viacboji družstiev získal striebornú medailu. V archívoch sa uvádza pod menom Lajos Aradi-Kmetykó. Narodil sa 22. marca 1884 v Košiciach, neskôr žil v Budapešti, kde 4. januára 1952 vo veku bezmála 68 rokov zomrel.


PETROVIČOVÁ, ETA - TURISTICKÉ CESTY V TOPOĽČIANSKOM OKRESE

PETROVIČOVÁ, ETA

TURISTICKÉ CESTY V TOPOĽČIANSKOM OKRESE

Socialistický dnešok, Topoľčany, 1962
edícia Knižnica Socialistického dneška (1)
obálka Ján Fabik, Edo Manina
kresby Ján Fabik
fotografie J. Bielich, Edo Manina, J. Orémus, O. Ozábal, I. Výbor
1. vydanie, 3.000 výtlačkov

turistika
72 s., čb fot. slovenčina
hmotnosť: 61 g

mäkká väzba
stav: dobrý, bez mapiek

2,00 €

*BIB08* in **S4P**

Turistika v Topoľčianskom okrese bola donedávna popoluškou. V telovýchovných jednotách, v závodoch a v školách sa vždy našlo dosť objektívnych príčin, pre ktoré sa nevenovala tomuto športu patričná pozornosť. No v posledných rokoch, a najmä v tomto roku, nastal podstatný obrat. Turistika našla svoje miesto najmä u mládeže, no i dospelí sa jej čoraz viac venujú. Ved turistika je športom všetkých vekových kategórií a možno sa jej venovať po celý rok.

Neustále u nás vzrastá počet odborov turistiky. Vznikajú turistické krúžky na školách. Z vlaňajších troch je ich už v roku 1962 vyše dvadsať. V akcii „100 jarných kilometrov“ sme zaznamenali v roku 1960 necelých 200 účastníkov a v roku 1961 už 600. V roku 1962 vzrástol tento počet takmer dvojnásobne.

Tento rozvoj turistiky v Topoľčianskom okrese dal podnet k napísaniu príručky o turistických cestách v našom okrese. Príručka chce byt skromným príspevkom k rozvoju turistiky a pomôže milovníkom prírody putovať po vyznačených cestách a poznávať krásy nášho okresu. Keď získa do radov turistov ďalšie desiatky a stovky najmä mladých ľudí, splní svoje poslanie a cieľ, ktorý jej autorka i vydavatelia určili.

Dobrú pohodu na cestách!







NIŽNÁNSKY, JOŽO - SPIŠSKÉ TAJOMSTVO

NIŽNÁNSKY, JOŽO

SPIŠSKÉ TAJOMSTVO

Tatran, Bratislava, 1968
edícia Meteor (7)
obálka Karol Rosmány
ilustrácie Vladimír Machaj
3. vydanie (v Tatrane 1.), 62.500 výtlačkov

beletria, román, história,
352 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,80 €

*BIB08* in **S6P**

Matej Bel, jeden z najznámejších slovenských geografov svetového mena, na potulkách Uhorskom v súvislosti so Starou Ľubovňou zaznamenal nezvyčajné udalosti, ktoré v roku 1718 vzrušili celý Spiš. Slovenský spisovateľ historických románov Jozef Nižnánsky ich majstrovsky spracoval v diele Spišské tajomstvo (1934). 
O čo vlastne išlo? Miestny kupec Michal Gašparek, človek s nedobrou povesťou, nečakane zahynul. Aj po smrti však trápil svoje okolie. Zjavoval sa v meste, napádal pocestných, vyhrážal sa svojej žene a podpaľoval domy. Často sa aj s kompánmi objavoval v maske vlkolaka (ľudská bytosť v podobe vlka) a požičiaval si od mešťanov a dokonca aj od starostu spišských miest Feliciána Kožanoviča veľké sumy peňazí. Veriteľom však ľubovnianske vlkolaky vracali namiesto pravých falošné mince. Sídlili v neďalekej mramorovej bani, v ktorej si zriadili veľkú peňazokazeckú dielňu. Udalosti v Starej Ľubovni zašli až tak ďaleko, že mesto listom požiadalo krakovského arcibiskupa Michala Sembecka, aby dovolil vykopať a spáliť Gašparekovu mŕtvolu. Telo Michala Gašpareka nakoniec skutočne vybrali z hrobu, sťali mu hlavu a všetko spálili na hranici. Očití svedkovia tvrdili, že z hlavy, ktorú odsekli rýľom, sa krv liala potokom... 




ZÚFALÉ MESTO

Richtár sa cez deň márne pokúšal zorganizovať chlapov, aby sa ozbrojili a strážili mesto, lapali a kántrili vlkolakov. Na vlkolakov by sa azda ešte boli odvážili, ale s duchom si nechceli začínať. Kto by sa s duchom ťahal za prsty?

Nasledujúcej noci nebolo v Ľubovni človeka, ktorý by bol oko zažmúril.

Obyvatelia tŕpli, aká pohroma postihne mesto za to, že Leonóra Gašparková zostala na hrade.

Dvere všade pozamykali a zatarasili.

Blázni, somári, — počuli zvonku pohŕdavý hlas a v oblokoch sa mihali vlčie hlavy. — Keď sme vám peniaze brali, vošli sme k vám ako domov, a teraz, keď vám ich nesieme späť, aby sme sa k vám dobíjali!

Do niekoľkých domov sa veľmi húževnate dobíjali. Najmä k richtárovi a Jakubovi Mackovi. Kde im neotvorili ani na hrozby, ani na prosby, vytĺkli obloky, a cez ne vsypali peniaze.

To ich mohli roztrúsiť radšej na ulici! — Richtár pozbieral peniaze ako smeti, a dozaista len preto, aby ich mohol odovzdať vrchnostiam, hodil ich v pitvore do črvotočou rozožratej truhly, napchatej haraburdím.

Tej noci mal ešte jednu návštevu. Husia koža mu naskočí, keď si na ňu spomenie. Keď po polnoci horko-ťažko zdriemol, zobudil sa na podozrivý šramot. Dlho sa ani nepohol, ale keď šramot neprestal, vstal a pristúpil k oknu.

Pozrel na námestie, z ktorého mesiac práve rozohnal tmu a lial naň žltavé svetlo. Nevidel živej duše. Ale keď sa už chcel vrátiť do postele, pred oblokom sa zrazu zjavila postava, zahalená do bielej umrlčej plachty.

Otvor! — počul richtár hrobový hlas a zdalo sa mu, že ho podmaňuje neodolatelná sila.

Výzva zaznela ešte strašlivejšie a ráznejšie. Vtedy už oblok otváral ako námesačník.

Celkom zreteľne rozpoznal Gašparkovu bledú tvár, vpadnuté oči, ktoré naň žiarili ako iskry v hlbokých jamkách.

Čo chceš? — zmohol sa horko-ťažko na otázku. — Hlas sa mu chvel a zadŕhal v hrdle.

Chcem Leonóra Gašparkovú! Ak ju nedostanem, vyvŕšim sa ponajprv na tebe.

Sotva sa richtár spamätal, Gašparek zmizol, akoby sa bol prepadol.

Posediačky vyčkal ráno. Zdravý rozum, rátajúci s hmatateľnou skutočnosťou, zápasil v ňom so strašidlami povery.

Keď sa začalo rozvidnievať a tma sa odlupovala od oblokov ako beľmo z očí, trochu sa mu uľahčilo. Vyjasnilo sa mu v hlave a vyčítal si, že sa dal ohúriť a stratil rozvahu i odvahu.

Vtom nevyspaté oči uprel na oblok. Uškerila sa naň vlčia hlava. Z rozďavenej tlamy sa dral čudný, spotvorený hlas:

Hore hlavu, pán richtár! A vrátené peniaze nehoďte na smetisko! A to rozhodne povedzte každému, aby vás naostatok nepreklínali! Nech si vrátené peniaze dobre uschovajú!

Martin Sarnecký vyskočil hotový pustiť sa hoci aj za pasy s vlčou hlavou. Ale kým sa vytrepal na ulicu, vlkolak už odprášil, začul už len ďaleký dupot jeho krokov. Rozbehol sa za ním. Keď si uvedomil, že čochvíľa dobehne k Popradu, kde nepreniknuteľné húšťavy núkajú úkryt, zastal a vzdal sa prenasledovania.

Ktorý vlkolak ho prišiel posmeľovať a zároveň si robiť ž neho posmech, aby si vážil falošné peniaze? Čo a koho mu pripomína ten spotvorený hlas? Pripamätal si vlkolakove slová, opakoval si ich, ako ich počul, a chytil sa za hlavu, sťa pri ohromnom objave.

Juraj Mrkva! Div neskríkol od radosti. V Ľubovni len on má takú tvrdú výslovnosť.

V tej chvíli ktoviečo by bol dal za to, keby sa bol potkol o Janka Hvizdáka, aby ho mohol víťazoslávne okríknut':

„Neuhádol som? Nepovedal som, čo za vtáka je tvoj priateľ? Na vlastné oči som ho videl s vlčou kotrbou!“

Ale mu zavŕtalo v hlave, čo znamená jeho raňajšia návšteva? Čo ho pohlo vystaviť sa nebezpečenstvu, že ho spozná, ako ho napokon aj spoznal?!

Istotne sa mu chcel len vysmiať. Vzkypela v ňom krv, Ale i keď sa naň hrozne srdil, bol mu aj trochu povďačný. Od jeho zjavenia sa v okne a od Jeho posmešných slov vidí všetko jasne. Juraj Mrkva je zlosyn. Od samého začiatku zdanli-

MŇAČKO, LADISLAV - ONESKORENÉ REPORTÁŽE

MŇAČKO, LADISLAV

ONESKORENÉ REPORTÁŽE

LITA, Bratislava, 1990
2. vydanie, 50.000 výtlačkov
prebal JMB
ISBN 80-219-0143-8

beletria, próza krátka,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, nepoužívaná

1,00 €

*BIB08*BELS

Hovoriť nad touto knižkou o návrate Ladislava Mňačku (1919) do slovenskej literatúry by bolo možno efektné, nebola by to však pravda. Nikdy z nej totiž neodišiel - len sa nevydávali jeho knihy. Niekoľko generácií mladých čitateľov si ako štafetu z ruky do ruky podávalo ohmatané a rozpadávajúce sa staré vydania. Najmä však v samom organizme literatúry pôsobilo pod povrchom všetko, čo do nej s takou bezočivou samozrejmosťou skoro pred tromi desaťročiami vniesol: neprikrášlené životné fakty, nepodplatný pohľad na utajované súvislosti, neúnavnú, síce programovo civilnú, no svojou odvahou až dojímavo rytiersku obranu slabých a bezprávnych proti mašinérii moci a jej spupným strojcom a údržbárom.

V tomto zmysle Oneskorené reportáže (1963) otvárajú novú etapu slovenskej literatúry. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Mňačkom (ak nerátame pritlmenejšie tóny jeho vlastných reportáží Kde končia prašné cesty z toho istého roku) tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v akom sme žili a nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá ho halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stranách legendárneho týždenníka Kultúrny život. (Mimochodom, Mňačko bol nielen jeho kmeňovým autorom, ale dvakrát i šéfredaktorom.)

Ladislav Mňačko nie je literárny estét, ale celým uspôsobením bojovník, ktorý sa hrdo hlási k svojim publicistickým koreňom. Životný postoj vášnivého a po nových poznatkoch bažiaceho reportéra mu umožňuje prenikať pod povrch javov, obnažovať skryté väzby a demaskovať ich. Cieľom jeho úsilia nie sú bravúrne štylizácie či dômyselné psychologické sondy (hoci ani tie nie sú cudzie jeho tvorivému naturelu), ale neprikrášlené, surové fakty o stave spoločnosti. Vynieslo mu to neraz konflikty s kritikou; tie však nezmiatli čitateľov. Neomylne siahali po knihách, v ktorých cítili pulzovať vlastný život i reportérovo úsilie, riskujúce osobné spoločenské postavenie i kariéru v zápase proti jeho mrzačeniu. Týmto čitateľom adresujeme i nové vydanie Oneskorených reportáží. Nazdávame sa, že ešte stále, žiaľ, aktuálnych, aj keď už len ako živé a zainteresované svedectvo.






DVAJA KAMARÁTI

NEHNEVAJTE SA, ŽE OBŤAŽUJEM, ISTE MÁTE DOSŤ SVOJICH starostí, vlastne ani neviem, prečo som k vám prišiel, možno len preto, že sme sa kedysi trochu poznali, už je to dávno, však, ale nič od vás nechcem, napokon, čo by som mohol chcieť, ja už od nikoho nič nechcem, iba svätý pokoj, prácu mám, bývať mám kde, som lepič podláh, dá sa pri tom zarobiť a ja ani tak veľa nepotrebujem, je to nezdravá robota, to viete, acetón, človek od neho stráca chuť na jedlo, ale nech, je nás málo, nik sa do tejto práce veľmi nehrnie, je to istá existencia, prácu si vykonávam svedomite a inak nemám nijakú zodpovednosť, to je dobre, nemať nijakú zodpovednosť, veľmi sa čudujem ľuďom, čo sú ešte ochotní vykonávať zodpovedné funkcie, „úmrtnosť" riaditeľov v našich závodoch je ohromná, riziko nepredstaviteľné, dosť som sa narozmýšľal, prečo to ľudia ešte berú. Či si nevedia vyrátať, že o tri-štyri roky poletia s hanbou? Viete, koľko takých som stretol tam, v krimináli? Len preto, že ten druhý mal protekčného strýka, či pre iné, poväčšine nezávažné veci. Čože ja, s peniazmi sa nedostanem priamo do styku, naša práca sa prepláca zloženkou, na fasovaný materiál si dávam pozor, aby ma neošudili v sklade, a všetko, čo vraciam, dám si podpísať. Materiál je mojím jediným rizikom, starostlivo dbám, aby mi v tom všetko súhlasilo. Odrobím si tých osem hodín a mám ešte veľa času na svoje drobné, naozaj drobné a nenákladné starosti, chodievam každý deň na Železnú studničku, vypijem dve deci vína, to robí po tom acetóne dobre, preluftujem si pľúca, už ma tam poznajú, keď niekedy vynechám deň-dva, znepokojuje ich to, a potom musím vysvetľovať, prečo som neprišiel.

Vravím, neviem, prečo som vás požiadal o túto schôdzku, možno preto, že sme sa kedysi trochu poznali, nič od vás nechcem, ale tak si myslím, nech to niekto počuje, nech to niekto vie, ja som sa s tým už dávnejšie vyporiadal, som so svojou dnešnou existenciou celkom spokojný, ale niekedy ma pochytí ľútosť za tými rokmi, chce sa mi zastaviť kohokoľvek na ulici a všetko mu vyrozprávať, asi preto som vás zavolal, niekedy to človeka dusí na nevydržanie.

Žena, to iste viete, ma dávno opustila, nevydržala tie roky neistoty a čakania, keď vtedy prišla za mnou do Jáchymova a žiadala súhlas na rozvod, veľmi ma to zabolelo, viete, my sme tam všetci dobre vedeli, ako je s našimi ženami, také čosi sa stávalo každú chvíľu, napokon, neboli sme tak celkom odrezaní od sveta, vedeli sme všetko, čo sa deje aj mimo nášho najužšieho kruhu, prišiel niekto nový a rozprával, dostávali sme listy, návštevy sa povoľovali, vravím, vedeli sme, čo sa vonku deje, aj čo sa deje s našimi, ale každý akosi skryte dúfal - moja žena nie, tá je iná... ale prečo by mala čakať človeka odsúdeného na pätnásť rokov? Mala pravdu a ja, nech to akokoľvek bolelo, som jej rozvod povolil. Nič jej nezazlievam, stačí jeden zbabraný život, načo majú byť dva, keď sa znovu vydávala, napísal som jej list, v ktorom som jej želal veľa šťastia, dúfam, že sa jej moje želanie splnilo. Boli takí, čo sa proti tomu vzpierali, trápili sa, nechceli povoliť rozvod, ale myslím, že som urobil dobre, z takého manželstva už veľa nie je, ani nebude, často sa o tom presviedčam, viete, tam vznikli medzi ľuďmi dosť silné putá, skoro všetci moji známi stadiaľ už sú na slobode, stýkame sa, navštevujeme sa, nie všetky ženy boli rovnaké, podaktoré vydržali, ale aj tak z toho nezostalo veľa, po toľkých rokoch sa stretnú kedysi blízki ľudia a nemajú si čo povedať, sú si cudzí... to sú vari najhoršie prípady, aké poznám, ľudia chcú žiť spolu a nevedia, nemôžu, viete, tu sa nedá nikomu poradiť, ale niekedy ma svrbí na jazyku otázka - a prečo sa radšej nerozídete? Načo si ešte po tom všetkom robiť zo života peklo? Poznám niekoľko takých, ktorým to vyšlo, ale tieto udržiavané manželstvá zväčša bývajú tragickým omylom.

To bolo na tom najhoršie. Netrpel len odsúdený, trpelo ich vždy viac, nielen žena, deti nemohli študovať, cítili sa menejcenné, vydedené zo spoločnosti, načo to všetko bolo? Načo?

Vravím, nezazlievam jej nič, veď sú to veci, ktoré prebolia, napokon, nič k nej už necítim, deti sme nemali, tak čo? Občas ju stretnem na ulici, na koncerte, je stále ešte pekná, porozprávame sa, zdá sa, že jej to vyšlo, to má dosť uspokojuje, nech, nech je aspoň ona šťastná, ak sa to vôbec dá, ale zatáral som sa, človek je toho plný, nie o tom som vám chcel rozprávať, proste, môj „prípad“ je krikľavý a niekedy sa mi žiada niekomu ho vyrozprávať, kedysi sme sa my dvaja trochu poznali...

Mal som kamaráta z detstva, narodili sme sa v ten istý deň, v tej istej ulici, spolu nás vozievali v kočíkoch na prechádzku, keď on mal osýpky, nemohol som ich nedostať, v škole nás akosi samozrejme posadili do jednej lavice, aj v ľudovej, aj na reálke, boli sme ako siamské dvojčatá, nerozluční, od rána do večera, po dlhé roky sme boli stále spolu, cestou do školy, zo školy, v škole, poobede sme sa spolu učili, raz u nás, raz u nich, pomáhal mi s počtovými úlohami, s rysmi, ja jemu so slohovým cvičením a s gramatikou. V meste boli dve sestry dvojičky, pravdaže, zaľúbili sme sa do nich, o budúcnosti sme mali celkom jasno, budeme stíhacími pilotmi, alebo zlatokopmi na Aljaške, alebo filmovými hercami, to je jedno čím, ale budeme obaja. Vôbec nás pritom nenapadlo, že sa to raz skončí, že raz nás život oddelí od seba ....



ONDREJKA, KLIMENT - REKORDY SLOVENSKA

ONDREJKA, KLIMENT

REKORDY SLOVENSKA
Príroda

Mapa Slovakia, Bratislava, 1997
1. vydanie
layout Peter Kaminský
ISBN 80-88716-21-7

príroda, encyklopédie,
240 s., far. for., slovenčina
hmotnosť: 346 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná, maličké venovanie na predsádke

4,00 € PREDANÉ

*BIB08*

Slovensko je pomerne malá krajina v strede Európy. Príroda sa tu však štedro rozložila v celej svojej pestrosti a mnohorakosti s množstvom unikátov, kde reliéf stúpa od nížin cez pahorkatiny až k veľhorám, s hustou sieťou vodných tokov, s vodopádmi, jazerami, bohatstvom minerálnych prameňov, s pestrosťou rastlín a živočíchov.

Mnohé kúty Slovenska pripomínajú to, za čím mnohí cestovatelia často prejdú tisícky kilometrov. Chceli by sme tu predstaviť Slovensko v porovnaní práve s tým, za čím sa vydávajú do vzdialených krajín a objaviť u nás veľtoky, vodopády, sopky, kaňony, veľhory, jaskyne, priepasti, púšte, stepi, pralesy, jedovaté a mäsožravé rastliny, pestrofarebné motýle, divoké šelmy, pri troche predstavivosti aj moria, respektíve stopy po ich pravekej prítomnosti, stačí len vidieť, vedieť, chodiť po krajine s otvorenými očami a potom možno, s istou dávkou poetična, sa dá napríklad na Sandbergu pri objave mušle počuť šum mora a škrekot čajok.

V tejto knižke sa s nami vydáte na akúsi výpravu po Slovensku, budeme hľadať unikáty, zaujímavosti, no najmä rekordné javy. Boli by sme radi, keby táto knižka bola popri poučení i zábavným čítaním a najmä návodom, kde tráviť voľný čas a tým hľadať cudzokraj doma.






Rôzna odolnosť hornín, ktorými preteká rieka spôsobuje vytváranie výraznejších skalných stupňov s vytvorením vodopádu. Najvýraznejšou oblasťou vodopádov sú Vysoké Tatry, kde vodopády vznikli nerovnako intenzívnou činnosťou ľadovca. Druhou najvýznamnejšou oblasťou s vodopádmi je Slovenský raj, kde je najvyšším Závojový vodopád (Sokolia dolina) s výškou 65 m. Vodopády sa môžu vyvinúť aj na postupne narastajúcich sedimentoch vlastného toku, na travertínových laviciach.

Najvýraznejší vodopád na travertínoch

Lúčky

Atraktívny kaskádovitý vodopád vytvorený na travertínových pekne sfarbených laviciach. Nachádza sa v kúpeľoch Lúčky v Chočských vrchoch na okraji Liptovskej kotliny.

Najvyšší vodopád

Kmeťov vodopád 900 m (vzdušná vzdialenosť medzi najvyšším a najnižším vodopádom). Jednotlivé stupne majú okolo 80 m. Nachádza sa v doline Nefcerka vo Vysokých Tatrách. Vysoký skalný stupeň z Nefcerky do Kôprovej doliny prekonáva tromi vodopádmi rozloženými v nadmorskej výške 1580-1200 m. Napája ho Nefcerský potok vytekajúci z Nižného Terianskeho plesa. Pomenovaný je podľa slovenského národovca a botanika Andreja Kmeťa.