COLLODI, CARLO - PINOCCHIO

COLLODI, CARLO

PINOCCHIO
(La avventure di Pinocchio)

Mladé letá, Bratislava, 1966
edícia Zlatý kľúčik
preklad Štefan Gráf
ilustrácie Svetozár Králik
1, vydanie v Mladých letách, 13.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti, rozprávky,
168 s., slovenčina
hmotnosť: 502 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, jedna pečiatka

5,50 € PREDANÉ

*BIB08*

27

Veľký boj medzi Pinocchiom a jeho spolužiakmi. Jedného z nich zrania a Pinocchia za to odvedú žandári

Len čo dobehol Pinocchio na breh, zaraz si dôkladne obzeral more; no nevidel nijakého žraloka.

More bolo hladké ako veľké krištáľové zrkadlo.

„Kde je žralok?“ spýtal sa svojich kamarátov.

„Išiel sa naraňajkovať,“ odvetil jeden so smiechom.

„Alebo sa hodil do postele, pobuvinkať si,“ dodal druhý a ukrutne sa rozrehotal.

Z týchto nesúvislých odpovedí a zo sprostého rehotu Pinocchio pochopil, že jeho druhovia si s ním mrzko zažartovali, keď mu navraveli, čo nebolo pravda. Pohoršilo ho to a napajedene im povedal:

„A teraz? Aký osoh máte z toho, že ste mi natárali historku o žralokovi?“

„Osoh je istý ...!“ odpovedali zlomyseľníci sborove.

„A čo je to ...?“

„Že sme ťa dostali ta, aby si vynechal školu a šiel s nami. Či sa nehanbíš robiť sa každý deň taký presný a horlivý pri vyučovaní? Či sa nehanbíš toľko sa učiť?“

„Ak sa ja učím, čo vás po tom?“

„Nás je po tom veľmi veľa. Pretože ty nás zatískaš pred učiteľom...“

„Ako?“

„Tak, že popri žiakoch, ktorí sa učia, strácajú sa takí, ako sme my, ktorí sa nechcú učiť. A my sa nechceme strácať! Aj my máme radi seba ... !“

„A čo mám teda urobiť, aby ste boli spokojní?“

„Aj teba musí zunovať škola, vyučovanie a učiteľ, naši traja najväčší nepriatelia.“

„A keby som sa chcel aj ďalej učiť?“

„Viac sa na teba neobzrieme a pri prvej príležitosti na to doplatíš... !

„Verte, ste mi na smiech,“ povedal Pinocchio a pokýval hlavou.

„Ej, Pinocchio!“ skríkol najväčší chlapec a priblížil sa tesne k jeho tvári. „Len sa tak veľmi nenadávaj; len sa toľko nekohúť! Lebo, ak sa ty nebojíš nás, my sa zasa nebojíme teba! Pamätaj, že si sám a nás je sedem!“

„Sedem, ako hlavných hriechov,“ povedal Pinocchio a zarehotal sa.

„Počuli ste? Všetkých nás urazil! Nazval nás siedmimi hlavnými hriechmi. . . !“

„Pinocchio, popros za odpustenie pre túto urážku — ak nie, beda ti!“

„Kukuk!“ urobil Pinocchio a brnkol si ukazovákom posmešne v konček nosa.

PRŮCHOVÁ, JARMILA - MAKROBIOTIKA, ZÁZRAK ČI LIEK ?

PRŮCHOVÁ, JARMILA

MAKROBIOTIKA, ZÁZRAK ČI LIEK ?

Burza, Košice,1990
1. vydanie, 80.000 výtlačkov
fotografie Svätopluk Pisecký

zdravie, stravovanie
176 s., far. fot. slovenčina
hmotnosť: 202 g

mäkká väzba
stav: výborný, nečítaná

2,20 €

*BIB08*unk*unk*strav*

MÚZA ODVRACIA SMRŤ

MÚZA ODVRACIA SMRŤ
výber z klasickej poézie starého Ríma
Gaius Valerius Catullus, Albius Tibullus, Sextus Propertius, Quintus Horatius Flaccus, Publius Vergilius Maro, Publius Ovidius Naso

Tatran, Bratislava, 1970
edícia Čítanie študujúcej mládeže (25)
preklad Ignác Šafár, Viera Bunčáková
predhovor Viera Bunčáková
doslov Ignác Šafár
prebal Ján Meisner
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

poézia, literatúra staroveká
312 s., slovenčina
hmotnosť: 301 g

tvrdá väzba s papierovým prebalom
stav: dobrý

2,00 €

*BIB08* in **S4P**

Z rozsiahlej básnickej tvorby starého Ríma predstavujeme šiestich básnikov z konca republiky a zo začiatku cisárskeho obdobia: Catulla, ktorý znamená prvý vzostup rímskej poézie v tzv. predklasickom období, z tzv. klasického obdobia elegikov Tibulla a Propertia, mnohostranného lyrika Horatia, najväčšieho epika Vergilia a tvorbu Ovidiovu.

V týchto šiestich básnikoch sa sústreďuje bohatstvo námetov rímskej poézie, lyrickej i epickej, mnohotvárnosť rytmu a strofických útvarov, kanonizovaných pre ten-ktorý druh.

Prierez tvorbou týchto básnikov podáva celistvý obraz ich poézie, nech už ide o básnické druhy, námety alebo rytmické útvary. Rozsah výberu určuje rozsiahlosť i dôležitosť básnického diela v reláciách rímskej i svetovej tvorby.

Catullus je predovšetkým známy ako subjektívny lyrik, ktorý je modernému človeku najbližší. Popri ľúbostnej poézii pestoval i lyriku príležitostnú, spoločensky zaangažovanú, v ktorej prejavil jemný humor i britkú satiru.

Elegici Tibullus a Propertius sú predstaviteľmi ľúbostnej elégie. Nie je to lyrika výlučne ľúbostná. Do idylických a subjektívnych tónov sa mieša odpor k vojne, k ľudskej chamtivosti. Propertius dospel i k lyrike objektívnej, v ktorej oslavuje ľudské cnosti, statočnosť a charakter človeka.

Vyvrcholenie rímskej poézie znamená lyrika Horatiova, ktorá má znaky vyjadrujúce rozpoltenosť, zúfalstvo i rezignáciu človeka na rozhraní čias. Na občianske vojny a morálny rozvrat súčasnosti najprv reagoval rozhorčenosťou mladého človeka, neskôr sa utiahol do svojho vnútra a napokon zveleboval všeľudské hodnoty. Je to poézia mnohotvárna námetove i formou, poézia subjektívna i občiansky zaangažovaná. Horatius má veľký význam i ako básnik, ktorý uviedol do rímskej poézie bohatstvo strofických útvarov gréckej poézie.

To, čo v tomto období znamenal Horatius v lyrike, predstavoval v epike Vergilius, tvorca veľkého národného eposu, v ktorom neoslávil iba bájnu minulosť starého Ríma, ale i hrdinu, ktorý pred subjektívnym šťastím dáva prednosť spoločenskému poslaniu.

Okrem toho Vergilius je tvorcom pastierskej idyly a „náučnej“ skladby, v ktorej našiel vrúcne slová obdivu pre roľníka, živiteľa ľudstva, a pre jeho prácu.

Tvorba Ovidia, najmladšieho z týchto veľkých rímskych básnikov, je vari najrozsiahlejšia. Písal lyriku i epiku. Škála jeho lyriky je široká: hravá lyrika ľúbostná, žalospevná, poézia „náučná“, ktorá je na prechode medzi lyrikou a epikou. A nad tým všetkým sa týčia jeho Metamorfózy, zbierka drobných mytologických eposov, v ktorých sa prejavuje filozofia jednoduchého antického človeka, jeho názory na svet, na nadpozemské sily a všetko, čo určovalo jeho bytie.

AMOR

Nech to bol hockto, čo Amora tvári dal podobu chlapca, 

čo myslíš — možno tým rukám nepriznať čarovnú moc?

On zbadal prvý, jak slepo so milenci životom ženú, 

ako im pre ligot čačiek uniká nesmierny skvost.

Nepridal umelec darmo tej postave perute vzdušné — 

človeka hrudou o srdcom voľne si lieta ten boh.

Zmieta nás rozmarom láska jak príboje čerenú vlnu, 

do vetríl života nášho večne sa opiera van.

Právom i tuľajku vzácnu mu zavesil na obe plecia, 

do ruky zasa mu vložil šípy a ohnutý luk.

Zraní ťa skôr, ako zbadáš, kde skutočný nepriateľ číha — 

nik ešte neušiel zdravý, koho raz zasiahol šíp.

V hrudi mi ostáva strelo a ostáva mladé i chlapča, 

akiste stratilo u mňa tých svojich perutí pár.

Odletieť nechce, oj beda, nehne sa zo srdca môjho, 

v klokočom vriacej mi krvi vedie boj nocou i dňom.

Čože to pre teba zo slasť bývať v tej vyprahlej púšti?

Ak trochu citu je v tebe, zabodneš inde svoj šíp.

Doteraz netknutej hrudi z tej otravy radšej daj skúsiť, 

to mňa už netrýzniš páľou, iba môj úbohý tieň.

Ak celkom zhubíš i ten, ktože ti zaspieva pieseň? 

(Veľkou je pre teba slávou tento môj ľahučký spev!)

Kto bude o hlávke spievať a o čiernych dievčiny očkách, 

kto o jej rúčke o noho, jak mäkko vznáša sa krok?

MODLITBA K BAKCHOVI

Pred tvojim oltárom, Bakchus, ja vrhám sa pokorne na tvár, 

plachtám daj priaznivý vietor, pokoj mi do srdca vlej. 

Hrdosť a šialenstvo lásky ty jediný víťazne krotíš, 

na všetky útrapy ľudské najlepším liekom tvoj mok.

Ty, otče, milencov spájaš, ty okovy ľúbosti lámeš: 

odplav tú chorobu, prosím, trýzňou čo zožiera hruď!

Ani ty zo žuly nie si, Jak Ariadna je svedkom, 

ktorú si záprahom rysov odviezol do ríše hviezd.

Tento môj neduh, čo v útrobách nieti plam ľúbosti dávnej, 

vylieči len tvoje víno alebo pochmúrna smrť.

Striezlivá noc je súžením pre pusté milencov lôžko, 

strachom i nádeje blikom — oboma zmieta sa duch.

Ak darmi vína, ó Bakchus, cez sluchy blčiace páľou 

privoláš na moje údy liečivý spánok a sen, 

sám budem na stráni kopať a vysádzať do radov révu, 

sám budem kriačiky strážiť, aby ich nehrýzla zver. 

Pokým sa purpurom muštu budú mi kadičky peniť, 

kým nohy šliapúce hrozno rok čo rok zafŕka mušt, 

tebe a tvojim rožkom chcem zasvätiť života zvyšok, 

o tvojej moci, Bakchus, chválu nech spieva môj spev. 

Oslávim vznešenou rečou, čo pre teba pamätihodné, 

akou kedysi hrmel mohutný Pindarov hlas:

Sním len, ó Bakchus, to potupné jarmo zo šije mojej 

a túto vzbúrenú hlavu spútajže konečne snom.

HRUBÍN, FRANTIŠEK - PALEČEK

HRUBÍN, FRANTIŠEK

PALEČEK

Albatros, Praha, 1984
ilustrácie Helena Zmatlíková
10. vydanie, 130.000 výtlačkov

knihy pre deti,
12 s., čeština
hmotnosť: 202 g

leporelová väzba
stav: dobrý

4,00 €

*BIB09*

Pohádka přebásněná klasikem české poezie je doprovázena půvabnými obrázky oblíbené ilustrátorky. Hezké vyprávění je o chlapečkovi, který byl tak malinký, že se koupal v náprstku, spal v ořechové skořápce a snídal tři máčky. Zkrátka byl to Paleček! Leporelo pro děti od 2 let

RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIA - CHLAPČEKOVO LETO

RÁZUSOVÁ-MARTÁKOVÁ, MÁRIA

CHLAPČEKOVO LETO

Mladé letá, Bratislava, 1981
ilustrácie Viera Kraicová
doslov Mária Jančová
3. vydanie, 36.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 322 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, venovanie na predsádke

1,40 €

*BIB09*

Úsmevné príbehy malého Janka, ktoré napísala Mária Rázusová Martaková. V knižke sa vám chlapček najprv predstaví, potom vám porozpráva o najlepšom kamarátovi, o dobrej kúpe, o prvom výlete a mnohom ďalšom.

Zvonica

Ach, čo sa to len postáva každý deň! Janko, chudák, ani sám nevie, ako sa mu vše podarí voľačo vyparatiť. Tu mlieko rozleje, tam hrnček rozbije, stratí lyžičku, roztrhne vigan, poreže sa... Ba kto by to i porátal všetko! Býva z toho zle-nedobre — a dakedy je veru ani sám nie na vine.

Napríklad včera. Sedí si on, sedí pekne na násype, na lone miska, v miske sladká kaša. V ruke drží drevenú lyžičku, ktorú preňho ujček Predných schválne vystrúhali, s rúčkou na rybací chvostík. Naberá voňavú kašu a pokojne sa hostí. Vidno, že mu chutí: tvár okolo úst má celú sladko poznačenú. Aj sa vše oblizne — aj nič to nepomáha.

Na druhom boku pri studni sedia otec a čítajú Slovenský týždenník. Vtom z maštale capko Mišo vystrčí rohatú hlavu. Bohvie, ako sa mohol odviazať. Ako zočí Janka s miskou — zamieri rovným krokom k nemu. Nesie Janko plnú lyžicu do úst — capko liz mu všetku kašu z nej! Zachutí sladká kaša capkovi — vopchá do misky celú hlavu.

— Ideš, Mišo!... Ideš ho het!... No pusť!... — okrikuje Janko capka a lyžicou ho bije po rohatej kotrbe.

Ale capko nič. Nedbá na bitku a nedbá na krik. Kaša mu náramne chutí. Nepohne sa dovtedy, kým nevylíže všetko do samého dna.

— Ty roháč škaredý! Hanbi sa, nič si mi nenechal!... — vyčíta Janko capovi a otŕča mu prázdnu misku. Ale ten namaškrtený oblíže ešte i chlapčekove líca. Potom skloní hlavu až po zem, vyhodí ju hore a ide snoriť ďalej.

Otec sú zabratý do čítania. Nevidia a nepočujú nič okolo. Zato capkovi udrie do očí biely papier. Ľahkým krokom podíde bližšie a — chmat otcovi noviny!

— Potvora jedna! — vyskočia otec z kameňa a bežia za capkom ratovať si noviny. Ale cap odbehne ako vietor a kdesi na druhom konci záhrady žvachle už rožky. Pochutilo mu to nie menej ako sladká kaša.

Janko sa celý vyjavený na to díva, potom vykríkne:

— Mamenko, mamenko! A Mišo zožral otcovi noviny!...

Na ten div vybehli mamenka von. Vidia už len otca, ako bijú Miša akousi chabinou. Janko vstane a s miskou ide na žalobu:

— Aha, a mne tiež pojedol všetku kašu...

— Vidíš, mal si si mu nedať!... — povedia mamenka.

— Veď som ja nie, — bráni sa chlapček, — ale on vždy na mňa tak mrzko pozrel. Musel som mu ešte i misku držať.

Miša chytili, uviazali — aj troška vyplatili. Ale čože: kaša bola už zjedená a noviny tiež.

A po tejto smutno-vesele j príhode pobral sa Janko za svojím veľkým kamarátom. Keby ste ho len videli, ako on chodí už cez lavičku! Vždy pred ňou najprv opatrne zastane. Vykročí, a hybaj ho pozorne po prostrednej doske! To ho mamenka tak naučili. Oj, on si už dáva pozor, odkedy sa tak okúpal v mlynskom náhone!

Ako ide, vietor mu donáša zvuky ťahavej piesne. Do toho hrubo vše zatiahne basa. U Janovičov pri hornom moste je svadba.

— Muzika! — vykríkne Janko radostne.

Chlapča sa šlo zdivieť za hocakou muzikou. Teraz zabudlo na Ička, zabudlo na capka a šlo za jej hlasom.

Prosto majera, z ktorého vychádzajú Jurove jahnence, je pálenica. Popri pálenici a okolo panskej záhrady sa odbočuje na hradskú. Ale to je len úzka a krátka ulička. Jediný dom v nej je šalanda.

ČEPČEKOVÁ,ELENA - VIERINO VEĽKÉ TAJOMSTVO

ČEPČEKOVÁ,ELENA

VIERINO VEĽKÉ TAJOMSTVO

Mladé letá, Bratislava, 1983
edícia Klub mladých čitateľov
ilustrácie Viera Hrúzová - Kardelisová
2. vydanie, 15.000 výtlačkov

beletria, knihy pre deti,
88 s., slovenčina
hmotnosť: 253 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

1,50 €

*BIB09*

Už to máme!

Ráno, prv ako sme šli do školy, utekali sme s Naďou do húštiny a vybrali sme škatuľku. Bola vlhká, aj lístie a halúzky boli vlhké a studené od veľkej rosy. Nemohli sme sa zdržiavať s otváraním, preto som škatuľku schovala do tašky a šli sme s ňou do školy.

Lenže ani v škole sme ju nemohli hneď otvoriť, lebo by to boli všetci videli, tak sme si to nechali na veľkú prestávku.

Zavreli sme sa do umyvárne a tam sme ju otvárali. Skúšali sme ceruzkou i desaťhaliernikom, ale nešlo to. Potom Naďa skúsila o kľučku, a puk, škatuľka sa otvorila.

Bolo to také napínavé, že nás oblievala horúčosť. Najprv sme sa báli do nej pozrieť. Čo ak niečo vyskočí? Potom sme trochu nadvihli vrchnáčik, a keď sa nič nehýbalo, otvorili sme. Bol v nej dáky papierik. Vytiahli sme ho. Čiary a čosi rozmazané. Nevedeli sme, čo je to.

Lenže už zvonilo a museli sme ísť do triedy. Schovala som škatuľku pod zásterku a v lavici šup s ňou zase do tašky.

To je strašné, ako dlho trvá dnes vyučovanie. A všetky písmenká v šlabikári tancujú, ani za svet nemôžem poriadne čítať. Aj Naďu súdružka učiteľka vyhrešila, lebo keď sme písali, robila všetky čiarky naopak.

Doma sme vyšli až k povalovým dverám a tam sme papierik rozložili. Ale neboli sme z neho múdrejšie. Červené a čierne čiarky a niečo napísané, čo sme ešte nevedeli prečítať. Niekde to bolo celkom rozmazané, takže by nám nič nepomohlo, aj keby sme vedeli čítať.

Rozhodla som sa, že škatuľku aj s čudným papierikom vrátim Viere. Pravda, ak mi dá tie pekné handričky. Nadi som sľúbila, že jej z nich dám a že ušijeme Jucke a Ducke na zimu nové kabátiky.

ŠIKULA, VINCENT - PRÁZDNINY SO STRÝCOM RAFAELOM

ŠIKULA, VINCENT

PRÁZDNINY SO STRÝCOM RAFAELOM

Mladé letá, Bratislava, 1976
ilustrácie Štefan Cpin
3. vydanie, 32.500 výtlačkov

knihy pre deti,
150 s., slovenčina
hmotnosť: 395 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

PREDANÉ

*BIB09*

Známa kniha obľúbeného autora literatúry pre deti prináša príbeh Vincka, ktorému jedného dňa strýco Zahruška požičia heligón. Vincko sa má na ňom naučiť hrať, lenže to bude ťažké: otec mu totiž nástroj zakáže, kým sa v škole nezlepší na samé jednotky. Vincko sa postupne zoznámi so všetkými hudobníkmi zo slávnej kapely strýca Zahrušku. V tajomnom svete dospelých si všeličo vypočuje a stretne mnoho zaujímavých postáv. Zoznámi sa s Mišom Štefancom, ktorý chová holuby. Strávi niekoľko krásnych dní so strýcom Rafaelom, ktorý pozná toľko príbehov! A popritom nesmie Vincko zabúdať na svojho kamaráta Laca, ani na svoje povinnosti doma alebo v škole.

Skúška

Muzikantské skúšky odjakživa bývali v požiarnej zbrojnici. Miestnosť je pomerne malá a ešte zaprataná kadejakým haraburdím. Na stenách sú rozvešané hadice, náhradné rozstrekovače a pri dverách visia aj dve poľnice. Uprostred miestnosti stojí podlhovastý stôl, na ktorý si hudobníci položia noty. Stoličiek niet, a to je vlastne výhoda, lebo keby boli stoličky, ani by sa všetci hudobníci do miestnosti nepomestili. Kúsok od dverí je malé mrežované okienko. Decká, čo bývajú nablízku, sa zbehnú, keď počujú hrať, vyškriabu sa k mrežovanému okienku a nazízajú dnu. Strýco Tomašovič alebo strýco Zahruška vybehujú každú chvíľu von, odháňajú decká čiapkou. Tie sa vždy rozpŕchnu, no len čo sa vráti strýco Tomašovič dovnútra, lezú k okienku zas. Strýco Tomašovič sa postaví vedľa kontrášov, začne sa prehrabávať v notách. Vy neviete, čo sú to kontráši? Kontráš je muzikant, ktorý kontruje. Nad notami má napísané TRÚBKA ES, ale starí muzikanti nepovedia na trúbku ES trúbka, ale kontra. Toto všetko som sa podozvedal hneď na prvej skúške. Strýco Taubert ma zoznámil so všetkými hudobnými nástrojmí, no jedno mi nevedel vysvetliť: aký rozdiel je medzi baskrídlovkou a eufóniom. To sú dve dosť veľké trúbky, eufónium je o voľačo väčšie, ale len o toľko, že si toho nezasvätený takmer nevšimne. Baskrídlovku volajú aj tenorom.

— A aký je rozdiel? — spýtal som sa strýca Tauberta.

— Nijaký, — odpovedal strýco Taubert.

—  Ale prečo sa potom obe trúby nevolajú rovnako?

— Prečo? To sa mňa mnoho pýtaš. Ja som nie skladateľ, ani voľáky tento. Ja som hudbu nikde neštudoval, ja viem len toľko, koľko títo ostatné, - ukázal rukou na ostatných hudobníkov.  

— Baskrídlovka hráva melódiu, eufónium hrá terc, — zamiešal sa medzi nás strýco Račko, otec Marieny Račkovej.

— Krídlovka hrá ešte viacej melódie, a je krídlovkou, — pridal sa aj starý Tomašovič.

— Práve preto, — vravel starý Račko.

—  Čo je to terc? — spýtal som sa strýca Tomašoviča.

— To je druhý hlas, — odpovedal strýco Tomašovič.

— To si mu zle vysvetlil, — chcel ho opraviť strýco Taubert.

— Ako som vedel, tak som vysvetlil. Od nás nikto nemôže nejaké veľké vysvetlenia čakať, lebo s nami nikto nikdy žiadnu teóriu neprebral. To raz prišiel nebohý Slaninka z Ompitálu a povedal chlapom: Chlapi, toto je polová nota a tá sa hrá na dve doby. Chlapi, rozumiete? Rozumieme, však sme nie mechom praštení. Chlapi, zahrajte to! A už sme aj začali hrať.

— Ty si voľáky frišký! — skočil mu do reči strýco Alexin — klarinetista.

— Toľko som chcel povedať, že sme vtedy nemali na nijakú teóriu — vravel strýco Tomašovič.

— To máš pravdu, — prisvedčil strýco Taubert. — Nemali sme čas a ani včuľ ho nemáme. Ani ho mať jakživ nikdy nebudeme, — vravel strýco Alexin. A hrávať treba, — povedal strýco Taubert.

— Veď to, — prikývol strýco Tomašovič.

   

HAĽAMOVÁ, MAŠA - PETRIŠORKA

HAĽAMOVÁ, MAŠA

PETRIŠORKA

Mladé letá, Bratislava, 1980
ilustrácie Jozef Baláž
3. vydanie,12.000 výtlačkov

knihy pre deti, rozprávky,
48 s., slovenčina
hmotnosť: 222 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

3,30 € PREDANÉ

*BIB09*

Domáci

Dom stojí na brehu jazera, namiesto plota má hustú kosodrevinu, malinčie, rakyty, jarabiny aj horské brezy. Smreky vystierajú vetvy až k oblokom. V kosodrevine ležia veľké, starým machom obrastené bludné balvany. Okolo každého dvíha sa zelené papradie. Mach na balvanoch je pretkaný striebornými pavučinami, na ktorých sa ráno blyštia kvapky rosy.

Mačička už preskúmala a pozná celé okolie. Vie sa poľahky pohybovať na poprepletaných haluziach kosodreviny, vyjde na balvan, poleží si v machu, podrieme, už vie aj priasť. A v dome je toľko kútov! So všetkým sa treba oboznámiť, a na to je deň krátky, i keď sa začína hneď zaránky zvonením budíka, vôňou preváraného mlieka a pariacim sa čajníkom.

Pani zapína rádio, Petrišorka počuje hudbu, ešte by spala v teplom brlôžku, ale slniečko pozlátilo jej kútik, treba vstávať. Pán pije čaj, mačiatko mu vyskočí na kolená, no tu mu strekne kvapôčka citrónovej šťavy rovno do oka.

„Mňau — čo to robíš, veď ja prosím len omrvinku koláčika!“

A už ho hladká dobrá, teplá ruka.

„Ja nie náročky, frklo — na — tu je koláčik!“

A pán náhlivo dopíja čaj, striasa mačiatko z kolien, oblieka biely plášť a vchádza do dverí, do ktorých Petrišorka nesmie vojsť.

Čo tam len môže byť? — myslí si mačička. Načúva pri dverách, labky stúlené pod guľatým tielkom, papuľka pritisnutá ku škáre pod dverami, končisté ušká sa ani nepohnú. Po chodbe sa trúsia ľudia, čakajú v izbe, čo je hneď pri tej „zakázanej“. Počuje chrapľavé zvuky, chrčanie, pišťanie — a myslí si: Ako tí ľudia čudne pradú!

Spod dverí vychádza akýsi zápach, nepríjemný citlivým nozdrám. Voda buble a sipí a mačiatko si myslí, že tam nebodaj mačka prská na psa. Počuje štrkot nožničiek, ukladaných na sklenenú dosku, a raz nevie, čo sa to tam deje.

Verte mi, milučkí moji, mačičky sú veľmi zvedavé.

Prešmyknúť sa aspoň do tých druhých dverí, za ktorými čakajú ľudia, čo tak čudne pradú! Ale ani tam nesmie.

Nebadane dostane sa poodchýlenými dverami na chodbu. Chodbou ide mladá mama s dievčatkom. Dievčatko má na tenuškých nôžkach biele sandálky, v ľanových vláskoch belasú stužku. A tiež tak píska a chrčí. Mačiatko sa díva, dievčatko sa díva, obe v rozpakoch prekladajú labky. Aj Petrišorka má na čiernych labkách akoby biele papučky. Ale pani už volá Petrišorku, a keď sú samy v izbe, dovráva jej:

,,K pacientom nesmieš chodiť, mačička, pán by sa hneval a poslal by ťa preč. Musela by som ťa odniesť dolu do dediny, vieš?“

Petrišorka nevie, čo sú to pacienti. Vie len, že ľudia, ktorí vchodia do bielych dverí, pradú inak ako ona a dýchajú inak ako jej páni.

Za bielymi zakázanými dverami sa rozplakalo dievčatko. Mačiatku je ľúto. Počká pred domom, obtrie sa mu o tenušké nôžky. Dievčatku ešte trochu myká ústkami, na ľavom predlaktí má ružový fliačik náplasti, ale dýcha už pokojne, a keď zbadá Petrišorku, usmeje sa veľkými zaslzenými očami. Mama vedie dievčatko pieskovým chodníkom a Petrišorka ich odprevádza na rázcestie. Potom sa vracia domov a pani ju nehreší, lebo myslí na úsmev cez slzu, kotúľajúcu sa po chudej tvári dievčatka.

ŠTIAVNICKÝ, JÁN - POVESTI ZO SPIŠSKÉHO HRADU

ŠTIAVNICKÝ, JÁN

POVESTI ZO SPIŠSKÉHO HRADU

Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1991
ilustroval Jozef Haščák
obálka Jozef Haščák, Ľubica Štuková
1. vydanie
ISBN 80-85174-64-2

história, knihy pre deti,
272 s., slovenčina
hmotnosť: 490 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý, na predsádke venovanie

2,40 € PREDANÉ

*BIB09*

Odťaté ruky

Nad riekou sa zdvihla hmla. Pripomínala riedky dym, ktorý sa neponáhľa k oblohe, ale radšej sa stelie bližšie pri zemi, pozakrýva najprv hladinu a potom sa pustí ďalej k brehom. Koniec augusta v týchto krajoch severného Spiša už nie je najteplejší. Vidno to na tráve, ktorá zľahla k zemi, i na lístí vrbiny, ktoré stratilo sviežu zeleň a začalo mať hnedasté odtiene. Aj keď nefúka vietor, občas spadne niektorý list, kolísavo sa spúšťa k zemi, až sa jej dotkne, aby tam dočkal snehovú belobu.

Muž pri vyhasnutej pahrebe sa viac stúlil pod chatrný plášť, v spánku si prešiel dlaňou po tvári, krátko vzdychol, ale nový príval hmly ho prinútil otvoriť oči. Najprv sa pozrel na kôpku popola. Ani sa len z nej nedymilo. Natiahol ruku, chytil palicu s obhoreným koncom a rozhrabal popol, aby na žeravé uhlíky, ktoré sa pod ním ukázali, mohol položiť večer nespálenú haluzinu. Keď už pomedzi drevo vyskočili prvé nesmelé plamienky, chlap sa posadil a obzeral po lúke, ktorá pripomínala úzky, dlhý klin vrazený medzi les hrubých jedlí a borovíc.

V tej chvíli sa mu čosi znepáčilo. Strmo vstal, pohýbal rukami, aby zahnal zimu i strnulosť po dlhom spánku a očami prebodával hmlu. Vzápätí pobehol na jednu i druhú stranu, hľadanú vec však nenašiel. Už plný zlosti vytrhol spoza opaska dlhý nabrúsený nôž a rozbehol sa proti prúdu rieky.

— Ja ťa zabijem! Dokaličím, že ťa nespozná ani vlastná mater! — polohlasne vykrikoval medzi hlbokými vdychmi.

Pri bystrine, ktorá sa vlievala do rieky, spomalil a uprel zrak na bahnitý breh. Poľahky našiel stopy konských kopýt. Včera tadiaľ prešli, kým si čistinu nevybrali za miesto svojho nocľahu. Povyše objavil nové stopy. Čerstvé, ale plytšie. Zlodej tadiaľ previedol len kone, ale ani na jednom z nich nesedel. Iste počkal, kým mu chrbát zakryl les. Tam už mohol vyskočiť do sedla a pustiť sa ďalej cvalom.

— Bodaj ťa porazilo! — zaklial chlap na plné hrdlo a obrátil sa na spiatočnú cestu.

Obišiel pahrebu a zastal na okraji lesa, kde pod chatrnou a narýchlo urobenou strieškou spal rytier Rikolf. Z otvorených úst vychádzalo klokotavé chrápanie a strapatá brada a vlasy tvorili okolo tváre nevzhľadný veniec.

— Vstávajte! — zavolal chlap. — Rýchlo!

Rikolf najprv siahol za mečom a až potom otvoril oči.

— Čo reveš ako tur? Veď ešte ani slnko nevyšlo.

— Stalo sa nešťastie. Gregor zutekal.

— Čert ho ber! — prevrátil sa Rikolf na trávu, ktorá mu slúžila namiesto podhlavníka.

— Ale aj s koňmi!

— Čo?! Netáraj!

— Ukradol nám kone a v noci zmizol.

— Ber sa za ním! — skríkol Rikolf, zapichol meč do zeme a povedľa neho sa postavil na nohy. — Čo tu stojíš? Už dávno si ho mal dobehnúť a zabiť ako prašivého psa.

— To by som musel mať krídla. Kdeže ten už je. . . aspoň na poldeň cesty.

— Ako to, že si nič nepočul?

— Spal som.

— Spal! Čo budeme robiť, Šimon? Som predsa rytier! To

VÁŠOVÁ, ALTA - 7,5 STUPŇA CELZIA

VÁŠOVÁ, ALTA

7,5 STUPŇA CELZIA

Mladé letá, Bratislava, 1984
ilustrácie Karol Ondreička
1. vydanie, 10.000 výtlačkov

knihy pre deti, sci-fi,
256 s., slovenčina
hmotnosť: 442 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, na predsádke malé venovanie

1,00 € PREDANÉ

*BIB09* in **S6P**

V katastrofickej sci-fi od Alty Vášovej sa v centre diania ocitá spoločnosť detí. Do popredia sa okrem iných dostávajú tri typy detských hrdinov — vedecký typ. hravý typ — v príhodnej chvíli sa však u neho uvoľňuje energia a zmysel pre praktičnost’ — a typ, u ktorého sa snúbi talent športovca s vedomosťami.

Deti majú veľký zmysel pre objavovanie. Svoje objavy berú veľmi vážne, zaujmú ich naplno, a čo je dôležité, ich záujmy sú ešte bez postranných úmyslov — ide im iba o vec. Autorka svoju knihu postavila na týchto detských vlastnostiach a bez váhania im prisúdila vedúcu úlohu v boji proti prírodnej anomálii a zároveň tým nastavila zrkadlo spoločenstvu dospelých, ktorí tým, že pripravujú akýsi technický raj na zemi, strácajú zmysel pre život uprostred prírody a pre jej zákonitosti. Prehrešujú sa proti prírode a platia za to obrovskú daň.

30. apríla

Poľovačka

Som mestský úradník. K prírode mám samozrejmý odpor, a ak ste to doteraz nezistili, je to pre mňa najväčšia chvála.

Nemyslím tým veľkolepú prírodu. Tú som prebrázdil so spacákom a Stanom na chrbte vcelku úspešne. Prinajmenšom som mal z toho víťazný pocit. Brázdil som, kým som vládal. O velebe pohorí, o atmosfére snehových alebo naopak zelených plání, o šere starého lesa, o pocitoch chladu a neistoty, ktoré prýštia z prastarých skál, by som vám mohol veľa rozprávať. Ale vžiť sa do samozrejmosti a zázraku poľovačky?

Viem, že je to škoda: konečne by ste sa v tejto knižke dočítali o čomsi dobrodružnom. Ale je to už tak: ja vidím sled udalostí nedobrodružne, po maličkých častiach, kde jedna drobnosť vyrastá z druhej, a až potom, keď je už po všetkom, všimnem si, že to bola vlastne udalosť. Preto by aspoň poľovačky mal opísať Riki. Lenže prinútiť ho, aby si sadol k papieru...

Takže ostalo to na mne, hoci k zvieratám a rastlinám nemám vonkoncom taký jednoznačne láskyplný vzťah ako k ľuďom. Som civilizovaný tvor, ktorému tento vzťah nahradila nedôverčivosť. Keby som bol mladší, možno by to bolo iné — tak ako u Alda.

Ak si dobre spomínam, rozprával som o Erikinej, teraz už Danicinej piecke.

Danica práve zistila, prečo sedeli v takej pare, že napriek zvyku museli otvoriť okná dokorán. Zložila hrniec s kamilkami a zachránila ho pred spálením. Rudo zasa pozorne skladal svoje plány. Uložil ich podľa tematických oblastí. Na poľovačku sa podľa všetkého nechystal.

Decká sa postupne vytratili. Posledný sa rozlúčil Aldo. Ani on nechcel prísť o nové dobrodružstvo, no cítil potrebu povedať Rudovi aspoň pár povzbudivých slov. Pravdaže, vystrelil čosi opačné.

— Rudo, s tým potokom si to prehnal. Musíš uznať.

Rudo si ho neveriacky premeral. Pozorne sa zabalil do deky,

lebo okno bolo stále otvorené, a sadol si na svoje miesto. Aldo netrpezlivo čakal, temer prešľapoval. Až potom sa Rudovi uráčilo odpovedať.

—- Pozri sa na ten sneh. Vypočítal som to. Ver či never, budú to riadne povodne. Ak sa nepripravíme, môžeme zháňať koráb.

— Máloktoré mesto leží na kopci, — prisvedčil ledabolo Aldo. A bral sa na odchod.

— Chcel som niečo iné, — povedal ticho Rudo. A tak sa Aldo opäť slušne zvrtol.

— Chcem, aby si to vzal do rúk. Niekto ich musí všetkých presvedčiť. A potom musí byť neústupný.

— Tieto decká?—vydýchol Aldo.

— Dospelých možno presvedčí Erika. Ak to má vyjsť, musíme sa do toho pustiť všetci. Vedno. Je málo času. Teraz už nie sme deti.

— Ja mám pocit, že som sa konečne stal dieťaťom, — usmial sa Aldo a stratil sa. Hneď za dverami sa rozbehol za ostatnými pripraviť prvý vpád do rezervácie.

Kým sa Aldo vrátil, stihol už Riki poslať po psov. Tešil sa, že mal toľko rozumu a nebral deťom ich miláčikov. Oznámil, že o nich vedel po celý čas, že ich už môžu vybrať z úkrytov. Dokonca klamal, že ich omilostil práve pre túto príležitosť. Teraz psov vycvičia na dokonalú poľovnícku svorku.

Keď vpadol dnu Aldo, sedel Riki dôležito nad obsiahlym cyklostylovaným spisom. Držal ho v ruke s hnusom ako náčelník, ktorého donútili okolnosti skloniť sa k cudziemu zákonu. Bol to spis o pravidlách, ktoré platia v rezervácii. Riki vysvetlil, že z toho, čo sa zakazuje, sa najskôr dozvedia, čo sa dá podniknúť s primitívnym vybavením. Nerátal s tým, že zoženú dostatočný počet strelných zbraní. Dostatočným počtom by bola aspoň jediná riadna zbraň. Pravdaže okrem vzduchových pušiek a pištolí. Technicky nadaní chlapci namietli, že sa takéto hračky dajú prevŕtať a prispôsobiť na vážnejšiu činnosť.