DIETRICHOVÁ, MARLENE - BERTE LEN MÔJ ŽIVOT...

DIETRICH, MARLENE

BERTE LEN MÔJ ŽIVOT...
Reflexie
(Nehmt nur mein Leben...)

Smena, Bratislava, 1988
edícia Eva (94)
preklad Naďa Kotršová, Kamil Peteraj
doslov Peter Mihálik
prebal Karol Rosmány
2. vydanie, 52.000 výtlačkov
073-093-88 BLM

beletria, autobiografia, umenie, film
304 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba s prebalom

0,40 € stav: veľmi dobrý *bruri**printer* DAROVANÉ
1,10 € stav: dobrý, prebal po krajoch ohnutý  DAROVANÉ EGJAK*zukol4*

Meno Marlene Dietrichová je vo filmovom svete pojem. Sláva, mýtus, legenda — to všetko sa spája aj s menami iných filmových hercov a herečiek, v jej prípade však toto všetko má svoje reálne opodstatnenie. Mnohí z autorov, ktorí sa pokúsili napísať jej biografiu, sa nedržali faktov, vyrozprávali jej život s mnohými nepresnosťami, na základe nepodložených faktov a skutočnosti skresľovali. Preto sa na konci šesťdesiatych rokov Marlene Dietrichová rozhodla, že napíše sama svoju autobiografiu a v nej všetky údaje uvedie na správnu mieru a svoju umeleckú cestu opíše pravdivo. Takto vznikla kniha, ktorá nielen opisuje jej život, ale aj polemizuje s tým, čo sa dovtedy o nej popísalo, a keďže kniha je dobre napísaná, stala sa bestsellerom. Autorka sa venuje rokom svojho detstva a mladosti, hereckej kariére, činnosti počas druhej svetovej vojny ako príslušníčky americkej armády, kariére speváčky. Pravdaže, takéto rozdelenie knihy je len rámcové, každá stránka knihy je naplnená postrehmi predovšetkým o kolegoch, s ktorými pracovala pred kamerou, o stretnutiach a priateľstve s mnohými významnými postavami politického a kultúrneho sveta, o jej rodinnom živote, o problémoch filmovej tvorby, jej názormi na mnohé otázky a problémy, ako ich prináša život.

Monografia sa stala svedectvom o živote veľkej a múdrej ženy, o umeleckej tvorbe, o zodpovednosti umelca voči tým, pre ktorých hrá a spieva, a keďže Dietrichovej súdy a názory prezentuje skutočná osobnosť umeleckého sveta, sú všeobecne prijateľné, veď vyplynuli z hlbokého ponoru do kultúrneho a sociálneho kontextu umenia dvadsiateho storočia. 

Dávno som sa zapodievala prípravami na ďalší film. Žila som v prehriatych šatniciach (ani v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch nemali ešte ventiláciu) a starala som sa len o to, aby som presne vyhovela von Sternbergovej predstave - vždy v ďalších úlohách.

Nedalo sa tomu zabrániť, aby sa môj súkromný život neposudzoval podľa postáv, ktoré som predstavovala. Ani von Sternberg, ani ja sme proti tomu nič nemohli urobiť. Nevenovala som tomu pozornosť. Názory ostatných ma vôbec nezaujímali. Pre mňa bol najdôležitejší von Sternbergov názor.

Pravdepodobne s tým začalo celkom úmyselne propagačné oddelenie štúdia, postarali sa o to, aby sa prestalo rozlišovať medzi mnou a mojimi filmovými postavami. Vymýšľať historky pre tlač a početné filmové magazíny so širokým okruhom nie práve najinteligentnejších čitateľov bolo napokom ich úlohou.

Život, aký som viedla v Hollywoode, nebol revírom pre lovcov senzácií. Neostávalo im teda iné, ako si ho urobiť „zaujímavým a vzrušujúcim“.

Dnes je mi jasné, že som v propagačnom oddelení štúdia asi nebola veľmi obľúbená. Ale keby som to vtedy aj bola vedela, nezáležalo by mi na tom. Keď som dostala zo štúdia príkaz poskytnúť interview - nestávalo sa to našťastie často splnila som ho a naučila som sa zdvorilo vyhnúť otázkam, podľa mňa nenáležitým.

To, čo sa dnes označuje ako môj „mýtus“ alebo „legenda“, vzniklo práve vtedy a pretrváva dodnes.

Aké pochybné by bolo identifikovať ma prostredníctvom mojich úloh, dokazuje samotný fakt, že som hrala veľmi rozdiele charaktery. Nakoľko boli rôznorodé, vyplýva z experimentu, ktorý som urobila oveľa neskôr.

Na premietanie v newyorskom Múzeu moderného umenia som zostrihala ukážku pospájanú zo scén filmov, nakrútených von Sternbergom. Výsledok prekvapil dokonca znalcov.

Vyvrátil všeobecné presvedčenie, že moje postavy boli vždy rovnako statické - že som len hľadela cez ľavé plece, že sa v mojej záhadnej tvári neodzrkadlil ani záblesk citu, že som sa nikdy nikomu nepozrela do očí a ukázal celkom inú herečku. Zostrih dokázal, aká klišéovitá bola táto predstava.

Hoci som túto „montáž" urobila sama, musím uznať, že bola veľmi dobrá. Škoda len, že nemám kópiu alebo aspoň poznámky, ako nasledovali scény za sebou. Pri zostrihu som sa nechala viesť citom a zo všetkých filmov som vyberala len také scény, ktoré sa navzájom líšili štýlom prejavu, charakterom postavy, zábermi kamery, svetlom i kostýmami.

Viem, že tento film bolo treba demontovať, pretože mnohé scény boli vypožičané z kópií všemocnej MCA a museli ich vrátiť. Je mi len záhadné, prečo neurobili kópiu aj z „môjho filmu", prv ako odovzdali originály. Zrejme to bola, ako zvyčajne, otázka peňazí.

Paramount sa opakovane pokúšal rozdeliť nás, von Sternberga a mňa. Mala som však v zmluve, že mám právo „zvoliť si režiséra", takže nemohli len tak ľahko uskutočniť svoje zámery. Ich dôvody boli očividné: „Prečo nemať namiesto jedného dva finančné úspechy?“ Meno von Sternberg malo svoj dobrý cveng - takisto ako moje. Pustili sme sa hneď obidvaja do boja a vyhrali sme na celej čiare. Súhlasil iba raz, aby som nakrútila film bez neho. Bola to Pieseň piesní (Song of Songs) a film nemal úspech.

Von Sternberg sa vrátil z dlhej cesty a začal pripravovať film podľa slávneho francúzskeho románu Žena a bábka (La Femme et le Pantin) od Pierra Louysa. V Amerike ho pomenovali Diabol je žena (The Devil is a Woman), nemecký názov je Španielska tanečnica (Die spanische Tänzerin). Autori životopisov sa neraz pokúšali dokázať, že ide o autobiografický film. V Európe, kde je kniha veľmi známa, nič podobné netvrdili, navyše tam tento príbeh už viac ráz sfilmovali. Ale v Amerike niektorí kritici dokonca naznačovali, že sa von Sternberg pokúsil zobraziť v tomto filme svoj i môj život. V skutočnosti sa film do bodky pridŕžal pôvodného románového deja.

V mojich očiach je film Diabol je žena (názov je hrozný, ale štúdio na ňom nástojilo) najkrajším filmom, aký bol nakrútený. Vedela som, že je to náš posledný spoločný film s von

ČAPEK, KAREL - HOVORY S T. G. MASARYKEM

ČAPEK, KAREL

HOVORY S T. G. MASARYKEM
Souborné vydání
Šedesátýtřetí až osmdesátýdruhý tisíc

František Borový, Praha, 1946
Čin, Praha, 1946

autobiografia, životopisy,
354 s., čb fot. čeština
hmotnosť: 590 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na chrbáte väzby fľak, bez prebalu

3,30 € PREDANÉ!

*bib13*

Slovensko

Já jsem byl vlastně na půl Slovačiskem od malička; můj otec byl Slovák z Kopčan, mluvil slovensky do smrti, aji já jsem mluvil spíš slovensky — nějakého rozdílu mezi Slováky uherskými a moravskými, mezi kterými jsem jako dítě rostl, nebyl jsem si vědom. K nám chodívala z Kopčan babička a mně vždycky přinesla darem široké slovenské gatě — já jsem je oblékal na noc do postele, protože jsem chodil ošacen, jak se říkalo, po pansku. Styk rodiny s Kopčany a Holičem byl častý; v Kopčanech jsem hned v dětství přišel do styku s maďarštinou. V rodině nám uvízlo několik maďarských slov; říkali jsme na příklad halgaš (mlč) a podobně. Jeden, dva výrostci z otcovy rodiny se docela pomaďarštili. Ještě do Prahy za mnou přijížděly sestřenice z Uher. Ve Vídni jsem shledával stopy Slováků, kteří tam kdysi žili, jako Kollár a Kuzmány, který se, myslím, první pokusil o slovenský román.

Když jsem přišel do Prahy, scházívali jsme se my profesoři v hotelu de Saxe; v našich rozpravách jsem zastával názor, že my Češi musíme hledět politicky se spojit se Slováky. Ti druzí, jako Rezek, Goll a právníci Ott a Randa, citovali proti mně Riegra, že otázka Slovenska je causa finita; drželi se historického státního práva: český stát, to jsou de iure jen historické země, Čechy, Morava a Slezsko — Slovenska se zříkali. Proto jsem byl proti tomu výlučnému historismu. Co to vlastně je právo historické? Copak je právo závislé na čase a na tom, zda bylo či nebylo skutečně prováděno? Není právo prostě právem, bez ohledu na to, zda kdy platilo nebo neplatilo? Nemohlo by se i Rakousko a Maďaři proti nám dovolávat práva historického? Neodmítal jsem nikdy právo tak zvané historické, ale slučoval jsem je s právem přirozeným: předně je demokratičtější — právo není zděděná výsada, ale nárok každého národa i každého človeka na svůj život; a za druhé mně šlo o Slovensko — podie historického státního práva bychom musili Slovensko nechat Maďarům. A nakonec mně právo historické bylo nesympathické jako plod porevolučního reakčního Německa. Mladočeši se správně ve svých počátcích dovolávali práva přirozeného vedle historického. Byli i tehdy u nás slovakofilové jako Heyduk a jiní, bylo to vědomí národní jednoty nebo bratrství, ale byla to víc literatura než politika; odvodit z toho důsledky politické, to si netroufali. V tom se jevil ještě duch Kollárův, kterému stačila nezávislost národní a kulturní — o samostatnosti politické se jemu a vrstevníkům nesnilo.

Mně šlo tenkrát především o to, aby Češi a Pražané Slovensko skutečně poznávali: zpívat slovenské písně, to mně nestačilo. Proto jsem se, když jsme se ujali Času, staral, aby tam byla pravidelná slovenská rubrika. Taky jsem k sobě zval slovenské studenty, byl to, tuším, Kukučin, Šrobár a jiní; už koncem let osmdesátých jsem si našel pravidelný letní byt na Bystřičce u Turčanského Svatého Martina, vědomě proto, abych sám poznal blíž Slováky aji mohl na ně působit. Tam jsem býval déle než deset let.

Tehdy byl i Hurban-Vajanský čechofilem, teprve později podlehl tomu blouznivému rusofilství, kdy čekal spásu Slováků jen od Ruska. Měl jsem přátelské styky s ním, Škultétym a s jinými; do Martina docházeli i jiní Češi, malíř Věšín, jaksi oficiální malíř Slováků, Schwaiger — i Ignáta Herrmanna jsem poznal na Bystřičce. V Mošovcích mě chtěli sebrat maďarští žandáři, když jsem tam hovořil o Kollárovi na místě, kde stával jeho rodný dům.

Koncem devadesátých let byla schůze Slováků v Martině; oposice, mladší křídlo, Šrobár, Makovický a Ráth, zašli ke mně na Bystričku; mluvil jsem s nimi o slovenském programu, o práci kulturní a politické —

ONDO, JÁN - ARMÁDA BEZ ZBRANÍ

ONDO, JÁN

ARMÁDA BEZ ZBRANÍ

Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1996
1. vydanie
ISBN 80-7162-125-0

autobiografia, podpis autora
144 s., slovenčina
hmotnosť: 188 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

NEPREDAJNÉ

*H-7-1*

Po uchopení moci a nastolení nadvlády jednej strany v roku 1948 sa začali zriaďovať tábory nútených prác, v ktorých sa mali ľudia prevychovávať k láske k ľudovodemokratickému zriadeniu. Štát potreboval lacné pracovné sily, ktoré sa nemohli brániť. Tak vznikli smutne známe pomocné technické prápory. Okrem politicky nespoľahlivých osôb v nich slúžili aj mnohí kňazi a bohoslovci. Ich osudy sú príznačné pre obdobie nastupujúceho komunizmu. Sú svedectvom a výzvou.

O pomocných technických práporoch vieme, nevieme však veľa o tých, ktorí sa stali ich obeťami. A mnohí ešte sú medzi nami. Jeden z nich, autor tejto knihy, sa podujal opísať útrapy a neznesiteľné podmienky, v akých žili. Uvádza príhody, ktoré sám zažil, ako aj príbehy iných podobne postihnutých. Vo svojich spomienkach sa vracia aj k tým, ktorí útrapy pomocných technických práporov neprežili. 

Spomína brat Jozef

Usmievavý, kučeravý Cigán bol v pracovnom tábore raritou. Nepodarilo sa nám zistiť, prečo Bélu zaradili k nám Chudák, ani on to nevedel.

- Som predsa taký ako ostatní v našej kolónii. Ani lepší, ani horší. Dačo som aj ukradol, ale kto z nás nekradne? -hovoril.

Pravdepodobne sa mu pomstil predseda národného výboru jeho obce za to, že si nič nerobil z jeho rozkazov, iba sa usmieval. Lenže usmievať sa bez rozkazu bolo v socializme zakázané.

Napriek svojej dobrosrdečnosti mal Béla v tábore dosť problémov. Prvý problém bol, že ako Maďar takmer nerozumel po slovensky. Vyrástol na Žitnom ostrove. Medzi svojimi rozprával len cigánsky a s ostatnými maďarsky. Druhý problém bol v tom, že nebol zvyknutý na železný poriadok a disciplínu, ktoré sú na vojenčine alfou a omegou všetkého diania. Preto často narážal na nepochopenie svojich nadriadených. Tretí problém spočíval v tom, že nikdy nemal peniaze. Doma nechal ženu s tromi deťmi a od nich nič nemohol dostať. Náš žold, to bola len almužna. Béla ho minul za pár dní. Potom sedel v baraku alebo pred ním a smutne pozeral, ako ostatní idú na vychádzku. Občas som ho pozval na pivo alebo do kina. Bol mi za to veľmi oddaný a vďačný.

- Pán Jozef, ďakujem pekne.

- Nehovor mi pán. Ja som taký vojak ako ty.

- Pán Jozef, to nepravda, oni sú pán a ja obyčajný vojak.

Pri sťahovaní sa do Brna na sídlisko Tábor som stratil pracovný plášť. Pri jednej vychádzke do mesta som to spomenul.

- Plášť bude, - vyhlásil Béla rezolútne.

- Nieže budeš kradnúť, - upozornil som ho.

- Požičiavame si.

O pár dní mi plášť doniesol. Keď som sa ho pri pive vypytoval, komu ho zobral, povedal:

- Jozef, predstav si, to je zaujímavé. Chýbal ti plášť. Teraz chýba plášť ďalšiemu vojakovi. Ten si nájde plášť u iného a zase tomu bude chýbať. Tak koľko plášťov sa vlastne stratilo, keď už traja si hľadajú plášť?

- Dáme si ešte jedno pivo, - zažehnal som diskusiu o vojenskom plášti.

- Ak sú ešte peniaze... Plášť sa dá požičať, ale pivo nie.

S Bélom ma zoznámil čatár Kvasnička, veliteľ čaty v Slavošovciach. Bol to dôstojník, ktorému ani z očí nič dobré nehľadelo. Keď vydával rozkazy, jedno oko mal prižmúrené. A on veľmi rád rozkazoval.

Pri jednom rozkaze, bolo to pred prvým májom, hľadal pracovníkov na postavenie tribúny.

- Potrebujem dvoch stolárov a dvoch maliarov... Kto je stolár?

Ako keby sa opýtal, kto je stolár bohoslovec alebo kto je cigán profesor.

- Nikto?! Ja viem, kto je stolár. Raz sa na niekoho pozriem a viem, čo je v ňom.

Prešiel popred čatou a zastal pri Bélovi:

- Vojak, vy ste stolár.

- Súdruh čatár, vykonám, som stolár, - odpovedal Béla.

- A prečo ste sa neprihlásili?

- Neodvážil som sa priznať, ja vlastne nie som...

- Vojak nikdy nekecá. Povie "vykonám" a hotovo. Ja som vám povedal, že stolárov nájdem. Jedného som už našiel a nájdem aj druhého.

Zastavil sa predo mnou:

FEYNMAN, RICHARD P. - TO SNAD NEMYSLÍTE VÁŽNĚ!

FEYNMAN, RICHARD P.

TO SNAD NEMYSLÍTE VÁŽNĚ!
(Surely You´re Joking, Mr Feynman! - Adventure of a Curious Character)

Aurora, Praha, 1999
preklad Jan Klíma
obálka Pavel Zelenka
2. vydanie
ISBN 80-85974-79-7

autobiografia, veda,
272 s., čeština
hmotnosť: 300 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,00 € PREDANÉ

*home*

Richard P. Feynman (1918-1988) patří k nejproslulejším a nejoriginálnějším teoretickým fyzikům 20. století. Jeho mimořádně přínosné odborné dílo, oceněné roku 1965 Nobelovou cenou, však nezůstalo uzavřeno v univerzitních pracovnách či výzkumných laboratořích a neseznámili se s ním pouze teoretičtí fyzikové, ale i široká veřejnost -a to především díky Feynmanově výrazné schopnosti popularizovat vědu způsobem srozumitelným i naprostým laikům. Nepochybně k tomu přispělo i jeho velké osobní kouzlo, rozvinutá schopnost komunikace s ostatními lidmi, smysl pro humor a nekonečná zvědavost na všechno, co nás obklopuje.

Feynman však není jen autorem vysoce odborných či popularizačních prací z oblasti teoretické fyziky. Díky Ralphu Leightonovi mají čtenáři na celém světě možnost seznámit se i s Feynmanem -skvělým vypravěčem a zblízka poznat jeho životní osudy. A protože Richarda Feynmana nezajímala jenom věda, dozvídáme se z jeho vyprávění i spoustu informací o lidech, s nimiž se v průběhu života setkal - ať už to byli vědci, nebo lidé, s kterými se seznámil třeba někde v baru. Poznáváme také jeho osobně - jako slavného vědce, ale především jako člověka, jemuž se nevyhýbají běžné lidské starosti, jako vynikajícího společníka a vypravěče - a postupně začínáme chápat, proč byl tak milován a obdivován studenty i všemi lidmi, kteří ho znali. Přispěly k tomu nepochybně jeho otevřená a veselá povaha, vysoká inteligence a zvídavá mysl.

Před lety Feynmana a toto jeho vyprávění charakterizoval John A. Wheeler, ředitel Střediska pro teoretickou fyziku Texaské univerzity, těmito slovy: „Překážky, na které Feynman narážel ve fyzice, překonával zaujetím, pronikavostí pohledu a neuhasitelnou touhou po dobrodružství. Tato sbírka příběhů - které mají s fyzikou většinou jen málo společného - skýtá jedinečnou příležitost nahlédnout do neposedné mysli velkého objevitele."

Všechny chyby jsme odstranili a nakonec dorazily i stroje, ale nikoliv opravář. Tyhle stroje patřily k tomu nejsložitějšímu, co se v té době vyrábělo. Byly to velké mašiny, které přišly částečné rozebrané, se spoustou drátů, schémat a návodů. Spolu se Stanem Frankelem a dalším mládencem jsme se sebrali a dali je dohromady. Měli jsme přitom různé potíže, z nichž nejhorší představovali různí šéfové, kteří se na nás pořád chodili dívat a říkali: „Vy něco zničíte!“

Některé ze strojů jsme dali dohromady, a pracovaly, jiné jsme složili špatně, a nechodily. Když konečně dorazil opravář, uvedl do chodu i ty, na které jsme nestačili, takže nakonec fungovalo všechno.

Bohužel, Stan Frankel, který tenhle program zahájil, začal trpět počítačovou nemocí, kterou dneska každý, kdo pracuje s počítači, dobře zná. Je to velice těžká choroba, která postiženému zcela zabrání v práci. S počítači je totiž ta potíž, že svádí ke braní. Jsou tak báječné! Mají ty logické přepínače: když je číslo sudé -udělej tohle, když je liché - udělej tamto. A za chviličku, když vám to dost myslí, svedete komplikovanější a komplikovanější věci.

Po nějaké době se začal systém hroutit, ale Frankel si toho nevšímal; bylo mu jedno, co kdo dělá. Systém se sotva ploužil, ale on seděl v pracovně a vymýšlel, jak přiměje jeden tabulátor, aby tiskl hodnoty arkustangens.

Bylo to absolutné zbytečné. Tabulky pro arkustangens jsme měli. Jenomže když ona je to taková rozkoš vyzkoušet, co všechno dokážete. Chudák Frankel, všechno to vymyslel, a tak dostal počítačovou nemoc jako první.

Požádali mě, abych přerušil práci ve své skupině a převzal skupinu IBM. Byla to výborná skupina, přestože vyřešili za posledních devět měsíců pouze tři problémy.

Skutečná potíž byla v tom, že těmhle lidem se nikdo nenamáhal cokoliv říct. Byli to chytří kluci s maturitou a technickým nadáním, vybraní armádou z celé země do Zvláštního technického oddílu. Poslali je do Los Alamos, ubytovali v kasárnách a neřekli jim nic.

Nastoupili do práce a museli obsluhovat stroje IBM - děrovat na štítky čísla, o nichž nevěděli, k čemu jsou dobrá. Nikdo jim neřekl, o co jde. Práce postupovala pomalu, a tak jsem prohlásil, že první věc, kterou musíme udělat, je povědět všem technickým pracovníkům, na čem vlastně dělají. Oppenheimer šel promluvit s lidmi od bezpečnosti a získal zvláštní povolení, abych mohl pronést krásnou přednášku o tom, na čem pracujeme. Zavládlo velké vzrušení: „Bojujeme ve válce! Už víme, o co jde!“ Rázem věděli, co ta čísla znamenají. Když vycházel vyšší tlak, znamenalo to, že se uvolňuje více energie a tak dále a tak dále. Věděli, na čem pracují.

Úplné se změnili. Začali vynalézat, jak dělat věci lépe. Vylepšili celý systém. Pracovali přes noc, a nepotřebovali přitom žádný dozor; nepotřebovali nic. Rozuměli, všemu; sami vymysleli několik programů, které jsme pak používali.

Takže moji kluci se opravdu osvědčili a stačilo k tomu jediné: říct jim, o co jde. Díky tomu jsme vyřešili devět úloh za tři měsíce - ačkoliv předtím jim trvaly tři úlohy devět měsíců; byla to téměř desetinásobná rychlost.

Jedno z našich tajemství, jak úlohy řešit, bylo tohle. Řešení problému spočívalo v tom, že balík štítků musel procházet cyklem. Nejprve sčítání, pak násobení — a takhle putoval všemi stroji v místnosti, pomaloučku, protože chodil dokola znova a znova. A my jsme přišli na to, jak poslat cyklem zároveň - ale fázové posunutý - druhý balík štítků jiné barvy. Díky tomu jsme dokázali řešit dva tři problémy současně.

Tím jsme na sebe přivolali jiný problém. Před koncem války, těsně před testem bomby v Albuquerque, se vynořila otázka: Kolik energie se uvolní? Počítali jsme uvolněnou energii pro různé konstrukce, ale ne pro tu, která byla nakonec použita.

Takže za námi přišel Bob Christy a řekl: „Potřebujeme vědět, jak to bude fungovat. Rádi bychom měli výsledky za měsíc!“ Možná že řekl ještě dřív - už za tři týdny.

„To je nemožné,“ řekl jsem.

„Podívej,“ vysvětloval, „řešíte skoro dva problémy měsíčné. To jsou jenom dva týdny na problém, nebo tři týdny na problém."

„Já vím,“ povídám. „Ale ve skutečnosti každý problém trvá mnohem déle. Počítáme je paralelně. Ale když výpočet prochází systémem kolem dokola, tak to jde pomalu, a to nijak urychlit nejde.“

Odešel a já začal přemýšlet: Nenašla by se přece jen nějaká možnost, jak výpočet zrychlit? Kdybychom na strojích nepočítali nic jiného, takže by nám nic nepřekáželo... Předhodil jsem ten problém svým mládencům a napsal jsem na tabuli: DOKÁŽEME

GONDA, ALEX - SPOMIENKY NA ZAŠLÉ ČASY

GONDA, ALEX
(Alexander Goldstein)

SPOMIENKY NA ZAŠLÉ ČASY

Zing Print, Bratislava, 2007
1. vydanie, 400 ks

história, memoáre, autobiografia, holocaust, II. svetová vojna,
248 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 296 g

mäkká väzba
stav: výborný

3,00 € PREDANÉ

*svama*

Autor tejto knihy Alex Gonda, vlastným menom Alexander Goldstein, narodil sa októbra 1921 v Nitre. Detstvo a roky dospievania prežil v Nitre a neskôr v Bratislave Po oslobodení sa usadil v Bratislave, založil si rodinu a pracoval ako projektant elektroinštalácií. V r.1967 emigroval s manželkou, dcérou a a synom do Izraela. Aj tam pracoval ako projektant do vysokého veku. Siedmi súrodenci žili na Slovensku, v Čechách, v Anglicku, v Izraeli a v USA. Rodina bola vždy veľmi súdržná a hneď po nežnej revolúcii opakovane prichádzal náš strýko Šanko na Slovensko a do Čiech, ktoré rovnako miloval. Žiaľ, starších súrodencov postupne strácal a stretávali sme sa potom s ním my, mladší, jeho netere a synovci. Náš strýko Alex bol aj vo svojej osemdesiatke vo výbornej telesnej a duševnej kondícii. Tak ako on nemal kedysi čas na rozhovory so svojimi deťmi, to isté platilo aj o nás a našich rodičoch. Preto sme vždy veľmi radi počúvali jeho spomienky na detstvo, huncútstva našich rodičov, strýkov a tiet a so slzami sme počúvali o velkých útrapách chudobnej židovskej rodiny v predmníchovskom Československu a za Slovenského štátu. Holocaust zázrakom prežili všetci súrodenci Goldsteinovci, stratili však svoju drahú matku. Strýkovo rozprávanie o holocauste má bez zveličenia výpovednú hodnotu dokumentárneho filmu. Jeho spomienky na najstrašnejšiu genocídu v histórii ľudstva nevybledli ani po takmer šesťdesiatich rokoch. Naopak, miestami so zolovským naturalizmom maľuje šokujúce výjavy z dobytčích vagónov, koncentračných táborov a pochodov smrti.. Dramatické rozprávanie o tragédii európskeho židovstva je neoceniteľnou odpoveďou všetkým pochybovačom , ktorí popierajú a bagatelizujú holocaust. Strýko kráčal s dobou, rýchlo si osvojil výdobytky techniky a bravúrne zvládol prácu s počítačom a s internetom. Na prelome storočí nám začal posielať prvé pokusy písania svojich spomienok, ktoré chcel venovať len najbližším. Veľmi sa nám páčili, povzbudzovali sme ho v písaní a agilný strýko nám posielal ďalšie a ďalšie stránky alebo prepracované časti svojich memoárov. Boli sme nadšení a stále viac presvedčení, že jeho spomienky sú jedinečné, cenné aj pre iných čitateľov a možno aj historikov. Súhlas strýka na publikovanie jeho Spomienok na zašlé časy sme dostali tesne pred jeho skonom. Zákerná choroba ukončila jeho životnú púť krátko pred dovŕšením 85-ky, ktorú plánoval osláviť s nami na Slovensku. V mene jeho detí Danky a Ivana, ako aj všetkých žijúcich i nežijúcich členov našej rodiny ďakujeme strýkovi Alexovi za neoceniteľnú autentickú, pritom však farbisto a pútavo vyrozprávanú „rodinnú epopeju“. Ďakujeme ďalej všetkým, ktorí pomohli uzrieť tejto knižočke svetlo sveta, osobitne našim priateľom Ing. Tomášovi Langovi, CSc., a jeho manželke Agike a v neposlednom rade vydavateľovi ZingPrint, s.r.o. Pavlovi Zavarskému, blízkemu to priateľovi výtvarníka Ivana Gondu, autorovho syna žijúceho v Holandsku, ktorý navrhol titulnú stranu obálky týchto pamätí svojho otca.

Po „poslednej večeri“ v sereďskom tábore uložil som sa na pričňu a želal som si len rýchlo zaspať. Spánok neprichádzal a namiesto kýženého spánku vracali sa spomienky na prežité šikanovania maďarskými žandármi.

Úsilie tieto zahnať sa nijak nedarilo a trvalo to veľmi dlho, kým nakoniec únava z útrap tohto dňa zvíťazila, a zaspal som nepokojným spánkom. Často ma však zobudili moje vlastné výkriky vyvolané desivými snami, ktoré ma prenasledovali v strašných snových formách a nedali mi odpočinku. Nad ránom, zaliaty studeným potom, zobudil som sa na hlasnú vravu a na príkazy zoradiť sa ku raňajkám. Zakrátko som už stál v rade čakajúcich pred barakom, kde sa rozdával teplý čaj a krajec chleba. V ktoromsi okamžiku pocítil som čiusi ruku na mojom pleci. Keď som sa obrátil, uvidel som pána Freia, ktorý mi podával papierové vrecko naplnené jabĺčkami. Vzal som z jeho rúk vrecko a naše pohľady sa stretli. Zračili sa v nich nevypovedané slová. Mal som pocit, že mi chcel ešte čosi povedať. Ale on už nepovedal ani slova, rýchlym pohybom sa zvrtol a odchádzal - len vrecko s jablkami ostalo v mojich rukách.

Bolo chladné jesenné počasie a ja som sa triasol od zimy. Moje sáčko ma veľmi nechránilo pred chladom novembrového rána, pomyslel som na svoj teplý, vlnený sveter, ktorý som zanechal vo svojej kancelárii pri mojom zaistení gestapákmi. V rade čakajúcich na prídel raňajok čoraz viac sa povrávalo, že tejto noci boli na nákladnej rampe pristavené vagóny a dnes bude vypravený transport v počte tisíc ľudí. Teda pán Frei vedel, že budem zaradený do tohto transportu. Preto tie jablká na cestu a ten pohľad na rozlúčku. Pocit nemohúcej bezmocnosti lomcoval mojím vnútrom. Nemohol som sa vyrovnať s tým, že mi už nič nepomôže, že som už vyčerpal všetky svoje možnosti a neostalo mi v tejto hre viac túzov vymaniť sa spoločnému osudu tisícov z nás. Uvedomoval som si, že som túto hru s touto nenásytnou a pažravou obludou prehral a dospel som na koniec svojej cesty - vzdal som sa - priznávajúc svoju porážku.

Len čo som pri raňajkách strovil posledný lomtík chleba, zaznel povel ku rannému nástupu celého tábora. Gardisti a maďarskí žandári nás s krikom zoradili na táborovom nástupišti a po skončení sčítania počtu nastúpených predstúpil pred naše rady gardistický dôstojník v sprievode jedného zo židovskej administrácie, držiac v rukách fascikel. Po hlasnom povele, aby sme stáli v pozore, oznamoval gardista, aby každý, ktorého meno bude prečítané, vystúpil hneď z radu a postavil sa na ľavú stranu nástupišťa. Nato pokynul vedľa stojacemu s fasciklom, aby započal s čítaním zoznamu. Z úst tohto muža trúsili sa mená Adlerov, Braunov, Drechslerov, Epsteinov, Fischerov a keď prišiel ku Goldsteinom - vystúpil som, aby som sa zaradil do skupiny tých, ktorí už stáli na ľavej strane nástupišťa. Ďalej som už nevnímal citáciu mien, lebo ma veľmi začala drviť zima. Neviem, či som sa viac triasol od pocitu skutočnej zimy, alebo od strachu pred touto cestou ku bitúnku európskeho židovstva - do Osvienčimu.

Ľavá strana nástupišťa tábora sa začala preplňovať a gardisti so svojimi maďarskými kumpánmi začali túto masu ľudských postáv krikom a pomocou obuškov formovať do päťstupov. Okolo deviatej hodiny, keď zubatým lúčom novembrového slnka sa podarilo predrať cez mierne zamračené nebo, stálo tisíc ľudí - dvesto radov v päťstupe - prichystaných na naloženie do dvanástich dobytčích vagónov, pristavených v noci ku nákladnej rampe sereďského tábora. Na povel pohla sa táto takmer sto metrov dlhá masa v smere ku prichystaným dobytčím vagónom. Akoby z humánnosti do prvého vozňa dali nastúpiť rodinám s deťmi ako prvým a na doplnenie celkového počtu 80 až 85 ľudí vo vagóne bola táto kvóta doplnená mužmi alebo ženami bez rodín.

Tento „nástup pasažierov“ bol sprevádzaný krikom a nadávkami gardistov a žandárov. Keď humanita opustila gardistov a začali členov celistvých rodín rozdeľovať do rôznych vagónov, započal zúfalý plač a lamentovanie matiek a nariekavé volanie detí po svojich rodičoch. Hlasné protesty rodinných príslušníkov boli umlčiavané údermi obuškov. Táto scéna doplňovala tento neľudský obraz nakladania „ľudského dobytka“ do transportných vagónov. Stál som vo svojom rade na rampe, pozorujúc chvíľu ľudí namáhavo vlečúcich ťažké kufre a batohy, od ktorých sa ani v tejto chvíli nemohli lúčiť. Koľko úderov museli prijať od žandárov, pokiaľ sa im podarilo s týmito batožinami dostať sa do vnútra vagóna!

Mne sa v tejto chvíli vynoril v pamäti uprchlík z osvienčimského koncentráku, ktorý prišiel do nášho svätojurského vojenského tábora porozprávať nám o svojich zážitkoch za drôtmi tohto koncentráku. Rozprával nám aj o nákladnej rampe, kde zvláštne komando väzňov, zvané „Kanada“, novoprišlých "oslobodzovali“ od týchto kufrov s ich posledným majetkom ešte pred ich selekciou do plynových komôr alebo na roboty. Obsah ich zavazadiel obohatil jednak sklady SS, a nie v malej miere aj vačky týchto prefíkaných "Kanaďanov“. Pomyslel som si v tej chvíli: ako silný je vzťah k poslednému majetku a aká je to „márnosť nad márnosť“. Z mojich biblických úvah som bol prerušený úderom pažby do rebier a s hlasitou výzvou pratať sa rýchlo do

PIAF, EDITH - MÔJ ŽIVOT

PIAF, EDITH

MÔJ ŽIVOT
(Ma vie)
Žila, milovala, spievala, až kým ju nezastihla smrť

Obzor, Bratislava, 1966
preklad Hana Lerchová
obálka Tibor Hrabovský
1. vydanie, 30.000 výtlačkov
65-027-66

životopisy, autobiografia,
152 s., slovenčina
hmotnosť: 186 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu

1,90 € PREDANÉ

*zukol*  in **S4Z**

NECH BY ČLOVEK KLESOL akokoľvek nízko, nikdy nesmie strácať nádej. Ja som sa po Cerdanovej smrti, presne šesť mesiacov po nej, vzdala, a šlo to so mnou z kopca. Padla som na samé dno priepasti. Darmo som si vravela, že ma neopustil, že ma ochraňuje aj z toho sveta, kde je teraz...
Darmo som si opakovala, že som mu prisľúbila byť vždy statočnou...
Tento úder som nevydržala: uchýlila som sa k narkotikám.
Tie ma, pochopiteľne, poznačili na celý ďalší život.
A to navyše všetkého toho strašného a špinavého, čo som musela prežiť, pretože môj život sa v každom smere začal veľmi zle.
Možno aj preto mám zdravie podkopané a zrejme zomriem predčasne, aj keď som zvíťazila nad narkomániou.
Ale drogy urobili za štyri roky z môjho života hotové peklo.
Áno, štyri roky som žila takmer ako zviera, ako blázon, pre ktorého neexistuje nič okrem chvíle, keď si vpichne morfium a cíti zmierňujúci účinok drogy.
Moji priatelia ma vídali s penou na perách, zakvačenú o peľasť postele, ako modlikám o morfium.
Videli ma, ako si za kulisami narýchlo cez sukňu a pančuchy vpichujem injekciu, bez ktorej som už nemohla vyjsť na scénu, nemohla som spievať.
A predsa nič na svete mi nezabránilo spievať, ani najväčšie zúfalstvo!
Ešte aj tesne pred smrťou budem myslieť na niektorú pleseň. A keby som si mohla vybrať, chcela by som zomrieť na scéne spievajúc, spadnúť a viac nevstať.
Keď sa vraciam v spomienkach do čias, keď som bola už iba ľudskou troskou, robím to preto, lebo chcem vystríhať tých, čo tak ako ja, po neznesiteľnom žiali, ktorý ich postihol, hľadajú zabudnutie v drogách alebo v alkohole.
Mňa sa nikto ani len nepokúsil vystríhať. Skôr ma strkali na šikmú plochu.
A Marcela už nebolo.
Keď som dostala prvú injekciu, netušila som, čo ma čaká.
Nezačala som teda užívať drogy dobrovoľne.

MACDONALDOVÁ, BETTY - CO ŽIVOT DAL A VZAL

MACDONALDOVÁ, BETTY

CO ŽIVOT DAL A VZAL
(The Plague and I - Anybody Can Do Anything - Onions in the Stew)

Vyšehrad, Praha, 1985
preklad Eva Marxová
obálka Miloslav Fulín
1. vydanie vo Vyšehrade, 40.000 výtlačkov

beletria, memoáre, autobiografia, humor
624 s., čeština
hmotnosť: 448 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

3,00 € PREDANÉ

*kamag* in **O2**

Úsměvná vyprávění americké autorky Betty MacDonaldové si získala oblibu svou bezprostředností a upřímností. Pod titulem Co život dal (a vzal) vycházejí znovu tři její práce — Kdokoli může dělat cokoli, Morová rána, Dusím se ve vlastní šťávě — navazující na její neméně populární knížku Vejce a já. MacDonaldová čerpá náměty výhradně z vlastního života, popisuje, co ji potkalo dobrého i zlého. Znovu přivádí k životu nesčetné množství lidí, s nimiž se setkala třeba jen letmo, nebo ať už její osudy ovlivnili významněji. K nejsilnějším a nejvýraznějším částem trilogie patří díl Morová rána, kde vypráví o svém pobytu v tuberkulózním sanatoriu. Ať už ji však potkává cokoli, nikdy se beznadějně nepropadá do sebelítosti a pesimismu, vždy hledí kupředu s nadějí a vírou, že se vše dobře skončí. A právě pro tuto schopnost přenášet na čtenáře svou nezdolnou víru v člověka, který se nevzdává a svou činorodostí, elánem a dobrou náladou za všech okolností dokáže překonat všechny překážky, sklidila Betty MacDonaldová tak nevídaný úspěch, který uplývající čas v nejmenším neoslabil.

KAPITOLA TŘINÁCTÁ

„ALE MAMINKO, JENOM PATNÁCT MINUT DENNĚ!“

Během těch let, kdy jsme všichni bydleli doma, měla maminka plné ruce práce. Starala se o moje dvě děti, stlala postele, myla nádobí, stříhala trávník, zahradničila, prala, žehlila, vařila, nakupovala, šila, spravovala, léčila, krmila a ošetřovala naše domácí zvířátka — jednu dobu to byli tři psi, čtyři kočky, kanár, dvě morčata, bílý králiček a mallardská kačena, a krmila a léčila a ošetřovala pět svých dětí, návštěvníky, kteří často setrvali pět let, a naši adoptovanou sestru.

Jako rekreaci maminka naslouchala našim snům, pomáhala nám s prací, kterou jsme si nosily domů, poslouchala dlouhé a často nudné příběhy o našich zaměstnáních a našich láskách, poslouchala rádio, skicovala, pěstovala petrklíče, četla všechny knihy, které vyšly, a skorem každý časopis, chodila na filmová představení pro rodiny a účastnila se soutěží.

Celé roky jsme schovávaly různé obaly a víka od krabic ohlašující soutěže a maminka psávala pětadvacet nebo méně slov na téma „Proč mám ráda mýdlo značky Ivory, Lux, Kamej a Oxydol“, snila své skromné a nesobecké touhy o tom, co udělá s těmi deseti tisíci dolary nebo s novými auty, které vyhraje. Ale první úspěch měla teprve, když se účastnila soutěže Old Gold a svůj příspěvek doprovodila dopisem, v němž pravila: „Jsem jenom malá, stará babička, která vykouří dva balíčky Old Gold denně“ (a pořád kašle), a vyhrála padesát dolarů a plnou krabici cigaret Old Gold.

Za těch padesát dolarů koupila maminka nové hodiny na svůj noční stolek a zaplatila některým netrpělivějším „podomníčkům“. Hodiny měly ve tmě svítící ciferník a okamžitě začaly maminku upozorňovat, jak pozdě chodí spát a jak časně vstává, a maminka dala hodiny do mého a Maryina pokoje, kde se staly symbolem jejího důvtipu a nikoli ukazatelem jejího těžkého údělu.

K maminčiným soutěžím jsme byly tolerantní, ale k rozhlasovým seriálům jsme se chovaly velice nelaskavě. „Jak může inteligentní žena poslouchat takové žvásty,“ pokřikovaly jsme, když jsme zavíraly Stellu Dallasovou, která sice strávila mnoho let v nejlepších bostonských rodinách, ale pořád ještě říkala „já bysem“ a „viděl mi“ a svou dceru nazývala „ta moje holčina“.

Když jsme vypnuly maminčin oblíbený program, povzdechla si: „Ach, bože, ale zítra to bude stejně znova.“

„Ale maminko, ty programy jsou tak pitomé,“ lkaly jsme.

„Nepamatuji se, že bych se vás byla ptala na váš názor,“ odvětila maminka obvykle. „Já si při tom odpočinu. Je to, jako kdyby mi někdo při téhle nudné domácí práci četl.“

Jediný seriál byl snesitelný. Byl to „Vic a Sade“, mimořádně vtipný a velmi originální programeček bez všech těch únosů dětí, vražd, soudů a malých příšerek.

Byl to tak chytrý a veselý program, že ho nakonec stáhli.

Potom přišel den, kdy Mary přesedlala na reklamu v rozhlase a my jsme se velice kály, že jsme kdy mamince zavíraly rádio a byly jsme vděčny za každou minutu, kterou strávila s „Maminou Perkinsovou“, která říkala telefonu „ten aparáteček“, a s Helenou Strentovou, která se snažila najít romantiku, byť jí bylo pětatřicet pryč (přesněji dvaapadesát).

Jakmile se Mary vrhla na rozhlas, pustila se také do nás. Začalo to pouhým poslechem. Každé odpoledne informovala Mary seattleské hospodyňky o výhodném podrážení obuvi, o čističi umělých chrupů a jedu na krysy a každý večer kárala svoji rodinu, že je lhostejná, že neumí nic ocenit, že odmítá konstruktivní spolupráci a pokrok — jelikož jsme ji opomněli poslouchat. „Poslouchali jste můj program?“ tázala se nás v poledne a my jsme odpovídali sborem „Ano“, ať to byla pravda nebo ne, a Mary nás potom zkoušela. „Co byla dneska výhodná koupě dne?“ zeptala se, a když jsme to nevěděli, mrskla ubrouskem vedle talíře a řekla: „Jak můžu doufat, že moje slova dojdou k uším miliónů hospodyněk, když mě neposlouchá ani moje vlastní rodina,“ a my jsme se za sebe styděli a přísahali jsme, že se polepšíme. Jedenkrát jsme se upamatovali a naladili jsme se na Mary a ona právě říkala: „tu šukni si

BENKA, MARTIN - ZA UMENÍM

BENKA, MARTIN

ZA UMENÍM
Spomienky a úvahy

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1958
prebal Vladimír Janský
1. vydanie, 5.200 výtlačkov

umenie, výtvarné umenie, autobiografia, životopisy,
392 s., 128 hlbokotlačových príloh
hmotnosť: 876 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, pečiatky v knihe, číslo na obálke

15,00 €

*bib30*juriv*ume*

V sobotu večer už som kráčal s muzikantmi do hotelu Európa a vedno s nimi zaujal som vyhradené miesto na javisku. Kapelník rozložil po pultoch noty, klarinetista dal áčko a za ním nastalo brnkanie, štimovanie, cvrlikanie huslí i klarinetov. Tu nahrubo zamrmlala basa, tam zavrčal bubník, a už len začať. Mne husle naladil starý pán Kráľ, ktorý kontroval na viole, a keď všetko súhlasilo, kapelník dal znamenie s husľami a sláčikom v ruke, — vyzdvihnúc ich do výšky, razom strhol a všetky nástroje sa rozozvučali do jasavého pochodu. Tento rázny začiatok ma toľme poľakal, že som napochytre nevedel, či je to len žart, alebo skutočnosť. Kým som sa spamätal, muzikanti už boli pred prvou repetíciou.

Kto prvý raz začínal s bandou hrať, zaiste mi prisvedčí. Bol som v takých rozpakoch, ako nikdy predtým. No len čo som zbadal, že zas začínajú od repetície, chytro som sa zapojil. Ale kým som prečítal svoje noty v takte, oni zas boli o dva-tri takty ďalej a ja som len chytro fidlikal za nimi. Pravdaže, zvuky svojich huslí som vôbec nepočul; nevedel som, či hrám, alebo nehrám, či moje husle vydávajú aj nejaký zvuk, lebo do ušú sa mi valila záplava zvukov z rôznych nástrojov, ktoré som temer nerozoznával. Keď udrelo trio, moje husle čosi zavrčali ešte z predošlých taktov. Muzikanti aj s kapelníkom len zagánili na mňa. Bože môj, reku, kde ste? ... Starý Kráľ však drgol ma lakťom a sláčikom mi ukázal, kde sú. Chytro, chytro sa zachytiť! Zopár taktov som spravil s nimi, ale ďalej nedajbože sa udržať. Prišli ku koncu tria, opakovali ho až do prostriedku, a zas mi zmizli, ani som nevedel kam. Tam totiž bolo akési znamienko, ktoré som ani nevidel, ani mu nerozumel, a tak som len húdol svoje, zatiaľ čo oni skočili od neho až kdesi hore, k počiatku pochodu. Kto by ich tak ďaleko našiel? Nebyť starého pána Kráľa, ktorý švihol sláčikom na počiatočné takty pochodu, bol by som ďalej vrzúkal svoje. Hráme, hráme, a tu naraz akoby uťal — koniec. Ale ja som už nehral. Môj sláčik sa veru ani nedotýkal strún, lebo som sa bál, že mi husle len tak do prázdna zavrčia. Po skončení pochodu som si zhlboka vydýchol ako po ukrutne ťažkej práci. Na šťastie, keď starý pán Kráľ videl, v akom pomykove som, vysvetlil mi, kde sa čo začína, kde opakuje, kde končí, čo znamenajú znamienka, a že treba všetko čítať, čo je na notovom papieri napísané, lebo tam má každé znamienko veľký význam. Avšak ešte horšie bolo to, že sa človek ani o sekundu nesmel oneskoriť. Ak sa zdržal, nik ho nečakal, a to bola chyba. Pri učení doma mohol som sa pekne vrátiť, ešte raz si to prehrať, ale tu. ..

Druhý part bol valčík. Ten som si potichu prehrával a popozeral, kde sú repetície, kde znamienka, aby som nebol taký prekvapený ako pri pochode. Pán Kráľ mi vopred ukázal, kde sa bude opakovať, odkiaľ sa vrátime, kam preskočíme, lenže mňa ani to nezachránilo. Tempo síce bolo pomalšie, melódia valčíka držala ma spolu s bandou, no pri repetíciách, dakápoch a dalsegniach som utešene plával. Kým som našiel znamienko, oni už ťahali bohvie kde. Avšak valčík mal aspoň päť-šesť oddielov; kým sme ho prehrali, akosi som sa orientoval. Keď prišla polka, po nej štvorylka a beseda, musel som sa lepšie zvŕtať. Pri každom bode nášho programu mal som nový problém, ako z neho vyleziem. Ale s veľkodušnou pomocou môjho suseda, pána Kráľa, vnikol som po troche aj do týchto tajomstiev, o ktorých som už z teórie čo-to vedel, ale prakticky neovládal.

Ešte trápnejšiu situáciu som prežil pri koncerte na ľade.

Na javisku to akosi ušlo. Ale tu, na ľade, kde mi mrzli prsty, kde chlapci, výrastkovia i dospelí, tlačiac sa na nás od chrbta, hľadeli nám do nôt, na ruky a nástroje, ja som sa cítil ako na ihlách. Tí, čo stáli za mnou, spozorovali každú moju chybu, každý zlý ťah sláčikom. Smiali sa mi za chrbtom, a mne akoby niekto po hlave dával. Ťahal som sláčikom len pre ich zábavu, hoci mi bolo do plaču. A tie poznámky!... Skoro ma uchytilo, keď som počul, ako si na môj účet pohadzujú:

„Dívaj sa, Tonko, ako tento hrá! Veď on sa ti ani strún nedotýka ...“

„Na moj’ dušu! Len tak naprázdno poťahuje ..."

„No... I načo sú mu tie husle? Na parádu? Veď to aj bez huslí môže ...“

„Kruci, to je hra, to je muzikant! Kde sa učil? Do takej školy by som i ja šiel.“

Voľky-nevoľky musel som ich vypočuť. Od zimy a hanby len-len že mi husle z rúk nevypadli. Moje šťastie. To by len bol rehot!

Zdalo sa mi vtedy, že nevydržím, že utečiem odtiaľ, ale — vydržal som. Tak som sa tam cítil, sťaby ma boli hodili do hlbokej vody. ,No‘, myslím si, ,teraz musíš ukázať, že si chlap. Vyplávaš, dobre; nevyplávaš — utopíš sa.‘ Utopiť som sa nechcel, ani zmrznúť, a preto som sa nevzdal, preto som vydržal.

Z jari dávali si ľudia natierať domy — fasády. To tiež patrilo do nášho maliarskeho fachu.

Čudná vec, ale tak bolo. Čo všetko do tohto fachu patrilo, už ani neviem. Celkom, ako v tej anekdote: natierali sme čerta na čierno, naprávali mu chvost, nový jazyk vložili, rožky pozlátili a kopytá umyli, smrti nové zuby vsadili, kĺby naolejovali, do presýpacích hodín nový piesok dali, kosu nakuli, kosisko zafarbili, celú smrť nalakovali atď. Slovom, robili sme všetko, čo prišlo. Už nám nič nechýbalo, len — nábytok sťahovať a studne kopať. Také „všestranné“ bolo naše remeslo.

Na jednu fasádu si zvlášť spomínam. Ako iste každý vie, na mestských domoch pri natieraní alebo maľovaní používa sa visiace lešenie. Také lešenie na

ROZNER, JÁN - SEDEM DNÍ DO POHREBU

ROZNER, JÁN

SEDEM DNÍ DO POHREBU

Marenčin PT, Bratislava, 2009
predslov Vladimír Petrík
doslov Zora Jesenská
obal Ľubomír Krátky
1. vydanie
ISBN 978-80-8114-009-9

životopisy, autobiografia,
312 s. čb fot., slovenčina
hmotnosť: 477 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,50 €

*zimpa* in  in **S1P**

Ján Rozner (1922) Bratislava - (2006) Mníchov, publicista, prekladateľ, literárny, divadelný, filmový kritik, dramaturg, od roku 1945 redaktor Národnej obrody, Pravdy, vydavateľstva Slovenský spisovateľ, vedúci pracovník SAV. Prekladal z anglickej a nemeckej literatúry.

V 50. rokoch sa spoznal s prekladateľkou Zorou Jesenskou, s ktorou sa oženil. V období normalizácie mal zákaz publikovať a jeho diela a preklady boli vyradené z knižníc. Roku 1976 sa vysťahoval do Mníchova, kde žil až do smrti.

V Mníchove sa v spomienkových prózach vracal do povojnových rokov a skoncipoval rozsiahly román s dokumentárno-biografickými prvkami Sedem dní do pohrebu, v ktorom s veľkou emotívnou silou zobrazil smrť manželky Zory Jesenskej a dramatické okolnosti súvisiace s jej pohrebom. Pretože išlo o známu osobnosť, ktorá sa verejne postavila proti sovietskej okupácii, komunistický režim sa usiloval pohreb všemožne obmedziť. Ten napokon aj tak prerástol do tichej manifestácie. Román má však širšie spoločenské pozadie a je zároveň kritickým obrazom štyridsaťročnej totality a figuruje v ňom celý rad postáv z oblasti kultúry i politiky.

Zora Jesenská (1909) Martin - (1972) Bratislava, prekladateľka, literárna kritička, publicistka, redaktorka, pedagogička. Pochádzala zo známej rodiny Jesenských (jej otec Fedor bol bratom Janka Jesenského), študovala klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, ale čoskoro sa začala venovať prekladaniu a kritike. Redigovala časopis Živena a knižnú edíciu rovnomenného spolku, bola redaktorkou Tatranu, prednášala na Filozofickej fakulte UK, vychovala celú generáciu prekladateliek. Sama patrí k najvýznamnejším a najplodnejším slovenským prekladateľom. Z ruštiny preložila takmer celú klasiku (Dostojevskij, Tolstoj, Gogoľ, Čechov atď.) i veľa zo sovietskej prózy.

S manželom Jánom Roznerom preložila hry W. Shakespeara. Ako publicistka sa aktívne zapájala do tzv. obrodného procesu, roku 1968 odsúdila sovietsku okupáciu, za čo ju Husákov režim vylúčil zo slovenskej kultúry. Nesmela publikovať, jej knihy a preklady sa stiahli z knižníc. Zúčastnila sa nejednej verejnej demonštrácii proti okupácii v Bratislave, kde ju policajti zbili. Napísala o tom kritickú reportáž, čím sa jej prípad stal známym aj v zahraničí. Zomrela v roku 1972 po krátkej chorobe. O okolnostiach jej smrti a pohrebu vydáva svedectvo táto kniha.

Večer

Obálky padli do schránky a v tej chvíli prestal myslieť na to, že asi predsa na nejakých ľudí ešte zabudol. Teraz mal v hlave len jedno, čo povie, keď bude telefonovať.

Myslel na to so zaťatou sústredenosťou, ale nevynorila sa mu ani jedna veta. Asi ani nič nepríde. Cestou k sesternici sa vrátil kus vyššie a zabočil do ulice, ktorá viedla paralelne s tou jeho hornou. Mal rád tú ulicu, kde z jednej strany boli väčšinou trojposchodové domy aspoň z doby jugendstilu, z druhej strany, smerom k svahu, ktorý sa odtiaľ dvíhal k hornej ulici, stáli vilky a menšie kaštiele, iba celkom na kraji ulice ten kaštieľ bol skôr menší palác, teraz celý vysvietený, ani keby tam bola nejaká predvianočná oslava, hocikedy prešiel popri ňom, vždy si pomyslel, že za vojny tam sídlilo vyslanectvo Veľkonemeckej ríše, najvyššia komandatúra Slovenského štátu, kedykoľvek s niečím neboli spokojní, vyšiel o tom úvodník v denníku nemeckej volksgruppe Grenzbote, a to sa stávalo dosť často, dokonca aj názov ulice si vtedy dali zmeniť, volala sa Moyzesova, nemeckým ušiam to mohlo znieť provokujúco, Mosesova, Mojžišova, iste z ich podnetu ju premenovali na Schillerovu, jeho život za tých päť vtedajších rokov závisel aj od toho, čo sa dialo v tejto budove, do ktorej nikdy nevstúpil, už len preto by bol rád vedel, čo tam je teraz, kto tam teraz sídli, síce istá inštitúcia mala zrekvirovanú nejednu vilku, na ktorej nebola nijaká tabuľka s označením inštitúcie, ale takú nápadnú budovu by si pre tie svoje účely neboli zabrali, a že sa nikoho na to nespýtal, čo tam teraz je, začudoval sa, ale už nechal za sebou vysvietené obloky, o kus ďalej, tiež uprostred veľkého trávnika, uvidel žltú vilku, tam ešte pred dvanástimi rokmi býval Friš, od ktorého si odviezol chladničku, bielizník a dva mohutné fotely. Vilka patrila hudobnému skladateľovi Moyzesovi, s jeho sestrou sa Friš vtedy rozišiel, a rozpamätal sa, že začiatkom tridsiatych rokov Moyzes ako profesor učil na konzervatóriu jeho ženu. No teraz už musí myslieť na ten telefón, čo vôbec mohol povedať niekomu, s kým nehovoril ani netelefonoval, koho nevidel... presne štyri roky a štyri mesiace.

Vlastne to bola súhra náhod, pomyslel si, že sa s tou „tatranskou sesternicou” - ako ju niekedy nazývala jeho žena, lebo sa tiež volala Zora - dlhé roky stretávali v lete a veľmi často aj v zime. Prvý raz sa s ňou stretli celkom nečakane, keď sa do Tatier vybrali krátko po svadbe - ubytovali sa jedine vtedy v jednom z veľkých Grandhotelov zo začiatku storočia, postavených v majestátnom alpskom štýle, lebo všetky normálne hotely zabrali odbory - a raz, na väčšom výlete, sa zastavili v chate vysoko v horách, bola pokročilá jeseň a začalo pršať... aspoň teraz sa mu tak zdalo... chata bola prázdna, len odrazu odkiaľsi k nim pribehla tatranská sesternica - žena s ním nezašla za ňou do sanatória, kde pracovala ako lekárka, lebo to bolo v tom čase, keď ju príbuzenstvo odpísalo a ignorovalo -, ale tu natrafili na niekoho, koho sa rodinné pobúrenia vôbec nedotkli, naopak, vyčítala jeho žene, prečo ju nevyhľadali, aj jemu hneď začala tykať, a potom priviedla Harryho, vysokého štíhleho muža asi v jeho veku alebo trocha mladšieho, ktorý vtedy bol na chate kuričom a za ktorého sa neskôr vydala. A odvtedy ich styky udržiavala takrečeno zhoda okolností. Jeho žena zistila, že jej niekdajšia žiačka Magda, ktorú učila hrať na klavír, je v Tatrách vedúcou odborárskeho rekreačného strediska - bola dcérou mäsiara, hotelovú školu absolvovala vo Švajčiarsku, oboje ju vtedy diskvalifikovalo na reprezentatívne miesto v hotelierstve, kedykoľvek im tam rezervovala izbu aj so stravou za minimálny poplatok... raz ich ubytovala vo vlastnom byte, keď odišla na dovolenku... Po nejakom čase spisovatelia kúpili a dali zrenovovať bývalé súkromné sanatórium, keď tam prišli, vždy dostali pohodlnú izbu, len stravovať sa chodili do reštaurácie nablízku. Od toho prvého stretnutia na chate už vždy vyhľadali ženinu tatranskú sesternicu v sanatóriu pre tuberkulózu, kde ako lekárka mala ako byt jednu veľkú izbu, neskôr aj spolu s mužom. Harry bol vyštudovaný právnik, práve keď doštudoval, zvíťazila robotnícka trieda a on sa ešte v poslednej chvíli zúčastnil nejakých študentských demonštrácií a po víťazstve robotníckej triedy odišiel z Prahy do Tatier. Ako horolezec chodieval tam už za protektorátu a na túrach sa zoznámil so sesternicou jeho ženy. Bol iste jeden z prvých, ktorí sa z civilizácie utiahli do prírody z ideologických dôvodov. Teraz by sa asi povedalo, pomyslel si, že ušiel pred establišmentom.

HUSÁK, GUSTÁV - O OBRANĚ A OCHRANĚ SOCIALISMU

HUSÁK, GUSTÁV

O OBRANĚ A OCHRANĚ SOCIALISMU
Výbor z projevů a statí 1969-1981
Vydáno k 70. narozeninám generálního tajemníka ÚV KSČ
a prezidenta republiky soudruha Gustáva Husáka

Naše vojsko, Praha, 1982
edícia Marxismus-leninismus o válce a vojenství (78)
obálka Václav Rytina
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

politika, autobiografia,
512 s., čeština
hmotnosť: 512 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nečítaná, bez prebalu

4,50 € PREDANÉ

*zlaja* (in *X02*)